Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je komplexný a dynamický proces, ktorý sa vyvíja počas celého života. Po narodení dieťaťa nie vždy ženy prežívajú radosť. Je dôležité, aby si na seba nevyvíjali nátlak, ako by to malo byť, a neporovnávali sa. Každý vzťah vzniká inak, tak je to aj pri vlastnom dieťatku. U niekoho vzťah vzniká ešte, keď je bábätko v brušku, u iného ide o lásku na prvý pohľad a u ďalšieho vzniká postupne a všetky možnosti sú v poriadku.
Psychologička Ivana Antošíková z Poradne Alexis v rozhovore hovorí o tom, že vzťah s dieťaťom môže vzniknúť postupne a každý rodič má právo si ho budovať svojím tempom. Diskutovali sme o tlaku spoločnosti na „dokonalé“ rodičovstvo a o tom, ako zvládnuť popôrodnú depresiu či výčitky svedomia. Myslím, že starostlivosť sama osebe ponúka možnosti, keď si maminka môže budovať vzťah k vlastnému dieťatku, spoločne strávený čas, vzájomná blízkosť, kontakt „koža na kožu“ dokáže byť až zázračný aj pri budovaní vzťahu, aj pri mnohých nepokojoch či chorobách bábätka.
Neplánované dieťa automaticky neznamená, že je nechcené. Veľa rodičov si túto otázku vyrieši už v prvých týždňoch tehotenstva, keď zvažujú, čo je pre nich najlepšie, teda uvažujú aj nad potratom alebo hľadajú možnosti, ako by to mohli zvládnuť. Ale rovnako sa stretávam s tým, že niektorí rodičia, aj keď sa rozhodnú, že si dieťa nechajú, akoby bojujú s vlastným rozhodnutím a potrebujú dlhšiu cestu, aby objavili vzťah s vlastným dieťaťom. Často v prijatí neplánovaného dieťatka stoja predstavy, očakávania a plány rodičov, ako mal vyzerať ich život.
Ako pristupovať k dieťaťu, aby súrodenci nepocítili rozdiel v tom, kto bol viac vytúžený a kto neplánovaný? Všetko závisí od postoja toho rodiča, akým spôsobom sa k celej situácii postaví a čo s tým chce spraviť. Ak si uvedomuje, že nechce robiť rozdiely medzi deťmi, tak aj keď to možno pri tom neplánovanom dieťatku vnútorne až tak necíti, tak robí presne to, čo pri ostatných deťoch.
Výčitky svedomia a tlak na dokonalosť
Výčitky sú veľká téma, z veľkej časti je to aj dnešným svetom, že všade sú zobrazované dokonalé rodiny a veľakrát sa porovnávame, či už s niekým, koho sledujeme na sociálnych sieťach, mnohí rodičia bojujú s „dobrými radami“ aj neznámych ľudí alebo sa porovnávame so susedou, ktorá má o dve deti viac a navonok sa javí, že všetko lepšie zvláda ako my.
Dobrou správou však je, že aj s výčitkami sa dá pracovať. Niekedy zabúdame na vlastnú intuíciu, zabúdame sa napojiť na vlastné dieťa, na to, čo skutočne potrebujem ja ako rodič a moje dieťa. Naše dieťa je tou najlepšou kontrolkou, práve naše dieťa je naším najlepším zrkadlom.
Výčitky sú prospešné vtedy, ak majú svoje opodstatnenie, keď viem, že som spravila chybu, pokúsim sa ju napraviť. Treba si uvedomiť, že nikto z nás nie je dokonalý, stále sa len učíme a robiť chyby je prirodzené. A ak už aj nejakú chybu urobíme, znovu je dôležité, ako sa k nej postavíme. Chybami učíme aj vlastné deti, ako sa majú veci riešiť a naprávať. Takže všetko zlé je na niečo dobré. Zároveň naše deti učíme, že nemusia byť dokonalé, aby boli dobré.
