Každý z nás má v živote momenty, na ktoré nikdy nezabudne. Pre mňa jedným z takýchto momentov bolo narodenie mojej sestry. Aj keď tento text pojednáva o narodení sestry, nemôžem obísť ani tému autonehody, ktorá sa stala mojej sestre a navždy zmenila náš život. Je to príbeh o radosti, smútku, ale hlavne o sile rodiny.
Prvé stretnutie a nečakaná tragédia
Ten pohľad mi vyrazil dych. V dnešnej maturitnej práci by som Vám chcel porozprávať o jednej autonehode, ktorá mi pohľadom vyrazila dych, na tento pohľad NIKDY nezabudnem, pretože v tom aute sedela moja sestra.
Kým som nebol svedkom tejto autonehody, myslel som si, že je to cestná hračka a jazdil som ako pirát. Život na cestách so všetkými jeho následkami a dôsledkami funguje ako veľký trojuholník: vodič - cesta - automobil.
V jedno obyčajne ráno keď všetko bolo ako zvyčajne som šiel autobusom do Košíc na internát. „Môžem si k tebe prisadnúť", spýtala sa mladá slečna. „Samozrejme“, odvetil som a neriešil to. Keďže bolo skoro ráno, tak som si v autobuse ešte trocha pospal. Dal som si sluchatka do uši a nevnímal som realitu. V tom mi došla SMS od mamy, že sestra ma dnes narodeniny, aby som nezabudol, samozrejme som to ignoroval, spal som ďalej.
Na poslednej zástavke, ako zvyčajne som vystúpil a ponáhľal sa na internát odniesť vecí, lebo tréning bol o chvíľu. Prehodili sme pár viet, keďže ešte skoro ráno bol každý bez nálady a neprebudený. Prišiel som do izby, zbalil vecí na tréning a ešte som mal chvíľku času, tak som si sadol na posteľ a začal písať sestre SMS k narodeninám. V zapätí mi odpísala, že už je v Košiciach tiež a ide na aute do školy s jej priateľom. Neriešil som to, bola vždy samostatná.
Pozrel som sa na hodinky, bolo už veľa hodín, tak som sa poponáhľal z internátu, mal som čudný pocit, nie taký ako zvyčajne. V šatni sme sa s chalanmi radi zabávali na rýchlych autách, ako mladý frajerikovia, sme jazdili čo najrýchlejšie a potom sa medzi sebou chválili, aj baby nato leteli, tak prečo to neskúsiť?
Ako som tak nad tým premýšľal, do šatne vstúpil tréner a chcel sa s nami porozprávať po tréningu. V krátkych modrých šortkách a voľnom žltom tričku sme nastúpili na futbalový štadión a nasledovala rozcvička. Tréner nám prikázal obehať štadión 15 krát, po celý ten čas som rozmýšľal nad tým mojim divným ranným pocitom, ale neprišiel som na nič.
Pán tréner ku mne prišiel a spýtal sa: „Si v poriadku? Cítiš sa dobre?“ V tom momente som sa nezmohol ani na jednoslovnú odpoveď, len som prikývol hlavou a bežal ďalej.
Po skončení tréningu, som si našiel zmeškaný hovor od sestry, tak som jej späť zavolal. Chcela po mňa s priateľom prísť a malá návrh, že sa pôjdeme spolu naobedovať. Dohodli sme sa, že má vyzdvihnú pri Lidli o štvrť hodiny. Dal som si rýchlu sprchu a rýchlou chôdzou som kráčal k cieľu. Pred mojimi očami som ich v diaľke zazrel, ako sa ponáhľali veľkou rýchlosťou. V tom som počul veľký rachot a moje oči videli to, čo nikdy vidieť nechceli. Z križovatky na nich vybehol kamión, s veľkým nákladom. V očiach som mal, ako na nich dýchala smrť. Bolo to neopísateľné a práve tento pohľad mi vyrazil dych.
Z lavičky som sa rozbehol k nim a v uličke som začul majáky sanitky, polície a hasičov. Bol som v obrovskom šoku a nevedel som čo spraviť. K horiacemu autu som sa priblížil a moja sestra veľmi kričala. Nemohla sa dostať z auta von a jej priateľ? Nereagoval! Hrozné som im chcel pomôcť, ale nevedel som ako, bol som bezmocný. Už som iba zazrel ako sa ľudia zhromaždili. Skríkol som: „Čo pozeráte? Nikdy sa vám nič nestalo?“ V ten deň som nenávidel celý svet. Hasiči sa pokúšali vyslobodiť moju sestru a jej priateľa.
