Dá sa dieťa rozmaznať? Táto otázka trápi mnohých rodičov. Jedna skupina z nich vidí hrozbu rozmaznania takmer vo všetkom a snaží sa jej „vyvarovať“ už od útleho detstva. „Neber ju/ho na ruky, pretože ho rozmaznáš!“ „Nechaj ho poriadne vyplakať!“ Existuje však aj druhá skupina rodičov, ktoré vnímajú dieťatko ako čistý, nepopísaný list, do ktorého je neradno zasahovať. Dávajú mu absolútnu voľnosť a slobodu v jeho konaniach a rozhodnutiach. Plnia mu všetko, čo mu vidia na očiach. Rozmaznávanie vnímajú ako prežitok minulosti, mýtus, ktorý v skutočnosti nikdy neexistoval.
Ako to teda je? Rozmaznané dieťa nie je mýtická postava. Stačí po svete chodiť s otvorenými očami a určite skôr či neskôr natrafíte na nejaký exemplár. Problémom je, že často si rodičia neuvedomujú, že rozmaznávajú svoje dieťa, až do momentu, keď ide do tuhého, keď im voľná výchova prerástla cez hlavu. Dôsledky rozmaznávania sa nemusia prejaviť hneď. Môžu sa prejaviť až v dospelosti. Neschopnosť zvládať frustráciu, nedostatok sebadisciplíny a nedostatok sociálnych zručností sú len niektoré z problémov, ktoré môžu vzniknúť.
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Robíte to aj vy? Toto sú znaky, že áno.
Čo znamená byť rozmaznaným dieťaťom?
Rozmaznané dieťa je hanlivý výraz pre deti, ktoré sa správajú sebastredne, nedospelo. Toto správanie vyplýva zo spôsobu, akým sú a/alebo boli vychovaní. Vyplýva to „zo zlyhania rodičov pri presadzovaní konzistentných, veku primeraných limitov,“ píše Americká akadémia pediatrov. A mnohé rozmaznané deti sú opísané ako „rozmarné“, „sebecké“ a/alebo „narcistické“.
Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí. Rozmaznané dieťa je v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí.
Rozmaznané dieťa, ktoré sa cíti byť stredobodom vesmíru - i tak sa dá charakterizovať anglický pojem entitled child. Tento termín vyjadruje dieťa, ktoré verí, že má nárok na viac než ostatní, nevzťahujú sa naňho pravidlá a nemusí nič, čo nechce. Klinický psychológ Leon Seltzer definuje pocit nároku ako postoj, ktorým dávajú deti najavo, že čokoľvek chcú, to si aj zaslúžia. Nemusia sa snažiť, dokonca nemusia urobiť nič preto, aby si niečo zaslúžili. Tieto deti veria, že stačí, ak niečo chcú a svet (rodič) je povinný im to dať, skrátka len preto, že existujú.
Pripadajú si byť stredobodom vesmíru, preto sa všetko musí točiť okolo nich. Rovnako pristupujú aj k ľuďom. Myslia si, že presne ako rodičia, aj ostatní ľudia (rovesníci) existujú len na to, aby im plnili túžby a želania. Vidia v nich len nástroje, akým dostanú to, čo chcú. Tieto deti vyrastú s pocitom, že im svet niečo dlží, a naplnenie ich potrieb je dôležitejšie než čokoľvek iné. Veria, že ich túžby sú dôležitejšie než potreby druhých, a že si zaslúžia viac než iní.
Znaky rozmaznaného dieťaťa
Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad.
Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to, a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce
Ako som spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami
Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas
Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Často sa sťažuje, že sa nudí
S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Nevychádza s rovesníkmi
Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznáša súťaženie
Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
- Má nízku sebadôveru
Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to čo chcú.
- Hovorí s vami ako s kamarátom
Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie
Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
- Vždy si pýta viac
Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už naťahuje ruky po tyčinke matky či otca.