Ak sú výčitky neopodstatnené, v pozadí nám bežia otázky typu, či som dobrý alebo zlý rodič, bez nejakých konkrétnych súvislostí, prípadne sa začneme porovnávať s rodičmi vo svojom okolí, tak s tým treba prestať. Na to, čo všetko sme urobili dobre. Ak sme aj jednu vec počas dňa nestihli alebo cítime, že sme nejako zlyhali, tak si spomenúť na to, čo nám v tom bránilo, čo všetko sme namiesto toho museli spraviť. A prijať fakt, že takto to bolo, a ďalej sa za to nebičovať, nezotrvávať dlhodobo v tých výčitkách. Dokáže byť veľmi nápomocné uvedomiť si, že nemusím byť stopercentný rodič, stačí byť dosť dobrý rodič. Povedať si som dosť, dávam dosť. Dokonalý človek aj tak neexistuje, každý máme svoje pozitívne vlastnosti aj nejaké svoje tiene a bez nich by neexistovala rovnováha v nás.
Mám pochybnosti, či som vôbec mala byť mamou, mám výčitky, keď zdvihnem hlas na dieťa, a podobne. Myslím, že pochybnosti môžu prebehnúť u každého z nás, najmä ak sa ocitáme v náročnom období, keď ideme na kraj svojich síl. Môže to byť dokonca kombinácia viacerých náročných situácií, ktoré nám dajú zabrať, a vtedy si spomenieme, aké ľahké sme to mali pred rodičovstvom. To však samo osebe neznamená, že by sme nemali byť rodičmi, aj keď si to mnohí môžu povedať aj nahlas. Vtedy je však práve čas povedať si, čo potrebujem ako rodič, čo mi chýba, aby som získala opäť svoju energiu a pokoj. Pravdepodobne sa totiž ocitáme v nejakom deficite, možno sme príliš unavení, hladní alebo sme mali náročný a uponáhľaný deň, keď sami potrebujeme nájsť svoje zdroje. Nebojovať s nimi. Prijať ich, pozorovať ich, môžeme sa spýtať: Vnímam ťa, počujem ťa, čo mi chceš povedať? A zväčša sa, keď im dáme tú pozornosť, samy stratia.
Priateľka sa nám zverí, že ľutuje, že má deti. Môžete si ju vypočuť a byť jej oporou. Môžete zistiť, prečo uvažuje, ako uvažuje. Zistiť, čo potrebuje, môžete sa jej samej spýtať, ako jej môžete pomôcť a čo by potrebovala. Ak si sama neviete dať rady, odporučiť jej, aby sa porozprávala s nejakým odborníkom, prípadne nájsť nejakú podpornú skupinu pre maminky. Môžete jej pomôcť samotným načúvaním, neodcudzovať ju za to, čo cíti a ako cíti, nehodnotiť, prijať jej prežívanie také, aké má, aby nemusela mať ešte aj výčitky, prípadne pocit, že je na všetko sama a že to musí držať v sebe. Každý sám za seba najlepšie vie, čo potrebuje, takže nejakým radám a odporúčaniam by som sa radšej vyhla.
Prirovnala by som to k tomu, keď letíte lietadlom, inštrukcie sú jasné, najskôr nasadíte masku sebe, až potom dieťaťu. Aby ste mohli byť láskavá k svojmu dieťaťu, musíte mať najskôr vzťah sama k sebe. Prijatie seba sa začína tým, že najprv pochopím seba samého. Asi by som sa pustila do hlbšieho poznania toho, prečo to tak mám, môže ísť o nejaké zranenie z nášho detstva, nejaké presvedčenie, ku ktorému sme došli počas nášho detstva, ktoré nás či už vedome, podvedome, alebo aj nevedome môže ovplyvňovať dodnes. Zároveň ak si to uvedomujem, že to takto mám, stále je to lepšia pozícia pracovať s tým, akoby som si to ani neuvedomovala. Ak sa chcem niekam dostať a viem kam, akoby som to chcela mať, nič mi v tom nebráni. Láska je liek na všetko, byť láskavá k sebe aj k svojmu dieťaťu.
