Správanie dieťaťa: Pochopenie a podpora

Správanie dieťaťa ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastá. Ak ho chceme pochopiť v celom kontexte, nemôžeme tieto vplyvy vynechať. Dieťa formuje viacero faktorov. Existuje teória amerického psychológa Urieho Bronfenbrennera, ktorá vysvetľuje, ako prostredie okolo nás ovplyvňuje vývin človeka. Nazýva sa ekologická systémová teória.

Problémy s správaním detí môžu byť prejavom nevyriešených stresových skúseností dieťaťa alebo náročného rodinného prostredia. Toxický stres vzniká pri dlhodobej a intenzívnej aktivácii stresovej reakcie, keď dieťa nemá k dispozícii dospelého, ktorý by mu poskytol bezpečie a oporu. ACE, teda nepriaznivé detské skúsenosti, zahŕňajú zneužívanie, zanedbávanie, rodinnú dysfunkciu, násilie v domácnosti, rozvody či psychiatrické ťažkosti rodičov. Spájajú sa s problémami s koncentráciou, sebareguláciou, agresiou a školským neúspechom.

Keď sa správanie dieťaťa začne opakovane vymykať tomu, čo považujeme za bežné, často ho rýchlo označíme ako problémové. Niekedy ubližuje iným deťom, vysmieva sa im alebo sa dostáva do konfliktov doma aj v škole. Ak sa takéto správanie objavuje opakovane a dlhodobo, hovoríme o poruchách správania. V každodennom živote to môže znamenať neustále hádky s dospelými, vedomé porušovanie dohôd, ničenie vecí alebo agresiu bez zjavného dôvodu. Antisociálne správanie ide ešte o krok ďalej. Prejavuje sa dlhodobým nerešpektovaním pravidiel, nezáujmom o dôsledky vlastného správania a opakovaným ubližovaním druhým.

Agresia, utiahnutosť, poruchy koncentrácie alebo iné prejavy správania, ktoré sa vymykajú norme, často nevychádzajú z „problematického charakteru“. Odborné prístupy aj prax ukazujú, že tieto prejavy sú spôsobom, akým dieťa volá po bezpečnom, predvídateľnom a podporujúcom prostredí. Potrebujú prostredie, kde je jasné, čo sa od nich očakáva, a zároveň istotu, že sa môžu zveriť, keď to budú potrebovať. Dôležitá je prítomnosť dospelého, ktorý vie načúvať, a atmosféra postavená na empatii a prijatí. Správanie môže navonok pôsobiť ako „problematický charakter“. Často ide o provokácie, ktoré pretrvávajú a časom sa prehlbujú. Bežné sú aj problémy s poruchou pozornosti.

Vplyv rodinného prostredia na správanie dieťaťa

Spôsob, akým k výchove pristupujeme, sa často odráža v tom, ako dieťa vnímame. Vidíme to najmä na jeho správaní, ktoré môže pôsobiť rušivo, nepochopiteľne alebo náročne. Neraz ho preto rýchlo označíme ako „problémové“.

Štyri základné prístupy k výchove:

1. Prísna výchova: Ak v rodine fungujú prísne pravidlá bez vysvetlenia, dieťa sa učí poslúchať, nie rozumieť. Očakáva sa, že bude robiť to, čo má, bez otázok a vyjednávania. Keď urobí chybu, prichádza trest. Navonok môže pôsobiť poslušne, no vnútri často prežíva napätie. Objaví sa môže hnev, agresia alebo naopak plachosť a strach.

2. Autoritatívna výchova: V tomto prístupe má dieťa jasné hranice, no zároveň cíti blízkosť a bezpečie. Vie, čo sa od neho očakáva a rozumie aj dôvodom, prečo pravidlá existujú. Disciplína tu neslúži na trestanie, ale na učenie. Dieťa má priestor vyjadriť svoj názor a byť súčasťou rodinných rozhodnutí.

3. Permisívna výchova: Atmosféra v rodine býva láskavá a prijímajúca, no hranice sú veľmi slabé alebo chýbajú. Dieťa má veľkú slobodu, no málo usmernenia. Môže mať problém s odkladaním uspokojenia, ťažko znáša frustráciu a reaguje impulzívne. Často sa objavuje chaotický režim dňa, neskoré zaspávanie, nadmerný čas pri obrazovkách či vyhýbanie sa povinnostiam.

