Rodina je základným stavebným kameňom spoločnosti a zohráva kľúčovú úlohu vo vývoji jednotlivca. V priebehu stáročí sa rodiny vyvíjali a menili, pričom nadobúdali rôzne formy, štruktúry a funkcie. Súčasne sa menili aj problémy, ktorým rodičia čelia v modernej spoločnosti. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi rodičovstva, výchovy detí a aktivít v škôlke, všetko s ohľadom na súčasné trendy a výzvy.
Vývoj rodiny a rodičovstva v postmodernej spoločnosti
Modernizácia a industrializácia priniesli rozsiahle ekonomické, politické a sociálne zmeny, ktoré ovplyvnili nielen jednotlivcov, ale aj samotné rodiny. Problémy, ktorým čelia dnešní rodičia, sa diametrálne líšia od tých, ktoré riešili generácie pred nimi. Nástup industrializácie spôsobil, že z rodičovských starostí zmizla napríklad potreba pomoci detí pri prácach na poli či pri starostlivosti o hospodárske zvieratá. S rastúcim počtom ľudí zamestnaných v továrňach sa vidiecky život postupne vytrácal a menil. Po presťahovaní do miest sa začali meniť aj osobné a rodičovské problémy, ktoré sa s modernou dobou stali úplne odlišnými od tých, ktoré zažívali rodičia pred touto modernizáciou.
Význam rodiny v postmodernom svete rastie priamo úmerne s tým, ako si ľudstvo nevie poradiť s celosvetovými problémami. Zatiaľ čo v minulosti bola rodina hospodársky sebestačnou bunkou, rodičia pracovali doma a deti ich bezprostredne pozorovali, teda výchova sa realizovala spontánne. Tak získavali potrebné vedomosti pre život, ktoré boli dopĺňané objasňovaním či vysvetľovaním mravných zásad a noriem. V priebehu historického vývoja spoločnosti sa menila spontánna rodinná výchova na zámernú, ktorá bola dopĺňaná predovšetkým školskou výchovou a vplyvmi prostredia. Mnohé tradičné hodnoty sa zmenili, spochybnili, ale hodnota rodiny sa spochybňuje len zriedkakedy. Ľudská spoločnosť je však zasahovaná rôznymi civilizačnými problémami, ktoré neobchádzajú ani rodinu. Preto jedna z naliehavých úloh, ktorú sa odborníci usilujú riešiť je posilnenie úlohy rodiny. Od nej totiž očakávajú následnú zmenu mnohých problémov, keď nie pre prítomnosť, tak aspoň blízku budúcnosť.
Rodina ako základné sociálne spoločenstvo
Každý človek je súčasťou určitého sociálneho spoločenstva, ktorým je tradične rodina. Rodina je primárnym kontextom ľudskej skúsenosti od narodenia až po smrť. Ide o inštitúciu, ktorá má nenahraditeľný význam pre vývoj a život človeka. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie potrebné na spoločenskú sebarealizáciu a je zdrojom skúseností a vzorov správania pre budúci život. Rodina, ktorá je základnou sociálnou skupinou spoločnosti, pozostáva najmenej z dvoch členov, zvyčajne rodičov a detí. Do rodiny zaraďujeme aj ďalších rodinných príslušníkov, ako sú starí rodičia, bratranci, sesternice, strýkovia, tety a iní. Členovia rodiny sa riadia vzormi správania a každý člen plní určitú sociálnu úlohu.
Reprodukcia a podpora rodinnej politiky
Na založenie rodiny je potrebná ľudská reprodukcia, ktorej základom sú biosociálne cykly. Prvou fázou je rodenie novej generácie, pričom už tieto biologické procesy sú zložito regulované sociálnymi podmienkami života. Tie ovplyvňujú početnosť a kvalitatívne vlastnosti novej generácie, predovšetkým jej schopnosti pre úspešný telesný, duševný a sociálny vývin. Druhou fázou je výchova, ktorá tieto schopnosti rozvíja. Spôsob, intenzita a miera rozvíjania sú dané primárne sociálno-ekonomickým rámcom spoločnosti a jej politickým zameraním.
Podľa niektorých odborníkov veľmi vplýva na reprodukciu ľudí aj na samotné partnerské vzťahy ekonomická situácia v krajine. Neustále opakujúce sa hospodárske krízy, zvyšujúca sa inflácia, záťaž hypotékou či úverom, nevedomosť nájsť si prácu po ukončení školy alebo dokonca klesajúci počet produktívnych ľudí je zlou perspektívou na to, aby si mladí ľudia chceli zakladať rodiny či dokonca chceli ešte deti alebo chceli mať viac ako jedno dieťa. Ak mladí ľudia, ktorí sú schopní reprodukcie však vo svojej krajine nevidia podporu vlády mladých rodín, nie sú veľmi motivovaní k tomu aby si zakladali rodiny.
V našom štáte chýba podpora rodinnej politiky čo je veľká škoda. Štát partnerom, ktorí na svet privedú dieťa síce poskytuje určité výhody vo forme rôznych príspevkov ako sú napríklad príspevky poskytované pri narodení dieťaťa, rodičovské príspevky a prídavky na deti no v závislosti na už spomenuté ekonomické faktory je výška týchto príspevkov veľmi nízka a v žiadnom prípade nie je motivujúca pre mladé páry.