Vzťah s dieťaťom sa dá budovať, ako som už spomenula, kontaktom, pozornosťou, rozprávaním sa s dieťaťom, zapájaním do spoločných aktivít, už len vaša prítomnosť niekedy dieťaťu stačí. Môžete si spomenúť, keď ste boli dieťa, po čom ste túžili, aby spravil váš rodič, ako ste chceli tráviť s ním čas, čo ste vtedy potrebovali.
Popôrodná depresia a iné náročné situácie
Ďalším „strašiakom“ je popôrodná depresia. Ide o veľmi vážny stav, keď ani samy seba nespoznávame. Vyslovene sa už vyhýba dieťatku, prípadne má myšlienky, že by ublížila sebe alebo dieťaťu. Túži odísť alebo opustiť bábätko aj ostatných. Môže sa úplne uzavrieť, sociálne sa izoluje aj pred najbližšími.
Žena po pôrode môže mať pocity preťaženia, nepomáhajú bežné rady, práve naopak, vedia situáciu ešte zhoršiť. Žiadna maminka si nezaslúži, aby ju okolie odsudzovalo alebo ju považovalo za neschopnú, práve naopak, potrebuje pochopenie a pomoc. Žena sa cíti bezradne, má pocity viny, pochybnosti o rodičovstve, výčitky… Nenachádza ani úľavu, je v tých pocitoch úplne zaplavená.
Pri popôrodnej depresii sa u ženy objavujú pocity ako prílišný hnev, plačlivosť, smútok, úzkosť, zúfalstvo, ktoré si jednak nevie vysvetliť, nedarí sa jej ich dostať pod kontrolu a môžu jej brániť v bežných činnostiach. Môžu sa tiež objavovať ťažkosti so spánkom.
Ak sa ktorejkoľvek maminke niečo nezdá, prípadne sa cíti bezradná, nech vyhľadá odbornú pomoc, prípadne nech sa s tým zdôverí akejkoľvek blízkej osobe, ktorá ju môže sprevádzať pri vyhľadaní odbornej pomoci. Nie je to žiadna hanba ani zlyhanie, práve naopak, vnímam to ako prejav sily, že aj napriek tomu, že sa necíti dobre, vie požiadať o pomoc.
Priznám sa, že presnú štatistiku nemám. Ešte je to stále nejaká tabu téma, ženy to taja, nerozprávajú o svojom duševnom stave, hanbia sa, boja sa to vysloviť nahlas, možno už len z toho neprijatia, nepochopenia, ale aj odsúdenia. Deje sa to mnohým ženám, ale ešte stále je väčšie percento žien, ktoré nevyhľadajú pomoc, ako tých, ktoré sú v štatistikách uvedené. Pochopenie, bezpečie, prijatie, čiže neodsudzovať ju, nevysmievať sa jej, neporovnávať ju s inými matkami, ale naopak, podať jej pomocnú ruku.
Príprava na rodičovstvo a zvládanie náročných situácií
Každý človek to už má trochu prednastavené aj pred samotným rozhodnutím stať sa rodičom. Zároveň, aj keď sa akokoľvek pripravujeme, aj tak nás môžu niektoré situácie prekvapiť alebo vyviesť z miery. Pripraviť sa dá teda len do určitej miery, môžeme si niečo naštudovať, pozrieť videá, prípadne občasne vypomôcť s malými deťmi v rodine alebo okolí, ale keďže je každé dieťa iné, tak sa nikdy nedá sto percent pripraviť.
Ak je už žena tehotná, odporúčam, aby si spravila nielen predpôrodnú prípravu, ale aj prípravu na šestonedelie. A ešte by som asi riešila ako prevenciu, aby sa partneri porozprávali vopred, ako si to predstavujú, kto bude plniť aké úlohy a ako konkrétne bude muž pomáhať svojej partnerke a čím prispeje v rodičovstve. Jednak je to zodpovednosťou za ďalší život. Už sa nedá z toho kolobehu povinností len tak vystúpiť.
