Umelecká spisba pre mladého čitateľa si pripomína tri desaťročia, v ktorých sa stala prirodzenou, ale najmä podnetnou súčasťou náročného pohybu a mnohých premien sprevádzaných zmenami v spoločenskom a kultúrnom prostredí. Počiatok premeny sa spája so spoločenskými udalosťami aj spontánnymi aktivitami, ktoré sa spájajú s posledným desaťročím minulého storočia, a stala sa súčasťou dramatických dejov pri vyrovnávaní sa s tradíciou, ale predovšetkým s tým, čo sa označovalo „za staré“ v literatúre pre mladého čitateľa.
Literatúra pre čitateľa typovo sprevádzaného napríklad aj kategóriou vekovosti nezostala napriek starostiam a strastiam vôkol nej opustená svojím tvorcom, ale ani literárnym kritikom a literárnym historikom, teda ani jej vydavateľom. Tvorba, v ktorej sa stretali osvedčení autori pre mladých čitateľov a vedľa nich aj písanie, prinášaná z pera rovesníkov mladých čitateľov, označovaná za tínedžerskú tvorbu, pokračovala i napriek tomu, že zmeny v praxi kultúrnej politiky a pri profilovaní sa vydavateľstiev umeleckej spisby prebiehali spontánne a vnášali chaos azda do všetkých hodnotových súradníc, ktorými dovtedy žila.
S hektickou realitou v kultúrnom priestore sa vyrovnávali nielen tí, ktorí umeleckú spisbu autorsky tvorili, ale aj tí, ktorí ju vydavateľsky realizovali, kriticky reflektovali a vývinovo kooptovali jej špecifickosť a jedinečnosť do systému literárnej vedy v jej historickom a genologickom kontexte. Do takmer nepriehľadnej situácie okolo tvorby pre mladého čitateľa významne vstúpili hodnotiace kritické výpovede o stave, hodnote a funkcii tvorby pre mladého čitateľa. Svojou výpoveďou na stránkach časopisu Bibiana, revue o umení pre deti a mládež, reagovali na zložitú skutočnosť okolo pôvodnej autorskej tvorby a axiologicky rozkolísaného marketingu sústredenému na pôvodnú a prekladovú literatúru.
Popri časopise Bibiana (ten od roku 1993), sa kritickej aktivite venovanej literatúre pre mladého čitateľa ujal v rokoch 1996 až 1999 almanach Literika. Kritické reflexie v obidvoch periodikách boli pripravované s ambíciou analyzovať a syntetizovať, interpretovať a prognózovať reálne vývinové pohyby v interiéri literatúry pre mladého čitateľa. Práve ich hodnotením a prognózami sa ad hoc - voči ekonomickým praktikám marketingu - reagovalo na udržiavanie hodnôt v druhovej rozčlenenej tvorbe pre mladého čitateľa zhodnocovaním latentného účinkovania kultúrnej a literárnej tradície pre mladého čitateľa v zmenených spoločenských súvislostiach, ba seriózne sa vyhodnocovali sociálne premeny vplývajúce na typ, náročnosť a zorientovanosť mladého čitateľa „v novej kultúrnej situácii“.
V exponovaní hodnoty, ktorá sa rešpektovala v edičných programoch profilových vydavateľstiev pre mladého čitateľa od druhej polovice minulého storočia, sa práve ony zosúladili významom a poznávacou entitou so zverejnenými čiastkovými aj problémovými literárnohistorickými sondami do procesu, ktorý sa venoval vývinovej syntéze rozvíjanej na periodizovaní vývinu tohto typu literatúry v slovenskej literárnej vede, osobitosti autorskej generácie šesťdesiatych rokov (detský aspekt, princíp hry a iné) a reflexii o pestovaných druhoch a žánroch (vedecká fantastika, literatúra faktu, dobrodružná literatúra, próza pre dievčatá, próza pre chlapcov, ľudová a autorská rozprávka), čo prirodzene smerovalo k typológii čitateľa v súlade s kategóriami vekovosť a medziliterárny kontakt a s hodnotami prekladovej tvorby.
Spoločenské a vývinové súvislosti na prelome milénia
Po konci osemdesiatych rokov minulého storočia sa udalosti v spoločnosti, teda aj v kultúre a kultúrnom živote, vývinovo zrýchlili a prevládol v nich nesúlad odvodený z vôle uskutočniť zásadnú premenu v tvorbe pre mladého čitateľa, teda odpojiť sa od toho, čo bolo „včera“ rešpektované v literatúre pre mladého čitateľa tak, aby sa mohlo presadiť či uskutočniť to, čo jeho subjektu vyhovuje. Proces odklonu od „starého“ v čítaní pre mladého čitateľa navodil v nasledujúcom desaťročí deštrukciu systému, ktorý abstrahoval hodnoty z tradície národnej kultúry a vytváral podmienky na jej prirodzené prenikanie do kontextu kultivovaných procesov v národnej literatúre.
