Prvé míľniky dieťatka v každej mamičke vyvolajú nával citov. Funguje to tak dokonca aj po rokoch, stačí si spomenúť. Prvý úsmev, prevrátenie sa, sedenie, plazenie, štvornožkovanie. A potom príde ten najväčší z vývojových míľnikov: chôdza.
Niektoré detičky sa postavia a odvážia na prvé krôčky už v ôsmom-deviatom mesiaci života, iné až po roku života. Netreba robiť paniku, ani nie je dobré porovnávať vaše dieťa s inými - každé má iné tempo. Niektoré chodia až ako 14 až 16-mesačné, sú opatrnejšie, neistejšie, potrebujú viac času.
Kedy je potrebné upozorniť pediatričku a riešiť problém?
Našťastie väčšina pediatričiek sa automaticky na prekonávanie míľnikov pýta v rámci prehliadok, a tak u nás je len malé riziko, že čosi zostalo zanedbané. V každom prípade, už od obdobia roka a štvrť je vhodné lekárku upozorniť, že dieťatko stále nechodí. O probléme môžeme hovoriť vtedy, ak dieťa nezačne chodiť do veku 18 mesiacov, vtedy je už dôležité pátrať po príčinách. Dôležité je zhodnotiť, či zaostáva aj v iných funkciách alebo nie - napríklad v jemnej motorike, rečovom vývine. Ak nie, zvyčajne nejde o problém.
V prípade, že vaše dieťatko stále nechodí, môže pediatrička odporučiť neurologické vyšetrenie, ktorého sa tiež netreba obávať. Neurológ pátra po neurovývinových a svalových poruchách v rodine, prezrie dieťatko a urobí vyšetrenia, aby vylúčil organickú príčinu. Často je takýmto deťom odporúčaná terapia Vojtovou metódou, odborne Vojtova reflexná rehabilitácia. To však záleží od výsledkov vyšetrenia.
Mamička s 18-mesačným synčekom, ktorý má miernu hypotóniu, opisuje, že synček síce chodí okolo nábytku a po kolenách, ale sám sa v priestore nepostaví. Napriek tomu, že absolvuje fyzioterapiu od 8. týždňa a neuro vývoj je podľa lekára v poriadku, samostatná chôdza sa nedostavuje. Podobný problém rieši aj iná mamička s 16-mesačnou dcérkou, ktorá štvornožkuje, chodí popri nábytku a vie sa aj sama postaviť, ale neodváži sa urobiť samostatný krok. Dieťatko je celkovo opatrné a bojí sa pustiť.
Ďalšia mamička uvádza, že jej 18-mesačná dcérka síce chodí popri nábytku a s chodítkom, ale odmieta pustiť sa sama. Pred mesiacom sa pokúsila o pár krokov, ale po páde na zadok sa bojí postaviť a radšej behá po štyroch. Ortopéd uviedol, že problém to nie je a dieťa sa pustí, keď sa bude cítiť pripravené. Svalový tonus nie je oslabený.
Jedna z mamičiek zdieľa svoju skúsenosť s 18,5-mesačnou dcérou s miernym hypotonusom, ktorá stále nechodí ani nestojí v priestore bez opory. Hoci sa vie postaviť o nábytok, vyliezť a zliezť schody, neudrží rovnováhu. Napriek rehabilitáciám a cvičeniu Bobatha pokrok v chôdzi nenastal, čo mamičku znepokojuje.
Iná mamička opisuje, že jej syn začal sám chodiť až na konci 16. mesiaca. Hoci bol syn fyzicky vyspelejší, psychicky napredoval rýchlejšie. Pediatrička ju upokojovala, že každé dieťa je individuálne a napredovanie je v rôznych oblastiach rozdielne.
Jedna z mamičiek sa pýta na názor ohľadom jej 16-mesačnej dcérky, ktorá ešte sama nechodí, hoci jej vývoj bol doteraz v norme. Dcérka od 8-9 mesiacov štvornožkuje, sedí a stavia sa o oporu, chodí popri nábytku, ale sama sa nepustí. Už dva mesiace sa vie sama postaviť, ale rýchlo sa vráti na štyri. Ortopéd predpovedal skoré chodenie. Rodičia ju nevodia za ruky, aby sa naučila chodiť sama.
