O násilí, ktoré zažívajú alebo zažili, deti často komunikujú nepriamo. Niekedy na problém poukazujú iba v náznakoch. Inokedy signalizujú problém cez svoje správanie. Časť detí môže voliť aj alternatívne formy vyjadrenia, ako napr. napísanie listu či kreslenie obrázkov.
V roli prijímateľa detského volania o pomoc sa môžete ocitnúť ako rodič, blízka osoba, zamestnanec inštitúcie ktorú dieťa navštevuje. Prejavením svojej dôvery práve Vám, Vás môže aj prekvapiť. Nemusíte byť prví koho dieťa prosí o pomoc, buďte však tí, ktorí pomoc poskytnú.
Je dôležité rozpoznať potenciálne náznaky problému a prejaviť o dieťa záujem, tým že sa ho spýtate, či ho niečo netrápi. Vhodné je napr. jemne a príležitostne (aj opakovane) dávať dieťaťu na vedomie, že ste pripravení vypočuť si čokoľvek, o čom by s Vami chcelo rozprávať, keď na to bude pripravené.
Odhaľovať zážitky týkajúce sa násilia je pre dieťa náročné, preto sa nemožno čudovať, ak sa k tomu dieťa bude odhodlávať len postupne. Je možné, že spočiatku (možno aj pri viacerých príležitostiach) bude dieťa iba sondovať, ako reagujete.
Ak dieťaťu neuveríte, že potrebuje pomoc, nemôžete mu ju poskytnúť. Rešpektujte prianie dieťaťa ohľadne podmienok a miesta na rozhovor: niektoré miesta, ktoré sa ako vhodné môžu javiť Vám, môžu obsahovať podnety, ktoré dieťaťu pripomínajú násilie (napr. byť osamote na tichom, izolovanom mieste s dospelým).
Plne sa sústreďte na rozhovor s daným dieťaťom. Deti majú vlastný spôsob, akým opisujú svoje zážitky. Nechajte dieťa vyjadrovať sa vlastnými slovami. Nepredpokladajte, že viete, čo má dieťa na mysli alebo čo chce povedať. Nevkladajte dieťaťu do úst slová, ktoré nepovedalo.
Niektoré zážitky deti opisujú nekonzistentne v dôsledku traumy alebo svojich rozumových schopností. Ak dieťa naznačuje, že sa niečo stalo, požiadajte ho, aby vám povedalo, čo sa stalo, no rešpektujte, že dieťa si samo určuje, koľko Vám toho prezradí. Nie je vhodné na dieťa akokoľvek tlačiť, aby Vám popisovalo detaily.
Nezasypávajte dieťa otázkami. Na účely podania prípadného trestného oznámenia, stačí mať základné informácie o tom, kto, čo urobil (prípadne ak dieťa vzhľadom na vek a rozumové schopnosti vie poskytnúť údaje kedy, kde, za akých okolností). Vašou úlohou nie je zisťovať o danej veci čo najviac podrobností a overovať si pravdivosť informácií.
Ak by ste sa o to snažili v rozhovore s dieťaťom, môžete ho nielen poškodiť neodbornými postupmi, môžete ohroziť neskoršie vyšetrovanie a v neposlednom rade sa vzdáte podpornej role, ktorá bude dieťaťu chýbať. Pamätajte na to, že dieťa si vybralo Vás, aby ste ho sprevádzali.
S informáciami, ktoré ste sa od dieťaťa dozvedeli, sa v žiadnom prípade nesnažte konfrontovať údajného páchateľa. Hoci zodpovednosť za násilie v plnej miere prináleží páchateľom, sú to často obete, ktoré sa cítia vinné a zahanbené.
Ubezpečte dieťa, že to, čo sa stalo nie je jeho vina. Neposudzujte počínanie dieťaťa pred, počas alebo po zážitkoch násilia. Neklaďte dieťaťu obviňujúce otázky typu: Čo si tam robil/a? Čo si urobil/a, že sa to stalo? Prečo si to nezastavil/a? Prečo si mi to nepovedal/a skôr? Neklameš náhodou?
Nezastávajte sa páchateľa v štýle: Určite to nemyslel tak, ako si to pochopil/a alebo Keby si ho neprovokoval/a tak by sa to určite nestalo. Takýmito nevhodnými otázkami alebo komentármi vyvoláme v dieťati pochybnosti nie len o ňom samom, ale aj o nesprávnosti zlého zaobchádzania s ním.
Ak sa v rozhovore dozvedáte o násilí páchanom na dieťati, môže to vo Vás vyvolať silné emočné rozrušenie. Aj keď to môže byť náročné, zachovajte pokoj. Pokiaľ si dieťa všimne Váš nepokoj, uistite ho, že ono nie je jeho príčinou; v opačnom prípade by ho to mohlo odradiť od pokračovania v rozhovore.