A ako som už naznačila vyššie, že jeden alebo druhý rodič (lebo nemusí to byť len matka) zastupuje sám priveľa povinností, takže môže ísť aj o akési sklamanie z partnera, že si to predstavovali inak. Po čase sme zistili, že nás rodičovstvo nenapĺňa, ale frustruje a vyčerpáva. Osobne si skôr myslím, že nie rodičovstvo ako také, ale tie všetky povinnosti okolo sú pre rodičov najnáročnejšie. Popri výchove a starostlivosti o dieťa, treba skĺbiť domácnosť, prácu, partnerský vzťah a často sa vytráca ten voľný čas a nejaké záľuby, čas na kamarátov a podobne.
Tiež často počúvam, že im chýba predchádzajúci život alebo sa im vzďaľujú vlastné predstavy o budúcnosti, ktoré sa im rodičovstvom akoby rozplývali, a nevedia, ako to môžu spraviť, aby si ten život zariadili aj popri deťoch tak, aby pociťovali spokojnosť. Je veľmi dôležité dávať deťom lásku a pozornosť, zároveň to isté potrebujeme aj my rodičia, aby sme vedeli aj sami k sebe byť pozorný a láskavý. Ak nevieme, ako byť dobrým rodičom, skúsiť sa zamyslieť nad tým, akého rodiča sme chceli mať sami v detstve, a potom už určite vieme, čo máme robiť. Uvedené však patrí skôr do skupiny, keď máme deti zdravé. Inou témou je, keď rodičia čelia nejakej vážnej diagnóze vlastného dieťatka.
Adoptovali sme si dieťa, ale po čase nezvládame túto záťaž. Nemám na toto jednoznačnú odpoveď, ktorá by pomohla všetkým, lebo veľmi záleží na tom, v akej situácii sa nachádzajú a čo konkrétne pociťujú ako záťaž. Téma adopcie je veľmi špecifická a adoptované detičky majú rovnako svoje osobitosti, takže k nim treba pristupovať veľmi citlivo, zároveň aj my potrebujeme mať svoje zdroje, kde načerpáme energiu. Určite však môže pomôcť nejaká podporná skupina, prípadne vyhľadať odborníka, ktorý by ich sprevádzal v ich konkrétnej situácii.
Odkedy mám deti, moje manželstvo išlo na vedľajšiu koľaj. Ako zvládnuť skĺbiť rodičovstvo a manželstvo? Každý vzťah potrebuje výživu. Hlavne prvé roky po narodení dieťatka je to pre mnohé páry náročnejšie zladiť sa, lebo to, ako vzťah poznali doteraz, sa radikálne mení, maminky očakávajú pochopenie, oteckovia sa cítia odstrčený. Ale inak ako spoločne stráveným časom to asi nepôjde. Keď sa staneme rodičmi, automaticky skĺzavame na tému detí a ostatných povinností, nestíhame sa rozprávať ako predtým, prestávame sa zaujímať o to, ako sa ten druhý má, ako sa cíti, čo potrebuje, lebo ideme na doraz. Toto treba zmeniť, ten záujem jeden o druhého, vypočuť si, či už je to spoločná večera, alebo večer keď uspíme deti, či akokoľvek vlastným spôsob, ten spoločne strávený čas nič nevynahradí. Zároveň by sme mali mať na pamäti, že nedávať partnerovi zodpovednosť za vlastné šťastie.
Jednoduché spôsoby, ako si vytvoriť puto s vaším dieťaťom 💗 Rodičovské rady od licencovaného terapeuta
Komunikácia a budovanie dôvery s deťmi
Mnoho detí sa ľahšie zdôverí a porozpráva o svojich problémoch so školským psychológom než s vlastnými rodičmi. Prvým dôvodom je nedostatok času, ktorí rodičia majú na svoje deti. Druhým neschopnosť vypočuť si dieťa a tretím jeho neakceptácia takého, aké je.
