Každé dieťa má svoje špecifické obavy a trápenia, no existujú určité úzkostné stavy, ktoré by sme si ako dobrí rodičia mali všimnúť. Strach je poznávací, myšlienkový proces. Čím lepšie sa vám podarí naučiť dieťa rozumnému a logickému prístupu k veci, z ktorých má strach, tým ho ľahšie prekoná. Skúste vysvetliť svojmu potomkovi, že strach je vlastne priateľom- pomocníkom, ktorý ľuďom pomáha vyhnúť sa nebezpečenstvu v živote. Strach nás učí správať sa bezpečne. Primeraná miera bojazlivosti je pre každého človeka potrebná a dokonca nevyhnutná. Ani to nedovoľte nikomu inému. Pre dieťa je strach reálny, živý a prítomný.
Typológia strachu u detí
Psychológovia rozdeľujú strachy do dvoch kategórii. Prvým je strach, ktorý prežíva každé dieťa (závisí od dĺžky a intenzity) a patrí to k jeho vývinu osobnosti. Medzi vývojovo podmienené strachy patrí napr. strach z neznámeho, z odlúčenia, z bolesti a zranenia, z tmy a prírodnej katastrofy, z cudzích ľudí, nadprizena, zo smrti a konečnosti seba a blízkych. Druhá kategória, sú sociálne strachy. Podmienené výchovou a socializovaním. Možno sa pýtate, ako vy ako rodič môžete za strach svojho dieťaťa? Najčastejšími dôvodom je málo rodinnej lásky, citové vákuum, príliš prísny alebo naopak príliš benevolentny výchovný štýl, opičia láska, ale ja rozvod, či zmena bydliska.
Strach je bežnou súčasťou života. Ak je primeraný a opodstatnený, môžeme ho považovať za užitočný. Jeho elementárnou úlohou je človeka chrániť pred nebezpečenstvom. Dieťa však nemá vo svojich strachoch spočiatku jasno. Nevie, že oheň môže popáliť, dvere môžu pribuchnúť pršteky a rozbité sklo môže porezať. Naproti tomu milý ujo, ktorý sa dieťaťu prihovorí, v ňom môže vyvolať strach, rovnako ako zvuk fénu alebo vysávača. Dieťa sa spolieha na svojich rodičov a blízkych, že ho ochránia pred nebezpečenstvom a utíšia, ak je preňho niečo hlučné, priveľké či strašidelné. Rodič hrá v tomto smere kľúčovú úlohu, a to preto, že je s dieťaťom v ranom veku v najintenzívnejšom kontakte. Poskytuje mu útechu a deň čo deň mu sprostredkováva, ako to v živote chodí. Ako dieťa rastie, ukazuje mu, čo je preňho bezpečné, kedy treba spozornieť a čomu je dôležité sa za každú cenu vyhnúť.
Strach vychádza z určitého predmetu alebo situácie. Dieťa pocíti strach napríklad vtedy, ak na neho vybehne zúrivý pes. Fóbia je charakterizovaná ako strach z dôsledkov. Vedie k tomu, že sa dieťa snaží za každú cenu vyhnúť situáciám, kedy by sa mohlo ocitnúť v blízkosti predmetu, alebo javu, z ktorého má paralyzujúci strach. Fóbia sa obvykle nemení s vekom dieťaťa. Prejavy môže byť tak intenzívne do takej miery, že dieťa nie je schopné akejkoľvek inej činnosti. Napríklad ak dieťa trpí fóbiou z predstavy, že bude pohryzené psom a nie z predstavy samotného psa. Fóbiu nevieme dieťaťu vysvetliť tak, aby si ju vedelo zracionalizovať a ovládať svojou vôľou.
Úzkosť vs. strach
Úzkosť je nepríjemný duševný stav. Dieťa prežíva obavu bez zjavnej príčiny. Je úzkostlivé, nepretžite sa bojí a hlavne všetkého. Úzkostlivé dieťa je často impulzívne a rozrušené, aj keď nie je priamo pred objektom svojho strachu.
