Sedela som v izbe, na stoličke, za stolom a surfovala som na internete. Poodpisovala som na všetky správy, ktoré sa mi za ten čas, čo som nebola online nazbierali. Napísala mi Katka moja najlepšia kamarátka. Katarína: Ahoj moja, ako sa máš? Už ste sa vybalili? Rony: Ahoj, ale ujde to, ešte nie. Nejako nemám náladu :/ Katarína: Prečo? Rony: Veď kvôli tomu všetkému. Katarína: Netráp sa veď bývaš len okolo 25 km od Bratislavy. Budeme sa stretávať. Rony: Ja viem, ale aj tak radšej by som bývala v meste ako tu na tejto nudnej dedine ( na dedine.) Katarína: Neboj, za chvíľu si zvykneš :). Spoznáš nových ľudí a bude ti super. :) Rony: No veď hej, ale aj tak už to nebude také aké to bolo predtým. Katarína: Rony zlatíčko, netráp sa! Nikdy nás nestratíš. Rony: To isté hovoril aj Juraj a pozri ako to dopadlo. Katarína: Ale ja nie som Juraj, ale tvoja najlepšia kamarátka. Nezabúdaj na to! Rony: Ja viem, mám ťa strašne rada. Ďakujem ti. Katarína: Aj ja teba a neďakuj! :). Zlatino idem s Čiki von možno sem potom prídem. Pá. Odhlásila som sa a vypla počítač. Sadla som si na posteľ a rozmýšľala som čo budem robiť. Nič konkrétne ma nenapadalo tak som si pustila hudbu a začala som si do šatníka ukladať oblečenie. Neskôr som si vybalila knihy, ktoré som si uložila do skrinky určenej na knihy a časopisy. Po pár hodinách som bola vybalená a zas som sa začala nudiť. Hoci som mala okolo seba neporiadok a dosť veľký neorganizovaný chaos, nechcelo sa mi viac venovať vybaľovaniu, upratovaniu a neústalému pripomínaniu si, že už nebudem tak často s mojimi babenkami ako doteraz. Ten pocit vedomia ma ubíjal čoraz viac. Rozhodla som sa, že len tak ležať na posteli nemá zmysel. Rozhodla som sa ísť trochu na korčule. Veď predsa keď už som na tejto dedine musím to zužitkovať. Nie je od veci, že tu jazdí menej aut, aspoň sa budem môcť voľnejšie korčuľovať ako v meste.
Zaklopala mi mamina na dvere mojej novej nie útulnej izby. Poobzerala sa po izbe a opýtala sa ma: "Tak čo zlatko, vybalila si sa?" "Niečo už vybalené mám, ale nechce sa mi viac hrabať v tých krabiciach. Ty nebodaj už si?" pre istotu som sa opýtala pre zmenu ja. Povedala mi, že sa jej už tiež nechce. "Nevieš kde mám korčule? Mám chuť ísť sa previesť," upriamila som pohľad na maminu. Stála vo dverách a opierala sa o zárubňu dverí. Povedala mi kde korčule nájdem tak som sa išla obliecť.
Obliekla som si obľúbené čierne rifle, čierno-zelené tričko z nápisom This is my life. Vlasy som si zagumičkovala do copu. Na tvár som si naniesla make-up, na oči som si dala linku a špirálu a na pery som si dala lesk. Obula som si korčule, pustila som si na sluchátka hudbu a vyrazila som. Moc som to tu nepoznala tak som sa rozhodla poobzerať sa tu trochu. Na ulici nebolo ani človeka, pritom bolo krásne teplo a ešte len nejakých pár hodín po obede. Do večere bolo ešte čas. Aj tak nezvyknem nejaké špeciálne jedlo jesť na večeru či na raňajky, aj keď na tých si zakladám, lebo keby som neraňajkovala bola by som ako mátoha a chodila by som ako múmia, ktorá sa prebudí v pyramíde alebo v múzeu po tisíckach rokov.
