Vplyv výchovy na dieťa: Ako formujeme budúcnosť

Naši rodičia alebo všeobecne ľudia, ktorí sa o nás v detstve a počas dospievania starali, významne ovplyvnili to, akí sme, ako sa správame vo vzťahoch a ako vnímame svet okolo nás. Spôsob, akým nás vychovávali, tiež v budúcnosti určí to, ako budeme vychovávať svoje deti. Prečo hrá výchova tak významnú rolu v celom našom živote? Už Sigmund Freud zdôrazňoval význam raného detstva a jeho vplyv na celý ďalší život človeka. Neskôr psychológ a psychoanalytik John Bowlby prišiel s teóriou vzťahovej väzby, ktorá bola naozaj prevratná a dodnes jej psychológovia a psychoterapeuti venujú veľkú pozornosť. To, aký vzťah k nám v detstve majú naši rodičia či opatrovníci, teda naše vzťahové osoby, určuje, aké vzťahy budeme neskôr v dospelosti nadväzovať a akú budú mať kvalitu.

Výchova dieťaťa je komplexný a neustále sa vyvíjajúci proces, ktorý má zásadný vplyv na jeho psychický, emocionálny a sociálny vývoj. Existuje množstvo rodičovských rolí a prístupov, ktoré ovplyvňujú zdravý a šťastný rozvoj detí. Rodičia, ktorí sa snažia o dobrú výchovu, často pociťujú stres z toho, koľko úsilia musia vynaložiť, aby si boli istí, že nič nezanedbali. Tento článok sa snaží pomôcť udržať si zdravé medze rodičovstva a poskytnúť ucelený pohľad na vplyv výchovy na dieťa z psychologického hľadiska.

Kľúčové parametre výchovy

Výskumy Earla Schaefera z roku 1959 identifikovali dva kľúčové parametre výchovy detí: emocionálny vzťah rodiča voči dieťaťu a riadenie dieťaťa. Ak sú oba tieto aspekty v zdravej miere prítomné, vedú k výchove zdravého a šťastného dieťaťa.

Emocionálny vzťah

Emocionálny vzťah zahŕňa lásku, prijatie, podporu a porozumenie zo strany rodiča. Dieťa, ktoré cíti, že je milované a akceptované bezpodmienečne, si buduje zdravé sebavedomie a dôveru v seba i v druhých. Rodičia, najmä matka alebo primárna vzťahová osoba dieťaťa, by mali predovšetkým v prvých rokoch života dieťaťa vedieť promptne reagovať na jeho potreby a byť na dieťa vyladení. To znamená, že ak dieťa napríklad plače, mali by ho utešiť, ak je nahnevané, nemalo by za to byť pokarhané, ale rodič by mal dieťaťu vysvetliť, že teraz sa asi hnevá, pretože napríklad v obchode nedostalo hračku, ktorú chcelo.

Riadenie dieťaťa

Riadenie dieťaťa sa prejavuje najmä v roli nárokujúceho rodiča. Zahŕňa stanovovanie hraníc, cieľov a očakávaní, ktoré dieťa učí sebadisciplíne, sebakontrole a dodržiavaniu pravidiel. Nárokujúci rodič je dôležitá rola, ktorá pomáha dieťaťu naučiť sa sebadisciplíne, sebakontrole, režimu aj sebapoznávaniu. Deti sa učia sebakontrole tak, že im rodič vytvára pravidlá a hranice, ktoré ich učia zvládať a dodržiavať. Stanovovanie hraníc je kľúčové pre rozvoj sebadisciplíny a sebakontroly u dieťaťa. Hranice by mali byť jasné, konzistentné a primerané veku dieťaťa. Je dôležité, aby dieťa rozumelo dôvodom, prečo sú hranice stanovené. Dodržiavanie pravidiel učí dieťa rešpektu k autoritám a spoločenským normám. Rodič by mal byť dôsledný pri presadzovaní pravidiel, ale zároveň by mal byť ochotný ich prehodnotiť a upraviť podľa veku a okolností dieťaťa.

Vplyvy na formovanie osobnosti

Na to, ako rodičia reagujú, má do značnej miery vplyv ich temperament, ktorý sa v priebehu života mení len minimálne. Niektorí ľudia majú miernu povahu, často reagujú flegmaticky, ľahko sa adaptujú na nové situácie a na frustrácie rôzneho druhu väčšinou reagujú pokojne. Iní ľudia sú zase viac hanbliví, na neznáme situácie si zvykajú ťažšie, častejšie sa u nich prejavuje nervozita. Existujú však aj konfliktní ľudia, ktorí sú často aj podráždení, nevedia si takmer z ničoho tešiť, sú tvrdohlaví, výbušní a majú veľký problém prispôsobovať sa zmenám. Tieto znaky charakteru, samozrejme, ovplyvňujú aj výchovu detí.

