Úloha otca vo výchove a formovaní dieťaťa je rozsiahla a významná. Štúdie opakovane poukazujú na obrovský vplyv, ktorý otcovia majú na svoje deti. Tento vplyv sa prejavuje v rôznych aspektoch života dieťaťa, od jeho duchovného rozvoja až po jeho emocionálnu a sociálnu pohodu.
Význam otca vo výchove detí
Úloha otca je náročná. Mnohí muži zistili, že obetavosť vyplývajúca z otcovstva je presne to, čo potrebovali k vlastnej svätosti. Otcovia majú nad svojimi dcérami nesmiernu moc. A to nie je len teória, tak to jednoducho je. Otec je naozaj prvou láskou svojej dcéry a najdôležitejším mužom v jej živote. Jeho vplyv na ňu kladie základy jej ďalších vzťahov s mužmi a s Bohom. Je to veľká ťarcha, ale i nádherná pravda.
Keď sa otec vytratí zo života dievčaťa, dievča sa zmieta v pochybnostiach. Rúca sa jej sebavedomie. Cíti sa neschopná zdravých vzťahov s inými mužmi. Pochybuje o svojich schopnostiach. Obzvlášť dievčatá vo veku 10-17 rokov majú silnú potrebu mužskej pozornosti, uistenia, náklonnosti a dotykov. Ak sa otec stiahne, dievča si tieto potreby nahrádza v priateľstve s inými mužmi alebo cez sexuálne romániky. To, čo má najväčší vplyv na prežívanie vlastnej hodnoty u dievčaťa, je láska jej otca.
Dcéry svojich otcov sledujú ako jastraby. Nepozerajú sa len na to, ako sa ich otec správa k nim, ale i na jeho jednanie s mamou. Ak vidia, že otec otvorí svojej žene dvere, pomáha upratovať v kuchyni, je trpezlivý, rovnaké veci si i ony nesú do svojho manželstva a chtiac-nechtiac, vedome či nevedome, ich robia tak isto.
Prvým krokom je, že svojej dcére dokážete, že naozaj chcete počuť, čo má na srdci. Jednou z najlepších ciest je počúvať jej odpovede a neprerušovať ju. Položte otázku, a potom sa usaďte a počúvajte ju. Nereagujte pri prvej príležitosti, či s ňou súhlasíte alebo nie. Vráťte sa k tomu neskôr, ak treba. Je dôležité pamätať si, že nie každý rozhovor má byť poučovaním. Takúto chybu robí mnoho otcov. Nekomplikujte to a nechoďte príliš do hĺbky. Buďte zrozumiteľní. Keď sa o viere alebo sexe vyjadruje otec, nemusí zachádzať do podrobností. Dcéra chce vedieť, čo si jej otec myslí o Bohu a o tom, ako by sa mala chovať. Takéto usmernenia sa dajú odkomunikovať jednoducho, prostým vyjadrením názoru, napríklad: „Je veľmi dôležité, aby si nebola pohlavne aktívna, kým sa nevydáš,“alebo: „Je to fakt krásne, keď žena dokáže čakať.“ Toto chce dcéra počuť. Používajte jednoduché výrazy a pýtajte sa veľmi otvorené otázky, ktoré dávajú priestor vyjadriť sa. Ak je otcovi nepríjemné pýtať sa na dcérin postoj k sexu alebo viere alebo čokoľvek podobné, nech to obráti na názory alebo konanie jej priateľov.
Dôležitosť rodiny a prameň identity
Prameňom pre pochopenie identity je rodina. Deti prichádzajú o rodinné väzby. To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej.
Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti, rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo. Tak často deklarovaný „najlepší záujem dieťaťa“ získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu.
Pripútanie a jeho vplyv na dieťa
Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho - ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Pripútanie prebieha podľa M. Ainsworthovej v štyroch fázach:
- Fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. mesiaca)
- Fáza vytvárania citového puta (približne 4. až 7. mesiaca)
- Fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. mesiaca)
- Fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku) ale puto ako také sa vyvíja stále až do dospelosti.
Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, ktorý popisuje P. Fonagy. Utiahnuté a odmietavé správanie - odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany. Ničí zmysel dieťaťa pre hodnotu a poškodzuje jeho schopnosť byť v živote sebaistým. Spôsobuje, že dieťa si zachováva od potenciálne dôležitých ľudí v živote odstup, aby sa vyhlo bolesti. Ukrývanie jedla alebo prejedanie sa - tieto deti majú „chronické prázdno vo vnútri“. Agresívne správanie - agresia voči druhým alebo voči sebe samému je často jediný nástroj, ktorý dieťa má na uvoľnenie potlačovaných citov, ktoré nie je schopné vyjadriť. Niektoré deti prejavujú agresívne správanie ako odpoveď na strach, sklamanie alebo hnev. Čím sú staršie, tým majú viac príležitostí sa naučiť, že agresiou si udržia od seba ľudí v určitej vzdialenosti.
Psychická deprivácia a potreby dieťaťa
Psychickú depriváciu definuje Z. Matějček ako psychický stav, ktorý vzniká vtedy, keď dieťaťu nie je dlhodobo umožnené uspokojovať niektorú z jeho základných psychických potrieb v dostačujúcej miere a adekvátnom spôsobe. Medzi základné psychické potreby dieťaťa patrí:
- Potreba stimulácie - ide o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Podľa M. Roháčka a V. Máteja môže tieto potreby dieťaťu napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca.
- Potreba zmysluplného sveta - práve zmysel a poriadok skladá jednotlivé poznatky do mozaiky, bez neho sa všetky poznatky trieštia, sú chaotické, nespracovateľné. Ak má svet dieťaťa stálosť a poriadok, stanú sa z jednotlivých poznatkov skúsenosti a stratégie. Sú to základné podmienky pre akékoľvek učenie. J. Koluchová uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom matky i otca poznáva a orientuje sa v ňom. Dieťa sa aktívne »zmocňuje sveta« a úspechy ho podnecujú k ďalším aktivitám. Zmeny prostredia vecného a najmä sociálneho (napr. pri prechode z jedného prostredia do druhého) dieťa traumatizujú, pretože stráca všetko, čo už chápalo.
- Potreba životnej istoty - iba vtedy, ak sa blízkosťou a opaterou svojich ľudí dokáže dieťa zbaviť úzkosti, môže začať zmysluplne objavovať svet.
- Potreba pozitívnej identity, vlastného Ja - znamená prijatie samého seba a svojej spoločenskej hodnoty, ktorá znamená predovšetkým náš pôvod, našu životnú históriu.
- Potreba otvorenej budúcnosti - uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržiava jeho aktivitu.
Ako zdôrazňuje Z. Matějček, prvé tri roky života dieťaťa sú rozhodujúce pre jeho ďalší vývin. Je to štádium budovania základnej dôvery v iných a v seba, štádium budovania pretrvávajúcej viery v „dobro“, obdobie pripútania sa. Prostredie, ktoré neposkytuje dostatok dôvery a stability (takým je nielen detský domov, ale aj rozpadávajúca sa rodina alebo situácia nechceného dieťaťa) ohrozuje dieťa už v jeho ranom vývine. Vôľa znamená slobodný výber. Vyvíja sa z úsilia dieťaťa o sebakontrolu v rámci konfliktu. Učí sa, čo môže a čo nemôže robiť, asertívne presadzovať svoje potreby. V tomto štádiu je pre dieťa striedanie partnerov v rodine, striedanie náhradných rodín i striedanie personálu v detskom domove komplikáciou vyriešenia psychosociálnej krízy. Okolo 4. roku má dieťa vytvorenú základnú identitu. Je to štádium rozporu medzi jeho mimoriadnymi ambíciami, ktoré sú spojené s veľkým rozvojom zručností a neraz i tým, že si dieťa priveľmi trúfa a prekračuje zákazy. To môže vyvolať pocity viny. Ako výchovný problém sa objavuje agresívne a manipulatívne správanie. Z hľadiska výchovy je významné, že obraz sveta ako ho vníma dieťa je intuitívno-projektívny. „Na základe toho ako porozumie správaniu významných dospelých interpretuje pre seba veci, ktoré sa preň stávajú dôležitými, ako napr. Kompetentnosť je využívanie fyzických i psychických schopností pri dokončovaní práce. Je v nej obsiahnuté prijatie inštrukcie, postupu, ale aj samostatné riešenie problému. Je to rozhodujúce obdobie pre prijatie povinností, disciplínu a výkon. Prehlbuje sa diferenciácia medzi „ženskou“ a „mužskou“ rolou. Obraz sveta má mýticko-literárnu podobu. Predchádzajúca imaginatívnosť sa cez príbehy mení na symboly a „pravdy“ späté s kultúrnou príslušnosťou. Výchovným problémom