Narodenie dieťaťa je pre celú rodinu veľká a šťastná udalosť. Automaticky sa predpokladá, že pocity radosti prežíva i novopečená mamička. Bohužiaľ, existujú ženy, u ktorých sa po pôrode v menšej či väčšej miere objavia psychické problémy, ktoré im nedovolia plnohodnotne prežívať krásu materstva. Každý z nás prišiel na svet za určitých okolností, ktoré prirodzene ovplyvnili náš život. Príchod dieťaťa do rodiny od základov zmení nielen hodnotový rebríček oboch partnerov, ale najmä ich každodenný život. Je logické, že zmena sa týka najmä ženy. Z dovtedy atraktívnej, aktívnej kočky, ktorá mala prácu, priateľov, záujmy, čas na seba i partnera sa stane mamina, ktorej takmer jedinou pracovnou náplňou je domácnosť a starostlivosť o dieťa. Každá žena zrejme potvrdí, že táto práca je náročná fyzicky, ale najmä psychicky. Narodenie dieťaťa je zásadná životná zmena. Je to prevažne pozitívne, ale väčšinou závažný stres. Materstvo a narodenie dieťatka je aj na prvých priečkach v dotazníkoch merajúcich intenzívne stresové udalosti. Najčastejšie býva náročné pre prvorodičky, ktoré sa musia adaptovať na úplne novú životnú situáciu. U mnohých žien je to prvýkrát v živote, keď sú potreby niekoho iného dôležitejšie ako jej vlastné. Najskôr sa treba postarať o bábätko a až potom o seba. Má v rukách malé bezmocné stvorenie, ktoré je úplne závislé od jej pomoci. Na jednej strane to môže byť krásne, na druhej zaťažujúce, keď si uvedomí, že to je služba, ktorú bude robiť 24 hodín, sedem dní v týždni. A po týždni sa to neskončí. Už nikdy nebude sama. To je tiež na jednej strane krásne, ale na druhej to znamená, že ani na záchode, ani v sprche nebude sama. Naladiť sa na dieťa a zžiť sa s ním je úloha, ktorú treba zvládnuť. Ďalšími veľmi dôležitými oblasťami, kde dieťa robí „testy odolnosti“, je partnerský vzťah, vzťah so staršími deťmi, vzťahy so starými rodičmi. Nová rodina si potrebuje vytvoriť vlastný systém fungovania.
Uznávaný americký molekulárny biológ a populista John Medina tvrdí, že kvalita spolužitia v prvom roku po narodení prvého dieťaťa klesá až o 47 - 60 percent. To je naozaj alarmujúce číslo! Keď sme nevyspatí, sme podráždení, prchkí, agresívnejší a máme úplne iné reakcie, ako keď sme oddýchnutí. Platí to rovnako pre mužov aj pre ženy. Ďalej je to strata sociálnych kontaktov. Kedysi, keď fungoval model viacgeneračného žitia, starostlivosť o dieťa sa prirodzene rozložila na viac osôb - babku, tetu, sestru... - a aj keď muž nebol doma, žena sa necítila až taká osamotená a totálne zamestnaná iba dieťaťom. Dnešnej matke často celý deň nemá kto bábätko ani na chvíľu podržať, aby si išla napríklad umyť vlasy. Je úplne izolovaná od možnej pomoci. Vybrali sme si to však sami, pretože dnešný trend je sťahovať sa z bydliska stovky kilometrov za prácou, s rodičmi dnes pod jednou strechou nechce žiť nikto. Kedysi bola výchova v širšej komunite úplne normálna a malo to svoje výhody. Sú však aj maminy, a také mám okolo seba i ja, ktoré odmietajú pomoc, aj keď sa im núka, lebo sa chcú o svoje dieťa starať len ony a myslia si, že nikto iný by to ani na chvíľu lepšie nezvládol. Voláme to „helikoptérové“ rodičovstvo. Takéto mamičky majú potrebu každú minútu svojho dieťaťa riadiť a ovládať. Treba si však uvedomiť, že materstvo nie je o tom, že ste otrokom dieťaťa. S dieťaťom treba vedieť byť, ale treba ho vedieť aj pustiť, samozrejme, ak neriešime chorobu alebo napríklad separačnú úzkosť, keď dieťa mamu naozaj potrebuje. Niekedy sa však táto „separačná úzkosť“ týka skôr matiek, ktoré majú problém vyrovnať sa s tým, že sa im dieťa vzďaľuje. Celé materstvo už od počatia je však o postupnej separácii - od pôrodu cez odstavenie od dojčenia, prvé kroky, nástup do škôlky, potom do školy, až jedného dňa odíde z domu.
