Rudolf Dilong: Život a dielo kňaza-básnika

Rudolf Dilong bol mimoriadnou postavou slovenskej literatúry, rehoľník a básnik, ktorého život a tvorba boli poznačené mnohými mimoriadnymi momentmi a prekvapujúcimi udalosťami. Jeho osobnosť obklopovala istá legendárna aura, ktorá pretrváva až dodnes, čím ho robí stále príťažlivým a zároveň znepokojujúcim.

Žiaľ, dnes Dilonga ako človeka i autora málo poznáme. Dôvodov je viacero: žil a zomrel v ďalekom exile, počas štyroch desaťročí sa o ňom mlčalo. Okrem toho bol neobyčajne produktívny, celkovo vydal vyše sto diel. Práve preto je nevyhnutné vrátiť ho do našej súčasnej literárnej diskusie.

Detstvo a formovanie osobnosti

Celé tajomstvo Dilongovho života a tvorby sa dá najlepšie odhaliť cez jeho detstvo - smutné, neláskavé a samotárske. V autobiografii priznáva: „Zamiloval som si samotu, ktorá mi dávala veľmi zvláštne napätie a vždy ma vzrušovala. Bežal som do samoty, nemal som rád ľudí, lebo som nemal tej najdrahšej bytosti z ľudí: nemal som matku. Vari poltreťa roka som mal, keď umrela.“

Z tohto faktu si sám vyvodil viaceré psychologické dôsledky: „Od malička nemal som lásky, vyznávam sa z tragiky svojej ako z hriechov. Druhé deti sa bavili, ja som vyhľadával samotu… a na svet som zanevrel. Býval som nevrlý. Potom som upadal do vnútornej tesknoty, pociťoval som ku všetkému ukrutné vzdory… Nenávidel som deti, s ktorými sa mamy mazlili. Nemohol som sa dívať na deti, ktorým všetko povoľujú, ja som ničoho nemal… Vonku pri cestách som si osvojil zatrpknosť k ľuďom, poznal som reč potokov, prútia a vtákov, im som rozprával svoje smútky a keď som v prachu na hradskej sedával, býval som - ja, malý chlapček - nesmierne bolestivý a zúfalý. Potom som mal rád len deti špinavé a otrhané, deti poroby a túlavé zvieratá v chotári.“

Chýbalo mu teplo materinskej nehy, nemal sa ku komu pritúliť. Macochu priam nenávidel, v románe Bez matky (1951) jej dal najnegatívnejšie črty, takmer neľudskú podobu.

Čo mu potom pozostávalo? Únik do imaginárneho sveta snov a vízií; hľadať náhradu za neláskavú skutočnosť v nadskutočnom, vybájenom svete detskej fantázie: „Ja som bol odkázaný na to, aby som si vymyslel svet,“ napísal; to znamená: vlastný náhradný svet, pre neho reálnejší než ten nežičlivý vonkajší. Aj takto sa vyjadril: „Ja som sa hrával so svojimi vidinami, ja som videl cez svoje sny.“ Žil ako dieťa vo svojom poetickom svete bez toho, aby čokoľvek vedel o poézii; že vôbec jestvujú básnici a píšu sa básne. Doslova sa priznal „…ja som nevedel, že sa básne píšu“.

Cesta k kňazstvu a literárna dráha

Rudolf Dilong sa narodil 1. augusta 1905 v Trstenej. Tam aj v Trnave chodil do gymnázia (1916 - 1924). V auguste 1920 ho prijali do františkánskej rehole. Teológiu vyštudoval v Žiline, za kňaza bol vysvätený v júni 1929. Tým nadobudol trvalé „metafyzické“ zakotvenie.

Jeho cesta ku kňazstvu bola motivovaná hlbokou túžbou po inom svete. Sám priznáva v autobiografii: „Trvalo nedlho, kým som nabral sily a odhodlania ísť za kňaza. Po všetkých nedostatkoch života a jeho darov, ktoré mi boli odopreté v mladosti, začal som upierať zrak na iný svet, toto je metafyzické prebudenie, tento prerod som nazval svojím budúcim povolaním a stal som sa vážnym. Myslel som si: Boh potrebuje básnika, modlil som sa žalmy. Kňazom som chcel byť, ktorý žije poéziou…“

Kváril ho pocit opustenosti aj vzdoru, keď si zvolil túto cestu: „Zem mi je vyhnanstvom, ja som tu cudzí.“ Pobudol vo viacerých františkánskych kláštoroch (Kremnica, Trnava, Nitra, Malacky, Hlohovec, Skalica). Publikoval básne časopisecky aj knižne, vydával zbierku za zbierkou s rôznou tematickou náplňou i s rozdielnou umeleckou orientáciou. Zostavil Antológiu mladej slovenskej poézie (1933), ktorou chcel prezentovať modernú katolícku básnickú tvorbu.

Ako stúpenec poetizmu i surrealizmu dosiahol veľký vplyv na mladú generáciu, v kladnom i zápornom zmysle. Ako duchovný sa zúčastnil na východnom fronte. V roku 1945 - z obavy o svoju ľudskú existenciu i kňazskú česť - emigroval cez Nemecko a Rakúsko do Talianska. V Ríme sa ho ujali tamojší františkáni, odtiaľ odišiel do amerického exilu.

Literárna tvorba: Pred a po exile

Dilongova literárna aktivita do jeho odchodu z vlasti bola mimoriadne intenzívna a rôznorodá; písal básne, hry a romány. Najplodnejší bol ako básnik, s dvoma desiatkami zbierok:

• Budúci ľudia (1932)
• Slávne na holiach (1932)
• Dýchajte, lazy! (1933)
• Roky pod slnkom (1933)
• Zlatý kolibrík (1934, spolu s J. Matovičom)
• Hviezdy a smútok (1934)
• Helena nosí ľaliu (1935)
• Mladý svadobník (1936)
• Ja, svätý František (1938)
• Gardisti, na stráž! (1939)
• Mesto s ružou (1939)
• Honolulu, pieseň labute (1939)
• Konvália (1941)
• Nevolaj, nevolaj (1941)
• Somnambul (1941)
• Ktosi ta volá (1942)
• Vojna (1942)
• Hanička (1942)
• Oslava rodu (1943)
• Plač (1944)
• Moja krv (1945)

Pre mládež napísal hru S úsmevom Vianoc (1935). Neskôr dve modernistické tragédie - Valin (1940) a Padajúce svetlo (1941), súčasti nedopísanej trilógie, ktoré zobrazili životné osudy slovenského „prekliateho básnika“ s viacerými autobiografickými prvkami. Jeho lyrizovanou autobiografiou bola Zakliata mladosť (1943). Medziľudské priateľské a manželské vzťahy stvárnil v románe Človek s láskou (1944).

V prvých troch zbierkach (Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte, lazy!) nič nepripomína jeho smutné, samotárske detstvo. Písal ich básnik, ktorý už dlho žil v inom svete, no natrvalo sa cítil zrastený s oravskou prírodou, krajom, ľudom - a oslavoval túto prírodu, kraj, ľud. Vracia sa v spomienkach do tejto reality a podáva ju v jasných, zavše priam jasavých farbách.

Zbierka Roky pod slnkom (1933) bola venovaná 1100. výročiu Pribinovho chrámu v Nitre. Siahol po témach a postavách známych z dejín, ešte viac z rôznych povestí (sv. Metod, Svätopluk, Pribina, sv. Svorad a Benedikt). Použil tu metódu realistickú a deskriptívnu, monumentalizoval i patetizoval, dvíhal minulosť, aby vplýval na prítomnosť, tón zvolil národný a vlastenecký.

Dilong sa zbierkami Zlatý kolibrík (1934) a Hviezdy a smútok (1934), ako aj Helenou nosí ľaliu (1935) zaradil medzi poetistov, predstavil sa ako novátorský tvorca imaginatívnej poézie. V Čechách v tom čase poetistom bol Vítězslav Nezval i Jaroslav Seifert, na Slovensku Ladislav Novomeský a Pavol Gašparovič Hlbina. Poetistickou sa stala Dilongova tematika i technika. Zmyslovo bol opojený svetom i životom, písal uvoľnene, hravo, vedený skôr rytmom či rýmom než logikou a kauzalitou javov.

Rok 1934 bol pre Dilonga prelomový: tradicionalista sa definitívne prerodil na modernistu. To si uvedomili všetci kritici jeho dvoch zbierok novátorskej imaginatívnej poézie - Hviezdy a smútok aj Helena nosí ľaliu. Vznikali dohady, ako sa zrodil „nový Dilong“, kto bol za jeho básnickou premenou, pod akým vplyvom sa uskutočnila táto metamorfóza. Kritici ako Jozef Kútnik Šmálov či Ján E. Bor poukazovali na vplyv Vítězslava Nezvala a francúzskeho modernistu Jeana-Arthura Rimbauda.

Dilongova tvorba sa vyznačovala miešaním reality s víziou, skutočnosti so snom, voľným spájaním a splývaním slov i obrazov rozkmitaných viacerými významami, skôr len napovedanými než dopovedanými. Vety, verše, strofy sa nepodriaďovali konvenčnej logike ani kauzalite, preto sú jeho básne - kratšie, piesňového rázu, i dlhšie, epického rázu - čudesné i sugestívne zároveň, v racionálnej i iracionálnej rovine.

Dilong ako exilový autor

Ako exilový autor sa Dilong stal nadproduktívnym, čo jeho umelecký význam v rámci slovenskej poézie 20. storočia ešte znásobilo. Najmä vďaka nemu žila a prežila v zahraničí katolícka moderna, na Slovensku po roku 1948 znevažovaná, zaznávaná i zakazovaná.

Jeho definitívny posmrtný návrat „domov“ umožňuje čitateľom i odborníkom nezúžený, celostný pohľad na produkciu niekdajšej básnickej skupiny katolíckej moderny, na jej pôsobenie, poslanie a prínos.

V exile vydal množstvo diel, okrem iného:

• Pod krížom (1967, 1992)
• Ponúkam chlieb so soľou (1971)
• Pokora vína (1973)
• Rozprávka má krídla (1973)
• Kde človek kladie semiačko (1975)
• Oči nám horia (1976)
• Čo vietor nepovie (1976)
• Stretával som ľudí a svet (1976)
• Ešte kvietok (1982)
• S fakľou v ruke (1983)
• Rozjímania (1984, 1992)
• Ruža menom Dagmar: Antiromán (2000)
• Mladosť z očistca (2001)

Rudolf Dilong zomrel 7. apríla 1986 v Pittsburghu v USA. Jeho život bol spojený s mnohými kláštormi na Slovensku, ale aj s dlhými cestami v exile.

Rudolf Dilong bol básnikom, ktorý dokázal vo svojich dielach zachytiť hlboké emócie, osobné trápenia i túžby, ako aj meditácie o zmysle života a viere. Jeho tvorba, ovplyvnená poetizmom a surrealizmom, predstavuje jedinečný prínos pre slovenskú literatúru.

tags: #rudolf #dilong #dieta