Výšivka predstavuje najrozšírenejší a najcharakteristickejší prejav ľudového umenia na Slovensku.
Jej najdôležitejšou funkciou, najmä v minulosti, bolo, že tvorila ozdobnú zložku ľudových odevov, vďaka ktorej sa ľudia odlišovali v rámci jednotlivých regiónov. Vyšívanie bolo prirodzenou súčasťou domácností - azda ani nebolo vidieckeho domu, v ktorom by dievčatá či ženy nevyšívali.
Prvé formy výšivky mali pravdepodobne funkčný charakter. Praktikovali sa na miestach, na ktorých sa spájalo, začisťovalo, spevňovalo či formovalo plátno - spájali sa časti textílií, spevňovali sa okraje, aby sa rýchlo neobdrali či nerozstrapkali, a týmto spôsobom vznikal jednoduchý ornament, ktorý sa rozrastal do plochy. Následne vznikol aj druhý typ výšivky.
Z hľadiska techniky sa výšivka delila na tri základné skupiny - na výšivku podľa počítaných nití, výšivku podľa predkresleného vzoru a nášivku. V domácnostiach sa spočiatku využívali jednoduché techniky vyšívania.
Postupom času sa začali vyrábať nové továrenské materiály, rôzne druhy tenších a hustejších materiálov, pričom tie si vyžadovali náročnejšie techniky - väčšiu presnosť, zručnosť a aj kresliarsky talent. Výšivku podľa počítaných nití nahradila výšivka na predkreslenom vzore, a tak ornamenty začali predkresľovať nadané kresliarky. Aj niektoré techniky vyšívania boli náročnejšie (dierky, gatry, aplikácia na tyle, žilinský výrez či nášivka cez kartón). Tie ovládali často len talentované vyšívačky, pre ktoré sa táto aktivita stávala zdrojom zárobku. Z tých najtalentovanejších vyšívačiek a kresliarok sa neraz stávali umelkyne s dokonalým výtvarným citom, ktorých mená nadlho utkveli v pamäti obyvateľov. Ich umenie bolo známe v širokom okolí a boli to práve ony, kto ovplyvnil vyšívačské umenie dedinského kolektívu.
Vývoj výšivky vyvrcholil na Slovensku v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Tradičné výšivky jednoduchších alebo zložitejších techník ovplyvňovali miestne tradície, vývojové obdobie, ale aj voľba materiálu.
To, aká technika vyšívania bola zvolená a ako vyzeral výsledný ornament výšivky, záviselo najmä od voľby materiálu, od jeho štruktúry a hrúbky. V ľudovom prostredí sa od 19. storočia využívali najmä prírodné materiály, akým bolo konopné a ľanové plátno - z toho najkvalitnejšieho sa šili súčasti odevov a z menej kvalitného zase bytové textílie. Rozvoj priemyslu priniesol kvalitnejšie a cenovo prístupnejšie továrenské materiály - rozličné druhy jemných textílií, ktoré sa postupne uplatňovali na odevoch vidieckeho obyvateľstva. So zmenou materiálu prichádzali aj zmeny týkajúce sa výšivky. Vznikali nové techniky, ornamentika bola bohatšia o nové motívy a rozrastala sa aj farebná škála. Z továrenských materiálov sa najviac využívali bavlnené tkaniny rôznej kvality a pomenovania, napríklad šifón, sliezske či rumburské plátno, vaper, batist a iné, a rovnako aj jemné ľanové tkaniny.
K vyšívaniu neodmysliteľne patrili aj priadze. Najstaršími boli konopné a ľanové nite sfarbené prírodne, prípadne bielené či zafarbené na žlto pomocou šafranu. Vyšívalo sa i hrubou bielou, červenou a modrou bavlnenou priadzou. Pre západné Slovensko bola typická tenká bavlnená niť červenej farby, ktorá sa nazývala úrezník. S príchodom nových materiálov sa začali používať aj nové druhy nití, obľúbenou bola napríklad vlnená priadza. Na vyšívanie sviatočných či obradových odevov sa zase používali hodvábne priadze, ktoré využívali najmä bohatšie vrstvy obyvateľstva. Drahšími materiálmi na vyšívanie boli aj zlaté a strieborné kovové nite, ktorými sa vyšívali rukávce, čepce, šatky alebo mužské košele.