Strach
- Myšlienkový (kognitívny) proces
- Intelektové zhodnotenie hroziacej situácie
- Je odkazom na niečo, čo sa má prihodiť v budúcnosti
- Aktivuje sa, ak je dieťa psychicky, alebo fyzicky vystavené určitej situácii
- Strach môže byť reálny alebo nereálny
Úzkosť
- Emotívny proces, citová reakcia, osobnostná črta
- Citové zhodnotenie hroziacej situácie
- Úzkosť sa objavuje už len pri pomyslení na hroziacu situáciu
- Emocionálna reakcia, nie intelektová
- Psychosomatické problémy: búšenie srdca, potenie, bolesti žalúdka a hlavy
- Problémy so zaspávaním, či neurotické ťažkosti (časté žmurkanie oCauses, mimické trhanie, nutkavá potreba hrania sa s prstami).
Kreatívne stratégie na zvládanie strachu
Autorka knihy Som rodič a čo s tým? radí, že deťom môžete pomôcť vyznať sa vo svojom strachu a pomaly ho s vašou pomocou prekonávať. Naučte dieťa hodnotiť svoj strach na stupnici od 1- 10, menšie detiformou odstupňovania po kolená, po bruško. Možno nabudúce povie, že sa bojí menej ako predtým. Terapeutka Mária Tóthová Šimčáková radí, neupriamovať sa na strachy. Napríklad ak sa dieťa bojí psov, neprechádzať na druhú stranu ulice iba preto, aby ste sa mu vyhli. Tak len utvrdíte dieťa v jeho strachu, že psov sa treba skutočne báť.
Kúpte, alebo spoločne vyrobte dieťaťu talizman na ochranu pred všetkým zlým. Nič nepokazíte ani relaxačnými technikami. Vizualizácia je hra na predstavivosť. Napr. let na lietajúcom koberci, z ktorého sa dieťa díva na objekt svojho strachu a analýza jeho pocitov. Rozprávajte mu príbehy o odvážnom dieťati, alebo mu ponúknite spomienky z vlastného detstva. Kresba je často terapeutická pomôcka aj pre rodičov. Nakreslenie na papier toho, čoho sa dieťa najviac bojí a zároveň pokrčenie a vyhodenie, môže mať užitočný efekt. Pretože s papierom odišiel aj strach. Nakreslené dobré strašidlo ako plagát na stene, môže poslúžiť ako ochrana pred bytosťami, duchmi, či strašidlami. Dôležité je, že dieťa tomu uverí.
Ak sa deti boja niektorých zo zvierat, kúpte mu zvieraciu encyklopédiu a predstavujte im zvieratká v rozprávkovej forme. Takto si živočícha môže pozrieť zblízka. Vytvoríte tak priestor pre pochopenie, že nie sú až také nebezpečné, alebo že možno práve oni majú väčší strach z ľudí.
Odlúčenie, smrť a iné detské obavy
Odlúčenie od rodičov, strach o bývanie, obava z hladu či smrť. Aj toho sa obávajú deti na Slovensku. Odpovede priniesol reprezentatívny prieskum s názvom „Názory detí 7.ročníkov“. Išlo o výskum komisára detí, ktorý skúmal názory 1 296 slovenských detí vo veku 12-13 rokov z celého Slovenska. Ako vyplynulo, až 34% detí z prieskumu sa bojí smrti. Podľa komisára Mikloška je to zapríčinené aj skutočnosťou, že sa s deťmi málo hovorí o zložitých životných situáciách ako je vojna či pandémia. Viac ako tretina detí sa bojí, že sa ich rodičia rozvedú, a že bude mať rodina finančné problémy. Takmer štvrtina má obavy z neúspechu v škole. Významnú úlohu zohráva pre deti v tomto veku rodinné prostredie. Z prieskumu vzišlo, že až 77,5% detí žije v úplnej rodine s vlastným otcom a matkou. Každé siedme dieťa má súrodenca, s ktorým nežije pod jednou strechou. Vzťahy v rodine sú pre dieťa veľmi dôležité a stávajú sa ochranným faktorom pred duševnými problémami a ich bezpečným prostredím. Zároveň vzťahy v rodine na deti vplývajú najsilnejšie. Najbezpečnejšie sa cítia deti žijúce s oboma rodičmi. Podľa prieskumu sa s mamou cíti bezpečne 96% detí a s otcom 91%. So starými rodičmi sa bezpečne cíti 90% detí, s inými príbuznými 81% a so súrodencami 75% detí. Až pre 97% opýtaných je najdôležitejšou osobou v živote mama. Za mamou sa umiestnili v dôležitosti starí rodičia a na treťom mieste otec. Deti by o veciach, ktoré ich trápia povedali v 81% prípadoch mame a v 67% prípadoch otcovi. Deti sa taktiež boja o vzťahy svojich rodičov, boja sa ich rozchodu či rozvodu. 42% z opýtaných sa bojí, že sa odlúčia od jedného z rodičov a že nebudú mať kde bývať.
