Téma potratov je sprevádzaná dlhou a často kontroverznou históriou. Praktiky a vnímanie potratov sa v priebehu storočí výrazne menili, ovplyvnené kultúrnymi, náboženskými a legislatívnymi faktormi. Bezpečnosť a legálnosť potratov sa v rôznych obdobiach a kultúrach značne líšili. V tomto článku sa pozrieme na prierez históriou potratov, od staroveku až po súčasnosť, so zameraním na vývoj vnímania, praktík a legislatívy.
Starovek: Potrat ako súčasť života
V staroveku sa interrupcie nepovažovali za trestné. Mnohé civilizácie mali určité metódy na prerušenie tehotenstva, hoci tieto metódy boli často nebezpečné a mohli spôsobiť vážne zdravotné problémy alebo smrť ženy. Medzi používané postupy patrili fyzické traumy, bylinné lieky alebo silné lieky.
Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka starovekému gynekológovi Sóránovi z Efezu (98-138 pr. Kr.), ktorý ako prvý začal odlišovať antikoncepciu od potratu. Dovtedy brali umelo vyvolaný potrat za istú formu antikoncepcie a robievali ho bežne. Údajne aj Sokrates, Platón či Aristoteles uznávali umelé prerušenie tehotenstva ako istú formu kontroly populácie.
Známy Hippokrates sa tiež venoval tejto problematike a vo svojich lekárskych spisoch varoval pred podávaním potratových liekov a odvarov, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a nebezpečné pre samotnú ženu. Niektoré boli natoľko jedovaté, že nezabili len dieťa, ale i matku. Vo svojich spisoch Corpus Hippocraticum však údajne sám Hippokrates „odporúča“ žene rôzne namáhavé cvičenia a ťažkú prácu, ktoré zvykli potrat vyvolať, ako „lepšiu alternatívu“, pokiaľ dieťa donosiť nechce.
Stredovek: Prelom v 13. storočí a "oduševnenie" plodu
V stredoveku a ranom novoveku, keď bolo kresťanstvo dominantným náboženstvom v západnej civilizácii, cirkvi a vlády často zakazovali a trestali potraty. V tých časoch boli ženy často nútené hľadať nebezpečné metódy na prerušenie tehotenstva v dôsledku spoločenského odsúdenia a právnych obmedzení.
Pápež Inocent III. na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred prvými pohybmi plodu, čo bolo v 17. - 20. týždeň. Dovtedy interrupcie vykonané mohli byť. Jeden z najväčších náboženských filozofov Tomáš Akvinský prišiel s teóriou tzv. „oduševnenia“, akejsi „animácie plodu“, ktorá rozlišovala, odkedy sa vlastne oplodnené vajíčko (a neskôr plod) stáva človekom. Podľa neho duša vstupovala do mužského plodu v 40 dni a do ženského v 80 dni života po oplodnení. Až od tohto času sa teda mohol ľudský plod považovať za človeka. Prerušenie tehotenstva sa do tej doby vykonávať mohlo. Faktom ostáva, že v 80 dni po oplodnení vajíčka je žena takmer v treťom mesiaci gravidity a do tohto obdobia interrupcia povolená bola.
15. - 17. storočie: "Anjeličkárky", čarodejníctvo a odsúdenie potratov
Ženy boli veľmi šikovné v liečiteľstve a riešili mnohé ženské choroby. Rovnako boli tými, ktoré pomáhali aj pri potratoch. Volali ich veľmi poeticky - „anjeličkárky”! Od 15. storočia úloha ženy v lekárstve upadala, pretože im nedôverovali, ale „anjeličkárky” ostali. V niektorých krajinách dokonca až dodnes.
V 16. - 17. storočí ženy, ktoré sa venovali liečiteľstvu často obviňovali z čarodejníctva a upaľovali na hranici. Prerušenia tehotenstva sa aj preto konali pod rúškom tmy, tajne, nehovorilo sa o nich, preto je v historických materiáloch skutočne len veľmi málo zmienok.
V 16. storočí pápež Sixtus svojou „Bulou Effraenatum“ odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. Napriek tomu však cirkevné právo rozlišovalo medzi zabitím „oduševneného a neoduševneného“ plodu vymedzeného ešte v 13. storočí. Vyvolaný potrat už oduševneného plodu sa v tom čase považoval za vraždu a prísne sa trestal. V roku 1591 však pápež Július XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa hranica beztrestnosti potratu určovala podľa toho, kedy žena začínala cítiť pohyby plodu, keďže presne nevedeli vypočítať, ako dlho vlastne bola žena tehotná.