Problémy a príležitosti v oblasti rodičovstva
Mladí ľudia často odkladajú rodičovstvo kvôli problémom s nájdením si práce po ukončení štúdia. Ak mladí ľudia zažívajú takýto problém, prežívajú sami v sebe negatívne pocity ako sklamanie, hnev, frustráciu či beznádej a myslia len na to, ako prežiť v tejto spoločnosti a vedieť sa sám uživiť. Väčšina mladých ľudí si chce zabezpečiť základné potreby ako je už spomínaná strava, bývanie a finančný príjem a až potom uvažuje o svojich potomkoch.
Rodičovstvo v súčasnosti prináša mnoho výziev a problémov, ktorým musia rodičia čeliť. Modernizácia a industrializácia priniesli ekonomické, politické a sociálne zmeny, ktoré ovplyvnili aj rodiny. Problémy, ktoré riešia rodičia dnes, sú odlišné od tých, ktoré riešili rodičia kedysi. Medzi tieto problémy patria napríklad nedostatok času na rodinu kvôli pracovným povinnostiam, vplyv digitálnych technológií na deti a rodinné vzťahy, či zložitosť výchovy v pluralitnej spoločnosti s rôznymi hodnotami.
Rôzne formy rodín
V súčasnosti už manželstvo nie je zárukou ani podmienkou vzniku rodiny. Predmetom mnohých diskusií je diverzifikácia a pluralizácia foriem rodinného spolužitia. Realita súčasnosti zahŕňa adoptívne rodiny, rodiny s jedným rodičom, rodiny, kde rodičia nie sú zosobášení, páry bez detí, rodiny s homosexuálnymi rodičmi atď. Pre dieťa je veľmi dôležité, aby vyrastalo v rodine, pokiaľ sa dá tak v biologickej, kde sú rodičia s dieťaťom v pokrvnom vzťahu. Ak to možné nie je z určitých príčin aby dieťa vyrastalo v biologickej rodine je pre neho dobré aby vyrastalo v sociálnej, ale za to harmonickej rodine. Môžu to byť napríklad už spomínané adoptívne rodiny, rodiny s jedným rodičom, rodiny s homosexuálnymi rodičmi alebo aj rodiny s profesionálnymi rodičmi. Čo sa týka homosexuálnych rodín, mnoho ľudí aj v 21. storočí takéto páry či rodiny dokáže odsudzovať a to na základe nejakých svojich domienok. No nič nepoukazuje na to, že by tieto páry nevedeli alebo nemohli vychovávať deti rovnako správne a s láskou ako heterosexuálne založené rodiny. Dokonca výskum o homosexuálnych a lesbických rodinách nám priniesol zistenie, že tieto páry sú rovnako schopné vychovávať deti ako heterosexuálni rodičia pri adopcii.
Rola profesionálneho rodiča a adopcia
Rola profesionálneho rodiča je zložitá. Ide o spojenie roly rodiča a roly profesionála - vychovávateľa. Ide o veľmi zodpovednú a náročnú prácu, ktorá spočíva v nepretržitej starostlivosti o dieťa, ktoré má špecifické potreby vzhľadom k tomu, že nemôže vyrastať vo svojej vlastnej biologickej rodine, pretože jeho rodičia mu nemôžu, nechcú, alebo nevedia zabezpečiť starostlivosť. Hlavným poslaním profesionálneho rodiča je naplniť jednu zo základných potrieb dieťaťa, a to potrebu blízkej osoby, s ktorou si dieťa vytvorí vzťah. Tento vzťah má byť vzájomný, nie jednostranný.
Adopcia detí je bežná aj na Slovensku. Je to osvojenie si dieťaťa z detského domova alebo inej inštitúcie. Čo sa týka výskumov v meta-analýze o adoptovaných deťoch sa ukázalo iba malé zvýšenie problémov adoptovaných detí oproti bežným deťom, avšak výrazne viac adoptovaných detí bolo zastúpených medzi klientmi odborníkov na duševné zdravie. Meta-analýzy porovnávajúce adoptované a neadoptované deti odhalili, že deti v adoptívnych rodinách majú vyššie IQ a lepšie výkony v škole ako deti, ktoré zostali buď v nefunkčnej rodine alebo inštitúcii. V porovnaní s bežnou populáciou skórovali v IQ testoch rovnako, avšak trochu zaostávali v školských výkonoch a jazykových schopnostiach a viac adoptovaných detí malo problémy v učení. Adopcia ako možnosť pre deti bez rodičov alebo vyrastajúce v nevhodných podmienkach, má pozitívnejší ako negatívnejší vplyv na vývoj detí. Vždy je pre samotné dieťa lepšie keď vyrastá v biologickej alebo aj sociálnej rodine v harmónii, s láskou, pohladením, dôverou a v bezpečí ako samé v detskom domove alebo v biologickej či sociálnej rodine ale bez bezpečia, lásky a harmónie.