Môžete mu vysvetliť, že násilie na deťoch vo Vás vyvoláva hnev a smútok, pretože nikto nemá právo deťom ubližovať. Hovorte pomaly a udržiavajte pokojný spôsob komunikácie. Zdržte sa nenávistných vyjadrení na adresu konkrétneho násilníka.
Rešpektujte, že pokiaľ je násilníkom osoba dieťaťu blízka, dieťa s ňou môže mať aj celý rad pozitívnych zážitkov a nevníma ju výlučne negatívne. Zachovanie vzťahu s danou osobou môže byť pre dieťa stále (aj v dlhodobom horizonte) dôležité; nechce iba, aby prestalo násilie.
Môže sa stať, že páchateľa/ku poznáte v úplne inom kontexte ako dieťa („veď to je taký sympatický/á pán/i“). Vaše pochybnosti môžu patriť k mechanizmom, ktoré sprevádzajú riešenia problematiky násilia. Myslite na to, že si Vás vybralo dieťa, lebo potrebuje pomoc. Nie potenciálne označený alebo identifikovaný páchateľ.
Je potrebné dieťa povzbudiť, pochváliť za odvahu, že o násilí povedalo. Dieťa sa môže trápiť, že prezradením toho, čo bolo na ňom páchané, môže niekomu ublížiť. Je dôležité, aby vedelo, že ak v budúcnosti budú vyvodené sankcie voči páchateľovi, nie je to preto, čo povedalo, ale preto, čo samotný páchateľ robí alebo urobil.
Taktiež, ak by aj došlo k narušeniu alebo rozpadu niektorých vzťahov v dôsledku odhalenia násilia, nebude to vina dieťaťa. Neklaďte na dieťa nadmernú zodpovednosť (napr. „ak to teraz nezastavíš, bude ubližovať iným deťom“).
Nikdy dieťaťu nesľubujte, že to, čo Vám povie alebo povedalo, ostane len medzi Vami. Vysvetlite mu, s kým a prečo je potrebné informácie zdieľať. Ak dieťaťu vysvetľujete, čo sa bude diať, uistite sa, že Vám rozumie. Objasnite názvy a účel inštitúcií, ktoré spomínate, pokiaľ ich dieťa nepozná.
Ak si myslíte, že okrem polície alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, potrebujete o tom, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli rozprávať ešte s niekým iným (napr. s riaditeľom školy), dajte o tom dieťaťu vedieť. Ak je relevantné informovať aj rodičov (v prípade, že nikoho z rodičov dieťa neuviedlo ako údajného páchateľa násilia), dieťa by na to malo byť tiež vopred pripravené.
Násilie na deťoch často zanecháva v obetiach pocit straty kontroly nad životom. Cesta dieťaťa sa nekončí zverením sa dospelému. Je potrebné dieťaťu ponúknuť pomoc na dlhšiu dobu v podobe psychologickej či psychiatrickej pomoci, a vysvetliť, aký to má význam.
Následky zlého zaobchádzania s dieťaťom môžu mať rôzne podoby ako napríklad fyzické ťažkosti, nočné mory, náhle záblesky spomienok na násilie. Ak sú ponechané bez vysvetlenia a terapeutickej intervencie, utrpenie dieťaťa sa môže zbytočne predlžovať.
Urobte tak čo najskôr, kým máte informácie v čerstvej pamäti. Do záznamu uveďte miesto, dátum, čas a trvanie rozhovoru, kto bol prítomný, okolnosti vedúce k rozhovoru, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli a čo ste sa ho pýtali. Snažte sa o maximálnu presnosť.
S informáciami narábajte citlivo a nič nezatajujte. V zápise opíšte vyjadrenia dieťaťa, snažte sa o čo najmenej vlastných domnienok a názorov. Takýto písomný záznam môže byť významným dôkazom pri neskoršom objasňovaní prípadu.
Zistenie, že Vaše dieťa bolo sexuálne zneužívané, je traumatickým zážitkom. Je úplne jedno, či sa to stalo v online alebo offline priestore. Táto informácia vo Vás môže vyvolať mnoho rôznych pocitov, ako je hnev, strach, zmätenie, smútok, znechutenie. Je úplne v poriadku, ak sa cítime byť v tejto situácií neistý a frustrovaný.
Veľmi dôležité je, aby sme si uvedomili, čo prežívame, keď nám o zneužívaní dieťa rozpráva. Pre nás je to veľmi náročná téma a pre dieťa si vyžadovalo obrovskú silu za nami prísť. To ako mu odpovieme, môže mať veľmi veľký dopad na to, čo bude ďalej prežívať.
