Mierové spolužitie rozličných náboženstiev je často predmetom polemiky. Najmä pri pohľade na medzináboženské rozbroje v minulosti ostáva veľa ľudí pri myšlienke vzájomného dialógu skeptických. V kontexte európskej spoločnosti, kde sa stretávajú rôzne kultúry a vierovyznania, sa vynárajú otázky o harmonickom spolužití a výzvach, ktoré s ním súvisia. Jedným z takýchto prípadov je aj svedectvo o prevýchove moslimského dieťaťa v kresťanskej rodine vo Švédsku, ktoré poukazuje na komplexnosť interkultúrnych a medzináboženských vzťahov.
Prípad rumunsko-švédskej rodiny Samsonovcov otriasa základmi spravodlivosti a slobody vierovyznania v údajne najliberálnejšej krajine sveta. Daniel a Bianca Samsonovci, rodičia siedmich detí, stoja pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu. Ich cieľ? Vrátiť si svoje deti, ktoré im odobrali švédske sociálne služby. Čo je dôvodom tohto drastického zásahu? Podľa úradov ide o údajný „náboženský extrémizmus“ rodičov. Pôvodný podnet prišiel od staršej dcéry, ktorá sa v škole sťažovala na zákazy mobilu a make-upu. Je však kľúčové zdôrazniť: Dievča svoju sťažnosť medzitým stiahlo! Okrem toho, úrady žiadnym vyšetrovaním nedokázali zistiť, že by rodičia deti zneužívali alebo sa k nim správali nevhodne. Rodičia sú zúfalí a tvrdia, že švédske orgány úplne ignorujú skutočné blaho detí, ktoré sa chcú vrátiť domov.
„Daň, ktorú toto odlúčenie pre rodinu predstavuje, je nepredstaviteľná. Daniel mi povedal, že ich dcéry sú pravidelne posielané do rôznych pestúnskych rodín, z ktorých každá je ďalej ako posledná. V jednom okamihu,“ povedal, „sme museli ísť 1 400 kilometrov, aby sme ich mohli vidieť.“ A zatiaľ čo im bežne umožňujú iba jednu návštevu dievčat mesačne a to pod dohľadom, „boli obdobia, keď sme ich nevideli celé mesiace“. Vyňatie z ich rodiny dievčatá nesmierne ovplyvnilo, fyzicky aj psychicky, až do tej miery, že Sára dokonca urobila viacnásobné pokusy vziať si svoj vlastný život. Všetko je navyše o to komplikovanejšie, že sa rodina, ktorá má stále 5 ďalších detí, po týchto skúsenostiach po dlhých rokoch presťahovala zo Švédska späť domov, do Rumunska. Podľa Daniela sú obe jeho unesené dcéry v zlom fyzickom a duševnom stave, čomu neprispieva ani neustály nátlak úradov na ne, aby svedčili proti vlastným rodičom. Obom sa výrazne zhoršil prospech v škole a zo Sáry „je len tieň seba samej“.
Dôležitým dôvodom, prečo švédska detská služba stále odmieta vrátiť Tianu a Sáru k svojim rodičom je, že sa uzniesla, že kresťanská rodina Samsonovcov sú „náboženskí extrémisti“. Rovnako tak poukázali na to, že aj zákaz mejkapu a mobilu je dôkazom ich údajného radikalizmu. Ich náboženské presvedčenie, bolo im povedané, „nie je kompatibilné so švédskou spoločnosťou“. Dievčatá mali taktiež pri sebe náboženské predmety, ktoré im dali rodičia, no tie im služba zabavila. Autorka upozorňuje, že názor, že rodičia majú prirodzené právo na svoje dieťa, je v severskej krajine vnímaný ako „reakcionársky“ postoj a že kým na kresťanstvo sa tam pozerajú „s podozrením“, transgender ideológia, či kritická rasová teória sú tam na školách pretláčané zo všetkých strán.
