V školskom roku 2024/2025 už takmer 500 slovenských škôl vyučovalo podľa nového kurikula. Od septembra 2025 sa k nim pridá ďalšia takmer polovica základných škôl. Nové školské kurikulum sa v mnohom zhoduje s našou Filozofiou Riadeného Aktívneho Učenia.
Škola, to je výchovno-vzdelávací proces. Nedá sa vzdelávať bez výchovy. Učiteľ pôsobí na deti v triede svojou osobnosťou, tým, ako sa správa, čo robí, aký má hodnotový rebríček, ako rieši situácie, ako s deťmi komunikuje, ako pristupuje k pravidlám… To všetko je výchova.
Každá škola si vytvára svoj vnútorný školský poriadok, v posledných rokoch mnohé školy k jeho tvorbe pozývajú aj deti a možno niekde aj rodičov. Školský poriadok sú pravidlá, ktoré formujú správanie v škole. Takéto pravidlá najlepšie fungujú vtedy, keď sa na nich zhodnú všetci zúčastnení.
Malo by byť samozrejmé, že učiteľ rešpektuje výchovu a pravidlá v rodine. Ale rovnako by mala rodina rešpektovať pravidlá školy. Ak sú hodnoty školy a rodiny odlišné, je načase, aby sa rodičia pozerali po inej škole. A ak to nie možné? Zapojte sa do diania v škole, hľadajte cesty ako spoločne fungovať.
Nové kurikulum by sa aj preto nemalo zameriavať len na zmeny osnov, ale malo by popracovať aj na vzťahu učiteľ - rodič. Vždy hovoríme, že škola je trojuholník, ktorého vrcholy tvoria dieťa - rodič - učiteľ. A tieto tri entity sa navzájom nevyhnutne ovplyvňujú.
Kľúčové prvky vzťahu učiteľ-rodič
Dobrý vzťah učiteľ - rodič by mal byť postavený na dôvere, rešpekte a dialógu. Dôveru v učiteľove odborné a osobnostné kvality a v to, že v triede robí pre moje dieťa to najlepšie.
Na to, aby boli obidvaja v tomto vzťahu spokojní, je nevyhnutný dialóg. Učiteľ by mal rodičom vysvetliť, aké ciele chce dosiahnuť v triede v školskom roku, aké metódy a formy práce bude používať, akým spôsobom bude hodnotiť žiakov, ako si predstavuje účasť rodiča na výchovnovzdelávacom procese.
Sme presvedčení o tom, že vzťah učiteľ - rodič ovplyvňuje aj žiakovo správanie či dokonca jeho prospech. Aj rodič, aj učiteľ majú silný vplyv na formovanie svetonázoru dieťaťa. Tým myslíme jeho postoje k učeniu, k pravidlám, ku vzťahom, k sebe samému.
Ak sa rodič negatívne, pohŕdavo alebo odmietavo vyjadruje ku konaniu učiteľa, prenáša takýto odmietavý postoj aj na svoje dieťa. Dieťa potom v triede nebude s nadšením reagovať na ponuku učiteľa, pretože v podvedomí sa mu vynoria vyjadrenia rodiča: „Čo za blbosť to zase vymýšľa! Kto má toto urobiť!“
Ak je vzťah rodiča a učiteľa založený na dôvere a rešpekte, dieťa skôr vidí, že (rodič) dospelý premýšľa o konaní toho druhého a snaží sa mu porozumieť. A aj toto je výchova - ukázať dieťaťu v priamom prenose, ako môže pristupovať k riešeniu konfliktov.
Ak aj vznikne nejaký konflikt medzi rodičom a učiteľom, je veľmi dôležité, aby sa po prvotnom „vzplanutí“ obnovila komunikácia medzi učiteľom a rodičom, našli si k sebe cestu a porozprávali sa o tom, čo sa stalo. Toto skutočne odporúčame všetkým rodičom aj učiteľom - choďte si situáciu vyjasniť, nedajte iba na interpretáciu dieťaťa. S odstupom času môže byť veľmi úsmevné porovnať, ako konkrétnu situáciu v škole interpretoval náš „domáci anjel“ a ako ju opísala pani učiteľka či spolužiaci :)
Sú však aj situácie, kedy ako rodič musíme zaujať zásadné stanovisko a ohradiť sa voči správaniu učiteľa. Je dobré, ak rodič pozná pravidlá, ktoré má učiteľ nastavené v triede. Môže sa o ne oprieť a nestratiť svoju „rodičovskú tvár“.