4. Zanedbávajúca výchova: V takomto prostredí dieťa síce dostáva to základné, no chýba mu emocionálna blízkosť. Kontakt, záujem aj komunikácia sú minimálne. Dieťa sa tak učí spoliehať samo na seba, čo môže navonok pôsobiť ako odolnosť. V skutočnosti však často bojuje s emóciami, nevie, ako si pýtať pomoc a má problém vytvárať blízke vzťahy.

Adaptácia dieťaťa na nové prostredie

Nástup dieťaťa do škôlky je významný míľnik, ktorý so sebou prináša množstvo zmien a výziev. Pre dieťa to znamená adaptáciu na nové prostredie, interakciu s rovesníkmi a osvojovanie si nových sociálnych zručností. Rodičia sa často stretávajú s otázkami, ako rozpoznať, či sa dieťa v škôlke cíti dobre, ako reagovať na zmeny v jeho správaní a ako mu pomôcť úspešne sa adaptovať.

Zmeny v správaní dieťaťa po nástupe do škôlky

Po nástupe do škôlky sa u detí často objavujú zmeny v správaní. Tieto zmeny môžu byť rôzne, od agresivity a používania škaredých slov až po utiahnutosť a plačlivosť. Dôležité je pochopiť, že tieto zmeny sú často prejavom adaptácie na nové prostredie a sociálne učenie.

Príčiny zmien v správaní:

• Sociálne učenie: Deti sa učia pozorovaním okolia a ľudí okolo seba.
• Ponúknuť náhradu: Deťom by rodičia mali ponúknuť konkrétne alternatívy správania a riešenia konfliktov.
• Hovoriť s pani učiteľkou: Rodičia by mali komunikovať s učiteľkou a informovať sa o správaní dieťaťa v škôlke.

Konkrétne situácie a rady

• Dieťa sa nechce odlúčiť od rodiča: Počas adaptácie je normálne, ak sa dieťa nechce odlúčiť od rodiča. Potrebuje získať istotu a cítiť sa bezpečne. Skúsená učiteľka nájde spôsob, ako dieťa povzbudiť a zapojiť do diania.
• Dieťa sa nedokáže hrať s inými: Zo začiatku je v poriadku, ak sa dieťa nedokáže hrať s inými a hrá sa samo. Dôležité je mu poskytnúť pozornosť a postupne ho zapájať do aktivít s inými deťmi.
• Dieťa sa nevie presadiť: Ak sa dieťa nevie presadiť, učiteľ by sa mal snažiť mu ukázať, ako by mohlo reagovať inak a povzbudiť ho.
• Dieťa je príliš agresívne: Ak je dieťa príliš agresívne, je potrebné ho usmerniť a učiť ho, že nie vždy musí byť prvé. Výborné sú na to spoločenské hry, pri ktorých sa dieťa učí zvládať aj prehru.
• Dieťa sa pociká: Ak sa dieťa v škôlke pociká, nemali by ste tomu pripisovať väčší význam, než to má. Nehody sa stávajú a pokiaľ nie sú pravidelné, nič sa nedeje.
• Dieťa nechce jesť v škôlke: Keď dieťa nechce jesť v škôlke, nenúťte ho. Dobré je motivovať ho hravou formou, aby ochutnalo.

Ako uľahčiť dieťaťu adaptáciu

• Nebojte sa pocitov dieťaťa: Pocity dieťaťa sú súčasťou adaptácie. Dajte im dostatočnú validitu.
• Zaveďte rutinu: Konzistentné denné rutiny môžu pomôcť dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
• Podporujte sociálne zručnosti: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá.
• Komunikujte s učiteľmi: Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má.
• Postupný a pozvoľný nástup: Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín.
• Neodmeňujte, ale oslavujte pokroky: Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.
• Podporujte samostatnosť dieťaťa: Ukážte dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé.
• Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak pretrvávajú problémy s adaptáciou, zvážte konzultáciu s psychológom.

Problémy s adaptáciou a vývinové poruchy

Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti, ale môžu naznačovať aj vývinovú poruchu, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na tieto odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole.

ADHD a autizmus

Pani učiteľky si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma.