Po niekoľkých minútach sa im to podarilo. Okolo aut bol neskutočný krík, všetci sa pozerali. S plačom sestra vrieskala: „Necítim si pravú nohu, robte niečo!“ Jej priateľ sa po upadnutí do bezvedomia prebral a vyšiel von z auta, asi so stredne ťažkým otrasom mozgu. Ako nepríčetný som sa vyvrieskal aj po nevinnom taxikárovi.
Po príchode do nemocnice som sa povýšenecky informoval o ich zdravotnom stave. Poradili mi aby som radšej počkal na doktora, že oni zatiaľ nič nevedia. Bolo to šialenstvo, celý som sa triasol. Nevedel som čo poviem rodičom. Z izby vyšiel lekár a oznámil mi: „Vašu sestru teraz musíme previesť na operačnú sálu, asi bude potrebná amputácia dolnej končatiny. Jej priateľ je v stabilizovanom stave.“ Strašne som sa rozplakal a s trasúcim hlasom som zavolal mame. Ten pohľad vyrážajúci dych som mal stále pred očami.
Neveril som tomu a dúfal som, že je to len sen, ktorý sa mi sníval cestou do Košíc, ale realita bola iná. V telefóne sa mi prihovoril mamin hlas: „Ahoj, čo potrebuješ, niesi v škole?“ Nevedel som čo odpovedať. Pravda alebo klamstvo? Opäť som sa rozplakal. „Stalo sa niečo?“ pýtala sa mama. So slzami v očiach, s trasúcim sa hlasom som nabral tú odvahu, jej to v krátkosti povedať.
Mama bola bez slov, začala hrozné kričať a jej cesta s ocom nasledovala do Košickej nemocnice, kde videli svoju dcéru už len bez jednej nohy.
Život po nehode a sila rodiny
„Má teraz jej život vlastne nejaký zmysel?“ premýšľal som na lavičke pri automate. Táto otázka mi chodila neustále po rozume a nemohol som jej utiecť. Život je nevyspytateľný a nepredvídateľný, nikdy neviete s istotou povedať, čo si pre vás pripraví.
Kto mohol tušiť, že raz skončím v tejto obrovskej budove plnej bezmocných ľudí, kde sa cítim ako cudzinec, ktorý sem prišiel náhodou, len z nejakého nepochopiteľného omylu. Ako som mohol dopustiť, že som sa dostal do takejto situácie, z ktorej nevidím východisko?
Autonehoda a následná amputácia nohy mojej sestry sa stala pre našu rodinu veľkou tragédiou. Naši rodičia nás mali radi , preto sa o nás tak veľmi báli, čomu sme vtedy nerozumeli a mysleli sme si, že nám jednoducho len nechcú dopriať trochu slobody a zábavy. Veď čo iné by si mysleli mladí osemnásťroční chalani v našej situácii? Boli sme mladí, veselí, plní života a túžiaci po radosti.
Moja sestra Lenka
Moja sestra Lenka je študentkou gymnázia a chcela by študovať na vysokej škole. Jej týždenný program je takmer celý vyplnený, víkend má trochu prázdnejší, ale tiež má dosť povinností. Aj keď nad učebnicami dlhú dobu netrávi, školské výsledky má veľmi dobré.
Lenka má oči s hnedou iskrou a žiarivý úsmev. Má husté tmavohnedé vlasy, ktoré sa na slnku krásne ligocú. Jej milým hlasom si hneď každého získa. Navonok vyzerá stále kľudná, ale vždy si presadí svoj názor. Ochotne pomôže každému, koho má rada, alebo kto to potrebuje.
Pracovitosť je u nej zakaždým na prvom mieste. Ak sa u nej prejaví humor, je veľmi výstižný a všetkých nás dobre pobaví. Vo svojich myšlienkach má poriadok, i keď o jej izbe sa to vždy povedať nedá. Šport pre ňu neznamená veľa, ale ak má príležitosť, veľmi rada pláva a hlavne lyžuje. Rada si prečíta knihu, ale väčšinou menejstránkovú.
Moja sestra je úprimná, povie čo si myslí, i keď niekedy to nie je príjemné. Lenka má veľmi rada zvieratá, hlavne naše morské prasiatka Pigy a Gugy a psíka Rikiho. Jej najlepšou kamarátkou je Katka, s ktorou trávi takmer každý okamih dňa. Poznajú sa už od škôlky a ešte nikdy sa nepohádali.