Pozitívne aspekty materstva a rodičovstva
Materstvo a rodičovstvo prinášajú do života mnoho pozitívnych zmien. Učia trpezlivosti, triedeniu času a systematickosti, ale aj pôžitku a tolerancii istej miery chaosu. Matky si viac užívajú kľud a ničnerobenie, a niektoré aktivity považované za samozrejmé sú im teraz vzácne. Deti učia intenzívnejšie vnímať čas a spomaliť tempo, vďaka čomu rodičia prežívajú jednotlivé okamihy intenzívnejšie. Okrem toho sa matky učia lepšie prejavovať nehu, poznať svoje hranice a vedieť ich zadávať. Materstvo prináša aj viac sebavedomia v práci a nadhľad.
Materstvo mení životy žien a prináša im pocit, že ich existencia má zmysel. Matky sa cítia slobodnejšie a otvorenejšie ako predtým a aj úprimnejšie samé k sebe. Majú teraz extrémne dôležitý dôvod žiť a snažiť sa, lebo ich deti si zaslúžia len to najlepšie a to ich motivuje.
Riešenie jednotvárnosti na materskej dovolenke
Jednotvárnosť dní na materskej či rodičovskej dovolenke je pre mnohé matky niečo, s čím občas musia zápasiť. Veľkou inšpiráciou im vždy boli ich kamarátky, ktoré sú tiež matkami. Niektoré matky si vymýšľajú rapy a básničky o svojich frustráciách a zdieľajú ich pre pobavenie ostatných aj na Instagrame. Iným pomáhajú prechádzky v prírode alebo nové koníčky, ako napríklad štrikovanie. Dôležité je mať program s kamoškami na materskej dovolenke, chodiť veľa vonku, veci plánovať dopredu a skúšať nové miesta a aktivity. Niektoré matky si zasa niečo zaujímavé prečítajú alebo zoberú svoje dieťa do nosiča a idú sa aj s jej psom prejsť trochu inou trasou ako zvyčajne.
Viera vo vlastnú intuíciu a sebavedomie
Materstvo učí veriť svojej intuícii a prináša viac sebavedomia v práci a nadhľad. Prvé mesiace môžu byť náročné, ale postupne sa to usadí a matky prestanú pochybovať o každej jednej veci, či rozhodnutí, ktoré ako matky robia. Mnohé matky si po niekoľkoročnej starostlivosti o ich deti v mnohých veciach po čase prestanú veriť. Poniektoré sa začnú vnímať ako menej príťažlivé. Iné matky môžu mať pocit, že zabudli množstvo predtým pre ne dôležitých zručností či koníčkov. V oblastiach života, v ktorých boli ako ryba vo vode, sa zrazu začínajú cítiť neprirodzene, alebo majú pocit, že sa nevedia primerane zapojiť do niektorých tém, s ktorými kedysi nemali žiadny problém.
Nové kamarátstva, koníčky a inšpirácia
Materstvo prináša nové kamarátstva a množstvo nových inšpiratívnych tém. Niektoré matky zažívajú počas materskej menšiu explóziu kreativity, ktorá pretrváva dodnes, takže šijú, háčkujú, pletú, vyrábajú rôzne pohľadnice, DIY kozmetiku. Iné začnú pracovať, aj keď sú ich deti malé, a v práci musia podávať iný druh výkonu a tým pádom majú viac tvorivej energie, ktorú môžu venovať deťom. Ďalšie sa po tehotenstve konečne naučia správne cvičiť alebo začnú piecť.
Výchova detí a kontaktné rodičovstvo
Snažíme sa deti vychovávať najlepšie, ako vieme. Buď si necháme poradiť alebo sa riadime vlastným sedliackym rozumom. Do toho všetkého ale ešte vstupuje naše vlastné detstvo. Každý rodič, ktorý miluje svoje dieťa, túži byť tým najlepším. Je prirodzenou súčasťou rodičovstva, mať so svojím dieťaťom harmonický a vyrovnaný vzťah. Študujeme rôzne návody, čítame vzdelávacie články, pravidelne sa zúčastňujeme montessori herní, navštevujeme podporné skupiny dojčenia alebo nosenia, stretávame sa s podobne naladenými ľuďmi, vychovávajúcimi deti nám blízkym štýlom, alebo práve naopak hrdo bojkotujeme všetky seansy a vychovávame dieťa sedliackym rozumom. Akýmkoľvek smerom vedieme výchovu nášho dieťaťa, robíme tak v presvedčení, že to robíme najlepšie, ako vieme.
Kontaktné rodičovstvo je o dokonalej súhre. Kontaktné rodičovstvo je nespočetne veľakrát skloňované v modernej literatúre, a to i napriek tomu, že jeho pôvod je rodičovstvo samé. Je to spôsob, akým matka i otec dokážu byť napojení na vlastné dieťa a citlivo vnímať všetky jeho signály - mimiku, gestikuláciu a hlasové prejavy.