Skúsime to vysvetliť na príklade učiteľa, ktorý zadal svojim žiakom väčšie množstvo úloh ako prípravu na písomnú prácu, ktorá mala byť o dva týždne. Štandardná situácia, ktorá nastane, je, že deti začnú úlohy riešiť večer pred písomnou prácou. Vtedy rodič s hrôzou zistí, že jeho dieťa dostalo vypočítať dvadsať úloh. Jasné, že sa mu to zdá veľa. Hlavne o desiatej večer. Jasné, že mu dieťa neprezradí, že na to malo dva týždne, a že to začalo riešiť na poslednú chvíľu. Môže zanadávať na učiteľa, poľutovať svoje dieťa a hľadať spôsob, ako sa vyhnúť písomke. Čo tým ale naučí svoje dieťa?
Ak by bol rodič informovaný učiteľom, kedy bola úloha zadaná a s akým cieľom, tak môže zareagovať vysvetlením, že teraz už s tým dieťa nič nenarobí a spoločne sa môžu dohodnúť, že v budúcnosti mu môže, ak bude dieťa chcieť, pomôcť s prípravou na takúto písomku. Lebo každá situácia sa dá riešiť. Tak, aby boli spokojné všetky tri strany. Deti, učitelia aj rodičia. Ale chce to aktivitu od rodičov. Zaujímajte sa o dianie v škole, možno zistíte, že škola má problémy, s ktorými môžete pomôcť. Na vzťahu so školou treba pracovať, veď vaše dieťa tam bude chodiť veľa rokov. Rodičia, ktorým na tom naozaj záleží, môžu klímu na škole ovplyvniť zásadným spôsobom.
Ako vybudovať (a znovuobjaviť) dôveru | Frances Frei
Špecifiká vzťahu v materskej škole
Vzťah učiteľa a rodiča, ktorého dieťa navštevuje materskú školu, je veľmi špecifický. Vo vývinovo významnom a pre mnohých odborníkov najvýznamnejšom období života dieťaťa sú práve toto tí najdôležitejší ľudia, ktorí sa podieľajú na formovaní jeho osobnosti.
Rodič by sa mal na učiteľa pozerať a vnímať ho, ako osobu, ktorá bude kľúčová pre rozvoj jeho dieťaťa v nasledujúcich rokoch alebo roku. Rodič by sa mal myšlienkou voľby materskej školy zaoberať oveľa skôr, ako prejde k reálnemu kroku. Poznať víziu a filozofiu materskej školy, čo ponúka pre „svojich rodičov a deti.“ Nejde však o ponuku krúžkov, ktoré môžu rodičia navštevovať v meste v popoludňajších hodinách. Ide napr. o aktivity, ktoré sa realizujú spoločne s rodičmi a deťmi, či je materská škola rodičom „otvorená“, teda majú priestor vyjadriť sa, pýtať sa, poradiť sa; zaujímať sa o to, ako sa zariadenie alebo jednotlivé triedy v závislosti od ďalšieho vzdelávania pedagógov - napr. v oblasti špeciálnej pedagogiky, digitálnych technológií, tvorivej dramatiky atď.
Informácie o materskej škole je možné získať napríklad prostredníctvom osobnej návštevy materskej školy, napr. počas otvorených dní, webového sídla, letákov či iných médií, v ktorých sa materská škola prezentovala, z rozhovorov iných rodičov. Informácie však treba filtrovať a vždy si urobiť vlastný úsudok. To, čo sa jednému nepáči a považuje to za nevyhovujúce, je pre druhého prijateľné.
September je obdobie, ktoré mení chod mnohých domácností. Presne tých, ktorých deti začínajú navštevovať materskú školu. Či je to trojročný drobec alebo päťročný „veľkáč či veľkáčka“, keď je to prvýkrát, je to rovnaké. „Idem niekam, kde zostanem bez rodičov a čo teraz?
Významné miesto má predpríprava na vstup do materskej školy. Inak tam vstupuje dieťa, ktorému rodičia rozprávali o tom, ako je tam výborne, čo všetko tam bude môcť robiť, ako si tam nájde nových kamarátov. Tiež, že tam bude osoba, o ktorú sa bude môcť oprieť, zdôveriť sa jej, keby malo problém a niečo sa mu nepáčilo, bolelo ho alebo sa chcelo pochváliť s novou stavbou či peknou kresbou. Prípadne už predtým materskú školu navštívili, aby si pozreli prostredie a chvíľočku pozorovali pulzujúci život v triede. Najdôležitejšie je byť stotožnený s faktom, že z dieťaťa sa stane škôlkar - predškolák. Rodina prestane byť jedinou sociálnou skupinou, v ktorej dieťa žije a buduje si vzťahy. Začne veľmi aktívne fungovať v rámci ďalšej sociálnej skupiny, ktorej členom sa stane vstupom do materskej školy.