Porušovanie prirodzených vnútorných procesov vo vývine literatúry a vedy o literatúre, v štruktúre ich vnútornej komunikácie a bezhlavé, ale aj nekompetentné sústredenie sa spomedzi profesionálov i nadšencov aktívnych v presadzujúcich sa ekonomických mechanizmoch aj do kultúry vystihuje tento a takýto prístup k „novej realite“: „Je psou povinnosťou literatúry, aby vytvárala vo vedomí detí sebaobranné látky proti ochoreniu na ilúziu bezproblémového pohodlia a konzumno-rekreatívnemu spôsobu života, ktorý mu naštepuje reklama a priemysel zábavy. Tak môžeme vychovať len frustrovaného narkomana, schopného podnecovať svoju telesnosť až do sebazničenia“[...].
Už dávnejšie som sa usiloval pripomínať, že poslaním detskej literatúry nie je ani tak dieťa zabávať a rozvíjať jeho fantáziu, ale skôr pomáhať mu pri ubytúvaní sa vo svete ľudí a vecí. Ako to robíme? [...]. Ale čo vieme o tom, ako si dnešné dieťa „povesťovo“ sprehľadňuje labyrint sídliska, ako si vo svojej fantázii zdobrodružňuje svoju otupnú cestu do školy?“ (Marčok, 1999, s.
Slovenská pôvodná tvorba pre mladých čitateľov sa od počiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia spoliehala predovšetkým na hodnoty uložené do literárnej tradície a na vyhľadávanú recepciu modernej autorskej rozprávky. Nie, že by sa z ponuky pre mladého čitateľa vytratili ďalšie, čitateľmi vyhľadávané žánre, medzi nimi riekanka, hádanky a hlavolamy (Ján Navrátil, František Rojček, Jozef zo Senice, Danuša Dragulová-Faktorová), verše brúsiace jazyk a jazýčky (Štefan Moravčík), piesňová pop poézia pre malých čitateľov (Peter Nagy: Bobi a kamoši (1997), Daniel Hevier: Hrdzovlasá (1997)), viaceré adaptované návraty k biblickému príbehu (Ján Navrátil, Ondrej Sliacky), reedícia ľudovej a Dobšinského adaptácie ľudovej rozprávky vo vydaniach Slovenské rozprávky (1993), Prostonárodné slovenské povesti I. - III. (1995), Slovenské rozprávky I. - II. (1999), mestské a historické povesti (Mária Ďuríčková) aj povesti z regiónov (tvorba Boženy Lenčovej, Jozefa Melichera, Jozefa Tatára, Antona Habovštiaka, Karla Iľju Dvořáka, Petra Glocka, Štefana Moravčíka a ďalších).
Najspoľahlivejšou hodnotou sa pre autora i mladého čitateľa stala pôvodná autorská rozprávka a ňou aj zostala v novom miléniu (Kopál, 1998). Túto žánrovú a recepčnú situáciu vytvorilo a rozvíjalo viacero kultúrnych aj tvorivých, užšie literárnych činiteľov: v podstate a výrazne o nej rozhodla vydavateľská a čitateľská skúsenosť s konkrétnou autorskou dielňou z predchádzajúcich desaťročí, napríklad s Ľubomírom Feldekom, Danielom Hevierom, Jánom Uličianskym, Máriou Ďuríčkovou, Klárou Jarunkovou a svojsky kultúrna tradícia slovenskej autorskej rozprávky, ktorú podporili reedície starších aj nevydávaných, ale obľúbených textov Ľudmily Podjavorinskej, Jozefa Cígera Hronského, Márie Rázusovej-Martákovej, Eleny Čepčekovej, Ruda Morica, Jaroslavy Blažkovej, Zlaty Solivajsovej, Hany Ponickej.
Literárna kritika a zainteresovaní do štruktúry a mechanizmov literárneho života v literatúre pre mladého čitateľa upozorňovali na mantinelový úkaz v stave, jave a produkcii pôvodnej autorskej rozprávky, a to regresívne neobišlo ani druhú stranu premenlivého komunikačného a recepčného procesu medzi autorom, textom, čitateľom, kritickou reflexiou a reálnou, neraz iba spontánnou kultúrnou praxou. V nej sa do centra živelného záujmu dostala pričinením sa marketingovej stratégie aj renomovaných vydavateľstiev predovšetkým čitateľská recepcia.