Mamička uvádza, že jej 18-mesačná dcérka má mierny hypotónus a s rehabilitáciami začali už v 4 mesiacoch. Po Vojtovej metóde a neskôr Bobathovi, dcérka začala samostatne sedieť v 12 mesiacoch, loziť v 13 mesiacoch a stavať sa v 14 mesiacoch. Napriek tomu v 18,5 mesiacoch stále nechodí a nestojí v priestore bez opory. Problémom je udržanie rovnováhy.
V jednom prípade lekárka uviedla, že ak dieťa štvornožkuje a stojí, nie je dôvod, aby nešlo, len sa musí samo rozhodnúť. Dieťa, ktoré je opatrnejšie, si trikrát rozmyslí, než niečo urobí. Lekár s tým podľa nej nepomôže, pretože pohybové vzorce sú v poriadku a dieťa sa nedonúti chodiť, kým sa samo nerozhodne.
Ako urýchliť proces?
V prvom rade nerobte nič nasilu. Ak dieťa ešte ako 14-mesačné nechodí, sú na to dôvody. Môžu byť psychického charakteru, ale aj fyzické - potrebuje si nacvičiť niektoré pohyby, posilniť svaly alebo nabrať odvahu. Ak budete na dieťa tlačiť, výsledok môže byť ešte horší.
V každom prípade ho však môžete podporiť, keď vidíte jeho snahu a chuť chodiť. Vidíte, že to opakovane skúša, čo je veľmi dobrý moment - podajte mu pomocnú ruku.
- Vytvorte okolo neho bezpečný priestor, kde sa mu ani pri pokusoch o chôdzu nemôže nič stať. Pozor však podlaha, po ktorej chodí by nemala byť mäkká ani pružná - takto sa nenaučí správne chodiť. Takže nenacvičujte na posteli, žinenkách či matracoch, ale na klasickej dlážke, akú máte doma. Ochrana spočíva v tom, že bude mať okolo seba bezpečné možnosti, ako sa chytiť, oprieť, pridržať. Obzvlášť si dajte pozor na nábytok, ktorý môže spadnúť!
- Pri chôdzi ich môžete pridŕžať, ale nikdy to nerobte tak, aby boli v neprirodzenej polohe. Veľa rodičov drží deti za obidve ruky tak, že im majú vysoko dohora alebo dokonca ešte aj sklonené dozadu, čo vytvára absolútne neprirodzené držanie tela, ktoré im rozhodne pri samostatnej chôdzi nepomáha. Optimálne je, ak sa môžu pridŕžať v prirodzenej výške svojich ramien, čo pre nás znamená ohnutý bolestivý chrbát. Dobrou pomôckou sú rôzne zábradlia, dieťa sa počas prechádzky môže držať kočíka, ale pozor, aby nebolo naň zvalené.
- Chváľte deti za každý úspech, ktorý v chôdzi dosiahnu. Buďte trpezliví a láskaví, z chodenia urobte zábavnú a príjemnú aktivitu. Rozhodne nie je vhodné deti strašiť, čo všetko sa im môže stať alebo híkať, keď padnú na zadoček.
Najrýchlejší spôsob, ako naučiť svoje dieťa chodiť (metóda Cruise)
Mila maminka, ak ti pediatrička povedala, že všetko je ok, tak sa nad tým vooobec netrap. Uvidíš, coskoro začne chodiť. Moj malý začal sám chodiť na konci 16. mesiaca!!! a tiež, nezeby bol nejaký macík, ale vyšší na svoj vek a tie otázky typu "taky veľký ešte nechodi?" veľmi dobre poznám a dosť som sa preto trápila, dokonca malý začal naslapoval tak divne na jednu nožku, o to viac som sa bála. Tiez som to diskutovala s našim pediatrom a ten ma pokojne upokojoval, že každé dieťa je individuálne a každé šikovnejšie v niečom inom, náš napredoval viac psychicky ako fyzicky. A teraz má 2.5 roka a nedá sa už chytiť :D aj to zle našlapovanie samo zmizlo. Pritom dedičné po nás rodičoch to malý asi nemá, ja s manželom sme chodili už ako roční. Netráp sa a ešte si užívaj, kým ho chytíš, coskoro ten čas pominie. Veľa krásnych krokov!
Pre pokoj svojej duše môžeš lekárovi zavolať, že riešiš takýto problém, či je nutné sa prísť ukázať, aby si sa tam netrepala zbytočne, ale podľa mňa ti povie to isté.
