Rozvody sa v súčasnosti stávajú dostupným a celkom bežným riešením problémov v rodine. Aj keď rozvodom trpia všetci zúčastnení, najviac ovplyvní dieťa a jeho ďalší život, bez ohľadu na to, v akom veku týmto obdobím muselo prejsť. Rozvod bol donedávna pre väčšiu časť spoločnosti niečím ojedinelým. Avšak, v súčasnosti, kedy sú rozvody častým javom, ani spoločnosť ich neposudzuje tak negatívne ako kedysi. Manželia sa v súčasnosti rozvádzajú z rôznych, niekedy až absurdných príčin. Pravdepodobne najviac zasiahnuté touto skutočnosťou bývajú práve ich potomkovia, deti. Rodičia si málokedy uvedomujú ako sa správajú, ako to ich dieťa vníma, a aké následky to môže zanechať na ich živote. Nie je totiž neobvyklé, že rodičia v týchto situáciách, plných konfliktov, nadávok a hádok obhajujú svoje vlastné záujmy. Dieťa sa tak ocitá v rôznych situáciách, keď sa ho rodičia snažia za každú cenu získať (až kúpiť) na svoju stranu, resp. manipulujú ho. Takéto správanie negatívne ovplyvní jeho detské prežívanie. Rodičia sú v období rozvodu obvykle menej vnímaví k detským potrebám. Riešia akútne problémy ich vzťahu a na iné im už nezostáva síl.
„Rozvod je ťažká záťažová situácia pre všetky vekové kategórie,“ uviedla v Dámskom klube klinická psychologička Alica Farkašová. „Deti rozvodom prichádzajú o primárne bezpečie, niečo, čo bolo dovtedy samozrejmé. U mladších detí môže dôjsť k regresu, teda že sa začnú správať ako mladšie deti. Psychologička zároveň upozornila, že to, aký dopad na deti bude mať rozvod, je z veľkej časti v rukách rodičov. „Nemusia mať žiadnu traumu. Výskumy ukazujú, že to záleží od kvality vzťahu rodičov. Pokiaľ to dieťa žije vo vzťahu, kde je veľa hádok, tak to na neho vplýva horšie než samotný rozvod. A ak tá konfliktná situácia pretrváva po rozvode, je to negatívne.“
Mnohé páry sa domnievajú, že pre dieťa je lepšie, ak aj napriek problémom zostávajú spolu. Psychologička však vysvetlila, že nefunkčný vzťah je pre dieťa horší než rozvod. Deťom sa po rozvode uľaví. Koľkokrát si hovoria, že bodaj by sa tí rodičia rozviedli,“ vyvrátila odborníčka častý mýtus. Podľa Alice Farkašovej je pri rozvode najdôležitejšie zvládnuť ho bez konfliktov. „Najlepšie je, ak ho dvojica zvládne bez toho, aby tie partnerské konflikty prerástli aj do rodičovstva.“
Rozvod ako životná kríza
Krízové situácie v manželstve a partnerstve patria bezpochyby nielen medzi najčastejšie, ale tiež medzi najintenzívnejšie prežívané krízové udalosti vôbec. Zasahujú človeka väčšinou nepripraveného a bez predchádzajúcich varovných signálov. WHO, Svetová zdravotnícka organizácia, zaraďuje partnerské rozvraty, rozvody a krízy medzi najvýraznejšie stresové životné udalosti. Kríza je všeobecne označovaná ako reakcia na situáciu, ktorú jednotlivec nemôže vyriešiť bežným spôsobom. Za krízou a rozpadom rodiny vidíme viacero faktorov. Kríza rodiny súvisí s dnešnou dobou. Medzi základné faktory, ktoré spúšťajú krízu v súčasných rodinách, považujeme: výrazný pokles natality a redukciu štruktúry rodiny (max. 2 deti); neúplné rodiny, často vznikajúce vďaka rozvodovosti; otázku konkubinátu, resp. kohabitácie: najmä častých rozchodov, znovu zoznámenia, neodpustenia, sklamania zo vzťahu; fenomén registrovaných homosexuálnych partnerstiev: otázka suicídia ľudí, ktorí sa cítia byť homosexuálmi a otázka suicídia tých, ktorí sa hanbia sa homosexuálne deti (rodičia, širšia rodina a pod.); absenciu finančných zdrojov; impotenciu; depriváciu; atomizáciu rodín: a následne vznik tzv. Fenomén „kríza“ je často definovaný z viacerých uhľov pohľadu. Vyskytuje sa už v starých kultúrach. Človek bol vždy postavený pred skutočnosť, fakt, realitu, ktorá bolo preňho kritická. M. Planck hovorí, že „kríza je v krátkom čase vyhrocujúca sa situácia, v ktorej postihnutý už nie je schopný prekonať a pomocou vlastnej stratégie zvládnuť vonkajšiu alebo vnútornú záťaž.