Každý rodič vie, že vychovať dieťa nie je vôbec jednoduché. Krásne a radostné chvíle sa striedajú s tými horšími, kedy dieťa neposlúcha a my si s ním vieme rady len ťažko. Obdobie vzdoru, ktoré podľa psychologičky Mgr. Romany Mrázovej nastáva najmä okolo 3. - 5. roku života dieťaťa, je pre rodičov ťažkou skúškou a akousi prípravou na ďalšie životné obdobia - ako napríklad puberta. Vzdorovania u dieťaťa môže vyzerať všelijako - hnev, zlosť, plač, odmietanie… Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie.
Čím je špecifické obdobie vzdoru? Dieťa si buduje vlastnú identitu. Prichádzajú pokusy o nezávislosť a odpútanie sa od matky. Môžeme očakávať zhoršenú schopnosť regulovať svoje emočné stavy. Rodičia môžu zažívať tzv. záchvaty zlosti, plaču a smútku, úzkosť alebo intenzívny strach alebo problémy so silným rozrušením a ťažkosti s následným upokojením sa. Všetko môže u rôznych detí nastávať v rôznej intenzite a frekvencii. Niektoré deti dokonca akoby obdobie vzdoru ani neprežili.
Častý plač, hádzanie sa o zem, odvrávanie, trieskanie vecami… Ak je vám toto teraz dôverne známe, a predtým to dieťa nerobilo, hovoríme o období vzdoru. Obdobie vzdoru je jednou z prvých zaťažkávacích skúšok v období vývinu dieťaťa. Objavuje sa medzi druhým a štvrtým rokom života dieťaťa a vrcholí v období okolo tri a pol roka. Aj dovtedy zvedavé, pokojné a najmä spolupracujúce dieťa sa vám náhle mení na uzlíček nervov, ktorý sa snaží presadiť si svoje stoj čo stoj, i keď niekedy ani samo celkom nevie, čo vlastne chce.
Čo môžu rodičia očakávať a ako reagovať?
Aj odborníčka na detskú dušu si myslí, že je dôležité, aby rodič našiel v sebe trpezlivosť a pochopenie, ale dieťa by nemalo zostať v afekte samé. Funguje to, keď dieťaťu zrkadlíte jeho prejavené emócie. Pomáha mu to porozumieť tomu, čo vlastne robí. Ako sa popasovať s obdobím vzdoru nám porozprávala psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Pre zdravý emocionálny vývin je potrebné, aby v situáciách kedy je dieťa rozrušené, nahnevané, smutné alebo v akomkoľvek emocionálnom diskomforte, pri ňom bol jeden z rodičov, najmä matka. Takto sa dieťa učí, že jeho emócie nie sú pre rodiča nebezpečné, a preto nemusí byť zatvorené samé v izbe kým sa ukľudní. Rodičia môžu pomôcť dieťaťu učiť sa regulovať afekty tým, že mu zrkadlia prejavené emócie ale sami pri tom ostávajú regulovaní. Ako ho prekonať? Jedine obrniť sa veľkou trpezlivosťou a pochopením pre malú detskú dušičku. A nenechávať v tom dieťa samotné alebo vystresované.
Mamička 5-ročnej dcérky Vivien bola nešťastná zo svojej dcéry. Každodenne jej v obchode vyrábala scény, hádzala sa o zem, plakala, doma zase odmietala sa s kýmkoľvek rozprávať. „Trvalo to takmer rok, kým sa malá ustálila a prestala byť neposlušná a nezvládnuteľná. Viete, čo mi pomohlo? Rada kamarátky, aby som ju v tom jej vzdorovitom momente nechala na chvíľočku samú alebo jej ukázala na sebe, čo robí. Skákať a kričať v nákupnom centre som nechcela, tak som skúsila prvú možnosť a zafungovalo. V obchode, keď sa hodila o zem som jej namiesto okrikovania a buchnutia po zadku “ušla“ medzi regály. Keď ju prešiel amok, začala sa pokojná rozhliadať okolo seba a hľadať ma. Potom som vyšla a ona celá šťastná bežala ku mne a bez plaču. Našťastie to vzdorovité obdobie už skončilo,“ povedala nám mamička Janka.
