Príbeh malej Lary a jej matky Terézie Tóthovej poukazuje na náročný proces diagnostiky a hľadania správnej lekárskej starostlivosti. V čase, keď sa objavia zdravotné problémy u dieťaťa, môže byť cesta k správnej diagnóze dlhá a plná neistoty. Paralelne s tým sa objavujú aj videá ruských ortopédov vyšetrujúcich deti, ktoré vyvolávajú diskusie o metódach a prístupoch v modernej medicíne.
Prvé obavy a hľadanie pomoci
Po pôrode Teréziu ubezpečili, že jej dcéra je zdravá. No ona mala pochybnosti, najmä kvôli hrčke na záhlaví Lary. Obvodná lekárka síce tvrdila, že je všetko v poriadku, no Terézia trvala na neurologickom vyšetrení. Skúsenosť z neurologickej ambulancie bola frustrujúca, keďže lekárka odmietala vyšetrenie, kým dieťa neprestane plakať. „Keď sme prišli do neurologickej ambulancie, Lara plakala. Lekárka na to povedala, že dokým bude dieťa ‚revať‘, nemôže ultrazvuk spraviť. Snažila som sa malú upokojiť, ale lekárka odmietala počkať, kým sa mi to podarí.“ Táto situácia ju motivovala hľadať ďalších špecialistov.
V pôrodnici vám lekári povedali, že Lare pri narodení zlomili kľúčnu kosť. Zistila to lekárka, ktorá Laru ako prvá vyšetrovala na metabolickom oddelení. Dcére zröntgenovali hrudník a prišli na to. Ak by na to neupozornila táto lekárka, dodnes by sme to nevedeli. Keď sme sa lekárov pýtali na kľúčnu kosť, povedali nám, že Lara hýbe rukami a to je dôležité. Viacerí nám mnohokrát opakovali, že pokiaľ dcére nič nie je, ani ju nevyšetria. Doktori predtým hovorili, že kľúčna kosť je u Lary zmenšená, zdeformovaná alebo z nej chýba iba kúsok. Keď sa zistilo, že Lare kosť chýba, jeden lekár tvrdil, že to nemáme riešiť. Ďalšia lekárka jej neskôr chcela dať celú ruku do sadry, pričom až dodatočne vyšlo najavo, že by to dcére uškodilo, a bolo dobré, že sme išli ešte za ďalším ortopédom.
Kolotoč vyšetrení a ťažkosti s diagnostikou
Nasledovali mesiace hľadania špecialistov, neistota a obavy. Kolotoč vyšetrení vyvrcholil genetickými testami. Presvedčiť lekárov, že si dcérine zdravotné ťažkosti nevymýšľa, jej trvalo dva roky. „Najskôr som sa bála, že lekári dcéru nevyšetria, ak sa im nebude páčiť, ako sa správam. Dnes iným rodičom radím, aby sa nebáli povedať svoj názor.“ Počas tohto obdobia si všimla, že Lara má aj ďalšie problémy, ako napríklad unavený výraz tváre a problémy s očami. Očný lekár však odporučil hematologické vyšetrenie, pretože s očami nič nemala.
Lekári Teréziu Tóthovú ubezpečili, že jej dcéra Lara sa narodila ako zdravé dieťa. Foto - archív T. Povedali mi, že máme zdravé dieťa. Neviem, či boli všetky vyšetrenia spravené tak, ako mali byť. Bol koniec roka a ešte aj covid, takže sa na to pozerám skepticky. Z nemocnice nás prepustili s tým, že Lara má žltačku, ale vraj to prejde. Nožičky mala do tvaru U, ale mali sme ich len masírovať s tým, že sa vyrovnajú samy, čo sa neskôr aj stalo. Samotný pobyt v nemocnici po pôrode však bol pre mňa hrozný. Nevedela som nič, čo sa týka starostlivosti o dieťa a dojčenia. Nikto mi nič nevysvetlil a nikto mi ani nepomohol. Pri dojčení nastali problémy, lebo dcéra sa napila veľa krvi. Nikto to neriešil, a keď som prišla za sestričkami, povedali, že to neprekáža a všetko je v poriadku.