Popri reprezentatívnej autorskej rozprávke čitateľmi obľúbených a vyhľadávaných autorov spred deväťdesiatych rokov, začalo sa „dariť“ vo vydavateľskom a marketingovom zmýšľaní o nekonvenčnom čítaní pre mladých čitateľov - aj vďaka nedobrovoľnému vyprázdňovaniu umelecky vyprofilovaného autorského zázemia tvorcov pre mladých čitateľov - autorom ad hoc, epigónom a autorom, ktorí sa z rozličných príčin vydali doslova na skusy do literatúry pre mladých čitateľov, či ešte vyhranenejšie, do čítania pre mladých čitateľov vôbec, a svojimi „jednorazovými“ rozprávkovými debutmi parazitovali na jestvujúcej ekonomicky a hodnotovo zložitej kultúrnej a spoločenskej situácii.
Aj v kultúre odveká múdrosť a skúsenosť hovoria, že všetko, čím sa jednotlivec či spoločenstvo nadchne, má dve strany, a tak sa našli aj autori - debutanti, ktorými sa autorská rozprávka posledných desaťročí zdobí (Július Balco, Jana Bodnárová, Dana Hivešová-Šilanová, Taťjana Lehenová, Ján Milčák Daniel Pastirčák, Karol Pém, Branislav Rezník, Václav Šuplata, Jozef Urban, Peter Karpinský).
Zo slovenskej autorskej zásobnice pripomenutých desaťročí možno pripomenúť v próze pre dievčatá Marínu Čeretkovú-Gálovú, Mariannu Komorovú, Janu Juráňovú, Ľubu Hajkovú, Altu Vášovú, Petra Holku, Benjamína Tináka, Janu Bodnárovú aj iných, napríklad Oľgu Feldekovú. Pritom obísť by sa nemala čitateľsky dobre prijímaná Hana Zelinová alebo Viera Švenková, či Nora Baráthová. Napokon ponuku rozširujú reedície obľúbených titulov Nataše Tanskej, Kláry Jarunkovej, Jaroslavy Blažkovej či Eleonóry Gašparovej.
Jedno bude medzi prekladovou a pôvodnou ponukou výrazne odlišné v čítaní pre dievčatá: na jednej strane išlo o pevný a ustálený kultúrny kontext rodiny, spoločenstva, dejín a krajiny v tituloch prekladovej literatúry a na druhej strane o otvorenú vertikalizovanú krízu spoločenského priestoru, teda aj rodiny a vzťahov v nej, generačných hodnôt a citových aj vzťahových istôt. Miléniová kríza spoločenstva poznamenala dievčenské protagonistky pôvodnej produkcie jednostrannosťou: väčšinou sú akosi v tenzii so sebou a všetkým, vzpínajú sa bez oddychu voči blízkemu okoliu, aby porozumeli sebe i tomu, čo odvážne konajú, no neraz žnú iba neúspech.
Po rozprávkovom deviatom desaťročí minulého storočia sa v prognóze literárnej kritiky očakávali roky, ktoré v tematike príbehov budú sústredené na „aktuálneho“ mladého človeka. Ten však mal nemálo starostí so sebou a so zmenami, ktoré otriasli jeho alebo jemu naznačovanými istotami, aké dovtedy poskytovali tradičná rodina, škola, spoločnosť, predstavy o osobnej budúcnosti a podstata osobného jestvovania. Popri vážnosti autorského spracovania prozaickej témy do života mladých (ľudí) dievčat jestvuje po deväťdesiatych rokoch aj taká pôvodná autorská ponuka, ktorá sa na mladosť pozerá z odvrátenej strany, a predsa sa jej poznanie nevzďaľuje empírii mladého čitateľa a mladej, kultúrou a vžitou normou prozaického textu profilujúcej sa mladej čitateľky.
Na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia si tematizovaný odraz krivého zrkadla na životný príbeh i ambície mladého dievčaťa a ženy zvolila v našom literárnom prostredí Nataša Tanská v kritikou i kultúrnou obcou rozporne prijímanej literárnej reflexii Vyznáte sa v tlačenici. Úvod do šťukológie (1968). V tom čase sa hovorilo predovšetkým o mravnom limite príbehu, ale keď vyšli práce Jany Juráňovej Iba baba (1999) a Utrpenie starého kocúra. Mor(t)alitka (2000), sústredil sa záujem čitateľov na literárnu adaptáciu feministických téz do nazerania, poetiky, noetiky a estetiky textu.
