Cestovanie za prácou do zahraničia nie je ani dnes nič neznáme. Ľudia opúšťajú krajinu a odchádzajú pracovať, či už sezónne, alebo majú stále zamestnanie, do okolitých krajín. Dôvod je jednoduchý, zarobia tam viac, ako na Slovensku, ponúkajú im lepšie podmienky alebo nachádzajú lepšie sebauplatnenie. Jav sa zintenzívňuje v obdobiach kríz, keď rastie nezamestnanosť.
Tá má na Slovensku presnú lokáciu a rokmi sa málo mení. Popri vyspelejších regiónoch existovali a dodnes existujú tzv. hladové doliny, kde nájsť prácu a slušný zárobok je veľmi ťažké. Už z hodín dejepisu som vedela, že ekonomická migrácia bola jedným z ťaživých problémov prvej ČSR. Súťažná práca je zameraná na príbuzných, ktorí počas prvej Československej republiky vycestovali za robotou do Francúzska.
Francia bola v tej dobe častou destináciou, pre emigrantov z Československa, hľadajúcich lepšie platené zamestnanie. S pochopením života migrantov v minulosti mi pomohla príbuzná, Mária Kudrová. Ako základnú metódu poznávania v praktickej časti práce som využila metódu orálnej histórie.
V období prvej republiky ľudia odchádzali do zahraničia hlavne za prácou, ale aj kvôli neschopnosti platiť dane, dlžobám alebo túžbe usadiť mimo republiku natrvalo. Počas prvej Československej republiky mnoho ľudí odchádzalo do Maďarska, Francúzska, do Argentíny alebo USA. Viaceré destinácie boli obyvateľom známe, cieľom migrácie boli totiž aj pred prvou svetovou vojnou. Slováci cestovali najmä do krajín, kde bola potrebná nízko kvalifikovaná manuálna pracovná sila, do baní a hút.
Ekonomická situácia v prvej Československej republike
Koniec vojny všeobecne priniesol obrovskú vlnu nezamestnanosti. Jediná forma peňažného príspevku pri zlej sociálnej situácii v tej dobe boli podpory v rámci odborových organizácií. Na území Slovenska fungovali predchodcovia úradov práce tzv. sprostredkovateľne.
„Celé hospodárstvo, ktoré sa v prvých rokoch republiky rozmáhalo a rozvíjalo, čoskoro postihli dve po sebe nasledujúce hospodárske krízy, ktoré zanechali stopy na ekonomike štátu i na jeho obyvateľoch. Výroba postupne klesla o viac než tretinu, začiatkom tridsiatych rokov stúpla nezamestnanosť, prácu nemal každý tretí robotník. Roľníci prichádzali o svoje príjmy, ktoré klesli o 40%. Na Slovensku zaniklo v oblasti priemyslu asi 15-tisíc pracovných miest, v roku 1923 tu bolo 25 - 28-tisíc nezamestnaných, spolu s malovýrobnými živnosťami bolo nezamestnaných viac ako 80-tisíc“1.
Vláda na pomoc nezamestnaným sprostredkúvala práce v zahraničí. V Maďarsku bolo v roku 1922 zamestnaných v banskom revíre cca 4200 baníkov z ČSR.
Potreba pasu pre cestovanie
Dnes pomaly zabúdame, čo pas je. Otvorené hranice Európskej únie nám umožňujú cestovať z najzákladnejším identifikačným dokladom, pre nás na Slovensku je to občiansky preukaz. Ak chceli vycestovať obyvatelia prvej ČSR, museli požiadať o pas. Jeho získanie si občania Československa počas komunistickej éry, ani len nebudú vedieť predstaviť.
Získať pas bolo o niečo zložitejšie, ako dnes. Okrem žiadosti o pas museli žiadatelia povinne absolvovať aj lekárske vyšetrenie. Kontrolovali sa najmä nákazlivé ochorenia ako napríklad tuberkulóza či týfus, ale kontrolou sa sledovali aj pohlavné choroby.
Evidencia pasov v okrese Kremnica
V Štátnom archíve Banská Bystrica, pracovisko Kremnica som mala možnosť sledovať žiadosti o vydanie/ predĺženie platnosti pasu z obdobia prvej ČSR. Záujem o tento dokument mali predovšetkým obyvatelia nášho regiónu odchádzajúci za prácou. Zistila som zaujímavé údaje.
V roku 1923 si Anton Mikula so svojou manželkou Emíliou Futákovou predlžovali už vystavené pasy. Mali naplánovanú cestu do Francúzska. Tohto roku si pasy predlžovali zo Slaskej ďalší dvaja obyvatelia: Ľudmila Šehillingerová a Peter Hajdúch. Pár mesiacov pred Ľudmilou si o pas žiadal aj Juraj Šehillinger. V tom roku si požiadalo alebo predĺžilo pas 14 ľudí. V Svätom Kríži nad Hronom to bolo dokonca okolo 100 ľudí.