Pôrod so sebou prináša mnoho emócií, novú životnú rolu, ale aj únavu a vyčerpanie. Okrem psychických pocitov sa v tele ženy odohrávajú búrlivé hormonálne zmeny spôsobené prolaktínom. Vďaka hormónu prolaktínu sa začína tvorba mlieka a dojčenie a táto látka má nesporne rad ďalších pozitívnych účinkov. Krátko po pôrode môže 50-70 % žien zažiť citovú nevyrovnanosť. Nejde o nič vážne a je to v podstate normálny stav. Popôrodný splín sa začína obvykle 3. alebo 4. deň po pôrode, vrcholí okolo 6. dňa a samovoľne mizne do 2 týždňov. Nálada ženy je ako na hojdačke. Pocity šťastia a eufórie sa naraz zmenia v nervozitu, podráždenosť, plač a smútok. Novopečená mamička prežíva strach, že svojmu dieťaťu ublíži, a môže sa i obviňovať, že nemá svoje dieťatko dostatočne rada. Treba tiež upozorniť na to, že po pôrode sa môže vyskytnúť rad drobných a celkom bežných komplikácií, napríklad ťažkosti s dojčením, nepokoj dieťaťa atď., ktoré psychickému stavu ženy rozhodne neprospejú. Novopečenej mamičke by sa malo pripomínať, že nejde o nič vážne a že sa všetko čoskoro upraví.
V dnešnej dobe sa kladie veľký dôraz na to, aby žena svoje dieťa čo najdlhšie dojčila. Dojčenie je skvelé. Sú prípady, kedy žena naozaj nemôže dojčiť a, našťastie, na trhu existuje celý rad umelých mliek, ktoré bábätku poskytnú kvalitnú náhradu za materské mlieko. U 10-20 % rodičiek môže popôrodný splín pretrvávať dlhší čas a prechádza do popôrodnej depresie. Príznaky popôrodnej depresie by sa nemali podceňovať a zľahčovať, pretože ide o chorobu, ktorá môže vyústiť až do veľmi vážneho stavu nazvaného laktačná psychóza. Obvykle sa o popôrodnej depresii začína hovoriť, keď psychické problémy ženy trvajú dlhšie ako 6-12 týždňov od pôrodu. Priebeh, trvanie a intenzita popôrodnej depresie sa u každej ženy líši a rolu tu hrá viac faktorov. Psychiku ženy ovplyvňujú nielen hormonálne zmeny, ale i zážitky z detstva, partnerský vzťah s otcom dieťaťa, priebeh pôrodu, zdravotný stav vlastný i dieťaťa, sociálna a ekonomická situácia rodiny atď. Žena sa uzatvára do seba, obviňuje sa, že nie je dobrá matka ani manželka či partnerka. Nemá chuť do jedla ani na sex, zle spí a v spánku môže mať desivé sny. Je potrebné mať na pamäti, že z popôrodnej depresie sa žena sama bez pomoci nedostane. Pokiaľ jej ťažkosti trvajú dlhší čas a nepomáha starostlivosť najbližšej rodiny a priateľov, niet inej cesty ako vyhľadať odbornú pomoc. Laktačnou psychózou sa nazýva veľmi vážny stav, kedy môže byť ohrozený život ženy i jej dieťaťa. Vyskytuje sa asi u 1-2 % rodičiek a najčastejšie sa objavuje pár dní až niekoľko týždňov po pôrode. K depresívnym príznakom sa pridávajú zrakové či sluchové halucinácie, bludy, nekontrolovateľné poruchy nálady a správania až tendencie zabiť seba alebo dieťa, prípadne oboch.
