Známi umelci narodení v Nových Zámkoch

Nové Zámky, mesto s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, sú rodiskom a domovom mnohých významných osobností, ktoré zanechali nezmazateľnú stopu v rôznych oblastiach umenia a vedy. Zoznam osobností nášho mesta zahŕňa rodákov, ale aj tých, ktorí v Nových Zámkoch žili a svojou prácou prispeli k zviditeľneniu mesta doma i vo svete.

Významní umelci a ich diela

Medzi významné osobnosti spojené s Novými Zámkami patrí niekoľko talentovaných umelcov, ktorí obohatili slovenskú a svetovú kultúrnu scénu.

Ernest Zmeták

Ernest Zmeták, akademický maliar, grafik a ilustrátor, bol príslušníkom generácie 1919 a zakladajúcim členom Spolku umelcov a priateľov grafiky. Na slovenskú výtvarnú scénu vstúpil spolu s výtvarníkmi nazývanými pokolenie druhej svetovej vojny. Okrem maľby, kresby, ilustrácií a grafiky realizoval monumentálne práce v architektúre. Zaviedol techniku mozaiky, ktorú sám vykladal - napríklad kostol v Rabči, tympanón na Primaciálnom paláci v Bratislave a inde. Navrhol viacero gobelínov a vitráži. Mnoho Zmetákových diel, najmä s motívom krajiny a architektúry, vznikalo pri dlhodobých pobytoch na Slovensku a v Taliansku.

Ernest Zmeták sa narodil v Nových Zámkoch 12. januára 1919. Pre nepriaznivú politickú situáciu v roku 1938 nenastúpil na pražskú Akadémiu výtvarných umení (AVU). V roku 1943 absolvoval štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti.

V prvej polovici 50. rokov 20. storočia sa Ernest Zmeták stal prirodzenou autoritou, rešpektovanou staršou i nastupujúcou generáciou výtvarníkov, ktorí sa vzopreli doktríne socialistického realizmu. Výtvarník bol aj znalcom a zberateľom starého umenia. Svoju rozsiahlu zbierku vyše 2000 diel venoval štátnej galérii v rodných Nových Zámkoch. V roku 2004 mu za celoživotnú tvorivú činnosť a zásluhy o kultúrny rozvoj SR prezident Slovenskej republiky odovzdal Pribinov kríž I. triedy.

Výstavy Ernesta Zmetáka doma i v zahraničí sa rátajú na desiatky. Umelec Ernest Zmeták zomrel 13. marca 2004. V sicílskom meste Cefalú mu bola odhalená pamätná doska. Ernest Zmeták navštívil sicílske mesto Cefalú počas svojho života veľakrát a vytvoril pôsobivý súbor malieb, akvarelov a kresieb čerpajúcich zo života, prírody a krajiny Sicílie. Za šírenie dobrého mena ostrova vo svete mu predstavitelia provincie Palermo udelili pamätnú medailu in memoriam.

František Helbing

František Helbing bol významný grafik, maliar a výtvarník. Je autorom grafického návrhu rakúsko-uhorskej 1000-koruny.

Ján Majzon

Ján Majzon bol slovenský národný buditeľ a zberateľ ľudových piesní.

Milan Kiripolský

Milan Kiripolský, rovnako ako Ján Thain, sa venoval etnografii a zberateľstvu.

Ján Thain

Ján Thain bol etnograf, maliar, zberateľ a zakladateľ prvého múzea v meste.

Ladislav Záborský

Akademického maliara Ladislava Záborského často označovali za maliara ticha, pokoja a krásy. Skoro každý jeho obraz je objavovaním Boha a nekonečným rozhovorom s večnosťou. V roku 1953 ho zatkli komunisti a odsúdili vraj za "velezradu". Bol takmer polroka vo vyšetrovacej väzbe na "samotke". Nebol však sám, bol tam s ním aj Boh, vyznal sa Ladislav Záborský. V piatok 22. januára uplynulo od narodenia umelca 100 rokov.

