Kohlbergove štádiá morálneho vývinu predstavujú teoretický model, ktorý popisuje postupný proces, ako jednotlivci rozvíjajú svoje morálne usudzovanie. Teória Kohlbergových štádií morálneho vývinu sa zameriava na to, ako ľudia odôvodňujú a zdôvodňujú svoje rozhodnutia v situáciách s morálnym konfliktom. Kohlbergove štádiá morálneho vývinu zohrávajú kľúčovú úlohu v psychológii, pretože poskytujú rámec pre pochopenie toho, ako sa vyvíja morálne usudzovanie a ako jednotlivci pristupujú k etickým dilemám. Táto teória má významný vplyv na oblasti ako pedagogika, kriminológia a etika.
Lawrence Kohlberg: Autor teórie Kohlbergových štádií morálneho vývinu a tvorca rozsiahleho výskumu v tejto oblasti. Jean Piaget: Jeho teória kognitívneho vývinu bola základom pre Kohlbergove myšlienky o morálnom vývoji. Kohlberg rozšíril Piagetove myšlienky a zameral sa na morálne usudzovanie. Kohlberg metódu výskumu postavil na riešení morálnych dilem. Účastníkom predkladal fiktívne príbehy s morálnymi konfliktami a analyzoval ich argumenty.
Kohlbergove štádiá morálneho vývinu vychádzajú z teórie kognitívneho vývinu Jeana Piageta, ktorý sa zaoberal vývojom detského myslenia. Ako Kohlbergova stadia morálního vývoje sa označuje šest hypotetických stadií, kterými prochází lidé v průběhu svého morálního vývoje. S teorií přišel Lawrence Kohlberg, americký vývojový psycholog, podle kterého jsou stadia pojmenována. Podle Kohlberga začíná morální vývoj každého člověka na prvním stádiu a postupně se může, ale nemusí vyvinout až k šestému stadiu. Člověk stadii ale musí procházet postupně tak, jak jdou za sebou, a žádné nemůže přeskočit.
Šest stadií se ještě rozčleňuje do tří skupin: první dvě tvoří prekonvenční úroveň morálky, další dvě konvenční úroveň morálky a poslední dvě postkonvenční úroveň morálky.
Úrovne a štádiá morálneho vývinu
Kohlberg delí morálny vývin do 3 úrovní, v každej sú 2 štádiá:
Prekonvenčná úroveň
Je najnižšia úroveň morálneho vývinu. Je v poriadku u malých detí ale nie u dospelých! Morálka je tu veľmi jednoduchá a založená na osobnom profite, odmenách a trestoch. Typický je egocentrizmus a rešpektovanie silnejšej autority.
1. Štádium: Vyhnutie sa trestu
Dôležitá je poslušnosť autorite a to, aké má konanie fyzické a psychické dôsledky. V tomto období hovoríme o vnútornej morálke, kedy u dieťaťa nie je zatiaľ vyvinutý zmysel pre morálku, ale jeho správanie môže byť tvarované prostým posilňovaním. V období orientácie na trest vníma dieťa každú potrestanú činnosť ako zlú a je preto pre neho dobré robiť to, čo je odmeňované, a vyhýbať sa tomu, čo je zlé. Hlavným motívom jeho chovania je strach z trestu. Kľúčovou rolou teda hrá výsledok, nie úmysel. Dieťa pozná sankcie (dôsledky) a chová sa podľa toho. Východiskom vytvoření jeho teorie byly práce švýcarského psychologa Jeana Piageta.
2. Štádium: Dosiahnutie odmeny
Mnohým dospelým v 1. štádiu prekonvenčnej úrovne morálky zabráni hrozba trestu vykonať zlý skutok. V 2. štádiu motivuje vidina odmeny konať dobré skutky. Orientácia na odmenu býva označovaná tiež ako štádium naivného inštrumentálneho hedonizmu. Dobro je predstavované výrokom „čo z toho mám ja?“. Typická je snaha vyhýbať sa negatívnym dôsledkom svojich činov, súčasne sa objavuje väčšia rafinovanosť myslenia dieťaťa. Pracujeme, aby sme zarobili peniaze, deti upracú v domácnosti, aby dostali cukrík… alebo ako v Marshmallow teste vydržia s konzumáciou cukríka o 15 minút neskôr, aby dostali ďalší. U menších detí v predškolskom veku je v poriadku, ak ich motivuje odmena. Starší by už mali vedieť, prečo je dobré napr. mať upratanú izbu. Odporúčam začať to vysvetľovať už od 2-3 rokov. Môžete použiť slová “Keď si upraceš, nájdeš svoje hračky, lebo budú na mieste”.