Najlepšie je zostať v tejto situácií pokojný a rozprávať sa s dieťaťom priateľským tónom. To sa však nie vždy dá. Je úplne v poriadku plakať. Je úplne v poriadku, ak zvýšime hlas. Treba mu však vysvetliť, že tieto reakcie nie sú odpoveďou na jeho priznanie. Väčšina sexuálnych predátorov využíva zastrašovacie techniky, ktoré sa spoliehajú práve na tieto reakcie. Napríklad: „Ak to povieš, tvoji rodičia sa budú hnevať.“ „ Ak to povieš, tvoji rodičia ťa už nebudú mať radi.“ „Ak to povieš, spôsobíš, že tvoji rodičia budú smutní“. Je dôležité o svojich emóciách s dieťaťom hovoriť, vysvetliť mu ich.
Čo povedať?
Sú vety, ktoré je dôležité, aby dieťa počulo, aj keď nám sa to môže zdať úplne zbytočné.
- „Hnevám sa, ale nie je to tvoja chyba. Hnevám sa na toho, kto ti to urobil.“
- „Plačem, pretože som smutný, no som na teba hrdý, že si mi to dokázal povedať.“
- „Verím ti.“
- „Neviním ťa za to, čo sa ti stalo, viním toho, kto ti to urobil.“
- „To, čo sa ti stalo, nehovorí o tom, kým si. Nepozerám sa na teba inak ako predtým. Obdivujem, že si mal/a silu prísť za mnou.“
- „Viem, že ty vieš najlepšie, s kým sa cítiš najbezpečnejšie o tom hovoriť.“
- „Môžeš za mnou prísť kedykoľvek. Som tu stále pre teba. Ak sa časom zmení to, ako sa na situáciu pozeráš alebo ako sa cítiš, je to úplne v poriadku.“
- „Týmito ťažkými chvíľami si prejdeme spolu. Nájdeme spôsob, ako ich spoločne zvládnuť.“
Čo moje dieťa potrebuje?
Každé dieťa je iné, ale mnoho výskumov naznačuje, že deti od rodičov v takýchto chvíľach potrebujú niekoľko vecí. Je dôležité si uvedomiť, že v tejto situácií dieťa prežíva mnoho zložitých pocitov. Avšak nepredpokladajte ani nepredvídajte, aké pocity to môžu byť. Stačí, ak voči nim budete otvorení.
Účinný je taký rozhovor, ktorý sa nezameriava na otázky, ktoré môžu dieťaťu prísť ohrozujúce. Nepýtajte sa na to, čo presne sa stalo. Zamerajte sa na to, čo v tejto chvíli dieťa prežíva a čo by od Vás potrebovalo. Dovoľte dieťaťu rozprávať o čomkoľvek, s čím sa Vám chce ohľadom tejto situácie zdôveriť. Dajte mu priestor sa vyrozprávať, nepýtajte sa.
Mladí ľudia sa častokrát boja nálepky „zneužívaný/á“. Pokúste sa nesprávať sa k svojmu dieťaťu inak ako pred tým. Nechajte si čas na to, aby ste si všimli silné stránky Vášho dieťaťa, ktoré mu pomohli túto situáciu prežiť a vyrovnať sa so zneužitím. Spýtajte sa, čo mu pomohlo.
Ak si myslíte, že Vaše dieťa vykazuje znaky toho, že túto situáciu nezvláda, nebojte sa ho/jej na to opýtať. Spýtajte sa, ako sa mu/jej darí a či nepotrebuje vyhľadať ďalšiu pomoc. Ubezpečte sa, že sa zneužívanie definitívne skončilo. Mnoho takýchto situácií pokračuje aj po tom, čo sa dieťa prizná.
ANKARA - Mladú Turkyňu opakovane znásilňoval muž, ktorý sa jej vyhrážal, že zabije jej deti (2 a 6) a priviedol ju do iného stavu. Niekoľkomesačné utrpenie vyvrcholilo ženiným vzdorom. Nevin Yildirimová (26) čaká v dedine Yalmac na proces, pri ktorom ju majú súdiť za vraždu. Matka dvoch detí je tehotná a tvrdí, že ide o plod znásilnenia.
Yildirimová uviedla, že ju Nurettin Gider začal sexuálne napádať po tom, čo sa jej manžel odsťahoval v januári za prácou do iného mesta. Pri znásilňovaní jej držal pištoľ pri hlave a vyhrážal sa, že zabije jej deti, ak nebude ticho. Po ôsmich mesiacoch žene rupli nervy a keď Gider preliezal múr jej domu, strelila ho a potom znova. Celkovo mu do rozkroku vypálila desať rán. Jeho odrezanú hlavu potom podľa svedkov odniesla na námestie, kde šokovaným mužom sediacim v priľahlej kaviarni povedala: "Nezahrávajte sa s mojou cťou. Toto je hlava muža, ktorý to urobil. Zachránila som svoju česť. Očistila som sa. Keby som to neurobila, mojim deťom by sa každý smial."