Deti odpovedali aj na to, čo cítia, že ich všeobecne, nie len ich osobne, najviac ohrozuje. Až 94% detí označilo za najväčšiu hrozbu hlad. Komisára pre deti táto odpoveď prekvapila, pretože ani z ďaleka nie je toľko detí na Slovensku ohrozených chudobou a hladom. Súvisieť by to mohlo s informáciami z médií o zdražovaní a ekonomickej situácii v spoločnosti. Deti majú prístup k množstvu informácií, ktoré však nie vždy vedia dostatočne spracovať. Následne malo až 93% opýtaných detí obavu z násilia a šikanovania či výsmechu druhých.
Únikom z reality je pre deti online priestor. Až polovica detí trávi viac ako päť hodín denne v online priestore. Internet a sociálne siete môžu u detí zintenzívniť negatívne pocity a celkovú nespokojnosť.
Ako hovoriť s deťmi o smrti | Dad University
Deti sa občas dostávajú do úzkostných situácií, ktoré je treba ošetriť citlivým spôsobom. Či už ide o odlúčenie od blízkej osoby, o zlý zážitok ako napríklad pád do bazéna či úraz, je dôležité dieťaťu s jeho strachom pomôcť. Postupne, primerane veku, s pochopením a povzbudením. Vyhýbanie sa bežným, ale pre dieťa nepríjemným situáciám z neho vychováva krehké a úzkostlivé dieťa. Zľahčovanie a nerešpektovanie pocitov dieťaťa môže strach ešte viac prehĺbiť. Efektívnou cestou je uznanie pocitov dieťaťa a postupné opúšťanie bezpečnej zóny v sprievode niekoho, komu dieťa dôveruje. V prípade strachu z opustenia, rodič odchádza na krátke chvíle, ktoré postupne predlžuje. Keď musí odísť na dlhší čas, vždy o tom dieťaťu povie, ak je schopné tejto informácii porozumieť.
Nie všetky detské strachy vznikajú na základe priameho prežitia. Stačí, ak sa dieťa situácii iba prizerá alebo je pri tom, ako niekto o zlom zážitku rozpráva. Detská fantázia je bohatá, a preto by mali rodičia dobre zvážiť, ako o udalostiach hovoria a ako ich dieťaťu sprostredkúvajú. Mali by mať pod kontrolou, z akých zdrojov dieťa čerpá podnety, ktoré sa následne stávajú materiálom pre jeho predstavivosť.
Rodičovská úzkosť a jej vplyv na deti
Úzkosť rodiča - najčastejšie matky - sa netýka len jej samotnej. Podľa psychologičky neexistuje jeden univerzálny scenár, ako sa úzkosť matky na dieťati prejaví. Niektoré deti reagujú zvýšenou podráždenosťou, hnevom či agresiou. Iné si úzkosť rodiča postupne „preberú“ ako vlastnú a začnú svet vnímať ako nebezpečné miesto. Častým signálom je aj silná potreba byť neustále pri matke, problém s odlúčením či strach z nových situácií. Mnohí rodičia si myslia, že úzkosť matky ovplyvňuje najmä malé deti. Dospievajúci si medzi sebou svoje skúsenosti zdieľajú a čoraz viac si uvedomujú rozdiely v rodinnom fungovaní.
Rodičia s úzkostne ladenou osobnosťou si zase často kladú otázku, či ich dieťa niečo zvládne. Psychologička im radí upriamiť pozornosť na veci, ktoré ich dieťa už dokázalo, a odraziť sa od týchto pozitívnych skúseností. „V procese výchovy od maličkého dieťaťa sa obaja učia - aj dieťa, aj rodič -, že dieťa postupne veci zvládne. Rodičia sa o svoje deti zvyknú obávať, čo je v zdravej miere asi prirodzené. Je to spektrum dôvodov - jednak prirodzená obava, keď chcem, aby boli deti zdravé a neublížili si, aby boli sebavedomé, úspešné a vedeli sa v budúcnosti presadiť. A na druhom póle je nezdravý strach a obava, ktorá súvisí s nejakou negatívnou skúsenosťou rodiča a dosahuje až mieru, keď už strach blokuje rodiča aj dieťa.