Nech už boli ambície autorky akékoľvek (S. Chrobáková v rozhovore s J. Juráňovou, 1999, 42-60), ponúkla príbeh, v ktorom sa voči pôvodnému či adaptovanému textu posunuli téma i situácie protagonistiek pôvodne z rozprávkového sveta O malej morskej víle, O Palculienke, O Ruženke Šípkovej či O dvanástich mesiačikoch, ale i tých ostatných, do neromantického, nerozprávkového, egoistického, dravého a prvoplánového videnia veľkého sveta a drsných príležitostí pre mladé dievčatá v ňom. Krutosť, drsnosť, zlo, škaredosť, arogancia, sebectvo, manipulácia, násilie a všeličo iné z arzenálu nepriateľskej komunikácie medzi spoločenstvami žien i mužov rozohrala Jana Juráňová pre svoju dievčenskú protagonistku Sojku ako trpké divadlo sveta, v ktorom sú roly rodovo i zvykovo a konvenciou rozdané tak, že už si niet kde či ako vyberať, ani iné texty, ani iné kostýmy či ďalšie nevšedné riešenia.
Pritom reč či náznak o možnej rezignácii na „vžitú“ skutočnosť nezaznie, naďalej platí: „Tak to na svete chodí, s tým sa nič nedá robiť“ (Juráňová, 1999, s. 55). Ďalšia Juráňovej práca Ježibaby z Novej Baby (2006) si ponechala strategické vlastnosti známe z poetiky rozprávky, mystiky, čarovania, ilúzie, vtipu, spontánnej nápaditosti aj v ekologicky rozohranej naračnej akcii troch sestier, ktoré naprávajú život v malom meste.
Možno by text Borisa Filana Wewerka (2006) uniesol označenie reklamného slogana. Autor ponúkol „senzačné čítanie“, ktoré čitateľky vedome vyhľadávali. V takýchto situáciách sa natíska pragmatická otázka, prečo je to tak? Už letmé začítanie sa naznačí odpoveď o Wewerku, hoci autorovi a pozornému čitateľovi pôjde o čosi iné. Filanov text ponúka správu a neprehliadnuteľnú diagnózu čohosi, s čím žijeme a nevieme či nechceme dostatočne jasne pomenovať. Filan ponúkol literárnu adaptáciu toho, s čím sa vyrovnávajú v neliterárnej skutočnosti skupiny sociológov, rodičov, psychológov, lekárov, psychiatrov, sociálnych pracovníkov, naisto aj orgány, ktoré inštitucionálne strážia v dostupných spoločenských líniách zdravie spoločnosti.
Text je spontánnou a zručne vyrozprávanou sondou do toho, čo chceme i nechceme vedieť, s čím sa pokúšame i nedokážeme žiť, no naisto nevieme, čo s tým robiť, lebo (ne)dokážeme v (ne)literárnej skutočnosti - prímerom ako kedysi Emil Zola - razantne pomenovať vysielateľa i adresáta rozkolísanej spoločenskej situácie. Protagonistka má svoj osobný vesmír, svoju tézu o svete aj o sebe, dokáže reflektovať seba vo vzťahoch a filozofovať o svojich hodnotách, podľa všetkého pozná vlastnú mravnú normu, hovorí o nej a má dobré vzdelanie: „Skúsim si chvíľu čítať. Bitúnok číslo 5. Čítam v knihách iba stred medzi stránkami. Všimnite si, že na kraji sú samé zbytočné slová. Miestami je tá kniha super, ale väčšinou mi lezie na nervy. Mám rada romány, kde autor vykreslí charakter postáv, napríklad niekto je šľachetný, iný je had, a ja sa už vopred teším, ako sa jeden bude šľachtiť a druhý hadiť. Vonnegut si robí, čo chce, a to ma znervózňuje. On nepíše pre nás, on píše sebe pre potechu. Čau, Kurte. Mala som obdobie Freuda, Dänikena, Kafku. A keď to niekto nečítal, tak som ho zavrhla. Teraz čítam iba to, čo ku mne samo pripláva, Inač je strašne dôležité, kedy ktorú knihu čítate. Je to, ako keby si ju človek sám dopisoval, alebo škrtal. Dnes by mi nesadla žiadna knižka, lebo celý čas mi v hlave beží celkom iný kanál. Robím si prehliadku tvárí, s kým by sa dalo ísť na pokec“ (Filan, Wewerka, 2006, s. 112).