Rodičia si namýšľajú, že sú tými, ktorí by mali byť príkladom, mali by moralizovať, mentorovať, prikazovať, zakazovať, v hádkach vyjsť ako víťazi. Pritom stačí tak málo. Ukázať deťom svoju prirodzenosť, ľudskosť, akceptáciu a dôveru.
Dôvodom nezhôd medzi rodičmi a deťmi je nedôvera. Deti nedôverujú rodičom a rodičia deťom. Prítomný je samozrejme pocit odcudzenia. Žijeme v jednej domácnosti bez toho, aby sme vedeli o pocitoch toho druhého, bez toho, aby sme sa porozprávali, zaujímali sa, spolupracovali. Ak sa vyskytne nejaký problém, dieťa sa ho snaží tajiť dovtedy, kým je to možné.
Kľúčom k úspešnému rodičovstvu je dôvera, počúvanie bez hodnotenia, kriku a schopnosť prejaviť vlastné city. Ak sa dieťa vyjadrí o svojom rodičovi, že je pre neho skôr dobrým kamarátom než rodičom, nie je na tom nič zlé, prečo by ste sa mali hnevať, či zlostiť. Práve naopak, je to kompliment, za ktorý môžete byť vďační.
Deti, ktoré majú dobrý vzťah so svojimi rodičmi, si na nich cenia ich ľudskosť, otvorenosť, úprimnosť. Pre dieťa je úľavou, keď vie, že za rodičom môže prísť s akýmkoľvek problémom, pretože má istotu, že ho neodsúdi, vypočuje bez hodnotenia, kriku a prejaví záujem. Avšak mnohé výskumy a vyjadrenia školských psychológov dokázali, že dieťa sa ľahšie zdôverí a porozpráva s cudzím človekom (napr. psychológom), než s vlastnými rodičmi.
Mnohí rodičia využívajú pri výchove krik, zakazovanie, prikazovanie, moralizovanie, ktoré vyvoláva u detí nedôveru a strach. Preto sa nezdôveria s problémami rodičom a nevyhľadajú ich pomoc. To je chyba, pretože práve rodičia by mali byť prvými osobami, ktoré dieťa vyhľadá v prípade núdze. Dôležitá je akceptácia dieťaťa, ktorá je pre neho podporujúcim činiteľom. V akceptujúcom vzťahu môže dieťa napredovať, zdravo sa vyvíjať, prospešne meniť, stať sa tvorivejším. Ak budeme dieťaťu neustále hovoriť, aké je zlé, jednak mu tak vyjadrujeme, že ho neakceptujeme také, aké je a riskujeme možnosť, že sa takým aj stane.
Ak k vám dieťa príde s nejakým problémom, pokojne ho vypočujte bez toho, aby ste ho prerušovali. Buďte bútľavou a tichou vŕbou, ktorá počúva. Po tom, čo sa vám dieťa vyrozpráva, prejavte záujem a pokúste sa nájsť spoločné riešenie daného problému. Tieto vábničky majú skutočnú moc, ktorá deťom pomáha otvoriť sa, rozprávať o tom, čo ich trápi, podporovať ich k rozhovoru. Rodičia nimi vyjadrujú akceptovanie. Budete prekvapení, ako sa zlepší váš vzťah s deťmi a zistíte, že problémy sa riešia ľahšie bez kriku, nervov a moralizovania. Milí rodičia, akceptujte svoje deti také, aké sú, pretože skutočná láska vyjadruje akceptovanie.
Toxické rodičovstvo a jeho dopady
Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. „Často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas alebo napriek tomu, že tie deti nejako prišli, tak jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať. Áno, je to mýtus. Prežívanie rodičovstva, či už materstva, alebo otcovstva, je emočne komplexná záležitosť, preto sa nedá povedať, že rodičia svoje deti len milujú alebo, naopak, len nenávidia, alebo sú im ich deti ľahostajné. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť veľmi rozmanité a veľmi protirečivé.
Pri toxických rodičoch - ak chcete použiť toto slovo - empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodnejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení.