Materská škola je prostredím, v ktorom všetko funguje podľa určitých pravidiel a v režime. Takto postavený systém napomáha bezstarostnému a zmysluplnému využívaniu času detí a učiteľov pričom je zachovaná psychohygiena. Rodič by mal vedieť, že pokiaľ doteraz jeho dieťa režim doma nastavený nemalo a neriadilo sa ani žiadnymi pravidlami a robilo si čo sa mu zachcelo, bude musieť svoje návyky prispôsobiť životu v triede. Nejde však o žiadny katastrofický priebeh. Dieťa veľmi rýchlo pochopí a uvedomí si striedanie a nasledovanie činností, pretože to prebieha v zásade v rovnakom čase každý deň. Je čas na hranie, učenie, spanie, cvičenie, pobyt vonku, stravovanie, relaxovanie atď.
Navštevovanie materskej školy má pre dieťa veľký význam. Je dôležité vedieť, že to nie je opatrovateľské prostredie, ktoré zabezpečí nevyhnutnú starostlivosť o dieťa v čase, keď to nie je rodič pre pracovné alebo iné povinnosti schopný zabezpečiť sám. Naopak, je to prostredie, ktoré má významný pozitívny vplyv na dieťa. Dôvod? Prebieha v ňom zmysluplný, premyslený a cielený edukačný proces realizovaný odborníkmi na predškolské obdobie.
Učiteľa je potrebné vnímať ako odborníka, ktorému sa môže rodič zdôveriť v prípade, že ho trápi akýkoľvek problém súvisiaci s jeho dieťaťom. Pokiaľ je učiteľ kompetentný daný problém riešiť, poradí, pokiaľ je to mimo jeho kompetencií odporučí rodičovi, kde hľadať pomoc. Preto treba byť k učiteľovi úprimný. Ak má dieťa problém, ktorý by mohol zásadným spôsobom ovplyvniť pobyt dieťaťa v materskej škole alebo proces osvojovania si nových poznatkov, treba o tom učiteľa informovať. Problém sa aj tak hneď alebo časom ukáže a učiteľ ako skúsený odborník si veľmi rýchlo všimne, že niečo nie je v poriadku.
Hra je pre toto obdobie typická a teda je aj dominantnou činnosťou dieťaťa. V materskej škole sa dieťa stretáva nielen s voľnou bezprostrednou hrou ktorú si zvolilo samé, ale aj množstvom iných edukačných hier, prostredníctvom ktorých sa učí. Prirodzeným spôsobom tak dochádza k osvojovaniu si nových poznatkov, ktoré sú dôležité pre život a vstup do základnej školy. Dieťa teda bude vnímať čas ktorý trávi v materskej škole ako čas, kedy sa hralo. Neuvedomuje si, že sa prostredníctvom hry mnohé naučilo. Preto na otázku rodiča, čo sa dnes v materskej škole naučili, dieťa odpovie nič. Otázka by mala byť teda postavená inak.
Desať pravidiel pre lepšiu spoluprácu
V materských školách učiteľky denne bojujú s množstvom náročných situácií. Niektoré im sťažujú dokonca samotní rodičia. Ručičky na hodinách ukázali 08:15, keď pri dverách škôlky opakovane zvoní udychčaná mamička s plačúcim dieťaťom v náručí a stoj čo stoj sa snaží dobiť do vstupnej haly. Keď sa jej to konečne podarí a celá bez seba vbehne dnu, rýchlosťou vetra preletí bez povšimnutia okolo návlekov, v šatni prezlečie svoje uplakané dieťa a vtrhne do triedy plnej detí, kde ich už učiteľka v plnom nasadení učí, ako správne cvičiť. V tomto momente mamička ale neodchádza. Aj dnes má plnú hlavu otázok a rada by ich prekonzultovala s učiteľkou. Nijako ju nevyrušuje, že deti sa s ňou už dávno nadšene vlnia v rytme hudby. Dožaduje sa pozornosti a neplánuje odísť, pokiaľ učiteľka nepríde k dverám. Absurdné? Možno. Mnohé učiteľky sa však práve s podobnými typmi rodičov a situáciami stretávajú pravidelne.
Opakovane si v škôlke všímam dych vyrážajúce situácie odohrávajúce sa medzi rodičmi, deťmi a učiteľmi. Nedokážem ich prehliadať, lebo som tiež učiteľkou, hoci nie v materskej škole, a sama som mamou takmer päťročného dieťaťa. Rada by som preto upozornila na niektoré situácie či zvyky, ktoré by sme mohli riešiť úplne inak.