05. okt. Má za sebou veľký deň. V piatok večer v STARS AUDITÓRIU v Bratislave pokrstila známa slovenská speváčka a herečka, ako povedala ona sama - svoje ďalšie dieťa a to album CESTA. Prešlo 11. rokov od vydania jej debutového albumu WAR. Za ten čas nazbierala speváčka inšpiráciu a odhodlala sa podieľať na albume aj ako skladateľka a textárka. Môžeme len potvrdiť, že táto poloha jej tiež veľmi svedčí.
Čerstvý album, ale aj ďalšie skladby, ktoré mapujú jej hudobnú kariéru, naživo predstaví ešte tento rok. Rovnomenné turné Cesta Tour odohrá so svojou kapelou v decembri v štyroch slovenských mestách.Album pokrstila Nela vodou, pretože je to pre ňu veľmi dôležitý element, ktorý sa objavuje aj na obale CD. Po samotnom krste odpremiérovala aj svoj nový videoklip “Dnes je to o mne”, ktorý vyjde oficiálne túto nedeľu 6. októbra. Podporiť ju prišli mnohé známe osobnosti, ako napríklad jej partner Filip Tůma s deťmi, raper Majself, Emma Drobná, Matúš Kolárovský, Bibiana Ondrejková s dcérou, speváčka Lera a mnohí ďalší. Nelin partner Filip Tůma vyšiel na pódium s veľkou kyticou a zaželal jej všetko najlepšie vskutku originálnym spôsobom. Sledujte to video.
Lámali nad ňou a jej mužom palicu, keď ešte nevideli výsledky spermiogramu a hneď ich posielali do reprocentra. Tam sa dozvedeli, že prirodzene to nepôjde. „Výsledky sú zlé.“ O dva týždne sa táto žena tešila z dvoch čiarok na tehotenskom teste. Považuje to za výsmech. „Ešte pred dvoma týždňami mi niekto tvrdil, že som neplodná a potrebujem darované vajíčko a darovanú spermiu. A nie, nebol to „zázrak“ ani milosrdná náhoda, len dobre podporená plodnosť u dvoch zdravých ľudí, ktorí sa rozhodli neveriť tomu, že ich výsledky sú také zlé." Čítajte v rozhovore.
Majka Staňková. Nemám rada slovo „neplodnosť“, je to také definitívne. Povedzme zhoršená plodnosť, resp. dočasne zhoršená plodnosť. V Brne pani doktorka Lázničková, založila Centrum naděje a pomoci a vyškoľuje lektorov, ktorí pomáhajú ženám so zhoršenou plodnosťou, prirodzene. Na Slovensku takú osobu nepoznám. Je to gynekologička, ktorá ide prudko proti štandardnej gynekológii v zmysle predpisovania hormonálnej antikoncepcie a hlavne proti reprobiznisu. Kritika voči reprodukčnej medicíne, ktorá sa stala veľmi modernou, ma aj vďaka nej začala veľmi zaujímať. Žiaľ, ženy si neuvedomujú riziká a nedávajú šancu prirodzenému oplodneniu inak.
Dnes už máte tri deti, ale kedysi to tak nebolo a téma reprodukcie a reprocentier sa vás osobne dotýkala. Keď som mala 23 rokov, našli mi nádor na vaječníku - prišla som o vaječník aj vajcovod. Dosť necitlivo mi v tom čase bolo povedané, že ak by som chcela mať deti, mala by som ich mať teraz, lebo potom to už nepôjde. Vlastne najlepšie by bolo, keby som hneď myslela na reprodukčnú medicínu. Nad jedným vaječníkom, aj to nie úplne funkčným a so spermiami môjho muža, ktoré zatiaľ nikto nevidel, mávli rukou. Boli sme zasnúbení. Asi o rok som si vravela, že to tak nemôže ostať.
Je pravda, že situácia to bola ťažká - každá žena sa zľakne, keď ju postrašia bu-bu-bu, nebudete mať dieťa. Bola som v reprodukčnom centre na folikulometrii a na vyšetrení priechodnosti vajcovodov, čo bolo brutálne, v tom čase to robili bez narkózy. V Česku. V Brne funguje reprodukčná medicína 30 rokov, tých centier je veľa a tlak tiež obrovský. Každopádne, na základe našich výsledkov zhodnotili, že je to naozaj veľmi zlé a najlepšia cesta bude pre nás darcovský program (darované vajíčko, darovaná spermia). S odstupom času to hodnotím ako čistú manipuláciu, pretože keď sme ten istý spermiogram vzali do urologického centra, povedali nám, že až také zlé to nie je, nemáme sa plašiť. O dva mesiace bude mať muž novú dávku spermií, ktorá môže byť úplne iná. V tej chvíli sa začala rysovať nádej, veď si predstavte, že nás chceli zaradiť hneď do toho najdrahšieho programu. S mužom sme v tejto otázke rovnako naladení a dohodli sme sa, že tomu dáme šancu.
Musím vám skočiť do reči. … tiež neviem, aké slovo použiť, ale povedala by som, že môžu. Mám túto osobnú skúsenosť, a hovoria mi o nej aj mnohé klientky. Ženám sa nedáva veľa šancí a niekedy sa zvolí horší výsledok, nech to znie horšie. Pracovala som so ženou, ktorá bola po piatich umelých oplodneniach a keď som sa jej pýtala, aké vyšetrenia jej robili, povedala, že okrem krvných testov, folikulometrie a spermiogramu žiadne. Výsledok sa teda urobí rýchlejšie, ako dôkladné testy.
Každá žena sa zľakne, keď ju postrašia bu-bu-bu, nebudete mať dieťa. O dva týždne od chvíle, kedy sme sa dozvedeli o našich katastrofálnych výsledkoch, som otehotnela - v prvom najbližšom cykle. Bol to výsmech. Ešte pred dvoma týždňami mi niekto tvrdil, že som neplodná a potrebujem darované vajíčko a darovanú spermiu. Pracujem so ženami pri pôrodoch a najviac ma mrzí, že im berú vietor z plachiet a sebadôveru.
Bola som pri pôrode žene, ktorá bola krásne naladená, pripravená porodiť svoje bábätko. … kým jej lekár nepovedal, že je obrovské, bude mať veľkú hlavu a určite neprejde. „Chcete to vôbec riskovať a rodiť prirodzene? Ja by som okamžite zvolil cisársky rez,“ povedal jej. Vraj riskuje a ak to skúsi, „hlava prejsť môže, ale určite sa zaseknú ramená“. Snažila sa 20 hodín, neotvárala sa a keď prišiel moment, že sme pozhasínali do tmy, poprosila som ju, aby sa zamyslela nad tým, čo sa v nej deje. Vtedy sa rozplakala a povedala, že sa bojí, že dieťa sa zasekne a ona ho neporodí. A toto spôsobila jedna konkrétna veta, jediná informácia zdevastovala jej sebaistotu. Vo finále to dieťa skutočne nepustila a musela rodiť cisárskym rezom. Dieťa malo 4,30 kg a bolo poroditeľné.
Ja síce nie som veriaca, ale rada používam rôzne citáty. „Povedz iba slovo, a tvoja duša bude uzdravená.“ Žiaľ, funguje to aj naopak. Povedz slovo a totálne ma zničíš. S neplodnosťou je to to isté. Ak žene povedia „ste neplodná, vy deti mať nemôžete a buďte rada, že existujú reprodukčné centrá“ - a to som teraz povedala hrubo, oni to vedia povedať veľmi kultivovane - zničia tým jej sebadôveru a dieťa do prostredia strachu nemusí prísť.
Tie centrá páry nepodporujú v tom, aby to riešili prirodzene. Nepošlú ich do poradní, nesnažia sa sledovať ich cyklus, resp. druhú fázu cyklu, nesnažia sa ozdraviť. Taká istá téma je s hormonálnou antikoncepciou, aj s pôrodmi. My sme odovzdali svoju zodpovednosť do rúk lekárov.
Ak narážate na to, že je to zárobková činnosť, tak iste, že je to zárobková činnosť. Keby to nebolo finančne zaujímavé, centrá by nerástli ako huby po daždi. Pozrite sa na českého premiéra, úspešného biznismena, ktorý pred rokmi kúpil reprodukčné centrá. Je to človek, ktorý investuje veľmi správne, nebude kupovať niečo z morálnych hodnôt. Dnes sú jeho kliniky na umelé oplodnenie najrýchlejšou rastúcou časťou jeho impéria.
Nezdá sa vám podozrivé, že zatiaľ čo v roku 2016 sa v Európe zo skúmavky narodilo „len“ 88 tisíc detí, vlani to bolo už takmer 185 tisíc? Skutočne chceme veriť tomu, že naša plodnosť sa z roka na rok dvojnásobne zhoršuje? A je v poriadku, že so slovom plodnosť dnes bežne počujeme slovné spojenia ako „fertilizačný boom… oplodňovací biznis…“ a podobne?
Možno otvárame témy, ktoré sa nečítajú dobre a určite to rozvíri vody, ale pri pôrode stačí ženu nežne podporovať, uisťovať ju v jej sile a nechať ju prirodzene porodiť, ako to propaguje úžasný pôrodník Michel Odent. Za takúto empatickú podporu, keď žene pomôžeme objaviť v sebe svoju silu, dostanú pôrodnice pár eur, avšak keď sa robí nástrih, keď sa praskne plodová voda, naordinuje sa oxytocín a keď urobia aj cisársky rez, to sú body, ktoré rastú a kolo sa roztáča ďalej a ďalej.
Kým bude zaujímavejšie ľudí liečiť, budú chorí. Kým bude zaujímavejšie zasahovať pri pôrode, bude sa pri ňom zasahovať. Kým bude zaujímavejšie oplodňovať umelo, bude sa oplodňovať umelo. Liečiť neplodnosť nie je také zaujímavé, ako zobrať spermiu a vajíčko, spojiť ich a zinkasovať za to veľké peniaze.
Bavíme sa celý čas o reprodukčných centrách, ale čo tie ženy. Nedá sa to zovšeobecniť, je to individuálne. Ale je to zasa o osobnej zodpovednosti, ktorú odovzdáme. Keď mám svoje rozhodnutia a ich dôsledky na koho delegovať, bolí to menej. Poviem to na rovinu. Ak sa nepodarí umelé oplodnenie, môžem skonštatovať: „Žiaľ, nepodarilo sa, zlyhala reprodukčná medicína, nezlyhala som ja.“ Oveľa ťažšie je čeliť narážkam, keď žena nepočne prirodzene: „Ako to, že nie si plodná? Čo je s tebou?“
Pravdou tiež je, že doba sa zmenila. Ženy už nerodia po 20-tke. Už trinásť rokov vediem predpôrodné kurzy a môžem vám povedať, že za ten čas sa vekový priemer zvýšil dosť dramaticky. Kým kedysi tam aspoň občas sedela 20-25-ročná žena, dnes mi tam sedí 12 žien, pričom máloktorá má pod 30. Bežne sprevádzam 40-ročné prvorodičky. A musíme si celkom úprimne povedať aj to, že keď sme staršie, chceme výsledky rýchlo. Už nemáme čas zostávať v ľahkosti a elegancii a povedať si, že „počkáme“. Po 35-ke sa do toho dostáva urputnosť a stres. Už nemám čas skúšať to prirodzene, neverím si. Idem do reprocentra.
Druhá vec je, že sme si zvykli na dobré výsledky svojej práce. Sme na seba prísne a chceme byť úspešné v tom, čo robíme. A to isté očakávame aj od svojej plodnosti. A potom je jednoduchšie rýchlo, dobre, úspešne, ideálne, aby to za nás spravil niekto iný. Keby sa dieťa dalo kúpiť v obchode, verím, že veľa ľudí by si ho kúpilo, lebo je to jednoduché a rýchle. Dnes sa človek nezdvihne zo stoličky a nepôjde si kupovať topánky do obchodu, ale vyberie si ich online. Chceme veci jednoducho, rýchlo, bez práce a bez osobného vkladu. A to nie je v poriadku.
Keď sa žene nedarí otehotnieť, hlasy z okolia sa pýtajú: „Prečo nejdeš na umelé oplodnenie?“ Myslíte si, že tieto osoby majú o tom poňatia, napríklad ako to celé prebieha? Alebo takto sa opýtam. Niektoré si žiadne informácie nezháňajú, jednoducho chcú dieťa a nepátrajú po tom, čo to pre ne bude znamenať. Iné sú zodpovednejšie a chcú poznať každý detail takéhoto rozhodnutia. To oceňujem a chválim, mali by sme to robiť pravidelne.
Keď si kupujem pračku, zisťujem, akú má spotrebu, hlučnosť, koľko operie bielizne, aké má programy… Všetko možné si zistím o hlúpej pračke. Ale pri umelom oplodnení máloktorá rieši to, či z toho nemôže aj zomrieť, či sa jej nenarodí postihnuté dieťa. Prirovnávam to k pôrodu, lebo toto sú moje dve témy. Niektoré prídu k nám na predpôrodný kurz, čítajú knihy a články, chcú poznať všetky detaily, aby ich nič neprekvapilo. A potom sú ženy, ktoré povedia, že radšej nechcú nič vedieť ani počuť. „Nič mi nehovorte, porodili všetky, porodím aj ja.“ Rovnaké je to aj v plodnosti. Niektoré si informácie zháňajú a sú pripravené na potenciálne riziká, ale väčšina nie a tie riziká sa im môžu stať.