“ Fenomén kríza znamená však oveľa viac. Kríza spočíva v afektovom a v konfliktnom vyhrotenom prežívaní a správaní sa človeka v jeho záťažových životných situáciách. Kríza predstavuje často zlom v osobnom, pracovnom i rodinnom živote a spolunažívaní. Ak krízy neriešime, začnú oni riešiť pôvodcu, človeka. Každá ľudská bytosť je riadená určitými regulatívnymi mechanizmami (biologickými, psychickými, či sociálnymi). Ak sú tieto regulatívne mechanizmy narušené, človek sa dostáva do vonkajšieho...
Psychologické účinky rozvodu na deti
Rozvody sú bohužiaľ stále častým koncom mnohých manželstiev. Pre nikoho to nie je úplne jednoduché. Rozvod je ale obzvlášť náročný pre všetky páry, ktoré majú deti. V takejto situácii je potrebné, zachovať sa čo najrozumnejšie. Rozchod či rozvod rodičov je vždy emočne náročným obdobím a pre dieťa často znamená veľmi traumatickú udalosť. Následky konfliktných rozchodov rodičov záležia na mnohých faktoroch, na prvom mieste je vždy správanie rodičov, ďalej vek dieťaťa a jeho pohlavie. „V dospelosti sa môžu u detí, ktoré zažili rozchod rodičov, objaviť problémy v nadväzovaní intímnych vzťahov, spoločenských vzťahov, problémy v oblasti sebadôvery, ale môže to tiež ovplyvniť aj dosiahnutý stupeň vzdelania. Vyhrotený a konfliktný rozchod rodičov je pre dieťa bezpochyby trauma,“ hovorí terapeutka Mgr. Deti na situáciu reagujú vždy, ale každé iným spôsobom. Každý rodič, ktorý sa svojmu dieťaťu venuje a trávi s ním čas, tak spozná, že sa s dieťaťom niečo deje. Záleží na veku dieťaťa a okolnostiach, malé deti budú mať iné reakcie než deti v pube
Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, ba práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku.
Reakcie detí na rozvod podľa veku
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela. Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti ob
Prvý rok po rozvode je najťažší. Vedci zistili, že deti najťažšie situáciu zvládajú počas prvého alebo dvoch rokov po rozvode. Deti v tomto období bojujú so strachom, hnevom, úzkosťou a nedôverou. Ako čas plynie, väčšina detí si postupne zvyká na zmeny a prispôsobuje sa novým rodinným zvykom. Existuje však aj skupina detí, ktorá sa nikdy nevráti do normálu.
Rozvod vyvoláva emočné napätie v celej rodine, ale pre deti môže byť táto situácia mimoriadne frustrujúca. Malé deti často nerozumejú tomu, prečo musia žiť v dvoch domovoch. Najčastejšie sa boja, že ich rodičia môžu prestať milovať. Staršie deti sa môžu obávať, že kvôli nim došlo k rozvodu. Myslia si, že sa správali zle alebo urobili niečo zlé, a preto sa rodičia rozviedli. Aj tínedžerov môže poriadne nahnevať rozvod a zmeny, ktoré z neho vyplývajú. Môžu viniť jedného z rodičov za rozbitie manželstva alebo sa môžu hnevať na jedného alebo oboch rodičov v súvislosti s rozpadom rodiny. Každá situácia je, samozrejme, jedinečná. Za extrémnych okolností môže mať dieťa po rozvode pocit úľavy.