Ladislav Záborský sa narodil 22. januára 1921 v Tisovci. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a vysokoškolské vzdelanie nadobudol na oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita - STU) v Bratislave u profesorov Jána Mudrocha, Gustáva Mallého a Martina Benku. Po absolvovaní štúdií pôsobil ako profesor kreslenia a deskriptívnej geometrie na gymnáziu v Martine. Za náboženskú aktivitu ho v roku 1953 odsúdili na sedem rokov väzenia, po odsedení polovice trestu bol v roku 1957 podmienečne prepustený. Aj potom však zažíval dôsledky perzekúcie, nemohol sa zaradiť do spoločnosti a mal len minimálne pracovné príležitosti. V rokoch 1968-1969 absolvoval Záborský študijný pobyt vo Francúzsku, kde sa venoval štúdiu sakrálneho umenia. Po návrate na Slovensko sa stal jeho bydliskom i miestom pôsobenia Martin. Svoje obrazy začal vystavovať už v roku 1943. Úplne rehabilitovaný bol až v roku 1990.

Podstatou tvorby Ladislava Záborského boli zážitky vnútorného života spojené s hlbokou vierou v Boha. Napriek tomu nebol náboženským maliarom v pravom zmysle tohto slova, ale maliarom duchovného svetla. "Podstatou mojej tvorby je zážitok srdca o skutočnosti Boha," charakterizoval svoje diela samotný umelec. Podľa jeho presvedčenia je "umenie, ktoré hľadá pravdu a krásu predtuchou večnosti". Záborského jemne ladené obrazy nesú názvy ako Modlitba, Cyril a Metod, Duch Boží nad vodami, K svetlu, Kristus sám v púšti, Meditácie, Sestry Svätého kríža, Svetlo z kríža, Najväčší milosrdný samaritán a mnohé ďalšie. Okrem veľkého množstva obrazov vytvoril aj farebné a leptané vitráže pre 25 kostolov. Bol tiež autorom 21 Krížových ciest v rôznych technikách. Znalec Záborského diela Rudolf Dobiáš zhodnotil umelcovu tvorbu slovami: "Dovidel ďalej ako mnohí tí, ktorých postavili na piedestály. Neoslepovali ho reflektory, zato mu bolo dopriate vidieť Svetlo, v ktorom sa rodia všetky farby". Ladislav Záborský zomrel 31. januára 2017.

Historický kontext a rozvoj mesta

Nové Zámky (lat. Novum Castrum, maď. Érsekújvár, Érsek-Újvár, nem. Neuhäusel, tur. Új-Vár) sa nachádzajú v strednej časti Podunajskej nížiny, ktorá je súčasťou Malej dunajskej kotliny. Mestom preteká rieka Nitra, 6 km východne tečie rieka Žitava a na severe od mesta preteká potok Chrenovka (maď. Tormás). Mesto bolo pôvodne vybudované na rozsiahlom Novozámockom močiari. Leží v nadmorskej výške 119 m.