Odborníci na rodičovstvo pre Huffpost uviedli sedem znakov toho, že možno vychovávate rozmaznané dieťa. Klinická psychologička Laura Markhamová napríklad nesúhlasí s používaním výrazu „rozmaznané dieťa“, pretože to podľa nej naznačuje, že s dieťaťom niečo nie je v poriadku. „Keď sa nad tým zamyslíte, drsné popisy môžu byť trochu nespravodlivé, pretože za rozmaznané správanie sú vo veľkej miere zodpovední rodičia, nie deti. Keď rodičia rozmaznávajú svoje deti, ich úmysly sú často dobré, aj keď podľa odborníkov nesprávne. Doprajú svojim deťom, pretože im chcú poskytnúť ten najlepší možný život a dať im všetko, čo mama alebo otec nemali, keď vyrastali. „Niektorí rodičia sa môžu obávať, že povedia dieťaťu jasné „nie“, zrania jeho city alebo poškodia jeho sebadôveru.“
7. Všetky deti môžu prežívať určité sklamanie, ak im rodič niečo zakáže. Dieťa, ktoré si nárokuje viac než ostatní bez toho, aby sa o to akýmkoľvek spôsobom zaslúžilo, má problémy zaradiť sa do skutočného života.
Častokrát si ani nevšimneme, že v dieťati tento pocit nároku narastá. V dobrej viere, že ho vychovávame podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia, prehliadame varovné náznaky. Môže trvať až príliš dlho, kým si skutočne pripustíme existenciu problému. Veľakrát je to však až vtedy, kedy je dieťa už nezvládateľné.
Podľa sociálnej psychologičky Susan Newman, Ph.D si stačí všímať nasledujúce náznaky a znaky rastúceho pocitu nároku, ktoré v dieťati pestujeme.
- Veľmi ťažko sa vyrovnáva so zlyhaním
Všímajte si, ako sa stavia k vlastným nezdarom a neúspechu. Dieťa, ktoré má pocit nároku, totiž automaticky očakáva úspech. Z toho dôvodu stačí veľmi málo, aby cítilo frustráciu a hnev. Stačí, aby mu niečo nešlo na prvýkrát, a ono sa radšej vzdá alebo žiada rodiča, aby to urobil zaňho. Nesnaží sa, pretože nie je dostatočne odolné na to, aby zvládlo chvíľkovú frustráciu, ktorá sprevádza snahu a učenie sa pokusom a omylom. Dieťa nevie zniesť myšlienku, že mu niečo nejde, pretože bolo vychovávané spôsobom, ktorý ho pred nezdarmi chránil.
- Zo svojich chýb viní okolnosti alebo druhých ľudí
Akonáhle niečo nejde jednoducho, dieťa sa vzdáva. Ak predsa len čelí neúspechu, obviní druhých alebo okolnosti. Učiteľ si naňho zasadol, spolužiak je idiot, vedúca krúžku ho nechápe, test bol príliš náročný a príklady nepreberali na hodine. Aby sa uistilo, že je najlepšie, pozoruje a porovnáva sa s druhými.
- Očakáva, že rodič napraví jeho chybu a zachráni ho
A presne v takých momentoch sa obracia na rodiča, aby všetko vyriešil za neho. Zabudne si domácu úlohu? Rodič zavolá učiteľovi. Nemá nervy na to, aby sa naučilo ovládať ovládač od televízie? Podá ho rodičovi. Nevie vyriešiť príklad? Žiada rodiča, aby to urobil. Dieťa nie je schopné zvládnuť frustráciu, nie je dostatočne odolné na to, aby systematicky pracovalo a snažilo sa. Preto robí všetko preto, aby sa týmto nepríjemným pocitom vyhlo, a najčastejšou technikou je obrátiť sa na rodiča.