Rozvod zvyčajne znamená, že deti strácajú každodenný kontakt s jedným rodičom, najčastejšie s otcom. Znížený kontakt ovplyvňuje väzby medzi rodičmi a deťmi a vedci zistili, že veľa detí po rozvode cíti slabšie puto k svojmu otcovi. Rozvod ovplyvňuje aj vzťah dieťaťa s rodičom, s ktorým žije v jednej domácnosti a s ktorým má teda silnejšiu väzbu. Najčastejšie je to matka. Primárni opatrovatelia často hlásia vyššiu hladinu stresu spojenú s tým, že sa sami vo zvýšenej miere musia starať o deti. Štúdia zverejnená v roku 2013 naznačila, že matky sú po rozvode často menej podporujúce a menej láskavé. Pre niektoré deti nie je rozchod rodičov najťažšou časťou tejto zmeny. Sú deti, pre ktoré oveľa väčšiu záťaž predstavujú sprievodné javy súvisiace s rozvodom. Môže to byť zmena školy, presťahovanie sa do nového domova a život s osamelým rodičom, ktorý sa cíti často nešťastný a podobne. Problémom môžu byť aj financie a materiálne podmienky.
Často sa stáva, že po rozvode do rodiny prichádza nový člen domácnosti. A niekedy aj viac. Nevlastný otec, mama, nevlastní súrodenci, staré mamy a podobne. To znamená, že veľa detí prežíva neustále zmeny v dynamike svojej rodiny. Dnes už odborníci dobre vedia, že miera zlyhania pri druhých manželstvách je ešte vyššia ako pri prvých manželstvách. A tak veľa detí zažíva v priebehu rokov viacnásobné rozchody a rozvody.
Rozvod môže zvýšiť riziko psychických problémov u detí a dospievajúcich. Bez ohľadu na vek, pohlavie a kultúru majú deti rozvedených rodičov zvýšené psychické problémy. Rozvod môže u detí vyvolať poruchu prispôsobenia sa novej realite, ktorá sa často upraví až v priebehu niekoľkých mesiacov. Problémy so správaním: Deti z rozvedených rodín môžu mať viac problémov aj v oblasti správania. Môžu to byť jednak bežné poruchy správania, ale môže sa u nich prejaviť aj kriminalita. Môžu mať tiež viac konfliktov so svojimi rovesníkmi. Problémy s učením: V priebehu rozvodu a často aj po ňom prechádzajú deti komplikovaným obdobím. Reakciou na túto záťaž môžu byť okrem rôznych výchovných problémov aj zhoršené známky.
