Vývinová psychológia sa zaoberá vývinom človeka od jeho počatia po smrť. Študuje zmeny správania a prežívania v jednotlivých vekových obdobiach. Základným cieľom vývinovej psychológie je popísať vývinové zmeny, charakteristické pre vývinový stupeň, a odvodiť všeobecné zákonitosti, ktoré sa týkajú základných psychických štruktúr a príčinných súvislosti. Cieľom je vytvoriť pokiaľ možno jednotnú teóriu zo získaných faktov a pozorovaní.
Človek sa vyvíja ako celok, ako psychosomatická jednota v interakcii s prostredím. Vývin je procesom typických zmien v zmysle diferenciácie a integrácie. Vo vývine sa striedajú obdobia plynulých zmien a skokov vo vývine. Skoky ohraničujú vývinové fázy (štádiá vývinu), ktoré po sebe nasledujú. Vo vývine existujú interindividuálne rozdiely spojené s originalitou každého človeka. Psychický vývin sa neuskutočňuje živelne, ale podľa pravidelností, istých zákonitostí.
Prenatálne obdobie a jeho vplyv na emočný vývin
Emočný vývin detí sa mení v závislosti od vývinového obdobia, v ktorom sa dieťa nachádza. Emočný vývin je prítomný už v prenatálnom období. Matkine emócie sa môžu preniesť na dieťa v maternici skrz hormonálnu informáciu. Ak sa matka teší, vylučujú sa endorfíny, čo prispieva k vytvoreniu dobrého vzťahu matky a dieťaťa (Rastislavová, 2008 in: Juristová, 2015). Naopak, ak je matka v strese alebo zažíva úzkostné stavy, dochádza k nárastu produkcie neurohormonálnych látok v organizme, napr. adrenalínu, ktorý sa prenáša cez placentu na dieťa. Čo môže matka urobiť pre priaznivý emočný vývin prenatálneho dieťaťa? Základ je, ak zostane psychicky pokojná počas tehotenstva. Je to však aj vedecky dokázané, napr. sa zistilo, že stres matky v tehotenstve môže ovplyvniť riziko výskytu emočných problémov dieťaťa (Tancsáková, 2021). Ak matka pridá nežný hlas, ktorým sa dieťaťu cez brušnú stenu prihovára a pohladenia tzv. “cez bruško”, môže prispieť k pokojným emóciám dieťaťa.
Význam dotyku a neverbálnej komunikácie po narodení
Keď sa dieťa narodí, emočne významným komunikačným prostriedkom medzi matkou a dieťaťom je neverbálna komunikácia, pretože tej rozumie aj novorodenec. Z hľadiska správneho emočného vývinu je dôležitý dotyk, držanie dieťaťa v náručí, pohladenie, objatie. Už v maternici malo dieťa prvú skúsenosť s dotykom, keď ho blízke osoby pohladili takpovediac “cez bruško”. Vplyv dotyku u novorodencov je prínosný pre ich emočný rozvoj (Matejová, 2021). Vedci zo Singapuru a Nemecka v experimente zistili, že ak deti s matkou interagovali dotykmi počas 10-minútovej hry, tak mali deti vyššiu mozgovú aktivitu (Brauer et al., 2016). Aj Daniel Goleman, autor konceptu EQ, zistil, že ak sa v prvých 6. mesiacoch po narodení rodičia detí často dotýkajú, vyvíjajú sa po mentálnej stránke rýchlejšie (Goleman, 1988). Vysvetľuje sa to tak, že čím viac matka drží svoje dieťa, tým sú jej jasnejšie jeho potreby a ľahšie číta jeho neverbálnu komunikáciu.
Separačná úzkosť a budovanie dôvery
Separačná úzkosť sa vyskytuje v 9. mesiaci. Trvá približne mesiac a je zdravé, ak dieťa za matkou plače, keď odíde do inej miestnosti. Plačom sa ju snaží privolať. Dieťa kognitívne vie, že matka existuje, na základe Piagetovej teórie je schopné pochopiť to už vo veku 8 mesiacov. Emočne si však potrebuje potvrdiť blízkosť matky. Ak matka zareaguje na plač dieťaťa príchodom do izby, myslím, že je to práve fyzická prítomnosť matky, ktorá je základom budovania dôvery podľa Eriksona. Dôvera k matke je predpokladom dôvery k ostatným ľuďom.
