Slovenský čuvač je plemeno s bohatou históriou, ktoré sa vyvinulo v drsných horských podmienkach Slovenska. Pôvodne bol vyšľachtený ako pastiersky pes, no dnes si získava čoraz väčšiu popularitu ako verný rodinný spoločník. Jeho majestátny vzhľad, biela srsť a oddaná povaha z neho robia jedinečného psa, ktorý si vyžaduje skúseného majiteľa.
História a pôvod plemena
Prvé stopy bielych horských psov siahajú až do obdobia pred 30 000 rokmi, kedy sa tieto psy vyskytovali v pyrenejských, alpských a kaukazských oblastiach. Predpokladá sa, že pochádzali z arktických vlkov alebo tibetských dog. Vplyvom sťahovania národov sa tieto psy rozšírili po Európe a dali základ mnohým dnešným plemenám, vrátane maremansko-abruzského pastierskeho psa, grécko-albánskeho ovčiaka, maďarského kuvasza a pyrenejského horského psa.
Na jednotlivé plemená boli tieto psy rozdelené až v modernej dobe. Chovatelia čuvačov však poukazujú na zásadné rozdiely oproti napríklad kuvaszovi. Kým kuvasz je pes z nížin a pustín, slovenský čuvač predstavuje pôvodný horský typ. Slovensko bolo súčasťou Uhorskej ríše a tradície sa udržiavali najmä na vidieku. Slovenskí horali boli oslobodení od roboty a ako slobodní ľudia chránili hranice, dane uhrádzali ovčím syrom. Pri službe ich od nepamäti sprevádzali veľké biele psy, čo dokazujú aj zachované vyobrazenia. Ďalšou úlohou psov bolo chrániť stáda pred vlkmi a medveďmi.
Pre nedostupnosť horských oblastí, kde sa predchodcovia slovenských čuvačov chovali, o nich nemal okolitý svet veľa poznatkov. Postupne sa ich chov rozšíril aj do Beskýd, kde okrem ochrany stáda slúžili aj ako sprievodcovia ľudí, pastieri oviec alebo strážcovia hraníc. Na prelome 19. a 20. storočia začali v horách vyrastať kúpeľné strediská. Pacienti a návštevníci, ktorí podnikali horské zdravotné prechádzky, boli očarení nádhernými bielymi šteniatkami, ktoré si často odvážali domov. Odľahlosť končín prispela k pomerne čistokrvným chovom, kde sa predovšetkým dbalo na zachovanie pracovných vlastností.
Po skončení I. svetovej vojny, keď Slovensko prestalo byť súčasťou Maďarska, začali v novovzniknutom Československu snahy o uznanie svojbytného horského plemena - neskoršieho slovenského čuvača. Maďari s týmto nesúhlasili a tvrdili, že ide stále iba o maďarského kuvasza. Popularita tatranského čuvača rástla a významnú úlohu v jeho stabilizácii a chove zohral Prof. Antonín Hrůza z Vysokej školy veterinárnej v Brne. Doviezol dve nepríbuzné šteňatá z Tatier, Jerry a Koru, ktoré položili základ čistokrvného chovu. Tieto psy sa stali prvými zapísanými v plemennej knihe. Prof. Hrůza pracoval na vedeckých základoch, využíval príbuzenskú plemenitbu a dbal na zachovanie pôvodných vlastností.
Rozširovanie chovateľov viedlo k založeniu „Spolku chovatelů tatranskych ovčáckych čuvačů" v Brne. Spolok bol riadnym členom medzinárodných kynologických organizácií. Bohužiaľ, II. svetová vojna chov čuvačov zdecimovala a bol dokonca zakázaný import ďalších psov zo Slovenska. Po vojne sa stavy čuvačov opäť začali zvyšovať.
Pôvodne bolo plemeno známe ako tatranský čuvač. V záujme odlíšenia od poľského tatranského alebo podhalanského pastierskeho psa došlo k premenovaniu na slovenského čuvača. V júni 1965 sa v Prahe konalo významné zasadanie FCI, kde bol slovenský čuvač uznaný za samostatné plemeno. Uznaniu predchádzalo obšírne zdôvodnenie jeho existencie ako slovenského psa. Maďarsko sa márne snažilo protestovať proti uznaniu.
Vzhľad a charakteristika
Slovenský čuvač je impozantné, súmerné plemeno s vyváženými proporciami. Je to typický horský pes mohutnejšej konštrukcie s hustou srsťou bielej farby. Je dokonale prispôsobený pre život v drsných podmienkach, fyzicky aj psychicky. Navonok je svalnatý s tvrdou horskou konštitúciou a statnou postavou.
Telo má mierne obdĺžnikového tvaru. Hlava je silná, podlhovastá, s nosom dlhým takmer polovicu hlavy a rovným profilom. Oči sú tmavohnedé, vodorovne uložené, s bystrým pohľadom. Uši sú menšie, vysoko nasadené a sklopené do tvaru V pozdĺž hlavy. Hlavu nesie vysoko na silnom a pomerne dlhom krku. Hrudník je široký s pružnými rebrami, chrbát pevný, v bedrách jemne klenutý, brucho mierne vtiahnuté, zadok mierne sklonený. Nohy sú silné s priamym postojom. Chvost je nasadený nízko, siaha po predpätie, v behu je nesený do oblúka.
Srsť je dvojitá, kyprá a našuchorená. Podsádka siaha do dvoch tretín dĺžky pesíkov, ktoré sú dlhé až 15 cm. Na hlave a nohách nie je srsť príliš dlhá, zvyšok tela pokrýva mohutný kožuch, psy majú okolo krku golier. Na chrbáte sa nesmie tvoriť cestička, ale niekoľko priečnych vĺn. V lete je srsť redšia, ale stále nadýchaná. Nažltlá farba okolo uší alebo žlté škvrny nie sú žiaduce.
Povaha a temperament
Slovenský čuvač je samostatne uvažujúci pes, ktorý môže byť niekedy svojhlavý, ale vždy je natoľko inteligentný, aby oddelil prácu od rodiny. U stáda je samostatný a rýchlo sa rozhodujúci „šéf“. Ako záchranársky pes spája silu s inteligenciou. Ako strážca svojho pána a jeho rodiny prejavuje neohrozenosť až ostrosť. V rodine vystupuje ako kľudný, prítulný a hravý spoločník. Vo vzťahu k ostatným ľuďom býva nedôverčivý a nemá rád ich dotyky.
Čuvač sa snaží zaujať vo svojej svorke vysokú pozíciu, ale keď sú pravidlá jasné, vie, kam patrí. Vyznačuje sa vysokým sebavedomím. Pri správnom vedení uznáva jedného pána ako vodcu svorky. V dobre fungujúcej svorke, či už s jedným alebo viacerými psami, čuvač veľmi dobre funguje aj vo vzťahu k deťom. Deti priam miluje, bez ohľadu na vek, záleží len na jeho postavení v svorke a na dobrej výchove.
Ostatných psov-samcov sa snaží podmaniť a zaujať najvyššiu pozíciu. Domáce zvieratá alebo lesná zver ho spravidla nechávajú pokojným. Každý pes potrebuje základný výcvik poslušnosti a slovenský čuvač nie je výnimkou. Plusom pri výchove je jeho inteligencia, mínusom jeho samostatnosť.
Výchova a výcvik
Každý budúci majiteľ slovenského čuvača by si mal byť vedomý, že si zaobstaráva plemeno, ktoré po stáročia pracovalo samostatne. Základom úspechu je začať s výchovou čo najskôr a spravodlivo posudzovať prehrešky. Každý návyk je treba opakovane upevňovať a nepoľavovať z presnosti.
S výchovou musí majiteľ začať odo dňa, keď si šteňa privezie domov. Šteňa je zvyknuté na usmernenie sukou, takže je potrebné ho začleniť do novej svorky, aby poznalo zvyky, pravidlá a hierarchiu. Príliš veľa demokracie škodí. Pre šteňatá slovenského čuvača platí, že okrem dobre fungujúcej svorky potrebujú fyzický kontakt po väčšinu dňa aj noci s tými, s ktorými budú tráviť čas.
Historicky to u slovenských čuvačov boli ovce. Bačovia sťahovali šteňatá k ovciam a obmedzili svoje kontakty so psami na nevyhnutné kŕmenie. Šteňatá sa s ovcami zžili, pokladali stádo za svoju svorku a rešpektovali vodcu stáda. Svorku, v ktorej pes vyrástol, potom v prípade ohrozenia prirodzene bránil.
Proti prirodzenosti slovenského čuvača, ktorý potrebuje maximum spoločného času s tými, ku ktorým patrí, by bolo usadiť ho na celý deň do koterca alebo na záhradu. Znemožnením alebo obmedzením kontaktu šteňaťa so svorkou by mal čuvač celoživotné problémy so začlenením sa do rodiny a s uznaním vodcovskej úlohy svojho pána.
Ani celodenný kontakt s pánom nič nezmôže, ak sa šteňa nebude učiť, čo sa smie a čo nie. Od začiatku spolužitia sa postupne zoznamuje s novými pravidlami a rituálmi. Za všetko, čo urobí dobre, je treba ho chváliť a odmeniť, za zlé pokarhať alebo okríknuť. Dôslednosť je kľúčová.
Dôležité je naučiť šteňa čo najskôr čistotnosti a základom poslušnosti. Plnením cvikov sa u šteňaťa upevňuje jeho podradenosť voči pánovi. V prvých mesiacoch je potrebné pokračovať v socializácii, aby si zvyklo na bežné podnety. Je vhodné brať ho do spoločnosti detí, iných psov, na výlety rôznymi dopravnými prostriedkami a do miest s pohybom viacerých ľudí. Málo alebo zle socializovaný pes môže byť v budúcnosti zdrojom problémov.
Nie tvrdým výcvikom, ale cieľavedomým opakovaním spolu s pochvalami a pokarhaním sa zo slovenského čuvača stane dobre vychovaný pes so základným výcvikom poslušnosti. Cvičiteľ musí mať u psa autoritu. Okrem toho sa slovenský čuvač môže využiť na záchranárstvo, vodné práce alebo iné športy. Zvládne skúšky základnej ovládateľnosti.
Ideálne je všetky cviky prevádzať formou hry, pričom sa musí trvať na splnení. Drilovaním sa pes zatvrdí, ale to nie je želaný výsledok. Čuvač je inteligentné plemeno a potrebuje vedieť, že povely sú nejak užitočné. Zmysluplnosťou môže byť aj pamlsok za dobre splnenú úlohu. Cvičenie nalačno môže byť výhodou.
Zvládnutie niektorých cvikov môže čuvačovi trvať dlhšiu dobu, ale ak si ich zapamätá, bude ich vedieť takmer stále. Základnú poslušnosť sa naučí rýchlo. Úlohu, ktorú vie splniť, vykoná, pokiaľ sa mu bude chcieť. Nesmie mať príliš veľa času na jej splnenie, aby nezačal rozmýšľať, či sa mu to oplatí.
Životné podmienky a starostlivosť
Slovenský čuvač sa veľmi nehodí do mestských bytov, kde by navyše trpel teplom. Keďže väčšina majiteľov má možnosť ustajniť psa vonku, zaobstarajú mu primerane veľký koterec. Koterec je vhodnejší ako priviazanie psa na reťaz. Žije rád vonku, ale nie sám zavretý v koterci.
Je to konzervatívny pes, do istej miery prispôsobivý v rámci svojej svorky. Mal by si ho zaobstarať len ten, kto má buď stádo oviec alebo nejakú formu spoločenského vyžitia. Základom spokojného čuvača je žiť s ním v jednej svorke, nie vedľa neho.
Starostlivosť o srsť je ľahšia, ako sa zdá. Mimo obdobia pĺznutia, kedy je nutné každodenné kefovanie, postačí raz za týždeň. Kúpanie nie je nutné a vykonáva sa len v prípade potreby. Odporúča sa pravidelná ústna hygiena a v prípade potreby skrátenie pazúrikov.
Zdravie a výživa
Slovenský čuvač je prirodzene zdravý a otužilý pes, ktorý nie je vo väčšej miere náchylný k chorobám. Môže sa však vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu, torzia žalúdka, leptospiróza, alergie alebo ochorenia očí.
Z hľadiska kŕmenia je nenáročný. Má priemernú spotrebu krmiva zodpovedajúcu psom tejto veľkosti. Odporúča sa kvalitné suché krmivo, rozdelené do dvoch denných jedál. Môže sa kŕmiť aj stravou suchou, polosuchou, konzervami, alebo jedlom pripraveným majiteľom (varené alebo surové - BARF).
Zloženie stravy má vplyv na zdravie, temperament a kvalitu srsti čuvača. Pri výžive je dôležité sledovať množstvo krmiva, aby sa predišlo obezite. Doplnky ako glukosamín a chondroitín môžu pomôcť udržať kĺby zdravé.
Slovenský čuvač ako spoločník
Dnes sa slovenský čuvač využíva ako spoločník a pomocník pre práce rôzneho druhu. Pôsobí ako ochranca, strážca, záchranár, športovec, ťažný pes a samozrejme ako pes pastiersky. Hoci má priateľskú povahu, má prirodzený strážny inštinkt a v prípade potreby vie tvrdo zasiahnuť.
Je správnou voľbou pre aktívnych ľudí, žijúcich v dome na vidieku. Do mesta sa príliš nehodí a odchov v byte sa neodporúča. Je ideálnym spoločníkom na turistiku, v horách je ako doma a znáša chlad a zimu. Vynikať bude v psích disciplínach ako Dog-trekking.
Slovenský čuvač je verný ochranár a pastiersky pes, ktorý bol po stáročia strážcom horských oblastí Slovenska. Je skvelým strážcom, ostražitým voči cudzincom, ale láskavým k rodine. Potrebuje skúseného majiteľa, ktorý vie, ako viesť dominantného psa. Je výborný s deťmi, no potrebuje včasnú socializáciu a dohľad.