Veľa odborníkov hovorí o tom, že akí z nás budú rodičia, sa rozhoduje v našom útlom detstve. Teda spôsob, akým nás naši rodičia vychovajú, vo veľkej miere ovplyvňuje to, ako my budeme vychovávať vlastné deti. Keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, mnohí z nás si spomínajú na množstvo viet a spôsobov, ktorými na nás pôsobili naši rodičia. Ak sme mali rodičov, ktorí nám prejavovali bezpodmienečnú lásku, rozprávali sa s nami láskavo a snažili sa nás pochopiť, pravdepodobne aj my sa budeme k našim deťom správať podobným spôsobom. Ak však naši rodičia boli prísni, neustále nás kritizovali, nevedeli sa na svet pozerať našimi očami, existuje určité nebezpečenstvo, že takto budeme k deťom pristupovať aj my. Ak však nechceme postupovať tak, ako naši rodičia, je potrebné si tento vplyv uvedomiť a potom upraviť naše správanie.

Keď človek dostane dobrú výchovu, má ako rodič na začiatku výhodu. Ak ste nemali to šťastie, pravdepodobne to budete mať ťažšie, ale pomôcť vám môže uvedomenie si, že vaše výchovné prístupy budú ovplyvňovať zážitky z detstva, ktoré budete môcť korigovať. Existujú aj takí rodičia, ktorí napríklad prežili veľmi tvrdú výchovu a uvedomujú si to až veľmi silno. V snahe zaistiť, aby ich deti prežili lepšie detstvo než oni sami, ich niekedy až veľmi rozmaznávajú, ustupujú ich rozmarom a boja sa ich upozorňovať na chyby. Môže sa potom stať, že v tejto rodine bude mať rozhodujúce slovo dieťa. Základom by malo byť dosiahnutie správnej rovnováhy, ale to je niekedy veľmi ťažké.

Aj keď nás najväčšou mierou ovplyvňujú rodičia, výrazným spôsobom na nás vplývajú aj starí rodičia, rodinní príslušníci, učitelia, tréneri a tiež tí ľudia, s ktorými prežívame dostatočné množstvo času. Kim Oates vo svojej knihe Dvacet rad rodičům píše, že výskumy detí s dysfunkčných rodín ukázali, že síce tieto deti počas dospievania mali rôzne emocionálne a iné problémy, väčšina z týchto detí zvládla svoj život v dospelosti bez problémov. Keď vedci skúmali, ktorá skupina z týchto detí v dospelosti zvládala svoj život bezproblémovo, ukázalo sa, že to boli tí, v okruhu ktorých sa v detstve okrem rodičov pohybovali aj dospelé osoby s dobrými vlastnosťami. Mohli to byť príbuzní, kamaráti, učitelia a podobne. Vďaka týmto osobám si deti podvedome modelovali vlastné správanie a vyhli sa tak príkladu svojich rodičov.

Ak váš partner/partnerka má z detstva dobrú skúsenosť so svojimi rodičmi, môžete sa od neho naučiť vhodné metódy pôsobenia na vlastné deti. Obzvlášť vtedy je to vhodné, keď vaše detstvo bolo problematické.

Napríklad ak vy máte konfliktnú povahu a vaše dieťa je veľmi pomalé, môže vám to priniesť množstvo sklamaní a zlosti, lebo vaše dieťa sa nebude na veci pozerať rovnako ako vy. Temperament je vrodený a nedá sa zmeniť. Správanie sa zmeniť dá.

Prvému dieťaťu venujú rodičia veľké množstvo pozornosti a aj vďaka tomu sú tieto deti väčšinou veľmi úspešné. Keď prídu na svet ďalšie deti, rodičia sa stávajú flexibilnejšími. Niekedy sú o niečo menej nároční a prispôsobujú svoje očakávania realite. Väčšinou je to spôsobené aj tým, že majú menej času venovať sa len jednému dieťaťu. Svoj čas musia rozdeliť medzi viaceré deti.

Výchovné štýly a ich vplyv

Psychologička Diana Baumrind na konci 60. rokov 20. storočia uskutočnila výskum na základe dôkladného pozorovania rodičov a ich detí. Vďaka tomuto výskumu vytvorila štyri výchovné štýly v rodine, ktoré sa dodnes používajú v psychológii.

Obhajcovia autoritatívnej výchovy detí sú presvedčení o tom, že dieťa má počúvať. Vždy a všade. Neexistujú výnimky. Urobia všetko preto, aby im dieťa „neskákalo po hlave“, čo je pomerne častý jav tzv. voľnej výchovy, pri ktorej sa deťom necháva absolútna sloboda a nenastavujú sa žiadne hranice.

Autoritatívna výchova

Tento štýl výchovy kombinuje jasne stanovené hranice s láskou, rešpektom a podporou. Vplyv na dieťa: Sebavedomie a zdravá sebadôvera, dobré sociálne zručnosti, schopnosť riešiť problémy, vnútorná motivácia a zodpovednosť. Autoritatívna výchova je považovaná za najefektívnejšiu, pretože pomáha deťom rozvíjať zdravé sebavedomie a samostatnosť. Rodičia sa k deťom správajú ako k rovnocenným partnerom, s úctou a rešpektom, čo zároveň v deťoch podporí úctu a rešpekt voči svojim rodičom. Nie pomocou strachu, vyhrážok a nadávok, ale pomocou vnímavého a rešpektujúceho prístupu.