Výzvy v partnerskom vzťahu po narodení dieťaťa
Narodenie dieťaťa je jedna z najšťastnejších udalostí v partnerskom živote. Také sú romantické predstavy. Realita je však taká, že na scénu príde deficit spánku, málo sexu a každodenné konflikty. Na prvé dieťa sa pár väčšinou veľmi teší a ani mu nenapadne, že by sa vzťah mohol po pôrode zmeniť k horšiemu. Stáva sa to často, lebo ľudia majú predstavu, že dieťa im naplní život, vzťah sa zlepší a dostane nový rozmer, je to spoločný veľký projekt. Málokto z nás si ešte pred tým uvedomí, že mať dieťa znamená aj mať veľa starostí. Prináša do rodiny nové podnety, problémy a aj veľa stresu. Výskumami je dokázané, že po pôrode vzrastá deficit spánku a ľudia zaťažení nedostatkom spánku trpia až 91-percentnou stratou svojej schopnosti regulovať silné emócie v porovnaní s kontrolnou skupinou, ktorá deficitom netrpela. Nie je teda žiadnym prekvapením, keď za týchto podmienok dochádza v domácnosti medzi manželmi k častým hádkam. Muži, samozrejme, taktiež trpia spánkovým deficitom, najmä ak sa o rodičovské povinnosti delia s matkou. Niekedy sa muž tvári, že sa ho to netýka a ide si napríklad ľahnúť inde. A nejde iba o spánok, niektorí muži sa správajú, akoby sa ich narodenie dieťaťa až tak netýkalo a na svojom „starom“ živote nemienia nič príliš meniť - stále chodia pravidelne do posilňovne, neskoro sa vracajú z práce, aj keby nemuseli, a odrazu sú obaja inde... Určite je pre vzťah lepšie, keď problémy spojené s narodením bábätka zdolávajú rodičia spolu. Je síce pravda, že muž ráno vstáva do práce a potrebuje sa vyspať, ale aj mama vstáva a byť celý deň s bábätkom je rovnako náročná práca. Všetko je oveľa ľahšie, ak sa práca okolo dieťaťa môže rozdeliť medzi dvoch ľudí. Nie je to však vždy iba vina mužov, niekedy sú „premotivované“ aj matky... Áno, sú aj ženy, ktoré materstvo pohltí natoľko, že muža k dieťaťu ani nechcú pustiť a ten sa potom môže cítiť odstrčený. To je určite ďalší extrém a muž by mal o svojich pocitoch so ženou komunikovať. Vo svojom okolí vidím množstvo mužov, ktorí sa chcú starať a aj starajú o svoje deti rovnocenne. Tak ako v oblasti zrovnoprávňovania žien si myslím, že potrebujeme zrovnoprávniť mužov v starostlivosti o deti. Muž na materskej je stále považovaný za akúsi raritu, a väčšinou sa to deje iba vtedy, keď žena v rodine zarába viac. Čo ak sami muži chcú s deťmi byť dlhšie ako dve hodiny večer pri ukladaní do postele? Muži na materskej, to je kontroverzná téma. Dieťa potrebuje vo svojom živote jednu stabilnú láskyplnú osobu a od určitého veku dieťaťa je podľa mňa jedno, či je to muž alebo žena. Ak takýto model rodiny neprekáža rodičom a je to pre nich finančne oveľa výhodnejšie, prečo nie? Máme akési zažité vzorce a podliehame kultúrnym tlakom, ktoré tvrdia, že žena má byť doma s dieťaťom a muž zarábať peniaze.
Sex, to je asi téma, ktorú rieši veľa párov s malým dieťaťom. Žena je unavená po celom dni a nechce sa jej, muž sa na to začne po istom čase sťažovať, to je bežná story. Súvisí to, ako ste povedali, s vyčerpaním ženy, no úlohu pri znížení libida zohrávajú aj iné faktory. Žene sa v tehotenstve zmení telo, nemusí sa už cítiť taká atraktívna, môže sa hanbiť. Zmena hladín hormónov má na chuť na sex tiež veľký vplyv. Príroda to zariadila tak, že nám klesnú pudy, aby sme zostali pokojnejšie a menej agresívne, a týka sa to aj mužov. Aj im sa na chvíľu po pôrode svojej ženy zmenia hormóny. Vo svete zvierat je to tak, že samcom sa po pôrode mláďat zníži hladina testosterónu v krvi, aby nebol agresívny k mláďaťu. O pár mesiacov by sa však všetko malo dostať do pôvodného stavu. Ak sa tak stane len u muža, môže byť z toho frustrovaný a začať na ženu robiť nátlaky. To však nie je správna cesta. Ak chce zlepšiť sexuálny život, mal by najskôr zlepšiť celý vzťah, to hlboké priateľstvo, na ktorom by mal vzťah stáť. Treba prísť na to, prečo sa stalo, že si už nepotrebujeme prejavovať náklonnosť, že sa odcudzujeme. Treba sa na seba opäť napojiť, prejavovať si lásku malými dobrými skutkami... vziať partnerku na koncert skupiny, ktorú má rada, pekne sa obliecť a ísť do divadla, uvariť partnerovi kávu a priniesť mu ju do postele... Ak jeden urobí zopár aktov, je pravdepodobné, že sa ten druhý chytí. Kvalita sexuálneho života je odrazom celého vzťahu.