Vzťahová výchova je charakterizovaná ako prirodzený a intuitívny prístup k starostlivosti o dieťa a jeho výchove. Jej princíp je založený predovšetkým na vzájomnej komunikácii, na vnímaní podnetov dieťaťa a citlivom reagovaní na ne. Nejedná sa o súbor presne daných pravidiel, pretože každé dieťa je jedinečná osobnosť a má svoje individuálne potreby, preto aj jeho výchova musí byť iná. Hlavným cieľom vzťahovej výchovy je nadviazať vzťah s novorodencom a udržať ho aj počas ďalších fáz vývinu dieťaťa, teda v období batoľaťa, predškoláka i dospievajúceho. Za týmto účelom sú potom využívané prostriedky založené na biologicky prirodzenom kontakte medzi matkou, otcom a dieťaťom: Bonding, dojčenie na požiadanie, nosenie detí, spoločné spanie, dôvera v plač dieťaťa. Cieľom vzťahovej výchovy nie je len spokojné a uspokojené dieťa, ale aj spokojní rodičia. Každé dieťa potrebuje pre svoj rozvoj vymedziť isté hranice, aj kontaktné rodičovstvo teda hranice vymedzuje.
Vyrovnaný rodič a bezpečná vzťahová väzba
Dieťa je biologicky naprogramované milovať svojho rodiča závislou láskou, keďže nie je schopné bez neho prežiť. Rodič mu zabezpečuje potravu, teplo, bezpečie a starostlivosť. Dieťa však od rodiča očakáva viac. Predpokladá, že mu rodič rozumie, keď plače, kričí, hýbe sa, uhýba pohľadom. Dieťa nie je schopné rozprávať rečou, ktorou hovoria dospelí, to však nevylučuje fakt, že jej je schopné do určitej miery rozumieť. Čo však v prvom rade potrebuje je, aby rodič rozumel jemu a reagoval na jeho potreby.
Hocijaký spôsob výchovy zvolíme, neurobí to z nás dobrých rodičov, pokiaľ sa nimi sami nerozhodneme stať. Ak chceme docieliť, aby nás naše dieťa milovalo nie len preto, že je tak naprogramované, ale vedome si nás vždy zvolilo, otvorene s nami komunikovalo, vážilo si náš názor viac ako názor spoločnosti a bolo voči nám úprimné, chce to z našej strany trochu viac úsilia. Potrebujeme sa zamerať na sebapoznanie a zmierenie sa so svojou minulosťou a svojím vlastným detstvom. Neoplatí sa minulosť popierať, bojovať s ňou, ani ju ospravedlňovať, dôležité je začať byť úprimný voči sebe samému. Zmier nastane vtedy, keď sa dokážeme otvorene a bez prikrášľovania pozrieť na to, akými sme boli deťmi a akých sme mali rodičov a dokážeme to prijať.
Vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou
Nech už zvolíme akýkoľvek druh výchovy, nastanú vypäté situácie, kedy pod tlakom, stresom alebo od únavy, zabudneme na všetky poučky a budeme jednať pudovo a pamäťovo. Teda tak, ako s nami jednali naši rodičia alebo opatrovatelia. Aby sme sa vyhli takýmto skratom, potrebujeme si uvedomiť, ktoré výchovné praktiky našich rodičov naozaj nechceme opakovať, a ktoré sú aj v našej výchove akceptovateľné. Ak si uvedomíte, aké ste mali detstvo, dovolíte si prežiť súvisiace emócie a pozriete sa na to, čo sa vtedy odohralo, s pochopením a súcitom, z pohľadu dospelého človeka, rozvinie sa predná časť vášho mozgu, tzv. orbitofrontálny kortex - a vy budete lepšie schopní reagovať na potreby svojho dieťaťa a vytvoriť s ním zdravý a pevný vzťah. To, ako sme ako rodičia schopní vyrovnať sa s vlastnou minulosťou týkajúcou sa blízkeho vzťahu s rodičmi, je po pravde oveľa spoľahlivejším ukazovateľom toho, akú bezpečnú väzbu dokážeme vytvárať so svojími deťmi, než akýkoľvek iný faktor. Dokonca spoľahlivejší než iné rodičovské praktiky, ako je napríklad spoločné spanie alebo množstvo času stráveného s deťmi. Znovu prežívať potlačenú krivdu je náročné, ale ak budeme natoľko silní, že sa s tým dokážeme vyrovnať, odmenou nám bude nielen uzdravenie vlastného ja, ale aj schopnosť nadviazať bližší vzťah s vlastným dieťaťom. Ak sa nám nepodarilo spracovať svoju minulosť doteraz, práve tehotenstvo a materstvo môžu byť vynikajúcou príležitosťou, ako sa vo svojom vnútornom živote a myslení posunúť vyššie.
Transformácia a nový začiatok
Pôrodom sa narodí nielen dieťa, ale aj matka. Matka je odrazu iný človek, ktorý doposiaľ neexistoval. Ak má žena možnosť mať dieťa, môže to prijať ako proces vlastnej transformácie sa na človeka, ktorým si praje byť. Zrekapitulovať si vlastné detstvo a znovu ho emočne prežiť. Prijať veci také, ako sa udiali. Vtedy sú matka, ale aj otec, schopní vnímať signály, ktoré dieťa vysiela a reagovať na ne. Tým, že rodič uspokojuje potreby dieťaťa, to si upevňuje dôveru v okolitý svet, ako aj v rodičov samotných. Dieťa je ochotné spolupracovať s rodičmi, zaujíma ho ich názor a sú preň symbolom.