Autoritárska výchova

Tento prístup je založený na prísnych pravidlách, vysokých nárokoch a nízkej miere citovej podpory. Rodičia očakávajú poslušnosť bez diskusie a často používajú tresty. Vplyv na dieťa: Nízka sebadôvera, strach z chýb a zlyhania, problémy s komunikáciou a vyjadrením emócií, skôr vonkajšia než vnútorná motivácia. Deti vychovávané týmto spôsobom môžu byť síce disciplinované, ale často sa cítia nepochopené a majú problém s vlastnou hodnotou. Aj autoritatívna výchova, ktorú možno aj vy dôverne poznáte z detstva, má svoje nevýhody. Rešpekt a strach sú dve diametrálne odlišné veci. Vzájomný rešpekt je známkou vyváženého vzťahu, zatiaľ čo pri strachu z trestu absentuje láska. Dieťa vychovávané autoritatívnym spôsobom výchovy zvykne plniť všetky nariadenia rodičov bez slova, hoci v jeho vnútri to môže poriadne vrieť. Neraz sa práve takéto deti dostávajú do partie, v ktorej budú automaticky plniť príkazy autority. Rodič sa viac sústredí na jeho mínusy, pričom kladné stránky bude považovať za samozrejmú vec. To úzko súvisí so zníženým sebavedomím dieťaťa, ktoré bude mať vďaka prísnej výchove tak vysoko postavenú latku, že samo na seba začne byť príliš kritické. Každá chyba je skúsenosť. „Odriekaného chleba najväčší kus býva.“ A je to naozaj tak. Dieťa, ktoré je vychovávané príliš prísne, zákonite začne túžiť po slobode. U takýchto detí je oveľa vyššia pravdepodobnosť rebélie v porovnaní s ich rovesníkmi, ktorí neboli vychovávaní autoritatívne. Aj vy máte problém povedať si otvorene svoj názor či prejaviť zdravú dávku asertivity? Môže to byť spôsobené aj prísnou výchovou, ktorá bráni slobodnému prejavu. Akákoľvek snaha prejaviť svoj názor býva autoritatívnymi rodičmi väčšinou vnímaná ako odvrávanie, čo u dieťaťa posilňuje presvedčenie, že povedať to, čo si myslí, je nesprávne.

Permisívna výchova

Tento štýl je charakteristický veľkou voľnosťou a nedostatkom hraníc. Rodičia sú láskaví a podporujúci, ale nekladú deťom jasné požiadavky a pravidlá. Vplyv na dieťa: Nízka schopnosť zvládať frustráciu, problémy s autoritou a rešpektom k pravidlám, nízka zodpovednosť a slabá sebakontrola, riziko egocentrického správania. Hoci deti vychovávané permisívne môžu mať vysokú sebadôveru, často im chýba disciplína a schopnosť vyrovnať sa s prekážkami. Liberálny štýl je zase presným opakom autokratického, dieťa má obrovskú slobodu vo všetkom, rodičia v podstate ani veľmi nevychovávajú. Dieťa však potrebuje bezpečné hranice a mantinely, v ktorých sa, obrazne povedané, môže pohybovať. Tento výchovný štýl ich však neposkytuje.

Zanedbávajúca výchova

Tento štýl je charakterizovaný nízkou mierou kontroly aj citovej podpory. Rodičia môžu byť emocionálne alebo fyzicky neprítomní, či už v dôsledku pracovného vyťaženia, osobných problémov alebo iných faktorov. Vplyv na dieťa: Nízka sebaúcta a neistota, zvýšené riziko depresie a úzkosti, tendencia k problémovému správaniu, hľadanie náhradného prijatia v nevhodných skupinách. Deti, ktoré nezažívajú dostatok rodičovského záujmu, môžu mať problémy so vzťahmi a často sa snažia nájsť prijatie inde, čo ich môže viesť k rizikovému správaniu.

Komunikácia a prostredie v rodine

Komunikácia je základným pilierom vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Nie je len o tom, čo hovoríme, ale aj o tom, ako načúvame, aké signály vysielame neverbálnou rečou a akú atmosféru v rodine vytvárame. Deti, ktoré cítia, že im rodičia načúvajú a berú ich pocity vážne, majú väčšiu istotu vo svojom prostredí a sú ochotnejšie sa otvárať. Keď s deťmi otvorene hovoríme o ich pocitoch, učíme ich, ako svoje emócie pomenovať, pochopiť a zvládať. Ak sa dieťa naučí vyjadrovať frustráciu, radosť či smútok slovami, je menšia pravdepodobnosť, že svoje pocity bude prejavovať nevhodným správaním, ako sú záchvaty hnevu či agresia.

Malé deti, školáci, teenageri a koniec koncov ani dospelí nemajú radi diktatúru, ale láskavé a rozumne vysvetlené dôvody, prečo je dobré niečo robiť alebo nerobiť. Najlepšími knihami, ktoré som o komunikácii rodičov s deťmi a teenagermi čítal sú od skvelej dvojice autoriek Adele Faber a Elaine Mazlish. Je v nich veľa typických rodičovských situácií a konkrétnych návodov ako z pozície rodičov komunikačne zvládať rozhovory tak, aby nás deti počúvali. Platia oba významy toho slova - aby načúvali aj poslúchali.