Príroda bola krásna a hlavne bolo všade ticho. Žiaden mestský hluk a sem tam išlo nejaké auto. Páčil sa mi ten kľud. Človek môže dokonale vypnúť a nič neriešiť. Zastaviť sa a užiť si voľnú chvíľu. Hoci som mala na ušiach slúchadla a počúvala som hudbu cítila som to ticho až do špiku kostí. Preto keď som vychádzala v plnej rýchlosti na vedľajšiu ulicu zrazila som sa s niekym na zem. Spadla som dosť škaredo. Oškrela som si lakeť, z ktorej mi začala tiecť krv.
Našťastie som, ale nespadla tvárou na zem, lebo to by som sa asi rozplakala. "Sorry, nestalo sa ti nič?" opýtal sa ma chlapec, ktorý do mňa vrazil alebo ja doňho. Pomohol mi postaviť sa. Pár sekúnd som bola ako omráčená, až keď som stabilne stála na nohách som sa pozrela na človeka, ktorý mi pomohol postaviť sa zo zeme. Ležala som tam rozčapená ako žaba, našťastie len taká, ktorú ešte neprešlo auto, ale nebola od toho ďaleko. Prvý pohľad, ktorý som venovala tomu chlapcovi som za-balansovala a musela som udržať rovnováhu aby som nespadla znovu na zem. Taký pekný je. Tmavé nagélované vlasy a modré oči. Oblečené mal tmavomodré tričko a čierne tepláky. "Tečie mi z lakťa krv. Mala by som isť domov, kým sa mi to nezapáli," povedala som a chystala som sa ísť domou. Keď ma zastavil. Chytil ma za ten zranení lakeť, tak som zjaukla."Ako sa voláš?" opýtal sa. "Rony," odpovedala som. "Ja som Sebastián. Teší ma." povedal. "Aj mňa, tak čau." povedala som a od korčuľovala som domou. Možno mi chcel niečo povedať, ale nedala som mu príležitosť. Až tak veľmi ma bolelo zranenie, ktoré som si spôsobila vlastnou neopatrnosťou.
O chvíľu som bola doma. Začala som hľadať peroxid vodíka aby som si dezinfikovala ranu. Keď som ho nenašla išla som za mamou. Sedela na posteli a chatovala na nete. "Už si naspäť?" začudovala sa a sklopila obrazovku na notebooku. Robí to pokažde čo sa k nejpriblížim. "Kde je lekárnička?" opýtala som sa. "V kúpeľni, na skrinke," odišla som do kúpeľne. Ranu som si dezinfikovala, natrela som si framykoin a prilepila leukoplast. Sadla som si do obývačky a zapla som si telku. Ani som si nespomenula kedy som naposledy pozerala televízor. Hlavne nie v sobotu podvečer. Víkendy som bola vždy vonku. Do obeda som spala, po obede som išla s Katkou a Dominikou do mesta a večer na diskotéku alebo do nejakého podniku. V telke ako vždy nič nedávali tak som sa išla osprchovať. Obliekla som si károvanú červeno-čiernu sukňu, top z miernym výstrihom. Obula som si vysoké topánky. Jemne som sa namaľovala, zobrala som si kabelku. Povedala som mame, že idem von. Ta nevnímala, tak som išla. Kráčala som rovno, nevedno kam. Rozmýšľala som čo by som asi robila, keby som bola v meste. Určite by som sa s Katkou chystala niekam von. Ako som tak kráčala zbadala som podnik s názvom "U smädnej bosorky". Vošla som dnu. Schody viedli do podzemia. S miernymi obavami som vkročila, ale obavy hneď zmizli. "Bosorka" bola skoro prázdna. Len zopár deciek sa zabávalo v zadnej časti. Sadla som si na barovú stoličku a objednala som si pohár červeného vína. Barmanka si vypýtala občiansky. Ukázala som jej samozrejme falošný, na ktorom som mala už osemnásť. V súčasnosti som mala 17 rokov. Vybavili sme si ho s babami, aby sme mohli chodiť na diskotéky kde bol vstup len nad 18-násť a aby sme mohli piť alkohol. "No a čo? Veď aj tak za chvíľu budem mať osemnásť a potom ho nebudem potrebovať," pomyslela som si, kým mi barmanka podala z úsmevom na tvári pohár s vínkom. Všimla som si, že to nie je typický falošný úsmev, ktorý nahodí na fejs väčšina ľudí, len preto, že to majú v popise práce. Na jej tvári sa odrážala radosť, šťastie a možno aj zaľúbenosť. Nevedela som to presne vystihnúť, lebo nie vždy v šťastí človeka dominuje láska. Možno len nejaký úspech.