je domnelé alebo reálne zlyhávanie. Vernosť je podľa E. Eriksona schopnosť uniesť lojalitu ako slobodný záväzok. Obdobie je spojené s procesom identifikácie so skupinou i vytváraním vlastnej identity. Súčasťou tohto procesu je synteticko - konvenčný obraz sveta. Na jednej strane tu je túžba po zmysluplnej role v spoločnosti spojená s pocitom vlastnej jedinečnosti, na druhej strane je tu pocit neistoty z nepripravenosti a nedefinovanosti toho, kto som a čím chcem byť. V kontexte primárneho rodičovského odmietnutia, alebo neprítomnosti jedného z rodičov, je predpoklad, že prežívanie negatívnej identity môže byť pre ne oveľa problematickejšie ako pre bežnú populáciu.
Dôležitosť otca pre vývoj syna
„Aby sa muž mohol vyvíjať, musí byť schopný sa identifikovať s matkou aj s otcom. Musí sa vytvoriť trojuholník otec-matka-syn, ktorý nahradí dyádu matka-syn. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou. Corneau, kanadský psychológ a psychoterapeut, tiež dôrazne osvetľuje dokázané fakty o chýbajúcich otcoch v živote detí, keď spomína H. Billerovú. Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr. Je to tak, že vrelý a zmysluplný vzťah otca a syna posilňuje rozvoj mužskej identity. Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). „A tak prvým dôsledkom zanechania syna vo výhradnej starostlivosti matky, je synov strach zo žien, ale najmä strach z toho...
Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom. Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená, prístupná. Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa. Vo vzťahu k dieťaťu je však rovnako dôležitá. Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca. Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa. Hovorí sa, že deťom treba dať korene a krídla. Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte. Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu. Ak sa v puberte vyskytnú nejaké ťažkosti v správaní, napríklad útek z domu, striedanie partnerov, alkohol, nevhodná partia, sebapoškodzovanie a pod., tieto prejavy majú vždy korene v minulosti. V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene odpútať od rodičov. Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu, a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať. Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba. Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to, a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje. Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň. Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním. Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťaťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné. Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí. Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají. Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť. Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza. Mnoho starých rodičov sa chce aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat, a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach. Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.
Vplyv otca na zdravie dieťaťa
Správanie otca v prvých rokoch života dieťaťa môže mať vplyv na jeho zdravie ešte o mnoho rokov neskôr. Ako uvádzajú vedci z Pennsylvánskej štátnej univerzity, výraznejšia súvislosť sa preukázala skôr pri otcoch než pri matkách. Výskum sledoval takmer 400 rodín od narodenia prvého dieťaťa až do jeho siedmich rokov. Keď deti vyrástli, odborníci skúmali ich krv a zamerali sa na cholesterol, hladinu cukru aj zápalové ukazovatele v tele. Vedcov prekvapilo, že podobná súvislosť sa neprejavila pri matkách. Úloha otca môže tento štandard podporiť, ale aj narušiť. Významnú rolu zohráva aj vzťah medzi rodičmi. Už staršie výskumy upozorňovali, že konfliktné rodinné prostredie súvisí s vyšším rizikom obezity, zápalov aj problémov s cukrom v krvi. Deti, ktoré vyrastajú s pozorným a starostlivým otcom, bývajú sebavedomejšie, pokojnejšie a lepšie vychádzajú s okolím. Napriek tomu ženy stále trávia starostlivosťou o deti viac času ako muži. Hlavné posolstvo je však zrozumiteľné: prítomnosť a správanie otca môžu ovplyvniť zdravie dieťaťa na dlhé roky.