Vzory a motívy výšivky sa vyvíjali z jednoduchých geometrických prvkov, pričom ich zoskupením a priradením ďalších prvkov vznikali zložité motívy a bohaté ornamenty. Na slovenskú ornamentiku mala významný vplyv najmä renesancia, stopy v nej zanechali i barok, rokoko a orientálne štylizované prvky, ako napríklad rastliny. Renesančné prvky sa na Slovensko dostali niekedy v 16. a 17. storočí prostredníctvom talianskych vzorníkov, v ktorých dominovali motívy ako tulipán, klinček, granátové jablko, kalich, kohút, páv, jeleň, postavy Adama a Evy, sv. Kataríny a podobne. Niektoré zo vzorov sa prevzali do slovenskej ľudovej ornamentiky bez zmien, iné si ľudoví tvorcovia prispôsobili a pretvorili podľa vlastných predstáv alebo potrieb. Najväčšie bohatstvo slovenskej ornamentiky však vytvorili vyšívačky, a to na základe vlastnej fantázie, talentu, zručnosti či citu, pričom najviac ich inšpirovala príroda - najčastejšími motívmi boli kvety, plody, listy, stromy, zvieratá.
Geometrické motívy charakterizovali najmä výšivku v oblasti Nitry, Záhoria, Čičmian či Horehronia. Najčastejšie to boli trojuholníky, štvorce, krížené linky, esovité závitnice, hviezdice, kruhy a pod. Najobľúbenejšou a zároveň najväčšou skupinou boli rastlinné ornamenty, často kombinované s geometrickými. Na výšivkách sa vyskytovali motívy ako tulipán, klinček, lupeňový kvet, ruža, puky, ďatelinka, na západnom Slovensku aj strapce hrozna či klásky, typické plodiny tejto oblasti. Menšiu skupinu figurálnej ornamentiky tvorili zvieracie motívy - najčastejšie to boli vtáky, pávy, kohúty, jelene či barančeky - a postavy ľudí, ktoré sa na slovenskej výšivke objavovali sporadicky, hlavne v rámci šopornianskej výšivky, ale aj na plachtách a obradových ručníkoch v okolí Čataja a Chorvátskeho Grobu. Častým motívom bolo srdce, vyskytujúce sa takmer na celom Slovensku.
Varianty jednotlivých výšiviek sa líšili v závislosti od regiónu, čo bolo ovplyvnené rôznymi geograficko-klimatickými, ekonomicko-sociálnymi či spoločensko-kultúrnymi rozdielnosťami. Najbohatšie zastúpenie náročnejších techník a vzorov mali západné a juhozápadné časti Slovenska, kde dominovala bohatá a technicky náročnejšia výšivka a technika podľa predkresleného vzoru. Súviselo to najmä s vyššou životnou úrovňou, výnosnosťou poľnohospodárstva a priemyslu a následne s továrenským materiálom, ktorý tam rýchlejšie prenikol. Na strednom Slovensku patrili k významným oblastiam výšivky najmä Horehronie, Čičmany či Krupina, ktoré charakterizovala technika počítaných nití. Úplne iná situácia bola vo východnej časti Slovenska, kde sa výšivka uplatňovala veľmi sporadicky. Tradíciu tam malo skôr tkanie - odevy sa zdobili pretkávaním a výšivka popri ňom predstavovala len nenápadnú výzdobu. Širšie uplatnenie nadobudla vo východných častiach krajiny až začiatkom 20.
Dekoratívna, pestrofarebná a bohatá. Tak možno charakterizovať jablonickú výšivku, ktorá má mnoho spoločných znakov s výšivkou zo susednej trnavskej oblasti. Aj keď pre výšivku boli typické pomerne veľké kvety často dopĺňané vtáčími motívmi a z farieb dominovala biela, červená, prípadne kombinácia týchto dvoch so žltou, v druhej polovici 19. storočia nastala zmena vplyvom susednej oblasti, ale aj príchodom nových továrenských materiálov či vyšívacích techník. Jablonickým unikátom sa stalo kontúrovanie špirálovite krúteným strieborným drôtikom (tzv. gulón). Išlo o ojedinelú výšivku na čepcoch a volánoch rukávcov, ktorá sa v iných regiónoch Slovenska neuplatňovala.