Ako pomôcť deťom zvládnuť rozvod
Snažte sa minimalizovať napätie v rodine. Ukázalo sa, že intenzívny konflikt medzi rodičmi zvyšuje utrpenie detí. Zjavné nepriateľstvo rodičov, ako je napríklad krik, hádky, bitky a vzájomné vyhrážanie, sa spájalo s problémami správania u detí. Niekedy však už aj mierne napätie môže zvýšiť utrpenie dieťaťa. Nenúťte deti, aby si vyberali, koho z rodičov majú radšej. Požiadať deti, aby si vybrali, ktorého rodiča majú radšej alebo s ktorým rodičom by chceli bývať, nie je vhodné. Udržiavajte prijateľné vzťahy v priebehu rozvodu aj po rozvode. Pozitívna komunikácia, láskavosť rodičov a nízka úroveň konfliktov môžu deťom pomôcť lepšie zvládnuť rozvodové konanie svojich rodičov. Používajte dôslednú disciplínu. Ešte pred rozvodom si stanovte jednotné pravidlá, ktoré budete dodržiavať. Dospievajúcim deťom venujte zvýšenú pozornosť. Často sa stáva, že starším deťom rodičia nevenujú až takú pozornosť ako mladším. Po rozvode by to však nemalo platiť. Vaše dieťa v pube
Ahoj, ja som z neuplnej rodiny, bola som sice ziva v puberte, ale problemom ako alkohol, cigarety... som sa vyhybala. Ucila som sa. Piatok a sobotu som vzdy bola u kamaratkach a chodili sme na zabavy, ale vsetko s rozumom. Tažke bolo, ked trebalo napisat sloh o rodine, alebo rodokmen robit. Rozviedla som sa ked mal syn 12 rokov, cca. 2 roky bol taky introvert, videla som mu aj smutok na ociach, ale na druhej strane mal pokoj, zmenil sa k lepsiemu, lepsie posluchal, viac pomahal, kedze jeho otex bol pasivny a castokrat sa pred synom postavil proti mne sme sa casto hadali. Napr. o 12.00 bol u nas obed, syn pistal, nie som hladny nechcem jest, ja mu hovorim o 14.tej ideme sem a sem sadni si pekne sa napapaj, exmanzel: nenut ho, ked nechce jest, ale samozrejme akonahle sme vysli z bytu hned bol hladny. 2. priklad: ideme sa ucit, syn nechcel sa ucit, on nenut ho, aby sa ucil, ked nechce tak nechce, ale mna nezaujima, ze 7rocne dieta, sa nechce ucit, bude sa ucit a bodka. 3. priklad uprac si izbu,...nenut ho, aby upratoval! Po rozvode sice frfle, ale spravi vsetko co mu poviem, nehada sa hodiny a pol dna.
PhDr. 1. Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku. Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, ba práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni. 1. Manželský /rodinný/ nesúlad. 2. Manželský / rodinný / rozvrat/. Ide už o podstatnejšie ovplyvnenie jednej zo základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej, výchovnej. 3. Rozvod. Je formálnym právnym ukončením manželského vzťahu dvoch jedincov, krajným riešením v procese rozvratu manželstva.
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami. V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva. V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní. V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti. Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy. Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít, čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr. Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp. Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem. Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa. U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa. Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel dosiah...
Rodič predstavuje pre dieťa bezpečie a vytvára si k nemu dôveru. Rozpad rodiny v tomto období je pre dieťa veľmi emocionálne náročné. V tomto veku sa deti identifikujú s rodičom rovnakého pohlavia. Strata rodiča odlišného pohlavia môže mať negatívny dopad na schopnosť socializácie dieťaťa. Deti v tomto veku rozvíjajú vzťahy so svojimi rovesníkmi. Vyvíjajú sa v oblasti citového vývoja. Pri rozchode rodičov zažívajú smútok, bolesť a hnev, ktorý nedokážu priamo vyjadriť. Majú strach zo straty rodičov, objavujú sa pocity viny a sebaobviňovanie. Uvedomujú si vlastné možnosti aj limity, a to prevažne vo vzťahu s druhými. Rozvíjajú svoje sociálne vzťahy mimo rodiny, medzi rovesníkmi, v záujmových činnostiach. V situácii akou je rozvod rodičov požadujú jasné vysvetlenie. Snažia sa pochopiť rodičov alebo jedného z rodičov. Na druhej strane tiež môžu silne odsudzovať rozhodnutia oboch alebo jedného z rodičov. Vnímajú svoju vlastnú zraniteľnosť a zažívajú odmietnutie. Reagujú smútkom, zlosťou, prežívaním bolesti, viny. V tomto veku si mladý človek uvedomuje stratu detstva a závislosti a v reakcii na to môže mať snahu sa znovu presviedčať o ochrane zo strany rodiny. Rozvod rodičov môže v tomto veku vyvolať zmätok a neistotu ohľadom vlastného sexuálneho a partnerského života. Následkom rozvodu môže byť oneskorená adolescencia (nechce vyspieť, ale zostať závislým dieťaťom) alebo naopak, predčasná vyspelosť. Rizikom je obmedzenie kontaktu s jedným z rodičov.