V roku 1924 si v Slaskej o pas požiadalo 19 ľudí, z ktorých skoro všetci išli do Francie. Požiadali si oň Vincenz Filúz so ženou alebo vdova Michala Víťazka. Vo Svätom Kríži si o pas požiadalo takmer 120 ľudí a väčšina z nich mali v pláne ísť do Spojených štátov, do Kanady, ale opäť aj do Francúzska. Niektorí z okresu chceli vycestovať do Argentíny či Uruguaja.
Príbeh rodiny Mikulovcov
Za prácou cestovali jednotlivci, ale i celé rodiny. Aj vyššie spomenutá rodina Mikulovcov zo Slaskej sa rozhodla vycestovať za prácou do zahraničia. Ich destináciou bolo Francúzsko. Príbeh tejto cesty mi vyrozprávala Mária Kudrová, ktorá sa vo Francúzsku narodila a tohto roku oslávila 91. narodeniny. Pomohla vyskladať aj pomocou cestovných pasov svojich rodičov, ich rodných listov, fotografií a iných dokumentov.
Máriin otec bol bratom starkej môjho starkého. S príbehom mi pomáhala aj stará mama, jej otec vo Francúzsku pracoval a tiež sa mu tam narodil brat, starkej ujo. Môj prastarký z maminej strany sa tiež narodil vo Francúzsku, nanešťastie pred pár rokmi zomrel, takže mi svoj príbeh nestihol vyrozprávať. Jeho rodičia však pochádzali z Horných Opatoviec a po návrate do ČSR sa tam vrátili bývať.
Anton Mikula
Anton Mikula (otec Márii Kudrovej)(obr. č. 1), sa narodil v Slaskej. V rodnom liste sa píše, že sa narodil 7. júla 1889, v cestovnom pase a na identifikačnej karte, ktorú dostal po príchode do Francie je uvedený dátum narodenia 20. júl 1899 - mohlo sa to stať jednoduchým nedorozumením, keďže vtedy ešte možno nevedeli dobre po francúzsky. Bol najmladší zo štyroch detí a ako šesťročný odišiel do Handlovej. Po smrti otca starší súrodenci odišli robiť aj s mamou na pole. Tónova mama nebola schopná postarať sa o všetky štyri deti a tak svojho najmladšieho poslala k Nemcom, ktorým pomáhal s pasením oviec. Starali sa oňho veľmi dobre. Chodil tam do nemeckej školy a rozprávali sa s ním tiež po nemecky. V Handlovej žil do svojich 18-tich rokov. Slovenskú gramatiku skoro vôbec nevedel a nemčina mu bola ako rodný jazyk.
Vo februári 1922 sa oženil s Emíliou Ľudmilou Futákovou a o rok na to sa vydali za prácou do Francie. Milka mala len 18 rokov.
„Otec išli na veľvyslanectvo spýtať sa kam môžu ísť, vedeli dobre po nemecky, to bola pre nich výhoda. Mama vedeli len slovensky. Povedali im, že môžu ísť do Francúzska.“
Do Francie išli vlakom, nemali ešte deti a nezobrali si so sebou veľa batožiny. Ich prvá cesta viedla do mesta Dijon na východe.
„Hneď keď prišli, francúzske ženy začali mame pomáhať, zaplátali jej ‚kitle‘. Mama boli šikovná, po francúzsky sa rýchlo naučili.“ Tiež hovorí, že vo veľa veciach boli poriadnejší, než Francúzi, prácu ktorú robili sa snažili robiť poriadne, najlepšie ako vedeli.
Počas ich pobytu na Dijone, v roku 1925 sa im narodila Irene, Máriina staršia sestra. V Slaskej sa zdržali len na zopár mesiacov a vrátili sa naspäť do Francúzska. Tentokrát na Laverdines.
Život na Laverdines
Laverdines je maličká obec v strede Francúzska. Nachádza sa tam krásny zámok a v ňom býval pán, volal sa Henri Gindre, pre ktorého pracovali. Pán Gindre bol obchodník s cukrovou repou a vlastnil veľké plantáže, na ktorých pracovali prisťahovalci (bolo tam viacero slovenských aj českých rodín), tiež bol v tomto období starostom obce. Na Laverdines sa narodila jej druhá staršia sestra a nakoniec v roku 1932 sa narodila Mária.
Irene mala 14 rokov, keď začala pracovať u pána na zámku. Pán mal šesť detí - päť dcér a syna, o synove deti sa starala Irene. Bola pedantná a zručná v tejto práci, veľmi dobre vedela po francúzsky. Deti hlavne obliekala a chodievala s nimi na prechádzky.
Na Laverdines sa tiež narodil syn Mikulášovi a Apolónii - Jozef, ktorého ale prezývali Žožo (Francúzi nevedeli vysloviť jeho meno). Irene sa v tejto dedinke spoznala so Štefanom, ktorý tam prišiel ako 13-ročný a po francúzsky sa dobre nenaučil. Zosobášili sa vo Francúzsku. Štefan v lete tiež robil na poli a v zime v továrni.
