Ako nevychovať rozmaznané dieťa: Sprievodca pre rodičov

Mnohí rodičia chcú pre svoje deti len to najlepšie, čo je prirodzené. Doprajú im veci, ktoré možno sami v detstve nemali, chránia ich pred náročnými výzvami a snažia sa im uľahčiť život. Takýmto spôsobom však svoje dieťa nepripravujú na skutočný život, ale naopak, rozmaznávajú ho. Rozmaznanosť je stav, keď si dieťa navykne na to, že akejkoľvek jeho žiadosti je vždy čo najskôr vyhovené. Rozmaznané dieťa je zvyknuté, že hneď všetko dostane. Ak nie, robí problémy a vydiera, kým sa jeho túžba nesplní. Ak mu nevyhoviete, je urazené, trucovité, depresívne. Rodičov považuje za svojich poskokov a beda tomu, kto sa im vzoprie alebo postaví do cesty. Rozmaznaní bývajú spravidla jedináčikovia alebo vytúžené, dlho očakávané deti, ale nemusí to byť pravidlo. Rozmaznané deti sú naučené viac brať ako dávať a ak ich tomu rýchlo neodnaučíme, môžu z nich vyrásť v dospelosti sebeckí ľudia.

Elaine Rose Glickman, autorka knihy ‚Your Kid’s a Brat and It’s All Your Fault,‘ nie je typ, ktorý bude rodičov chlácholivo tľapkať po pleci. Naopak, hovorí na rovinu: keď je dieťa rozmaznané, na vine sú rodičia. A ak aj nie sú - lebo zlé správanie si môžu deti priniesť aj zo škôlky, zo školy, či pozeraním telky - je zodpovednosť rodičov tento problém riešiť.

Je dobré si to priznať

Rodičovstvo je niekedy sizyfovský job, bez ohľadu na vek dieťaťa. Cítite veľký tlak, lebo máte pocit, že ste pod drobnohľadom, kde vás za chyby neustále niekto kritizuje. Nielen svokra, ale aj cudzia pani v obchode. Keď sa snažíte byť aktívnou súčasťou života vašich detí, nadávajú vám do helikoptérových rodičov. Keď deťom dáte dýchať, označia vás za benevolentného. Skrátka, keď je reč o výchove, vždy sa nájde aspoň jeden, ktorý vám povie, že robíte niečo zle. Asi nikto z nás nechce mať doma rozmaznaného „fagana.“ A ak robíme tieto chyby, výsledkom ktorých je rozmaznané dieťa, je dobré si ich pred sebou priznať. Veď oni „len“ vyjadrujú svoje emócie.

Psychologička Michele Borbaová pre ekonomický portál americkej televízie CNBC uviedla 5 varovných signálov, ktoré pre rodičov môžu naznačovať, že vychovali veľmi rozmaznané dieťa. Zároveň sa však podelila aj o tipy, ako sa to dá napraviť. Neustále rozmaznávanie môže byť z dlhodobého hľadiska škodlivé. Výchovné metódy rodičov, ktoré majú deti ochrániť pred náročnejšími situáciami, obmedzujú ich príležitosti na vybudovanie si odolnosti. Michele Borbaová hovorí zo skúsenosti o tom, ako z rozmaznaných detí vyrástli sebeckí, nešťastní a neustále nespokojní dospelí.

Prvým krokom je identifikovať znaky rozmaznaného dieťaťa. Tu sú najčastejšie z nich: neberie „nie“ ako odpoveď, oveľa viac chce prijímať než dávať, dožaduje sa svojich požiadaviek ihneď, myslí len na seba, nikdy nie je spokojné s tým, čo má.

Chyby vo výchove, ktoré vedú k rozmaznanosti

Je dobré si to priznať

Rodičovstvo je niekedy sizyfovský job, bez ohľadu na vek dieťaťa. Cítite veľký tlak, lebo máte pocit, že ste pod drobnohľadom, kde vás za chyby neustále niekto kritizuje. Nielen svokra, ale aj cudzia pani v obchode. Keď sa snažíte byť aktívnou súčasťou života vašich detí, nadávajú vám do helikoptérových rodičov. Keď deťom dáte dýchať, označia vás za benevolentného. Skrátka, keď je reč o výchove, vždy sa nájde aspoň jeden, ktorý vám povie, že robíte niečo zle. Asi nikto z nás nechce mať doma rozmaznaného „fagana.“ A ak robíme tieto chyby, výsledkom ktorých je rozmaznané dieťa, je dobré si ich pred sebou priznať.

Keď „len“ vyjadrujú svoje emócie

Ak vás dieťa hryzie, bije, kope a vy si povzdychnete, mávnuc rukou, že je to len fáza. Hovoríte, to prejde z toho vyrastie, ešte je malé. Dovoľte, aby sme vás vytrhli z letargie, lebo toto môže byť veľký problém. Myslíte si, že to robíte dobre. Hovoríte si, ide „len“ o malé deti, ktoré sa podľa vás „len“ snažia vyjadriť emócie primerane veku. Máte za to, že ich v tom treba podporiť, napríklad objatím a otázkami, ktoré im majú pomôcť pomenovať pocity. Napríklad: „Čo sa ti stalo, anjelik, si nahnevaný? Povedz mi, prečo ma hryzieš? Si smutný?“ No pozor, ak zároveň nevyvodíte zodpovednosť za takéto správanie, lebo takto zo svojho dieťa robíte rozmaznanca. Akokoľvek je dieťa nahnevané, nemá právo nikoho udierať, to sa predsa nerobí, au, to bolí!

Pretože sú „iba“ malí

Neospravedlňujte ich, že sú malí. Napríklad príliš malí, aby sa naučili lekcie slušného správania, do ktorých patrí slovíčko „prosím,“ či „ďakujem.“ Alebo príliš malí, aby zvládli disciplínu. To, že je vaše dieťa malé a správa sa podľa vývinových tabuliek, do ktorých teoreticky zapadá sem-tam nejaké hryzenie, či udretie mamy, ešte neznamená, že by nemalo dostať lekciu, čo je a čo nie je správne. Ak budete zlé správanie ignorovať, ono nezmizne samé od seba, dieťa v ňom bude pokračovať, len tak z neho nevyrastie. Ak nebudete podporovať dobré správanie (ďakujem, prosím, prepáč), nečakajte, že s tým začne samé od seba. Veď ste ho k tomu neviedli.

Na, tu máš, len už prestaň kvíliť

„Ak máte doma osemročné dieťa, ktoré sa nevie zmieriť s tým, že nie je vždy tak, ako si pískne a že nemôže dostať vždy to, na čo si ukáže prstom, potom musíte uznať, že na tom ako rodič nesiete veľký podiel viny,“ vysvetľuje Glickman. Byť rodičom je ťažké. Nikto z nás nemá rád, keď má v kuse deťom opakovať „nie,“ nemajú to rady ani deti (ako inak!). Ale ak väčšinu času zvyknú počúvať iba jedno slovo - „áno“ - lebo im dáme čokoľvek, za čím budú pišťať, až kým to nedostanú, potom ich utvrdzujeme v pocite, že majú na všetko právo. Deťom, ktorým stačí dupnúť, keď sa im zachce, sa právom hovorí, že sú rozmaznané.

Ale ja som ich to nenaučil

Vaše deti sledovali v telke program, ktorý nebol vhodný pre ich vek a žiaľ, teraz imitujú správanie, ktoré videli. Nie je vaša chyba, že kopírujú takéto správanie, vy ste ich to predsa nenaučili. Vy ste im neboli tým zlým príkladom. Ale pokiaľ je ich správanie neprístojné, je to vaša rodičovská zodpovednosť, pretože vy ste rodič, a teda je vaša starosť, čo deťom dovolíte pozerať. Namiesto vyviňovania sa (to videli u susedov, ja by som im to v živote nedovolil), si musíte priznať, že vás nezbavuje zodpovednosti, keď sa deti správajú zle a že im nemusíte vysvetľovať, čo je na ich správaní zlé. Nepríjemná správa je, že aj tak musíte. Ste rodič.

Nevadí, že sa baví s vami ako s handrou

Pokojne vás nazve hlúpou matkou, a to aj v spoločnosti iných dospelých alebo svojich rovesníkov. Zoberie si veci bez opýtania a už vôbec od neho nemusíte čakať, že by sa poďakovalo. Takto presne sa správa rozmaznané decko. A správa sa tak preto, lebo mu dovolíte, aby sa tak s vami bavil. Spôsobom, aký by ste nezniesli od vášho partnera, priateľa, či hocikoho druhého. Vina padá na vašu hlavu, lebo očividne nerobíte nič preto, aby ste takéto správanie zastavili.

No a čo, že robí scény na verejnosti

Sú rodičia, pre ktorých sú amoky dieťaťa na verejnosti nočnou morou. Okamžite štartujú raketové motory, berú metajúce dieťa pod pazuchu a uháňajú z centra diania. A potom takí, ktorí nad tým mávnu rukou. Ignorujú to, bez toho, aby sa dieťa pokúsili zobrať aspoň trochu nabok a „riešili to.“ Pokračujú v nakupovaní, akoby sa nič nedialo. Alebo ďalej večerajú v reštaurácii, veď no a čo. Týmto však dieťa učíte, že je úplne v poriadku, keď dáva široko ďaleko najavo svoje pocity hnevu a frustrácie a že vaše právo nakupovať, či jesť v reštaurácii je posvätné a stojí vyššie ako právo ostatných ľudí, aby v pokoji dojedli svoje jedlo.

Všetko musí byť iba „po dobrom“

O všetkom do detailov rozmýšľate, analyzujete a robí vám starosti, či vaše výchovné metódy náhodou dieťa do budúcnosti nepoškodia. Mali by ste mať jasno v tom, že používať slovo „nie,“ nie je niečo, čo dieťa zlomí. To, že dieťaťu postavíte hranice, neznamená, že zničíte váš vzťah. Deti si nebudú pamätať, že ste ich poslali do svojej izby miesto toho, aby ste im dovolili vyzúriť sa tak, že by vrieskali a trieskali dvermi po dome, ale že mali rodiča, ktorý ich miloval, ale bol aj pripravený dať im hranice, ktoré ich naučili, ako sa lepšie správať.

Chcete byť kamoš, ale nie „šéf“

Rozmaznané dieťa, či sa vám to páči alebo nie, je výsledkom výchovy rodiča, ktorý sa vzdáva svojej roly byť „šéfom,“ ktorého dieťa potrebujú (nie, oni nepotrebujú mať rodiča kamaráta, potrebujú láskavé, no pevné vedenie). Nemusíte sa vždy prieť s dieťaťom, ani mu vysvetľovať všetky svoje dôvody, aby prijalo vaše rozhodnutie. Byť „šéfom“ - človekom, ktorý ich miluje, aj keď niekedy robí veci, ktoré sa deťom nepáčia, ale sú v ich najlepšom záujme, to znamená byť rodičom.

Znaky rozmaznaného dieťaťa

Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí.

Správanie, ktoré je pre dieťa prirodzené

Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad.

Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to, a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.

Dieťa je váš výtvor, jeho rozmaznanosť vaša práca

Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.

Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.

1. Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce

Ako som spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.

2. Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami

Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.

3. Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas

Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.

4. Často sa sťažuje, že sa nudí

S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.

5. Nevychádza s rovesníkmi

Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.

6. Neznáša súťaženie

Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.

7. Má nízku sebadôveru

Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to čo chcú.

8. Hovorí s vami ako s kamarátom

Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje.

Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.

9. Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie

Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.

10. Vždy si pýta viac

Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.

Rozmaznanosť je naučená, dá sa teda odučiť

Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8 - ročného aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta Čo za to/Koľko mi zaplatíš?

Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.

Ako na to?

• Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
• Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny.
• Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
• Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
• Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
• Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
• Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).
• Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.
• Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
• Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.

Všetci občas rozmaznávame svoje deti. Sú to naše poklady, ktorým chceme dopriať len to najlepšie. Niekedy však rozmaznanosť prekročí hranice a my často nevieme, ako ďalej. Kde je únosná hranica? V ktorom momente prekračujeme rozumnú starostlivosť a nahrádzame ju rozmaznávaním? Rozmaznanosť je stav, keď si dieťa navykne na to, že akejkoľvek jeho žiadosti je vždy čo najskôr vyhovené. Rozmaznané dieťa je zvyknuté, že hneď všetko dostane. Ak nie, robí problémy a inak vydiera, kým sa jeho túžba nesplní. Ak mu nevyhoviete, je urazené, trucovité, depresívne.

Rozmaznaní bývajú spravidla jedináčikovia alebo vytúžené, dlho očakávané deti. Ale nemusí to byť pravidlo.

1) Neplňte všetky jeho túžby

Rozmaznané dieťa nie je zvyknuté na odmietnutie, a preto má znížený prah frustrácie. Ak nevyhoviete rozmaznanému dieťaťu, začne sa cítiť frustrované, sklamané, ba až nazlostené. No jedného dňa nekonečné plnenie túžob musí skončiť. Jedného dňa musíte vedieť jednoducho povedať NIE! Buďte zásadoví a povedzte dieťaťu: „Prepáč, ale dnes hračku nemôžeš dostať, kúpili sme ti jednu nedávno. Viac o veci nediskutujte, nevracajte sa k nej, nerozoberajte ju. Skúste dieťa priviesť na iné myšlienky, zaujať ho obľúbenou činnosťou alebo ho zobrať von na prechádzku.“

2) Vydržte!

Je úplne samozrejmé, že dieťaťu sa nový stav nebude páčiť. No vo svojich požiadavkách musíte vydržať. Zo začiatku to bude ťažké, bude vám to aj ľúto, ale neustúpte!

3) Za dôsledky nech si zodpovedá samo

Rozmaznané dieťa pri každom prejave nespokojnosti rado ukazuje svoj hnev. Trucuje, hádže sa o zem, plače, niekedy dokonca aj čosi rozbije alebo rozleje. Neriešte to bitkou alebo krikom. Pokojne, ale dôrazne dieťa upozornite, že ak rozbije hračku, druhú mu tak rýchlo nekúpite. Ak napríklad rozleje naschvál na zem mlieko, dajte mu do rúk handru a ukáže mu, ako má čaj dlážku utrieť. Ak je to preň náročné, pomôžte mu. Ak si dieťa uvedomí, že za svoje činy bude vždy niesť dôsledky, pomaly prestane vystrájať.

4) Rozprávajte sa s dieťaťom

Hovorte s dieťaťom. Snažte sa mu vysvetliť, prečo nemôže mať vždy všetko, čo chce. Vysvetlite mu, že tak to proste nefunguje na tomto svete.

5) Chváľte svoje dieťa

Už je dávno dokázané, že pochvala má oveľa lepšie účinky ako trest. Každý reaguje lepšie na pochvalu, než na krik, urážky či zákazy. Za každé vhodné a správne prejavy svoje dieťa chváľte.

Z rozmaznaných detí často môžu vyrásť sebeckí, prchkí a panovační dospelí, ktorí majú často problémy vo vzťahoch. Mnohí rodičia si toto uvedomujú, a preto robia všetko pre to, aby vychovali také dieťa, ktoré nie je rozmaznané. Rozmaznanosť je stav, keď si dieťa navykne na to, že akejkoľvek jeho žiadosti je vždy čo najskôr vyhovené. Rozmaznané deti sú naučené viac brať ako dávať a ak ich tomu rýchlo neodnaučíte, môžu z nich vyrásť v dospelosti sebeckí ľudia. Rozmaznané dieťa je zvyknuté, že hneď všetko dostane. Ak nie, robí problémy a inak vydiera, kým sa jeho túžba nesplní. Ak mu nevyhoviete, je urazené, trucovité, depresívne. Rodičov považuje za svojich poskokov a beda tomu, kto sa im vzoprie alebo postaví do cesty.

6. Prežívajte kvalitne spoločný čas

Ak sa deti cítia citovo odpojené od svojich rodičov, môže to mať za následok menšiu schopnosť spolupráce, ale i rozmaznanosť. Občasné spoločné spojenie plodí spoluprácu a emocionálne odpojenie vytvára problémy. Je samozrejmé, že rodičia sa deťom nemôžu venovať celý čas, ktorý trávia spolu. No nemôžete predpokladať, že ak dieťa neustále odbíjate vetou, že nemáte čas, že bude pozitívne reagovať na vaše požiadavky. Z toho môžu prameniť problémy, kedy frustrované deti nespolupracujú už pri jednoduchých činnostiach, ako je umývanie zubov či upratanie vlastnej izby. Pokiaľ ide o trávenie času s deťmi, nejde o kvantitu, ale o kvalitu. Výskum ukazuje, že kvalita času, ktorý trávite s dieťaťom, je oveľa dôležitejšia ako kvantita času, ktorý spolu prežívate.

7. Učte deti trpezlivosti

Rozmaznané deti sa cítia oprávnené nielen dostať veci, ktoré chcú, ale chcú ich mať hneď. Žijeme vo svete okamžitého uspokojenia vďaka internetu a mobilom. Cez textovú správu môžete niekoho osloviť v priebehu niekoľkých sekúnd. Takmer na každú otázku, ktorá nám napadne, môžeme dostať odpoveď rýchlym vyhľadávaním Google. Vďaka videohovorom môže vaše dieťa komunikovať hneď s tými ľuďmi, po ktorých túži. Tieto technológie spôsobujú, že si deti vytvárajú nerealistické očakávania, že dostanú to, čo chcú hneď, keď to chcú. Toto im však nepomáha byť trpezlivými. Odmietnutie alebo aspoň odloženie splnenia jeho požiadaviek, pomôže dieťaťu rozvíjať sebadisciplínu a umožní mu prikladať vyššiu hodnotu veciam, ktoré dostáva. Je dôležité naučiť deti zdržanlivosti a buďte im príkladom. Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete. Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte kabát, ktorý ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo. Povedzte: „Je krásny, ale ten môj starý ešte stále vyzerá dobre.“

A ešte jedno zistenie na záver. Ekonomicky silné krajiny už dlho varujú pred týmto trendom. Evidujú, že rozmaznané deti dobre zabezpečených rodičov bojujú s množstvom problémov. Uchyľujú sa k drogám a samovraždám. Odborníci tento smutný fenomén skúmali. Závery ukázali, že v absolútnej väčšine prípadov išlo o deti, ktoré nevedeli čeliť každodenným výzvam hoci boli z dobre zabezpečených rodín. "Zriedkakedy si na život siahlo dieťa zo skromnejších pomerov.

tags: #4 #rocne #dieta #je #rozmaznane