Archeologické nálezy a osídlenie

Oblasť mesta bola obývaná už v mladšej kamennej dobe. Na jeho území sa vyskytli archeologické nálezy keramiky želiezovského typu. Obyvatelia z tohto osídlenia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat. Počas archeologických výskumov boli nájdené aj hroby z bronzovej doby. Obyvatelia z doby bronzovej ukladali popol zosnulých do urien. V oblasti niekdajšej usadlosti Nyárhíd boli nájdené predmety pochádzajúce z lúpežníckych výprav. Vyskytli sa tu o. i. V časti chotára obce Bajč-Ragoňa je výskyt nálezov z železnej doby, z 5 - 3. storočia pred Kristom. Ide o väčšinou žiarové skýtsko-trácke hroby, v ktorých bolo uložených aj niekoľko železných predmetov a kotúčových keramík. Z 2. Na dohľad od Nových Zámkov, v časti chotára obce Bajč - Medzi kanálmi, sa nachádzala slovanská osada so slovanským pohrebiskom zo 6. storočia. Hrubé črepy ponúkajú svedectvo o tom, že do močiarov dnešného Bajča prišli Slovania už počas jednej z prvých kolonizačných vĺn. V juhozápadnej časti mesta bol odhalený najväčší avarsko-slovanský cintorín zo 7. - 9. storočia. Bolo tu nájdených spolu 528 hrobov, z ktorých je 12 jazdeckých. V hroboch sa nachádzali aj náhrdelníky, prstene, bronzové náušnice, keramika a zvieracie kosti. Osídlenie bolo pravdepodobne remeselnícko-obchodného charakteru a ležalo na trase historickej cesty Via Bohemica („Česká cesta”, neskôr Via Magna, „Veľká cesta”). V 10. storočí prišli na toto územie starí Maďari (nález staromaďarského pohrebiska), ktorí sa tu prvýkrát usadili až v 11. - 13. storočí. Z 11. storočia pochádza aj nález slovenského pohrebiska.

Stredoveké osady a vznik pevnosti

Počas stredoveku mesto ešte neexistovalo. Jeho dejiny sú preto totožné s dejinami uvedených štyroch osád, ktoré sa nachádzajú v jeho súčasných častiach. Obec Nyárhíd (slov.: „Letný most“ alebo „Letomostie“) sa rozprestierala asi 3 km na sever od dnešného centra. Prvá písomná zmienka o obci sa datuje do roku 1183, keď obec mala most na rieke Nitra, na ktorom vyberali mýto. Cez obec prechádzala cesta Via Magna, ktorá spájala Budín s Prahou. Druhá dôležitá cesta viedla na sever, do Prievidze. Nyárhíd bola kráľovská usadlosť do roku 1245, keď Belo IV. daroval obec Kumánom, ktorí dostali viacero dedín na okolí. Pre problémy, ktoré mu spôsobili, im obec v roku 1264 odobral a daroval ju premonštrátskemu Kláštoru svätého Eustacha v Csútmonostori. V roku 1295 kláštor zamenil obec s Ostrihomom. Obec Lék ležala na sever od križovatky komárňanskej a nesvadskej cesty, na ľavom brehu rieky Nitry. Obec patrila rodu Poznanovcov (Pázmán). Obec Gúg pravdepodobne dostala svoje meno od svojho zakladateľa. Gúg sa rozprestieral 2,5 km od dnešného centra na ľavej strane rieky Nitry, pri lese Berek. Obec Györök/ Ďorok (niekedy aj Gyorok) sa rozprestierala na brode medzi Dvormi nad Žitavou a Nyárhídom.

Po bitke pri Moháči, ale najmä po dobytí Budína Turkami, sa veľmi dôležitou úlohou stalo vybudovanie hradov v pohraničných oblastiach území, ktoré neboli Turkami obsadené. Z dôvodu ochrany majetkov diecézy sa ostrihomský arcibiskup Pavol Várdai rozhodol, že dá vybudovať na ľavom brehu rieky Nitry pri obci Lék novú pevnosť. Výstavba pevnosti sa konala v rokoch 1545 - 1546. Pevnosť bola jednoduchým palisádovým hradom so štyrmi baštami. Druhá fáza vývoja hradu spadá do obdobia pôsobenia ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha (1493 - 1568). Mikuláš Oláh dal pôvodný palisádový hrad opevniť. Tento hrad pomenovali Castrum Novum (Nový hrad).