Otcova úloha v prípade rozvodu a starostlivosti o dieťa
Po čase sa vraciame k téme často vynucovanej striedavej starostlivosti o dieťa po rozvode alebo rozchode partnerov. Toto klišé v rôznych podobách sa stáva div nie samozrejmosťou pri rozhodovaní slovenských súdov. Aj keď sa nedá vylúčiť, že môžu byť v práve otcovia, v drvivej väčšine prípadov ide o zásah do prirodzených práv matky, čo na Slovensku od 1. júla 2010 umožňuje liberálny zákon č. 217/2010 Z.z. z 27. apríla 2010, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 36/2005 Z. z. Pod tlakom vplyvových skupín nespokojných otcov slovenské súdy čoraz častejšie navrhujú striedavú starostlivosť ako prioritnú či dokonca zverujú dieťa do starostlivosti otcom, aj keď matka spĺňa základné podmienky na zdravú výchovu dieťaťa. Známe sú prípady, keď na výchove dieťaťa majú podiel aj psychopati či dokonca pedofili, ale to sa ťažko dokazuje na súde. Fyzický útok, pokiaľ zanechá na matke zreteľné stopy, sa ešte dokázať dá, ale psychické týranie veľmi ťažko. Súdy v mnohých prípadoch hľadia skôr na práva rodičov, ako na práva dieťaťa, hoci navonok všetci deklarujú, že im ide len o dieťa. Nie vždy správne a včas zasiahnu aj detskí psychológovia či sociálni pracovníci. Ak nemá matka dobrého právnika alebo nie je dostatočne finančne vybavená, má proste smolu. Pri samotnej striedavej starostlivosti treba vnímať potreby a správanie sa detí, pričom musia komunikovať všetky zložky - kolízny opatrovník, škola, sudca, psychológ, rodič. Dnes sa navyše na pojednávania čaká celé mesiace, od podania návrhu k rozhodnutiu prejdú niekedy aj dva roky. A rodičia, ktorí majú za ten čas vychovávať deti, namiesto toho plnia spis stovkami strán, ktoré nikto nikdy nebude poriadne čítať.
„Mám veľké problémy so súdmi a exmanželom, ktorý mi robí peklo pri starostlivosti o troj ročného synčeka. Pred rozsudkom sa môj bývalý právnik, exmanželova právnička a kolízna opatrovateľka so sudcom išli radiť v súdnej sieni a mňa s exmanželom nechali sedieť na chodbe. Na to sa ma exmanželova právnička opýtala, či sa nechystám nastúpiť do práce. Zľakla som sa, že takto mi dieťa môžu aj vziať, tak pod tlakom a v strese som im podpísala, že ex sa môže stretávať so synom 3 x v týždni u neho, pričom mi ani môj právnik nič iné neporadil ani nepomohol (dokonca na chodbe si tykal s kolíznou opatrovateľkou). V papieroch bolo napísané, že sa už proti tomu nemôžem odvolať, čo som si všimla až doma. Na exmanžela som predtým podala 7 trestných oznámení, ale všetko mu prešlo. Uznali mu iba jeden priestupok za hrubé nadávanie (neprešlo mi vyhrážanie, sledovanie, krivé obvinenia, psychické manipulovanie dieťaťa ani jeho násilné odoberanie). Tohto roku vo februári sme mali zasa súd ohľadom úpravy styku s malým. Nadobudla som presvedčenie, že očividne všetci držia spolu a idú proti mne. Keď som chodila za kolíznou opatrovateľkou s nahrávkami, fotkami a videami, že dieťa sa mi po nociach zobúdza s plačom a odmieta chodiť k otcovi, ktorý si