Toto, čo ste opísali, spomína Susan Forward v knihe Matky, ktoré nedokážu milovať. Opisuje rodičov, ktorí sa prehnane starajú do svojich detí, zotierajú sa hranice medzi životom dieťaťa a rodiča. Rodič dieťa k sebe prehnane pripúta, aby zvýšil svoju vlastnú hodnotu a sebavedomie alebo vyplnil akési prázdno vo svojom vnútri a živote. V súčasnosti je to dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch.
Pokiaľ to rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. To sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Čo sa týka vážne narušených rodičov, niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Čiže taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele. Áno, často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas.
Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. Tieto deti potom často prekvapia nečakaným pokusom o samovraždu, depresiami alebo tým, že sa u nich vyvíja úzkostná porucha.
Sú rodičia, ktorí sú neskôr prístupní takémuto porozumeniu, pretože sami prešli nejakým vývinom - možno si prešli vlastnou terapiou a svoje činy a to, ako vychovávali svoje deti, vidia už inak. Možno im životné skúsenosti pomohli odpútať sa od deštruktívneho správania. Dôležité je tomu len porozumieť, aj keď je to bolestné. Sú však aj takí rodičia, ktorým dieťa niečo kritické povie, ale oni si idú ďalej svoje, nič si neuvedomia. Nie vždy sa teda musí podariť akési spoločné vykročenie zo zlých patologických vzťahových vzorcov. Potom je to iba na dospelom dieťati, nakoľko bude chrániť samo seba. Uvedomiť si, že rodičia sa nezmenia, je ťažšie, ako sa zdá.
Deti, a dokonca aj dospelé deti, zvyknú mať fantázie o tom, že rodičia ich pochopia a zmenia sa. Nie je nebezpečné tomu podľahnúť a veriť týmto fantáziám? Tá predstava môže veľmi skresliť ich vnímanie reality. Veria napríklad v zázrak, že rodič alkoholik prestane piť, chladná matka či otec, ktorí sa zaujímali len o seba, sa zmenia na vrelých rodičov, len sa treba snažiť a podobne. Často však prichádza len opakované veľké sklamanie. Dokonca si tieto fantázie o rodičoch nevedome prenášajú aj do partnerského, spoločenského či pracovného života a snívajú napríklad o tom, že ich partner sa zmení, keď budú viac trpezliví, keď budú robiť to alebo ono, budú „tancovať doprava alebo doľava“.
Deti sa stáva tým, kým mu okolie tvrdí, že je. Rozhodujúcou myšlienkou je, že dieťa by nikdy nemalo mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča alebo za fungovanie rodiny či domácnosti. Parentifikácia opisuje nezdravé hranice medzi dieťaťom a rodičom, kedy sa ich úlohy vzájomne vymenia.
U parentifikovaných detí ďalej významne narastá riziko nervozity, úzkosti, depresie, obsedantno-kompulzivnej poruchy, sebapoškodzovania, anorexie a bulímie. Dôvera a úprimnosť sú hlavným symbolom stability vzťahov. Keď dieťa žije v prostredí, v ktorom vládne úprimnosť, priateľstvo, dôvera, spolupráca, rešpektovanie a tolerancia, bude sa aj ono v dospelosti snažiť o vytvorenie vzťahov na podobných princípoch. Cieľom každého rodiča je mať s dieťaťom úprimný a dôverný vzťah, ktorý by mohol vyústiť do celoživotného priateľstva.
Priateľstvo s dieťaťom však neznamená prechod na partnerský vzťah, v ktorom nie je priestor pre autoritu rodičov. Musí ísť o skutočný vzťah dôvery založenej na vzájomnej láske a poznaní sa. Psychológovia na základe svojich pozorovaní, výskumov a práci s klientami zistili, ktoré kroky vedú k spomínanému vzťahu.