Pomalý som si odpíjala z vínka a pozorovala som zabavajúcich sa ľudí v bosorke. Naraz sa k baru priblížil chlapec, s ktorým som sa dnes zrazila na zem. Chlapec, ktorý ma najkrajšie modré očká. "Bože ako sa volá?" začala som rozmýšľať. Ani za nič som si nevedela spomenúť. Objednal si pivo a jeho kamaráti taktiež. Zbadal ma. Rozbúchalo sa mi srdce. "Ahoj," pozdravil ma a usmial sa na mňa. Mal hollywoodsky úsmev. Slušne som odzdravila. "Sebastián ideš?" drgol doňho kamarát. Pár sekúnd sa na mňa pozeral akoby bol v tranze. "Hneď dojdem," povedal mu a pozrel na mňa s tými jeho krásnymi modrými očkami. "Si tu nová?" opýtal sa. Teda vyznelo to ako otázka, ale veď to mohol tušiť. V podstate to bolo očividné, lebo ľudia mi tu pripadali taký všední ako dedinčania. "Áno, pred pár dňami sme sa prisťahovali," povedala som mu. Hlas sa mi roztriasol a srdce rozbúchalo tak som vetu viac nerozvíjala. Určite by z toho vznikol veľký trapas a nechcela som ho zažiť v prvý večer čo som v centre dediny a hlavne som sa nechcela strápniť pred novými možno kamarátmi. Odchlipla som si z vína a Sebastián si potom so mnou štrngol. Aspoň to tak vyzeralo. "A kde si bývala pred tým?" "V Blave a ty tu žiješ od narodenia?" opýtala som sa. "Áno, osemnásť rokov." odpovedal."Takže má osemnásť," pomyslela som si. "Fíha," povedala som. "No, je to tu super, čo myslíš?" opýtal sa. Poobzerala som sa po podniku zbadala som ako jeho kamoši na nás pozerajú. "Mal by si ísť, za kamarátmi. Od kedy si pri mne sem pozerajú," povedala som. "No mal by som," povedal, zobral si pivo a dodal: "Poď aj ty." "Nie, mne je tu dobre," povedala som a objednala som si ďalší pohár červeného vína. Pravda bola, že som strašne chcela ísť. Nejaká tajná sila ma k nemu priťahovala. Nevedela som si to vysvetliť, ale nechcela som podľahnúť pocitom, ktoré mohli byť len počiatočným šialenstvom.
Popíjala som víno a spomínala som. Zaspomínala som si do veku, keď som mala asi desať rokov. Vtedy od nás otec odišiel a viac som ho nevidela. Iba mi posielal peniaze a drahé darčeky. Videla som ho iba ak v novinách, kde bol odfotený alebo zo správ či internetu. Keďže je futbalista v Anglicku píše sa o ňom dosť často. Keď som bola menšia vystrihovala som si články a fotky z novín a odkladala som si ich, ale už ma to prestalo baviť. Stratila som oňho záujem. Prestal pre mňa existovať nadobro od kedy som čítala článok, že sa zasnúbil s nejakou Angličankou, s ktorou čaká spoločné bábätko. V ten moment, ako som dočítala článok niečo v mojom srdci zomrelo. Síce to niečo bolo hlboko vo vnútri, ale predsa som o neho prestala mať akýkoľvek malý či veľký záujem. Bola som aká zamyslená, že som si ani nevšimla, že mi zvoní mobil. Pozrela som sa na displej mobilu a mala som jeden neprijatý hovor od Dominiky. Zavolala som jej naspäť."Ahoj moja, volala si?" opýtala som sa. "Ahoj, áno volala. Ako sa máš?" opýtala sa. "Hmm," povzdychla som si. "Ako sa môžem mať?" "Prepáč." ospravedlnila sa. "To nič, už som sa povybalovala a teraz som v jednom miestnom podniku," oznámila som jej. "To je super a čo aký sú tam chalani?" opýtala sa. "Ani neviem, zatiaľ som skoro nikoho nevidela až na jedného chalana." "A ako sa volá?" opýtala sa. "Sebastián, ale musím končiť blíži sa k baru kde sedím. Neskôr ti zavolám," zložila som hovor a mobil odložila naspäť do kabelky "Nejdeš si zatancovať?" opýtal sa ma. Bez rozmýšľania som povedala: "Veď nehrá hudba." Teda hrala, ale nie ako na diskotéke, len tak tichšie aby nebolo ticho v podniku. "Ale o chvíľu tu bude diskotéka," povedal. "Tak v tom prípade rada," usmiala som sa a objednala som si ďalší pohár vína. Sebastián si objednal whisky. "To je na mňa," povedal, keď nám barmanka položila pred seba poháre z nápojmi. "To nemusíš," povedala som v rozpakoch a usmiala sa na neho. "Ja viem, ale chcem," trochu začal so mnou flirtovať.