Vzhľadom na to, že Lara po narodení nedýchala, musela byť počas prvých mesiacov života sledovaná viacerými špecialistami. Nie. Kardiológ, neurológ aj ortopéd povedali, že je všetko v poriadku, že jej vlastne nič nie je, a tak sme to aj brali. Všimla som si, že Lara má na záhlaví hrčku. Videla som, že jej hlavička je iná ako u ostatných detí. Moja sestra práve porodila a aj pri pohľade na hlavičku jej syna som videla rozdiel. Navštívili sme obvodnú lekárku a tá povedala, že tvar dcérinej hlavičky je normálny, že je všetko v poriadku a každé dieťa má trochu inú lebku. Aj tak nám však vypísala papierik na vyšetrenie u neurológa. Dcéra mala ešte na hlave otvorenú fontanelu, takže bolo možné urobiť ultrazvuk hlavičky. Keď sme prišli do neurologickej ambulancie, Lara plakala. Lekárka na to povedala, že dokým bude dieťa „revať“, nemôže ultrazvuk spraviť. Snažila som sa malú upokojiť, ale lekárka odmietala počkať, kým sa mi to podarí. Do lekárskej správy napísala, že ultrazvuk spravila a že je všetko v poriadku. Vtedy som ešte nebola skúsená a nevedela som, ako sa s lekármi rozprávať. Nevedela som, čo mám povedať ani čo mám robiť. Prešli dva týždne alebo mesiac a mne sa stále nezdalo, že je Larina hlavička v poriadku. Začala som hľadať iných neurológov, ktorí by ju vyšetrili. Následne som zistila, že by som mala hľadať neurochirurga a nie neurológa. To, že existuje neurochirurg, som dovtedy ani netušila. No aj tak som nenašla nikoho, kto by nám dal urgentný termín. Potom mi prišlo na um, že spravím pár fotiek Larinej hlavičky a pošlem ich do Národného ústavu detských chorôb. Hneď zareagovali. Napísali nám, že máme prísť na vyšetrenie ako akútny prípad, a dali nám termín na druhý deň. Prvé, čo lekár povedal, keď Laru videl, bolo, že je veľmi žltá. Pýtal sa, či má žltačku. Na to som zareagovala, že žltačku nemá, pretože to mi povedala obvodná lekárka. Navrhol, že by bolo dobré urobiť dcére pečeňové testy. Porozprávala som jej, ako sa neurologička správala, a podotkla som, že ak sa pre jej postup dcére niečo stane, niekto za to bude zodpovedný. Ona začala obraňovať neurologičku a nedala nám za pravdu. Na to, že má urobiť Lare predoperačné vyšetrenia, kvôli CT, počas ktorého bude v celkovej anestézii, zareagovala, že nevie, prečo jej vyšetrenia neurobia v Bratislave a prečo by jej ich mala robiť ona. Predoperačné vyšetrenia však ukázali, že Laru treba hospitalizovať. Nie. V rámci predoperačných vyšetrení robili dcére odber krvi. Výsledky neboli dobré, Lara mala niektoré hodnoty príliš vysoké. Deň po tom, ako prišli výsledky, sme museli nastúpiť do nemocnice a lekári začali zisťovať, čo sa vlastne deje. Primár oddelenia nám povedal, že Lara už dávnejšie prekonala mononukleózu a príznaky sme si vraj nemuseli všimnúť. Vôbec som nechápala, čo sa deje a ako je to možné. Lara vtedy nemala