18. storočie: Nárast populácie a zhoršenie životných podmienok
V 18. storočí bol zaznamenaný prudký nárast obyvateľstva. Podstatne sa zhoršili životné podmienky najmä chudobných vrstiev obyvateľstva. Miera detskej úmrtnosti bola veľmi vysoká. Chudobné deti boli, prirodzene, ohrozenejšie, najmä ak sa narodili nechcené. Smrť patrila neoddeliteľne k materstvu a nepovažovala sa za neprirodzenú. S chudobincoch a sirotincoch bolo veľmi veľa opustených detí, ktoré tam živorili v biednych podmienkach. Nedostatok stravy im nedával veľkú šancu na prežitie. Situácia sa k lepšiemu začala meniť až v období osvietenstva.
19. a 20. storočie: Zákazy, nelegálne praktiky a snahy o reguláciu populácie
V 19. a 20. storočí, keď boli potraty nelegálne alebo obmedzené, sa ženy obracali na amatérskych alebo nelegálnych poskytovateľov potratových služieb, ktorí často nemali potrebné odborné znalosti a vybavenie. To viedlo k vážnym zdravotným komplikáciám a smrtiam. Niektoré historické prípady zahŕňali neetické a násilné praktiky, ako bolo napríklad nútenie žien na potrat nezávisle od ich vôle, či použitie násilných postupov na ukončenie tehotenstva.
Jedným z období, keď sa vládny režim pokúšal o reguláciu reprodukcie obyvateľstva sprísnením interrupcií, bolo aj obdobie vojnovej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945. V období ČSR existovali dva kriminálne zákonníky, jeden platil pre českú časť, druhý pre Slovensko plus Podkarpatskú Rus. Keby sme sa zamerali len na slovenskú časť, tak nelegálne interrupcie, ktoré sa nazývali „vyháňanie plodu“, boli pokutované. Lenže tresty, ktoré boli zavedené v rokoch 1939 - 1945, boli podstatne prísnejšie, ženám hrozilo väzenie a teoreticky mali byť postihovaní aj muži. Hlavným cieľom bolo v mene kresťanskej morálky zvýšiť populáciu slovenského národa. Ak by sme použili dobový jazyk, tak cieľom bolo „udrieť na koreň zla a zachrániť desaťtisíce stratených duší“. Inak povedané, štát sa snažil o zvýšenie populácie, takže obmedzovanie reprodukcie bolo nechcené, nežiaduce. V praxi to však znamenalo, že okrem nárastu populácie išlo aj o akési upevňovanie hierarchie v spoločnosti.
Ideológiu ľudáckej Slovenskej republiky charakterizovalo „znovuobjavenie“ takzvanej tradičnej úlohy žien v slovenskej kresťanskej spoločnosti. Vládnuca Hlinkova slovenská ľudová strana, pravicová konzervatívna strana so silným kresťanským razením, sa usilovala o úplné obmedzenie účasti žien na verejnom živote a o ich návrat z verejného do súkromného života, teda späť k rodine. Okrem kriminalizovania potratov tak štát obmedzil aj prístup k antikoncepcii, čo predtým v takej miere neexistovalo. Čiastočne sme sa inšpirovali aj nacistickým Nemeckom, ale historička Eva Škorvanková vo svojej najnovšej knihe hovorí o tom, že sme sa oveľa viac inšpirovali vo fašistickom Taliansku, kde sa rodina propagovala oveľa konzervatívnejším spôsobom, silno založeným na katolicizme. Nacistické Nemecko sa snažilo od kresťanstva odstúpiť a navrátiť sa k akémusi germánskemu náboženstvu. Navyše, v nacistickom Nemecku trestali árijské ženy za nelegálny potrat trestom smrti. Našla som to aj v dokumentoch týkajúcich sa Protektorátu Čechy a Morava - etnickým Nemkám, ktoré podstúpili interrupciu, hrozil trest smrti, dokonca bol takýto trest aj vykonaný. Na vojnovom Slovensku sa trest smrti za ilegálne potraty nezaviedol. Nemecko tiež zašlo oveľa ďalej v eugenických otázkach - árijským ženám potraty zakazovali, neárijské ženy k nim nútili.