Ak batoľa od jedného roka zakaždým plače pri odchode maminky za dvere, už to normálne nie je. Ainsworthová realizovala experiment, kde matky odišli za dvere a sledovali sa emočné reakcie detí. V zdravom type väzby deti matku hľadali, ale boli emočne pokojné. Tento typ väzby sa nazýva bezpečná väzba, čo evokuje vytvorenie dôvery. Nezdravé typy sú úzkostná a vyhýbavá väzba. Pri úzkostnej väzbe síce dieťa matku hľadalo, ale prejavovalo emočnú nepohodu a plakalo. Pri vyhýbavej väzbe dieťa prejavovalo emočnú nepohodu a nesnažilo sa dostať za matkou (McLeod, 2018). Teda bezpečná a úzkostná väzba majú spoločné, že dieťa sa snažilo dostať za matkou. Úzkostná a vyhýbavá väzba majú prienik, že dieťa prežívalo emočný nepokoj.
Vzdor batoľaťa a jeho zvládanie
Pri batoľati je dobré pokračovať v dotyku, napr. objať dieťa, keď spadne, ošúchať mu kolienko, keď si ho odrie, pohladiť ho pri pochvale, potúliť pri hre. Môžeme mu tak navodiť emočne pokojný stav v búrlivom období vzdoru, ktorý vrcholí v 2,5 rokoch. A čo robiť, keď dieťa vzdoruje, kope, kričí, búcha, hádže sa o zem? Nepopustiť, aj keď je to niekedy trápne, najmä ak robí scénu na verejnosti. Vzdor je v poriadku, je to emočný míľnik obdobia batoľa (Vágnerová, 2005), len dieťa sa potrebuje naučiť vyjadriť emócie kultivovane. Môžeme mu pomôcť tým, že mu povieme, že nám sa tiež nie vždy všetko páči, ale nemrnčíme za to.
Vývin emócií v predškolskom veku (5 rokov)
V období predškoláka hnev nie je taká častá emócia ako v období batoľaťa. Typickou emóciou predškolákov je radosť spojená so zmyslom pre humor. Rozvíjajú sa tiež sebahodnotiace emócie ako hrdosť a pocity viny (Vágnerová, 2005). Zdôrazňujem, že by sme nemali u detí evokovať pocity viny, ak urobili niečo nezámerne. Veď aj nám sa koľkokrát niečo nepodarí, spadne a rozbije sa nám, o čo skôr deťom, keď majú menej skúseností so svetom ako my. Rodičia a pedagógovia by mali rozlišovať pri neúspechu dieťaťa, či bol prítomný úmysel alebo nie. Napr. občasné pocikanie v spánku je u predškoláka v poriadku, netreba ho za to hrešiť.
U predškoláka sa môžu vyskytnúť strachy, ktoré súvisia s fantáziou dieťaťa, napr. strach z tmy alebo zlých “bubákov”. Dôležité je nestrašiť deti, napr. že ich niekto zoberie, keď budú zlí, alebo že na nich zavoláme policajtov. Niekedy sa predškoláci strašia navzájom, čomu treba výchovne zamedziť. Odporúčam použiť návod psychológa Šturmu - vyzvať deti, aby si empaticky predstavili, ako by sa oni cítili v takej situácii (Šťastná, 2013), napr. či by sa im páčilo, keby ich niekto nastrašil a zľakli by sa. Viac som o rozvoji empatie detí rozprávala v 5. potulke.
Rozvoj schopnosti odložiť uspokojenie a kľúče k EQ
A aká je výzva pre rodičov a pedagógov predškoláka? Rozvíjať schopnosť odložiť uspokojenie. Spolu s empatiou patrí ku kľúčom EQ (Koníčková, 2021, Ulčin, 2015), ktoré sa dajú rozvíjať aj v školách (napríklad v rámci programu Zippyho kamaráti (Casnovská, 2014)). Schopnosť sebaovládania možno trénovať odložením uspokojenia, napr. sladkosti. Oplatí sa to.