Strach rodiča o dieťa teda často môže tkvieť v tlaku spoločnosti na výkon? Áno, plus tlak na rodiča, aby správne vychovával. Rodičia dnes majú prístup k obrovskému množstvu informácií, ako vychovávať deti, často sú to informácie rôzne, protichodné, rodič sa stráca v tom, ako má správne vychovávať svoje dieťa. Je iné, ak príde rodič k odborníkovi na individuálnu konzultáciu, a iné, ak si prečíta knihu s radami o výchove, ktorá je napísaná paušálne. Rodič to často nevie aplikovať na svoje dieťa, vníma rady z knihy ako bernú mincu a potom tápe napríklad v tom, že dieťa má mať hranice a zároveň má mať voľnosť. Čo to znamená? Je mnoho kníh o výchove detí plných odporúčaní a rád, ale vždy tam teda hrá rolu individualita dieťaťa. Napríklad pri niektorých deťoch nemusí vôbec fungovať, ak im rodičia v rámci výchovy dávajú hranice. Ak je dieťa prirodzene ochotné sa podriadiť, môže to dobre fungovať. Často až frustráciu, prečo mi to nejde. Potom si kladú otázku: Som dobrý rodič?
Spomíname zdravie, ktoré je jedným z hlavných aspektov, prečo sa o deti bojíme. Aj tu sú rozdiely medzi rodičmi: niektorí sa možno až tak nad tým nezamýšľajú, iní si zase predstavujú rôzne čierne scenáre. Máloktorý rodič sa teší z toho, keď dieťa spadne, rozbije si koleno, plače. Alebo keď horúčka u dieťaťa vystrelí na 40, môže mať strach a byť zmätený, čo vtedy robiť. Veľký vplyv má, či si rodič prešiel vlastnou skúsenosťou, čo v takých situáciách robiť. Vlastná skúsenosť je vždy veľmi nápomocná pri odbúraní stresu zo situácie. Druhá vec je, že veľmi ťažko spracovávame negatívne emócie svojich detí, je nám nepríjemné vidieť plačúce dieťa. Keď má nejakú boliestku, chceme mu okamžite pomôcť, no to nefunguje hneď a na to prichádza frustrácia rodiča, že nevie situáciu hneď vyriešiť, nevie spracovať emócie a diskomfort dieťaťa.
Rodičia sa často obávajú aj pustiť dieťa niekam samo, napríklad aj do školy, ak už je väčšie. Odvíja sa to od otázky, kedy začať s osamostatňovaním sa dieťaťa. Odporúčam čo najskôr od momentu, keď dieťa samo o niečo prejaví záujem. Treba to dieťaťu v rámci jeho kompetencií umožniť. Platí to pri všetkom. Len čo dieťa prejaví o niečo záujem, je dobré ponúknuť mu možnosť to vyskúšať, dať mu aj možnosť urobiť chybu, popáliť sa. Čím viac sa dieťa stretáva s tým, že urobí chybu a môže to napraviť, tým viac zisťuje, že je v niečom kompetentné a ako to urobiť správne. Často však narážame na osobnosť rodiča, ktorý môže byť ladený úzkostným smerom, nemyslím nejako patologicky, ale neustále si kladie otázku, či niečo dieťa zvládne. V procese výchovy od maličkého dieťaťa sa obaja učia - aj dieťa, aj rodič -, že dieťa postupne veci zvládne. Preliezky, stromy, príroda je skvelý priestor na skúšanie, taktiež domáce práce ako upratovanie, varenie. Keď je dieťa malé, samo má chuť skúšať nové činnosti a treba mu dať priestor, aj keď to nerobí dokonale a dlho mu to trvá.
Presne. Úlohy pre dieťa sa postupne môžu rozširovať - najskôr len pozametá niečo metličkou, postupne rodič môže sledovať, ako sa zlepšuje, alebo si pôjde dieťa samo kúpiť do stánku zmrzlinu. A takto sa postupne buduje vzťah dôvery medzi rodičom a dieťaťom. Ak ho rodič nechá a hovorí mu, že mu dôveruje, tak sa tým buduje aj dôvera týkajúca sa hovorenia spolu o ťažkých veciach. Niečo ma trápi, niečo ma bolí, niekto mi niečo nepekné povedal. A aj rodič môže otvorene dieťaťu povedať: bojím sa o teba. Je správne pomenovať to a zároveň mu povedať, že mu veríme, že to dokáže. Áno, môže. Rodič by si mal v tom momente, ako vypovie, že má strach, uvedomiť, či je to vôbec racionálny strach.