Základné princípy budovania zdravého vzťahu
Buďte ústretoví: Rodičia chcú vždy pre svoje deti iba to najlepšie. Z tohto dôvodu sa snažia viesť svoje deti správnym smerom a vytvárajú aj vlastné súbory pravidiel. Namiesto toho je vhodnejšie deťom pozorne načúvať a zamyslieť sa nad pravidlami z ich uhľa pohľadu. To znamená, snažiť sa pochopiť význam ich slov. Pri budovaní úprimnosti je potrebné byť aj ústretovým rodičom a dať deťom priestor i čas pre vlastné premýšľanie. Psychológovia odporúčajú, aby sa rodičia zbavili pozície len prikazujúcich a ukázali skutočné emócie. Vzájomné rešpektovanie sa medzi rodičom a dieťaťom umožňuje vytvoriť skutočný vzťah, v ktorom deti i rodičia vzájomne vnímajú svoje pocity a činy. Kým je dieťa malé, jeho problémy sa vám často javia ako malicherné. Nepodceňujte ich však a pristupujte k nim s celou vážnosťou. Pomoc pri riešení týchto mikroproblémov vnímajte ako príležitosti na budovanie vzťahu či vzájomnej blízkosti a nie ako niečo negatívne, otravné, únavné. Keď deti pocítia, že ich problémy rodičia nepodceňujú a vážia si ich ako jedinečné bytosti, vzájomná väzba sa ešte viac upevní. Snažte sa oddeliť skutok od človeka, ktorý ho urobil.
Snažte sa vytvoriť v rodine rešpektujúce prostredie: Dôležité je vedieť si rešpekt u dieťaťa získať, nie si ho vyžadovať alebo v horšom prípade vynucovať. Donucovanie môže viesť k upevneniu vzťahu, ale nebuduje skutočnú vzájomnú úctu. Deti nie sú rodičom rovnocenné vo vedomostiach ani v zručnostiach, ale určite sú si navzájom rovní v rámci ľudskej dôstojnosti. Získať si rešpekt svojich potomkov je možné tak, že samotní rodičia budú medzi sebou komunikovať s rešpektom a sami sa zamerajú na rozvíjanie vzájomného vzťahu. V rámci budovania rešpektu je dobré zamerať sa na spoluprácu. Spolupráca vyvoláva dojem vzájomného úsilia a prispieva k vypočutiu si názoru druhého. Keď s deťmi vytvárate len dohody bez spolupráce, môže to u nich vyvolávať dojem podriadenosti. Nerobte za svoje dieťa to, čo samo dokáže. Prehnané napomáhanie môže byť vnímané voči dieťaťu neúctivo. Snažte sa oddeliť skutok od človeka, ktorý ho urobil. Nutné je zamerať sa na problém a následne spoločnou diskusiou dospieť k prijateľnému riešeniu. Nezabúdajte tiež na jednotu vašich slov a skutkov. Keď vaše slová budú v súlade s vašimi skutkami, deti budú veriť vašim slovám, lebo budú vedieť, že to, čo hovoríte, myslíte vážne. Keď je dieťa presvedčené o pravdivosti vašich slov, zostáva mu menej priestoru na vyjednávanie a skôr začína spolupracovať. Rodič nemusí byť dokonalý. Deti nepotrebujú bezchybných rodičov, ale takých, čo si vedia chybu priznať a poučiť sa z nej.
Prejavujte skutočný záujem o dieťa a empatiu: Rodičia by sa mali snažiť byť nablízku svojim deťom, spoznávať ich problémy a radosti a mali by byť schopní vedieť rozpoznať zmeny vyplývajúce z rôznych fáz vývoja každého dieťaťa. K tomuto poznaniu je nevyhnutné venovať dostatok času rodine - čas strávený v rozhovore s každým z detí. Dobrá komunikácia je základným aspektom pre dobrý vzťah s každou osobou. Jej prvou podmienkou je dokázať skutočne počúvať. Ak chcete skutočne počúvať vaše dieťa, je potrebné zamerať na neho všetku svoju pozornosť, počúvať ho až do konca toho, čo vám chce povedať. Ak nie ste momentálne schopní ho počúvať, úprimne mu to povedzte a požiadajte ho o preloženie rozhovoru na iný konkrétny čas. Bez preukázania dobrej vôle inej osobe nie je možné budovať nielen priateľstvo, ale ani komunikáciu. Každé dieťa, a najmä v tínedžerskom veku, si musí byť vždy isté, že ho budete počúvať a že oceňujete jeho dobrú vôľu a že chcete jeho dobro. Dôležitá je aj empatia. Vďaka empatii sa snažíme vžiť do pocitov druhého človeka a pozrieť sa na problém jeho očami, ukázať pochopenie pre jeho pocity a emócie. Ak chcete vyjadriť empatiu, je dobré pozerať priamo do očí, prikyvovať na znak porozumenia, zopakovať vlastnými slovami to, čo nám dieťa povedalo. Musíte pritom myslieť na to, že úloha rodičov nie je nachádzať riešenia problémov detí, ale pomáhať im v nachádzaní ich vlastných riešení.