Výchova detí a príprava na školu
Rodičovstvo a materstvo sú kľúčové pre zdravý vývoj detí, a to už od útleho veku. V predškolskom období, ktoré dieťa trávi v škôlke, zohrávajú rodičia a rodina nezastupiteľnú úlohu. Tento článok sa zameriava na význam materstva a rodičovstva pre deti v škôlke, pričom zohľadňuje rôzne aspekty výchovy, emocionálnej inteligencie a prípravy na školu.
Úloha rodičov v predškolskom veku
Predškolský vek je obdobie, kedy sa dieťa intenzívne rozvíja v mnohých oblastiach. Rodičia by mali byť aktívnymi sprievodcami tohto vývoja a vytvárať pre dieťa podnetné a láskyplné prostredie.
Príprava na školu
Rok pred nástupom do prvej triedy je pre dieťa dôležitý. Rodičia by sa mali s dieťaťom rozprávať a vysvetliť mu, že tento rok bude iný, že už je skoro školák a musí sa podľa toho správať. Veľa už dokáže zvládnuť aj samo a čo mu ešte celkom nejde, spolu vylepšíte.
Dieťa v piatich rokoch už dokáže veľa vecí. Vie ísť samo na záchod, utrieť sa aj si umyť ruky po jeho použití. Rovnako tak si však umýva ruky, keď príde zvonku, alebo pred jedlom. Správne pomenovať veci, to je základ.
Nožnice síce deťom do ruky až tak nepatria, ale v škole ich budú potrebovať. Preto je dobré, ak s nimi príde dieťa do styku, samozrejme pod dohľadom dospelého, skôr. Začať možno so strihaním rôznych tvarov, neskôr pridajte vystrihovačky, pri ktorých sledujte, ako to dieťaťu ide.
Deti kreslia od útleho detstva. Začína to neistými čiarami s trasúcou sa pastelkou v malej ručičke, až sa vypracujú na dokonalých vyfarbovačov maľovaniek a autorov originálnych kresbičiek. V tomto okamihu už prichádza rad na to, aby sme si všímali, či farbičku, respektíve ceruzku a pero, držia správne, ako aj, či majú pri kreslení ruku dostatočne uvoľnenú. Fajn je si s nimi nacvičiť aj písanie vlastného mena, ideálne tlačeným písmom.
Reč dieťaťa v predškolskom veku by už mala byť zrozumiteľná a jasná. Nič sa nedeje, ak ešte neovláda celú abecedu, na to predsa ide o rok do školy!
Predškolák by nemal mať problém napočítať do desať. Veď od päťky, čo je jeho aktuálny vek, je to už len päť ďalších prstov na druhej ruke.
Všetci vieme, že deti sú ako špongie. Nasiaknu všetko, čo okolo seba vidia a počujú, rady sa učia a spoznávajú nové veci.
9 tipov ako zvládnuť nástup do škôlky
Rozvoj emocionálnej inteligencie
Emocionálna inteligencia je schopnosť rozpoznávať, rozumieť a riadiť svoje vlastné emócie a emócie iných ľudí. Rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu v rozvoji emocionálnej inteligencie svojich detí.
Prečo je dôležité, aby dieťa vedelo pomenovať svoje emócie?
- Umožňuje dieťaťu lepšie porozumieť tomu, čo prežíva vo svojom vnútri.
- Pomáha dieťaťu lepšie porozumieť reakciám svojho okolia.
- Umožňuje dieťaťu efektívnejšie pracovať s tým, čo naozaj cíti.
Dieťa, ktoré nerozumie tomu, čo cíti, ľahko sa ocitne v stave bezmocnosti a frustrácie. Pomenúvanie emócií je nevyhnutné pre budovanie zdravých medziľudských vzťahov. Rodičia môžu deťom pomôcť prostredníctvom pomenovávaní emócií, ktoré prežívajú. Knihy a príbehy pomôžu orientovať sa v zložitom svete plnom rôznorodých emócií. Predškolský vek predstavuje kritickú fázu vo vývoji emocionálnej inteligencie dieťaťa.
Ako rozvíjať empatiu u detí?
Rodičia a učitelia zohrávajú nezastupiteľnú úlohu, hlavne v tom predškolskom veku. Empatia je schopnosť vcítiť sa do ,,kože“ niekoho iného. Rodičia môžu spolu s deťmi robiť aktivity, ktoré vyžadujú spoluprácu a vzájomnú pomoc, ako napríklad spoločné stavanie veže z kociek alebo riešenie hádaniek. Vytvárajte situácie, keď sa deti učia rozlišovať medzi rôznymi emóciami v rôznych situáciách. Rodičia môžu svojim deťom čítať príbehy, ktoré zobrazujú rôzne emócie a situácie. Podporujte deti, aby si kreslili to, ako sa v danej chvíli cítia.
Výchovné prístupy a ich vplyv
Rôzne výchovné prístupy majú významný vplyv na vývoj dieťaťa. Rodičia by mali zvážiť, ktorý prístup je pre ich dieťa najvhodnejší.