- Nevie zniesť slovo Nie
Dieťa, ktoré má pocit nároku, veľmi ťažko znáša zákazy a odmietnutie. Verí, že sa naňho nevzťahujú pravidlá a limity. Opakovane ich porušuje a testuje. Ak narazí na odpor, hnevá sa, fňuká a reaguje ublížene. Pokiaľ nie je po jeho, dáva svoj nesúhlas veľmi jasne najavo, pretože si myslí, že je dôležitejšie než ostatní.
- Musí byť stredobodom pozornosti
Ak má dieťa pocit vlastnej dôležitosti, potrebuje byť neustále stredobodom pozornosti. Je presvedčené, že svet je tu pre neho a ľudia majú plniť jeho požiadavky. Z toho dôvodu si vynucuje pozornosť od okolia, najmä rodičov, ktorých si doslova nárokuje - nemajú právo venovať sa vlastným koníčkom ani iným ľuďom. Obracia pozornosť spoločnosti na seba, skáče do reči, žiada si uisťovanie, že je najlepšie.
- Žiada si byť často chválené aj za banálne veci
S neustálym vyžadovaním si pozornosti ide ruka v ruke aj nutnosť pochvaly. Dieťa očakáva, že ho rodič pochváli za banálne veci - ak si odloží hrnček, nakreslí obrázok, uprace si izbu, podelí sa s kamarátom o čokoládu a podobne. Správanie, ktoré by malo byť bežnou súčasťou vychovania, potrebuje byť povšimnuté a pochválené, inak dieťa nemá motiváciu ho zopakovať. Dieťa tak získava postoj, že musí byť chválené za všetko, čo urobí, inak to neurobí vôbec.
- Neovláda základné návyky starostlivosti o seba
S predchádzajúcim bodom súvisí aj starostlivosť o seba, ktorú rozmaznané deti nezvládajú. Vo veku, kedy by si mali samostatne vyčistiť zuby, obliecť sa, obuť si topánky a zbaliť si potrebné veci do ruksaku, to všetko robí za nich rodič. Odmietajú sa naučiť zaviazať si šnúrky, urobiť si raňajky, odložiť riad do umývačky - ale nie preto, že by to nevedeli, ale preto, že vedia, že nemusia, pretože to rodič urobí za nich.
- Dôsledné plnenie domácich povinností sa naňho nevzťahuje
Veľmi častým znakom detí, ktoré majú pocit nároku, je neochota doma pomáhať. Obyčajne doma nemusia ani pohnúť prstom, nemajú pravidelné povinnosti, ktoré by si museli plniť. Sú zvyknuté, že všetko urobí rodič. Čistá bielizeň sa magicky sama odnesie, operie a objaví v ich šuflíku, hračky sa upracú, jedlo sa navarí. Deti ani vo vyššom veku nevedia, čo všetko je potrebné k tomu, aby domácnosť fungovala. Všetko sa totiž deje a urobí bez toho, aby pohli prstom.
- Vyžaduje odmenu/pochvalu za to, že poslúchne
Ak už aj niečo urobia, vždy musia mať odmenu. Aby sa im vôbec vyplatilo posnažiť sa, vždy to musí byť s prísľubom sladkosti alebo darčeka. Tieto deti nevedia nezištne a samé od seba pomáhať, nemajú vštiepené, že bez práce nie sú koláče. Ak dokážu v autobuse sedieť potichu, alebo nakúpiť s rodičom bez mrnčania a vyvádzania, musia dostať odmenu. Aby sa zachovali tak, ako sa po nich žiada, musí sa im to najprv vyplatiť.
- Stále si pýta viac
A nech je rodič akokoľvek starostlivý, čokoľvek dieťaťu kúpi a akékoľvek potreby splní, dieťaťu to nestačí. Žiada si stále viac, nič mu nie je dosť dobré na dlhšiu dobu. Dostane hračku? O chvíľu chce ďalšiu. Dostane za odmenu koláč? Žiada si koláč zakaždým, keď sa mu niečo podarí. Rodič takéhoho dieťaťa má pocit, že akokoľvek sa snaží, nikdy nedokáže svoje dieťa uspokojiť.