ho berie aj nasilu, nemala žiadny záujem mi pomôcť. Exmanžel si vymýšľa na mňa samé hlúposti, robí zo mňa klamárku, pričom som dôsledne starostlivá matka - nepijem, nefajčím, nikde sa bez malého neflákam, ani nikoho v 26 rokoch nemám. So synom chodím k detskej psychiatričke, no jej zistenia sudkyňa ignorovala. Že sa nemá čo k môjmu dieťaťu vyjadrovať, lebo na to je súd so svojimi znalcami a papiere od nej nebude brať do úvahy. Pred mesiacom som bola s malým na týždeň v Banskej Bystrici, pretože sme boli u psychologičky na kontrole a tá nám poradila, aby sme na pár dní niekam išli a trosku vypli od starostí všedných dní, lebo táto situácia zle vplýva na dieťa. Tak sme zostali u kamarátky, lenže exmanžel podal na mňa trestne oznámenie a musela som isť rovno vypovedať na kriminálku, kde mi vyšetrovateľka povedala, že zakaždým, keď exmanželovi odmietnem dať dieťa podľa súdneho rozhodnutia, bude podávať na mňa trestné oznámenia. Do Banskej Bystrice mi volali z kriminálky, že exmanžel podal na mňa v tejto veci trestné oznámenie, aby som som po návrate domov prišla na výsluch. Zo združenia Familiam, ktoré má na starosti sociálnoprávnu ochranu detí, my po telefóne vyčítali, ako som si dovolila niekam ísť s malým, keď má vyhradené dni u otca. Keďže syn je v mojej osobnej starostlivosti, myslím, že môžem ísť s ním kam chcem, keď budem o tom informovať exmanžela. Mám informácie, že exmanžel má na súde známosti a hlavne právničku, ktorej manžel robil v Bardejove sudcu, len ho kvôli konfliktu záujmov a možnej zaujatosti museli presunúť inde. Samozrejme sa poznajú so sudkyňou, ktorá teraz pojednáva náš prípad. Som presvedčená, že aj kolízna opatrovateľka nadržiava exmanželovi a nekoná v prospech dieťaťa, preto som ju chcela zmeniť, ale aj to mi bolo zamietnuté, rovnako ako moje návrhy na neodkladné opatrenia. Bojím sa, že keď to bude takto pokračovať, napokon mi vezmú malého aj bez príčiny, keďže exmanžel sa len vyhráža a vyvíja na mňa psychický nátlak. Písala som už aj pani prezidentke a tá mi poradila, aby som sa obrátila na komisárku pre deti a ombudsmanku. Od minuloročného septembra sa snažím upraviť styk exmanžela s naším synom tak, aby nebol počas týždňa opakovane vytrhávaný z nášho domova, no doteraz som nič nezmohla. Keďže v polovici mája mi končil rodičovský príspevok, myslela som si, že dieťa bude mať otec na víkendy, ale príspevok mi kvôli diagnózam syna o rok predĺžili. Od kolíznej opatrovkyne aj sudkyne som sa dozvedela, že trojročné deti bežne dávajú otcom na víkendy a tiež aj na striedavku, hoc sú ešte kojené. Taktiež už pomaly rok čakám na výživné od exmanžela, ktorý zarába cez 1 700 €, ale vraj nemá z čoho žiť. Nemôžem si uplatniť ani daňový bonus na dieťa, pretože on s tým on nesúhlasí, aj keď naň nemá nárok. Teraz som s malým na mesačnom liečení, čo som oznámila exmanželovi a všetkým dotknutým stranám, ale už mám informácie, že sa opäť vyhráža trestným oznámením na mňa, pretože mu neumožňujem styk so synom, ktorý sa ho bojí.
Na otázku, či považuje prevládajúci trend slovenských súdov pri rozvodoch manželov či po rozchode partnerov prioritne schvaľovať striedavú starostlivosť oboch rodičov o dieťa za správny, MUDr. „Nie, myslím si, že každý by mal mať niekde pevný bod, svoje miesto kam patrí, kde sa cíti bezpečne. Rodičom by sa človek nemal stať náhodou, omylom alebo iba tak, pre nerozmyslenú chvíľku naplnenia biologickej potreby. Nielen dieťa, každý živý tvor potrebuje pre svoj riadny a normálny vývin pokojné akceptujúce prostredie a veľa lásky. V súčasnosti takmer denne prichádzajú do mojej ambulancie rozhnevaní ľudia, ktorí si dieťa zvolia za trofej, korisť, prostriedok na vydieranie alebo vykonanie aktu pomsty voči partnerovi. Zurvalí rodičia sa domáhajú rodičovských práv za súčinnosti polície či sociálnych pracovníčok, ktoré opakujú: „Ty musíš ocka, mamku.“ A kričia: „Ty si moje dieťa, ty ma musíš milovať.. je presne 14 hodín, musíš ísť so mnou… a beztvará hmota vložená do telíčka dieťaťa sa musí presúvať, lebo ho jeho rodičia milujú… dieťa nemôže niečo chcieť, či nechcieť, dieťa nemôže mať dušu, túžbu, dieťa musí, lebo jeho rodič ho miluje…ak zaplače, je to preto, lebo nebolo dobre pripravené…to sa nesmie…nuž teda nabudúce peknú škatuľu s mašľou a poklad odovzdaný víťazovi…často ani nie jemu, možno starému rodičovi, ktorý nezvládol dekompenzáciu svojho neschopného dieťaťa a vnúča bude to, čo sa mu možno už konečne podarí. Každý rok na jar pozorujeme vtáky vracajúce sa k nám, prichádzajú do svojich starých hniezd, na obvyklé miesta. Bocian si stále postaví hniezdo na svojom stĺpe, o mláďaťa sa starajú obaja rodičia v jednom hniezde. Aj keď je vedľa krajší komín, nestavajú hniezda dve. Mladé bociančatá sedia v jednom hniezde, rodičia ich nesťahujú do vedľajších hniezd. Tak fungujú všetky mláďatá. Okrem ľudí. Mnohí alfa samci maj hniezd veľa, jedno krajšie ako druhé. Mnohé kukučky poroznášajú svoje vajíčka kade tade. Z očareného párika sa po chvíli slasti stávajú súperi. Ona je taká nemožná, chorá, šialená - fakt vážne? A stalo sa jej to včera, celkom náhle? Potom sa pýtam sa, ako si môže taký skvelý človek vybrať za rodiča svojho dieťaťa takúto obludu? Náhoda, slepota, zatmenie? Kde ste sa ľudia stretli, za akých podmienok? Ak iba náhodou - stíchnite a nechajte dieťa žiť! Ak ste sa pre dieťa rozhodovali spoločne, tak sa dohodnite, že sa vzdáte svojich egocentrických plánov. Peniaze, ktoré by ste dávali milenke, aby bola pekná, dáte matke svojho dieťaťa, nech si zaplatí pomocníčku, upratovačku, pestúnku, nech má čas na seba, tiež bude pekná. Od praveku platí, že najhlbšie v mozgu máme uložené čuchové stopy, pamäť. Dieťa si svoj domov pamätá po čuchu, po vôni. Stručne - nie nesúhlasím so striedavou výchovou. Každý človek má mať svoj pevný bod, svoju posteľ, stôl, stoličku. MUDr. Rosebergerovej sme sa opýtali, prečo sa po vzore liberálnych západných krajín odkláňame už aj na Slovensku od prirodzenej starostlivosti matky o dieťa min. „Naučili sme sa slepo stále kohosi kopírovať. Roky sme boli so Sovietskym zväzom na večné časy. Teraz sme wau, jupí, cool, akosi sme nikdy neboli sami sebou. Musíme brať do úvahy nejaké historické tradície, ktoré u nás boli dlho zakorenené. Pán Zdeněk Matějček, vynikajúci český psychológ, často hovoril: „Beda matke, ktorá dá do 4 - 5 rokov dieťa do škôlky.