Konvenčná úroveň
V strednej (konvenčnej) úrovni morálneho vývinu sa zameriavame na menšiu skupinu až celú spoločnosť. V prekonvenčnej úrovni bol úsudok závislý na odmenách a trestoch, v konvenčnej úrovni na očakávaniach iných.
3. Štádium: Neosobný súhlas (Byť dobrým dieťaťom)
Kohlberg ho opisuje ako štádium “milého dievčaťa” a “milého chlapca”. Konanie závisí od získania uznania a vyhnutia sa kritike od ostatných. V období orientácie na to byť hodným dieťaťom sa dieťa zaberá normami svojich vzťahových skupín (rodina, priatelia, spolužiaci v škole atď.). Toto môžeme charakterizovať vetou „správne je to, čo za správne považujú ostatní“. Dôraz je teda kladený na vzťahy. Dieťa chce plniť to, čo od neho očakávajú blízki. Chce byť považované za dobrú dcéru, syna, priateľa… Pred učinením rozhodnutia zvažuje pocity a potreby druhých. Podľa mňa je typickým príkladom móda alebo aktivita v práci, za ktorú máme uznanie kolegov.
4. Štádium: Sociálny systém (Dodržiavanie zákona a poriadku)
Typické je spoločenské cítenie a orientácia na právo. Človek je motivovaný okrem osobných výhod aj presvedčením, že v spoločnosti treba udržiavať poriadok. Dokáže chápať a dodržiavať zákon. Hlavným heslom obdobia orientácie na poriadok a zákon je „čo by sa stalo, keby každý vo vašej situácii porušil zákon, pretože by si myslel, že na to má dobrý dôvod?“ To vyjadruje, že ľudia v tomto štádiu sa cítia byť podriadení zákonom a svojim záväzkom, ktorým sú do istej miery vydaní na milosť a nemilosť. Človek v tomto štádiu nie je zodpovedný za nespravodlivé zákony, je zodpovedný iba za to plniť ich. Zákon musí byť silnejší než citová túha porušiť ho kvôli osobe alebo medziľudským výhodám. Mluvíme o tzv. právním pozitivismu, kedy řádně nastolené zákony mají bezpodmínečnou platnost. Napr. keď nájde peňaženku plnú bankoviek s občianskym preukazom, odovzdá ju na polícii. Peniaze si nevezme, i keď by mal z toho osobný profit, lebo kradnúť je nesprávne.
Postkonvenčná úroveň
V poslednej najvyššej úrovni morálneho vývinu sa od spoločnosti obraciame späť k jedincovi. Správne je konanie, ktoré vychádza z rešpektu k jedinečnosti človeka.
5. Štádium: Rešpektovanie práv jedinca (Spoločenská zmluva)
Do piateho štádia - orientácie na spoločenskú zmluvu - dospeje podľa Lawrence Kohlberga menej než 15 % všetkých ľudí, minimálny vek je podľa neho 25 rokov. Všetkým ľuďom sa férovo priznávajú ľudské práva. Napr. mi napadá právo na výber povolania alebo volebné právo. Na zamyslenie je, či vedia ľudia na nižších úrovniach morálneho vývinu dobre hlasovať? Napr. môžu byť ľahšie úplatní a niekto si ich hlas “kúpi”, keďže im ide o odmeny na predkonvenčnej úrovni. V období orientácie na spoločenskú zmluvu dochádza ku kontroverzii medzi pozitivistickým právom (juspozitivismus) a právom stojacim nad zákonmi (takzvaným prirodzeným právom, teda jusnaturalismus). Výrokom charakterizujúcim toto vývojové štádium je „zákony boli urobené pre človeka, nie človek pre zákony“. Osoba v tomto štádiu vie, že zákon sa nedá vziať do vlastných rúk, ale že je možné prijať perspektívu nadradenú právu a tak rozoznať, kedy vedie použitie práva k bezprávie. Účelom zákonov je chrániť práva človeka, a nie ich porušovať, a preto, nastane-li veľmi špecifická situácia, je nutné zákon zmeniť alebo ho vyložiť novo. Uvediem príklad morálneho konania: ak nájdeme peňaženku plnú bankoviek bez občianskeho preukazu, aj tak ju odovzdáme na polícii. Rešpektujeme právo jedinca na svoj majetok, bez ohľadu na ťažkú identifikáciu majiteľa.
6. Štádium: Univerzálne etické princípy
Šiesté štádium - univerzálne etika - označoval sám Kohlberg v neskorších spisoch iba za hypotetické. Správne je to, čo je proste dobré. Napr. ak by boli zákony spoločnosti v rozpore s morálnymi princípmi, jedinec koná v súlade s vyššími, univerzálnymi princípmi. Ktoré sú to? Za základné univerzálne princípy naprieč celou zemeguľou považujeme: princíp rovnosti ľudí, rešpektovania hodnoty ľudského života, dôstojnosti človeka, individuálnej slobody, právo na náboženské presvedčenie. Kritériom hodnotenia je tu vlastné svedomie.