Netrvalo to ani päť minút a už začala diskotéka. Ľudia sa nahrnuli do stredu miestnosti, ktorá bola provizórnym parketom na tancovanie. So Sebastiánom som pretancovala skoro celú noc. S chlapcom, s ktorým som sa dnes zrazila na korčuliach a stým istým chlapcom, ktorý ma tie najkrajšie modré oči aké som kedy videla. Cítila som sa s nim ako v siedmom nebi a to som ho poznala len pár hodín. Mohlo byť pár hodín po polnoci keď sa diskotéka skončila. V bosorke nezostalo veľa ľudí, len nejaký opitý chlapi, my dvaja a ešte nejaké zabávajúce sa dvojice. Pri odchode sa ponúkol, že ma odprevadí domov. Celú cestu sme mlčali. Nebolo to však trápne ticho, ale také príjemné. Nepotrebovali sme hovoriť. Iba by to zbytočné slová pokazili, tú chvíľu. Keď sme stáli pred domom povedal: "Bolo mi s tebou úžasne," chystal sa ma pobozkať, ale nedovolila som mu to. Tak isto ako on som po tom bozku túžila aj ja. Možno ešte viac, ale nedokázala som to. Ustúpila som o krok dozadu ako som znovu zacítila jeho príťažlivú vôňu. Nebola to typická parfémová vôňa, ale vôňa jeho samého. Jeho pokožka, jeho telesná vôňa bola taká príťažlivá, až som sa skoro neovládla a vrhla by som sa na neho. "Prepáč, ale nemôžem," ospravedlnila som sa a vošla som do domu. Ešte som sa pozrela cez okno na cestu, či tam ešte je. Chcela som ho ešte na sekundu vidieť pred tým než pôjdem do postele a následne pocestujem do ríše snov. Stál tam z rukami vo vreckách riflí a pozeral sa kamsi do diaľky. Možno ani sám nevnímal kam sa pozerá. Následne sa otočil a odišiel. Pozerala som sa na cestu až kým som ho nestratila z výhľadu.
Zobudila som sa dosť neskoro. Nikdy nezvyknem spať dlho nech idem spať o koľkej chcem. Neviem presne, o kolkej som zaľahla do postele, lebo som od únavy zaspala akonáhle som si ľahla. Mamina nebola doma, len na kuchynskom stole ležal lístok s oznamom, že išla do mesta na nejaké pracovné stretnutie. Nebola vorkoholička, ale práca ju zamestnávala aj vo voľnom čase. Je to vraj súčasť jej hobby. Chladnička zývala prázdnotou, lebo sme ešte nestihli ísť na nákup. Musela som sa preto osprchovať, lebo som bola cítiť potom. Obliekla som sa a išla do obchodu kúpiť niečo pod zub. Brucho mi škŕkalo hladom dobrú hodinu. Kým som prišla k obchodu myslela som, že muzikanti v mojom žalúdku odohrajú koncert na počesť môjho pohybu. Čakalo ma nie zrovna milé prekvapenie. Obchod bol zatvorený. Podľa otváracích hodín som zistila, že cez víkendy je otvorený len do obeda. "Super," pomyslela som si a išla preto do šenku, ktorý trónil hneď vedľa zatvoreného obchodu. Našťastie mali pagáče, ktoré som si kúpila spolu z chladenou minerálnou vodou. Sadla som si ku obchodu na schody a zjedla som pagáče a vypila celú fľašu minerálky, taká smädná som bola. Zobrala som do ruky mobil a zavolala som Dominike. Zdvihla to hneď po prvom pípnutí. Pozdravili sme sa. "Tak čo ako bolo včera?" opýtala sa ma. Včera som s ňou telefonovala len chvíľu kým neprišiel ku baru Sebastián."