Vajnory a okolité obce charakterizovala jemná výšivka podľa predkresleného vzoru, najčastejšie zdobiaca odev a bytové textílie. K obľúbeným motívom výšivky patrili hviezdice, polhviezdice, lístky, kvietky, ďatelinka, vtáčik, klinček, granátové jablko či srdiečka, z farieb dominovala červená v kombinácii s bielou, čiernou alebo modrou. Výšivka sa uplatňovala najmä na ramenách rukávcov a na mužských košeliach. Začiatkom 20. Prejavy ľudového umenia si vo Vajnoroch zachovali tradíciu dodnes, a to v podobe vajnorského ornamentu, ktorý výrazne poznačil dekór nielen výšiviek, ale i kraslíc a interiérovej nástennej maľby. O rozvoj tohto ornamentu sa zaslúžili miestne predkresľovačky vzorov, ktoré boli zároveň autorkami malieb a výšiviek. Vajnory sú významná vinárska obec a ich centrum bolo v roku 1922 vyhlásené za pamiatkovú zónu. To, ako tam žili naši predkovia v minulosti, dodnes pripomína nielen architektúra a vajnorský ornament, ale aj ľudové piesne a kroje vyšívané týmto krásnym ornamentom. V obci sa nachádza niekoľko rodinných domov zdobených v duchu tejto tradície, majitelia hrdo uchovávajú aj rôzne spomienkové predmety - keramiku, obrazy, výšivku či kroje. Exteriérové maľby si môžete obzrieť na budove Vinárne a reštaurácie pri kaplnke, kam vajnorský ornament namaľoval v roku 2000 Branislav Pavlas. Navštívte aj Vajnorský ľudový dom, ktorý predstavuje tradičné obydlie vinohradníkov zo začiatku 19.
Jelšovce sú obec neďaleko Nitry, kde sa z technologického hľadiska využívali dva typy výšivky - podľa počítaných nití, ktorý sa využíval najmä na materiáloch ako konopné a bavlnené plátno, a podľa predkresleného vzoru, ktorý zdobil súčasti odevu z tenších materiálov. Výraznejšiu a zaujímavejšiu ornamentiku mala výšivka podľa počítaných nití a zvykla sa nachádzať na dolnej časti konopných rukávcov. Základ jej kompozície tvoril výrez doplnený formovaním a tzv. hladkovaním, dotvorený ozdobnými linkami a rôznymi drobnými útvarmi, ako sú štvorčeky, kolieska či stromčeky. Spočiatku bola výšivka charakteristická striedmosťou v motíve a vo farebnosti, postupne však prišlo k zmene - konope nahradili tenšie bavlnené materiály, ornamenty sa rozrastali a navyše sa rozšírila farebná škála.
Najznámejší a najozdobnejší ľudový odev pochádza z Čičmian a ich okolia. Bol typický ornamentálne bohatou a esteticky pôsobivou výšivkou, ktorá skrášľovala takmer všetky súčasti ženského, ale i mužského odevu. Najčastejším materiálom, ktorý sa v oblasti využíval, bol ľan. Vyšívalo sa bielenými i nebielenými ľanovými priadzami, hrubšími bavlnenými priadzami červenej farby, neskôr sa využívala hodvábna, tenká bavlnená či vlnená priadza a napokon aj perlovky. Čičmany sú nádherná obec známa svojimi krásne zdobenými chalúpkami. Ak sa tam vydáte na výlet, navštívte jednu z nich - Radenov dom. Nájdete tam expozíciu, ktorá vám predstaví život našich predkov - životné etapy, zvyky, pracovné činnosti, zamestnania, obživu, čičmiansku architektúru, ale aj odevy a textil typické pre túto oblasť.