Je pozoruhodné, všíma si Smithová, že z moslimských rodín sú deti vo Švédsku odoberané len v tých najnepredstaviteľnejších a najextrémnejších prípadoch - napríklad, keď ich rodičia vzali so sebou na Blízky východ, keď tam išli bojovať do radov Islamského štátu. Kresťanom však odoberajú deti za zákaz mobilov (čo moslimom nerobia). „Je tak veľa rodín, ktoré boli zneužité. Rodiny postrácali synov aj dcéry… Desiatky tisíc detí boli odobraté, miliardy eur vyhodené do vzduchu. Lauren Smithová sa obáva, že takáto budúcnosť čaká zrejme celú Európu, ako sa vlády neustále snažia demontovať práva rodičov nad svojimi deťmi. Môže sa stať, že všetci rodičia raz budú nútení „dokazovať svoju nevinu“, aby mohli vôbec vidieť svoje deti. Samozrejme, niečo také nesmieme na Slovensku za žiadnych okolností dopustiť.
Iránsky baptistický pastor Ali Taheri prináša svedectvo o láske a odpustení i tým, ktorí sú našimi zdanlivými nepriateľmi. Ako konvertovaný moslim prináša svedectvo o láske a odpustení i tým, ktorí sú našimi zdanlivými nepriateľmi. Narodil som sa a vyrastal som v hlavnom meste Iránu - v Teheráne. Na toto obdobie mám dobré spomienky. Moji rodičia nás vychovávali v moslimskej tradícii, ale neboli tzv. „fundamentálne založení moslimovia“. Už od detstva som túžil stať sa moslimom. Bolo to jediné náboženstvo, čo som poznal. Nerozhodol som sa preň bezvýhradne pod vplyvom mojej rodiny, skôr v tom zohral rolu politický vývoj. Keď v roku 1979 vypukla Iránska islamská revolúcia, ktorá ukončila autokratický režim šacha Mohammada Rezu Pahlavího a do čela štátu vyniesla na základe ľudového hlasovania šiítske duchovenstvo, islam sa stal dôležitou súčasťou všetkých oblastí života. Účasť na demonštráciách a príslušnosť k určitej skupine pre mňa znamenali možnosť niekam sa zaradiť, k niekomu sa názorovo prihlásiť. Bol som odhodlaný robiť osvetu islamskému náboženstvu vo svete. Chcel som písať príspevky do novín, prekladať islamskú literatúru, aby sa jej myšlienky dostali k čo najširšej vrstve ľudí. Páčilo sa mi, že môžem veriť v niečo, čo ma presahuje, a že mám nádej na večný život. Islam mi tiež vnášal do života istý poriadok, súbor pravidiel, podľa ktorých som sa mohol riadiť. Celkovo však bolo moje rozhodnutie sa pre islam hlavne pocitové. Do hĺbky som islamskému učeniu nerozumel.
Čím viac som vnikal do hĺbky islamského učenia a študoval Korán, tým viac som narážal na jeho prázdnotu. Bol som skôr uchvátený tým, že som mohol zasvätiť svoj život nejakému vyššiemu cieľu. To ma postupne priviedlo k rozhodnutiu prehĺbiť svoje poznanie islamu štúdiom na univerzite. Čím viac som však vnikal do hĺbky islamského učenia a čím dlhšie som študoval Korán, tým viac som narážal na jeho prázdnotu. Môj plán robiť osvetu islamu sa začal rozpadať ako domček z karát. Hoci som si uvedomoval ohraničenosť islamského učenia a islamu ako takého, nemal som žiadnu náhradu, ktorou by som dokázal vyplniť to prázdne miesto, ktoré by vzniklo, ak by som z neho vystúpil.