Úžasne, celý večer som s nim pretancovala a potom ma odprevadil domou." "To je skvelé, a ako sa to volá?" opýtala sa "Sebastián," povedala som a usmiala som sa. "Krásne meno," povzdychla. "A ako vlastne vyzerá?" "Ako, ako?" zamyslela som sa. "Tmavé vlasy, modré oči a krásny úsmev a to telo. Nie je ani svalnatý, ani chudý. Tak akurát," povedala som. "Bolo aj niečo?" opýtala sa ma. Vedela som na čo naráža. "Keď ma odprevadil chcel ma pobozkať, ale odtiahla som sa. Nemohla som," priznala som sa kamarátke. "Ty si ale trubka. Čo si to nevyužila?" nechápala. "Vieš akú som mala chuť ho pobozkať? Strašnú, ale nemôžem. Nie je ta správna chvíľa." "Ako myslíš. Ešte stále je to kvôli Jurajovi?" opýtala sa ma. "Hej, hej kvôli nemu. Stále to trochu bolí. Bola som sprostá, že som sa s ním tak rýchlo dala dokopy a vyspala som sa s ním. Mala som ho skôr spoznať a potom si s nim začať." "Zlatko netráp sa, to prejde. Bola to chyba. Každý robí chyby." "Ja viem, ale štve ma to. A čo vy ste boli kde?" zmenila som tému, nechcela som byť zas smutná a v depke. "Boli sme v Dance Clube." "A kto všetko?" opýtala som sa a pohla som sa smerom k neďalekému parku. "Fúha ani neviem. Najprv sme tam boli ja, Katka, Lenka, Miro a Vladko. Neskôr prišli Vanda, Marek, Tomáš, Janka, Jakub a Zuza." "Zuza?" začudovala som sa. "Áno Zuza. Aj ja som bola prekvapená keď prišiel Jakub so Zuzou ale neriešila som ich. Je to jeho vec, s kým bude ...
Ahojte, dnes som sa opat zamyslela nad tym, ako asi posobim na zvysok populacie, minimalne teda na matky (bio-eko-raw matky), ked svojmu sest rocnemu dietatu dam jednu alebo dve sladkosti za den...Konkretne dnes som sa stretla s takou reakciou, ze ak toto robim, tak svoje dieta zeniem do zahuby... Je tu este niekto, kto voli strednu cestu, snazit sa o zdravu stravu dietata, ale da dietatu aj jednu sladkost za den? ja kupujem na desiatu sladkosti, davam aj ovocie, aj jogurty, chlebik, ale dam aj sladkost. Miluje lentilky, tak prečo by som mu ich sem tam nekúpila? Je to moje dieťa, tak mu môžem dať čo chcem a vôbec ma nezaujíma ako na to pozerajú bio matky. 🙂 Stretla som sa už s reakciou, kde sme mali návštevu a vravím známej, že veď daj malej len trocha koláča strašne na ne pozerá a ona na mňa pozrela akoby som jej neviem čo chcela dať. :D Tiež mimo sladkostí, ale môj malý od pol roka papal kurací vývar, kde jej dcéra mala rok a nevedela čo to je. :D Ale neodsudzujem je to každého vec, čo dá dieťaťu. Keď viem,že v škôlke zjedla aj desiatu,aj obed,tak jej dam aj niečo sladkéCelý deň je v pohybe a myslim si a telo potrebuje aj cukor,aj sol aj nejaké tuky! Ja som mojej tiež najprv nedávala, resp. som nechcela, ale z dôvodu že je slabý jedák, a potom prišla že mala oreo keksík, a kúsok čokoládky a neviem čo všetko, od druhých detí 😀 tak ma šlo poraziť 😀 Zvolila som preto zlatú strednú cestu, dám jej kúsok niečoho 🙂 ale máme dohodu že sladkosť až potom ako spapá rožtek napríklad 🙂 a keďže ona dohody drží, veľakrát zje to sladké až cestou domov zo školy keď už sme spolu 🙂