Počula som názor ženy, ktorá mala 35 rokov. A je veľa žien, ktoré umelé oplodnenie skúsili, narodilo sa im postihnuté dieťa a mali z toho zdravotné riziká. Dodnes si kladú otázku, či to nemali skúsiť ešte predsa len prirodzene. Takže myslím si, že v oboch prípadoch je tá cesta o prijatí osobnej zodpovednosti, ale aj istých rizík. A my tie riziká nesmieme hádzať na nikoho iného. Deje sa to a môže sa to stať aj nám, môžem to byť ja, kto bude mať pri umelom oplodnení hyperstimulačný syndróm a riskovať vlastný život.
Nie je to len o tom, ako si niekto predstavuje, že „on dá spermie a ona vajíčka“. To znie veľmi ľahko. Pre muža je to ľahko! Hoci ponižujúco, ale relatívne ľahko. Pre ženu to znamená vystimulovať hormóny. Dostane špeciálnu sadu injekcií, ktoré si pred odberom vajíčok pichá do brucha. Predstavte si, že v prirodzenom cykle sa vytvorí jedno vajíčko. Niekedy povedzme dve, ak sú dvojičky (prirodzene). Málokedy aj viac. Je veľa žien, ktoré cítia ovuláciu a vďaka tomu presne vedia, kedy ovulujú. Folikul, v ktorom sa vajíčko vyvíja, praskne a vajíčko sa vydá na cestu. Tento proces je niekedy naoko vnímaný ako dramatický aj v prirodzenom pochode s jedným vajíčkom. Bolesť pri podávaní injekcií je v tomto prípade to posledné, čoho by som sa bála. Bála by som sa efektu, že sa mi v tele vytvorí povedzme 5-10-20 vajíčok a tie dozrejú. Urobia bum!, naraz jednu veľkú ovuláciu.
Keď takýmto spôsobom vystimulujeme ženu, jedným zo strašiakov, čo sa môže stať, je spomínaný hyperstimulačný syndróm. Nahlas treba povedať, že žena naň môže aj zomrieť. Jej telo to jednoducho nemusí zvládnuť. Po vystimulovaní sa v tom lepšom prípade zavedú do tela počas ovulácie spermie, volá sa to inseminácia. V horšom prípade sa v narkóze odoberajú vajíčka, ktoré dozreli. Odoberá sa ich čo najviac - v miske sa umelo spoja so spermiami. Pre istotu sa spraví viac takýchto spojení a nechajú sa dozrieť. Pozrieme sa na to, ako sa to vyvíja a potom sa nejaká časť z vajíčok zavedie oplodnená späť do tela ženy.
Toto našťastie už prešlo reguláciou, pretože ešte pred pár rokmi nemali problém zaviesť pokojne aj päť vajíčok, len aby sa aspoň jedno uchytilo. Predstavte si situáciu, že sa uchytili tri a začali tam rásť trojčatá. Potom mamičke povedali, že musí byť zodpovedná, a keďže sa zvyšujú riziká, že deti budú postihnuté, mala by súhlasiť, s tzv. „redukciou vajíčok“, čo znamená, že jej v tele jedno alebo dve deti usmrtia. V Českej republike je to už regulované, neviem, ako je to na Slovensku. Na toto sa treba pozrieť z etického hľadiska.
A je veľa žien, ktoré umelé oplodnenie skúsili, narodilo sa im postihnuté dieťa a mali z toho zdravotné riziká. Asi je to tej žene jedno, ona chce dieťa, a to za akúkoľvek cenu. Tomu neverím. Áno, reprodukcia je zracionalizovaná. Vezmeme spermiu, vajíčko, spojíme ich, bude dieťa, bodka. Hoci sme sa to naučili vnímať iba mozgom, stále nám do myšlienok lezie srdce. A ja neverím, že je to tej žene jedno. Je to podobný princíp ako pri umelom prerušení tehotenstva. Pochopiteľne, že si svoje dieťa oplače, ale povie si, že je to v poriadku, lebo ju opustil muž, je mladá, musí dokončiť školu, rodičia by ju vyhodili z domu… Nájde logické dôvody, prečo je to v poriadku, ale aj tak je tam diera, trúfnem si povedať, do konca života a ostávajú v nej pochybnosti o tom, či to naozaj bolo v poriadku.
Žiaľ, hlas reprodukčných centier vždy je a bude väčší ako hlas nás, jednotlivcov, sme v menšine. Nechcem však, aby to znelo tak, že ja tými ženami pohŕdam, alebo im nerozumiem. Ja im rozumiem a verím, že sa v danú chvíľu rozhodnú najlepšie, ako dokážu, ale myslím si, že keby ten hlas, ktorý im povie, že existujú aj iné spôsoby, bol silnejší, tak by tomu asi dali šancu. Je mi ľúto, že sa o tom nerozpráva, že sa z plodnosti urobil celkom zaujímavý tovar. Ale neriešime to v úcte k žene, ani k dieťaťu.