Zlé držanie tela u detí - cvičenie ktoré môžeš použiť ak nevieš ako začať
Predpuberta a citlivé prejavy dieťaťa
Prvá predzvesť puberty nastupuje od 8. rokov a nazýva sa predpuberta (Vágnerová, 2005). Typické prejavy sú nervozita, citlivosť a výbuchy smiechu, ktoré nie sú tak extrémne ako v puberte, ale niekedy sa vyskytnú. Treba na deti reagovať pokojne, brať to ako súčasť vývinu, odporúčam vtedy skúsiť nežne objať dieťa. Môže to byť preň pripomienka niekdajších podnetov neverbálnej komunikácie v dojčenskom veku. Pri bábätku je typické dotýkať sa ho, už len pri dojčení (keďže sa nevie samé najesť), alebo nosení (keďže sa nevie samé presunúť na iné miesto). Myslím si, že v tomto období, najmä v kritických chvíľach, je potrebné ukázať dieťaťu fyzickú blízkosť. Ak k tomu pridáte psychickú blízkosť, napr. dieťaťu vyjadríte, že máte záujem počuť ako sa cíti a že sa Vám môže zdôveriť so svojimi problémami, môžete otvoriť bránu do jeho srdca. A pozor, nikdy neznevažujte problémy dieťaťa! Nám dospelým sa môžu zdať malicherné, ale preňho majú často veľkú váhu.
Vývin v mladšom a staršom školskom veku
U mladšieho školáka od 6 rokov dochádza k zvýšeniu emočnej stability (Vágnerová, 2005). Už nie je typická zmena nálady z veselej na nahnevanú ako u batoľaťa a vymizli aj detské strachy predškoláka. Práve obdobie mladšieho školáka je vďaka svojej stabilite vhodné na rozvoj EQ v kľúčoch sebapoznanie, sebaovládanie, sebamotivácia, empatia a sociálne zručnosti (Cherry, 2020).
U staršieho školáka v období puberty prichádza k zníženiu emočnej stability oproti mladšiemu školskému veku. Emočnými výkyvmi to pripomína štádium batoľaťa, ktoré sa niekedy nazýva prvá puberta, ibaže tá ozajstná puberta je výraznejšia a komplexnejšia. Freud opisuje genitálne štádium od 12. rokov, kedy je presun zo zamerania na vonkajší svet do vnútorného sveta adolescentov. Preto je typická impulzivita, precitlivenosť a silné emočné reakcie. Na negatívne javy ako vojny alebo rozvody reagujú adolescenti smútkom a hnevom, napr. jedno 14-ročné dievča povedalo, že jej “strašne vadí, keď niekto trpí alebo je nespravodlivý” (Vágnerová, 2005 , s. 340). Jung opisuje ľudí ako introvertov a extravetov. Domnievam sa, že ak má vyjadriť svoju emóciu introvert, skôr ju napíše v básni a extravert sa skôr s niekým poháda. Avšak všeobecne je pre dospievajúcich typická nechuť prejaviť city navonok, uzatvárajú sa do seba a na rozdiel od mladších detí sa neprejavujú tak emočne spontánne (Vágnerová, 2005), “neštebocú” rodičom o tom, čo zažili. Rodič by mal rešpektovať túto zmenu vo vyjadrovaní. Dospievajúci potrebujú premýšľať o svojom hľadaní identity, preto je dobré im na to dať čas. Pre adolescenta je dôležité tráviť chvíle osamote v tichu, nie presycovať sa podnetmi zvonka. A čo robiť, ak už adolescent uzná za vhodné niečo vyjadriť rodičovi?
Tipy pre úzkostné deti
Ešte pridám pár tipov na záver, ak máte úzkostné dieťa. Odporúčam uvoľniť ho troškou šteklenia alebo zábavnou hrou. Napr. ak má úzkosti večer pred spaním alebo sa bojí tmy, tak ho cielene pozabávať. Podľa princípu systematickej desenzitizacie totiž nemôže v psychike existovať súčasne pozitívny aj negatívny psychický stav. Preto treba najskôr dosiahnuť psychické uvoľnenie, až potom sa stretnúť s predmetom napätia (Bucková, 1999).
tags: #vyvojova #psychologia #5 #rocne #dieta