Epidémiu nárokovania vytvárajú rodičia. Dieťa sa s pocitom nároku nerodí, ale buduje ho prístup a neadekvátna výchova. V dobrej viere, že dieťaťu poskytujú všetko potrebné, môžu rodičia často prehliadnuť varovné znaky. Vychovávajú ako najlepšie vedia, a preto je pochopiteľné, že je príliš bolestivé priznať si nezdravý prístup.
Amy McCready, autorka a zakladateľka Positive Parenting Solutions, vraví, že „epidémia nárokovania vzniká s rodičmi, ktorí sa príliš obetujú, zasahujú, ochraňujú, rozmaznávajú, chvália a hneď priskakujú plniť priania dieťaťa.”
Podľa klinického psychológa Leona Seltzera, Ph.D vzniká pocit nároku pri rodičoch, ktorí obetujú dieťaťu všetok svoj čas, energiu, koníčky a koniec koncov aj vlastný vzťah. Ak je dieťa priorita, a to aj vo vyššom veku, začne veriť, že by malo byť prioritou vždy, za každých okolností a pre každého.
Čo robiť, ak máte doma rozmaznané dieťa?
Ak sa chcete pohnúť z miesta, je dôležité priznať si, že máte problém. Že máte doma rozmaznané dieťa. Už len priznanie skutočnosti vám pomôže pohnúť sa z miesta, pretože nestrkáte hlavu do piesku.
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé.
Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8 - ročného aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta Čo za to/Koľko mi zaplatíš?
Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.
Ako na to?
- Stanovte jasné hranice: a dodržujte ich. Aj keby sa mala vaša ratolesť postaviť na hlavu, nepovoľte ani o milimeter. Dodržiavanie hraníc je vo výchove kľúčové.
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny.
- Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
- Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
- Pomôžte dieťaťu budovať empatiu: pomôže mu to z pohľadu malého egoistu prepnúť sa na svoje okolie, pozrieť sa zoširoka na tento svet. Všetci sme súčasťou jednej mozaiky.
- Naučte ho zvládať negatívne emócie: ukážte mu, že tým, že sa rozplače alebo urobí scénu, nezmení situáciu vo svoj prospech. Porozprávajte sa s ním o tom, že všetci sa stretávame s negatívnymi emóciami.
- Zapojte ho do domácich povinností: je to normálne. Všetci máme nielen práva, ale aj povinnosti.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).
- Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
- Vyhýbajte sa rovnakému prístupu k deťom. Každé dieťa je iné, každé potrebuje niečo iné. Rovnaký prístup nemá zmysel. Rozdielne potreby detí sa dajú dobre skĺbiť. Bábätko potrebuje najviac telesného kontaktu, batoľa zase pozornosť. A tak bábätko môžete nosiť v šatke a program dňa prispôsobovať starším deťom.
Ako vychovávať deti v dnešnej dobe - 5 tipov na výchovu - radí psychiater Max Kašparů
Na záver počítajte s tým, že rozmaznané dieťa nebude nadšené zmenou prístupu. Môže byť na vás odporné, kričať, zvyšovať hlas, robiť scény, dokonca vysloviť slová, ktoré vás zabolia. Je to normálny proces a znak toho, že idete správnou cestou. Nedajte sa zlomiť a vydržte. Výsledok sa určite dostaví. Je to otázka času.
Elaine Rose Glickman, autorka knihy ‚Your Kid’s a Brat and It’s All Your Fault,‘ nie je typ, ktorý bude rodičov chlácholivo tľapkať po pleci. Naopak, hovorí na rovinu: keď je dieťa rozmaznané, na vine sú rodičia. A ak aj nie sú - lebo zlé správanie si môžu deti priniesť aj zo škôlky, zo školy, či pozeraním telky - je zodpovednosť rodičov tento problém riešiť.