Drzim sa zlatej strednej cesty. Moja dcéra zo sladkostí je iba čokoládu,ostatné jej nechutí. Snažím sa kupovať kvalitnu. Davam ju na "prilepšenie"🙂k desiatej. Vždy sa rozdelí s kamarátmi čiže jej veľa nezje. Ak dieťa jedáva vsetko, nevidím dôvod nedat mu v rozumnej miere aj sladké.moja ma 2r a dostane obcas keksik a co. je chuda vybeha nesedi na riti pri mobile a cukor potrebuju. snazim sa vyhybat cokolade. to sa chystam dat az najskor 2,5roka...ale uz mala kroasant cokoladovy priznam sa. ledva vazi 12kg takze neriesim ked si da cukor. kedze zo svetkeho len dzobe ona neje jedak tak neriesim. samozrejme prehanat to nikdy nechcem. radsej nech papa ovocko ci kapse
Podla mna je v pohode dat aj sladkost - ale je velky rozdiel aku a 2ks denne kazdy jeden den sa mne zda vela.A tiez je pre mna velky rozdiel ci je to doma upeceny kolac, urobeny pudingovy pohar, vymiesany tvaroh, jogurtova torta, alebo nejake kokosoce gulky s cokoladou, kvalitna cokolada... alebo su to kupovane keksiky a akoze cokolady (cize zlozenie samy cukor, palmove a ine oleje a tuky a umele ochucovadla, konzervanty.Nie som nijak eko, bio a podobne posadnuta, myslim si, ze zlata stredna cesta je ok. Ale davam pozor na to co jem a preto si radsej urobim doma sladkost z ozajstnej cokolady, z pravej slahacky, cukru, muky, kakaa, kokosu a pod. ako kupovat cukor s umelym tukom, ktory sa tvari ako keksik, alebo cokolada.A inak preco ta vobec trapi alebo zaujima co si o tebe myslia ine matky?Ja to hodnotim podla seba...ako dieta som bola velmi zly jedak..mama bola taka zúfalá, ze mi dala do ruky namiesto obeda horalku a tesila sa, ked som ju zjedla...ak by mi ju nedala, nejedla by som nic... nepamätám si to, mala som mozno 3-4roky... zdravotne som bola v poriadku, nemala som ziadne problemy...Dnes mam 40 a netrpim ziadnou chorobou, alergiou,neliecim sa na nic, imunitu mam perfektnu...Moje deti som nikdy neviedla k extra zdravej vyzive, proste sa u nas varilo a jedlo rôznorodo, dovolila som aj sladkosti, nikdy som neriesila, kolko toho pojedia, ale nikdy to nebol zas dajaky extrem...bezne mame este aj dnes sladke v miske a niekedy prejde par dni a nechyba nic...tiez nemam ani jedno dieta chore, obezne, alergika, ani nijako liecene...V dospelosti zastavam nazor, ze mame jest, co nam telo pyta...mozno by som hovorila ine, keby som mala sklon k nadváhe, ja som normalnej postavy a dodnes milujem sladke..Ja dávam normálne občas sladkosť , nie je to každý deň ale dávam . Keksík , kroasan , doma upečený koláč, vianočku s džemom , pásik čokolády . Moja dcéra mi prezradila že sa delí s kamoškou , lebo ona ma prísne zakázané všetko sladké , cukrovku nemá , obézna nie je a zrejme nemá ani alergiu lebo chodí na obedy.Ono nič nie je dobré hnať do extrémov.Ja malej dovolím aj dám a väčšinou to.teraz dopadne tak že aj keď si sladkosť kúpi, zabudne na ňu...treba si ale uvedomiť, že ta sladkosť, to nie je len ten potrebný "cukor, tuk".. to je kopa farbiv, aditiv a nezdravých tukov... Ja si to uvedomujem 😂 a s výčitkami jej zabalim sladkosti na výlet aj pre pol triedy a na desiatu croasant a dve jablká..našťastie je fakt dobrý jedál, čiže ona si dá riadne jedlo s ovocie a sladkosti ostávajú posledné (pokým nejde o macacie jazýčky 😂)