Na mojej sestre sa mi páči viac vecí, najviac na nej obdivujem to, že sa málo učí a pritom má dobré študijné výsledky. Tých záporných stránok nemá veľa, avšak určite nejaké má, ale teraz si na žiadnu nespomeniem.
Vybrala som si Lenku preto, lebo viem, že o nej môžem písať hlavne dobré veci.
Dospelosť a zodpovednosť
Môj príbeh začína pred pätnástimi rokmi, keď sa moji rodičia rozhodli, že ma privedú na tento svet. Keď som uzrela mojimi modrozelenými očkami svetlo, ešte som nevedela, čo ma v živote čaká. Netušila som, že už mám staršiu sestru a o pár rokov sa narodia moji dvaja bratia. Takže ako ste si všimli, sme celkom pekne veľká rodinka. A to znamená veľa radosti, ale aj starostí.
So sestrou už veľa rokov pomáhame doma našej mame starať sa o bratov, lebo sú ešte malí. A to tak, že každé ráno pomáhame spraviť raňajky, pomáhame s obliekaním, či ich pripraviť na cestu do školy a až potom sa ponáhľame do tej našej.
Poobede ma nečakajú len tie moje úlohy, ale aj úlohy mojich bratov, lebo sestra už chodieva do práce a tak pomoc ostáva zvyčajne na mne. No a keď si myslíte, že je to samý humor, tak ste na omyle. Prinútiť Karolka a Janka, tak sa volajú tí dvaja huncúti, aby si spravili domáce úlohy, nie je vôbec jednoduché. Ale ja sa nevzdávam a o chvíľu je všetko hotové.
Tak a po takejto námahe začína môj život. Iné dievčatá v mojom veku - to je len samá zábava, prechádzky po obchodoch, či niečo iné. Naša veľká rodina nie je veľmi bohatá, tak si svoje vreckové zaobstarávam sama. A tiež rodičom treba pomôcť nejakou tou korunkou. Mama nepracuje, lepšie povedané je doma kvôli Karolkovi a otec nezarobí toľko, koľko by sme potrebovali, hoci je v práci stále. Preto som sa takto rozhodla. Budem pomáhať so všetkým ako budem môcť a vládať. Mám dve zdravé ruky a dve zdravé nohy a tak mi nič nebráni v tom, aby som zabehla k susedke, ktorá už je staršia pani a tam jej pomohla. Nakúpiť, ohriať jedlo, trošku upratať. Ísť s ňou na prechádzku, či prečítať obľúbené noviny a ďalšia hodinka dňa ubehne. A nerobím to preto, že mi dá nejakú tú korunku. Jej vďačný pohľad, pohladkanie, či úsmev sú viac ako všetky peniaze dohromady. Lebo pomoc je to, čo väčšina starších ľudí potrebuje.
Od našich som si tiež nepýtala ani na školské pomôcky alebo nejaké oblečenie. Proste si našetrím a mám. Myslíte si, že už je koniec? To som ešte neskončila môj deň, stále je čas na nejakú brigádu. A tak je na svete ďalšia brigáda. Čo mám na svojom zozname? Teta Evička potrebuje nakúpiť, ujo Peťo pomôcť v bistre. A vedľa práve domaľovali byt a treba po nich upratať. Ej, ale je odmena sladká! Zajtra už môžem ísť do obchodu a potešiť mojich bračekov niečim pekným. Teraz rozmýšľam, kto má väčšiu radosť, ja alebo tí okolo mňa?
Pripadám si ako dospelý človek a toto ako keby bol dôkaz jeho dospelosti. Ako keby ma niekto skúšal, či všetko zvládnem, či sa nevzdám, či o niečo nezakopnem. Veď dôkaz dospelosti je aj to, že neubližujem druhým. Pre mňa nie je dospelý človek, dokonca ani človek ten, ktorý zabíja, bije manželku pre malú drobnosť. Dôkazom dospelosti je aj to, že si človek uvedomí, ako veľmi treba pomôcť ľuďom a to nielen blízkym.
Umenie nie je behať po obchodoch a diskotékach, hrať sa a nechať na ostatných nech sa o nás starajú. Umenie je nájsť radosť v starostiach a pozrieť sa životu do očí, brať od neho všetko, čo nám dáva. A mne dáva už teraz dosť, každý deň, ale aj tak sa nevzdávam a každý deň sa zobudím s úsmevom, s otvorenou náručou a budem čakať, čo mi prinesie ďalší deň.
tags: #umelecke #rozpravanie #narodenie #mojej #sestry