V roku 1935 Nacistické Nemecko zmenilo svoje rasistické zákony, aby zaistilo potraty pre ženy s vrodeným a genetickým poškodením alebo plod s dedičným postihnutím. V roku 1938 Švédsky sociálnodemokratický parlament zaviedol potraty zo zdravotných, humanitárnych a eugenických dôvodov a nútené sterilizácie (v platnosti od roku 1936 do roku 1976). Dánsky sociálnodemokratický parlament zaviedol potraty pre záchranu života ženy. V roku 1956 Následne na to zaviedli potraty sovietske satelity Poľsko, Maďarsko a Bulharsko. V roku 1957 Ďalšie sovietske satelity, Československo a Rumunsko, zaviedli potraty. V roku 1973 USA zaviedlo potraty vinou zmanipulovaného súdneho prípadu Roe vs. Wade. V roku 1975 Francúzsko pod vedením stredopravicovej UDR a JAR pod vedením Národnej strany (apartheid) zaviedli potraty. V roku 1978 Talianske ľavicové strany a Nórska strana práce zaviedli potraty.
Ruská skúsenosť: Legalizácia potratov a jej dôsledky
V novembri 1920 ľudové komisariáty ochrany zdravia a spravodlivosti publikovali spoločnú vyhlášku č. 471, ktorá legalizovala potraty v Rusku. Argument pre naivných oslávil už svoju storočnicu: „Nezakazujme potraty, zlepšujme ekonomickú situáciu a nebude toľko potratov!“ Stále tá istá diabolská stratégia, ktorá hrá na city a hľadá ospravedlnenie pre vraždu nevinného. Na dieťa sa pozerá ako na ekonomickú záťaž a nie ako na najväčší dar pre rodinu.
Potraty (rovnako ako každé iné zákonom podporované zlá) prekonali všetky dovtedajšie hranice okrajového javu v spoločnosti. Po legislatívnom schválení sa počty zabitých nenarodených detí z desaťtisíc potratov v roku 1921 z roka na rok násobia. V roku 1940 dosiahli pol milióna. Potom prišiel v Sovietskom zväze na istý čas zákaz. Po opätovnom legislatívnom schválení v roku 1954 Rusi začínali odznova na 300.000 potratoch ročne. Tento počet stúpal závratným tempom a za tri roky stúpol na viac ako jedenásťnásobok. Úplný vrchol dosiahol v roku 1965, keď bolo zabitých viac ako 5,4 milióna nenarodených detí. Zdravotné fyzické, či psychické následky potratov týchto „maximálne neškodných“ potratov nieslo čoraz viac žien a presiakli skoro do celej sovietskej populácie. Ťažko nájdete v Rusku rodinu, ktorá počas generácii neprežila skúsenosť zabitia vlastného dieťaťa potratom. V Spojených štátoch amerických prišlo od zavedenia potratov v roku 1973 rozhodnutím Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade o život 61 miliónov 628 tisíc 584 nenarodených detí.
Republikánsky poslanec porovnáva potraty v Sovietskom zväze s USA Today
Tradičné metódy a ľudové praktiky na Slovensku
Nie vždy bolo dieťa pre ženu vítaným. Dôvodov pre odmietanie tehotenstva mohlo byť v minulosti viacej - neusporiadané rodinné vzťahy, nesúlad medzi partnermi, slabé sociálne zabezpečenie alebo tlak spoločenských konvencií. Etnografia pozná množstvo ľudových antikoncepčných a abortívnych praktík. Ženy, v snahe premôcť prírodu, vynašli najrozmanitejšie metódy ochrany pred počatím i spôsoby prerušenia ťarchavosti.
V prvom rade treba uviesť prirodzenú formu antikoncepcie - využívanie neplodných dní ženy. Ľudia už dávnejšie vedeli, že niekoľko dní pred menštruáciou a niekoľko dní po nej je malá pravdepodobnosť, že žena otehotnie. Rovnako je to i s obdobím po pôrode, keď žena dojčí svoje dieťa. Ďalším zo spôsobov predchádzania gravidite bol prerušovaný pohlavný styk.