Pre oblasť Horehronia je typický výtvarný prejav s bohatou škálou techník, vzorov a farebných kombinácií. Spočiatku bola výšivka v celej oblasti jednotná, no postupne sa začala odlišovať v detailoch a rozdelila sa na menšie celky. Pôvodnú striedmosť, jednoduchosť (či už v technikách, vo farebnosti, alebo v ornamentike) a prírodné materiály vystriedali nové továrenské materiály, ako napríklad tenšie podkladové plátna či bavlnené a hodvábne priadze, vďaka ktorým sa rozvinuli náročnejšie techniky vyšívania aj farebnosť. Obľúbená bola červeno-čierna alebo červeno-bielo-žltá kombinácia. V ornamentike boli typickými geometrické motívy, ale i kvety. Bohato sa zdobili najmä čepce, rukávce a mužské košele, ďalej bytové textílie, na ktorých vynikal práve spomínaný motív. Geometrické ornamenty charakterizovali výšivku v oblasti Horehronia približne do 20. rokov 20.
Ľudový odev známy ako detviansky sa nosil na pomerne rozsiahlom území - v okrese Zvolen, v niektorých častiach okresu Banská Bystrica a dokonca aj v okrese Lučenec. Tento odev bol charakteristický tým, že ho zdobila dekoratívna, ornamentálne, farebne a technicky pôsobivá výšivka. Pôvodnou bola technika podľa prečítaných nití, kde sa využívali geometrické ornamenty, koncom 19. storočia sa na výšivke objavila retiazková technika vyšívaná na ráme krivou ihlou. Najčastejšími motívmi boli tulipán, granátové jablko, ľaliové kvety, osie hniezda či hviezdičky. Aj farebnosť detvianskej výšivky bola spočiatku striedma. Využívali sa prírodné farby konopného a ľanového plátna a odtiene žltej a oranžovej. Neskôr sa začala používať červená, modrá, zelená či fialová farba. Ak si chcete obzrieť detvianske ľudové umenie, navštívte predajňu, ktorá bola založená v roku 1968 v Detve na podnet vyšívačky a zberateľky Veroniky Golianovej (momentálne ju vedie jej dcéra Vilma Hojčová).
Na území Zemplína bol pôvodne ľudový odev takmer všade rovnaký, a to vrátane výzdoby či výšivky. Tá bola veľmi jednoduchá, jej najstaršie formy sa vyskytovali na rukávcoch a mužských košeliach, pričom spevňovali golier, prednú časť košele, manžety a bočné švíky na rukávcoch. Najčastejším motívom výšivky boli geometrické tvary - kosoštvorce, trojuholníky či kolieska -, z farieb sa využívala zásadne čierna. Postupom času sa však výšivka menila a z jednoduchej sa vyvinula dekoratívna, využívajúca okrem čiernej aj modrú a žltú farbu.
Slovensko ukrýva nielen prírodné či historické krásy, ale i krásy kultúrne. Slovenská ľudová výšivka predstavuje bohatstvo našej krajiny, krásnu tradíciu a najmä spomienku na našich predkov, pre ktorých bola prirodzenou súčasťou ich života. Nielenže tvorili umenie, ale vytvorili aj vzácne dedičstvo, na ktoré môžeme byť právom hrdí. Skúste nazrieť do skríň svojich starých mám a možno nájdete podobný poklad.
Najslávnejšie časy slovenskej výšivky odvial čas. Dnes tento náročný druh ručnej remeselnej techniky žije takpovediac v tieni moderných výrobných technológií, ostatne, skoro ako každé tradičné remeslo. Slovenská výšivka je napriek tomu pojem, jej kvalitu uznávajú a obdivujú ľudia na celom svete. Existujú medzi nami ľudia, ktorým budúcnosť a osud výšivky nie je ľahostajný, ktorí pátrajú po starých, takmer zabudnutých technológiách a objavujú ich pre nasledujúce generácie.
Medzi takých určite patrí doc. Eva Cisárová-Mináriková, vedúca Ateliéru voľnej textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Hlavne z jej nadšenia a iniciatívy sa uskutočnila na Bratislavskom hrade objavná výstava pod názvom V spolku Izabella striebrom, zlatom šili…, s podtitulom Mária Hollósyová a vyšívačky z Cífera a ďalších dedín. Výstavu pripravila v spolupráci so Slovenským národným múzeom-Historickým múzeom, najmä s historičkou Mgr. Magdalénou Zubercovou, kurátorkou zbierky historického textilu SNM. Výstava je konečným zadosťučinením činnosti jedného z najaktívnejších spolkov, ktoré na konci 19.