Pomerne veľký strach a obavy majú rodičia z online priestoru - z rôznych predátorov, ktorí sa snažia nadväzovať kontakt s deťmi, alebo z kyberšikany. Vrátim sa k dôvere a k učeniu dieťaťa o hodnotách. Ak dôjde k nejakej šikane alebo zneužitiu, je to už následok. Je veľmi dôležité učiť dieťa povedať: Mami, stalo sa mi toto. Dôvera vzniká v tom, že keď sa niečo udeje, dieťa ide za rodičom a zverí sa mu. Rodičia robia chybu, ak dieťa za nimi príde, povie, že sa niečo stalo, a reakcia býva: Čože? A prečo? Niekedy sa len rozleje mlieko a rodič hneď nervózne skríkne „Jéjda!“ a dieťa má pocit, že sa stalo niečo zlé, no pritom je to obyčajná hlúposť. Naozaj zavážia aj takéto na pohľad malicherné reakcie. U dieťaťa by mala byť dôvera k rodičovi na takom stupni, že keď sa niečo udeje, idem za rodičom. Nie, že keď sa niečo udeje, musím to ututlať, k čomu má tendenciu dosť veľa detí. A, samozrejme, rozprávať sa s dieťaťom, že keď je na internete, má robiť to a to. Dnes už rodičia majú rôzne rodičovské kontroly, ktoré aj hojne využívajú pri smartfónoch a iných zariadeniach svojich detí. Môže to byť barlička pre rodiča, ale nemalo by to byť obmedzovanie a kontrola vyslovene z dominantnej pozície. Je dobré vedieť, čo dieťa robí na internete. Kontrolné nástroje sú pomôcka, no základom je aj tak dôvera medzi rodičom a dieťaťom. Je vhodné to rozumne vopred odkomunikovať? Bojím sa o teba z akého dôvodu? Lebo online priestor je nebezpečný a plný nástrah, alebo ti neverím? Treba opisovať holé fakty: bojím sa toho, že niekto, kto je na druhej strane, môže byť nebezpečný.
Ako má rodič pracovať so svojím vnútorným strachom, napríklad keď ide dieťa prvé razy samo von s kamarátmi? Rodič má prejsť do racia. Uvedomovať si, čo to dieťa už zvládlo, čo už dokáže, aké má stratégie napríklad v situácii, že sa mu prihovorí cudzí človek - vie, čo má robiť? Ak dieťa naposledy, čo bolo vonku s kamarátmi, meškalo pol hodiny, domov prišlo neskôr a rodič si už doma obhrýzal nechty, má mu aj tak skúsiť dôverovať? Zisťovala by som dôvody, prečo sa to dieťa zdržalo a meškalo. Ak to bolo preto, že sa dobre zabávalo s kamošmi, tak mu vysvetlím, že je to fajn, že majú spolu pekný čas, ale pre mňa je dôležité vedieť, kde si. Povedať dieťaťu, že ak mešká, nech zavolá alebo nech dvíha telefón, keď mu budem volať ja.
Sú aj typy detí, ktoré nezvládajú plniť dohody s rodičmi? Môžu to byť napríklad deti s ADHD, ktoré sú často mysľou niekde inde. V takom prípade je dobré sa dohodnúť a rodič napríklad navrhne: viem, že ti robí problém sledovať čas, tak sa ti môžem pripomínať, že máš ešte pol hodinky. Teda urobiť spoločnú dohodu. Komunikácia je vo vzťahoch všeobecne veľký problém - nevieme spolu komunikovať ani o strachu a obavách. Keď rodič niečo dieťaťu vyčíta, mal by povedať aj to, prečo to urobil.