Po Mikulášovi Oláhovi sa ostrihomským arcibiskupom stal Anton Vrančič. Keďže pôvodný hrad vzhľadom na svoju zastaranosť a nepriaznivú polohu nevyhovoval, počas pôsobenia Antona Vrančiča 7. augusta 1573 sa začalo s budovaním nového hradu. Autormi projektu nového hradu boli talianski bratia, architekti Ottavio a Giulio Baldigarovci (Baldigara). Hrad mal šesťuholníkový pôdorys so šiestimi baštami v jeho vrcholoch. Plán pevnosti zahŕňal v šesťuholníku mesto s pravouhlo orientovanými ulicami a centrálnym, obdĺžnikovým námestím. Stavba sa začala v roku 1573 a trvala do roku 1580. Viedol ju Fridrich Žerotín (po ňom sú pomenované dve zo šiestich bášt: Žerotínova a Fridrichova). Nové opevnenie Novum Castellum alebo Castellum Novum sa stalo po svojom dokončení najmodernejšou renesančnou pevnosťou svojej doby. Podobné hrady sa nachádzajú aj v iných častiach Európy. Patrí k nim chorvátsky Karlovac alebo dodnes existujúci holandský Naarden. Každá z bášt nového opevnenia dostala svoje meno: Žerotínova, Fridrichova, Česká, Forgáčova, Cisárska a Ernestova bašta. Pevnosť mala dve brány: Viedenskú a Ostrihomskú. Pod hradom sa rozprestieral rozsiahly tunelový systém. Šimon Forgáč, ktorý sa tým stal kapitánom Nových Zámkov, prevzal hrad od Fridricha Žerotína 2. októbra 1580.

Náboženský a kultúrny život v meste

Palác hradného kapitána spolu s mestskými kúpeľmi stál v západnej časti Hlavného námestia. V poslednej štvrtine 16. storočia bol pri tomto paláci postavený reformovaný kostol. Tento kostol možno vidieť už aj na rytine z roku 1595. Bol to najväčší kostol pevnosti. Kalvíni v Nových Zámkoch mali dvoch farárov. Budovy novozámockého farského kostola a za ním stojacej farskej školy boli stavané v rokoch 1584 až 1585. Ostrihomský arcibiskup, kardinál Peter Pázmány, v snahe o potlačenie reformácie zavolal do mesta františkánskych mníchov a 24. mája 1631 vysvätil františkánsky kostol a kláštor. Okolo roku 1620 dal kardinál Pázmány postaviť na severnej strane Hlavného námestia jednoposchodový arcibiskupský palác. V 17. storočí postavili pri kalvínskom kostole budovu s kupolou, ktorá bola lýceom reformovanej cirkvi.

Nové Zámky v obdobiach povstaní a tureckej nadvlády

Počas Bočkajovho povstania arcivojvoda Matej uzatvoril tajnú dohodu so sedmohradským kniežaťom Štefanom Bočkajom. Po Viedenskom mieri získal cisár Nové Zámky späť pod svoju moc. V novembri roku 1606 pri uzavretí Žitavského mieru došlo medzi ním a Osmanskou ríšou k uzavretiu dvadsaťročnej mierovej dohody. Napriek tomu Nové Zámky nežili v mieri. S obsadzovaním Horného Uhorska začal už v roku 1620 knieža Gabriel Bethlen, ktorý dňa 16. júla roku 1621 po krátkom obliehaní dobyl dokonca novozámocké opevnenie. Turci aj napriek mierovým dohodám podnikali vojenské výpravy na Pohroní a Považí. V auguste 1652 v bitke pri Veľkých Vozokanoch novozámocký hradný kapitán Adam Forgáč so svojím 1300-členným vojskom a s pomocou ľudí zo šestnástich obcí Požitavia zvíťazil nad 4000-člennou tureckou armádou. V roku 1663 začal veľkovezír Ahmed Köprülü novú výpravu proti kresťanom. K bojovému stretnutiu Turkov s vojskom Adama Forgáča došlo 6. augusta pri Gbelciach.