Vo štvrtom ročníku na vysokej škole som študoval religionistiku a filozofiu. Náš profesor religionistiky nám dal za úlohu vybrať si nejaké náboženstvo a vypracovať o ňom hlbšiu štúdiu. Vybral som si kresťanstvo. Fascinovali ma kresťanské sakrálne stavby a sakrálne umenie, dovtedy som vlastne vnímal kresťanstvo len cez ne. V Teheráne máme množstvo tradičných arménskych kostolov. Ako moslim som však nemal právo do nich vstúpiť. Vypýtal som si teda povolenie z univerzity, s ktorým som mohol kostoly navštíviť. Zúčastnil som sa na slávení liturgie a hoci som nerozumel, čo sa hovorí, veľmi ma to oslovilo. Objavil som v tom niečo veľmi atraktívne. Keď som sa však pýtal kňazov alebo biskupov, nevysvetlili mi nič. Na kresťanstve ma fascinovali rozličné formy uctievania toho istého Boha. V rámci svojho bádania sa mi podarilo dostať i na modlitebné stretnutia charizmatického spoločenstva. Bolo to veľmi odlišné od slávenia tradičnej liturgie. Zúčastnil som sa aj na stretnutí nad Božím slovom formou Lectio Divina. Vnímal som, že v jadre kresťanstva je vzťah človeka s Bohom, že je to náboženstvo vzťahu. Človek môže hovoriť priamo k Bohu. Bolo to veľmi odlišné od toho, čo som dovtedy poznal z islamu. Ako praktizujúci moslim som sa modlil päťkrát denne, dodržiaval pôsty, ale išlo len o veľmi formálne pridržiavanie sa tradície.
Po skončení univerzity som sa rozhodol z Iránu emigrovať. Chcel som poznať zmysel života. Zanechal som všetko, celú knižnicu, ktorú som si za tie roky vybudoval. Vycestoval som do Grécka. Myslel som si, že keď je táto krajina kolískou filozofie a vedy, nájdem tu odpovede na svoje otázky. Z Grécka som ďalej smeroval do Turecka, kde som spoznal iránsku komunitu kresťanov. Na základe svedectva ich viery som mal možnosť pochopiť skutočnú hĺbku kresťanstva. Bolo to v roku 1994. Hoci som už vedel, že v kresťanstve je pravda, ktorú som tak dlho hľadal, nemohol som islam jednoducho vytesniť zo svojho života. Najväčšou zmenou bolo pre mňa to, že som sa odrazu nemusel spoliehať sám na seba. Navyše som sa obával, že sa mi pri kresťanstve stane niečo podobné, ako som zažil pri islame. Že po čase zistím, že ani v kresťanstve nenájdem to skutočné naplnenie a zmysel. Istý čas som bol preto akoby na križovatke a chodil do kostola i do mešity. To ma však vovádzalo do stále väčšieho chaosu. Napriek tomu, že som navonok robil všetky náboženské úkony, žil som veľmi sekulárnym spôsobom života. Potom som sa opäť rozhodol emigrovať, až som napokon zakotvil na Ukrajine.
Prelomovým bol rok 2000, keď som žil v Kyjeve. Nakontaktoval som sa na anglicky hovoriacich členov baptistickej cirkvi. Pastor ma pozval na stretnutia zamerané na hlbšie štúdium Biblie a táto skúsenosť mi skutočne zmenila život. Po roku intenzívneho štúdia a pravidelných stretnutí v kruhu baptistickej cirkvi som pochopil, že na to, aby som sa skutočne stal kresťanom, musím pred Bohom uznať svoju hriešnosť a činiť pokánie. Pochopil som, že moje dovtedajšie štúdium Biblie bolo prípravou práve na tento moment. Najväčšou zmenou bolo pre mňa to, že som sa odrazu nemusel spoliehať sám na seba. To, keď som pochopil, že môj život nestojí na mojej morálnej bezúhonnosti, ale na Božej milosti. Tiež som pochopil, že moja skutočná hodnota je v tom, že som bol vykúpený Ježišovou krvou, a nie je závislá od môjho výkonu. Túžil som, aby sa zvesť o Kristovi rozšírila i medzi moslimov. Aby ho spoznali ako osobného a milujúceho Boha. Rozhodol som sa preto odísť z práce a venovať svoj život naplno evanjelizačnej službe a pastorácii. Následne som absolvoval štúdium na inštitúte Bible college a stal som sa pomocným pastorom.