Seperačná úzkosť

V prípade tzv. separačnej úzkosti je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Nespracované psychické traumy bránia prirodzenému oddeleniu sa matky od dieťaťa, pretože matka často prežíva silný pocit viny a strach, že sa jej dieťaťu stane niečo veľmi zlé. Podporu by v týchto prípadoch mala dostať predovšetkým mama.

Dôležitosť vzťahu s pedagógom a vrstovníkmi

Bezpečný vzťah s pedagógom je kľúčový pre úspešnú adaptáciu dieťaťa v škôlke. Keď dieťa vstupuje do úplne nového prostredia, potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Rodičia sa často pýtajú, ktorý školský systém je pre deti najlepší. Nie je to školský systém, ktorý určuje, či sa dieťa v škôlke alebo škole cíti dobre. Je to bezpečný, úprimný a vyživujúci vzťah s pedagógom.

Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale aj množstvo výziev. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém.

Praktické rady a pochopenie detského správania

Psychologička Petra Arslan Šinková radí, že pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry.

Keď je dieťa doma iné ako v škôlke

Je úplne v poriadku, ak je dieťa doma veselé, hravé a ukecané, a v škôlke tiché. Škôlka predstavuje pre dieťa nové, rušné prostredie plné zvukov, ľudí a aktivít. Dieťa sa môže cítiť prestimulované, a preto reaguje tichosťou - zabezpečuje si tým oddych a bezpečie.

Keď dieťa plače alebo sa hnevá

Za každým plačom či hnevom sa skrýva nejaký dôvod. Najlepšie, čo môžete urobiť, je nesnažiť sa hneď situáciu „uhasiť“, ale napojiť sa na dieťa. Skúste jeho emócie pomenovať: „Vidím, že ťa niečo nahnevalo,“ alebo „Zdá sa, že si smutný.“ Tým mu dávate najavo, že jeho pocity sú pochopené a prijaté.

Keď je dieťa vzdorovité

Obdobie vzdoru je prirodzenou súčasťou vývinu. Dieťa vtedy skúša, kde sú hranice, a potrebuje cítiť, že rodič ich vie pevne, no pokojne udržať. Pomáha opäť pomenovávanie. Ak však vzdor pretrváva dlhodobo a neustupuje, je dobré sa na to pozrieť hlbšie - napríklad aj s odborníkom.

Keď sa dieťa drží bokom

Socializácia je proces, ktorý potrebuje čas. Ak sa dieťa hrá radšej samo, nemusí to hneď znamenať problém. Môžete ho podporiť tým, že s ním trávite čas medzi inými deťmi - vy ste jeho bezpečná zóna, z ktorej sa učí, že nové situácie sa dajú zvládnuť.

Keď dieťa nechce ísť poobede zo škôlky domov

Aj to je vlastne dobré znamenie - dieťa sa v škôlke cíti dobre. Keď prídete, vstupujete do jeho sveta plného hier a kamarátstiev, z ktorého sa mu nechce odísť.

Keď dieťa ťažko zvláda zmeny

Zmeny sa dajú trénovať. Rodič je pre dieťa najväčšia opora, takže keď zažíva nové situácie spolu s vami, učí sa, že to zvládne. Môžete mu ukazovať, že aj zmeny sú súčasťou života - napríklad keď idete na novú návštevu, na dovolenku či meníte denný režim.

Keď sa dieťaťu niečo nepodarí

Základom je normalizovať chyby. Ukážte mu, že aj vy ich robíte. A dieťaťu pripomeňte: „Vidím, že si sa snažil.“

Keď dieťa ráno plače a nechce ísť do škôlky

Tieto pocity sú úplne prirodzené - každý z nás má dni, keď by radšej zostal doma.

Rozmaznané dieťa vs. dieťa volajúce o pomoc

Problematické správanie u detí sa vyskytuje vtedy, keď dospelí strácajú kontakt s ich vnútorným svetom. Keď sú už staršie, môžu byť pre dospelých ľudí vo svojej blízkosti úplne neznáme. Nie každý pocit dieťaťa je pre nás príjemný, ale byť v kontakte so všetkými jeho pocitmi je dôležité, pretože vďaka tomu vieme o svojich deťoch veľmi dôležitú vec. Vieme, čo prežívajú. Od vnútorného prežívania sa vždy odvíja vonkajšie konanie, a preto vždy rozumieme ich správaniu. Rozumieme negatívnemu správaniu detí, pretože vieme, prečo sú nahnevané, smutné, ustráchané. Ak sa deti môžu pred nami otvárať, učíme ich žiť oveľa ľahšie a slobodnejšie. Pocity budú brať ako logickú súčasť života a ak ich zdieľame spoločne s nimi, budú nás vždy považovať za blízkych ľudí, ktorým budú dôverovať a ktorým sa budú rady zverovať. Ak sme k nim ústretoví, budú ústretové aj ony a nemôžeme ich stratiť.