1. Pozdrav by mal byť samozrejmosťou
To, že túto formulku nemá zautomatizovanú dieťa pochopím, v škôlke sa v jej používaní zdokonalí a naučí sa ju používať ako pevnú súčasť svojho života. Zarážajúce je, ak pozdrav ignorujú rodičia. Otecko alebo mamička vedúci dieťa do škôlky pristúpia k dverám triedy a z ich úst nezaznie to „samozrejmé“ - „dobré ráno, dobrý deň“! Prinajlepšom je to akési zašomranie, ktoré má pozdrav s najväčšou pravdepodobnosťou pripomínať. To sa napríklad starým rodičom nestáva. Nielenže sa zrozumiteľne a jasne pozdravia, ale niekoľkokrát na tento dôležitý moment upozornia aj svoje vnúča. A o tom výchova predsa je. Najprv príklad hodný nasledovania, až potom dohováranie. Dieťa, ktoré do triedy vstupuje a nevidí vzor vo svojom rodičovi, len sotva pochopí, že pozdrav je základom slušného správania a vezme si ho do života. To isté platí pri odchode - dieťa sa rozbehne do náručia ockovi či mamičke, ale „dovidenia“ akoby neexistovalo.
2. Prenášanie zodpovednosti z dieťaťa na učiteľku
„Pani učiteľka, prosím vás, dajte mu dole ten svetrík, nech ho má radšej v skrinke, keď je tu tak teplo; nech sa páči, tu je Miškova pyžama; prečo má náš Tobias rozhádzané topánky po celej šatni a nie vo svojej skrinke? Naša Terezka si ráno priniesla plyšového psíka a teraz ho nevie nájsť.“ Tieto a podobné úlohy zadávajú rodičia učiteľkám denne. Isteže, od 3-ročného dieťaťa nemožno očakávať, že si počas celodenného pobytu v materskej škole dokáže samo poradiť, ale štvor- a viacročné deti už sebaobslužné návyky dokážu zvládnuť s vysokou mierou samostatnosti. Tak prečo rodič podáva pyžamu do rúk učiteľky a 5-ročný Tomáško sa prizerá, ako to pani učiteľka urobí za neho? Otecko by mal dať pyžamu do rúk Tomáškovi a poveriť ho zodpovednou úlohou - odniesť si ju na svoje ležadlo. Učiteľka môže dozrieť, či tak urobil. A rovnako budujeme zodpovednosť aj pomocou hračiek. Ak dáme na zodpovednosť dieťaťu vlastnú hračku alebo inú preňho dôležitú vec, potom ho učíme zodpovednosti, že sa má o túto vec počas dňa starať a opatrovať ju. Tiež ho oboznámime s rizikom, že ak túto vec stratí, je za to zodpovedné samo a učiteľka nie je povinná mu túto vec hľadať pri jeho odchode domov. Áno, aj to je zodpovednosť. A napokon, rozhádzané topánky nie sú vizitkou učiteľky, ktorá má na starosti 20 detí (40 topánok), ale vizitkou dieťaťa, ktoré je nedbalé, alebo nerešpektuje usmernenia učiteľky.
3. Hračky donesené z domu nie sú vždy výhodou
Vo väčšine materských škôl je zavedené pravidlo, že vlastné hračky si deti do nej nenosia. Ako už bolo spomenuté, deti počas dňa často na túto hračku zabudnú a úzkostliví rodičia sa pri preberaní dieťaťa v popoludňajších hodinách dožadujú, aby učiteľka túto hračku hľadala, častokrát s citovým vydieraním, že dieťa bez tej hračky nezaspí. Nezabúdajte, prosím, že učiteľka je zodpovedná za život a zdravie vašich detí, nie za ich hračky a iné osobné veci, ktoré nie sú nevyhnutné k ich prežitiu v materskej škole. Nie zriedka sa tiež stáva, že deti sa novou hračkou chcú pochváliť, „ukázať“, čo zbytočne zväčšuje sociálne rozdiely medzi deťmi.