Rodiny sa okolo rokov 1940 až 1941 rozdelili. Mikuláš a Apolónia sa vrátili so synom Štefanom naspäť na Slovensko. Štefan bol povolaný do vojenskej služby, Mikuláš bol vážne chorý. Na Laverdines zostali len ich deti, Rózka, Žožo a Urban.
Žožo mal 16 rokov keď jeho rodičia opustili Franciu. Žožovi vybavili prácu pri koňoch v neďalekom meste. „Zbalili mu to, čo mal chudáčik, mama mu kúpili čo nemal“ spomína Mária na Žožov odchod. Žožovi sa tam však darilo. Bol veľmi šikovný a práca s koňmi mu išla. Za to, čo si zarobil si kúpil malú motorku a chodil ich navštevovať na Laverdines.
Rózka pracovala u lekára, udržiavala mu domácnosť, žehlila plášte. Lekár mal ženu, ktorá pochádzala z bohatej rodiny, ale nebola pekná a bola od neho staršia. že manželkou lekára je Rózka a jeho reálna manželka je slúžka. Rózka sa tam však zaľúbila, urobila si známosť s mladíkom, ktorý sa volal George a pracoval v továrni. Boli už zasnúbení, keď sa Rózka raz pred pani rozrozprávala a povedala, že je komunista.
Návrat do Československa
Druhú svetovú vojnu tam prežili pokojne. Nepocítili hlad, boli ďaleko od frontu. Jediné čo zažili bol presun obyvateľstva. Ľudia utekali pred vojnou. Nenávisť k Nemcom tu bola veľmi citeľná. „Ešte aj okenice pred nimi zatvárali.“ Keď sa však začala vojna, slovenskí prisťahovalci sa zľakli, že ich pošlú naspäť na Slovensko a stratia prácu. Starosta Henri Gindre ich upokojil, že nikam nemusia chodiť.
V roku 1946 sa vrátili naspäť, už do novej republiky. Rózka so Žožom sa vrátili naspäť do Slaskej a Máriina rodina, okrem Irene, išla do Čiech. Irene sa nasťahovala ku svojmu manželovi, ktorý býval na Dolniakoch.
Jediný, kto sa z Francúzska nevrátil bol Urban. Presťahoval sa z Laverdines a postavil si dom, kde žil až do smrti. Nikto v skutočnosti nevie, prečo sa nevrátil. S jediným, s kým si z rodiny dopisoval najčastejšie, bola Rózka, jeho sestra. Traduje sa však v rodine jedna teória, že nechcel odísť, pretože mu tam zabili milenku. Zaľúbil sa tam do Židovky, ktorú počas druhej svetovej vojny zastrelili na ulici pred jeho očami.
Život po návrate
Mikulovci teda najprv išli do Česka. Získali tam pracovné miesta v bavlnárskom závode SEBA v Jablonci nad Nisou. Bol to tábor pre migrantov, mali zabezpečené ubytovanie, prácu, všetko. Tu sa Mária zoznámila so svojím budúcim manželom, Jirkom. Jirka bol od nej len o pár mesiacov starší, ale Mária hovorí, že Jirka bol dospelý muž, keď ho spoznala a ona bola oproti nemu len dieťa. Spomínala, ako keď sa vrátili, vyplakávali, bola to veľká zmena. Vo Francii mali všetkého dosť, tu ledva dostali kúpiť chleba, bola tu veľká chudoba oproti Francúzsku.
Keď mala Mária 20 rokov, s Jirkom sa zobrali. Po svadbe šiel Jirka narukovať (ešte nepodstúpil povinnú vojenskú službu). Mária bola zatiaľ v Slaskej. Hneď ako sa Jirka vrátil dostal miesto v banke, bol veľmi šikovný. Mal maturitu zo slovenčiny, takže robiť do banky prišiel sem na Slovensko za Máriou. Mária slovenčinu neovládala, celý život chodila do francúzskej školy. Jirka jej vybavil prácu v banke, ale musela si urobiť maturitu zo slovenčiny.
„‘Dúfam, že neurobíte hanbu manželovi.“
Žožov príbeh nebol taký šťastný. On z Francúzska odísť nechcel, prežil tam celý život, mal tam prácu, ale nakoniec ho jeho mama Apolónia presvedčila a on sa vrátil. Hneď ako prišiel domov, ho oženili. S manželkou sa vôbec nepoznali. „A aká je tučná“ bola Žožova prvá reakcia, nebol na také ženy zvyknutý. Po Slaskej potom chodil zronený. Ľutoval, že nezostal vo Francii s Urbanom. Stále však bol Francúzom v srdci: „Víno, čokoládka, kávička, koláčik.“
Čo sú to bezpečné a legálne cesty pre utečencov a migrantov, ktoré sa navrhujú vytvoriť v rámci EÚ?
tags: #stary #rodic #narodeny #vo #francuzsku