ani rok a obvodná lekárka ju videla mnohokrát v rámci pravidelných kontrol. V nemocnici sme boli necelý týždeň a plánované CT hlavy museli preložiť na ďalší termín. Toto obdobie ste mi ešte pred naším rozhovorom opísali ako najťažšie vo svojom živote. Vraveli ste, že ste sa cítili ako zlá matka. Áno, bolo to najhoršie obdobie, lebo neurológ, obvodná lekárka a ďalší iní lekári hovorili, že Lare nič nie je. Cítila som sa zle a nepríjemne a kládla som si otázku, prečo ju vystavujem vyšetreniam, ak všetci títo ľudia, ktorí majú na to „papier“ a skúsenosti, tvrdia, že dcére nič nie je. Nevedela som, či robím dobre alebo zle. Nie, tak to úplne nebolo. Ale občas padla poznámka, že nie je dôvod v Lare niečo hľadať, keď je zdravá. No okrem hrčky na hlavičke bývala aj často unavená. Bolo to vidno najmä na výraze jej tváre. Okrem toho mala veľké problémy s očkami. Neustále jej slzili a mávala ich zalepené tak, že ich ráno nevedela otvoriť. Boli sme u očného lekára, dal nám kvapky a povedal, že problém treba hľadať inde, lebo s očami nič nemá. Odporučil nás na hematológiu, keďže dcéra bola aj dosť bledá.
Ortopéd z Brna a prelom v diagnostike
Keď mala Lara asi rok a pol, objavila sa jej ďalšia hrčka vpredu na čele. Opäť som nevedela, či to je alebo nie je v poriadku. Našli sme ortopéda v Brne, ktorý sa venuje podobným prípadom. Na Slovensku sa dovtedy nevedeli rozhodnúť, či urobiť CT alebo MR (magnetická rezonancia - pozn. red.) hlavy. Lekár v Čechách skonštatoval, že by mali radšej urobiť MR, pretože Lara má stále otvorenú prednú aj zadnú fontanelu a kostičky na hlave jej rastú inak, ako by mali. Zistil aj, že má jedno uško posunuté vpred. Spojil sa s lekármi na Kramároch a oni potom spravili Lare MR vyšetrenie. To odhalilo, že má viaceré angiómy na mozgu (nezhubné cievne lézie - pozn. red.).
Ako dopadlo CT hlavy? Povedali nám, že Lara má mierne vypuklú zadnú časť hlavy a že celá hlavička smeruje do pravej strany, ale vraj to nie je nič vážne. Napriek uisteniam, že je dcéra v poriadku, sa jej stav o pár mesiacov zhoršil. Keď mala Lara asi rok a pol, objavila sa jej ďalšia hrčka vpredu na čele. Opäť som nevedela, či to je alebo nie je v poriadku. Našli sme ortopéda v Brne, ktorý sa venuje podobným prípadom. Na Slovensku sa dovtedy nevedeli rozhodnúť, či urobiť CT alebo MR (magnetická rezonancia - pozn. red.) hlavy. Lekár v Čechách skonštatoval, že by mali radšej urobiť MR, pretože Lara má stále otvorenú prednú aj zadnú fontanelu a kostičky na hlave jej rastú inak, ako by mali. Zistil aj, že má jedno uško posunuté vpred. Spojil sa s lekármi na Kramároch a oni potom spravili Lare MR vyšetrenie. To odhalilo, že má viaceré angiómy na mozgu (nezhubné cievne lézie - pozn. red.). Podľa niektorých lekárov sú angiómy neškodné, iní tvrdia, že môžu kedykoľvek prasknúť a vznikne krvácanie do mozgu.
Genetické testy v Nemecku a potvrdenie diagnózy
Keďže čakanie na genetické testy na Slovensku bolo príliš dlhé, Terézia sa rozhodla pre testy v Nemecku. „Zistili sme, že na výsledky genetických vyšetrení sa u nás čaká aj viac ako rok. To je nesmierne dlhý čas. Hľadali sme iné možnosti a našli sme laboratórium v Nemecku, kde robia genetické testy a výsledky pošlú do dvoch týždňov. Crouzonov syndróm: Genetická porucha a jej prejavyCrouzonov syndróm je genetická porucha, ktorá postihuje najmä vývin kostí a prejavuje sa aj chýbajúcimi kosťami. Viditeľný je najmä na tvári. Našťastie, u Lary ho nevidno. Dodnes nemá pouzatvárané fontanely na hlave, zle jej rastú kostičky a časom sa môžu objaviť problémy so zubami. Chýba jej kľúčna kosť, má iný hrudník a ťažšie sa jej dýcha. Zároveň má prehnutejší chrbátik a inak postavené nožičky, pre ktoré chodí dovnútra. Lara má veľmi veľa zdravotných ťažkostí. Už vieme ich príčinu, no stále nevieme, ako sa môže porucha ďalej prejavovať.
Testy ste si však nakoniec nedali urobiť na Slovensku, ale v Nemecku. Zistili sme, že na výsledky genetických vyšetrení sa u nás čaká aj viac ako rok. To je nesmierne dlhý čas. Hľadali sme iné možnosti a našli sme laboratórium v Nemecku, kde robia genetické testy a výsledky pošlú do dvoch týždňov. Bolo to finančne náročnejšie, vyšetrenie nás stálo 1800 eur, ale podstúpili sme ho. Opäť som mala zmiešané pocity, či robím dobre. Lekári na Slovensku stále tvrdili, že je vlastne všetko v poriadku. Čakanie na výsledky testov z Nemecka trvalo dlhšie, ako má obvykle trvať. Kládla som si otázku, čo sa deje, prečo sa to deje práve nám, a mala som rôzne predstavy o tom, čo sa zistí. Dovtedy brali lekári Lare krv skoro každý mesiac a výsledky boli vždy iné. Obvodná lekárka jeden mesiac povedala, že je všetko v poriadku. Iný lekár robil testy o pár týždňov neskôr a tvrdil, že Lara má niektoré hodnoty veľmi zvýšené. Mala som neustále pochybnosti, či lekári vyhodnocujú dcérine výsledky správne a či ich správne vyhodnotia v Nemecku. Výsledkov z Nemecka ste sa dočkali takmer po mesiaci od odoslania vzoriek. Výsledky ukázali, že Lara má kraniofaciálnu dyzostózu, zvanú aj Crouzonov syndróm, spojenú s epilepsiou. V čase, keď prišli výsledky, mala dcéra už dva a pol roka. Bolo to vlani. Hneď som začala zisťovať všetko o jej diagnóze. Aj keď je na iných deťoch tento genetický syndróm často viditeľný, na Lare na prvý pohľad nič nevidno. „Mala som neustále pochybnosti, či lekári vyhodnocujú dcérine výsledky správne,“ spomína Terézia Tóthová. Foto - archív T.
Crouzonov syndróm: Genetická porucha a jej prejavy
Crouzonov syndróm je genetická porucha, ktorá postihuje najmä vývin kostí a prejavuje sa aj chýbajúcimi kosťami. Viditeľný je najmä na tvári. Našťastie, u Lary ho nevidno. Dodnes nemá pouzatvárané fontanely na hlave, zle jej rastú kostičky a časom sa môžu objaviť problémy so zubami. Chýba jej kľúčna kosť, má iný hrudník a ťažšie sa jej dýcha. Zároveň má prehnutejší chrbátik a inak postavené nožičky, pre ktoré chodí dovnútra. Lara má veľmi veľa zdravotných ťažkostí. Už vieme ich príčinu, no stále nevieme, ako sa môže porucha ďalej prejavovať.
Predtým bol označovaný aj ako kraniofaciálna dyzostóza. Ide o vrodenú poruchu vývoja lebky s autozomálne dominantnou dedičnosťou. Pre predčasný zrast šípového švu býva hlavným príznakom tohto syndrómu vežovitá lebka so širokým čelom alebo s vysokým hrboľom v oblasti veľkej fontanely. Medzi ďalšie príznaky patria vystúpené očné gule, široko od seba postavené oči, rozbiehavé škúlenie alebo menšia horná čeľusť.
Donedávna sme napríklad ani nevedeli, že sa jej ťažko dýcha. Lekári na to prišli úplne náhodou pri rehabilitáciách. Doteraz nevieme, či jej na tele nechýbajú ďalšie kostičky, pretože to doteraz nik nezisťoval.
Ruský ortopéd a kontroverzné metódy vyšetrenia
Na internete kolujú videá ruských ortopédov, ktorí vyšetrujú deti spôsobom, ktorý sa môže zdať drastický. V ordináciách ortopédov, ktorí pracujú s tými najmenšími deťmi, často počuť plač a tí, ktorí sedia v čakárňach, len nemo pozerajú na dvere, čo sa asi tak môže diať vnútri, keď to dieťa tak kričí. Tieto metódy vyvolávajú obavy a otázky o ich bezpečnosti a účinnosti. Je dôležité si uvedomiť, že lekári niekedy používajú naozaj šialené spôsoby vyšetrenia, ktoré oko laika môže považovať za nezdravé, priam až životu nebezpečné. Napriek raketovej rýchlosti vyšetrenia, pri pozornom prezeraní záberu vidno, že tento lekár narába s dieťaťom zodpovedne a svojím spôsobom nežne, napríklad, keď ho položí naspäť na podložku. Nakoniec novorodencovi niekoľko krát povie, aby sa stíšil, čo dieťa aj urobí.
Recenzie lekárov: Kompletné neonatálne vyšetrenie!
Alternatívne pohľady a diskusia
Niektorí ľudia tvrdia, že stará ruská medicína je jednou z najuznávanejších na svete a že lekár presne vie, čo robí. Poukazujú na roky praxe a na to, že dieťa neplače tak, akoby vrieskalo od bolesti. Iní sú však skeptickí a tvrdia, že aj priemerný lekár by mal vedieť zistiť stav dieťaťa ultrazvukom bez toho, aby s ním robil takéto veci.
Je dôležité si uvedomiť, že každý lekár má svoj vlastný prístup a metódy.
Dôležitosť včasnej diagnostiky a rodičovskej intuície
Príbeh Lary zdôrazňuje dôležitosť včasnej diagnostiky a počúvania vlastnej intuície. Terézia sa nevzdala, aj keď ju lekári ubezpečovali, že je všetko v poriadku. Jej vytrvalosť nakoniec viedla k správnej diagnóze a možnosti začať s liečbou.
„Mala som neustále pochybnosti, či lekári vyhodnocujú dcérine výsledky správne,“ spomína Terézia Tóthová. Nikdy predtým som nemala skúsenosti s lekármi. V živote by som si nepomyslela, že by to takto mohlo byť, že by to takto mohlo fungovať. Do dnešného dňa sme našli len jedinú lekárku, mladú doktorku z metabolického oddelenia v Bratislave, ktorá venovala našej dcére dostatočnú pozornosť a ktorá sa o ňu naozaj zaujímala.