4. Konzultácie v čase „kedy JA uznám za vhodné“
Keď som bola dieťa, rodičia pri rannom odovzdávaní detí v škôlke nekonzultovali s učiteľkou edukačné, pedagogicko-psychologické, stravovacie alebo iné záležitosti týkajúce sa svojho dieťaťa. Jednoducho sa s dieťaťom rozlúčili, slušne pozdravili a odišli. Dnes je úplne bežné, že rodičia si vyžadujú niekedy až prehnanú pozornosť zo strany učiteľky. Pýtajú sa, či dieťa deň predtým „kakalo, cikalo, spapalo celý obed, ako dlho spinkalo, či zjedlo celý olovrant a či mu chutilo“ a podobne. Milí rodičia, majte prosím na pamäti, že pri počte 20 a viac detí, nie je možné, aby učiteľka mala podrobný prehľad o každej činnosti vášho dieťaťa, a aj keby veľmi chcela, je to nielen nad jej profesijné, ale i ľudské sily. Za nevhodné považujem konzultácie, kedy rodič vidí, že učiteľka pracuje s deťmi a aj napriek svojmu neskorému príchodu sa dožaduje, aby od tejto činnosti odišla a venovala sa jeho požiadavkám, s najvyššou pravdepodobnosťou „úkolovaniu“, na čo všetko nemá zabudnúť - aký svetrík dieťaťu obliecť a na akú hračku dať pozor. Ak chcete pre svoje dieťa to najlepšie, nechajte učiteľku venovať sa deťom, vašim deťom, nie vám! Rešpektujte režim dňa a činnosti s tým spojené. Napokon, v prípade enormného záujmu rodičov o odborné konzultácie s pedagógom, je na mieste navrhnúť riaditeľovi materskej školy, aby jeden alebo dva dni v týždni vyhradil hodiny určené pre odborné konzultácie rodičov s pedagógmi.
5. Presnosť je výsada kráľov
Každému sa z času na čas stane, že niečo nestihne, zaspí, alebo zostane „trčať“ v zápche a mešká. Neskoré príchody do materskej školy (a nielen tam) by však v žiadnom prípade nemali byť pravidlom. Takýmto prístupom dávame dieťaťu najavo, že meškanie je úplne normálne a o nič nejde. Ako ho tým učíme zodpovednosti? Rob si čo sa ti zachce a kedy sa ti zachce? Nie nadarmo sa hovorí, že kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ak prídete do škôlky neskoro, deti už majú „ranný štart“ za sebou a sú plne ponorené do činnosti, kým vaše dieťa sa v strese rozhliada, čo sa deje a do čoho sa zapojí. Rovnaké pravidlo platí aj pri odchode z materskej školy. Aj učiteľka je len človek a tiež možno rovnako potrebuje utekať pre svoje deti do inej školy ako vy pre to vaše. Ak sa vám to občas stane, je na mieste ospravedlniť sa tak, aby to počulo aj vaše dieťa, ktoré si vzorce správania osvojuje kopírovaním toho vášho správania.
6. Nech sa páči, prosím, ďakujem a prepáč
V škôlke sa tomu deti učia príkladom a pedagogickým usmernením učiteľov, no dôležité je dať im dobrý základ už v rodine a toto správanie u nich fixovať. Keď k nejakému incidentu dôjde, trvajte na tom, aby sa dieťa úctivo správalo nielen k učiteľke, ale aj iným dospelým, nebojte sa nahlas ho upozorniť, zdôrazniť, čo od neho v daný moment vyžadujete a prečo je to dôležité. Nie je nič žalostnejšie ako rodič, ktorý nielenže neupozorní svoje dieťa na to, aby sa po príchode a odchode z triedy pozdravilo, v prípade potreby poďakovalo a poprosilo, ale sám sa nepozdraví, len nemo stojí pri dverách triedy, alebo sa pre istotu vyhýba kontaktu s učiteľkou a motá sa kdesi v šatni.
7. Materská škola nie je centrum pre mamičky s deťmi
Hoci je materská škola otvorená deťom, neznamená to, že do jej priestorov, akými sú triedy (herne) má prístup každý. Bežne sa stáva, že mladší súrodenec dieťaťa navštevujúceho materskú školu bez váhania vstúpi do triedy a za ním suverénne vkročí rodič. „Veď sme škôlka rodinného typu,“ tvrdia rodičia. Áno, to sme, ale pravidlá platia všade, aj v rodine. Ak chceme zabezpečiť, aby mali naše deti útulné a čisté prostredie, potom je na mieste rešpektovať hygienické zásady a do tried nevstupovať. Dotykmi kľučiek dverí, nábytku sa prenášajú rôzne ochorenia, takže v záujme ochrany zdravia vašich detí je vhodnejšie, keď sa učiteľke ohlásite, že ste pre dieťa prišli a ona vám ho k odchodu z triedy pripraví. Je nevhodné, aby ste preň do triedy išli sami. Ani vám by sa nepáčilo, ak by pozvaná návšteva prekutrala všetky zákutia vášho bytu a bez opýtania vstúpila okrem obývačky do „výsostne súkromných“ izieb, ako spálňa či kuchyňa. Alebo áno? V rôznych zariadeniach bežne nájdete nápisy „nepovolaným vstup zakázaný“. Ak existujú nejaké pravidlá, nie je to bez príčiny. Všetko má svoje opodstatnenie, tak to skúsme rešpektovať aj v inštitúciách, kde nechávame to najcennejšie, čo máme.