V úvode ste spomenuli, že niektorí rodičia môžu pociťovať väčšiu úzkosť a strach o dieťa, lebo v minulosti prežili niečo, čo ich poznačilo. Zistiť, z čoho to vyplýva, čo bol ten spúšťač - či to bola nejaká traumatická situácia, že rodič zažil niečo, čo sa s ním ťahá a ovplyvňuje to aj jeho rodičovstvo. No aj keď má ten rodič plán, že to pri svojom dieťati urobí inak, často skĺzne do automatizmov. Lebo to, čo si zažil vo vlastnom detstve, nevedome aplikuje na svoje dieťa. Ak to rodič robiť nechce, vyžaduje si to pozornosť, sústredenie a určitú námahu, lebo vo vypätých situáciách človek veľmi ľahko spadne do správania svojej mamy alebo otca. A potom prídu výčitky a s nimi aj obava - čo ak budem zraňovať svoje dieťa tak, ako to robili moji rodičia? Sú rodičia, ktorí prepadajú čiernym scenárom a ich strach a úzkosť presahujú zdravé hranice. Prvá pomoc je opäť racionalizácia. Mám riešenie pre takú a takú situáciu? Keď niekde v noci na ceste s deťmi dostanem defekt, mám komu zavolať a požiadať o pomoc? Ako budem postupovať? Najskôr sa zamknem v aute? Mať plány a riešenia, ktoré rodiča upokoja už vopred.
Aký vplyv má prílišná úzkosť a strach o dieťa na samotné dieťa? Sú dva scenáre, čo to s dieťaťom môže robiť. Ten prvý je, že rodič je vzor a týmto buduje v dieťati úzkosti zo všetkého. Dajme tomu, ak rodič prenáša na dieťa úzkosť, že si má stále umývať ruky, dieťa sa časom môže báť aj niečoho chytiť. Pri menších deťoch tým rodič môže negatívne ovplyvniť prirodzený vývoj, keď je úplne normálne chcieť sa babrať v blate, všetko chytať a okusovať. Z dieťaťa potom môže byť osobnosť, ktorá buď bude strácať záujem o nové veci, alebo bude perfekcionistom s presvedčením, že všetko musí byť dokonalé. Druhý scenár je, že dieťa môže prejsť do rebelantstva. Dieťa svet nepozná. Rodič mu robí filter a rozpráva mu, aký je svet. Preto je veľmi dôležité, ako rodič deťom komunikuje čokoľvek. Dieťa si niečo zažíva, má nejakú svoju skúsenosť, napríklad - piesok je skvelý, lebo je príjemný na dotyk, šuští, je to taktilný aj vizuálny zážitok a dieťa si to užíva. Príde rodič, ktorý ho v tom podporí, alebo príde rodič, ktorý ho z piesku náhle vytiahne a začne mu dohovárať, že je to špinavé, že tam chodia kakať zvieratá a podobne. Dieťa ostane zmätené - veď to bolo príjemné, prečo rodič hovorí, že je to nebezpečné? Opäť sme pri vysvetľovaní, ktoré je veľmi dôležité, samozrejme, primerane veku.
Čo ak rodič prešvihne vek dieťaťa, keď sa formuje, a prenesie svoje strachy na dieťa? Ako sa s tým má vyrovnať dieťa v dospievajúcom veku, ak má vinou toho z mnohých vecí úzkosť? Buď odborná pomoc, ale dá sa to skúsiť aj v domácom prostredí podporou všetkého, čo sa dieťaťu podarí. Zdôrazňovať to, že sa dieťaťu niečo podarilo alebo že sa aj o niečo snažilo. Vo svojej praxi sa denne stretávate nielen s deťmi, ale aj s ich rodičmi. Veľmi veľký faktor je porovnávanie sa s inými - moje dieťa ešte nedokáže to, čo iné dieťa. Z toho pramenia obavy rodičov. Môže ísť aj o nejaký ťažší zážitok z minulosti a rodič sa snaží dať svojmu dieťaťu nejaký úplne opačný, pričom nemusí vedieť svoju ašpiráciu naplniť. Napríklad rodič mal v detstve trestajúceho, veľmi prísneho a dominantného rodiča, ktorý naňho vyvíjal tlak a tento rodič, ktorý príde s dieťaťom do našej ambulancie, sa to snaží robiť inak a nie vždy to vychádza. Môže to byť aj perfekcionista, ktorý chce mať všetko dokonalé a potom podporuje v dieťati závislosť od druhých a nízke sebavedomie v zmysle, či to vie urobiť dosť dobre.