Kohlberg tvrdil, že nezáleží ani tak na tom, aký názor máme, ale skôr akým spôsobom sme k nemu dospeli. Inými slovami: ak chlapec rozbije tanier v špajzi, nezáleží na tom, či ho potrestáme či nie. Zabýval sa predovšetkým schopnosťou ľudí uvažovať mravne v abstraktných situáciách, nie ich odvahou využívať vlastný mravný potenciál v reálnych situáciách.
K určení stadia, ve kterém se ten který člověk nachází, používal Lawrence Kohlberg tzv. morální dilemata. Jednalo se o jednoduché příběhy s morální zápletkou a dvěma možnými konci. Zřejmě nejznámější je tzv. Heinzovo dilema:
V jednej ďalekej krajine umierala žena, ktorá ochorela na zvláštny druh rakoviny. Existoval liek, o ktorom si lekári mysleli, že by mohol ženu zachrániť. Išlo o určitú formu rádia, ktorú jeden lekárnik v tom istom meste práve nedávno objavil. Výroba bola veľmi drahá, avšak lekárnik požadoval desaťkrát viac, než koľko ho stála výroba. Za rádium zaplatil 200 dolárov a za malú dózu s liekom požadoval 2000 dolárov. Heinz, manžel chorej ženy, vyhľadal všetkých svojich známych, aby si požičal peniaze a usiloval aj o podporu úradov. Shromáždil však len 1000 dolárov, teda polovicu požadovanej ceny. Rozprával lekárnikovi, že jeho žena umiera a prosil ho, aby mu liek predal lacnejšie alebo ho nechal zaplatiť neskôr.
Medzi najznámejšie autorky, ktoré nadväzovali na výskumy Lawrencea Kohlberga týkajúce sa jeho šiestich štádií, patrí Carol Gilliganová, ktorá tvrdila, že Kohlbergove štádiá vznikli výhradne pri rozhovoroch s mužmi. Ženy podľa nej dosahujú „nižšie“ výsledky (v čase vzniku oboch teórií zvyčajne štádium 3, oproti mužskému štádiu 4), čo nie je preto, že by boli menej morálne, ale že kladú vyšší dôraz na sociálny aspekt situácie. Gilliganová sa tak zamerala viac než na starostlivosť o pravidlá, právo a spravodlivosť na súcitný záujem. Ďalším dôležitým nasledovníkom teórií morálneho vývoja je Robert L. Selman, ktorý o morálke uvažoval z hľadiska sociálnej perspektívy.
Ačkoliv byl tento předpoklad později vyvrácen (například důkazy Esther Blank Kurtinesové a Williama Greifa) a sám Kohlberg svou teorii revidoval, z tohoto postulátu neustoupil.
Rozmaznávanie detí môže viesť k tomu, že deti si začnú myslieť, že nedokážu zvládnuť život samy a napokon si začnú dokonca myslieť, že žijú vo svete, ktorý ich ohrozuje. Jednoducho, dieťa sa prestane spoliehať samo na seba. Neskôr ako mladý človek si nielenže neželá niesť zodpovednosť, ale ani nespolupracuje tam, kde si to život vyžaduje. Pre toto dieťa neplatí, že v živote sa nielen dostáva, ale aj dáva. Jeho prístup k životu je taký, že by malo mať v ňom zvláštne miesto a ostatní sú na zemi preto, aby robili veci pre neho.
Naopak, autoritatívny rodič sa snaží prinútiť svojho dospievajúceho potomka, aby sa správal tak, ako si rodič želá. Dospievajúci na taktiky autoritatívneho rodiča reaguje väčšinou dvomi spôsobmi. Prvá reakcia je taká, že strácajú odvahu. Kritiku a trest interpretujú nasledovne: „Niečo so mnou nie je v poriadku, mama a otec neveria, že si dokážem v živote poradiť.“ Druhou reakciou je vzdor, ktorý sa neskôr môže zmeniť na skrytý alebo otvorený boj.
Na záver apelujem na rozvoj morálky každého z nás. Nevyhovárať sa “ja som mal takých rodičov” a pod., ale posunúť sa v morálnom vývine. Zúžitkujete to vy aj ľudia okolo vás. Domnievam sa, že vysoko morálne rozvinutý človek nebude druhých manipulovať. Zdiagnostikovali ste cez dnešnú potulku svoju morálnu úroveň? Môžete použiť tip na rozvoj, ktorý som uviedla k “vášmu” štádiu. Netreba stagnovať, lebo rast je znakom psychického zdravia. A nezúfajte, výskumy skutočne ukazujú, že posúvať sa môžeme celý život.