Je dobré si to priznať
Rodičovstvo je niekedy sizyfovský job, bez ohľadu na vek dieťaťa. Cítite veľký tlak, lebo máte pocit, že ste pod drobnohľadom, kde vás za chyby neustále niekto kritizuje. Nielen svokra, ale aj cudzia pani v obchode. Keď sa snažíte byť aktívnou súčasťou života vašich detí, nadávajú vám do helikoptérových rodičov. Keď deťom dáte dýchať, označia vás za benevolentného. Skrátka, keď je reč o výchove, vždy sa nájde aspoň jeden, ktorý vám povie, že robíte niečo zle. Asi nikto z nás nechce mať doma rozmaznaného „fagana.“ A ak robíme tieto chyby, výsledkom ktorých je rozmaznané dieťa, je dobré si ich pred sebou priznať.
„Len“ vyjadrujú svoje emócie
Ak vás dieťa hryzie, bije, kope a vy si povzdychnete, mávnuc rukou, že je to len fáza. Hovoríte, to prejde z toho vyrastie, ešte je malé. Dovoľte, aby sme vás vytrhli z letargie, lebo toto môže byť veľký problém. Myslíte si, že to robíte dobre. Hovoríte si, ide „len“ o malé deti, ktoré sa podľa vás „len“ snažia vyjadriť emócie primerane veku. Máte za to, že ich v tom treba podporiť, napríklad objatím a otázkami, ktoré im majú pomôcť pomenovať pocity. Napríklad: „Čo sa ti stalo, anjelik, si nahnevaný? Povedz mi, prečo ma hryzieš? Si smutný?“ No pozor, ak zároveň nevyvodíte zodpovednosť za takéto správanie, lebo takto zo svojho dieťa robíte rozmaznanca. Akokoľvek je dieťa nahnevané, nemá právo nikoho udierať, to sa predsa nerobí, au, to bolí! Prečítajte si aj: Mamy, nebláznite, nerobte z detí bohov.
Sú „iba“ malí
Neospravedlňujte ich, že sú malí. Napríklad príliš malí, aby sa naučili lekcie slušného správania, do ktorých patrí slovíčko „prosím,“ či „ďakujem.“ Alebo príliš malí, aby zvládli disciplínu. To, že je vaše dieťa malé a správa sa podľa vývinových tabuliek, do ktorých teoreticky zapadá sem-tam nejaké hryzenie, či udretie mamy, ešte neznamená, že by nemalo dostať lekciu, čo je a čo nie je správne. Ak budete zlé správanie ignorovať, ono nezmizne samé od seba, dieťa v ňom bude pokračovať, len tak z neho nevyrastie. Ak nebudete podporovať dobré správanie (ďakujem, prosím, prepáč), nečakajte, že s tým začne samé od seba. Veď ste ho k tomu neviedli.
Na, tu máš, len už prestaň kvíliť
„Ak máte doma osemročné dieťa, ktoré sa nevie zmieriť s tým, že nie je vždy tak, ako si pískne a že nemôže dostať vždy to, na čo si ukáže prstom, potom musíte uznať, že na tom ako rodič nesiete veľký podiel viny,“ vysvetľuje Glickman. Byť rodičom je ťažké. Nikto z nás nemá rád, keď má v kuse deťom opakovať „nie,“ nemajú to rady ani deti (ako inak!). Ale ak väčšinu času zvyknú počúvať iba jedno slovo - „áno“ - lebo im dáme čokoľvek, za čím budú pišťať, až kým to nedostanú, potom ich utvrdzujeme v pocite, že majú na všetko právo. Deťom, ktorým stačí dupnúť, keď sa im zachce, sa právom hovorí, že sú rozmaznané.