Ako je to s rodičmi detí, ktoré majú nejaké zdravotné problémy? Keď je u dieťaťa nejaký zdravotný problém, v minulosti malo úraz, vážnu diagnózu alebo má nejakú vrodenú poruchu, rodičia sú celkovo viac ustráchaní. Ak bolo dieťa už v minulosti v ohrození, rodič si o to úzkostlivejšie sleduje, čo sa okolo dieťaťa deje. Ako príklad môžem uviesť menej závažné potravinové alergie - rodič sa buď správa extrémne a dieťa nikam nepustí, alebo potom zvolí lepšiu cestu, že sa snaží inštruovať dieťa, čo môže a nemôže jesť, čo mu nerobí dobre, povie mu: hlás všetkým, že nemôžeš jesť orechy. Pri závažnejších zdravotných problémoch je prirodzené, že rodič má väčšie obavy a strach o dieťa.
Už menšie deti v škôlkarskom veku chodia na päťdňové pobyty bez rodičov s učiteľkami do takzvanej škôlky v prírode. Z čoho vyplýva môj strach rodiča? Že tam bude cudzia osoba? Že sa nechám zvalcovať negatívnymi správami z médií? Alebo je to moja osobná skúsenosť z tábora, kde som mala negatívny zážitok? Alebo viem, že dieťa je ľahko zmanipulovateľné, alebo mám dieťa, ktoré sa ľahko dostane do problému? Väčšina pedagógov zo škôlky či školy má pravidlo pre viacdňové pobyty, že rodičia nemajú deťom telefonovať a nijako ich kontaktovať, že ak sa niečo udeje, zavolajú oni. Ak si rodič pozná dieťa a vie, že to zvládne, je to v poriadku. No ak je to dieťa také, že sa potrebuje porozprávať s rodičom, dá sa to s pedagógom nejako odkomunikovať. Často sa stáva, že rodičia sú presvedčení, že ich dieťa nevie spať nikde inde ako doma a ani u starých rodičov, a potom taká situácia nastane a zrazu sa ukáže, že dieťa je nadšené zo spania u babky a má najlepší zážitok života. Rodičia pri tom, ako počúvajú, čo má byť to správne, ľahko skĺznu do predstavy, že len oni vedia, čo je to TO správne a že len oni majú nad tým kontrolu a nikto iný to nevie. Čiže je to aj o tom pustení kontroly a odvahe, že „vyskúšajme to“. Ak to dieťa v škôlkarskom veku chce, je rado v spoločnosti iných ľudí, nie je v noci na rodiča fixované, tak prečo ho nepustiť? Ak rodič vie, že dieťa máva ťažké dni a noci a že si zvykne ľahnúť k rodičom do postele, treba to zvážiť. Opýtať sa: chceš ísť do škôlky v prírode? A čo keď má rodič pustiť 15-ročné dieťa na ročný študijný pobyt do zahraničia? 15-ročné deti kedysi už mali svoje vlastné životy, odchádzali za prácou do iných krajín. Ozaj máme dnes tendenciu deti znekompetentňovať, mali by sme im dopriať viac a povedať im, že keď sa niečo udeje, povedz mi to. Úzkosť v sebe podporujeme, lebo sa snažíme, aby bolo všetko skvelé, dokonalé, aby sme sa priblížili k dokonalosti a k návodom v knihách. Helikoptéroví rodičia chcú, aby bolo všetko tip-top, nechcú, aby sa v niečom zlyhávalo, a potom zrazu po pár rokoch zistia, že deti nerobia nič.
Mať určitý strach o svoje dieťa je prirodzenou súčasťou rodičovstva. Deti ľúbime, záleží nám na nich a túžime, aby boli v bezpečí. K strastiam rodičovstva teda nepatrí len fyzická námaha, ale aj psychická záťaž, ku ktorej obavy patria. Čo je však dôležité, je intenzita týchto pocitov. Ak je príliš vysoká, neúnosná, zasahuje mamičke do bežného chodu, nedobrovoľne ovplyvňuje jej rozhodovanie (hoci v tomto prípade sa zdá, že nepodlieha svojim obavám natoľko, že by jej zabránili dožičiť deťom voľnosť, slobodu) a zároveň vlastnými silami, vôľou ich nevie ovplyvniť, odporučila by som pracovať na nej v spolupráci s odborníkom. S vtieravými myšlienkami nie je potrebné „bojovať“, ale obdobne, ako sa vynoria, tak ich nechať odplávať s postojom „všetko je tak, ako má byť“ (príp. veriaci „všetko je v Božích rukách“, resp. „moje deti sú v Božích rukách“ a pod.). Pokus o potlačenie myšlienok môže mať totiž paradoxné účinky. Je dobré pripomenúť si, že sú to len myšlienky, nie realita. Existuje viacero prístupov, ako sa pracuje s úzkosťou, avšak záleží na konkrétnom človeku, na jeho individuálnom prípade.
