Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičia a deti. V rodine má každý člen svoje jedinečné, nezameniteľné a nenahraditeľné miesto - má svoj status. S každou pozíciou v sociálnej skupine sa spája istá rola. Rola reprezentuje dynamický aspekt statusu. Rola a status sú neoddeliteľné, tvoria jednotu, lebo každému statusu sa pripisuje určitá rola. Človek hrá vždy viac rolí, ktoré musí vhodne spájať. Napríklad niekto je v role aj učiteľa, aj manžela, aj otca.
Otec je pevná súčasť rodiny a preto ho nemôžme vytrhnúť z „kontextu“. V dnešnej spoločnosti zaujíma otec čoraz dôležitejšie miesto. Aktívne sa zúčastňuje na výchove dieťaťa. Otcovstvo sa v dnešnej modernej dobe výrazne mení. Flexibilita v práci a zmeny v spoločenských normách umožňujú otcom tráviť viac času s rodinou. Tento trend podporuje aj rastúci počet otcov na rodičovskej dovolenke, čo prispieva k rovnocennejšiemu rozdeleniu rodinných povinností. V minulosti mal muž svoju rodinu uživiť, bola to jeho hlavná úloha. Od otca sa očakáva angažovanosť vo výchove svojho dieťaťa. Aj keď je matka stále najdôležitejšou osobou v živote dieťaťa a to najmä v prvých mesiacoch, rokov dieťaťa, je tu aj otec. Ich úlohy sa postupne stávajú vzájomne zastupiteľnými.
Byť otcom najmä prvýkrát nie je vec, nad ktorou môžeme hodiť rukou. Je to jeden z najsilnejších zážitkov i v živote muža a prináša naozajstnú novú zodpovednosť a nové starosti. A pritom je to čosi, čomu sa nedá naučiť. Je mýtus, že otec si začína budovať vzťah s dieťaťom až vtedy, keď je dieťa schopné rozprávať a vykonávať konkrétne úkony. Oteckovia by mali nadviazať prvý kontakt s dieťaťom hneď po narodení. Úspešne dokážu vykonávať akékoľvek činnosti, ako je kúpanie bábätka, prebaľovanie a neskôr kŕmenie odsatým či umelým mliekom. Čo je pre mamičky po pôrode prirodzené, oteckom niekedy môže (ale nemusí) trvať trošku dlhšie. Mužom môžu všetky činnosti okolo novorodenca spočiatku pripadať náročne a pri ich vykonávaní sa môžu cítiť ako ten povestný slon v porceláne. No dôležité je nenechať sa odradiť.
Otec hrá rovnako dôležitú úlohu aj pri dcére. Ženy, ktoré nežili v úzkom priateľskom vzťahu so svojim otcom, sa v dospelosti necítia v spoločnosti mužov pohodlne a v mnohom im nerozumejú. Otec by mal byť v živote svojej dcéry angažovaný. Otec je pre dcéru prvým a najdôležitejším mužom v živote. Od ich vzájomného vzťahu závisia všetky jej ďalšie vzťahy. Otec dcére ukazuje, ako má vyzerať zdravý vzťah s mužom. Ak je otec nežný a milujúci, dcéra zvykne rovnaké kvality hľadať aj vo svojom partnerovi. Ak je otec prísny a neprístupný, dcéra inklinuje k mužom, ktorých musí dobíjať. Otec ukazuje dcére, ako sa má muž k nej v budúcnosti správať aj tým, ako sa on správa k jej matke a ďalším ženám v okolí. Ak ženy všeobecne zhadzuje, zosmiešňuje alebo ich názory a pocity neberie vážne, dcéra bude ženské pohlavie rovnako vnímať ako nedostatočné. Otec, ktorý prejavuje lásku, úctu a podporu voči žene, učí svoju dcéru sebahodnote a dôvere voči mužom. Otec je pre dcéru prvým vzorom, aký má byť správny chlap, ako má reagovať a správať sa. Ak je rozhodný, aktívny, pracovitý, dôsledný a láskavý, dievča vyrastá s pocitom, že všetci muži na svete sú takíto a hľadajú si práve takého celoživotného partnera. O otcovi sa v tejto súvislosti hovorí, že je pre dcéru „bránou do sveta“, zvlášť do mužského sveta.