Spolok založila v decembri 1895 v Bratislave arcikňažná Izabella Habsburská. Presný názov v dobe jeho vzniku bol Ženský spolok pre podporu domáceho vyšívačského priemyslu v Prešporku a okolí. V silnej súdobej konkurencii spolkových komunít patril medzi najúspešnejšie a medzinárodne najuznávanejšie. Vďaka vynikajúcej organizácii a vysokej kvalite sa mu podarilo dosiahnuť vo svojej dobe naozaj neobyčajný úspech. Jeho výrobky získavali ocenenia na prestížnych medzinárodných výstavách a veľtrhoch. Výšivka zo spolku Izabella sa stala pojmom. V čase najväčšieho rozmachu spolok zamestnával až 1500 žien. Základom úspechu bola prezieravosť v stratégii. Tú určili už zakladajúce stanovy, v ktorých bolo obsiahnuté, že spolok podporuje všetky druhy výšivky, ale najmä vysokú úroveň realizácie, a objavovanie a uchovávanie starých vzorov. Osobitný paragraf sa týkal zachovania národného charakteru výšivky. Najvyššiu technickú a výtvarnú úroveň zabezpečovali prostredníctvom odborného pedagogického vedenia učiteľkami - absolventkami umeleckoremeselných škôl.
Princezná Izabella z rodu Croy-Dulmenovcov z Vestfálska sa vydajom za arciknieža Fridricha stala členkou rakúsko-uhorskej cisárskej rodiny. Od roku 1887 sídlil arcikniežací manželský pár v bratislavskom Grassalkovičovom paláci. Arcikňažná bola neobyčajne agilná a energická žena a v mnohom predstihovala štandardný životný štýl typický pre ženy jej postavenia. Okrem iných aktivít a záľub bolo jej najvýznamnejšou spoločensko-organizačnou činnosťou založenie a všestranné podporovanie spolku Izabella. Ako patrónka dbala na to, aby výrobky, ktoré zastrešuje jej meno, patrili v dobovej konkurencii medzi najvychýrenejšie.
Zatiaľ čo meno arcikňažnej je aj v súčasnosti milovníkom histórie známe, meno Márie Hollósyovej upadlo do zabudnutia. Bola to však ona, ktorej talent a zručnosť v najväčšej miere prispeli k sláve výšivky spolku Izabella. Pochádzala zo zámožnejšej zemianskej rodiny zo západoslovenského Opoja. V mladosti prežila nešťastnú lásku a následne rozchod so svojou rodinou. Osamostatnila sa a stala sa poštmajsterkou. Popritom sa ale intenzívne venovala svojej najväčšej láske - výšivke. Šťastná náhoda chcela, že jej výšivky raz upútali na kerestúrskej pošte cíferskú grófku Šarlotu Zichy, ktorá bola dvornou dámou u cisárovnej Alžbety (Sisi). Vtedy nabrali veci spád a osudovo zmenili život Márie Hollósyovej. Jej výšivka sa dostala na habsburský dvor a odtiaľ na výstavu do Budapešti, kde si ju všimol minister obchodu gróf Baroš. Z jeho podnetu založila roku 1892 Šarlota Zichy prvú výšivkársku školu. Za vedúcu školy bola vymenovaná Mária Hollósyová. Škola sa vzápätí presťahovala do Cífera, kde sa postupne vytvorilo prvotriedne školiace stredisko. Tu sa pre šľachtu zhotovovali sakrálne a profánne výšivky na ráme. Artefaktom, ktorý široko spopularizoval spolok medzi urodzenými dámami a slečnami, bola módna kreácia podľa návrhu Márie Hollósyovej, a to dvojdielne šaty inšpirované ľudovým opleckom z roku 1894, neskôr známe pod pojmom Izabella, zviditeľnené prezentáciou na stránkach dobovej tlače (Modenwelt, 9. 6. 1895). Vyrábala sa v rôznych variantoch ako blúza alebo šaty.