Chcem oceniť správanie mamičky, ktorá napriek svojim prirodzeným tendenciám dokáže púšťať svoje deti do rôznych (z jej pohľadu aj nebezpečných) situácií. Vie, čo je správne a to robí, hoci ľahšie by jej bolo nechať ich pri sebe, pod svojou kontrolou. Naozaj je pre deti dôležité dožičiť im aj náročnejšie (a nie vždy príjemné) zážitky, ktoré ich posilnia.
Strach o dieťa je neoddeliteľnou súčasťou rodičovstva. Poháňa ho hlboká láska a túžba zabezpečiť šťastie a bezpečie dieťaťa, za ktoré sme zodpovední už od jeho prvého nádychu. Strach o dieťa je jedným z najintenzívnejších pocitov, aké môže rodič zažiť. Je to prirodzená reakcia, ktorá vychádza z hlbokej lásky a zodpovednosti, ktorú rodič cíti voči svojmu dieťatku. V modernom svete, kde sa na nás valí množstvo informácií a nebezpečenstiev, sa často pýtame sami seba, či robíme všetko správne, či dieťa dostatočne chránime, alebo či ho pripravujeme na všetky výzvy, ktoré na neho v živote čakajú. V tomto procese je dôležité nájsť rovnováhu medzi tým, ako dieťa chrániť a zároveň mu umožniť, aby samo - vlastnými menšími víťazstvami i pádmi, objavovalo svet a získavalo vlastné skúsenosti. Strach o dieťa nie je slabosť, ale silný prejav toho, ako nám na ňom záleží. Je úplne v poriadku a v norme, že rodičia majú obavy, keď sa dieťa učí chodiť, bicyklovať, alebo keď prechádza cez cestu. Tento druh strachu nás motivuje byť ostražitými, pripravenými a poskytuje nám možnosť učiť dieťa, ako sa vyhýbať skutočným hrozbám. Je v poriadku chrániť svoje dieťa aj v situáciách, keď nám pomáha plánovať a predvídať možné problémy, napríklad keď chceme zabezpečiť, aby dieťa nosilo prilbu pri športovaní, alebo bolo opatrné pri kontakte s cudzími ľuďmi. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že zdravý strach nám umožňuje primerane reagovať na situácie a poskytovať dieťaťu vedenie a bezpečie, ale zároveň mu dáva dostatok priestoru na rozvoj a učenie. Keď je strach prítomný v takej miere, ktorá nás vedie k obozretnosti, zodpovednosti a pomoci dieťaťu porozumieť svetu okolo neho, je ešte v poriadku a plní svoju ochrannú úlohu. Je však dôležité, aby sa strach o dieťa nezmenil na nadmernú úzkosť, ktorá by mohla mať negatívny dopad na rodinný život a vzťahy. Strach o dieťa sa stáva škodlivým, keď začne ovládať nielen náš život, ale aj život dieťaťa. Prehnaná starostlivosť a neustále obavy môžu viesť k obmedzovaniu dieťaťa, bráneniu jeho samostatnosti a rozvoju. Pretože - aj dieťa sa učí prostredníctvom zážitku, k svojmu učeniu potrebuje zažiť aj radosti i sklamania - všetko primerane svojim schopnostiam, emočnému i biologickému veku. Keď rodič neustále zasahuje a kontroluje každý krok svojho dieťaťa, bráni mu v tom, aby sa učilo z vlastných skúseností, aby sa učilo riešiť problémy a získavalo sebadôveru. Takéto správanie môže v dieťati vytvoriť pocit, že svet je príliš nebezpečný a že nie je schopné zvládnuť situácie samo. Je preto veľmi dôležité rozpoznať, kedy náš rodičovský strach vychádza z reálnej potreby chrániť dieťa a kedy ho poháňajú naše vlastné neistoty a obavy.