Popri racionálnych formách antikoncepcie zaznamenávame vo vedomostiach starších ľudí tiež magické formy - iracionálne. Známou praktikou, zachytenou vo viacerých slovenských regiónoch, je vhodenie uzatvorenej zámky do studne so želaním podobného uzatvorenia lona dotyčnej. Rovnako mala pochodiť žena, ak tesne pred sobášom zakopala porisko sekery do zeme, urobila si na svadobnom oblečení nejaký uzlík, v kostole si prekrížila alebo prisadla prsty.
Ak bolo podozrenie, že žena otehotnela, robili sa výplachy pošvy rôznymi kvapalinami - slanou vodou, alpou, alkoholom. Potrat mali vyvolať i sedacie kúpele v horúcej vode, pitie odvarov z bylín toxických pre plod (istého druhu borievky, tisu...), nešetrné stískanie brucha, tlačenie naň, dvíhanie ťažkých predmetov, skákanie z výšky. Samozrejme, uvedené skutky boli vo svojej podstate trestuhodné.
Keď sa nepodarilo dieťa usmrtiť v ranom štádiu jeho prenatálneho vývoja, ostala už len možnosť násilného prerušenia ťarchavosti - interrupcia. Uskutočňovali ju staršie ženy, v gynekológii nevzdelané. Málokedy sa na to podujala vyškolená pôrodná babica. Tá by riskovala, že príde o svoje osvedčenie. Keďže ženy z nenarodených detí robili „anjelikov“, nazývali ich anjeličkárkami. Ich činnosť bola tabuizovaná, lebo vykonanie potratu trestala svetská i cirkevná moc. Klientkami anjeličkárok bývali najčastejšie prespanky - slobodné dievky, ktoré otehotneli nezosobášené, viacdetné ženy alebo ženy z regiónov, kde bola rozšírená jednodetnosť. Netreba pripomínať, že zákrok robili úplne amatérsky, v nevyhovujúcich hygienických podmienkach. Následky takto vykonanej interrupcie bývali katastrofálne - celoživotné zdravotné ťažkosti, krvácanie, neplodnosť. Raritou nebola ani smrť ženy, potencionálnej matky, pri zákroku alebo krátko po ňom.
Súčasnosť: Diskusie a kultúrne vojny
Politiku, médiá i spoločnosť v ostatných mesiacoch rozvírila téma interrupcií, resp. návrhov na zmenu interrupčného zákona. Mali sme možnosť vypočuť si viacero odborných diskusií i prečítať množstvo oveľa vášnivejších, no o to menej odborných debát na sociálnych sieťach. Historickým pohľadom na tému prispela aj publikácia historika Historického ústavu Miloslava Szabóa s príznačným názvom Potraty : Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Ako uviedol Szabó hneď v úvode, verejné debaty o umelom prerušení tehotenstva, ak sa vôbec ohliadajú do minulosti, pristupujú k slovenským dejinám selektívne. Vyhýbajú sa aj obdobiu, ktoré dodnes polarizuje slovenskú spoločnosť, teda slovenskému štátu 1939-1945. Diskusie o interrupciách nie sú žiadnou novinkou. Autor sa práve preto zameral na osvetlenie opomínanych historických súvislostí. Ich poznanie je o to dôležitejšie, že dnešných „pohrobkov slovenského štátu“ s týmto režimom nespája len obdiv k Jozefovi Tisovi či Hlinkovej garde, ale aj odmietavý názor na interrupcie. Korene kultúrnych vojen siahajú do 19. storočia. Uhorsko - mnohonárodnostný a multikonfesionálny štát so stavovskou spoločnosťou - sa v rámci „svojich“ kultúrnych vojen obmedzil na otázky o občianskom sobáši, konfesionálne zmiešaných manželstvách či o konfesionálnej príslušnosti detí z týchto manželstiev. Pred 1. svetovou vojnou zaznamenávame rozdelenie Slovenska na národno-katolícke a masarykovsko-progresívne Slovensko.