Problémové správanie detí je vyjadrením toho, že niekde dospelí na spoločnej ceste stratili kontakt s ich vnútorným svetom. Nepostrehli nepríjemné pocity, s ktorými si deti nevedeli rady a s ktorými sa nemali komu zveriť. Nesnažili sa spoznať ich skutočnú osobnosť a tvarovali ich do svojich predstáv a tak sa ich skutočná osobnosť cíti veľmi osamotene. Ľudský tvor nemôže žiť osamotene, vždy bude inklinovať k ostatným ľuďom. Tie deti, ktoré sa budú cítiť sklamané a neisté odstupom, budú s dospelými bojovať, pretože ich vnútorný svet je poznačený neistotou a nedôverou. Nestratiť dieťa znamená neodsudzovať, prijímať jeho všetky pocity a emócie, napĺňať potreby po blízkosti, zdieľaní všetkého, čo ma na srdci, vymieňať si s ním názory - proste byť mu neustále nablízku napriek všetkému a najmä vtedy, keď nebude podľa predstáv. Možno z neho vyrastie silná osobnosť, ktorá vďaka svojej silnej vôli zostať sama sebou, bude vzorom pre mnohých. ODSTUP TVORÍ ODSTUP, VZDIALENOSŤ, BOJE. ÚSTRETOVOSŤ TVORÍ ÚSTRETOVOSŤ, BLÍZKOSŤ, VZŤAHY.

Návrat k bábätkovským prejavom (regres)

Návrat k bábätkovským prejavom spôsobuje najčastejšie situácia, ktorú dieťa zle znáša. Papanie lyžičkou, cikanie do nočníka či rozprávanie už vaše dieťa dávno zvládlo, no zrazu akoby všetko zabudlo - chce, aby ste ho kŕmili, vyžaduje plienku alebo maznavo šušle. Nemusíte panikáriť. Zrejme ide o dočasnú reakciu vášho drobca na zmeny, ktoré sa u vás udiali a jemu nepadli vhod.

Krok vzad

„Naša staršia dcérka má štyri a pol roka, mladšia 15 mesiacov. Už keď som bola tehotná, prvorodená Natálka sa na sestričku veľmi tešila a nevedela sa jej dočkať. Jej nadšenie síce stále trvá, má sestru rada a vie sa s ňou pekne hrať, nebije ju ani k nej nie je agresívna, delí sa s ňou o sladkosti a väčšinou aj o hračky, ale... Po narodení Karinky sa začala správať ako batoľa. Zrazu sa nevedela sama obliecť, vyzliecť, obuť, najesť. Stále dookola som jej vysvetľovala, že už je veľká slečna, a že veď to už vedela. Ona trvala na svojom, že to nevie alebo že to zabudla,“ priznáva sa naša čitateľka Lucia. To, že dcérka urobila veľký krok vzad si všimli aj v škôlke. „Až postupom času a veľmi dlhým presviedčaním začala niektoré činnosti opäť robiť samostatne. Ale do dnešného dňa zo seba rada robí bábätko a niektoré činnosti odmieta robiť. Vraví, že je na to ešte malá. Ako ju mám motivovať, aby napredovala, a vysvetliť, že bábätkovské správanie jej nesvedči?“ pýta sa znepokojená mamina.

Návrat do „bezpečia“

Ak máte doma podobný problém, v prvom rade by ste mali pochopiť, prečo drobček takto „vyvádza“. Takáto reakcia, teda návrat k prechádzajúcemu správaniu typickému pre mladší vek, sa môže objaviť raz v živote alebo sa dokonca cyklicky vracať. Príčinou sú najčastejšie stresové situácie, ktoré dieťa z nejakého dôvodu neznáša príliš dobre. „Hlavnou príčinou regresu je vystupňovaná neistota. Tá sa mení na úzkostný stav, ktorý dieťa kompenzuje presunutím sa vnútorne do obdobia, kedy sa vnímalo v bezpečí, chránené a milované. Medzi najčastejšie zjavné dôvody k neistote patrí narodenie súrodenca, presťahovanie sa, rozvod rodičov, zmena škôlky,“ vysvetľuje klinická psychologička Mgr. Miriam Pšenáková. Samozrejme, nie každé dieťa musí reagovať práve takto. Ak sú však podobné prevraty vo vašej rodine alebo v živote drobca na obzore, radšej sa na jeho prípadný spätný chod pripravte.

Z ničoho nič?

Čo však, ak sa nič výrazné neudialo a váš predškolák si zrazu začne cmúľať prst, pýtať si na noc plienku alebo piť z fľašky bez akejkoľvek zjavnej príčiny? Podľa psychologičky takto môže reagovať na vaše citové rozpoloženie. „Často sa stáva, že dieťa zabehne do nižšieho vývinového štádia a vy vôbec netušíte, čo sa udialo. Dieťa nás rodičov vníma ako všemohúce bytosti, ktorým sa snaží robiť radosť. Čiže, ak vidí rodičov v situácii, kde sú bezmocní, plačú, je to preň veľmi zúskostňujúca skúsenosť. Podobne, ak má pocit, že ste sa naň nahnevali, že sa netešíte z jeho prítomnosti,“ hovorí psychologička. Veľkú rolu zohráva aj detská predstavivosť a strach. Aj ak nestrašíte dieťa bubákmi, strašidlo pod posteľou si predstavuje možno z vlastnej iniciatívy. Ak ho neutešíte, prípadne ešte podporíte jeho obavy, môže začať „regredovať“ - napríklad pocikávať sa či domáhať sa vás pri zaspávaní.

Rozhoduje potreba

V každom prípade dieťa takto ukazuje, že mu čosi chýba - najčastejšie je to bezpečná pôda pod nohami, pozornosť rodičov, známe prostredie. „Menej závažné regresné správanie môže byť u dieťaťa i častejšie, ak je však potreba naplnená, dieťa od takéhoto správania spravidla ustúpi. Trebárs staršie dieťa chce, aby aj jeho mama kŕmila, lebo žiarli na mladšie dieťa. Ak to matka pochopí ako výzvu, že jej staršie dieťa s ňou tiež potrebuje tráviť nejaký čas osamote, kedy ju má len pre seba, je dôležité, aby mu to splnila,“ vysvetľuje klinická psychologička. Nejde samozrejme o to, aby ste dieťaťu vyhoveli doslova vo vrtochu, ktorý požaduje a napríklad predškoláka kŕmili. Ide o to, aby ste si jeho signál správne „preložili“ a venovali sa mu. Dieťa postupne prestane trvať na bábätkovskej potrebe a bude úplne spokojné, ak bude môcť stráviť čas s vami - jeho veku primeranejším spôsobom.

Ignorácia regres predlžuje

Či pôjde o neškodný jav, ktorý po vymiznutí zložitejšej situácie či uspokojení skrytej potreby dieťaťa odznie, alebo závažnejší prejav, môžete sami ovplyvniť. Ak sa vám dieťa nezdá, vždy na to reagujte a nenechajte ho v tom samé. „Napríklad napodobňovanie mladšieho súrodenca, vyrušovanie v škôlke, plač za rodičmi - tieto prejavy často prejdú v priebehu niekoľkých týždňov. Závažnejšie je pomočovanie, pokakávanie, sebapoškodzovanie ako búchanie si hlavy, trhanie si vlasov, hryzenie si ruky. To už je vystupňovanie, ktoré nastupuje, ak ste bežné regresné správanie odignorovali,“ konštatuje Mgr. Pšenáková. Upokojenie a návrat do normálu môžu v takomto prípade trvať oveľa dlhšie. Odborníčka predpokladá pol roka až dva roky!

Všímajte si ho!

Rada, ako dieťatku pomôcť ovládnuť svoje infantilné prejavy, je jednoduchá - všímajte si ho a reagujte. „Základom je necítiť sa hneď ako zlý rodič, ale snažiť sa porozumieť, čo vám dieťa týmto správaním chce povedať, čo potrebuje. Či je to viac času s vami, potreba pochvaly, podnetov mimo domu, menej nervózna a spokojnejšia mama či tatko. Pri závažnejšom regrese je dobré vyhľadať pomoc a spolu s odborníkom popremýšľať nad rodinnou situáciou a zmenami, ktoré dieťa mohli zneistiť,“ radí psychologička. A najdôležitejšie, samozrejme, je zabezpečiť potomkovi čo najstabilnejšie prostredie.

Regres či hyperaktivita?

Jednou z najčastejších príčin návratu k mladšiemu obdobiu v správaní u drobca je nástup do nového kolektívu - škôlky alebo školy. Ľahko sa však dá zameniť za problémovú hyperaktivitu. „Ak nástup neprebehne hladko a dieťa sa nenaviaže na nový kolektív a novú učiteľku, jeho zvýšená hravosť a vyrušovanie nemusí byť len jeho osobnou nezrelosťou a nepripravenosťou na školu, ale i regresívnym správaním,“ vysvetľuje odborníčka.

Niektoré deti prejavujú v triede, či doma isté správanie, ktoré by sme mohli nazvať náročným, na pohľad nezvládateľným. Rodičia či učitelia sa obracajú na odborníkov hľadajúc magické riešenie, ktoré by im pomohlo okamžite ukončiť náročné správanie. Napríklad nespolupráca, nedokončovanie úloh, nedodržiavanie bezpečnostných pravidiel, nedodržiavanie pravidiel v škole a odmietanie plniť úlohy.

Keď je náročné správanie jasne identifikované, zistite funkciu správania. Čo osoba komunikuje týmito správaniami? Udržiavajte jednoduchú konverzáciu. Vysvetľovať, logicky postupovať pri vysvetľovaní. Postupujte od detailov ku celkovému pohľadu na túto tému. Pripravte ho na nové prostredie alebo situáciu tým, že mu vopred vysvetlite, ktoré správanie nesmie použiť. Je dôležité sa pripraviť na to, že sa tak občas aj stane. Majte s dieťaťom pripravený signál, že sa výbuch už blíži. Ideálne je použiť 5 bodovú škálu. Dieťa sa tak učí identifikovať príznaky, ktoré poukazujú na to, že by mohlo dôjsť k nevhodnému správaniu. Také dieťa nemá dostatok sebaregulácie, aby sa regulovalo samé, potrebuje iného, aby mu s tým pomohol. Nácvik je dôležitý, aby sa neskôr dieťa vedelo emočne a behaviorálne regulovať samé. Takisto je naivné si myslieť, že ak sa identifikuje čo dieťa frustruje, tak sa nevhodné správanie už nebude opakovať. Prevencia je liečbou, aby sa „nádrž frustrácie“ nenaplnila až k výbuchu. Aby dieťa aj vychovávateľ chápal, čo dieťa frustruje. Niektoré správanie môžeme nahradiť niečím vhodnejším, ak pochopíme funkciu správania. Napríklad, ak niekto trhá zošit alebo láme ceruzky pri práci na svojich školských úlohách. Čo by mohol robiť namiesto deštrukcie. V čase, ak tak nerobí sa o tom môžete rozprávať. Možno potrebuje pomoc s úlohou a tak potrebuje zachytiť ten stav pred výbuchom, aj napríklad pomocou škály (hore ukážka). Napríklad povie „som na trojke“. A vtedy navrhnúť niečo čo pomôže tú frustráciu zvládnuť resp. ak sa dá, odkloniť jeho pozornosť, dokonca na istú chvíľu aj zmeniť prostredie. Majte predstavu, že také dieťa vybuchne do nevhodného správania veľmi rýchlo, ako sa hovorí z nuly na sto. Môže to byť aj tým, že žije s istým množstvom frustrácie neustále. Potom spúšťačom môže byť aj „banalita„. Potrebné je preto pozrieť sa na situáciu jeho očami. Vyžaduje to trpezlivosť a pochopenie detektíva. Univerzálne riešenia neexistujú, každé z detí je jedinečné a našou úlohou je byť podporný v tom, aby vedelo fungovať čo najlepšie pre jeho bytie.

tags: #sprava #sa #ako #dieta