Po vzniku spolku Izabella bola cíferská dielňa tou najprestížnejšou. Takto, sériou šťastných stretnutí, sa začala zlatá éra slovenskej výšivky. Prišli prvé úspechy na medzinárodných výstavách. V roku 1896 získala Hollósyová striebornú medailu na Milenárnej výstave v Budapešti a v roku 1900 najvýznamnejšie ocenenie - Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži za skvostne vyšitú zlatú kazulu. Okrem nej získal túto cenu len jeden slovenský umelec - Ľ. Fulla za svoj gobelín v roku 1937. Významné medzinárodné ocenenia prispeli k šíriacej sa sláve spolku Izabella.
Výstava V spolku Izabella striebrom, zlatom šili… prináša po prvýkrát verejnosti umenie Márie Hollósyovej a vyšívačiek spolku Izabella. Napriek tomu, že na výstave absentuje luxusný interiérový textil a výrobky, ktoré putovali na objednávku do zahraničia, máme možnosť „privoňať“ ku kráse ich výšiviek, a to aj vďaka tomu, že Mária Hollósyová venovala veľa svojich diel Cíferu, kde ich s úctou na tamojšej fare uchovávajú. Výšivky prezentované na výstave potvrdzujú virtuozitu a všestranný talent hlavnej vyšívačky spolku. Výšivku doslova ovládala, len tak mohla podriadiť možnosti technológie vlastnému tvorivému nápadu. Ihlu a niť využila ako plnohodnotný vyjadrovací prostriedok, cez ktorý dokázala výšivku povzniesť nad bežnú nádheru umeleckoremeselného artefaktu.
Pripomeňme, že ako k tvorbe, tak aj k pedagogickej činnosti pristupovala nadmieru zodpovedne. Už po príchode do Cífera na miesto vedúceho pedagóga si so sebou priniesla obsiahly vzorník s bohatou typológiou rôznych druhov výšiviek, ktoré sama zozbierala najprv v západoslovenskom regióne a neskôr, po prvých úspechoch, aj na študijno-pracovných cestách v zahraničí. Študovala sakrálne aj profánne textílie na spolkových cestách v Španielsku, Francúzsku, Holandsku, Belgicku a Rakúsko-Uhorsku. Vo svojich kartónových návrhoch na sakrálne rúcha (kazule, pluviály, dalmatiky) sa nechávala inšpirovať prírodou aj snom. Ak zvládla jednu technológiu, snažila sa pokoriť aj ďalšiu. Rovnako zodpovedne pristupovala aj k svojim žiačkam a vyšívačkám. Jej zverenkyne sa zdokonaľovali v tzv. bielej výšivke, v množstve variácií prelamovania a gatier, zlatej výšivke, plastickej, reliéfnej, kresbovej. Vysoký stupeň kvality remeselnej práce, citlivo, podľa druhu zákazky vyberaný alebo vymyslený dekor, farebnosť, budovanie kompozície jednotlivých prvkov alebo neskôr figurálnych námetov, dokazovali jej prirodzený talent, ktorý očaril hlavy urodzené, korunované aj vysvätené.
V bohatej kolekcii sakrálneho textilu je napríklad dvanásť rôznorodo vyšívaných antependií, kolekcia sakrálnych rúch pre cíferský kostol, ale aj voľná kópia ornátov vyrobených na objednávku grófky Šarloty Zichy na smútočné omše na počesť jej rodičov (z roku 1916). Mária Hollósyová vytvorila kópiu aj zo svojej kolekcie ornátov na výročné smútočné omše za rakúsko-uhorských panovníkov. Tieto diela dokazujú suverénne zvládnutú technológiu, zrelú kompozíciu, dôraz na elegantný detail a citlivú farebnú skladbu.
V roku 1918 spolok zanikol a jeho dielne postupne prešli pod správu výrobného družstva Detva. Zmenili sa aj zákazky. Šľachtické zmizli úplne, sakrálne poskromneli, nahradil ich skôr textil profánneho charakteru. Mária Hollósyová aj naďalej ostala verná Cíferu. Z obdobia prvej Československej republiky sa zachovali paradoxne najväčšie obojstranné textílie, a to spolkové zástavy s centrálnymi figurálnymi motívmi, napríklad zástavy pre Jednotu Orla, Hasičský zbor, Mariánsku kongregáciu, ako aj pôsobivá zástava pre velehradský chrám. Spôsob, akým Hollósyová zvládla figurálnu výšivku, patrí k vrcholom jej tvorby. Prostredníctvom výšivky dosahuje až maliarsku modeláciu figúr a portrétov, ihlou a niťou vytvára optický efekt tieňovania drapérií na podklade z hodvábnych aplikácií.