8. Nekonečné ranné lúčenie
„Mamíííí, ja tam nechcem ííísť. Zober ma so sebou!“ K tomu more sĺz, vrúcne objatie, pár vyšklbnutých maminých vlasov - scéna z filmu ako vyšitá. Zložitou fázou lúčenia v adaptačnom procese svojho dieťaťa som si prešla aj ja, a preto viem, že hoci je to spočiatku náročné, dá sa to pomerne rýchlo zvládnuť. Ako? Jednoducho tak, že sa s dieťaťom rozlúčime čím skôr a ranné lúčenie nebudeme predlžovať. Pritom ho ubezpečíme, že preňho prídeme. Niektorí odborníci odporúčajú adaptačný proces postupne predlžovať. Najskôr priviesť dieťa do škôlky na dve až tri hodiny a prísť preň. Po týždni tento čas predlžovať až kým to dieťa nezvládne s celodenným pobytom. Celé to môže trvať 2-3 týždne. Iní odborníci považujú za vhodnejšiu formu adaptácie zvoliť celodenný pobyt hneď od začiatku, aby si dieťa čím skôr zvyklo a zbytočne sa celý proces nepredlžoval. Ak už máme adaptačnú fázu dieťatka zvládnutú, potom je dlhé ranné lúčenie úplne zbytočné. Dieťa si na to veľmi rýchlo zvykne a dožaduje sa takéhoto ranného rituálu každý deň, čím sťažuje odchod nielen sebe, ale aj vám. Nech to už vyzerá akokoľvek, väčšina detí sa po pár minútach odlúčenia od rodiča upokojí a plynule zapojí do hry alebo činnosti.
9. Ešte sa pohraj, veď ja ťa počkám
„Ale ja sa chcem ešte hrať“, odvrkne dieťa, keď sa rodič s úsmevom na tvári zjaví vo dverách, aby si svoju ratolesť po celom dni odviedol domov. „V poriadku, tak ja ťa tu počkám“, znie odpoveď rodiča, ktorý aj pol hodinu postáva pri dverách či na ihrisku, kým s dieťaťom odíde. Je fajn, keď sa snažíme vyhovieť potrebám svojho dieťaťa, ale všetko má svoje hranice. Z pohľadu učiteľa to vnímam ako úplne ignorovanie autority rodiča. Pritom stačí dieťaťu jasne povedať „v poriadku, tak ja teda odchádzam, keď so mnou nechceš ísť“ a videli by ste, ako by za vami šprintovalo. Bohužiaľ väčšinou to končí tým, že rodič sa dieťaťu doprosuje, aby už konečne išlo a vymýšľa si všelijaké výhovorky, prečo už musí odísť. Opäť v tomto oceňujem postoj starých rodičov, ktorí sú aj v tomto prípade „majstrami situácie“.
10. A hračky si si po sebe odložil?
Skláňam sa pred rodičmi, ktorí túto otázku položia dieťaťu pri odchode z triedy. Prepáčte, ale kto má po ňom uložiť hračky, ak nie ono samo? Učiteľka? Ostatné deti? „Viete, my sa veľmi ponáhľame,“ reaguje rodič na prípadné upozornenie od učiteľky. Chyba, veľká chyba! Pracovným návykom sa dieťa učí práve vtedy, keď si po sebe musí upratať. A verte, že to netrvá viac než 5 minút. Napriek tomu bežne vidieť, ako dieťa vybehne z triedy bez uloženia hračiek, s ktorými sa hralo, bez pozdravu a spolu s rodičom sa potichu vyparia. Prístup nás rodičov dokáže zásadne ovplyvniť správanie detí.
Význam spolupráce pre dieťa
Učiteľ národov Jan Ámos Komenský vyslovil krásnu myšlienku: „Nie je v moci nikoho, aké deti sa rodia. V našej moci však je, aby sa správnou výchovou stali dobrými.“
Úspech dieťaťa v edukačnom procese školy závisí od viacerých faktorov, ktoré nie vždy môže učiteľka ovplyvniť. Je nevyhnutné, aby ich aspoň poznala a vo svojej praxi zohľadňovala.
Pravdepodobnosť, že sa bude žiakovi dariť, či už v učení alebo v sociálnych vzťahoch v triede, závisí nielen na jeho správaní, ale i na správaní rodičov. Dôležité je, ako vníma učiteľ postoj rodičov ku škole a snahu zapájať sa do diania v škole. Deti majú tendenciu lepšie uspieť, ak učitelia vnímajú ich rodičov pozitívne a majú s nimi dobré vzťahy.