Nerozumiem deleniu na bio a nebio matky. Dobre a zle...cele zle. Podla tohto by som bola bio matka. Syn ma 2r a myslim,ze na sladke ma cas. Kupene neje,obcas domaci kolac od babky. Cukru ma podla mna dost v ovoci,kt. zje na kila. Ako deti sme mali dost sladkosti,u mna skor na skodu. Dnes ak kupujem sebe pozeram na kvalitu. Pre dieta co sportuje by som tiez. Je ine ladovat sladkym dieta pred PC a po treningu. A skusme bez nalepkovania bio a nebio. Kazda ma iny zivotny styl,ale kazda milujuca matka chce pre dieta naj.seja
Mne sa zdá 1-2ks. denne sladké dosť. Ja ľúbim sladké ale sama nejem ho každý deň. Podľa mna ho nemusi mat vyslovene každý deň.Moj ma 2r a sladke mu nedavam typu cokolada keksy cukriky lizatka atd.. v skolke uz take ako cokolada dostal ked nejake dieta malo narodky tomu sa neda velmi zabranit🤷♀️Ked chce nejaky dezert po obede dam mu bud susene jablcko, piskotu alebo ked mam tak domaci kolac bez cukru .. Pol balíka gumených cukríkov zje kľudne, celé Pikao, čokoládu, keby chcela aj slaninu, klobásu, chipsy, všetko. Je vysoká, štíhla, výsledky krvi ukážkové. Zaklopem. A co koho do toho, ci dam alebo nedam sladkosti? Kazdeho vec.
Kazda zena je zodpovedna za zdravie svojich deti a je na jej zodpovednosti o aku stravu sa rozhodne - ci chce davat alebo nedavat sladkosti, ci da slaninu, alebo vyluci nejaku zlozku. Je to kazdej slobodne rozhodnutie. Netreba zosmiesnovat nikoho, kazda chce hlavne zdrave dieta. V konecnom dosledku vplyv stravy sa prejavi az neskor, v dospelosti. Ja si myslim, ze vsetko s mierou, ci uz v detstve ci v dospelosti, zavisi to od aktivity pocas dna - ci chodi na sport alebo na klavir. No osobne sa mi dve sladkosti - napr. cele 2 horalky zda vela.
No ono je podľa mna stále viac rodicov, čo dáva sladkosti ako nedava a zosmiesnovana je tá skupina, ktorá tie sladkosti nedava. Ja mám skôr nervy, keď už mojej dcere chcela moja starka tlacit koláč, veď to moze(Ano čokoláda, biela múka, kilo cukru je pre male dieťa úplne zdrave)🤦🏽♀️ teraz má dcéra 1,5 roka a sladkosti nedávam a najbližšie roky neplánujem kupovat, skôr budem robit zdrave verzie kolacov bez palmoveho oleja a rôznych zdraviu neprospesnych adivnych látok. Miluje ovocie, robím jej zdrave alternativy sladkých jedal napr pudingy(schladeny vymixovany kuskus s ovocím, muffiny(ovsené vlocky, banán, vajce) a nemyslím, že jej niečo chyba. Je výborný jedák, ktorý žiadne jedlo neodmietne. A čo sa týka toho bio, myslim, že podporovat poľno/hospodárov, ktorí sa venujú bio produkcii je prospešné a nie je to na smiech. Mali by sme sa zaujímat o povod masa, mliečnych vyrobkov, ktoré k nám putujú na tanier a určite si rada priplatím za vajcia, ktoré nepochádzajú zo slepacieho koncentraku, alebo kupim si bio mliečne vyrobky, ktoré sú od kráv, pri ktorých sa dbalo na ich welfare.
Ja tiež nechápem nálepku ktoré dávate mamičkám- EKO bio raw. Co je na tom zlé,že matka rozmýšľa, čo svojmu dieťaťu da jesť? Tiež nie som bio mamička aj dam občas sladké. Ja skôr nechápem mamičky ktorých deti sú celý deň zamazané od čokoládky a celý deň žujú keksíky.