Otec je pre syna prvým a najdôležitejším mužským vzorom. Ukazuje mu, ako byť mužom, ako riešiť problémy a ako sa správať v rôznych situáciách. Tým sa buduje silná a pozitívna identita chlapca, ktorý sa učí pozorovaním a napodobňovaním svojho otca - jeho správania aj postojov. Štúdie naznačujú, že chlapci, ktorí majú pozitívne vzory v otcovi, majú vyššiu sebadôveru a lepšie sociálne zručnosti. Syn identifikovaný s adekvátne adaptovaným otcom dokáže jednoducho naplňovať i vlastnú „mužskú rolu“. Tieto prejavy posilňuje „láskavý a milujúci vzťah, starostlivosť a blízkosť“, prevaha odmeny nad trestom a záujem otca. V prípade, ak otec nie je v rodine prítomný, chlapci hľadajú iných mužských predstaviteľov, podľa ktorých si utvárajú obraz o mužskom svete a o správaní sa v ňom. Takýmto vzorom pre nich môže byť nevlastný otec, starý otec, učiteľ, starší kamarát.
Pre citový vývoj dieťaťa má mimoriadny význam dobrý vzťah medzi obidvoma rodičmi. Pre zdravý vývin dieťaťa je nevyhnutné, aby sa na výchove podieľali obaja rodičia a okolnosť, že niektorý z nich rodinu opustí, máva veľmi zlé dôsledky. Láska má v partnerskom vzťahu, ale aj v rodine, svoje nezastupiteľné miesto. Rodina je pre dieťa najdôležitejšie výchovné spoločenstvo, lebo práve v prvých rokoch dieťa získava orientáciu na celý život. Dieťa potrebuje obidvoch rodičov, ktorí sa dopĺňajú a sú v zásadných otázkach jednotní. Rodičia by mali byť tímovými hráčmi v oblasti nastavovania hraníc a definovania pravidiel spolužitia. Deti totiž potrebujú jasné a konzistentné hranice, aby sa cítili bezpečne a aby sa naučili, čo je správne a čo nie. Konzistentné pravidlá a jasné očakávania pomáhajú deťom rozvíjať sebakontrolu a disciplínu. Efektívne rodičovstvo zahŕňa používanie pozitívnej disciplíny, kde sa dieťa učí dôsledkom svojich činov v rámci bezpečného a podporného prostredia.
Otec má významnú úlohu vo vzťahu s deťmi a ich hra s deťmi hrá kľúčovú úlohu pri budovaní väzby medzi nimi. Otcovia sa so svojimi deťmi hrajú inak ako mamy. Je to veľká výhoda, nakoľko dieťa získava rôzne skúsenosti a rozvíja rôzne zručnosti. Tieto spoločné aktivity nielenže pomáhajú deťom rozvíjať fyzické zručnosti a koordináciu, ale tiež posilňujú väzbu medzi otcom a deťmi prostredníctvom zdieľania radosti a smiechu. Otec ako spoluhráč: Dieťa si inštinktívne volí otca na iný typ hry ako matku. Vďaka hre s otcom sa učí dieťa pravidlám, správnym zásadám, rozvíja spoločenské zručnosti, trénuje si zmysel pre humor, zmysel pre fair play.