Dieťa vzdoruje rôzne - väčšinou to sú vety typu "ja sám/a". Chce si samé vyberať oblečenie, chce rozhodovať o tom, čo bude robiť, chce riadiť všetkých a všetko... Hrešiť ho určite nie je dobre, ale tak ako vo všetkom aj tu musí byť správne nastavená hranica, pokiaľ dieťa môže zájsť. Určite mu netreba povoliť niečo, čo vám neskôr bude vadiť, ale teraz Vám to príde zabavné alebo milé, alebo mu chcete urobiť radosť.
Vzdorovitému správaniu nevenujte príliš veľa pozornosti. Krátke, stručné a výstižné vysvetlenie, že dieťa nedostalo to, čo chcelo, lebo zvolilo nesprávnu cestu, bude úplne stačiť. Poznáte tieto reakcie dieťaťa?
Prvým trikom na lepšie zvládnutie obdobia vzdoru svojho dieťaťa je práve jeho pochopenie. Vaše vnútorné pochopenie jeho správania. Aj keď sa správanie vášho drobca vymyká akejkoľvek logike, skúste ho pochopiť. Jemu nejde o to, aby jeho správanie dávalo zmysel vám, ide mu o to presadiť sa. Možno si ani samo nie je isté tým, čo chce, ale je mu jasné, že nechce to, čo chcete vy. Že sa váľa po zemi a kričí? Že kričí tak, že vám z toho vibruje každá bunka v hlave od samého vstupu uší až po stred hlavy? Zachovajte pokoj - radí asi každá odborná múdra hlava. Je to fajn rada na to, aby sa vám ju však podarilo aplikovať, skúste trik s pochopením. Nevadí, že správanie alebo požiadavka vášho dieťaťa nemá na prvý pohľad žiadnu logiku… Logika je v tom, že sa chce presadiť.
Načúvajte dieťaťu. Čo to vlastne chce? Načúvať však neznamená všetko dovoliť a súhlasiť. Načúvať tiež neznamená iba počúvať slová, ktoré hovorí (alebo väčšinou kričí). Dieťa vzdor predsa len málokedy vyjadruje sofistikovanými slovnými formuláciami. Najmä počas dramatických chvíľ na verejných miestach, nenačúvajte pridlho. Niekedy je lepšie zvoliť rovnako neverbálnu odpoveď, ako zvolilo dieťa - odlepiť metajúce sa dieťa od podlahy, prehodiť ho cez plece a v pokoji odkráčať. Na vysvetľovanie bude dosť času aj doma, v súkromí a v pokoji.
Na to, aby dieťa chápalo a vedelo prijať pravidlá a hranice, potrebuje zažívať dôsledky. „Ak budeš niečo chcieť, povedz mi to. Zdá sa vám, že dieťa vôbec nevníma, čo hovoríte? Prirodzene, vo chvíli najprudšieho výbuchu skutočne nevníma, čo mu hovoríte. Vráťte sa teda k bodu číslo jedna - pochopenie a zachovanie pokoja a keď sa dieťa upokojí, vysvetľujte. Dôsledok vzdorovitého správania dieťaťa by mal byť spravidla ten, že svojím vzdorovitým správaním nedosiahne to, čo chcelo dosiahnuť. Hoci by ste mu možno niekedy radi vyhoveli, lebo nemáte problém s tým, čo dieťa chce, buďte obozretní - ak si čokoľvek vynucuje krikom, plačom alebo podobnými dramaticky vyzerajúcimi metódami, bude lepšie mu nevyhovieť. Z princípu.
Dieťa testuje hranice. Deti síce skúšajú, koľko toho svojím správaním dokážu vo svojom okolí ovplyvniť, vnútri však potrebujú cítiť hranice. Potrebujú zistiť, odkiaľ-pokiaľ, a keď to zistia, lepšie chápu svet okolo seba a jeho pravidlá.
Ako sa správať k deťom a čo nerobiť?
Obrňte sa trpezlivosťou a pochopením. Môže sa stať, že vybuchneme, povieme to, čo nechceme, jednoducho reakcia a prístup mamy i ocka je veľmi dôležitý. Vzdor - riešenia: Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie (ako ľahko sa to píše…). Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť. Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
Rozhodne sa nenechať biť. Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
Dať presne opačný povel. Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
Naučiť ich povedať, čo chcú. Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať. Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
Určiť mentálny vek dieťaťa. Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Hovoriť s nimi ako s partnermi. Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Ako predísť vzdoru a zvládnuť ho?