No co som sa ja na počúvala od mojej sesternice, to nedávaj, toto nedávaj... Najlepšie je podľa nej žiť asi z ničoho.... Sladkosť dám, väčšinou doma robene, no samozrejme deti sú už trošku väčšie, rozumejú reklame, kamarátom, okúsili aj dačo z obchodu takže všetko ale s mierou
Hehe, bioomatky, poznám minimálne 3 a všetky deti furt choré, anemicke, exematici... ja sa povazujem za taku polo-bio matku a nehanbim sa za to 🙂 snazim sa - maly hadam do dvoch rokov nevedel, co je rafinovany cukor 🙂 maso mu stale kupujem najma bio/domace/z overeneho zdroja. doma peciem/sladim medom/trstinovym/kokosovym. mlieko/syry od nasich chovatelov z dediny ... ale kds si poprosi to keksikove monticko, tak ho v poho kupim. co nezvladam, je naucit ho na viac zeleniny/ovocia. ale snazom sa. on ma naucene chute a dlho jedol len jablko, banan a paradajku ... tak aspon vo vareni co to ine skryjem ....
Keď je dieťa zdravé nevidím v sladkostiach problém. Horšie sú na tom asi tie biomatky, ktoré majú choré dieťa a snažia sa urobiť aj nemožné, len aby sa ich deťom polepšilo. Patrím k nim a verte mi, že by ste ani jedna nechceli mať doma ekzematika.
ja dam aj kupovany keks alekedze mi malo je neriesim ci tam je palmovy olej ci cukor. samozrejme uprednostnujem domace robene palacinky a kolace. ked vidim ze niektore decka jedia kazdy den pribinakov a tlacia ich kindercokoladami, ja vycitky nemam., poznam 2r decka co maju skoro 15kg a to je chore.
Rodičia, ktorí nechcú, aby sa ich ratolesti počas veľkonočných sviatkov prejedali čokoládou, by ju pred nimi paradoxne nemali schovávať. Ak môžu deti konzumovať čokoládové vajíčka bez zákazov, zjedia ich nakoniec menej, ako deti s obmedzeným prístupom k maškrtám.
K takémuto zisteniu dospeli vedci z britskej Surreyskej univerzity. Podľa britských psychológov maškrtia deti, ktoré majú k čokoláde neobmedzený prístup, spočiatku viac než ich rovesníci, ktorí môžu zjesť len určité množstvo maškŕt. Deti, ktoré sa rozhodujú samostatne, však v konečnej bilancii zjedia počas veľkonočných sviatkov menej vajec. "Tieto výsledky ukazujú, že jedlo, ktoré rodičia "dávkujú", sa stáva príťažlivejším," konštatovala psychologička Saima Ehsanová. "To by mohlo znamenať, že na vyvinutie dlhodobo zdravých vzorcov stravovania je lepšie nechať deťom viac vnútornej kontroly nad ich stravovacími návykmi," vyvodzuje Ehsanová.
Experti mali počas štúdie k dispozícii dve skupiny detí vo veku od štyroch do 11 rokov, pričom spolupracovali aj rodičia. Deti v jednej skupine od rodičov dostávali po jedle iba určitý počet čokoládových vajec. Chlapci a dievčatá z druhej skupiny mali k čokoláde nepretržitý a neobmedzený prístup.
Ústa zamazané od čokolády, šľahačka na perách a slastný pocit v brušku. 40 cm palacinka s čerstvým ovocím a orechovou posýpkou, ktorej chute sa vám rozplynú na jazyku. Navštívte novootvorenú palacinkáreň a kaviareň Cathedral s výhľadom na Dóm svätej Alžbety a vychutnajte si túto sladkú bombu. Garantujeme kvalitu! Táto ponuka je u nás nová, zatiaľ teda nemá žiadne hodnotenia. Prácou len s preverenými partnermi vám ale garantujeme kvalitu. Na sladko, na slano, zapečené, flambované, plnené - existuje neskutočne veľa možností, ako si pripraviť palacinky. Tentokrát nechajte panvicu panvicou a vyrazte do mesta za sladkou bombou. 40-centimetrovú palacinku poliata čokoládou, šľahačkou a čerstvým ovocím vám naservírujú v Cathedral caffe and crepes.
Ako žiť zdravý životný štýl