Dňa 4. augusta dvaja sluhovia priniesli Forgáčovi správu, že Turci sa prepravujú cez Dunaj cez pontónový most pri Pálanku (Štúrovo). Na severnej strane rieky bolo údajne 4- až 5-tisíc Turkov, no Dunaj sa rozvodnil a Turci ostali odrezaní. Adam Forgáč zobral z posádky pevnosti 5-tisíc vojakov. Bol presvedčený, že vybojovať víťazstvo s tureckými vojskami bude jednoduché. Svojím rozhodnutím nebezpečne oslabil obranyschopnosť novozámockej pevnosti. Turci most v noci opravili a na severný breh sa do rána prepravilo cca 20- až 25-tisíc Turkov. Velili im Kose Ali paša, Gurdžu Mehmed paša a budínsky Sary Husein paša. Po prvom útoku skoro ráno Forgáčovo vojsko preniklo do tureckého tábora, kde nakoniec zostalo z väčšej časti obkľúčené. Na pomoc pri obrane proti tureckým nájazdom boli do Nových Zámkov povolané posily z Komárna a z Rábu. K hradu sa turecké vojská dostali 8. augusta, 18. augusta sa začalo jeho obliehanie. Celé podhradie bolo pred obliehaním vypálené a zničené. Počas neho navždy zmizli dediny Lék, Gúg a Letomostie (Nyárhíd). Dňa 26. augusta dorazila k pevnosti tatárska jazda pod velením syna krymského chána Ahmeda Geraya, spolu s ním dorazili i ukrajinskí kozáci. Dňa 27. augusta prišli zbory moldavského a valašského vojvodu Eustratiea Dabiju a Gregora Ghicu, vazalov Osmanskej ríše. Tatárska jazda a kozáci boli pri obliehaní nepoužiteľní, preto tieto bojové jednotky dostali rozkaz pustošiť civilné zázemie. Dňa 2. septembra Tatári pri Hlohovci prebrodili Váh a rozdelili sa na dva prúdy, južný a severný. Južný prúd spustošil Záhorie až po Bratislavu, potom zmenil smer na severozápad a vyplienil južnú Moravu po Brno. Severný prúd vyplienil Považie po Čachtice a predmestie Trenčína. Cisárske vojsko pod vedením generála Montecuccoliho táborilo medzi Bernolákovom a Sencom. Tatári mali za úlohu zásobovať veľkým hladom trpiacu tureckú armádu. Nedostatky v zásobovaní nútili veľkovezíra Mehmeda Köprülü aj za cenu ťažkých strát podnikať priame útoky. V bojoch okrem iných padli i vysokí tureckí dôstojníci, bol to napríklad aga anatolských sipáhiov Samullah či rumélijský miestodržiteľ Beyko Ali paša. Dňa 22. septembra sa po dvoch nešťastných výbuchoch steny Fridrichovej bašty zrútili a uhorské vojská boli 24. septembra prinútené s garanciou zachovania slobodného odchodu vzdať sa Turkom. Turecké vojská hrad obsadili 26. septembra. V meste zostalo 300 hajdúchov, ktorí boli poturčení. Pád Nových Zámkov mal vážne dôsledky, nasledovala ho reťazová strata oblastí Nitry, Levíc, Hlohovca, Komjatíc, Novohradu, Drégelyu, Bujaka. Po obsadení bol zriadený Novozámocký ejálet (Eyalet Uyvar). Napriek tomu, že Nové Zámky boli pod tureckou nadvládou iba 22 rokov, Turci spôsobili hromadné škody v okolí. Kostol svätého Vojtecha bol prestavaný na turecký minaret, reformovaný kostol zase na mešitu. Obrazy, sochy a ostatné cennosti katolíckeho kostola Turci vyhádzali a zničili. V tomto období mal Novozámocký ejálet dvoch miestodržiteľov: pašu Mehmeda Kurda a pašu Mehmeda Küčüka. Sídlom pašu bol arcibiskupský palác. Protestantské lýceum bolo aj naďalej využívané ako škola a čiastočne aj ako knižnica.