Otcovi je pridelená najdôležitejšia a najkrajšia rola jeho života. Rola otca ovplyvňuje formovanie detskej osobnosti. Mnoho mužov má z úlohy otca strach, ktorý môže vyvierať aj z toho, že muž má túto úlohu realizovať v zložitej spoločnosti. Otec predstavuje pre dieťa ekonomickú stabilitu, ochranu, bezpečie a spravodlivosť. Postavenie otca v rodine a jeho výchovný štýl je signifikantne rozdielny od princínov, ktoré dieťaťu sprostredkováva matka a zohráva nesmiernu dôležitosť v zdravom vývine dieťaťa a jeho sociálnych zručností. Štúdie dokazujú, že deti, ktorým otec prejavuje lásku, náklonnosť a podporu, disponujú lepšími schopnosťami v oblasti kognitívnych schopností, sociálneho vývinu a lepšie sa začleňujú do kolektívu. Otec ako učiteľ: Väčšina ľudí považuje za najkrajšie spomienky práve tie, kedy s nimi otec trávil čas a naučil ich bicyklovať, plávať, lyžovať, zbierať hríby, chytať ryby, hrať futbal. Pre dieťa je otec učiteľom a vzorom číslo jeden, dieťa si ho celý život idealizuje, dobrovoľne ho nasleduje a zo šťastných spomienok čerpá celý život.
Štúdie ukazujú, že deti, ktorým sa kladú realistické požiadavky, sú motivovanejšie a sebavedomejšie. Aktívni a angažovaní otcovia majú významný vplyv na kognitívny, emocionálny aj sociálny vývin svojich potomkov. Ich prítomnosť a zapojenie sa do každodenných aktivít, ako sú hra, učenie a starostlivosť, podporujú zdravý emocionálny a kognitívny vývoj detí. Angažovaní otcovia prispievajú k pocitu bezpečia a stability, čo je kľúčové pre vývoj sebaúcty a sebavedomia dieťaťa.
Otec by mal nielen prejavovať lásku, ale tiež by mal byť žene oporou. Otec je zárukou istoty. Úloha otca sa dotýka aj vzťahu otca a matky. Pre citový rozvoj dieťaťa je preto nevyhnutná rovnováha v manželstve. Vďaka biologickému dozrievaniu sa dieťa postupne odpútava od matky. Matka musí byť schopná akceptovať, že sa dieťa stáva nezávislým a časom od nej odíde. Otec má úlohu konať pri riešení oidipovského komplexu. To znamená, že je to práve on, ktorý sa postaví proti snu o výhradnom vlastníctve matky. „Vytvorenie „nadja“ závisí u oboch pohlaví od toho, ako dieťa vníma morálne svedomie, ktoré je najskôr zobrazené otcom“. Dieťa teda pripisuje otcovi zákazy, príkazy, rozkazy… Dieťa očakáva od otca autoritu, nesmie sa však prejaviť vo forme autoritárstva, despotizmu alebo tyranie.
Otec je predstaviteľom mužského pohlavia v rodine. On ukáže deťom cestu k ich sexuálnej orientácii. Dieťa sa sexuálne vymedzuje na jednej strane svojím biologickým pohlavím a na druhej strane svojím miestom, svojím postavením vo vzťahu k rodičovi opačného pohlavia. Dieťa sa teda determinuje protikladom k rodičovi opačného pohlavia a stotožnením sa s rodičom rovnakého pohlavia. V oidipovskej rivalite sa stotožnenie syna s otcom deje priamo. Otec je synovi zároveň vzorom, ale aj rivalom vo vzťahu k matke. Otec musí ponúknuť dostatočne hodnotný obraz svojmu synovi, aby mohol prijať mužnosť, symbolizovanú otcom. Na druhej strane vďaka funkcii rivala, ktorú otec uplatňuje pri riešení oidipovského komplexu, nadobúda dieťa sebadôveru, a tým sa pripravuje na sociálne súperenie. Dcéra sa stotožňuje s otcom nepriamo. Funkcia otca v prípade dcéry spočíva v tom, že jej pomôže objaviť úlohu matky a ženy, a tým zabezpečí nadobudnutie vzoru ženskosti.