Zmeny v starostlivosti o dieťa a ich dopady
Separácia dieťaťa od matky po pôrode môže v našom podvedomí zanechať hlboké emočné zranenia. Často nerozumieme, prečo sú niektoré situácie pre nás také zraňujúce. Silvia Galatová vysvetľuje, že je rozdiel medzi nezávislou odbornou komunitou a pracovníkmi verejného systému, ktorý je už roky nastavený. Porovnáva dva systémy - Woman centered care, ktorý sa orientuje na ženu a druhý je industrializovaná starostlivosť - model, ktorým saUberá aj Slovensko. Rozumieme pod tým rôzne oddelenia, ktoré zabezpečujú starostlivosť o telo. Dostávame sa k separácii dieťaťa od matky. To, čo sa kedysi javilo ako dobrý nápad, je už 30 rokov zastaralá metóda a vyžaduje si zmenu myslenia. Zuzana Bajkaiová dodáva, že systém následne sťažuje aj nasledujúci život. Deti, ktoré boli separované, teda oddelené od matky, obzvlášť po pôrode, sa nevedia častokrát začleniť ani v dospelosti. Cítia sa stratené alebo majú pocit, že svet je k nim príliš krutý. Boja sa cítiť, prejavovať pocity pred blízkymi, pretože častokrát dostávajú odpoveď typu - si citlivka. Gabi sa ďalej zamýšľa nad tým, aké prirodzené sú veci, ktoré sú v našich pôrodniciach takto potláčané a pýta sa, čo by pomohlo, aby necitlivosť personálu nebola tolerovaná. Silvia z vlastnej skúsenosti potvrdzuje: „Zmena sa deje, ale len veľmi pomaly. „Ak je všetko v poriadku, dieťa ostane s matkou…“ zaznieva neraz z úst personálu. Silvia zdôrazňuje, že každé dieťa potrebuje zostať po pôrode pri matke, nie len choré dieťa. Dnes vieme, že stres významne komplikuje akékoľvek zotavovanie. Nezáleží na veku, ak prežívame stres alebo chorobu, úraz, alebo šok, potrebujeme sa cítiť v bezpečí. ,,V charte práv dieťaťa je napísané, že dieťa má právo byť s rodičmi a rodičia s dieťaťom. Neplatí to len pri záchrane života alebo pri súdnom príkaze. Vymáhanie tohto práva je však problematické a jeho porušovanie je spoločenská norma,“ hovorí Silvia a vyjadruje obavu, že celková zmena môže trvať aj desiatky rokov. Gabi poukazuje na fakt, že aj keď sú tieto témy právne ošetrené, v praxi je častokrát nemožné uplatniť svoje práva. Ako príklad uviedla, keď jej dcére nedovolili s jej dieťaťom tráviť noc v nemocnici.
„Dánske ženy by nedovolili, aby bolo akýmkoľvek spôsobom siahané na ich dôstojnosť. Slovenské ženy sú viac podriadené systému - ako povie doktor, tak je to dobre a to platí,” spomína sa v rozhovore myšlienka z dokumentárneho filmu Neviditeľná od Mai Martiniak. Zuzana pripisuje takéto podriaďovanie systému, ktorý u nás dlho vládol: ,,V post-totalitných krajinách je bežnejšie, že počúvame viac doktorov ako to, čo nám hovorí naše telo. Sme silne trans-generačne traumatizovaní a trauma poslušnosti voči systému alebo autorite je v nás hlboko zarytá.“ Zuzana podotkla, že za 12 rokov praxe u nás, ale aj v zahraničí, ešte nezažila také zneužívanie moci pri pôrodoch, s akými sa stretávame práve v slovenských nemocniciach. „Od ženy sa totiž vyžaduje aj určité správanie. Všetko, čo nie je podľa predstáv personálu, je nežiadúce. „Tak isto aj duly majú na Slovensku náročnejšiu prácu. Bohužiaľ, covidové obdobie, v ktorom sa momentálne nachádzame, neumožňuje prítomnosť duly pri pôrode.