Montessori prístup
Maria Montessori bola žena, ktorá žila v konzervatívnom Taliansku a napriek prekážkam sa stala prvou Taliankou, ktorá sa stala lekárkou. Vo svojej praxi sa stretávala s deťmi z chudobných rodín, ktoré boli agresívne, neporiadne a netrpezlivé. Nakoľko si Maria myslela, že každé dieťa sa rodí s úžasným ľudským potencionálom, rozhodla sa dozerať na deti v škôlke z robotníckych rodín. Naučila staršie deti pomáhať, s každodennými úlohami a zistila, že aj menšie detičky sa tešia, keď môžu byť užitočné. Čoskoro celý chod v škôlke mali v rukách deti - pripravovali a servírovali jedlo, starali sa o poriadok… Z uličníkov sa stala zdvorilá a vzorná mládež. Maria Montessori sa stala uznávanou vedkyňou, vzdala sa lekárskej praxe a svoju energiu venovala zakladaniu Montessori škôl v mnohých krajinách.
Základ Montessori prístupu je v tom, aby rodičia vychovávali svoje deti v láskavom a rešpektujúcom prostredí. Aj deti sa musia rešpektovať a je potrebné ich naučiť, aby aj ony rešpektovali druhých.
Štúdia o výchovných prístupoch a školských výsledkoch
Láskavé a vrúcne nastavovanie hraníc je najlepším spôsobom na výchovu, tvrdí štúdia. Ilustračné foto. Zdroj: Profimedia. Rešpektujúca výchova alebo skôr autoritatívny prístup? Rôzne rodičovské trendy v súčasnosti vyvolávajú veľké diskusie. Nová štúdia však mnohých prekvapila. Odporúča, aby niektorí rodičia prehodnotili spôsob, akým vychovávajú svoje ratolesti.
V poslednom období bola rešpektujúca výchova naozaj populárnym rodičovským trendom. Jedna z nových štúdií ukázala, že k rešpektu podľa všetkého treba pridať omnoho prísnejšie hranice. Nová britská štúdia, ktorá vyšla v lete, mnohých propagátorov jemného rodičovstva poriadne zaskočí. Ukazuje sa totiž, že tento populárny trend nie je pre budúcnosť detí až taký dobrý.
Ako zistila, deti, ktoré zažívajú viac „autoritatívneho“ rodičovstva, dosahujú lepšie výsledky v škole do veku 11 rokov. Výskumníci analyzovali takmer 6-tisíc detí z celého Spojeného kráľovstva a naznačuje, že „jasné hranice“ a trocha prísnej lásky pomáhajú mladým ľuďom prosperovať, informovali britské médiá. „Vyššie nastavenie rodičovských limitov bolo spojené s väčšou pravdepodobnosťou, že deti dosiahnu očakávanú úroveň,“ uvádzajú autori štúdie.
Štúdia, ktorú uskutočnili výskumníci z Národného centra pre sociálny výskum (National Centre for Social Research) sledovala deti viac ako 10 rokov. Zahŕňala rozhovory s rodinami, prieskumy s personálom starostlivosti o deti a triednymi učiteľmi a prepojenie výsledkov prieskumov s údajmi o dosiahnutom vzdelaní. Výsledky boli zaznamenávané od veku dvoch rokov až do 10-11 rokov. Podľa zistení mali deti, ktoré zažili autoritatívne rodičovstvo, vyššiu pravdepodobnosť, že v najvyššom ročníku dosiahnu očakávanú úroveň v testoch čítania, písania a matematiky. Ďalším zaujímavým faktom je, že nastavenie hraníc zo strany rodičov bolo tiež spojené s lepšími akademickými výsledkami u detí v rámci skoršej fázy, teda u detí vo veku päť až sedem rokov. Vyššia akademická výkonnosť môže vďaka autoritatívnemu rodičovstvu pretrvávať aj po veku 11 rokov, aj keď to štúdia neskúmala.
Rozdiel je v hraniciach
Kto sa v tom má vyznať? Aký je teda rozdiel medzi jemným alebo rešpektujúcim rodičovstvom a autoritatívnou výchovou? Najjednoduchšie by sa to dalo vysvetliť nastavovaním hraníc. Kým pri rešpektujúcej výchove sa dospelí snažia nikdy nedvíhať hlas a svojim potomkom pokojne vysvetľovať dôsledky ich správania, nie je tu žiadne miesto na hnev a krik. Takíto rodičia nepoužívajú tresty a skôr sa zameriavajú na to, aby sa ich dieťa lepšie sebapoznalo a vedelo pochopiť svoje správanie. Nie je ničím výnimočným, že v takomto prístupe v rodinnom slovníku neexistuje slovo „nie“. Rodič využíva svoju empatiu, vystupuje skôr ako priateľ dieťaťa.
„Ide o to, aby ste pre svoje dieťa boli skôr koučom než trestajúcim rodičom,“ cituje portál MSN Dr. Karen Estrellu, pediatričku z Cleveland Clinic v Ohiu. Niektorí sa však obávajú, že jemné rodičovstvo vedie k tomu, že deti sa stanú rozmaznanými a náročnými - a zvyšuje pravdepodobnosť, že ich správanie sa v budúcnosti vymkne spod kontroly. Pri tomto prístupe sú totiž hranice nastavované flexibilne, podľa emócií a veku dieťaťa. Rodič skôr pracuje na spoločnom riešení problému. Namiesto trestov sa používajú prirodzené dôsledky a spoluregulácia emócií.