V 80. rokoch 17. storočia sa Inocent XI. a nemecké stavy začali znepokojovať novou úspešnou tureckou výpravou v Uhorsku. Preto prinútili cisára Leopolda I., aby ich z jeho územia vyhnal. Pod záštitou pápežskej stolice bola preto vytvorená Svätá liga, do ktorej boli zapojené nemecké stavy, Benátska republika, Poľsko a neskôr aj cárske Rusko, Bavorsko, Brandenbursko a Sasko. Dňa 9. októbra 1683 sa uskutočnila druhá bitka pri Štúrove, ktorej výsledkom bola porážka Turkov a obsadenie mesta. Obsadením Štúrova bolo dosiahnuté prerušenie spojovacej línie medzi územím pod tureckou nadvládou a Novými Zámkami. Pevnosť, najsevernejší bod moci Osmanskej ríše, sa ocitla v izolácii. Po štvordňovom obliehaní dňa 28. októbra kapitulovala turecká posádka v Ostrihome. Za 150 rokov sa ešte nestalo, aby táto kľúčová pevnosť padla tak rýchlo. Spojenecké vojská sa dostali k Novým Zámkom 7. júla 1685. S obliehaním hradu začali Hannibal Heister a Aeneas Caprara pri ostrihomskej bráne. Vezír Ibrahim poslal posily Novozámockému ejáletu až v auguste, no vojská arcivojvodu Karola Lotrinského 16. augusta 1685 rozbili tieto posily ešte pred ich príchodom do Nových Zámkov. Hlavný a zároveň aj úspešný protiturecký útok sa začal 19. augusta 1685. 3 000 mužov v dvoch kolónach zaútočilo o 7. hodine ráno na poškodené múry. Turci sa bránili, ale po dvoch hodinách vyvesili biele zástavy. Novozámockú pevnosť vrátil Leopold I. ostrihomskému arcibiskupstvu na čele s Jurajom Sečéni v roku 1691. Juraj Sečéni udelil Novým Zámkom, s výnimkou podhradia, mestské práva dňa 29. októbra roku 1691. Arcibiskup vyhnal z mesta protestantov, protestantský kostol bol zničený počas obliehania alebo po ňom. Podhradie s mestom zjednotil arcibiskup Imrich Esterházy. V liste mestských výsad boli 6.

Začiatok kuruckého obdobia v Nových Zámkoch bol v roku 1704, keď mesto dňa 16. novembra obsadili bez boja vojská budúceho hradného kapitána Jána Boťána. V roku 1706 sa na hrade dlhšie zdržiaval taktiež František II. Rákoci. Tu podpísal prímerie dňa 20. mája roku 1706. Z tohto obdobia pochádza aj niekoľko vydaní kuruckých vojenských novín s názvom Mercurius Veridicus („Pravdovravný Merkúr”). S Novými Zámkami je spojený osud ďalšieho z kuruckých veliteľov, generála Ladislava Očkaja. Potom ako tento kurucký veliteľ zradil povstalcov a prestúpil na stranu cisára, ho Adam Javorka, poručík novozámockého hradu, dňa 3. januára roku 1710 chytil a zajal. Očkaj bol ešte v ten deň popravený na novozámockom hlavnom námestí. Obliehanie Nových Zámkov začali cisárske vojská dňa 14. septembra roku 1710. Hrad bol týmito vojskami obsadený až dňa 23. septembra roku 1710. Novozámocká pevnosť bola zbúraná na príkaz uhorského kráľa Karola III. v rokoch 1724 až 1725. Zrúcaním pevnosti sa skončila 150-ročná strategicko-historická úloha jedného z významných opevnení. Vodná priekopa okolo hradu bola odstránená až v roku 1822.

tags: #znami #umelci #narodeny #novych #zamkoch