Mnoho výchovných a vzdelávacích expertov považuje zaangažovanosť rodičov za veľmi dôležitý predpoklad pre deti, ktoré v škole dobre prospievajú. Z dlhoročných výskumov je jasné, že učiteľovo vnímanie, dokonca také vnímanie, ktoré si sám neuvedomuje, môže mať veľký dopad na úspech žiakov. Ak má učiteľ dobrý vzťah s rodičmi dieťaťa alebo minimálne vníma u týchto rodičov pozitívne zapájanie sa do výučby dieťaťa, je pravdepodobné, že bude ochotný darovať tomuto dieťaťu extra pozornosť alebo urobiť preň niečo viac.
Negatívne vnímanie často prináša negatívne správanie. Z predošlých štúdií i terajšieho výskumu vieme, že učitelia majú tendenciu hovoriť o nepohode a horšej spolupráci s rodičmi, ktorých deti majú problémy so vzťahmi v triede alebo s učením, prípadne s rodičmi pochádzajúcimi zo sociálne slabších vrstiev alebo menšín. Inými slovami, zväčša tie rodiny a žiaci, ktorí potrebujú najviac pozitívnej pozornosti a podpory vo vzdelávaní, sú často tí, ktorí sú vnímaní ako najmenej obľúbení. Našťastie, existuje spôsob, ako pomôcť učiteľom zlepšiť si vzťahy s rodičmi všetkých žiakov.
Vzťah učiteľa a rodiča, ktorého dieťa navštevuje materskú školu, je veľmi špecifický. Vo vývinovo významnom a pre mnohých odborníkov najvýznamnejšom období života dieťaťa sú práve toto tí najdôležitejší ľudia, ktorí sa podieľajú na formovaní jeho osobnosti.
Význam spolupráce rodiny a materskej školy spočíva aj vo včasnej intervencii. Vzájomná kooperácia umožňuje zisťovať špeciálne potreby dieťaťa, ktoré sa môžu prejaviť v adaptačnom období. Ich správna identifikácia uľahčuje začlenenie dieťaťa do materskej školy, zahŕňa úpravu podmienok prostredia, činností, prístupu.
Prvotným podnetom pre spoluprácu je prístup učiteľa, ktorý z časti determinujú individuálne dispozície pre učiteľskú rolu. Učiteľ by mal neustále rozvíjať svoju kooperatívnu kompetenciu, prostredníctvom ktorej aktivizuje rodičov k nájdeniu partnerského vzťahu k školskému prostrediu. Partnerský vzťah primárneho a sekundárneho činiteľa rozvoja osobnosti dieťaťa umožňuje vytváranie pozitívnych väzieb.
Ústretový prístup učiteľa k rodičom utvára kvalitnú a efektívnu spoluprácu. Nórske kurikulum zaraďuje medzi prioritné ciele vzdelávacích inštitúcií rozvoj kompetencií učiteľa pre spoluprácu. Medzi individuálne kompetencie zaraďuje vzťahové (schopnosť nadviazať vzťah s rodičom), odborné (identifikácia potrieb detí), pedagogické (otázky intervencie), osobnostné (pozitívny vzťah k deťom, rodičom) a komunikatívne kompetencie (schopnosť nadviazať komunikáciu s rodičom). Kolektívne kompetencie sa týkajú vedenia školy, ako podnecuje rodičov k spolupráci.
Kompetencie učiteľov materských škôl zahŕňajú: pedagogickú gramotnosť a pedagogickú komunikáciu, predvídanie a plánovanie činností, organizáciu vzdelávacieho procesu, spoluprácu, aktívne reakcie na zmeny, tvorivosť.
Spolupráca ovplyvňuje aj samotného učiteľa, teda vedie k zlepšeniu sebavedomia, spokojnosti so svojou prácou, sebaúcte.
Komunikácia učiteľa s rodičom by mala byť zrozumiteľná, vecná, bez odborných a cudzích slov, s citlivým prístupom a rešpektom, nedirektívna, nekritická, ale dôverná. Rozhovor musí byť efektívny, pripravený, konkrétny, pohotový, pozitívny. Komunikácia medzi učiteľom a rodičom je posilňujúcim alebo oslabujúcim faktorom spolupráce.
Spolupráca v materskej škole má kľúčové špecifikum, t.j. každodenný osobný kontakt učiteľa a rodiča.
Charakter a význam spolupráce v materskej škole oslabujú viaceré elementy, ktoré súvisia so školským i rodinným prostredím. Ako prvé je nesprávne presvedčenie rodičov, že materská škola nie je podstatná, veď dieťa sa v nej iba „hrá“. Už v materskej škole sa tvorí a formuje vzťah k učeniu a komplexne ku škole, čo sprevádza dieťa po celý život. Materská škola vplýva na školskú pripravenosť dieťaťa.
