Václav Havel, svetoznámy dramatik, jeden z najvýznamnejších občianskych aktivistov a politikov 20. storočia, sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe. Pochádzal zo známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodiny, ktorá bola v 20. až 40. rokoch minulého storočia spojená s českým kultúrnym a politickým dianím. Jeho starý otec z otcovej strany bol staviteľom pražského Paláca Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať. Pre kádrový profil si nemohol slobodne vybrať strednú školu, a tak od roku 1951 nastúpil do učebného odboru ako chemický laborant a popri tom študoval gymnázium večerne. Z kádrových dôvodov ho neprijali na vysokú školu humanitného smeru, preto študoval na Ekonomickej fakulte Českého vysokého učenia technického v Prahe. Neskôr, po skončení základnej vojenskej služby (1957 - 1959), pracoval ako javiskový technik, najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí. V rokoch 1962 až 1966 diaľkovo študoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe. Už od svojich dvadsiatich rokov Havel aktívne prispieval do literárnych časopisov „Květen“, „Tvář“ a „Sešity“. V roku 1963 uviedlo Divadlo Na zábradlí jeho prvú hru Zahradní slavnost. Toto predstavenie sa stalo výraznou súčasťou obrodnej tendencie v československej spoločnosti 60. rokov 20. storočia. Ako významný dramatik sa etabloval aj hrami Vyrozumění (1965) či Ztížená možnost soustředění (1968).
Počas tzv. Pražskej jari, ktorá vyvrcholila sovietskou resp. spojeneckou okupáciou v auguste 1968, pôsobil ako predseda Klubu nezávislých spisovateľov a člen Klubu angažovaných nestraníkov. S nástupom tzv. normalizácie, ktorá nasledovala po potlačení Pražskej jari, musel opustiť divadlo. Sústavne vystupoval proti politickej represii. Po potlačení Pražskej jari Havel pokračoval v tvrdej kritike režimu. V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi, v ktorom upozornil na rozpory v československej spoločnosti. Vyvrcholením jeho disidentskej činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári 1977. Havel bol spoločne s Jiřím Hájkom a Janom Patočkom jedným z prvých troch hovorcov tejto občianskej iniciatívy, ktorá požadovala dodržiavanie základných práv a slobôd v Česko-Slovensku. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS). V druhej polovici 80. rokov bol Havel ešte dvakrát uväznený, naposledy v roku 1989. Bol spoluiniciátorom petície Niekoľko viet (Několik vět). Za svoje občianske postoje bol trikrát uväznený a vo väzení strávil v rokoch 1977 až 1989 celkovo takmer päť rokov. V tomto období bolo v Československu zakázané publikovať akékoľvek Havlove texty.
V novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom Nežnej revolúcie a hnutia Občianske fórum. Federálne zhromaždenie ČSSR ho 29. decembra 1989 zvolilo za prezidenta Česko-Slovenska. Inauguračný prejav sľúbil priviesť krajinu k slobodným voľbám, čo na jar 1990 aj splnil. Druhýkrát bol zvolený za prezidenta po slobodných voľbách 5. júla 1990. Po parlamentných voľbách v júni 1992 sa rozhodujúce politické sily v spoločnosti nedokázali zhodnúť na funkčnej podobe spoločného štátu. Havel, ako jednoznačný zástanca spoločného federatívneho štátu Čechov a Slovákov, v tomto smere uplatňoval svoj politický vplyv. Po parlamentných voľbách v júni 1992 sa rozhodujúce politické sily v spoločnosti už nedokázali zhodnúť na funkčnej podobe federácie. Havel 20. júla 1992 odstúpil z funkcie prezidenta s odôvodnením, že nemôže naďalej plniť záväzky vyplývajúce zo sľubu vernosti federatívnej republike a na niekoľko mesiacov sa z politického života stiahol. Po vzniku samostatnej Českej republiky poslanecká snemovňa 26. januára 1993 zvolila Václava Havla za prezidenta ČR. Za prezidenta ČR ho obidve komory českého parlamentu zvolili opäť 20. januára 1998 a druhé funkčné obdobie mu skončilo 2. februára 2003.
Prvá manželka Václava Havla Olga, s ktorou sa oženil v roku 1964, bola jeho nenahraditeľnou životnou oporou. Po boku hlavy štátu sa venovala predovšetkým charitatívnej činnosti. Inšpirovaná prácou vo „Výbore na obranu nespravedlivě stíhaných“, založila v roku 1990 „Výbor dobré vůle“, ktorého činnosť sa zamerala na pomoc telesne a mentálne postihnutým. Olga Havlová zomrela 27. januára 1996 po dlhej chorobe. V tomto roku mu diagnostikovali rakovinu pľúc, ťažké obdobie mu pomohla prežiť jeho priateľka, herečka Dagmar Veškrnová. Zosobášili sa v roku 1997.
V prezidentskom úrade bol vnímaný trochu kontroverzne. Havlovu popularitu u širokej verejnosti znížil i sobáš s Dagmar Veškrnovou. Politickí oponenti, napr. Václav Klaus, Havlovi vytýkali príliš aktívne zasahovanie do bežnej politiky, predovšetkým aktívne zásahy do formovania vlády (najmä zostavenie úradníckej vlády v čele s Jozefom Tošovským v roku 1997), využívanie prezidentského veta a ďalších právomocí. Ďalším predmetom kritiky sa stalo zákulisné vedenie politiky. Zatiaľ čo v Česku jeho popularita počas doby v prezidentskom úrade skôr klesala, renomé v zahraničí to nijako neovplyvnilo. Havel zostal určitou ikonou boja za slobodu a demokraciu. Medzi významných slovenských kritikov Václava Havla patrí Ján Budaj. Vyčíta Havlovi spoluprácu s komunistami a ostatnými otvorenými alebo skrytými ľavičiarmi, konkrétne napríklad, keď sa on podľa vlastných slov stal obeťou spravodajskej lustračnej aféry „Sachergate“ pred voľbami v roku 1990. Budaj svoje skompromitovanie pred voľbami v júni 1990 zväzkami ŠtB pripisuje na vrub dohodám Fedora Gála, Vladimíra Mečiara, Milana Čiča, Václava Havla a Mariána Čalfu.
Za svoje literárne a dramatické dielo bol Václav Havel ocenený radom prestížnych cien, je členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv ho viackrát nominovali na Nobelovu cenu za mier. Spojené štáty americké mu vzdali poctu, keď 23. júla 2003 ako prvý Čech a jeden z mála cudzincov dostal najvyššie americké vyznamenanie - Prezidentskú medailu slobody. Koncom roka 2003 mu India udelila za príspevok k svetovému mieru a presadzovaniu ľudských práv Mierovú cenu Mahátma Gándhího. Titul doctor honoris causa udelila Vysoká škola múzických umení v Bratislave Václavovi Havlovi v roku 2006. V novembri 2009 sa stal čestným občanom Bratislavy.
Václav Havel zomrel 18. decembra 2011 v Hrádečku pri Trutnove vo veku 75 rokov. Na jeho počesť nesie od 5. októbra 2012 - teda od výročia jeho narodenia - letisko v pražskej Ruzyni názov Letisko Václava Havla Praha.