K presnej diagnóze dcéry ste sa dopracovali po dvoch rokoch presviedčania lekárov a hľadaní odborníkov, ktorí by boli ochotní vašu dcéru vyšetriť. Nikdy predtým som nemala skúsenosti s lekármi. V živote by som si nepomyslela, že by to takto mohlo byť, že by to takto mohlo fungovať. Do dnešného dňa sme našli len jedinú lekárku, mladú doktorku z metabolického oddelenia v Bratislave, ktorá venovala našej dcére dostatočnú pozornosť a ktorá sa o ňu naozaj zaujímala. A to sme navštívili mnohých lekárov. Na Lare si všimla, že má iné črty tváre ako zdravé deti. Videla problémy v očkách a všimla si aj ďalšie veci, ktoré si nik iný dovtedy nevšimol. Po prvom vyšetrení u tejto lekárky sme prišli do metabolickej ambulancie znovu a Laru tentoraz vyšetrovala iná lekárka z oddelenia. Pýtala som sa jej, prečo dcéru opäť nevyšetruje doktorka, ktorá ju prezerala po prvý raz a ktorá si na nej všimla toľko vecí, ktoré sa neskôr potvrdili genetickým vyšetrením. Druhá lekárka sa na nás pre túto otázku nahnevala, vraj keď sa nám nepáči, že ju teraz vyšetruje ona, môžeme ísť inam. Pritom dobre vedela, že na Slovensku je len málo takýchto ambulancií a nemáme kam inam ísť. Čo sa týka prístupu, žiadny lekár Laru nevyšetril komplexne a nepozrel si celú jej lekársku dokumentáciu. Vždy si prečítajú len záver. No v ňom nie je napísané, že dcéra je unavená, bledá, často nevládze chodiť a neustále sa pýta na ruky. Lara má v dokumentácii aj päťdesiat lekárskych správ. Chápem aj to, že lekári sú unavení, majú toho dosť a dennodenne riešia rôzne prípady. No aj tak si myslím, že by mal byť v tom celom nejaký poriadok. Že by lekári mali mať len toľko pacientov, koľko zvládnu. Stretávame sa s tým, že sa všetci veľmi ponáhľajú. Chcú mať pacienta rýchlo za sebou a mám pocit, že často prípady neriešia tak, ako by mali. Pritom existujú aj stokrát horšie prípady ako Lara. Na vlastné oči som videla a počula, ako sa lekári správajú k rodičom chorých detí alebo k rodičom, ktorí sú zo slabších finančných pomerov. Osobne ma to veľmi mrzí.
Vlastne ani neviem, ako som sa cítila. Asi to bude znieť sebecky, ale po tom, ako prišli výsledky, som bola rada, že sa niečo vyriešilo, že sa niečo zistilo a vieme, s čím máme bojovať. Dovtedy sme len behali po odborníkoch. Chcela som to ukázať ušnej lekárke, u ktorej sme v minulosti boli. Prišli sme na vyšetrenie pred dvanástou a pani doktorke sa končila služba. Mali sme termín, a ak by nás v ten deň nevzala, na ďalší by sme čakali niekoľko mesiacov. Lara plakala a lekárka mi povedala, že buď ju hneď utíšim, alebo ju mám zobrať preč. Skúšala som to, no Lara stále plakala. Poprosila som lekárku, aby počkala päť minút, aby sme nemuseli prísť na iný termín. Bola veľmi nervózna. O chvíľu sa mi podarilo Laru utíšiť a lekárka ju vyšetrila. Pov...
Rozhovor s profesorom Milanom Kokavcom
Bratislava 1. marca (OTS) - Prednosta Ortopedickej kliniky Národného ústavu detských chorôb na bratislavských Kramároch a prezident Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD. je skúsený ortopéd a chirurg. Na ortopedickej klinike na Hlbokej sme mali zavedený systém polročných cirkulácií medzi štyrmi oddeleniami - detským, operačným, konzervatívnym a ambulantným. Najviac som sa bál detského. Samozrejme, prvé roky som sa učil prijímať a prepúšťať pacientov, občas mi dali vybrať nejaký kov z kosti za asistencie skúsenejšieho kolegu. Prvú operáciu zlomeniny lakťa mi dali urobiť až priatelia na I. chirurgickej klinike LF UK na Mickiewiczovej, kde som bol na cirkulácii pred prvou atestáciou, ktorú som zložil v roku 1993. Ale bol som trpezlivý. V roku 1994 som absolvoval kurz sonografie detského bedrového kĺbu u profesora Grafa v Rakúsku v Stolzalpe. Chodil som asistovať k mnohým operáciám a zúčastňoval som sa vizít a seminárov. V nasledujúcom roku som bol mesiac v Prahe u docenta Smetanu a potom som pol roka strávil v Izraeli, na viacerých pracoviskách. Bola to neuveriteľná škola. „Hlavný stan“ som mal v Tel Hashomer, v Chaim Sheba Medical Center, najväčšom traumatologickom centre na Blízkom východe. Tu som získal reálny pohľad na ortopédiu a traumatológiu. Opäť ma to však pritiahlo k deťom, na sever Izraela do Rambam Medical Center v Haife. Tu som poznal profesora Viktora Bialika, pôvodom Slováka, ktorý najviac ovplyvnil môj profesionálny vývoj a rast. Spolu so spomínaným profesorom Grafom z Rakúska a profesorom Harkeyom z USA boli zakladateľmi ultrazvukového skríningu bedrového kĺbu vo svete. Po mojom návrate do Bratislavy sa začal kolobeh prednášok, kurzov, diskusií, odborných seminárov popri bežnej práci na operačnej sále a ortopedickom oddelení. Spolu s mojím biologickým otcom a dobrákom profesorom Makaiom považujem Viktora Bialika za svojho tretieho otca. Podobný význam ako pobyt v Izraeli, mal pre mňa pobyt v Dánsku v Kodani u profesora Reimersa v roku 1997 - ten už bol orientovaný výlučne na detskú ortopédiu a ortopedickú protetiku. Reimers mi otvoril dvere do výboru Európskej detskej ortopedickej spoločnosti, kde som pôsobil takmer štyri roky a bol som stále na cestách. Medzitým som si dorobil druhú atestáciu a titul PhD. Bialik a Bensahel ma dostali do výboru IFPOS - International federation of pediatric orthopaedic societies - Medzinárodnej federácie pre detskú ortopédiu. Prednosta Ortopedickej kliniky Národného ústavu detských chorôb na bratislavských Kramároch a prezident Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD. Na Ortopedickej klinike na Hlbokej som chcel operovať najprv všetko - najviac endoprotetiku. V tých časoch to boli úžasné výkony. Pacient dostane endoprotézu a vďaka nej sa zbaví bolesti a obnoví si plnú funkciu kĺbu. V Rakúsku som však bol svedkom jednej diskusie pacientky s profesorom Grafom, kde jej vysvetlil, že najlepší operatér na kolená nie je on, ale jeho kolega, ktorý ju aj bude operovať. Vtedy som si uvedomil, že nemôžem operovať všetko a perfektne. Po určitom čase, aj vďaka môjmu ďalšiemu tútorovi, doktorovi Jozefovi Kordošovi, som sa stal vedúcim detského oddelenia na Ortopedickej klinike na Hlbokej. Po jeho náhlej smrti v rok 2000 mi profesor Makai navrhol, aby som doktora Kordoša zastúpil v pedagogickej činnosti asistenta na vtedajšom „doškolováku“, dnešnej Slovenskej zdravotníckej univerzite. Doktor Kordoš sa orientoval v širokej ortopedickej problematike a pre mňa to bola veľká výzva, aj keď „viac muziky za menej peňazí“. Ak som ho mal zastúpiť, nebolo inej cesty, len si urobiť docentúru, čo sa mi podarilo v roku 2003 aj vďaka podpore môjho vtedajšieho primára MUDr. Petra Marescha. V tom čase zanikla nemocnica na Hlbokej a začal som najprv pracovať na I. ortopedicko-traumatologickej klinike v Ružinove, tu však oddelenie detskej ortopédie nebolo. Napokon v roku 2004 vznikla zlúčením Detského oddelenia I. ortopedickej kliniky a Detského ortopedického oddelenia DFNsP Detská ortopedická klinika LF UK v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch. Syn profesora Huraja, MUDr. Emil Huraj, CSc. tu pôsobil ako primár a ja som sa stal prednostom.