“ Pani Jiřina Prekopová hovorí o pevnom objatí matky, pán profesor Jozef Hašto nás učí o vzťahovej väzbe. V predškolskom veku sa formuje a vyvíja emocionalita detí. Ak je narušená, beda takým deťom, beda takej spoločnosti. Stretávam sa veľmi často s tým, že dvojročné ba aj mladšie dojčené deti sa odoberajú matkám a dávajú do striedavej starostlivosti. Argument je - veď už nemusí byť dojčené. Dieťa, ktoré je ohrozené, ktorého matka je úzkostná, ohrozovaná atakmi otca, dojčí a dieťa možno nepotrebuje jej mlieko, potrebuje však jej telo, pocit istoty. A tak sa prisáva, dojčenie pre nich znamená spojenie, akt bezpečia. Ak by otcovia rešpektovali vek dieťaťa, ak by súdy rešpektovali vek dieťaťa, deti by mohli spapkať aj rožok, aj hocičo. Deti ale majú strach, potrebujú mamu. Emocionálna inteligencia je pre život človeka, ale i fungovanie spoločnosti nesmierne dôležitá. Na záver sme sa doktorky Rosebergerovej opýtali, či by nebolo vhodné, keby sa v tejto oblasti otvorila odborná diskusia sudcov, sociálnych pracovníkov a detských psychológov či psychiatrov o tom, ako posudzovať prípady ďalšej starostlivosti o deti po rozvode či rozchode partnerov v záujme dieťaťa resp. „Áno, začali sme. Nakoniec chcem povedať, že lekár nemôže byť nekonečne trestaný za insuficietné vzťahy rodičov detí, keďže nemá vinu na nefungujúcich rodinných pravidlách. Rodičia by mali zobrať zodpovednosť za svoje konanie. Milovať sa nedá nasilu, dieťa nie je schopné milovať otca, ktorý mláti matku, lebo sa vždy bude identifikovať s mamou a otca sa bude báť. Pri všetkých rozhodnutiach je potrebné využívať inštitút zdravého rozumu. Kliniky, kde učia deti milovať svojich otcov, by sa mohli zmeniť na kliniky, kde učia otcov pokore, kde sa naučia milovať ženu, s ktorou splodili dieťa, až potom môžeme riešiť výchovu, ktorá by potom nemusela byť striedavá, ale spoločná.
Príklady otcov, ktorí ovplyvnili svoje deti svojou vierou
História ponúka množstvo príkladov otcov, ktorí svojou vierou hlboko ovplyvnili svoje deti. Títo otcovia, často svätci, králi alebo významné osobnosti, nám ukazujú rôzne aspekty otcovstva a to, ako môže viera formovať charakter a život dieťaťa.
- Svätý Jozef: Napriek tomu, že sa objavuje vo vianočnom príbehu, o Jozefovi, manželovi Márii, je toho málo známe. Azda aj preto vznikli o ňom dve tradície. Prvá je o tom, že bol starším mužom a bol rád, že vôbec k nejakému synovi prišiel. Druhá je taká, že bol mladým mužom vstupujúcim do svojho produktívneho života. Ak by bol mladý, jeho obeta byť dobrým otcom by bola ešte pôsobivejšia. Oženil sa so ženou, ktorá nečakala dieťa od neho, a potom sa rozhodol, že sa vzdá svojich vlastných detí, aby podporil toto malé dieťa - Ježiša.
- Svätý Augustín: Predtým, než sa stal Augustín kresťanom, mal so svojou milenkou syna. Chlapec, menom Adeodatus, bol pýchou a radosťou svojich rodičov. Augustín sa nikdy neoženil, ale bol svojmu synovi vždy nablízku, aj keď byť v tom čase slobodným rodičom ponúkalo mnoho výziev.
- Svätý Martin: Martin ako mladý muž pokračoval v šľapajach svojho vlastného otca a stal sa vojakom v rímskej armáde. Ako vojak sa musel rýchlo naučiť, že čnosti, ako napríklad odvaha, sa môžu ľahko stať zlozvykmi, keď sa dostanú do extrému. Obzvlášť muži môžu bojovať s agresiou, nesprávnymi prejavmi mužnosti a výzvami kvôli svojej cti. Martin ukazuje, že byť mužom nemusí nevyhnutne znamenať byť i „alfa samcom“. Strávil svoj čas obhajovaním slabých a zraniteľných ľudí a nehanbil sa zosadnúť z koňa, aby svoj zimný plášť podal trasúcemu sa bezdomovcovi.
- Kráľ Ľudovít IX. z Francúzska: Bol známy ako láskavý a spravodlivý vládca. Je však na tomto zozname aj kvôli tomu, že dal svojmu synovi najlepšiu radu, akú môže otec synovi niekedy dať: „Radšej dovoľ, nech všetky tvoje končatiny trpia každým možným spôsobom trápenia, než by si mal vedome upadnúť do smrteľného hriechu.“ Vedel, že nič vo svete nestojí za to, aby ste zradili svoje princípy.
- Svätý Štefan: Zo všetkých jeho detí prežil iba jeden syn. Tento syn, menom Emeric, bol vychovávaný s duchovnými hodnotami svojho otca a tiež sa stal svätým. Vo svojom postavení kráľa v Uhorsku postavil Štefan mnoho kostolov a kláštorov a pomáhal predstavovať svojim ľuďom kresťanstvo.
- Svätý Thomas More: Bol otcom štyroch detí. V 16. storočí slúžil britskej vláde ako kancelár (niečo podobné ako štátny tajomník v USA) počas vlády kráľa Henricha VIII. Keď sa Henrich rozhodol rozviesť sa so svoju ženu a vziať si svoju milenku Annu Boleynovú, jedine Thomas z celej vlády odmietol s týmto súhlasiť.
- Ján Pavol II.: Pápež Ján Pavol II. bol duchovným otcom pre miliardy ľudí (titul „Pápež - Pope“ je odvodený od slova „Otec - Papa“). Veľmi dobre sa našiel v tejto role a ponúkol múdre rady o manželstve, sexualite a deťoch. Jeho láska k všetkým ľuďom a ochota spomaliť a stráviť čas s nimi ukazuje dôležitý aspekt otcovstva - ten kvalitný čas s deťmi je cenným darom, ktorý môže dať len otec. Dokonca aj v rámci jeho obrovskej zodpovednosti Ján Pavol II. nikdy nedovolil svojej práci, aby ho obrala o čas so svojimi deťmi.
- Šimon z Cyrene: Zaoberajúci sa v 1. storočí najmä svojím podnikaním v Jeruzaleme, pravdepodobne netušil, do čoho sa dostane, keď sa zastavil zistiť, prečo sa na ulici zhromaždil dav. Čoskoro prišiel Ježiš nesúci svoj kríž na ceste k svojej smrti. Keď ho už z posledných síl niesol, Šimon bol náhodne vybraný z davu, aby niesol kríž počas zvyšku cesty. Táto skúsenosť zmenila jeho život a Šimon sa stal nasledovníkom Ježiša. Neskôr poúčal svojho syna Rúfusa o tom, čo sa mu stalo, a vychovával ho v kresťanskom duchu.
- Franz Jägerstätter: Narodil sa v Rakúsku v roku 1907 a nikdy nepoznal svojho biologického otca. Možno v dôsledku toho mal ako mladý muž povesť rebela a dcéru mimo manželstva. Neskôr sa usadil, oženil sa a mal tri ďalšie dcéry. V roku 1938 si nemeckí nacisti násilne pripojili jeho mesto v Rakúsku. Formálne mesto prijalo svoju novú nemeckú identitu - Franz bol však jedinou osobou v celom meste, ktorá hlasovala proti nacistom. Neskôr sa dostal do nemeckej armády, ale odmietol bojovať a svedomito sa toho držal. Za tento zločin ho Nemci popravili. Možnože Franzovo otcovstvo a skúsenosť s tým, aký vzácny je život a ako má byť za každú cenu chránený, mu dali silu vôle zostať verný svojim princípom až do konca.
- Philip Howard: Narodil sa v Anglicku v roku 1557 v čase nepokojov, keď byť veriacim mohlo dostať človeka do veľkých problémov. On sa však o náboženstvo veľmi nezaujímal. Namiesto toho sa sústredil na stále vyššie priečky svojho kariérneho rebríčka. Jedného dňa počul na súde kňaza Edmunda Campiona hovoriť o viere, následkom čoho sa jeho život začal pomaly meniť. Konkrétne začal tráviť viac času so svojou rodinou a začal sa i viac modliť.