Vytvárajte prostredie, v ktorom deti necítia strach: Hlavným dôvodom, prečo sa v rodine nekomunikuje priamo alebo vládne neúprimnosť, je strach. Vo všeobecnosti sa obávame dvoch vecí, ktoré nám nedovolia byť úprimní. Je to strach zo straty lásky a strach z odplaty. Bojíme sa, že ak budeme o svojom hneve a bolesti úprimne hovoriť, ostatní k nám budú odmeraní alebo sa nahnevajú. Klinickí psychológovia H. Cloud a J. Townsend odporúčajú rodičom, že vďaka nasledujúcim princípom môžu pomôcť deťom prekonať strach a priviesť ich k väčšej úprimnosti. Kľúčové princípy týchto pravidiel sú: Všetky pocity sú vítané a je správne prejavovať ich. Prejavovanie pocitov má však svoje hranice. Hádzanie vecí alebo bitka sú už nevhodné spôsoby. Najprv prejavte súcit, aby ste s dieťaťom nadviazali vzťah. Prijímajte a milujte pocity dieťaťa a až potom hľadajte porozumenie. Nájdite rovnováhu medzi láskou a hranicami. Buďte láskyplní a vľúdni, ale zároveň dosť silní na to, aby dieťa videlo, že jeho pocity vás nezničia alebo neodoženú preč. Po konflikte sa uzmierte, a to aspoň prejavom náklonnosti. Deti takto budú vidieť, že vaše spoločné puto je pevné aj keď sa hádate. Svoje pocity pomenujte. Deti sú zodpovedné za svoje pocity. Ak dokážu vysvetliť a pomenovať pocity, uvedomia si, že sú to len pocity, že sa dajú zmeniť a nepredstavujú konečnú realitu. Nepoučujte deti, pokiaľ si nie ste istí, že dieťa sa so svojimi pocitmi vyrovnalo. Inak vás nebude vnímať. Hlavný princíp spočíva v tom, že vzťah je vždy pevnejší ako konflikt, pocit či zážitok. Dieťa si musí byť isté, že vzájomné puto a náklonnosť pretrvajú aj po hádke.
Pre úspešný štart do života je dôležité, aby sa o dieťa v rannom veku starala kontinuálne jedna osoba, najčastejšie matka, ktorá je na dieťa emočne napojená a prístupná. Rodičovská rola prináša nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú vždy pripravení, čo môže viesť k nezhodám a konfliktom. Matka sa môže cítiť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa a otec sa môže cítiť vyčlenený z novovzniknutej väzby medzi matkou a dieťaťom. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role. Mali by stáť pri matke svojho dieťaťa, byť jej oporou, aby mala dosť síl starať sa o dieťa. Okolo tretieho roku života dieťaťa, rola otca nadobúda na dôležitosti. Dieťa sa učí vzťahu k svojmu pohlaviu a k opačnému pohlaviu cez to, ako vníma vzťah medzi rodičmi. Prítomnosť otca pri výchove je preto veľmi dôležitá. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať a dcéra potrebuje vzor otca.
Ak sa rodina rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa. Deťom treba dať korene a krídla. Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte. Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu.
Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba. Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to, a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje. Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň. Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním. Ak mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťaťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné.