Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené!
Niektorí otcovia berú príliš osobne fakt, že ich potomok o nich zrazu nechce viac počuť. Čo sa za tým môže skrývať? „Dobre, fajn, chápem, že moja dcéra, ktorá práve prichádza do puberty, nebude chcieť mať so mnou nejaký čas nič do činenia, s tým musí človek tak trochu počítať,“ myslí si Michal K. „Môj otec a ja sme si tiež v tom čase nemali čo povedať. Ale keď ho 3-ročná Nina, s ktorou boli doteraz „jedno telo a jeden duch“, krátko po krachu manželstva s jej mamou vyzvala, aby išiel od nej preč, vtedy zostal 28-ročný otec šokovaný.
A zašlo to ešte ďalej: Odvtedy nesmie zobrať dievčatko na ruky, „stačí, keď sa k nej len priblížim a už volá na mamu“. Je len logické, že sa Michal cíti ukrivdený, lebo svoju dcéru miluje nadovšetko. „Čo sa stalo, čo som urobil zle?“ pýtal sa aj Peter H., keď ho začal jeho ročný syn zrazu odmietať. Či už pri kúpaní alebo prebaľovaní, len mama bola dostatočne dobrá. „Dúfal som, že táto fáza rýchlo pominie a pokúšal som sa nebrať to príliš osobne,“ hovorí odmietaný otecko.
Obaja otcovia nie sú so svojimi bolestivými skúsenosťami v žiadnom prípade sami, o takýchto odmietavých reakciách svojho dieťaťa by vedela rozprávať i nejedna mama. V istej štúdií z USA udávalo 90 % opýtaných rodičov, že ich dieťa v určitých fázach uprednostňuje raz jedného, raz druhého rodiča. „Moja dcéra by si priala, aby ma mohla vystreliť na mesiac,“ rozprávala jedna z opýtaných mám a druhá sa zase sťažovala: „Celý deň som tu pre svojho syna.“
Čo sa ukrýva za takýmto zarážajúcim správaním? V podstate existujú vo vývine dieťaťa vždy opakujúce sa fázy, kedy sa dieťa orientuje silnejšie na mamu, a fázy, kedy sa viac zameriava na otca. Uprednostňovanie a odmietanie často nesúvisí len s individuálnymi obľubami jedného z rodičov, ale aj s vývinovým procesom dieťaťa. Otec trávi s rodinou príliš málo času.
Jednou z príčin, prečo sa dieťa koncentruje silnejšie na jedného rodiča, môže byť i to, že si od neho sľubuje viac spoľahlivosti. Odmietanie vlastným dieťaťom nie je ťažké len pre „ignorovaného“ rodiča, ale aj pre toho, ktorého dieťa uprednostňuje: tento rodič totiž súcití s tým druhým a cíti sa za to, že je objektom silnej detskej náklonnosti, vinný. „Zakaždým ma až pichne pri srdci, keď sa Michal snaží bezúspešne dostať do blízkosti našej dcéry Niny. To, že nám to nevyšlo v manželstve, ešte neznamená, že je Michal zlým otcom,“ hovorí Miroslava K.
Našťastie nemusíme dlho vyčkávať, kým vietor zmení svoj smer. Existujú cesty a prostriedky, ktoré sľubujú prelomenie mostov medzi dieťaťom a odmietaným rodičom. Veľa môže pritom pomôcť práve uprednostňovaná mama či otec.
Čo robiť, ak vás dieťa odmieta?
Keď dieťa uprednostňuje jedného rodiča, môže to byť pre druhého rodiča zmätočné a znepokojujúce. Nebojte sa! Vzorce pripútania detí sú zložité a môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane veku, osobnosti a skúseností. „Nadmerne pripútaný“ vzťah s jedným rodičom môže byť dôsledkom rôznych faktorov, ako je temperament dieťaťa alebo rozdiely v starostlivosti.
Ak si uvedomíte nerovnosti medzi preferovaným rodičom, sebou a deťmi, je dôležité nepanikáriť. Povzbudzujte rodinu, aby si stanovila a pochopila svoje vlastné rozhodnutia a hranice, s kým trávi čas. Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností.
Hovorte doma o rôznych aktivitách, ktorými sa môžete so svojím dieťaťom zapojiť, a vyjadrite nadšenie z vašich spoločných činností. Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa. Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom.
Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina. Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení. Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty.
Ak je vaše dieťa pevne pripútané k vám a preferuje vašu prítomnosť, uznajte jeho pocity a uistite ho o svojej láske. Buďte citliví na jeho potreby a pochopte, že môže prechádzať fázou, keď hľadá dodatočnú útechu a bezpečie. Ponúknite trpezlivosť a podporu, keď prechádza svojimi emóciami. Zároveň povzbudzujte svojho partnera, aby trávil kvalitný čas s dieťaťom, zapájajúc sa do aktivít, ktoré obaja majú radi.
Vyhnite sa znižovaniu alebo trivializovaniu jeho emócií, pretože to môže vytvoriť bariéru pre otvorenú komunikáciu a problémy s emocionálnou reguláciou. Ak ste príliš kritickí alebo odmietaví, pravdepodobne si tento spôsob vzťahovania osvojia a stanú sa príliš kritickými alebo odmietavými voči sebe samým!
Uznanie a overenie pocitov vášho dieťaťa, bez ohľadu na jeho vzory pripútania, je dôležité. Dajte im vedieť, že ich emócie sú vypočuté a prijaté. Riešenie nadmerne pripútaného vzťahu si vyžaduje čas a trpezlivosť. Deti môžu prežívať obdobia zvýšenej pripútanosti v dôsledku rôznych faktorov, ako sú zmeny v prostredí alebo emocionálne výzvy. Buďte trpezliví a umožnite dieťaťu spracovať svoje pocity vlastným tempom.
Ak ste tým, ktorému sa dieťa vyhýba:
- Snažte sa získať si priazeň dieťaťa. Vo zvýšenej miere sa pokúšajte dostať do jeho blízkosti, najmä v čase, keď sa hrá. Vyčkajte na priaznivú situáciu, aby ste sa mohli zahrať spolu. Šance, aby vás dieťa tolerovalo, si zvýšite tým, že sa dáte na „štyri“ a necháte sa ním doslovne viesť.
- Pokúste sa o tímovú prácu. Pozvite dieťa, aby išlo s vami nakupovať, odovzdať papier do zberu alebo na prechádzku so psom.
- Odolajte pokušeniu kúpiť si náklonnosť dieťaťa, napríklad tým, že ho zásobíte hračkami alebo sladkosťami.
- Nikdy nestrácajte trpezlivosť. Odborníci sú jednotní v tom, že uprednostňovanie jedného z rodičov je len prechodnou záležitosťou.
Ďalším možným vysvetlením, ktoré sa skrýva za odmietavým správaním sa detí k jednému z rodičov, môže byť kríza v partnerstve. S narodením prvého dieťaťa sa z páru stáva rodina - ide o proces, ktorý neprebieha vždy hladko, ako to poznajú mnohí psychológovia zo svojej praxe. Väčšinou to spočíva v ilúzií, ktorej podľahnú mnohí čerství rodičia: Tí totiž dúfajú v skorý návrat do normálneho života. Predovšetkým otcovia túžia a dúfajú, že sa ich život opäť dostane do starých koľají. Sklamania sú potom akoby naprogramované. Pretože už nikdy nič nebude ako predtým.
Mnohé urážky a zranenia vznikajú práve v tejto počiatočnej fáze rodiny. Otec je sklamaný, lebo sa musí vzdať svojich nádejí a uniká potom do pracovného života - alebo dokonca do náručia inej ženy. Z tohto dôvodu sa bábätko stáva pre mamu celým obsahom jej života. Dôsledkom takejto konštelácie je to, že sa dieťa odcudzí svojmu otcovi a o to silnejšie sa pripúta k matke. A zrazu ho otec nemôže prebaliť, tíšiť a dokonca ani kŕmiť. A potom sa stane, že žena začne stále menej a menej dôverovať svojmu mužovi, že sa dokáže postarať o „jej“ dieťa.
Ak by otcovia brali svoje pocity vážne a hovorili včas o tom, čo ich trápi, dalo by sa vyhnúť mnohým manželským krízam alebo dokonca rozvodom. Rodičia by sa mali pokúsiť nanovo vytvoriť vzťahy v trojuholníku mama-dieťa-otec tak, aby sa všetci cítili dobre a aby sa každému dostalo pravdy. Psychológovia odporúčajú otcom, aby sa bránili, ak matka ich dieťaťa prezentuje spôsoby kvočky, ktorá si žiarlivo ochraňuje svoje kura.
Ak vám dieťa povie „Ocko nepribližuj sa!“, alebo to menšie vám to dá najavo aj bez slov, nezúfajte. Treba pátrať po príčinách a ak ste už urobili všetko preto, aby vás dieťa malo rado a ono sa vám stále vyhýba, buďte trpezliví. Raz sa karta určite obráti a vedzte, že odmietanie zo strany dieťaťa neznamená, že vás už neľúbi. Len mu niečo prekáža. Ak ste šikovným otcom, určite na to prídete. Niekedy môže ísť len o banalitu (U nás napríklad súviselo odmietanie otca zo strany dcéry s príliš silným a prenikavým hlasom manžela - jednoducho sa ho dcéra vždy zľakla.
„Manžel príde domov z práce, celý natešený pribehne do izby k synovi a on začne pišťať, odvracať sa. Muž samozrejme stratí nervy, automaticky sa urazí a odíde z miestnosti. Takisto je to večer, keď si k nám chce ľahnúť manžel do postele, malý začne pišťať (nie je to plač, je to akoby také trucovanie alebo naschvál), posiela ho preč z izby a manžel je z toho totálne znechutený a nešťastný. Vidím na ňom, že ho to veľmi bolí. Ale ja si myslím, že je to len obdobie, začal to robiť odvtedy, ako sme ho dali do škôlky. 3 roky bude mat v januári, od októbra chodí do škôlky, síce len na 2 hodinky, ale odvtedy sa aj ku mne správa ináč. Neposlúchne ma, akoby sa mi mstil, ale zase na druhej strane nemôžem odísť z miestnosti, nemôžem ísť sama na toaletu a dokonca ani s babkou, dedom nezostane sám v izbe. Manželovi hovorím, že to prejde, dúfam, že to prejde, neviem, v čom je príčina jeho správania, ale pripisujem to skôr škôlke, je to pre neho veľká zmena. No neviem, prečo to robí tatinovi…“
Na otázky k tejto problematike odpovedá detská psychologička PhDr. Kornélia Dibarborová. Prečo dieťa odmieta otca? Na túto otázku sa nedá odpovedať jednoznačne, lebo faktorov, ktoré vplývajú na vzťah medzi dieťaťom a rodičom, je veľa. S odmietaním sa stretávam bežne aj ja - v ambulancii i mimo nej. A vôbec to nebýva len odmietanie otca, ale aj matky…
Čo sa pýtate rodičov, ktorí prídu k vám s týmto problémom? Je to niekoľko otázok. Prvou je, či bolo dieťa akceptované rodičom už počas tehotenstva. Jeden z rodičov mohol tehotenstvo vnímať ako vytúžené, u druhého mohli prevládať obavy až nevôľa z príchodu potomka. Pravda však je, že niektoré deti na odmietajúceho rodiča reagujú paradoxne a o to viac sa snažia dostať do jeho priazne. Sú to deti, ktorých potreba byť milovaný a obľúbený, je mimoriadne silná.
Ďalšia otázka je, ako sa kto z rodičov zapájal do starostlivosti o dieťa už od prvých po narodení. Sú mamičky „kvočky“, ktoré si svoje „kuriatko“ žiarlivo strážia, nedôverujú nikomu a manželovi ho nezveria do rúk ani na sekundu. Ak potom otec zatúži po príchylnosti dieťaťa, tak sa jej dočká len ťažko. Nejde o to, koľko hodín otec strávi doma, ale o to, ako často je s dieťaťom v priamom kontakte. Čiže aj v tomto prípade je kvalita dôležitejšia ako kvantita.
Tiež sa pýtam, aké sú vzťahy medzi rodičmi? Dieťa dokáže priam neomylne vnímať napätie medzi rodičmi. Či už je to vypovedaná alebo nevypovedaná nespokojnosť matky voči otcovi (alebo naopak), dieťa ju môže podvedome prebrať. A poslednou otázkou je, aký je odmietaný rodič. Či nie je príliš autoritatívny (ba až tyran), čo býva najmä u mimoriadne nadaných detí kameňom úrazu.
Akú rolu zohráva povaha dieťa? Určite významnú. Sú deti, ktoré sú od narodenia výrazne egocentrické, žiarlivé a majetnícke. Takéto dieťa má tendenciu privlastňovať si matku (keďže je najčastejším zdrojom obživy, pohybu, nežnosti, atď.) a otca vnímať ako soka. Ak je takéto dieťa extrémne dlho a najmä často kojené, dôsledkom býva aj odmietanie otca. Záleží potom na empatii matky, aby situáciu správne zhodnotila a dieťa jemne a trpezlivo korigovala. Aby odmietanie otca nevímala ako svoju výnimočnosť a nenahraditeľnosť, ale sa aktívne snažila o ich zblíženie. Neurobiť to by bola veľmi krátkozraká politika a v konečnom dôsledku by na ňu doplatilo dieťa, nie otec.
Mimoriadne viazané na matku bývajú aj deti introvertné, ktoré sa ťažšie prispôsobujú akýmkoľvek zmenám. Pre takéto dieťa nie je otec príjemným osviežením v dennom stereotype ale problémom, na ktorý si musí zvykať.
Dôležitý je aj vek dieťaťa? Áno, ten je pri posudzovaní situácie mimoriadne dôležitý. Ak dieťa otca odmieta prakticky od narodenia, dôvodom bývajú už vyššie uvedené faktory. Ak ho napríklad do dvoch rokov akceptuje rovnako ako matku a potom sa odrazu karta obráti, býva to len jeden z prejavov vzdoru, zväčša voči autorite, ktorú otec pre dieťa predstavuje. Odmietanie je vtedy dočasné a neraz sa stáva, že zo dňa na deň začne dieťa odmietať pre zmenu matku a preferuje otca alebo babičku, deda a podobne.
Ako môžeme vyriešiť odmietanie rodiča dieťaťom? V prvom rade by sa mali rodičia zamyslieť, sadnúť si a pokojne, bez vzájomného osočovania sa pokúsiť zistiť, či nerobia v niečom chybu (majetnícka matka, ľahostajný otec…). Ak sami na nič podstatné neprídu, môžu o radu požiadať detského psychológa. V zásade však treba 2-3 mesiace počkať, či sa situácia nezlepší. Odmietaný rodič by sa nemal urážať ani panikáriť, ale ani násilím vtierať do pozornosti dieťaťa. Tým sa nič nevyrieši, naopak, mohlo by to situáciu zhoršiť.
Odmietaný otec zväčša nemá šancu konkurovať matke v starostlivosti o dieťa, lebo jednoducho nie je toľko doma ako ona. Môže však dieťa zaujať aktivitami, na ktoré matka nemá čas. Opakovane sa mi stáva, že keď ku mne na vyšetrenie dieťaťa vo veku 0 do 3 roky prídu obaja rodičia a dostanú na domov úlohy, vhodné na rozvíjanie jeho psychomotoriky, chopí sa tejto iniciatívy práve ocino. Mamička to ocení a otecko, ako človek pragmatický, má konečne návod, čo rozumné sa dá s dieťaťom v danom veku robiť. No a osoh z toho celého má dieťa. Raz darmo, väčšina mužov je hravejších a pri hre tvorivejších ako väčšina žien, ktoré sú zamerané skôr na zabezpečovanie iných potrieb dieťaťa. Často už len z toho dôvodu im elán na hry neostáva. A práve v tomto by som videla pre oteckov najväčšiu šancu, ako svoje dieťa zaujať. Ale pozor, akákoľvek „výuka“ sa musí diať hravou, nenásilnou formou a vtedy, keď o ňu má dieťa záujem. Ak by si ocino zmyslel, že do športových správ ostáva 10 minút a do hry ponorenému dieťaťu zahlásil: “ No, poď Tomáško, ocino Ťa ide učiť navliekať korálky!“, tak môže rovno zabudnúť na to, že sa stretne s nadšením svojho potomka…
Andrea nám napísala: „Pomôcť dieťaťu, aby sa naučilo milovať otca, môže veľmi výrazne mama!“ Niečo na tom asi bude… Keď si predstavím našu rodinu (máme tri deti), vždy som sa snažila dieťaťu pripomínať tatinka, aj keď práve nebol s nami. Potom sa mi v dvoch prípadoch stalo, že som bola na tatina premenovaná ja, jednoducho aj mama, aj tata boli u nás „tatík“. Deti majú s manželom „svoje hry“, ktoré sa ja s nimi zámerne nehrám a ony vedia, že ich majú očakávať jedine od neho. Každý však má svoju skúsenosť. Akú máte vy? Napíšte, aký vzťah majú vaše deti k otcovi a ako sa budoval od narodenia bábätka, či vlastne ešte pred ním. Pridajte komentár pod článok.
„Manžel príde domov z práce, celý natešený pribehne do izby k synovi a on začne pišťať, odvracať sa. Muž samozrejme stratí nervy, automaticky sa urazí a odíde z miestnosti. Takisto je to večer, keď si k nám chce ľahnúť manžel do postele, malý začne pišťať (nie je to plač, je to akoby také trucovanie alebo naschvál), posiela ho preč z izby a manžel je z toho totálne znechutený a nešťastný. Vidím na ňom, že ho to veľmi bolí. Ale ja si myslím, že je to len obdobie, začal to robiť odvtedy, ako sme ho dali do škôlky. 3 roky bude mat v januári, od októbra chodí do škôlky, síce len na 2 hodinky, ale odvtedy sa aj ku mne správa ináč. Neposlúchne ma, akoby sa mi mstil, ale zase na druhej strane nemôžem odísť z miestnosti, nemôžem ísť sama na toaletu a dokonca ani s babkou, dedom nezostane sám v izbe. Manželovi hovorím, že to prejde, dúfam, že to prejde, neviem, v čom je príčina jeho správania, ale pripisujem to skôr škôlke, je to pre neho veľká zmena. No neviem, prečo to robí tatinovi…“
Na otázky k tejto problematike odpovedá detská psychologička PhDr. Kornélia Dibarborová.
Faktory ovplyvňujúce vzťah dieťaťa k rodičovi:
- Akceptácia počas tehotenstva: Jeden z rodičov mohol tehotenstvo vnímať ako vytúžené, u druhého mohli prevládať obavy až nevôľa z príchodu potomka.
- Zapojenie do starostlivosti: Sú mamičky „kvočky“, ktoré si svoje „kuriatko“ žiarlivo strážia, nedôverujú nikomu a manželovi ho nezveria do rúk ani na sekundu. Ak potom otec zatúži po príchylnosti dieťaťa, tak sa jej dočká len ťažko. Nejde o to, koľko hodín otec strávi doma, ale o to, ako často je s dieťaťom v priamom kontakte. Čiže aj v tomto prípade je kvalita dôležitejšia ako kvantita.
- Vzťahy medzi rodičmi: Dieťa dokáže priam neomylne vnímať napätie medzi rodičmi. Či už je to vypovedaná alebo nevypovedaná nespokojnosť matky voči otcovi (alebo naopak), dieťa ju môže podvedome prebrať.
- Osobnosť rodiča: Či nie je príliš autoritatívny (ba až tyran), čo býva najmä u mimoriadne nadaných detí kameňom úrazu.
- Povaha dieťaťa: Sú deti, ktoré sú od narodenia výrazne egocentrické, žiarlivé a majetnícke. Takéto dieťa má tendenciu privlastňovať si matku (keďže je najčastejším zdrojom obživy, pohybu, nežnosti, atď.) a otca vnímať ako soka. Ak je takéto dieťa extrémne dlho a najmä často kojené, dôsledkom býva aj odmietanie otca. Záleží potom na empatii matky, aby situáciu správne zhodnotila a dieťa jemne a trpezlivo korigovala. Aby odmietanie otca nevímala ako svoju výnimočnosť a nenahraditeľnosť, ale sa aktívne snažila o ich zblíženie. Neurobiť to by bola veľmi krátkozraká politika a v konečnom dôsledku by na ňu doplatilo dieťa, nie otec. Mimoriadne viazané na matku bývajú aj deti introvertné, ktoré sa ťažšie prispôsobujú akýmkoľvek zmenám. Pre takéto dieťa nie je otec príjemným osviežením v dennom stereotype ale problémom, na ktorý si musí zvykať.
- Vek dieťaťa: Ak dieťa otca odmieta prakticky od narodenia, dôvodom bývajú už vyššie uvedené faktory. Ak ho napríklad do dvoch rokov akceptuje rovnako ako matku a potom sa odrazu karta obráti, býva to len jeden z prejavov vzdoru, zväčša voči autorite, ktorú otec pre dieťa predstavuje.
Riešenie odmietania rodiča dieťaťom:
- V prvom rade by sa mali rodičia zamyslieť, sadnúť si a pokojne, bez vzájomného osočovania sa pokúsiť zistiť, či nerobia v niečom chybu (majetnícka matka, ľahostajný otec…). Ak sami na nič podstatné neprídu, môžu o radu požiadať detského psychológa. V zásade však treba 2-3 mesiace počkať, či sa situácia nezlepší.
- Odmietaný rodič by sa nemal urážať ani panikáriť, ale ani násilím vtierať do pozornosti dieťaťa. Tým sa nič nevyrieši, naopak, mohlo by to situáciu zhoršiť.
Šanca pre otcov:
Odmietaný otec zväčša nemá šancu konkurovať matke v starostlivosti o dieťa, lebo jednoducho nie je toľko doma ako ona. Môže však dieťa zaujať aktivitami, na ktoré matka nemá čas. Opakovane sa mi stáva, že keď ku mne na vyšetrenie dieťaťa vo veku 0 do 3 roky prídu obaja rodičia a dostanú na domov úlohy, vhodné na rozvíjanie jeho psychomotoriky, chopí sa tejto iniciatívy práve ocino. Mamička to ocení a otecko, ako človek pragmatický, má konečne návod, čo rozumné sa dá s dieťaťom v danom veku robiť. No a osoh z toho celého má dieťa. Raz darmo, väčšina mužov je hravejších a pri hre tvorivejších ako väčšina žien, ktoré sú zamerané skôr na zabezpečovanie iných potrieb dieťaťa. Často už len z toho dôvodu im elán na hry neostáva. A práve v tomto by som videla pre oteckov najväčšiu šancu, ako svoje dieťa zaujať. Ale pozor, akákoľvek „výuka“ sa musí diať hravou, nenásilnou formou a vtedy, keď o ňu má dieťa záujem. Ak by si ocino zmyslel, že do športových správ ostáva 10 minút a do hry ponorenému dieťaťu zahlásil: “ No, poď Tomáško, ocino Ťa ide učiť navliekať korálky!“, tak môže rovno zabudnúť na to, že sa stretne s nadšením svojho potomka…
Keď 13-ročné dieťa nechce tráviť čas s otcom
Ahojte, máte niektorá skúsenost s tým ako postupovať keď 13r dieťa už nechce tráviť toľko času u svojho otca? Sme 11 rokov rozvedený, na súde boli stanovené časy stretavania s tým že pár hodín cez týždeň a víkend každý druhý aj to asi od soboty do nedele ( nepamätám si a neviem nájsť rozhodnutie) , ale my sme si to prispôsobili a teda chodí jeden deň v týždni s tým že prespi a každý druhý víkend od piatku do pondelka rána. Avšak začína už veľmi vymýšľať, že tam nechce toľko chodiť. Vždy som sa snažila dbať na to aby tam chodila, je to predsa otec. Žial máme rozdielne názory na výchovu, on je veľmi striktný s má svoje zásad, ja benevolentnejšia a snažím sa vypočuť názor dieťaťa a vyjsť v ústrety. Dieťa chodí na športové tréningy 3x do týždňa a dobre sa učí. Keď ide k nemu cez týždeň berie si všetky učebné pomôcky na 2 dni + veci na tréning. Chcela by som jej vyhovieť aby teda nemusela toľko k otcovi chodiť, aspoň upustiť cez ten tyzden keďže v ten deň sa stretnú akurát tak večer o 19 a idú spať ( on má deti a tie tiež majú svoje koníčky v ten deň ) a možnosť časom skúsiť že by nechodila od piatku ale iba od soboty do nedele večera ( predsa už dieta je vo veku kedy chce čas tráviť aj s kamarátmi) Tu nastáva problem - neviem ako to s ním vykomunikovat aby nebol problém. On veľmi neberie ohľad na názor dieťaťa či jeho vlastné potreby ( napr pri diskusií o strednej škole dieťaťu zákazal ísť na vybranú školu lebo podľa neho sa mu nebude chcieť cestovať a na intrak nepustí lebo sa nebude učiť 🙄 - pritom dieťa je ľahko účenlive, šikovné, rozumné) Ako v tomto prípade postupovať? Dá sa nejako dohodnúť stretnutie napr na socialke so psychológom alebo nejakým mediátorom že by mu to lepšie vysvetlili ? Úprimne mne sa veľmi nechce ísť do rozbroju ale zároveň vidím že už to dieťa ťažšie znáša, ale rovnako nechcem aby sa s otcom prestala vídať.
Riešenie pre staršie deti:
V tomto prípade je dôležité zohľadniť názor dieťaťa. 13-ročné dieťa má už vlastné preferencie a potreby.
Iné sa v noci zobudia a dožadujú sa spania v rodičovskej posteli. Pozrime sa spolu na to, ako to vyriešiť. Prečo deti nechcú spať samé Možno sa to stalo aj vám. V jednu noc vaše dieťa z nejakého dôvodu odmietlo spať samé (dôvodom mohol byť zlý sen, nepríjemná skúsenosť v škole alebo strašidelný príbeh, ktorý počulo od kamaráta). Po takejto noci však nasledovala ďalšia a ďalšia a vaše dieťa sa začalo báť spať samo. Potrebuje, aby ste s ním zostali, kým nezaspí. No aj tak vás v noci zobudí s tým, že chce spať v posteli s vami. Tento problém je v skutočnosti veľmi častý. Čudovali by ste sa, koľko detí vo veku 7, 9, či dokonca 12 rokov nedokáže spať samé vo svojej posteli po celú noc. Dôvody pritom môžu byť rôzne. Možno dieťa trpí separačnou úzkosťou, má sklon k veľkým obavám, strach z choroby, ťažko znáša zmeny, prípadne má diagnostikované ADHD alebo nejakú poruchu učenia. Nič z toho však neznamená, že pr...