Ale ja som ich to nenaučil
Vaše deti sledovali v telke program, ktorý nebol vhodný pre ich vek a žiaľ, teraz imitujú správanie, ktoré videli. Nie je vaša chyba, že kopírujú takéto správanie, vy ste ich to predsa nenaučili. Vy ste im neboli tým zlým príkladom. Ale pokiaľ je ich správanie neprístojné, je to vaša rodičovská zodpovednosť, pretože vy ste rodič, a teda je vaša starosť, čo deťom dovolíte pozerať. Namiesto vyviňovania sa (to videli u susedov, ja by som im to v živote nedovolil), si musíte priznať, že vás nezbavuje zodpovednosti, keď sa deti správajú zle a že im nemusíte vysvetľovať, čo je na ich správaní zlé. Nepríjemná správa je, že aj tak musíte. Ste rodič.
Nevadí, že sa baví s vami ako s handrou
Pokojne vás nazve hlúpou matkou, a to aj v spoločnosti iných dospelých alebo svojich rovesníkov. Zoberie si veci bez opýtania a už vôbec od neho nemusíte čakať, že by sa poďakovalo. Takto presne sa správa rozmaznané decko. A správa sa tak preto, lebo mu dovolíte, aby sa tak s vami bavil. Spôsobom, aký by ste nezniesli od vášho partnera, priateľa, či hocikoho druhého. Vina padá na vašu hlavu, lebo očividne nerobíte nič preto, aby ste takéto správanie zastavili.
No a čo, že robí scény na verejnosti
Sú rodičia, pre ktorých sú amoky dieťaťa na verejnosti nočnou morou. Okamžite štartujú raketové motory, berú metajúce dieťa pod pazuchu a uháňajú z centra diania. A potom takí, ktorí nad tým mávnu rukou. Ignorujú to, bez toho, aby sa dieťa pokúsili zobrať aspoň trochu nabok a „riešili to.“ Pokračujú v nakupovaní, akoby sa nič nedialo. Alebo ďalej večerajú v reštaurácii, veď no a čo. Týmto však dieťa učíte, že je úplne v poriadku, keď dáva široko ďaleko najavo svoje pocity hnevu a frustrácie a že vaše právo nakupovať, či jesť v reštaurácii je posvätné a stojí vyššie ako právo ostatných ľudí, aby v pokoji dojedli svoje jedlo.
Všetko musí byť iba „po dobrom“
O všetkom do detailov rozmýšľate, analyzujete a robí vám starosti, či vaše výchovné metódy náhodou dieťa do budúcnosti nepoškodia. Mali by ste mať jasno v tom, že používať slovo „nie,“ nie je niečo, čo dieťa zlomí. To, že dieťaťu postavíte hranice, neznamená, že zničíte váš vzťah. Deti si nebudú pamätať, že ste ich poslali do svojej izby miesto toho, aby ste im dovolili vyzúriť sa tak, že by vrieskali a trieskali dvermi po dome, ale že mali rodiča, ktorý ich miloval, ale bol aj pripravený dať im hranice, ktoré ich naučili, ako sa lepšie správať.
Chcete byť kamoš, ale nie „šéf“
Rozmaznané dieťa, či sa vám to páči alebo nie, je výsledkom výchovy rodiča, ktorý sa vzdáva svojej roly byť „šéfom,“ ktorého dieťa potrebujú (nie, oni nepotrebujú mať rodiča kamaráta, potrebujú láskavé, no pevné vedenie). Nemusíte sa vždy prieť s dieťaťom, ani mu vysvetľovať všetky svoje dôvody, aby prijalo vaše rozhodnutie. Byť „šéfom“ - človekom, ktorý ich miluje, aj keď niekedy robí veci, ktoré sa deťom nepáčia, ale sú v ich najlepšom záujme, to znamená byť rodičom.
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Odborníci na rodičovstvo: Toto je 7 znakov, že vychovávate rozmaznané dieťa. Nakupujete v obchode len to najnutnejšie, keď začne vaše dieťa kričať, že by chcelo novú hračku. Keď mu poviete nie, začne kričať, že vás nemá rado, rozplače sa a spustí taký krik, že sa na vás otočia všetci ľudia v obchode. A vy presne viete, čo im behá hlavou: „No to je ale rozmaznané decko!“ Ak vám je táto scéna povedomá, nie ste sami.