Ďalšia vec sú zmrazené vajíčka. Ak sa úspešne podarí jedno oplodnenie, máme uschované ďalšie dve-tri deti a mňa až mrazí, keď mi o tom nejaké ženy rozprávajú. „Máme zmrazené ďalšie tri deti, tak keď budeme chcieť neskôr, keď bude dieťa staršie, pôjdeme si jedno vybrať.“ Tá predstava a ten štýl, akým o tom rozprávajú, sú desivé. A je to tak, je to holý fakt. Odosobnená plodnosť. Deti sú „mrazáčiky“ a rodičia ich buď vezmú na milosť a časom tiež prijmú, alebo sa likvidujú, prípadne darujú. Keď sa to stane prirodzene, tak sa to stane - duša chce prísť. Vie sa, ktorá spermia má oplodniť ktoré vajíčko. Ale tu to niekto rozhodne za vás. Predstavte si lekára, ktorý si tipne a zvolí - pôjdeš ty a ty. Spojí dve bunky, ktoré napríklad spolu vôbec nemali byť.
Poznám detskú psychiatričku a psychoterapeutku, ktorá pracuje s deťmi po umelom počatí, ktoré sú už veľké a bolo hrozivé, čo popisovali. Ako sa cítia v mrazáku, ako im robí zima zle, boja sa ihiel, leto tá ich tam vpratala a je pozoruhodné sledovať, ako sa tým deťom žije. Má niekoľko kazuistík aj detí, ktoré sú z darovanej spermie, z darovaného vajíčka a žij...
Peter nezvládol plač novorodenca! Urobil niečo, za čo teraz pyká: Toto je pre bábätká smrteľné. 3. 4. 2026, 17:00 Zdroj: polícia Lancs. Neopísateľná tragédia otriasla britským mestom Preston. Peter Sayle (32) priznal zabitie vlastného šesťtýždňového syna Huxleyho. Dôvod vyráža dych.
Osudná noc sa odohrala 14. júna 2022 v rodinnom dome. Ako píše portál Mirror, matka dieťaťa Livinia Sharples volala na tiesňovú linku s tým, že jej syn nedýcha. Krátko predtým ho mal otec podľa hlásenia zobrať do obývačky, aby ho nakŕmil a upokojil. Tvrdil, že chlapec vydal zvláštny zvuk a prestal sa mu dvíhať hrudník. Vyšetrovanie však odhalilo úplne iný príbeh. Sudca vyhlásil, že realita bola „zásadne odlišná“.
Podľa vyšetrovateľov mal otec v návale hnevu dieťa silno potriasť, keď nedokázal zvládnuť jeho plač. K priznaniu však došlo až po rokoch popierania viny. Sudca označil jeho konanie za „katastrofické“ a zdôraznil, že dieťa utrpelo zranenia, z ktorých sa nikdy nemohlo zotaviť. Nešlo však o skrat, ani nešťastnú tragédiu. Dôkazy z mobilného telefónu obžalovaného odhalili znepokojujúce vyhľadávania ešte pred kolapsom dieťaťa. Medzi nimi boli frázy ako „som príliš drsný na svojho novorodenca“, „v noci sa frustrujem na svoje dieťa“ či „frustrácia nového otca“. Podľa súdu tieto záznamy poukazovali na narastajúci hnev a problémy s naviazaním vzťahu k bábätku.
CT vyšetrenie v nemocnici ukázalo rozsiahle krvácanie do mozgu typické pre syndróm traseného dieťaťa. Huxley už nikdy nenadobudol vedomie a po mesiaci bol odpojený od prístrojov. Pitva potvrdila, že príčinou smrti bolo traumatické poranenie hlavy. Na súde tiež vyšlo na povrch, že dieťa utrpelo dve zlomeniny rebier ešte pred hospitalizáciou, ktoré podľa znalcov nevznikli pri resuscitácii, ale silným stláčaním hrudníka. Len dva týždne po jeho narodení pritom rodinu navštívila zdravotná sestra a upozorňovala na nebezpečenstvo trasenia.
Sudca Sayleovi pripomenul, že si bol vedomý rizík a že vedel, že bol jediný, kto mohol maličkému v danom čase ublížiť. Hoci sa Peter nakoniec priznal k zabitiu z nedbanlivosti, prokuratúra spochybnila jeho ľútosť. Podľa vyšetrovateľov sa po tragédii snažil vytvoriť „sieť lží“ a vyhnúť sa zodpovednosti. Obhajoba tvrdila, že išlo o moment vyčerpania a zúfalstva, ktorý zničil jeho život.