Oproti tomu autoritatívny prístup, ktorý je často zaznávaný, je omnoho tradičnejší. Základom sú jasne stanovené rodičovské limity. Autoritatívny rodič však musí byť vrúcny a citlivý, to však neznamená, že nikdy nezdvihne hlas a slovo „nie“ pre neho určite nie je tabu. V tomto prístupe existujú tresty, disciplína a dôsledky. Avšak, netreba si ho mýliť s autoritárskym rodičovstvom, ktoré je omnoho viac prísne a chýba mu vrúcnosť. Vyžaduje sa absolútna poslušnosť a neexistuje nejaké vyjednávanie či emocionálna podpora. Rovnako treba robiť rozdiel aj medzi jemným rodičovstvom a povoľujúcim prístupom, pri ktorom neexistujú absolútne žiadne hranice.
Hoci spomínaná štúdia naznačuje, že jemné rodičovstvo brzdí školské výsledky, nie je celkom jasné, aký je presný dôvod. Zrejme to môže byť tým, že deti, ktoré nepoznajú hranice, sú náchylnejšie k rušivému správaniu, ktoré ich rozptyľuje od učenia.
Viac filozofia než prax
Profesorka Vivien Hill, psychologička z Inštitútu vzdelávania na University College London, si myslí, že jemné rodičovstvo môže viesť k problémom, keď dieťa nastúpi do školy. „Takéto dieťa vstúpi do sveta školy, kde učiteľ musí byť schopný kontrolovať a učiť 30 detí,“ povedala pre The Telegraph. „V takomto prostredí nemá nikto kapacitu vyjednávať.“ Autorka kníh o rešpektujúcej výchove Sarah Ockwell-Smith, naopak tvrdí, že táto filozofia vedie k „pokojnejšiemu a šťastnejšiemu detstvu“. Jemné rodičovstvo „potvrdzuje pocity dieťaťa a používa láskavosť, empatiu a pochopenie,“ povedala, avšak mnohí veria, že v praxi nedokáže potlačiť chaos. Ako však pre magazín !Hola podčiarkla Dr. Alice Davidson, profesorka psychológie, neexistuje žiadny jediný a správny rodičovský vzor. „Jemné rodičovstvo sa javí skôr ako filozofia než ako prax,“ vysvetlila. „Rodičia, ktorí sa nazývajú jemnými, sa navzájom značne líšia, pričom niektorí pôsobia povoľujúco, iní skôr autoritatívne.
Kľúčové prvky úspešného rodičovstva
Nové, v porovnaní s dobou pred 30 rokmi, je to, ako časovo náročné sa rodičovstvo stalo. Je čoraz náročnejšie vyznať sa v rôznych teóriách, trendoch a tipoch pre výchovu detí. Čo je teda naozaj dôležité vo výchove detí? Čo deti potrebujú od svojich rodičov, aby sa vyvíjali správne?
Vytvorme silnú rodičovskú dvojicu
Vytvorme silnú rodičovskú dvojicu so svojim partnerom/svojou partnerkou. Ideálne by bolo mať vypracovaný plán výchovy ešte pred tým, než sa staneme rodičmi. Mali by sme sa rozprávať o tom, ako chceme tráviť sviatky, aké rodinné rituály si želáme, ako budú vyzerať naše víkendy. Zjednotíme sa tak vo výchove detí, budeme lepšie rozumieť nielen sebe ale aj svojmu partnerovi/svojej partnerke. Vytvoríme skvelí rodičovský tím, v ktorom sa budeme dopĺňať a podržíme jeden druhého v krízových situáciách.
Pravidlá a hranice
Pravidlá. Avšak našou rodičovskou povinnosťou je starať sa o bezpečie a zdravie svojich detí. Pravidlá a hranice (teda zastavenie nevhodného správania detí) chránia zdravie a bezpečnosť detí (telesnú aj psychickú). Zadefinujme si, aké správanie považujeme za neakceptovateľné, nastavme pravidlá rodiny.
Režim a rodinné rituály
Tým, že niektoré veci sa opakujú (od budíčka cez pravidelné jedlo po večerníček) stáva sa tento komplikovaný svet aj pre to najmenšie dieťa predvídateľným miestom. Dokáže sa orientovať v čase, pretože má záchytné body. Režim tiež poskytuje pocit istoty a bezpečia deťom (aj dospelým) v každom veku. Vďaka režimu si šetríme svoje sily a energiu, lebo niektoré veci už robíme automaticky a nemusíme nad nimi rozmýšľať. K dennému režimu patria každodenná hygiena, stravovanie sa, oddych, voľná hra, povinnosti (rehabilitačné alebo logopedické cvičenia, rozvíjajúce činnosti, domáce práce, príprava do školy), čas trávený s priateľmi, čas vo dvojici s každým dieťaťom (stačí 15 minút) a spoločný čas s celou rodinou. Rodinné rituály ako sme načrtli, predstavujú opakujúce sa činnosti, udalosti alebo spôsob, akým trávime určitý čas. Rituály sú výnimočné v tom, že ich všetci dobre poznáme. Vieme, čo bude nasledovať a radosťou očakávame ďalší krok. Dáva nám istotu a uvedomenie, že toto je naša rodina a my do nej patríme. Naše rodinné rituály a zvyky ich môže inšpirovať k tomu, aby v nich pokračovali, alebo vytvorili nové pre svoje vlastné rodiny.