Sme sociálne tvory a je jedno ako veľmi sme spoločenskí povahovo. Introvertovaní alebo extrovertovaní rodičia by mali rovnako podporovať spoločenské kontakty svojich detí. Deti ich potrebujú ešte viac ako dospelí, lebo tak sa učia ako fungovať s rôznorodými ľuďmi. Stretávanie sa s inými rodinami, kamarátmi, susedmi, bývalými spolužiakmi, či kolegami z práce a ich deťmi posilňuje u detí množstvo ich zručností a prináša množstvo pozitívnych aj negatívnych skúseností. Je veľa možností ako spoločenské stretávanie zabezpečiť - zavolať druhých k sebe na návštevu, ísť k nim na návštevu alebo sa vybrať spolu do prírody. Prijať k sebe kamarátov vašich detí, nechať ich blázniť sa a hrať sa.

Stretávanie s rôznorodými ľuďmi deťom zabezpečí, že zažijú podporujúcich aj odmietavých ľudí, srdečných aj chladných ľudí, zapájajúcich aj individualistických ľudí, náročných aj nenáročných ľudí, spoločensky uzavretých aj otvorených ľudí - a od nich sa veľa užitočného naučia.

Príroda je úžasná učiteľka a zvládne urobiť účinné minimum výchovy aj za nás. Sme tvory, ktoré celú evolúciu boli vonku. Lenže dnešné deti sú oproti generácii ich rodičov stále vo vnútri. V priemere sú 15 minút vonku!

Naša najobľúbenejšia činnosť s deťmi bola ísť von. Vybrali sme sa do najbližšieho lesíka, či parčíka a tam ich nechali nech si robia program. Stovky hodín, ktoré naše deti strávili pred chatou, hrabaním v hline a blate, stavaním priehrad na potoku, behaním po lúke a spaním v stane pred chatou, im prospelo oveľa viac ako keby sme sa o nich starali my, rodičia. Deti si vonku robia program inštinktívne. Deti vám vonku nepovedia „Poď sa so mnou hrať!“ alebo „Nudím sa!“. Deti si nájdu palice, šermujú sa s nimi alebo kosia burinu, voňajú ku kvetom, sledujú veľkého chrobáka alebo čmeliaka ako lezie do nory, vylezú na spadnutý kmeň, váľajú sa po zemi ako mačatá, hádžu kamene do potoka alebo jazera, vzájomne sa naháňajú a inšpirujú sa k ďalším novým a novým činnostiam. Nikdy ich to neomrzí. V zime, na jeseň, v lete, či na jar, v horúčavách aj počas vlhkých období. Deti počasie neriešia. Vybehané, vyhrané, vyváľané, unavené deti - sú šťastné deti. A aby mali čo jesť a piť. Pobyt vonku je najlepší výcvik pre deti - otužia sa, pohýbu sa, urobia si sami program a množstvo iných vecí, ktoré ich robí šťastnými.

Výchova tak môže byť pre dieťa neempatická, autoritatívna alebo až mocenská. Ak sa dieťa necíti prijímané, necíti sa byť v bezpečí, nie je akceptované také aké je a podporované rodičmi v jeho autonómii a v individualite, môže sa cítiť nemilované alebo aj nechcené. Toto najcitlivejšie obdobie pre vznik psychotraumatického zranenia začína počatím a trvá minimálne do obdobia 6. rokov života dieťaťa. U dieťaťa tak ľahko môže dôjsť k zraneniu, ktoré podporí vznik psychotraumatizácie, ak sa traumatizácia často opakuje a trvá dlhšie obdobie. Jednoduchým príkladom prirodzených potrieb detí je napríklad spontánnosť a pohyb. Deti bežne nevydržia sedieť dlho a začnú sa otáčať, neskôr poskakovať. Pohybom sa zbavujú nahromadeného vnútorného napätia, čím sa uvoľnia ich svaly a kosti. Spontánny pohyb je častokrát z výchovného hľadiska nie vždy žiadúci. Pre deti niekedy až nebezpečný. Preto musíme svoje deti výchovne usmerňovať, aby si neublížili. Ak však dieťa usmerňujeme prevažne príkazmi či zákazmi, bez vysvetlenia a tolerancie jeho pocitov hnevu, smútku alebo bezmocnosti, ktorú vzhľadom k jeho veku nevie vedome regulovať, môžeme u neho podporiť traumatizáciu a potlačiť jeho prirodzené sebavyjadrenie. Potlačenie emócií sa neskôr obráti proti dieťaťu tak, že sa naučí autoritám prispôsobovať a podriadiť sa na úkor seba. Bude menej priebojné a nebude si veriť.

Ak naopak dieťaťu pri každom hneve a vzdore vyhovieme, naučí sa svoj hnev kompenzovať a vynúti si mocou to, čo potrebuje. Niekedy je veľmi ťažké nájsť správnu mieru a rovnováhu medzi bezpodmienečnou akceptáciou dieťaťa a stavaním hraníc. Tie by mali byť síce pevné, no s dostatočným citom. S rešpektom a akceptáciou prežívaného smútku, či hnevu dieťaťa, ktoré prežíva vtedy, ak niečo čo si veľmi želá, nedosiahne. Rodič mu to preto potrebuje dostatočne vysvetliť. Napríklad ak povie:“ Viem, že sa hneváš, no nemôžeš ísť cez cestu sám. Ešte si malý, ublížil by si si. Keď budeš väčší, budeš chodiť aj sám.