Pre lepšie pochopenie neľahkej témy umelého prerušenia tehotenstva Szabó obsiahol aj krátke, no postačujúce zovšeobecnené dejiny interrupcií. Od staroveku, rímskeho práva, cez obdobie stredoveku, keď za vykonanie potratu hrozil hrdelný trest, až po osvietenstvo, keď sa zrodila populačná politika. V prípade územia Slovenska zaznamenávame snahy o regulovanie pôrodnosti v 19. storočí. Nástrojom na reguláciu pôrodnosti bola tzv. magická antikoncepcia (čary a zaklínadlá) či ľudové liečiteľstvo (odvary, sedacie kúpele). Autor spomenul aj ženy, ktoré neodborne vykonávali interrupcie, tzv. anjeličkárky. Habsburská monarchia pristúpila k uzákoneniu interrupcií zákonom č. 117 z roku 1852, ktorým bolo tzv. vyhnanie plodu kriminalizované. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Uhorsko schválilo vlastný zákon s cieľom dosiahnuť populačný rast.
Szabó upozornil na skutočne nevhodné analógie dôsledkov interrupcií s genocídou Židov počas 2. svetovej vojny, ktoré sú podľa neho výrazným príkladom ignorovania histórie. Ich neprípustnosť stojí predovšetkým na skutočnosti, že kultúrne vojny v prvej polovici 20. storočia.
Náboženské a etické aspekty potratov
„Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. 2258 „Ľudský život je posvätný, (356) pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. I. 2259 V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, (401) Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. 2260 Zmluva medzi Bohom a ľudstvom je popretkávaná pripomínaniami Božieho daru ľudského života a vražednej násilnosti človeka: „Budem vyžadovať počet za krv každého z vás… Kto preleje ľudskú krv, skrze človeka bude preliata jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka“ (Gn 9,5-6) .Starý zákon vždy považoval krv za posvätný znak života. 2261 Sväté písmo spresňuje zákaz piateho prikázania: „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“ (1756) (Ex 23,7) . Úmyselná vražda nevinného závažne protirečí dôstojnosti ľudskej bytosti, „zlatému pravidlu“ a svätosti Stvoriteľa. 2262 V reči na vrchu Pán pripomína prikázanie: „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Ba ešte viac, Kristus žiada od svojho učeníka, aby nastavil aj druhé líce a miloval svojich nepriateľov. 2263 Oprávnená obrana osôb a spoločností nie je výnimkou zo zákazu zabitia nevinného, ktoré je úmyselnou vraždou. 2264 Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. (2196) Je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder. „Ak niekto pri obrane svojho života používa väčšie násilie, ako je potrebné, je to nedovolené. 2265 Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných. (2240) Obrana spoločného dobra vyžaduje zneškodnenie nespravodlivého útočníka. 2266 Úsilie štátu zabrániť šíreniu takých správaní, ktoré poškodzujú práva človeka a základné pravidlá občianskeho spolunažívania, zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra. (1897-1899) Právoplatná verejná moc má právo a povinnosť uložiť tresty primerané závažnosti zločinu. Trest má predovšetkým za cieľ napraviť neporiadok spôsobený previnením. (1449) Keď ho vinník prijme dobrovoľne, trest nadobúda hodnotu odpykania. 2268 Piate prikázanie zakazuje ako ťažko hriešnu priamu a úmyselnú vraždu. Vrah a tí, ktorí úmyselne na vražde spolupracujú, (1867) páchajú hriech, ktorý volá o pomstu do neba. Vražda novonarodeného dieťaťa, bratovražda, vražda rodiča, manžela alebo manželky sú osobitne ťažké zločiny, pretože trhajú prirodzené zväzky. 2269 Piate prikázanie zakazuje robiť niečo s úmyslom nepriamo spôsobiť smrť nejakej osoby. Morálny zákon zakazuje vystaviť niekoho bez závažného dôvodu nebezpečenstvu smrti, ako aj odmietnuť pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve. Ak ľudská spoločnosť nečinne prijíma smrtiaci hlad a neusiluje sa mu čeliť je to pohoršujúca nespravodlivosť a ťažké previnenie. Obchodníci, ktorí svojimi úžerníckymi a obchodníckymi praktikami vyvolávajú hlad a smrť svojich blížnych, nepriamo páchajú vraždu, za ktorú sú zodpovední. Za neúmyselnú vraždu nie je človek morálne zodpovedný. 2270 Ľudský život treba absolútne rešpektovať (1703) a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. 2271 Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. 2272 Formálna (vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna) spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kánonickým trestom exkomunikácie. „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom [excommunicatio latae sententiae],“ „samým činom spáchania deliktu“ a za podmienok stanovených právom. (1463) Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. 