Úloha otca má vplyv na rozvoj osobnosti dieťaťa. Vstupuje do citového vývinu tým, že zabezpečí možnosť osamostatniť sa a získať nezávislosť, ktoré sú potrebné pre citovo vyvážený život (funkcia odlúčenia) a tiež zabezpečuje sebavedomie, vďaka ktorému dieťa čelí rôznym sociálnym súpereniam (funkcia stotožnenia). Hlboké emocionálne puto s otcom v období detstva a dospievania sa stáva pre deti - tak pre chlapcov, ako aj pre dievčatá - základom citovej stability, pocitu bezpečnosti a otvorenosti k svetu v celom neskoršom živote. Ak má dieťa otca, ktorý sa oňho stará a je emocionálne angažovaný v jeho živote, je to základ jeho priaznivého vývinu.
V manželstvách, ktoré boli uzavreté medzi 18. a 21. Pre citový vývoj dieťaťa má mimoriadny význam dobrý vzťah medzi obidvoma rodičmi. Ak majú rodičia problémy, ktoré sa im nedarí spoločne riešiť, často pomýšľajú na rozvod. Pre dieťa je veľmi deprimujúce, ak musí vyrastať v chudobe a nedostatku. Tento problém sa bytostne týka miliónov detí na celom svete. Zdolávanie všetkých prekážok sa stáva neprekonateľne ťažké.
Súčasné manželstvo a rodinu neraz vidíme v pochmúrnych farbách, ale skutočnosť nie je taká. Moderná rodina stratila síce mnoho niekdajších funkcií a zaiste sa to prejavilo aj na psychike a vzťahoch jej členov, ale tie funkcie, ktoré ostali, dostávajú nový význam a presúvajú sa skôr do oblasti emocionálne sociálnej. Rodičia sú len ľudia. Majú veľmi určité dovtedajšie povahové vlastnosti, životné skúsenosti, vzdelanie - nemôžu sa zrazu zmeniť na ideálne bytosti, ktoré by vzorne vychovávali deti. Vážnym problémom a tiež príčinou častých konfliktov, hlavne u mladých ľudí, je väčšia náročnosť na šťastie. Pre našu súčasnosť je príznačné, že mladí nemajú radi ťažkosti. Vstupujú do spoločného života s mnohými ilúziami - s ilúziami o sebe samom, o sebe navzájom, o láske, ale život sa postará, aby ich vrátil do skutočnosti.
Múdrosť Talmudu konštatuje peknú myšlienku - ,,otcom sa volá ten , kto vychoval, a nie kto splodil“. Otcovstvo patrí k záväzkom, ktoré sú neodvolateľné. Synovia, ktorí boli dennodenne svedkami vzájomnej rodičovskej lásky a úcty otca k matke, nebudú ako dospelí muži ponižovať ženy, využívať ich, manipulovať s ich povoľnosťou a závislosťou od seba. Nebudú tiež vidieť ohrozenie svojej mužskosti v prispôsobovaní sa túžbam a potrebám ženy ani v partnerskom delení domácich povinností. Zároveň budú schopní brániť správny rozsah svojho slobody a vlastnej autonómie. Syn a otec, ktorí prežívajú vzťah založený na láske a úcte, prispievajú k existencii šťastnejšej a harmonickejšej ľudskej spoločnosti.
Daly, M., & Wilson, M. (1998). The truth about Cinderella: A Darwinian view of parental love. Flouri, E., & Buchanan, A. (2003). The role of father involvement in children’s later mental health. Journal of Adolescence, 26(1), 63-78. Jaffee, S. R., Caspi, A., Moffitt, T. E., Taylor, A., & Dickson, N. (2001). Predicting early fatherhood and whether young fathers live with their children: Prospective findings and policy reconsiderations. Journal of Child Psychology and Psychiatry, 42(6), 803-815. Lamb, M. E. (Ed.). (2004). The role of the father in child development (4th ed.). Parke, R. D. (2010). Fathering. Pleck, J. H., & Masciadrelli, B. P. (2004). Residential Fathers: Levels, Sources, and Consequences. In M. E. Lamb (Ed.), The role of the father in child development (4th ed., pp. 222-271).