Kyjev je veľmi multikultúrny, no imigranti z rôznych kútov sveta majú tendenciu združovať sa v komunitách. Mal som množstvo priateľov medzi cudzincami z Blízkeho východu, ktorí prišli na Ukrajinu. Veľkou výhodou bolo, že sme mali spoločný jazyk farsi. Niektorí moslimovia z Blízkeho východu prišli ako utečenci a u kresťanov našli útočisko. Pamätám si napríklad siedmich Iráncov, ktorých kresťanstvo tak oslovilo, že sa po roku štúdia Biblie dali pokrstiť. Vnímam to ako veľkú Božiu milosť, že som ich na tejto ceste mohol sprevádzať. Distribuovali sme obrovské množstvo Biblií v jazyku farsi, organizovali sme evanjelizácie pre mladých, venovali sme sa závislým od alkoholu a drog, navštevovali sme chorých. Realizovali sme rôzne formy evanjelizačnej služby. No najmä sme sa snažili byť týmto ľuďom blízko, aby z nás cítili Božiu lásku. Postupne sme vytvorili pomerne silnú kresťanskú komunitu ľudí z Iránu, ktorá sa stále rozrastala.
Počas evanjelizácií som zažil viacero silných momentov. Pamätám si napríklad na jedného mladého chlapca, ktorého sme stretli na hlavnej stanici v Kyjeve. Vyzeral dosť zúbožene a mal poranenú ruku. Podľa jeho výzoru som usúdil, že bol zrejme pod vplyvom drog. Opýtal som sa ho, či by som mu mohol nejako pomôcť. Potreboval ošetrenie, tak som ho zobral do najbližšej nemocnice a počkal som, kým sa o neho postarajú. Postupne som mu počas nášho rozhovoru začal vravieť o Bohu, ktorý má o neho záujem, a to presne v tom stave, v akom momentálne je. Že na to, aby prišiel k Bohu, na sebe nemusí absolútne nič meniť, lebo je milovaný a prijímaný Bohom presne taký, aký je. Myslím si, že v tom čase vôbec nechápal, čo som mu tým chcel povedať. Keď sme sa lúčili, dal som mu na seba kontakt a pozval som ho na našu nedeľnú bohoslužbu. Nepredpokladal som, že ho ešte niekedy uvidím. Na moje prekvapenie však v nedeľu prišiel do nášho kostola a postupne začal chodievať pravidelne. Neskôr mi povedal, že v ten večer, keď sme sa prvýkrát stretli, mal v úmysle spáchať zločin, za ktorý mu už dokonca zaplatili. Po našom stretnutí však prišiel domov a rozhodol sa, že peniaze vráti. Prerušil všetky kontakty so zločineckými skupinami.
Moji rodičia už nežijú, ale bratia s mojím rozhodnutím nesúhlasili a nemali preň pochopenie. Dokonca sa ma snažili vydediť, aby ma takýmto spôsobom potrestali. Dodnes sa nestotožňujú s tým, čo robím, presviedčajú ma, že som na nesprávnej ceste, a obhajujú učenie islamu. Naďalej ostávame v kontakte, ale pri téme viery sa rozchádzame. V našej rodine ide o veľmi citlivú tému. Modlím sa, aby moji príbuzní pochopili, že islam nedokáže uspokojiť ich najhlbšiu túžbu po láske a naplnení, ktorú si každý človek v sebe nesie.
O islame sa zvykne hovoriť ako o násilnom náboženstve. Islam sám seba prezentuje ako mierové náboženstvo, ale z môjho pohľadu je toto tvrdenie neúprimné. Ak človek skúma do hĺbky učenie islamu, mnohokrát naráža na to, že ak ho niekto interpretuje doslova, vedie ho to k násiliu. Islam navyše neposkytuje slobodu vybrať si vieru, ktorú človek chce. V moslimských krajinách je to úplne iné ako v európskych, prevažne kresťanských. Mladý človek sa tu môže slobodne rozhodnúť, v čo chce veriť a k akému náboženstvu sa chce hlásiť. V moslimskej rodine je to nepredstaviteľné. Rodina by takéto rozhodnutie svojho člena neakceptovala, a ak by sa rozhodol konvertovať na iné náboženstvo, úplne by sa ho vzdala. Jednoducho, na základe tohto činu by pre nich prestal existovať. V niektorých prípadoch dokonca reagujú členovia rodiny i násilím.