Obdobie vzdoru je náročnou skúškou pre každého rodiča, no zároveň dôležitou súčasťou vývinu dieťaťa. Začína sa okolo 2. roku a prejavuje sa silnou túžbou presadzovať vlastnú vôľu. Ako zvládnuť detské výbuchy hnevu, nastaviť jasné hranice a pritom sa nezblázniť? Odborníčka odporúča osvedčené stratégie, ako toto obdobie zvládnuť s pokojom a pochopením.
Dôležitou stratégiou pre rodičov je uznať pocity dieťaťa skôr, než nastavia hranice. Ak sa rodič sústredí len na zákaz alebo príkaz, môže dieťa reagovať ešte silnejším odporom. Rodičia by mali používať jazyk, ktorému dieťa rozumie, a ponúkať mu obmedzený výber možností. Napríklad namiesto priameho príkazu na obliekanie je efektívnejšie nechať dieťa vybrať si medzi dvoma alternatívami. Takto si zachová pocit kontroly, no zároveň rešpektuje stanovené hranice.
Deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Dôležité je, aby rodičia postupovali spoločne a konzistentne. Nastavte jasné pravidlá a dôsledne ich dodržiavajte. Ak dieťa prekročí hranice, trvajte na dôsledkoch, ktoré ste stanovili. Konzistentnosť je kľúčová - ak budete meniť pravidlá, dieťa bude zmätené a vzdorovité správanie sa môže ešte zhoršiť.
Ponúknite voľby. Umožnite dieťaťu vybrať si z dvoch alebo troch možností. Napríklad, ak má dieťa problém s obliekaním, ponúknite mu na výber dve tričká. Týmto spôsobom mu dáte pocit kontroly a znížite pravdepodobnosť vzdoru. Pozitívne posilňovanie - oceňte dobré správanie dieťaťa. Pochváľte ho, keď sa správa dobre, a poskytnite mu odmenu, ktorá ho bude motivovať v tom, aby pokračovalo v dobrom správaní. Odmeny nemusia byť materiálne - často postačí aj pochvala alebo extra čas strávený spolu.
Často sa rozprávajte. Prejavujte záujem o to, čo dieťa prežíva. Nepýtajte sa len na školu a čo malo na obed. Dobrý rozhovor je nehodnotiaci, bez poučovania, úprimný. Hovorte s ním o svojich zážitkoch z detstva podobných ako má dieťa, priznajte aj neúspechy, rozprávajte sa o tom, ako ste prekonávali ťažkosti. Pri týchto rozhovoroch možno budete prekvapení, čím všetkým si dieťa prechádza a koľko ho to stojí síl. Pomáha nám to lepšie pochopiť jeho vzdorovité správanie v kontexte. Rozhovormi sa posilňuje vzájomný vzťah, v dieťaťu budujete pocit vzájomnej dôvery a istoty, že sa môže na vás spoľahnúť v ťažkostiach a že máte snahu ho chápať.
Určite si priority. Mali by ste zvážiť, čo je pre vás zásadné, pri čom neustúpite a v čom môžete zľaviť, ustúpiť, čo vám nestojí za hádku. Pri niektorých pravidlách by ste mali byť neoblomní, nepripúšťať výnimku z ich dodržiavania - ohrozenie bezpečnosti, zdravia, netolerancia akýchkoľvek prejavov násilia. Pri niektorých menej zásadných požiadavkách môžete aj ustúpiť.
OBDOBIE VZDORU u detí: Toto ako rodičia určite nerobte… | #obdobievzdoru
Deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede. Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Ukážte deťom hranice, ale milujte ich. Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Ako predísť vzdoru u detí. Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite.
Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte! Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte.
Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti: Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
Zostaňte pokojní. Deti často zrkadlia emócie svojich rodičov. Ak budete reagovať na vzdor s hnevom alebo frustráciou, pravdepodobne to situáciu len zhorší. Skúste si udržať pokojný tón hlasu a vyhnúť sa kriku. Ukážte dieťaťu, že rozumiete jeho pocitom a že ste pripravení pomôcť mu ich zvládnuť.
Stanovte jasné a konzistentné hranice. Deti potrebujú vedieť, čo je prijateľné správanie a čo nie. Stanovte preto jasné hranice a dôsledne ich dodržiavajte.
tags: #vzdorovite #dieta #4 #roky