P. Mária Hollósyová zomrela opustená a bez prostriedkov v roku 1945 v Cíferi. Tak sa skončil jeden plodný a kľukatý ľudský príbeh. Až dnes sa vďaka nadšeniu niektorých ľudí vynára zo zabudnutia jej majstrovstvo. A príbeh cíferskej výšivky má pokračovanie. V roku 2001 sa uskutočnia medzinárodné tvorivé dielne netkaných textílií Klubu textilných výtvarníkov Arttex a VŠVU, na ktorých znovu ožijú niektoré z technológií, ktoré využívala Mária Hollósyová. Výstava tvorby Márie Hollósyovej bola sprístupnená na Bratislavskom hrade od 23. novembra 2000 do 31. marca 2001. V súvislosti s ňou vyšiel obsiahly reprezentatívny katalóg realizovaný vďaka podpore programu Phare s názvom Mária Hollósy.
Aktivisticko-umelecká skupina radikálneho vyšívania Kundy Crew, ktorú tvoria štyri, ako samy hovoria, nahnevané dievčatá, vznikla v roku 2010 pôvodne ako neformálne zoskupenie - aktivisticko-politický projekt bez programovej umeleckej tvorby. V oblasti vizuálneho umenia začali pôsobiť až neskôr, keď boli pozývané na domáce i zahraničné výstavy a ich tvorba sa inštitucionalizovala. Viac ako cielená umelecká tvorba ich definovali spoločné hodnoty a ciele, ktoré pretlmočili do vyšívaných odkazov spoločnosti. Dôležitým momentom ich konceptu je poukázanie na sociálnu stránku vyšívania, keď potláčajú osobnú (autorskú) individualitu v prospech skupinového (kolektívneho) autorstva.
Kundy Crew používajú formu tradičnej krížikovej výšivky, ktorá je symbolom slovenského ľudového umenia, na pretlmočenie naliehavých spoločensko-politických problémov. Izolovanú ženskú prácu prenášajú do verejného priestoru, aby bola dostupná každému bez rozdielu: „Drvivá väčšina tém našich výšiviek vychádza zo ženského prežívania, frustrácie a hnevu, ktoré nám prináša život v patriarchálne nastavenej spoločnosti, ale aj situácia žien okolo nás. Aj technika, ktorú používame, je vnímaná ako tradične ,ženskáʻ, a preto bola zneviditeľňovaná.“ Ich práca by sa dala zahrnúť pod pojem kraftivizmus, ktorý vznikol kombináciou anglických slov craft/remeslo a activism/aktivizmus, kde tradičná forma remesla (tu výšivky) v sebe nesie vždy aj politický alebo aktivistický odkaz. Autorky sa inšpirovali výtvarníčkou a aktivistkou z austrálskeho Melbourne Raynou Faheyovou, zakladateľkou stránky The Radical Cross Stitch,ktorá používala práve výšivku krížikovým stehom ako nástroj spoločenskej kritiky.
V súčasných výšivkách dávajú tradíciu a folklór do nových obsahových kontextov a súvislostí. Vizuálne atraktívnu výšivku krížikovým stehom, ktorá plnila predovšetkým ozdobnú funkciu, dostávajú do protikladu prostredníctvom aktuálnych textov, ktoré na prvý pohľad pripomínajú klasické príslovia a porekadlá ľudovej slovesnosti. V zásade sú to otvorené, radikálne a kritické komentáre našej spoločnosti, ktorými chcú provokovať a vytrhnúť ľudí zo zaužívaných konštruktov myslenia, premeniť pasivitu na aktivizmus, nevšímavosť na záujem. Vyšívanými textami sa vymedzujú voči rasizmu, fašizmu, neonacizmu, xenofóbii, homofóbii, transfóbii, myzogýnii, reflektujú tému ekológie, utečeneckej krízy, menšín, LGBTI problematiky, queeru, feminizmu, obmedzenia reprodukčných práv žien, násilia páchaného na ženách. Upozorňujú na pretrvávajúce zaužívané rodové stereotypy a rodovú nerovnosť, kritizujú cirkev a otvárajú aj ďalšie tabuizované témy. Bojujú proti akejkoľvek forme násilia a nenávisti, angažujú sa za spravodlivosť, toleranciu a solidaritu.
Podmanivý podhorský kraj Kysúc dal Slovensku nádherný trojhlasný spev a trávnice, ktoré sa kedysi zvučne niesli po kopcoch pri sušení a hrabaní sena. Obec Raková leží blízko Čadce a vplyv neďalekého mesta sa prejavil aj na jej ľudovom odeve. Ženy tu veľmi rady šili z brokátu, ťažkej vzorovanej látky pretkanej lesklými niťami. V dvadsiatych až tridsiatych rokoch minulého storočia sa brokát bežne vyskytoval po celom Slovensku, aj v Rakovej z neho šili nádherné sukne a zástery. Zástery sa skladali veľmi svojským spôsobom, ktorý sa nazýval na knižku. Jednotlivé sklady vyzerali ako mechy na harmonike alebo pripomínali listy v knihe. Miestne kroje boli pomerne jednoduché, predovšetkým čierne alebo biele. Biele šatky si ženy viazali na hlavu aj na poli, aby sa aspoň trochu ochránili pred prudkým poludňajším slnkom. V bežných dňoch si obliekali rukávce z jemnučkého bavlneného plátna, ktoré zdobila čipka, a v nedeľu do kostola alebo na slávnostné príležitosti nosievali kabátik. Ženy v Rakovej a Oščadnici nosili takmer rovnaké kroje, vymysleli však spôsob, ako sa odlíšiť. Využili pri tom ozdoby na látke, tzv. zámiky, ktoré pridávali na zástery ako estetický prvok. V Oščadnici šili osem zámikov v rade a v Rakovej po tri zámiky, ktoré vždy oddeľovala medzera. Keď sa tunajšie ženy vybrali na trh alebo do mesta, hneď bolo jasné, z ktorej dediny pochádzajú. Líšili sa aj vyšívaným opleckom. Vyšivka na rukávcoch kysuckého kroja bola hladkovaná a viac farebná.
Bohaté zdobenie a prehliadku rôznorodých krojov si môžete každoročne obzrieť na najväčších slovenských ľudových a folklórnych festivaloch. Ide o oslavu folklóru, oživovanie, zachovávanie, rozvíjanie a prezentáciu našich vzácnych hodnôt a klenotnice našej kultúry. K festivalom neodmysliteľne patria ľudoví remeselníci, výrobcovia a umelci, zážitkový tanečný a hudobný program, remeselné tvorivé dielne aj program pre deti. Navštíviť môžete napríklad festival vo Východnej, Jánošíkove dni v Terchovej, Medzinárodný folklórny festival Myjava či Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve.
Navštívte Vilu Rákoci - expozíciu Šarišského múzea, ktorá sa nachádza v priestoroch Bardejovských Kúpeľov. Múzeum ponúka pohľad na mestské remeslá, ako boli klobučníctvo, obuvníctvo, debnárstvo, medovnikárstvo, košikárstvo či tkáčstvo. Obzrieť si tam môžete i ľudový odev a kroje typické pre túto oblasť. V Bardejovských Kúpeľoch nevynechajte návštevu najstaršieho skanzenu na Slovensku, a to Múzea ľudovej architektúry, kde môžete okrem iného obdivovať aj 24 expozičných objektov tradičnej ľudovej architektúry.
Múzeum oravskej dediny leží v prekrásnom prostredí Roháčov a nájdete v ňom viac ako 50 stavieb ľudovej architektúry, pričom nechýbajú stavby ako mlyn na vodný pohon, plátennícky mangeľ, ktorý sa používal pri výrobe modrotlače, olejáreň či hrnčiarska pec. V múzeu sa nachádza aj agro- a zooexpozícia, ktorá predstavuje políčka, na ktorých sa pestovali tradičné plodiny, a i chov domácich zvierat.