Prejavy lásky a záujmu
Dávajme každý deň najavo svojim deťom, že ich máme radi. Niekedy si myslíme, že sa zaujímame o svoje deti dostatočne a dávame im dosť lásky. Ony to však môžu vnímať inak. Ako teda prejaviť úprimný záujem svojim deťom? Pre nás to môžu byť banality, ale pre nich sú to dôležité veci, ktoré ich formujú. Vyhýbajme sa znehodnocujúcim komentárom, irónii, zosmiešňovaniu, bagatelizovaniu, ale aj dávaniu rád, ktoré si dieťa nepýta. Pokiaľ máme viac detí, tak prirodzene každé z nich túži potom, aby mohli mať nás - ich mamu či otca - aspoň na chvíľu iba pre seba a nemuseli sa deliť o našu pozornosť s nikým. Doprajme im pravidelne takýto čas. Stačí naozaj málo, ale každý deň - už 15 minút denne môže nasýtiť túto potrebu našich detí.
Buďme príkladom
Môžeme svojim deťom celé dni opakovanie vysvetľovať, ako sa majú správať a čo majú robiť, keď my to nerobíme. Môžeme sa odvolávať na rodinné pravidlá či životné hodnoty, pokiaľ nebudeme podľa nich žiť, sme ťažko uveriteľní. Žime tak ako kážeme. Deti si najľahšie si osvoja také správanie, ktoré vidia u svojich rodičov. Prirodzene prijmú za svoje také názory a postoje, akým sú denne vystavené v rodine. Deti nás neustále pozorujú - všímajú si nás aj vtedy, keď si myslíme, že sú zahĺbené do hry alebo sa sústredia na rozprávku. Počujú, čo hovoríme, ako sa vyjadrujeme o iných, aké slová používame. Vidia, čo robíme, aj to, čo nerobíme.
Všímajme si to dobré
Všímajme si to dobré v každom našom dieťati. Pochopiteľne, hneď reagujeme keď naše dieťa poruší pravidlo, nespráva sa podľa našich predstáv alebo niečo nerobí tak ako chceme my. Chceme svoje dieťa usmerniť, tak mu hneď venujeme pozornosť. Z určitého dôvodu sme aj viac citliví na to, keď niečo je zle. Venujeme však rovnako veľa pozornosti svojim deťom aj vtedy, keď je všetko tak ako má? Všimneme si, že si plní povinnosti, že sa usilovne učí, že sa hrá so svojím bratom, alebo pomáha sestre či nám? Mali by sme svojim deťom dať najavo, že vidíme, že robia tie správne veci. Použiť môžeme krátku vetu, v ktorej oznámime, že vidíme tú konkrétnu vec, čo robí. Taká veta môže byť nasledujúce: „Vidím, že si odložila všetky svoje hračky“. Alebo „zjedla si celú polievku“, či „dokážeš dlho a ticho čakať, keď treba“. Takto povzbudíme svoje dieťa, aby v takomto vhodnom správaní aj pokračovali.
Hovorme o svojich deťoch s úctou
Hovorme o svojich deti s úctou. Opravme mi, keď na seba používajú škaredé výrazy až nadávky. Napríklad ak dieťa hovorí o sebe, že je hlúpe, lebo niečo nedokázalo urobiť na prvýkrát, tak môžeme povedať: „Nie si hlúpy, lebo sa ti niečo nepodarilo na prvýkrát. Dieťa má nárok na všetky pocity - dobré aj zlé. Pravdou však je, že našou rodičovskou povinnosťou je naučiť deti, ako sa pocit volá, keď ho práve prežíva, ako ho môže prežiť a tým, uvoľniť. Robíme to tak, že rešpektujeme to, ako sa deti cítia - nesnažíme sa ich presvedčiť o tom, že nemajú prečo sa takto cítiť, že nemajú právo sa hnevať, alebo nesmú plakať. Ukážeme im, čo môže pomôcť pri uvoľňovaní pocitov: plač, dupanie, trhanie papiera, búchanie do podlahy, skákanie.
Sebarozvoj
Sebarozvoj - bez toho to nepôjde. Rodičovstvo prirodzene prináša mnoho výziev a testuje našu trpezlivosť či rodičovské zručnosti. Tak ako rastú a rozvíjajú sa naše deti, mali by sme spolu s nimi rásť aj my. Pokiaľ teda chceme žiť vedomý, autentický a naplnený život, máme si byť vedomí toho, kto sme, odkiaľ pochádzame, čo potrebujeme, ako to dosiahne. Máme spoznať svoje najhlbšie túžby, spracovať potlačené zážitky a pocity. A to je celoživotná nikdy sa nekončiaca cesta. Vydajme sa na ňu. Odporúčame, aby sme sa z času na čas zastavili - dopriali pre seba tichú chvíľu a prehodnotili svoje životné princípy, túžby a potreby. Nie je jednoduché riadiť sa vyššie uvedenými psychologickými princípmi výchovy, nakoľko potrebujeme sa vyzbrojiť aj dôležitými rodičovskými zručnosťami.