Na záver môžeme dodať, že všetky naše potlačené emócie a vnútorné nahromadené napätia, konflikty, ale aj kompenzačné mechanizmy sa neskôr manifestujú v držaní nášho tela alebo prejavom bolesti určitej časti (segmentu) tela.

Časté chyby vo výchove a ich riešenie

Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie, no v snahe správne ho viesť sa môže dopustiť chýb, ktoré majú dlhodobý vplyv na jeho vývoj. Medzi najčastejšie chyby patrí nadmerná kontrola a ochrana, nedostatok hraníc a pravidiel, kritizovanie namiesto povzbudzovania, porovnávanie s inými deťmi, nedostatok času a pozornosti a tresty namiesto výchovy.

Výchova detí je neustály balans medzi láskou, podporou a stanovovaním hraníc. Zdravé hranice sú kľúčové pre to, aby deti vyrastali v bezpečnom, predvídateľnom a rešpektujúcom prostredí. Pomáhajú im rozvíjať sebadisciplínu, zodpovednosť a empatiu. Hranice by mali byť jasne definované, konzistentné a mali by rešpektovať potreby dieťaťa.

Gény verzus výchova a rodinné prostredie

Z hľadiska genetiky je každé dieťa obrazom oboch svojich rodičov. Polovicu génov dedí od matky a druhú polovicu od otca. Všetky naše gény a dedičné faktory ovplyvňujú to, kým sme - od nášho fyzického vzhľadu až po naše osobnostné charakteristiky. V 17. storočí propagoval známy filozof John Locke dôležitosť výchovy a preslávil sa teóriou „nepopísanej dosky“ (tabula rasa). Podľa tejto teórie sa dieťa rodí s čistým štítom a osobnosť sa formuje prostredníctvom jeho zmyslov a skúseností. Neskôr Charles Darwin propagoval dedičnosť a zdôrazňoval biologický základ vývinu človeka. V 20. storočí sa opäť dostala do popredia výchova a učenie vďaka novému smeru tzv. behaviorizmu.

Doteraz nikto nedokázal presne určiť podiel vplyvu dedičnosti a výchovy. Isté je, že obidva faktory majú nezastupiteľnú úlohu vo vývine človeka. Odborníci sa však zhodujú v tom, že na niečo majú väčší vplyv gény, na iné zase výchova a rodinné prostredie. Každý z nás má isté predispozície na vlastnosti, schopnosti a zručnosti, avšak výchovou a pôsobením okolia a spoločnosti ich môžeme rozvíjať. Gény a genetické predispozície určujú naše hranice. Napríklad ak budeme pravidelne trénovať nejaký šport, určite nám to pôjde lepšie a zlepšíme sa v ňom, ale bez správnej genetickej predispozície je malá pravdepodobnosť, že sa z nás stane nadpriemerný športovec.

Rodina a jej fungovanie je základom každej spoločnosti a jej prvoradou úlohou je výchova detí. Má veľmi dôležitú úlohu v rámci socializácie, poskytuje dieťaťu prvé a významné skúsenosti do ďalšieho života. Ukazuje mu ako sa máme správať jeden k druhému, spolupracovať, pomáhať si navzájom, akým spôsobom reagovať, keď sa v niečom nedarí. Dieťa sleduje názory, postoje a hodnoty rodičov. Citové zázemie v rodine má nezastupiteľnú úlohu pre vývin dieťaťa. Pozitívne a vrelé vzťahy v nej uľahčujú vytvorenie kladného vzťahu k ostatným. Na rodinu sú kladené isté požiadavky, plní určité úlohy voči sebe a zároveň aj voči spoločnosti. Tieto úlohy predstavujú základné funkcie rodiny. Jednou z dôležitých funkcií je zabezpečenie emocionálne naplneného a stabilného prostredia, ktoré je nevyhnutnou podmienkou pre zdravý osobnostný rozvoj dieťaťa. Od toho závisí, či sa dostatočne rozvinú potencionality dieťaťa, či z neho vyrastie vyrovnaná osobnosť, alebo naopak, budú prítomné rôzne psychické poruchy dieťaťa.

Niektoré charakteristiky sú spojené s vplyvmi prostredia. Ako sa niektoré dieťa správa, môže byť spojené s vplyvmi, ako sú rodičovský štýl výchovy a získané skúsenosti. Napríklad dieťa sa môže naučiť pozorovaním a posilňovaním hovoriť „prosím“ a „ďakujem“. Ďalšie dieťa by sa mohlo naučiť agresívne správať pozorovaním starších detí, ktoré sa na ihrisku púšťajú do násilného správania. V tomto prípade ide o tzv. sociálne učenie. Od prvých okamihov nášho života sa formuje interakcia dedičnosti a prostredia, kto je dieťa a kým sa stane. Kým genetické predpoklady, ktoré dieťa zdedí po svojich rodičoch, môžu stanoviť plán rozvoja, prostredie a výchova môžu ovplyvniť spôsob, akým sú tieto smery vyjadrené, tvarované prípadne potlačené. Ide o celoživotnú a trvalú interakciu výchovy, prostredia a génov.

Čo môžu rodičia urobiť? Plniť základné funkcie rodiny. Uvedomiť si, čo dieťa baví, čo mu robí radosť a potom ho v tom podporovať a rozvíjať. Nikdy si nemôžete byť istí, aké genetické predispozície zdedilo. Práve preto je dôležité poskytovať dieťaťu rôzne aktivity a sledovať, čoho sa chytí. Snažte sa s dieťaťom vytvoriť naplnený a láskyplný vzťah. Buďte pozorní, podporujúci a milujúci pozorovatelia svojho dieťaťa. Nelipnite na detailoch, na ktorých až tak nezáleží.

Mnohí rodičia si zvolia autoritatívny typ výchovy v snahe zjednodušiť výchovu dieťaťa. Vnímajú, že oveľa ľahšie je dieťaťu niečo prikázať alebo zakázať, ako mu vysvetľovať súvislosti, čo si vyžaduje čas. Štúdia publikovaná v Child: care, health and development ukázala, že prísna výchova môže u rodičov detí s poruchou vývoja viesť k zvýšenému stresu. Autoritatívna, ako aj voľná výchova môže mať negatívny dopad na dieťa.

Psychomotorický vývin dieťaťa ovplyvňujú viaceré procesy, z ktorých každý má svoje dominantné miesto v určitej etape vývine a súčasne každý z týchto procesov je integrálnou zložkou jedného celku. Niektorí psychológovia, ako napr. Hebb, tvrdia, že práve asociované funkcie sú rozhodujúce pre budúcu intelektovú kapacitu jedinca. Predpokladajú, že spôsob, akým sa bude stimulácia vykonávať a prenášať do vývinu, je základom pre vyššie kognitívne funkcie mozgu. V prvých dvoch rokoch sú to najmä zmyslovo - motorické funkcie mozgu, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu v repertoári správania dieťaťa.

Ideálom pre optimálny vývin každého dieťaťa je rodinné prostredie. To platí v plnej miere aj pre deti s mentálnym postihnutím. Rodičia sú nevyhnutnou súčasťou integrálnej výchovy detí s mentálnym postihnutím. Iba vzájomnou spoluprácou s odborníkmi možno dosiahnuť situáciu pre optimálny vývin detí so špecifickými potrebami. Niekedy to však zo subjektívnych alebo objektívnych príčin (odmietnutie dieťaťa s MP rodičmi, vážne ochorenia matky alebo iné sociálne problémy) nie je možné.

Aby sa deti s oneskoreným psychomotorickým vývinom mohli vyvíjať čo najlepšie, potrebujú včasnú pomoc a adekvátnu starostlivosť. Nároky na rodičov - najčastejšie na matku, ktorá zostáva na materskej dovolenke - často presahujú jej fyzické a psychické možnosti. Rodina potrebuje odborné poradenstvo hneď po narodení dieťaťa, ale aj v procese získavania samostatnosti svojho mentálne postihnutého člena rodiny, až do jeho dospelosti. Pre subjektívne alebo objektívne príčiny nie je častokrát možná výchova jedinca s mentálnym postihnutím v rodine. Každú situáciu je potrebné posúdiť individuálne a nájsť vhodné riešenie. K ústavom sociálnej starostlivosti pribúdajú diagnostické centrá, centrá včasnej pomoci, polyfunkčné zariadenia a iné ústavy s pôsobnosťou starostlivosti o deti s rôznym stupňom mentálneho postihnutia. Výhodou uvedených zariadení je koordinovaná starostlivosť a adekvátna pomoc jedincom s mentálnym postihnutím.

Na vývin psychiky majú určujúci vplyv činitele, s ktorými sa osobnosť dostáva do styku v priebehu celého života. Pretože človek je tvor spoločenský, je prirodzené, že najväčší vplyv na utváranie a vývin jeho psychiky majú ľudia a aj výchovné inštitúcie ako sú rodina, škola, rôzne mládežnícke a iné organizácie.

V predchádzajúcich častiach som písala o výchove, výchovných možnostiach, o vplyve rodiny na ďalšom formovaní dieťaťa, ale aj o negatívnych reakciách pri zlom výchovnom pôsobení. Pojem výchovné pôsobenie rozpracoval Ďurič (1991). Uvádza, že ak človek pôsobí na iného človeka a v jeho psychike vplyvom tohto pôsobenia vznikne nejaká zmena, možno hovoriť o psychickom pôsobení. Priame psychické pôsobenie je také, keď človek priamo bez nejakého medzičlánku vplýva na psychiku iného človeka, alebo skupiny ľudí. Je to vplyv rodičov, pedagógov a pod. Nepriamym sprostredkovaným pôsobením je taký vplyv človeka na psychiku iných ľudí, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom výtvorov vlastnej práce. Tvorivý umelec, vedec, novinár a pod. pôsobia na psychiku iných ľudí prostredníctvom svojich diel. Toto je jedna stránka psychického pôsobenia. Druhá stránka tohto procesu spočíva v reakcii človeka na toto pôsobenie. Táto stránka je z hľadiska psychológie veľmi zložitá. Tie isté výchovné zásahy nenavodia u všetkých detí rovnakú reakciu a tiež ani u jedného dieťaťa ten istý výchovný vplyv nemá za následok vždy rovnakú reakciu. A napr. tá istá odmena alebo trest môže vyvolať v rôznych podmienkach a situáciách rozličné reakcie dieťaťa. Psychické pôsobenie je veľmi zložité.

Ak dieťa - žiak má negatívne reakcie na psychické pôsobenie, predstavujú odmietanie, nerešpektovanie. S týmto prejavom sa stretávame v rôznych vekových obdobiach, ale osobitne sa prejavuje najmä v období puberty. Často vidíme napr. pri trestoch, ktoré nie sú vhodné a primerané, že iba prehlbujú vzdorovitosť a trucovitosť a často prerastú v agresiu. Pedagógovia, výchovní činitelia a teda aj rodičia, by mali starostlivo vyberať výchovné postupy tak, aby nevyvolávali negatívne formy správania. Ak dieťa reaguje na pôsobenie rodiča alebo pedagóga odmietavo, pasívne, takýto postoj zo strany dieťaťa - žiaka sa podobá „hrachu hádzanému na stenu“. Správa sa indiferentne, akoby sa ho to netýkalo. Môže sa stať, že dieťa - žiak navonok reaguje aktívne na pôsobenie, ale bez vnútorného presvedčenia. Reaguje tak niekedy iba pod vplyvom sugestívnej sily rodiča alebo pedagóga, alebo pod vplyvom ich autority, ale vnútorne s nimi nesúhlasí. Chýba mu vnútorné presvedčenie o správnosti pôsobenia. Všetko urobí a splní, len aby mal pokoj. Úspech výchovného pôsobenia spočíva v tom, aby dieťa reagovalo na psychické pôsobenie z vlastných pohnútok a presvedčení a konalo tak v súlade s požiadavkou psychického pôsobenia, teda vonkajšie vplyvy sa zvnútornia, dieťa - žiak je presvedčený o správnosti následného aktívneho správania. Zmyslom výchovného pôsobenia je navodiť plánovitú, cieľavedomú a systematickú zmenu v psychike dieťaťa - žiaka. Vývin dieťaťa - žiaka nie je mysliteľný v ľudskej spoločnosti bez výchovného pôsobenia.

Z celkového sociálneho vývinu jedinca - osobnosti jeden z aspektov je aj morálny vývin človeka. Už aj v mojich predchádzajúcich článkoch som písala o rodinnom prostredí ako jednom z dôležitých faktorov pri formovaní osobnosti. Rodina je primárna skupina, v ktorej sa človek učí poznávať mravné hodnoty, normy správania, včleňovať sa do spoločnosti.

Predškolský vek je obdobím tvorby základov budúcej morálky, dieťa ešte nemá morálne vlastnosti, iba sa učí, čo je dobré a čo zlé, a to na základe sociálneho učenia, napodobňovania, posilnenia reakcií a hodnotenia, pričom mravné hodnotenie u dieťaťa závisí od autority dospelého. (Piaget 2007) Dieťa nemožno pokladať len za objekt výchovných vplyvov. Rodičia sa snažia vytýčiť si cieľ, plánovite sa usilujú ho aj dosiahnuť a nazdávať sa, že všetko je v poriadku. Byť dobrými a morálnymi ľuďmi a usilovať sa o to, aby ich vlastné deti v tom nasledovali, je síce chvályhodné, ale to veru nestačí. Keby to bolo také jednoduché, neexistovali by rodičovské slzy, výčitky, súženia a nešťastia. A aj v tých najlepších rodinách môžu vzniknúť „skraty“ vo výchove. Rodičovská pozornosť voči dieťaťu by mala byť nevtieravá, ale zároveň nie pasívna. Takto sa môžu rodičia vyhnúť nežiadúcim formám správania svojich dietok.

Mnoho ľudí sa čoraz častejšie sťažuje na to, aká je dnešná doba. Podobne sa to presúva aj na rodinu. Niekomu vôbec nevadí, že sa pravá rodina dostáva do úzadia a postupne sa ničí. Dookola opakujú tie isté slová: „veď je taká doba“. Nezabúdajme na to, ako veľmi je potrebné postaviť sa za rodinu, pretože je jediným najdôležitejším miestom s pocitom istoty pre dieťa, ktoré nemá od svojho narodenia nikoho iného. Rodina nesmierne vplýva na citový vývin dieťaťa. Dieťa dokáže veľmi vnímať udalosti v rodine, pretože sa v nej pohybuje každý deň. Je základom pre rozvoj jeho osobnosti. Rodina pomáha dieťaťu začleniť sa do spoločnosti, pomáha mu osvojiť si kultúrne návyky, učiť sa tolerancii. Pomáha mu určovať si vlastné hodnoty, ale taktiež ho vystavuje aj istým konfliktom, aby sa naučilo zvládať svoje budúce nezhody s priateľmi, partnermi, ale i vo svojej budúcej rodine. V každej rodine je normálne, ak sa v nej prežíva „vojna“ a „mier“. Či už medzi rodičmi alebo medzi rodičmi a ich deťmi. Pre dieťa je veľmi poučné, keď vidí, ako sa v rodine podarilo zvládnuť konflikt a rodičia sa zmierili.