Vidíte konkrétne prepojenie medzi vojnami vo svete a islamom? Nejaké prepojenie tam určite existuje. Dokonca aj to, čo sa v súčasnosti deje na Ukrajine, môže podľa môjho názoru súvisieť s náboženstvom. Islam vystupuje proti židovsko-kresťanskej tradícii, ktorá pochádza rovnako od židov, ako aj od kresťanov a rovnaký prístup vyznáva i Rusko. Myslím si, že tu je prítomný istý vplyv islamu na Rusko, ale je to len moja domnienka. Keď sa však pozrieme na hnutia ako Taliban alebo tzv. Islamský štát, iba ťažko sa dá vyvrátiť, že islam je násilné náboženstvo.
Bolo vašou motiváciou hovoriť moslimom o láske k nepriateľom? Áno. Vždy som sa snažil hovoriť o tom, čo učí Kristus o vzťahu k nepriateľom, ako to ukázal i na vlastnom príklade, keď sa modlil za tých, ktorí ho išli ukrižovať. Som presvedčený, že áno. Verím, že cestou spoločného dialógu, v ktorom sa budeme navzájom počúvať, to možné je. Vnímam však aj to, že je veľmi dôležité ponechať každému možnosť výberu, aby si mohol slobodne zvoliť, k akému náboženstvu chce patriť. To býva niekedy pre islam kameňom úrazu. Do veľkej miery ide, podľa mňa, o otázku vzťahu. Ak mám s druhým človekom vybudované priateľstvo, som ochotný ho počúvať a rešpektovať jeho vierovyznanie.
Švédsko sa potýka s hlbokou sekularizáciou, ktorá ovplyvňuje aj tradičné kresťanské cirkvi. Elenna Briacca, pôvodom Talianka, žije vo Švédsku už desať rokov a je svedkom tejto transformácie. Ako jediná katolíčka v svojom okolí, stretáva sa s ľuďmi, ktorí sú často nábožensky nevzdelaní a nevedia rozlíšiť medzi jednotlivými cirkvami. V sekulárnej spoločnosti, kde Boh už nehrá takú rolu, sa kresťanský život stáva radikálnou osobnou voľbou. „Nemám možnosť hovoriť o Ježišovi, ale môžem byť svedectvom svojím životom. Aj to je evanjelizácia. Napokon, aj prvých kresťanov v časoch prenasledovania rozpoznali len podľa toho, ako sa milujú. Aj ľudia v sekulárnej spoločnosti sú veľmi citliví na lásku, hoci to nepovedia.“
Švédska spoločnosť je charakteristická silným individualizmom a dôrazom na osobnú slobodu. Rodinné vzťahy sa často oslabujú, čo vedie k osamelosti starších ľudí. Štát síce podporuje mladých v osamostatnení už v sedemnástich rokoch, no tento prístup narúša prirodzené väzby medzi generáciami. Rodiny sú často fragmentované kvôli rozvodom, ktoré sú vo Švédsku bežné a právne jednoduché. Toto prostredie predstavuje výzvu pre kresťanské spoločenstvá, ktoré sa snažia udržať vieru a hodnoty v spoločnosti, kde sú tieto často považované za zastarané alebo nekompatibilné.
V kontexte týchto výziev je dôležité poznamenať, že švédska vláda čelí obvineniam z dezinformačných kampaní týkajúcich sa odoberania detí moslimským rodinám. Premiér Ulf Kristersson tieto tvrdenia rázne poprel a označil ich za systematickú a rozsiahlu dezinformačnú kampaň. Švédske sociálne služby však čelia kritike aj v prípade rodiny Samsonovcov, kde boli deti odobraté na základe údajného náboženského extrémizmu rodičov, hoci neboli preukázané žiadne dôkazy o zneužívaní či nevhodnom správaní.
Born Muslims vs Converts Explained in 8 Minutes
Švédsko, kedysi bašta protestantizmu, dnes zažíva úpadok kresťanstva, pričom klesá počet členov tradičných cirkví a rastie záujem o iné vierovyznania, najmä medzi migrantmi. Napriek tomu, že oficiálne je 70% obyvateľstva protestantského vierovyznania, aktívnych veriacich je oveľa menej. Katolícka cirkev, hoci má len asi 1,2% oficiálnych členov, funguje najmä vďaka misiám pre migrantov. V tejto sekularizovanej spoločnosti sa kresťanské spoločenstvá snažia prepojiť a vytvárať mosty, aby udržali vieru a hodnoty živé.