2273 Neodňateľné právo (1930) každého nevinného ľudského jednotlivca na život je konštitutívnym prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva: „Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. Medzi týmito základnými právami treba v tomto ohľade pripomenúť právo na život a telesnú neporušiteľnosť každej ľudskej bytosti od chvíle počatia až po smrť.“ „Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. 2274 Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť. Predpôrodná diagnóza je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie… Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. 2275 „Zákroky na ľudskom embryu sa majú považovať za dovolené pod podmienkou, že rešpektujú život a neporušiteľnosť embrya a neprinášajú preň neprimerané riziká, ale majú za cieľ jeho uzdravenie, zlepšenie jeho zdravotného stavu alebo jeho individuálne prežitie.“ „Je nemorálne vytvárať ľudské embryá na to, aby sa využívali ako ,biologický materiál‘, s ktorým možno voľne nakladať.“ „Niektoré pokusy o zásah do chromozómového alebo genetického dedičstva nie sú terapeutické, ale smerujú k vytváraniu ľudských bytostí vybratých podľa pohlavia alebo iných vopred stanovených vlastností. 2276 Tí, ktorých životná sila sa zmenšila alebo oslabila, (1503) vyžadujú si osobitnú úctu. 2277 Priama eutanázia - nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky - spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná. Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. 2278 Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť. 2279 Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nie je smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale sa iba predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná. Liečby, ktoré zmierňujú bolesti, sú jednou z vynikajúcich foriem nezištnej lásky. 2280 Každý je za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh zostáva zvrchovaným Pánom života. (2258) Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. 2281 Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život. Je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretína putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom (2212) a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. 2282 Ak sa samovražda spácha s úmyslom dať príklad najmä mladým, nadobúda aj závažnosť pohoršenia. Úmyselná spolupráca na samovražde je v rozpore s morálnym zákonom. 2283 Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, (1737) ktoré pozná len on sám. II. 2284 Pohoršenie je postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. Kto pohoršuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho. (2847) Spôsobuje škodu čnosti a počestnosti; môže strhnúť svojho blížneho do duchovnej smrti. 2285 Pohoršenie nadobúda osobitnú závažnosť (1903) vzhľadom na autoritu tých, ktorí ho dávajú, alebo na slabosť tých, ktorí mu podliehajú. Nášmu Pánovi vnuklo túto kliatbu: „Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili na krk mlynský kameň a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18,6) . Pohoršenie je závažné, keď ho dávajú tí, ktorí od prírody alebo na základe poslania majú povinnosť učiť a vychovávať iných. 2286 Pohoršenie môže byť vyvolané aj zákonom alebo inštitúciami, módou alebo verejnou mienkou. Tak sa previňujú pohoršením (1887) tí, čo zavádzajú také zákony alebo spoločenské štruktúry, ktoré vedú k úpadku mravov a k rozkladu náboženského života alebo k „spoločenským pomerom, ktoré zámerne či bez zámeru sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho Zákonodarcu“. 2287 Kto používa moc, ktorou disponuje, takým spôsobom, že podnecuje k páchaniu zla, previňuje sa pohoršením a je zodpovedný za zlo, ktoré priamo alebo nepriamo podporoval. 2288 Život a telesné zdravie sú vzácne dary, (1503) ktoré nám Boh zveril. Máme sa o ne rozumne starať a brať pritom do úvahy potreby iných a spoločné dobro. Starostlivosť o zdravie občanov si vyžaduje pomoc spoločnosti, (1509) aby sa vytvorili také životné podmienky, ktoré by ľuďom umožnili rásť a dosiahnuť zrelosť. 2289 Morálka síce nabáda k rešpektovaniu telesného života, (364) ale nerobí z neho absolútnu hodnotu. Stavia sa proti novopohanskej mentalite, ktorá sa snaží rozvíjať kult tela, všetko mu obetovať, (2113) zbožňovať telesnú dokonalosť a športový úspech. 2290 Čnosť miernosti robí človeka schopným (1809) vyhýbať sa každému prekročeniu miery, nemiernemu užívaniu jedla, alkoholu, tabaku a liekov. 