V prieskume rodičov 42% čitateľov priznalo, že ich dieťa je rozmaznané a 80% si myslí, že rozmaznanosť detí ich teraz ovplyvní z dlhodobého hľadiska. Svojím deťom robíte hroznú medvediu službu, ak si budú namýšľať, že celý svet sa točí len okolo nich.
Ak napríklad stratíte nervy alebo náhodou vyhodíte vzácne umelecké dielo svojho dieťaťa - to má svoje miesto v rodinnom živote. Ale netrápte sa výčitkami svedomia, že svojmu dieťaťu nemôžete kúpiť novú nablýskanú hračku alebo pár značkových topánok. Pokiaľ ide o pravidlá, nemali by existovať žiadne hádky ani debaty. Nekonečné hašterenie je zbytočné, pretože výsledok je vopred daný. Deti sa určite budú pokúšať vami stanovené hranice prekročiť, ale mali by ste ostať neoblomný. Najmä čo sa týka pravidiel o upratovaní a pomoci v domácnosti. Ak je to nutné, pripravte si s deťmi plagát, kde bude mať každý jasne určené svoje povinnosti.
Žiadny rodič nerád počúva záchvat hnevu, či už od dieťaťa, ktoré odmieta opustiť obchod, alebo od tínedžera, ktorý vám pred nosom zabuchne dvere, pretože mu odmietate kúpiť nový mobilný telefón. Ale vzdať sa je oveľa horšie. Hlavným dôvodom, prečo sa dieťa bude naďalej takto správať, je to, že je úspešné. Nepodporujte ho v týchto prejavoch a ono to prestane… časom. Ak ste doma, jednoducho to ignorujte, pokiaľ vášmu dieťaťu nehrozí, že ublíži sebe alebo iným. Na verejnom mieste musíte prirodzene dávať pozor na svoje zúrivé dieťa, venovanie prílišnej pozornosti tomuto správaniu však prakticky zaručuje opakovaný výkon. Namiesto toho pokojne vezmite dieťa do auta, kým ho to neprejde. Keď si deti uvedomia, že s vami nedokážu manipulovať, keď urobia scénu, je menej pravdepodobné, že túto taktiku v budúcnosti vyskúšajú.
Rozmaznané deti sa cítia oprávnené nielen dostať veci, ktoré chcú, ale chcú ich mať hneď. Žijeme vo svete okamžitého uspokojenia vďaka internetu a mobilom. Cez textovú správu môžete niekoho osloviť v priebehu niekoľkých sekúnd. Takmer na každú otázku, ktorá nám napadne, môžeme dostať odpoveď rýchlym vyhľadávaním Google. Vďaka funkciám Zoom a FaceTime môže vaše dieťa „vidieť“ babičku kedykoľvek sa mu zachce. Tieto technológie spôsobujú, že si deti vytvárajú nerealistické očakávania, že dostanú to, čo chcú, keď to chcú. Toto ale vášmu dieťaťu nepomôže naučiť sa byť trpezlivým. Odmietnutie alebo aspoň odloženie splnenia jeho požiadaviek, pomôže vášmu dieťaťu rozvíjať sebadisciplínu a umožní mu prikladať vyššiu hodnotu veciam, ktoré dostáva. Je dôležité naučiť svoje deti zdržanlivosti a ísť im sami príkladom. Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete. Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte džínsy, ktoré ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo.
Dieťa, ktoré dostáva odmenu za každý malý úspech, začne strácať prirodzenú túžbu vynikať vo veciach. Naproti tomu špecifická pochvala („Tvrdo ste pracovali na prihrávke a v dnešnom zápase sa vám to vyplatilo.“) zvýši jeho motiváciu. Je to skvelé pre ich sebavedomie.