Pre správne fungovanie v rodine, by mali platiť isté pravidlá. Okrem pravidiel má rodina aj svoje vlastné „rituály“, ktoré sú jedinečné. Ako prvým rituálom môže byť návrat každého člena domov z práce, či školy, alebo z nejakej zábavy. Ak niekto z členov rodiny chýba, pociťujeme to ako neúplnosť celku. Tu sa vynára priestor na otázky: „Ako rodičia vítajú dieťa zo školy? Ako víta manželka manžela z práce a naopak?“ Mali by sa navzájom radovať z príchodu toho druhého, aby bolo cítiť dôležitosť konkrétneho človeka.

Vyššie sme spomenuli, ako by to malo v rodinách fungovať. Ale aká je skutočnosť? Viaceré výskumy potvrdzujú, že dieťaťu chýba v rodine duševný pokoj, dôležitý pre jeho osobnostný rozvoj. Jeho rodičia prichádzajú domov z práce (ak nejakú majú), veľmi nervózni a nemajú chuť rozprávať sa s ním. Áno, dnes je spoločnosť nastavená tak, že v rodine musí aspoň raz prebehnúť kríza, pri ktorej najviac trpia deti. Stávajú sa terčom zlosti ich rodičov. Tomu je potrebné sa vyhýbať. Uvedomujeme si, že manželstvo bez hádok je len utópia.

Pre nadobudnutie pocitu istoty dieťaťa v rodine, je podľa A. Škovieru jednou z možností stôl. Pri ňom sa všetci spoločne stretnú, konzumujú jedlo a popritom komunikujú. Ale pred tým musí matka navariť jedlo, deti prichystať príbor a taniere a otec ich všetkých usadí.

Pýtame sa aký typ výchovy je ten najsprávnejší? Ťažko je zhodnúť sa na jednom konkrétnom. Často si zo svojho detstva odnášame istú výchovu, hodnoty, ktoré chceme posunúť aj našim deťom. Ak je dieťa neposlušné, správny rodič by si mal položiť otázku, „prečo to tak je?“ a pátrať po jej odpovedi. Pre správnu výchovu je podstatné, aby sa dieťa naučilo pochopiť, čo znamená ÁNO a čo NIE. Situácia, kedy sa rodičia nevedia zhodnúť na jednom spôsobe výchovy, kde matka tvrdí jedno, otec zasa druhé, spôsobuje u dieťaťa nerozhodnosť. Nevie koho má poslúchať a upadá do obrovského smútku.

Počas účasti na jednom kolokviu s názvom Dieťa - istoty a neistoty v tomto svete, som počula nádherné vysvetlenie výchovy v rodine. Výchova je ako keď sa k stromu priviaže z jednej aj z druhej strany palica. Obidve sú dôležité, aby mohol strom začať rásť rovno. Pri výchove je jedna palica nahradená láskou a druhá trestom. Ani bez jednej palice, nemôže byť človek správne vychovaný. Ak by sa vychovával bez lásky, vyrastie z dieťaťa bezcitný človek. Ak zasa bez trestu, môže z neho vyrásť človek, ktorý si nikdy nič v živote nebude vážiť.

Rodina musí byť skutočne tým miestom, kde sa dieťa cíti spokojné, kde cíti pevný rodinný prístav, do ktorého sa vždy môže s istotou vrátiť. Ak sa dieťa začne vo svojej rodine cítiť neprijaté a nemilované, nastáva v rodine veľká zmena, a rodinný prístav sa začína rozpadať.

Daný článok vysvetlil dôležitosť rodiny pre život dieťaťa. Ponúkol možnosť správnej výchovy, aby sa dieťa cítilo milované a šťastné. Určite nie je jednoduché vychovať dieťa poslušné, aby sa za neho nemuseli rodičia hanbiť. Ale ak ho rodičia skutočne milujú, sú ochotní a schopní vychovať ho tak, aby im po celý ich život robilo radosť a boli na neho hrdí. Na úplný záver je vhodné spomenúť myšlienku jednej matky, ktorá odpovedala pedagógom na otázku, ako vychováva svoje dieťa. Povedala: „Stačí, keď vieme v pravej chvíli niektoré veci dieťaťu vysvetliť. A keď chce rozprávať, vieme ho počúvať. Stačí, keď vie, že aj keď sme prísni, chceme byť spravodlivý. Stačí, keď sa správame tak, aby sa k nám priznávalo a nemuselo sa za nás hanbiť. Stačí, keď má istotu, že nám na ňom záleží nie kvôli nám, ale kvôli nemu. Že je dôležité pre nás a my sme dôležití pre neho. Takto by mohla vyzerať správna výchova v rodine, ktorá je považovaná za pevný prístav pre dieťa.

Výchovné štýly

tags: #vplyv #vychovy #na #dieta