Spoluprácu učiteľa a rodičov v súčasnosti ovplyvňuje zaneprázdnenosť rodičov. Sporadické a slabé zapojenie rodičov do fungovania školských zariadení je možné označiť za jednu z bariér spolupráce. Medzi hlavné príčiny pasivity rodičov, vo vzťahu k spolupráci s materskou školou, patrí neochota obetovať svoj čas na zlepšenie obojstranného partnerstva, t.j. rodičia vnímajú spoluprácu ako nutnosť, ktorej vyhraňujú miesto na informatívnych stretnutiach, ako napr. rodičovské združenie. Účasť rodičov na plánoch školy či spoločných akciách je alarmujúco nízka.
Neúspešnosť spolupráce môže byť spôsobená aj zmenou intímnych väzieb v rodinách, ktoré sú ovplyvnené využívaním mobilov a technológií, kultúrou, zvýšenou zložitosťou vzťahov, rolí, funkcií, čo v konečnom dôsledku komplikuje spoluprácu.
Ak je účelom kooperácie iba podpora dieťaťa, aby sa adaptovalo na požiadavky materskej školy, potom môžeme hovoriť o absencii motivácie pre rodičov k spolupráci. Rodičia musia vnímať, že ich aktívna účasť na dianí inštitucionálnej výchovy napomáha riešiť školské problémy, zároveň umožňuje vznik priateľských štruktúr medzi rodičmi, ktoré sú charakteristické vzájomnou podporou.
Ako významné úskalia úspešnej spolupráce rodiny a materskej školy sa javia prekážky, spôsobené odlišným hodnotovým kódexom rodiny. Učitelia sú sklamaní a frustrovaní zo spolupráce s rodičmi. Podľa učiteľov sú rodičia demotivovaní, neochotní, bez záujmu. Medzi bariéry spolupráce zaraďujú sociálno-ekonomické podmienky rodiny, ktoré môžu prispieť k vzniku ľahostajného postoja učiteľov k rodinám s nižším socioekonomickým statusom, t.j. rodič nie je rovnocenným partnerom pre učiteľa. Vzniká priepasť medzi domovom dieťaťa a školským prostredím.
Nedostatočné interakcie sú spôsobené pasivitou a nezáujmom zo strany rodičov. Naopak, ani veľmi aktívny rodič nie je považovaný za vhodného adepta na efektívnu spoluprácu, z dôvodu kladenia nadmerných požiadaviek na prácu učiteľa. Najvýraznejšou bariérou spolupráce z pohľadu učiteľov je tichá nespokojnosť rodičov. Učiteľ nemá možnosť zistiť, z čoho nespokojnosť pramení, čo v konečnom dôsledku ohrozuje jeho pozíciu a meno v spoločenskom ponímaní.
Spoluprácu sťažujú stále nové požiadavky na učiteľskú rolu, aj keď učiteľ môže prikladať spolupráci významné miesto v hodnotovom rebríčku (pri časovej tiesni je učiteľ nútený venovať obmedzený čas rodičom i vzájomnej spolupráci).
Rodičia detí materských škôl sa snažia nadväzovať dôveryhodné, až osobné vzťahy s učiteľom. Medzi súčasné bariéry spolupráce patrí postoj rodiča a jeho neochota spolupracovať. Rodičia definujú vzťah s učiteľom ako asymetrický, pretože pedagóg disponuje cennými a odbornými informáciami. Rodičia zdôrazňujú potrebu cítiť sa bezpečne, keď zdieľajú informácie o sebe, svojom súkromí, svojej rodine.
Vedecká obec pokladá spoluprácu za základný nástroj kvalitného rozvoja dieťaťa materskej školy, ale reálna prax ukazuje odlišné skúsenosti. Každý učiteľ a prístup k spolupráci je výsledkom jedinečnosti osobnosti, t.j. signifikantný vplyv má osobné postavenie priorít a hodnôt.
Medzi bariéry spolupráce patria odlišné pedagogické a rodičovské prístupy. Oddelená sféra vplyvu je typická pre rodiča, ktorý prenecháva výchovu a vzdelávanie dieťaťa na vzdelávaciu inštitúciu, pretože on už svoju „prácu“ odviedol. Na druhej strane stojí učiteľ, ktorý presadzuje seba ako hlavného aktéra edukácie, odmieta prítomnosť a participáciu rodiča na edukačnom procese.
Problémov a výziev v spolupráci nie je málo, ide o neustálu snahu približovať sa ideálu efektívnej spolupráce.