2291 Užívanie drog veľmi vážne poškodzuje zdravie a ľudský život. Okrem prísne terapeutických indikácií je ťažkým previnením. Tajná výroba drog a obchod s nimi sú pohoršlivé činnosti. 2293 Základný, ako aj aplikovaný vedecký výskum (159) je významným prejavom vlády človeka nad stvorením. Veda a technika sú vzácne prostriedky, ak sú postavené do služieb človeka a napomáhajú jeho celkový rozvoj na prospech všetkých. Ale samy osebe nemôžu určovať zmysel ľudskej existencie a ľudského pokroku. Veda a technika sú zamerané na človeka, ktorému vďačia za svoj pôvod a rozvoj. 2294 Je iluzórne vyžadovať, aby vedecký výskum a jeho aplikácie boli morálne neutrálne. Na druhej strane orientačné kritériá sa nemôžu odvodzovať ani z čisto technickej účinnosti, ani z užitočnosti, ktorá z nich môže vyplývať pre jedných na škodu druhých, ani - čo by bolo ešte horšie - z prevládajúcich ideológií. Veda a technika už pre svoj vnútorný význam vyžadujú bezpodmienečné rešpektovanie základných kritérií morálnosti. 2295 Výskumy alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať činy, ktoré sú samy osebe proti dôstojnosti ľudskej osoby (1753) a proti morálnemu zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov, ktorí sa im podrobujú, také činy neospravedlňuje. Pokusy na ľudskej bytosti nie sú morálne oprávnené, ak sa nimi život alebo psychická a telesná integrita jednotlivca vystavuje neprimeraným rizikám alebo takým, ktorým sa možno vyhnúť. 2296 Transplantácia orgánov je v súlade s morálnym zákonom, ak telesné a psychické nebezpečenstvá a riziká, ktorým sa vystavuje darca, sú úmerné dobru, ktoré sa očakáva pre toho, komu je určená. (2301) Darovanie orgánov po smrti je šľachetný a záslužný čin a treba k nemu povzbudzovať ako k prejavu veľkodušnej solidarity. Nie je morálne prijateľné, ak darca alebo jeho príbuzní, ktorí majú na to právo, nedali k nemu svoj výslovný súhlas. 2297 Únosy a odvedenie rukojemníkov šíria teror a hrozbami robia neprípustný nátlak na obete. Sú morálne nedovolené. Terorizmus sa bez rozdielu vyhráža, zraňuje a zabíja; závažne odporuje spravodlivosti a láske. Mučenie, pri ktorom sa používa telesné alebo morálne násilie, aby sa vynútilo priznanie, aby sa potrestali vinníci, zastrašili protivníci alebo ukojila nenávisť, je v rozpore s úctou k ľudskej osobe a k ľudskej dôstojnosti. 2298 V minulosti zákonité vlády bežne používali kruté metódy na zachovanie zákona a udržanie poriadku, často bez protestu pastierov Cirkvi, ktorí sami vo svojich súdoch prijali predpisy rímskeho práva o mučení. Odhliadnuc od týchto poľutovaniahodných faktov, Cirkev vždy hlásala povinnosť zhovievavosti a milosrdenstva. Zakazovala príslušníkom kléru prelievať krv. (2267) V novších časoch sa stalo zjavným, že takéto kruté praktiky neboli potrebné na zachovanie verejného poriadku a ani sa nezhodovali so zákonitými právami ľudskej osoby. Naopak, tieto praktiky vedú k ešte horším morálnym úpadkom. Treba sa vynasnažiť, aby sa odstránili. 2299 Umierajúcim treba venovať pozornosť a starostlivosť, aby sa im pomohlo prežiť posledné chvíle dôstojne a v pokoji. Ich príbuzní im majú pomáhať modlitbou. Majú sa postarať, aby chorí prijali vo vhodnom čase sviatosti, ktoré pripravujú na stretnutie so živým Bohom. 2300 S telami zosnulých (1681-1690) treba zaobchádzať s úctou a láskou vo viere a nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je skutkom telesného milosrdenstva. 2301 Pitva mŕtvol môže byť morálne prípustná z dôvodu zákonom oprávneného vyšetrenia alebo vedeckého výskumu. III. 2302 Keď náš Pán pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) , požaduje tým pokoj srdca a poukazuje na nemorálnosť (1765) vražedného hnevu a nenávisti: Hnev je túžba po pomste. „Túžiť po pomste, aby sa spôsobilo zlo tomu, whom treba potrestať, je nedovolené.“ Ale je chvályhodné uložiť zadosťučinenie, „aby sa napravili chyby a zachovalo dobro spravodlivosti“. Ak hnev zachádza až do vedomej a dobrovoľnej túžby zabiť blížneho alebo ho ťažko zraniť, závažne protirečí láske; je smrteľným hriechom. 2303 Úmyselná nenávisť protirečí láske. (2094) Nenávisť k blížnemu je hriechom, ak mu človek vedome a dobrovoľne chce zlo. (1933) Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, ak sa mu vedome a dobrovoľne želá veľká škoda. 2304 Rešpektovanie ľudského života a jeho rozvoj si vyžadujú mier. (1909) Mier nespočíva iba v tom, že nie je vojna, ani sa neobmedzuje len na zabezpečenie rovnováhy medzi nepriateľskými silami. Mier vo svete sa nemôže dosiahnuť bez ochrany osobného vlastníctva, bez slobodnej komunikácie medzi ľuďmi, bez rešpektovania dôstojnosti osôb i národov...