Hana Celusáková je psychologička a vedie aj predpôrodné kurzy, kde sa snaží matky pripravovať na to, čo príde po pôrode. Učí ich aj to, ako vyzerá popôrodná depresia. Desať až dvadsať percent žien zažíva popôrodnú depresiu. V rozhovore Hana Celusáková hovorí o tom, ako sa popôrodná depresia prejavuje, aký je rozdiel medzi depresiou a baby blues, ktoré má takmer 80 percent žien. Obraz materstva je idealizovaný v celej spoločnosti. Žena - matka má byť podľa predstavy spoločnosti perfektnou, zvládať všetky povinnosti, intuitívne chápať a napĺňať potreby dieťatka, milovať ho, obetovať sa. Spoločenská norma však nezostáva len pri diktovaní toho, čo treba robiť, predpisuje aj to, ako sa má cítiť. Očakáva sa od nej, že bude šťastná, bude okamžite cítiť bezpodmienečnú materskú lásku a nemá právo na pochybnosti.
Popôrodné zmeny a ako sa s nimi vyrovnať
V prvom roku po narodení prvého dieťaťa dochádza k výraznému zhoršeniu vzťahu u väčšiny párov. Zhoršenie vzťahu je spôsobené najmä deficitom spánku, ktorý ovplyvňuje schopnosť regulovať emócie. Okrem spánkového deficitu zohráva úlohu aj strata sociálnych kontaktov a izolácia matky od okolia. Je dôležité, aby sa partneri spoločne starali o dieťa a delili si rodičovské povinnosti. Komunikácia a vzájomná podpora sú kľúčové pri zvládaní náročného obdobia po narodení dieťaťa.
Baby blues má v nejakej forme 70 až 80 percent mám. Prichádza v druhý alebo tretí deň po pôrode, je sprevádzaný plačlivosťou, niekedy aj bez príčiny. Ženy to tak často aj opisujú: „Všetko je dobré, dieťa bolo v poriadku, ja som bola v poriadku, ale keď som videla zelené kachličky v nemocnici, začala som plakať a nevedela som prestať.“ Niekedy sa len potrebujú vyplakať. Hovorí sa, že plač po pôrode pomáha vyplaviť všetky tehotenské a popôrodné hormóny a žene pomáha. Baby blues by som nevnímala ako patologický stav, je to skôr informácia, že prišla veľká zmena. Do štyroch až 14 dní po pôrode. Rizikový pre psychické zdravie matky je rozvoj depresie, ktorá väčšinou prichádza neskôr. Pri depresii sú izolácia a nedostatok sociálnej podpory faktormi, ktoré ju môžu spustiť alebo zhoršiť. Kľúčovú rolu tu zohráva partner, najbližšia rodina a kamaráti. Potom, ako sa dieťa narodí a odídu z pôrodnice, má matka už len jednu kontrolu u gynekológa - po šestonedelí. Ďalej už chodí len k pediatrovi na kontroly s bábätkom, ale o ňu ako o matku sa už starostlivosť skončila. Pediater si môže všimnúť, že s prežívaním mamy nie je všetko v poriadku, ale sú aj pediatri, ktorí skôr prispejú k úzkosti. Práve pediater totiž kontroluje, či matka „robí“ svoju prácu dobre - či dieťa dobre priberá, či sa rozvíja, či napreduje. Na mamu sa už nepozerá, a všetci čakajú, že bude automaticky vedieť, čo má robiť. Pocit, že nenapĺňa očakávania. Že jej materstvo nejde tak, ako by malo. Prispievajú k tomu aj nevyžiadané „dobre mienené rady“ od okolia, ktoré sú v našej krajine veľmi časté. Aj ľudia na ulici majú pocit, že môžu komentovať niekoho rodičovstvo. Na kurzoch ironicky hovorím, že najviac fundovaných rád dávajú ľudia, ktorí dieťa nemajú, alebo majú len jedno, alebo ho mali už veľmi dávno a trpia spomienkovým optimizmom. Keď má niekto tri či štyri deti, zistí, že pre každé platí niečo iné a na výchovu dieťaťa neexistuje univerzálny návod. Matky, ktoré majú viac detí, sú k prvorodičkám omnoho láskavejšie. Mamy v prvých mesiacoch tehotenstva často počúvajú kritiku, ale ak je všetko v poriadku, nik ich nepochváli, to je predsa „samozrejmosť“. U žien, ktoré majú predispozíciu k úzkostným poruchám či zníženému sebavedomiu, to môže veľmi ľahko prejsť do depresie. Perfekcionistky, ktoré majú potrebu všetko robiť minimálne na 120 percent, dieťa, domácnosť, starostlivosť o seba. Ale s dieťaťom sa to prosto nedá. Ak sa žena dokáže vnímať ako dobrá, len ak má život pod kontrolou, dieťa bude pre ňu ako atómová bomba v strede obývačky. Zrazu o ničom nerozhoduje a jediné, čo môže urobiť, je to prijať. Je to fáza a po čase zas bude mať na všetko systém, ale najskôr sa s bábätkom musí zžiť. Aj keď sa s niekým sťahujete do spoločnej domácnosti, očakávate, že si na seba budete musieť zvyknúť a zosúladiť sa. Pri bábätku má každý pocit, že by to mal vedieť zvládnuť. Najmä ak mama predtým manažovala 20 ľudí a zrazu jej príde, že nevie zmanažovať jedného novorodenca.
Čo matky najviac po pôrode prekvapí? Často ich vydesí, keď si uvedomia, že to je navždy. Pochopia, že aspoň spočiatku všetko budú musieť prispôsobiť dieťaťu. Na určité obdobie ide bokom všetko - partnerstvo, koníčky, kamaráti. Je to radosť, ale aj veľký záväzok. Druhý šok je, že s dieťaťom nevedia plánovať, zorganizovať si čas. Najťažšie však je, že na začiatku nevedia úplne presne, čo dieťa potrebuje. A ani pozitívna spätná väzba od bábätka neprichádza, lebo sa začne cielene usmievať až zhruba od šiesteho týždňa. Dovtedy plače alebo je ticho, a tak mama nemá istotu a ocenenie, že to robí dobre. Keď príde prvý úsmev, mnohým ženám sa uľaví, zrazu vidia, že dieťatku rozumejú a je spokojné.
Telo bezprostredne po pôrode nefunguje, ako boli ženy zvyknuté pred tehotenstvom. Potrebuje sa zahojiť. Maternica sa musí zavinúť, a ak mala žena pôrodné poranenia alebo sekciu, môže ju bolieť jazva. Objavujú sa aj problémy a bolesti späté s dojčením. Matky sú unavené, zrazu nevedia urobiť veci v takom tempe, na aké boli zvyknuté. Ak majú od seba vysoké očakávania, je to pre ne veľmi náročné. Potýkajú sa s pocitmi vlastnej bezmocnosti. Kedysi bolo šestonedelie jediná dovolenka, ktorú žena v živote mala. Šesť týždňov nesmela nič robiť, len ležať s bábätkom v posteli, dojčiť ho a starať sa o seba a dieťa. Nechodila na pole, nekŕmila zvieratá, nevarila ani neprala. Odpočívala a mala čas sa na dieťa naladiť. Necítila tlak, že musí robiť iné veci. Dnes ženy po dvoch týždňoch po pôrode plánujú niekoľkohodinové cesty za rodinou. Rozumiem, že rodina si to žiada, ale pre ženu je dôležité, aby si na začiatku oddýchla, zahojila sa, aby sa zavinula maternica, naučila sa dojčiť. V minulosti komunita fungovala a vnímala matku po pôrode ako niekoho, o koho sa majú starať. Veľmi často sa používa pojem „materinsky sa starať o matku“. Nie o dieťa, ale o ňu, aby ona mala kapacitu starať sa o dieťa. To sa u nás nerobí. Aj keď príde pomoc zvonka, často miesto pomoci čerstvej matke vstupuje do jej vzťahu s dieťaťom. Hlavne babičky majú tendenciu preberať starostlivosť o dieťa, ktorú by mala robiť mama. Ešte k tomu dodajú: „Ja to viem lepšie, vychovala som niekoľko detí.“ Žena, ktorá je silná, si vie vytýčiť hranice - vie jasne povedať, s čím jej majú pomôcť a s čím už nie.
Jeden z dôvodov, prečo o popôrodnej depresii ženy takmer nehovoria, je všeobecné očakávanie, že po narodení dieťaťa má byť matka šťastná. Všetky o trochu iné pocity už nie sú normálne. Ženy nielenže trpia chorobou - popôrodnou depresiou, ale ešte majú pocit, že zlyhali ako matky. Môžu prijať, že majú duševné ochorenie (depresiu, úzkosť), ale to, že zlyhali v základnej ženskej funkcii - materstve a nemajú rady svoje dieťa, alebo sa oň nevládzu starať, to je pre vlastný sebaobraz strašné. Spoločensky to nie je veľmi akceptované ochorenie, ale nepovažujem to za tabu, v posledných rokoch sa o oboch oveľa viac píše, hovorí. Veľa o tom hovoríme aj v rámci predpôrodnej prípravy. Príde mi dôležité o tom hovoriť v čase, keď je žena psychicky v pohode, aby potom vedela odlíšiť chorobu od normy. Máme radi prevenciu, tak im hovoríme, aby sa nachystali, že prvé týždne budú zmätené. Je dôležité chápať, že ľudské mláďa sa rodí nezrelé a potrebuje „donosiť“. Hovoríme o potrebách bábätka, o rozbiehaní dojčenia, ale aj o všetkých možných myšlienkach a pochybnostiach, ktoré na začiatku môžu matkám napadnúť. Cieľ je, aby sme ideál dokonalej matky vrátili na zem a ukázali, že začiatok novej rodiny je trochu chaos a často improvizácia. A že je to úplne normálne a deje sa to aj ostatným. Hovoríme aj o šestonedelí, aby sa mamy naň nachystali, aby napríklad nemuseli variť, aby sa dohodli s ľuďmi, ktorí im vedia pomôcť a podporiť ich, ak nemajú blízko rodinu. O náročnosti celej situácie hovoríme aj s mužmi, aby vedeli, že dieťa sa ich netýka až v troch rokoch, keď s ním môžu hrať futbal. Oni majú v šestonedelí chrániť rodinu a starať sa o ňu.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Jeden z častých prvých príznakov sú poruchy spánku. Najčastejšie nespavosť, ale môže sa objaviť aj extrémna spavosť. Matky sú veľmi unavené, ale aj tak spia plytko, často sa budia alebo prebdejú celú noc a úzkostne sledujú, či bábätko dýcha. Keď nemôžu spať dlhé obdobie, zo spánkovej deprivácie môžu mať veľmi zvláštne zážitky - ilúzie, halucinácie a zdá sa im, že strácajú zdravý rozum. Nasledujú poruchy príjmu potravy - nechutenstvo alebo „žravosť“ - potreba zajedať smútok, neistotu, prázdnotu. Ďalší prejav je nechuť hocičo urobiť. Strácajú chuť alebo skôr silu ísť von. V rámci prevencie ženám radíme, aby chodili veľa na vzduch, do prírody, nezostávali samy medzi štyrmi stenami. Ale aj to, aby sa s partnerom dohodli, že keď sa žena stará o dieťa šesť dní, tak ten siedmy prevezme starostlivosť on, aby sa ona mohla vyspať, išla medzi ľudí alebo robila, čo jej robí dobre - cvičila, čítala, išla sa porozprávať s kamarátkami. Ženy nemajú radosť z vecí alebo činností, ktoré ich doteraz napĺňali - šport, sociálne vzťahy či koníčky. Najvážnejší prejav depresie sú samovražedné myšlienky. Ako príznak úzkostných porúch sa môžu objaviť nutkavé myšlienky. Napríklad im pri pohľade na nejaký predmet - nôž, okno - napadne, že by mohli ublížiť bábätku. Je to myšlienka, ktorá nie je v súlade s ich vnútorným „ja“, odmietajú ju, desí ich, ale ona sa objavuje napriek tomu. Prestávajú veriť samej sebe, či s dieťaťom môžu zostať osamote, či sa budú vedieť ovládnuť. Takúto situáciu už treba konzultovať s odborníkom - klinickým psychológom, psychiatrom a v niektorých prípadoch je nevyhnutné nasadiť lieky. Treba to riešiť čím skôr, lebo popôrodná depresia je nebezpečná. Sú mediálne známe, ale je ich málo. Napriek tomu sa nikdy nemôžu podceniť. Najbližší poznajú mamu najlepšie, mali by vidieť, či je jej správanie ešte v poriadku, alebo sa zásadne mení. Je potrebné vnímať jej volanie o pomoc, kým je ho ešte schopná. Či už je to nespavosť, podráždenosť, plač, úzkosť, odmietanie návštev, vychádzok, uzatváranie sa do seba, strata radosti, neschopnosť postarať sa o bábätko, panika.
Ako majú rozlíšiť baby blues od depresie? Ak sa blízki so ženou rozprávajú, podporia ju a nálada sa jej zlepšuje, viac a viac si verí, je to skôr baby blues. Pri depresii často mamy prvé dni a týždne po pôrode zvládajú relatívne dobre. Viem, že sme doteraz hovorili hlavne o psychologických príčinách vzniku popôrodnej depresie, ale netreba podceňovať fakt, že v popôrodnom období sú ženy náchylnejšie na prepuknutie všetkých duševných ochorení, aj tých, v ktorých sú v pozadí viac biologické príčiny - ako nerovnováha neurotransmiterov v mozgu. Popôrodnou depresiou trpí desať až dvadsať percent matiek. V literatúre najčastejšie udávané percento výskytu popôrodnej depresie kolíše medzi 10 až 20 percent rodičiek. Štúdie sa rôznia, niektoré udávajú postupný pokles, niektoré nie. Skôr by sa dalo predpokladať, že so stúpajúcou informovanosťou sa zlepšuje záchyt v ambulanciách. Vo všeobecnosti sú posttraumatickou stresovou poruchou ohrozené ženy, ktoré stratili kontrolu nad tehotenstvom, pôrodom, zdravotným stavom, cítia akútne ohrozenie života alebo bábätka a pripadajú si bezmocné. Najčastejšie sa to deje po strate dieťaťa, po predčasnom pôrode, narodení postihnutého bábätka, ťažkom pôrode, pôrode sekciou. Rovnako v situáciách, keď je dieťa po pôrode oddelené od matky, potrebuje intenzívnu zdravotnú starostlivosť, neprospieva. Stáva sa to aj pri nevhodných zásahoch pri pôrode. Vety, ktoré vyvolávajú strach o život, ako: „tlačte poriadne, lebo si zadusíte dieťa“ ženám zostanú v pamäti roky. Alebo keď vám personál povie, že s takými bradavkami nikdy nebudete dojčiť, alebo: „čo ste za matka, že ste si nevšimli, že je vaše dieťa úplne dehydratované“. Personál dokáže necitlivo povedať slová, ktoré spustia posttraumatickú poruchu, lebo matka sa cíti vinná, že nespoznala príznaky, ktoré mohli viesť k smrti dieťaťa. V rizikových skupinách - napríklad pri predčasných pôrodoch alebo pri komplikáciách pri pôrode - hovoria zdroje až o 16 percentách žien s PTSD. Pri nízkorizikových pôrodoch je to 1,5 až 3 percentá.
Popôrodná rekonvalescencia | Časový rámec, fyzické zmeny a popôrodná depresia
Pre ženy, ktoré prežívajú PTSD v súvislosti s pôrodom, je typické, že sa im na túto skúsenosť akoby „nedá zabudnúť“. Vracajú sa im veľmi živé útržky spomienok, majú potrebu o svojej skúsenosti hovoriť, pochopiť ju, ale akoby stále nenachádzajú úľavu. Aj roky po udalosti je ich rozprávanie živé, pamätajú si detaily, ako keby sa to stalo včera, môžu mať odpor k situáciám, ktoré im pôrod pripomínajú, ako je vôňa nemocnice, biele plášte. Je to veľmi silné a pamäť to nevie spracovať. To je rozdiel oproti depresii. Pri depresii je matka smutná, úzkostná, plačlivá, má skôr znížené sebavedomie, chýba radosť zo života a vôľa čokoľvek robiť. Pri posttraumatickej poruche skôr pretrváva pocit ohrozenia, žena je v strehu, bojí sa o seba i o dieťa, lebo sa jej stalo niečo zlé a cíti sa v neustálom nebezpečenstve.
Na záver rozhovoru Zuzana spomína dôležitosť práce pôrodných asistentiek a vyjadruje nádej, že táto profesia nezmizne ani o 20 rokov. Z praxe pozná ženy, ktoré povedali, že pôrod nebolel, keď mali splnené podmienky, o ktorých rozprávala Silvia. ženy. každá žena. môže ženám po pôrode uberať na ich sebavedomí a sebadôvere. kilá, strie na pokožke, tehotenské fľaky ... krásy a psychiku ženy. so svojím telom. pretrvávať aj nasledujúce roky po pôrode. pôrodom a tehotenstvom. krásy, ktoré so sebou tehotenstvo prináša. po pôrode môže mať hlboký vplyv na partnerský vzťah ženy. komunikácie a narastaniu napätia. nie sú spôsobené partnerom a on za ne nenesie zodpovednosť. miluje a akceptuje taká, aká ste, aj s "chybičkami krásy". partnerom o svojich pocitoch a obavách. slová vám pomôžu cítiť sa sebavedomejšie a príťažlivejšie. sebavedomia si vyžaduje čas a trpezlivosť. sebaláska k sebe samej veľmi dôležitá. statusom matky zvyšovať a nie znižovať. dramatickými zmenami. spôsobom prispôsobilo novej úlohe. cvičenie. ženy. podporných skupinách pre matky. každodenných povinností. dopriať oddych, relax, zábavu, či aktivitu, ktorá ju baví. depresiou, je dôležité požiadať o pomoc psychológa. ženy zázrak nového života. privilégium. ktorom sa zrodil nový život. dokonalom vzhľade. vaše zdravé sebavnímanie a sebavedomie. cieľ.