Možno namiesto otázky, čo čítali miléniové dievčatá, by bolo užitočné premýšľať, o kom to chceli čítať? Šťastné konce sa z čítania pre dievčatá vytratili, pretože Peter Holka, Jana Juráňová i Boris Filan - za všetkých - anticipovali spoločenský čas a nové, neočakávané, ale prítomné problémy dobovej reálnej mladosti v nie ľahkej aj dospelými prehliadanej (pubertálne) mravnej či rodinnej roztržke, veď tá dozrievaním mladosti do dospelosti tak, či tak pominie.
Hodnota ako kľúčový pojem
Možno niet zradnejšieho pojmu v literárnej kritike, ako sa ním môže či dokáže stať svojou naliehavosťou na obsah a normu práve hodnota. Premenlivosť, pohyblivosť štruktúry a sémantiky pojmu je podmienená a riadená viacerými činiteľmi umeleckého, vedeckého i široko spoločensky chápaného prostredia. Podstatná zostáva osobnosť tvorcu, rešpektovaná tradícia a rozvíjaný kontext (národnej) literatúry, štatút druhu a žánru, možný skupinový a generačný program, ale aj neprehliadnuteľná spoločenská výzva, tlak „spoločenskej objednávky“ (Harpáň, 2004, s. 13 - 30).
Hodnota umeleckého textu (Miko, 1982), hoci sa jej dovolávame takmer pri každej príležitosti, javí sa pre disciplíny literárnej vedy ako dominujúca a dynamická zložka, ktorá prítomnosťou v texte určuje jeho vnútorné koordináty vo vzťahu k javovej, časovej, umeleckej, estetickej, filozofickej, etickej, občianskej (…) vybavenosti konkrétneho textu v aktuálnom kultúrnom či druhovom kontexte. Hodnota sa stala pojmom pri ktorom si uvedomujeme, že prichádzame do kontaktu s kategóriou, ktorá vstupuje, otvára a interpretuje vzťah medzi človekom a skutočnosťou, teda je výsledkom (relativizovaného) vzťahovania sa (prenosu, dotyku, vplyvu) z jedného činiteľa tohto vzťahu na druhý činiteľ. Hodnota, to sa prirodzene očakáva, vyjadruje vzťah, ale ho aj upravuje voči ďalšej - konkrétnejšej - časti svojho „vzorca“ k človeku, pretože ho usmerňuje v jeho správaní sa, nazeraní, rozhodovaní sa a pri rešpektovaní súboru entít, ktoré aj v axiológii otvárajú problém obsahu, aplikácie a významu hodnoty (Hodnota, 2021).
Vo vzťahu literárnej kritiky a literárnej histórie k umeleckému textu zaváži predovšetkým schopnosť kritika či historika, nachádzať takú vlastnosť umeleckého textu, ktorou sa naplní ambícia autora, čitateľa, kultúrnej praxe, poznávacieho zacielenia úžitkovej a zážitkovej hodnoty textu „tu a teraz“, ale i „potom“. Preto bude zrejmé, že ide o komplex vzťahov, významov a argumentov, ktorý sa oddávna stal predmetom záujmu predmetov literárnej vedy. Nemálo do tohto javu vo vzťahu k umeleckému textu vkladá výskum či autenticita recepcie diela, veď ide aj o precízne prienik...
Existencia a platnosť kategórie veku sa na prelome posledných desaťročí minulého storočia stala predmetom odborného vyrovnávania sa s vývinovými danosťami a intelektovými zručnosťami „nového“ mladého čitateľa. Naliehavejšie literárnokritická ako kultúrno-sociologická téza o existencii tínedžerskej kultúry a kultúry pre tínedžerov sa reálne nepresadila v nových spoločenských podmienkach a nimi iniciovanej kultúrnej praxi. Najskôr to spôsobili okolnosti navodené stretaním sa „starého“ a „nového“ v aktuálnom koncepte kultúrnej praxe. Odborné posúdenie javu sa svojím záverom upriamilo na chápanie tínedžerskej literatúry a kultúry (Žilková, 1999) ako na subštandard v literatúre pre mladého čitateľa.
Mladým čitateľom uvažovanie o podstate prenikania odlišných iniciácií tínedžerov do vytvárania umeleckých hodnoty, do chápania estetiky v umeleckom artefakte sa presadilo v tematológii predovšetkým ako „nová“ ponuka v čítaní pre dievčatá.