Spontánny potrat, zamlčaný potrat (alebo missed abortion) je téma, ktorá zaujíma mnohé z Vás. „Kontaktovala som niektoré svoje známe a kamarátky, ktoré mali skúsenosť s potratmi a riešila som s nimi ako ich prežívali, ako to prebiehalo, čo bolo potom… všetky riešili túto situáciu kyretážou… Potom som sa pokúsila nájsť nejaké články na internete o tejto problematike. Po krátkej chvíli som našla vedecké články z hodnoverne vyzerajúcich zdrojov a neskôr dokonca oficiálne odporúčanie Svetovej zdravotníckej organizácie a s úžasom som zistila, že chirurgické riešenie nie je jedinou možnosťou a už vôbec nemusí znamenať najlepšiu voľbu. Žena v mojej situácii si môže zvoliť vyvolanie potratu pomocou liekov alebo dokonca nemusí urobiť vôbec nič a jednoducho môže čakať, kým jej telo nespracuje informáciu, že tehotenstvo nedopadlo úspešne a neporadí si s tým samo spontánnym potratom (tzv. Z diskusie k tomuto článku vyplynulo, že vyčkávací prístup v našich pôrodniciach je ojedinelý a zatiaľ vieme len o jednej nemocnici - konkrétne nemocnici v Trenčíne, kde s ním majú skúsenosti. „Riešiť samovoľný potrat môžeme na Slovensku dvomi spôsobmi, vyčkávaním alebo chirurgicky (tzv. čistenie, kyretáž, vyprázdnenie - evakuácia dutiny maternice). Každý postup má svoje výhody a nevýhody. Výhoda vyčkávacieho postupu je, že sa žena môže vyhnúť pobytu v nemocnici a chirurgickému zákroku. Musí ale chodiť na kontroly 1 - 2x za 14 dní do vyriešenia stavu. Princípom je vyčkávanie, kedy dôjde k samovoľnému vyprázdneniu maternice(väčšinou do 3 týždňov), ktoré je spojené väčšinou s doma zvládnuteľným krvácaním a bolesťami. Nevýhodou je, že postup nemusí byť vždy úspešný (aj po dlhej dobe nedôjde k vyprázdneniu maternice) alebo môže byť vyprázdňovanie sprevádzané silným krvácaním a bolesťami s nutnosťou vykonania chirurgického zákroku (tzv. čistenia). Riziko infekcie pri tomto postupe je veľmi nízke. Vyčkávací postup je v 90 % prípadov úspešný pri nekompletnom potrate. Pri zamĺknutom potrate je úspešný v polovici prípadov. Vyčkávací postup, pri ktorom je žena kontrolovaná zdravotníckymi pracovníkmi nie je pre ženu nebezpečný. Zaujímalo nás, ako pristupujú k spontánnemu potratu v zahraničí. „Väčšina potratov prebehne prirodzene, niekedy sa však vyskytnú komplikácie, ako napr. „Potrat je častá udalosť. Príroda robí prísnu kontrolu kvality. Odhaduje sa, že asi 20% tehotenstiev je ukončených prirodzeným potratom. Ženské kruhy vykonávajú osvetovú činnosť zameranú na ľudské práva žien v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia.