4 ročné dieťa nechce požičiavať – ako na to?

Niektorým deťom robí problém deliť sa o veci aj s vlastným súrodencom. Pre niektoré deti je skutočne ťažké požičiavať veci iným. Máme tri deti vo veku 13, 10 a 6 rokov. Sme v období pred Vianocami a v rodine sa snažíme stretávať pri adventnom venci, rozprávame sa o láske, dobre a pomoci iným. Náš najmladší sa však nechce deliť o nič - o sladkosti, hračky, dokonca nechce ani požičiavať veci súrodencom. Žiadne z našich detí nemalo podobný problém.

Pýtajte sa, prečo nechce súrodencom niečo požičať či dať. A skúste zistiť, čo by mu pomohlo rozhodnúť sa inak (napríklad požičať niečo na výmenu). Je veľmi pekné, že sa spoločne rozprávate o tom, aké je dôležité mať rád druhých, pomáhať im. Určite v tom pokračujte (a nielen v adventnom čase). Ešte dôležitejšie však je, aby vás syn videl pri konkrétnych skutkoch.

Doniesť spoločne koláč susede, vybrať darčeky pre starých rodičov na Vianoce, nachystať prekvapenie pre súrodencov, prispieť na charitné aktivity. Začleňte ho do konkrétnej pomoci, aby sa preňho postupne stala samozrejmosťou. Určite nemusí ísť iba o hmotné veci.

Vývoj dieťaťa a jeho vzťah k vlastníctvu

Ťahanice o hračky sú prakticky bežnou súčasťou detských ihrísk a predškolských kolektívov. Schopnosť nesebeckého správania a delenia sa o hračky či iné predmety závisí od viacerých faktorov psychického vývinu dieťaťa. Dojča do jedného roka napríklad nie je schopné uvedomiť si stálosť objektov. Nevie, že predmet, ktorý nevidí, ďalej existuje. Jeho vedomie siaha len tu a teraz. Okrem toho ešte nemá celkom ujasnené hranice svojho tela a nerozlišuje medzi „ja“ a „ne-ja“.

Po prvom roku sa táto schopnosť vyvíja, ale súčasne so sebauvedomením prirodzene prichádza aj egocentrizmus, teda zameranie na seba. Pre batoľa je príznačné „ja sám“ a „moje“. Dieťa ešte nedokáže byť empatické a pochopiť túžbu niekoho iného po svojej hračke. Ak niečo chce, chce to okamžite. Navyše, dieťa v tomto veku nie je ani mentálne disponované chápať časovú ohraničenosť. Nerozumie rozdielu medzi dať a požičať, pretože si nevie predstaviť časový úsek, za ktorý mu druhé dieťa hračku vráti. Je teda z hľadiska psychického vývinu úplne prirodzené, že dieťa do 3-4 rokov je sebecké a nechce sa dobrovoľne deliť.

Rodičia ho však môžu už v tomto veku citlivo viesť k nesebeckému správaniu. Schopnosť rozdeliť sa sa prirodzene vyvíja spolu so záujmom o spoločnú hru s ostatnými deťmi približne okolo štvrtého roku života. Ukážte dieťaťu, aké to je rozdeliť sa s niekým, ale tiež prijmite, ak sa s vami dieťa o niečo delí. Ak vám dá napríklad cukrík, nikdy ho neodmietnite s tým, že vy cukríky nejete. Ak vám alebo niekomu inému dieťa niečo dá alebo požičia, vždy ho pochváľte.

Povedzte dieťaťu, že ak chce, môže svoju hračku na chvíľku požičať kamarátovi. Vždy dávajte pozor, aby dieťa o hračku neprišlo kvôli tomu, že ju niekomu požičalo. Vnímalo by to ako trest za svoje nesebecké správanie, čo by logicky neviedlo k jeho rozvoju, ale naopak.

Starším deťom hovorte o tom, že hračky sa v kolektívoch požičiavajú a že v škôlke alebo na ihrisku sú niektoré hračky spoločné a hrajú sa s nimi všetky deti.

Každý rodič sa skôr či neskôr stretne so situáciou, keď jeho dieťatko niečo nechce požičať. Zrazu počujeme rozhodné: „To je moje!“, prípadne vidíme, ako si dieťatko chráni hračku, skrýva ju pred ostatnými alebo dokonca plače, keď sa jej niekto dotkne. Pre dospelého, ktorý chápe koncept zdieľania ako niečo bežné a „slušné“, to môže byť náročné pochopiť. Ale pre dieťa? Malé deti, najmä medzi 1. a 4. rokom života, prechádzajú intenzívnou fázou budovania svojej identity. Práve v tomto období si začínajú uvedomovať, že sú samostatné osoby - že nie sú „súčasťou mamy“, ale niekým jedinečným. Veci, ktoré považujú za „moje“ - obľúbený plyšák, knižka, autíčko alebo lyžička - im dávajú pocit istoty, kontroly a známeho prostredia. Hračky nie sú len predmety na hranie. Sú pre deti bezpečným prístavom, ktorý môžu ovládať, kde sa cítia doma.

Okolo druhého roku života často nastáva fáza, keď dieťa začne „majetnícky“ lipnúť na svojich veciach. Nie je to nevychovanosť ani sebeckosť. Deti v tomto veku ešte nerozumejú tomu, že ak niečo požičajú, vec sa im neskôr vráti. Pre ne je to ako trvalá strata. Nedokážu ešte pochopiť zložitejší koncept výmeny alebo dohody. Silný pocit vlastníctva im pomáha zorientovať sa vo svete. Vďaka nemu rozlišujú, čo patrí im, čo patrí iným, kde sú ich hranice.

Deti sa môžu naučiť, že ich potreby nie sú dôležité, alebo že nemajú právo niečo vlastniť. Nátlak na zdieľanie síce môže krátkodobo zabrať - dieťa možno podá hračku kamarátovi. Avšak, vo vnútri môže cítiť nespravodlivosť, strach alebo dokonca zahanbenie. Keď dieťaťu dáme priestor, aby sa rozhodovalo samo, učí sa dôvere. Zdieľanie nie je niečo, čo dieťatko „musí vedieť“. Je to zručnosť, ktorá sa vyvíja postupne, cez pozorovanie, zážitky a podporu dospelých.

Človek najprv potrebuje vlastniť, aby bol schopný požičiavať. My rodičia chceme, aby naše deti boli veľkorysé, obetavé, aby vnímali potreby a túžby iných. Toto sú však veľmi dospelácke koncepty a deti potrebujú veľa času, aby si ich osvojili. Tak, ako dieťa nedonútime chodiť alebo rozprávať, nedá sa donútiť ho požičať/deliť sa o niečo spontánne a s radosťou.

Dieťa do troch rokov predovšetkým spoznáva a uvedomuje si samé seba - fyzicky, neskôr mentálne. Je egocentrické - vníma svet iba zo svojho pohľadu a sústreďuje sa iba na vlastné potreby a túžby.

Kým približne v prvom roku života sa zdá, že bez problémov si hocičo nechá vziať (teda požičiava!), okolo roka - roka a pol nastane zlom, dieťa zrazu všetko nálepkuje ako „moje“ a reaguje plačom alebo hnevom, ak mu niekto niečo berie. (Z mojej skúsenosti sa do tejto fázy mladší súrodenci dostanú skôr, prvorodení alebo jedináčikovia neskôr.) Súvisí to s prirodzeným rozvojom vôle, uvedomovaním si vlastnej osobnosti. Niektorí rodičia zostanú zaskočení - veď doteraz krásne požičiavalo a teraz taká zmena! Je to však úplne prirodzený vývin, ktorý úzko súvisí aj s inštinktom prežiť. V divokej prírode, ak by človek bol naprogramovaný bezbreho rozdávať a deliť sa, zomrel by od hladu.

Postupne, približne od dvoch rokov, si dieťa začína uvedomovať aj iných, nielen seba a svoje potreby. Pomaly prestáva všetko vnímať ako svoje. Začína chápať, že nie všetko patrí jemu. Keď sa niekto iný hrá s nejakou hračkou, necíti už potrebu brať mu ju z rúk. Dokonca samé začína ponúkať iným niečo, čo si myslí, že potrebujú.

Ak dieťa do troch rokov požičiava, robí to preto, že je nútené dospelými. Nechápe ešte koncept a nevychádza to z jeho vnútra. Rodičia používajú rôzne taktiky. Napríklad: Požičaj mu tú hračku, veď ty predsa nie si lakomec! Alebo Ty si šikovné dievčatko, ty si sa krásne podelila! Deti vnímajú, že rodičom robí radosť, ak sa danej veci vzdajú, a tak to urobia. Lebo naše deti nás bezpodmienečne milujú a chcú nám robiť radosť. K čomu to však vedie? K oslabovaniu ich vôle, k pocitu, že sa nemôžu slobodne rozhodovať.

Tým, že si u detí niektoré tieto zručnosti - ako napríklad požičiavanie či delenie sa - vynucujeme skôr, ako sú na ne zrelé, dosahujeme pravý opak. Ak totiž dieťa vyrastá s tým, že ho hocikedy môže dospelý prinútiť odovzdať svoju hračku niekomu inému, môže silnieť jeho potreba VLASTNIŤ, môže si začať svoje veci schovávať a zhromažďovať. Takéto dieťa môže mať neskôr problém sa o niečo s radosťou podeliť, pretože si požičiavanie bude spájať s negatívnymi pocitmi.

Ak dieťa nenútime do požičiavania, vôbec to neznamená, že vyrastie z neho lakomec. Naopak. Postupne, v predškolskom veku, sa otvára svetu, začína vnímať ľudí okolo seba, rozvíja si empatiu a stáva sa čoraz viac sociálnou bytosťou, ktorá potrebuje byť v kolektíve. Vývinové obdobie 6-12 rokov je potom typické detskou túžbou spolupracovať, robiť veci s kamarátmi, požičiavanie a delenie sa o veci sa stáva prirodzenou súčasťou života. Naši školáci sa bežne delia s kamarátmi o desiatu či obed, požičiavajú si hračky, a robia to s radosťou.

Toto však trochu záleží aj na povahe človeka, a práve je dôležité, aby si dieťa vedelo samé stanoviť hranice a určiť si, komu a koľko je ochotné požičať. Deti so slabšie rozvinutou vôľou sú totiž potom náchylné byť predmetom šikany, ak nevedia povedať nie a delia sa o svoje veci aj napriek tomu, že im to neprináša dobrý pocit. Preto je taká dôležitá silná vôľa a asertivita.

Je tu totiž ešte jeden dôležitý aspekt požičiavania/delenia sa. Dospelý človek sa nedelí s hocikým o hocičo. Ak príde ku mne cudzí človek a povie, že si prosí moje kľúče od auta, nedám mu ich a nikto ma nebude považovať za lakomca. Pri požičiavaní totiž je pre mňa určujúce, aký mám citový vzťah k danej osobe, aj nakoľko je pre mňa daná vec dôležitá. Blízkej osobe som ochotná požičať tie kľúče od auta, alebo sa s ňou rada podelím o obed, aj za cenu, že sa poriadne nenajem a budem hladná. A to, komu a čo požičiam, si určujem ja, na základe skúseností, citových väzieb, hodnôt. Toto všetko sa musia deti naučiť.

Určite každý rodič aspoň raz zažil situáciu, keď jeho dieťa nechcelo požičať niekomu inému svoju hračku. A keď rodičia naliehali, potom sa situácia mnohokrát ešte zhoršila, dieťa sa nahnevalo, plakalo, kopalo okolo seba. Čo s tým? Malé deti sa učia podľa vzorov správania ostatných, a teda pokiaľ my sami im nepožičiavame a zakazujeme veľa vecí (takmer na čokoľvek dieťa siahne, to mu berieme z ruky), teda dieťa potom podľa tohto vzoru jedná aj s jeho hračkami. Nemá naučené, že môže hračky požičiavať.

Často sa na detskom ihrisku stáva, že si chcú ostatné deti požičať niečo od vás, napríklad odrážadlo, bábiku, bábovky na piesok, loptu a tak podobne. My dospelí by sme mali rešpektovať, že tieto hračky patria nášmu dieťaťu a nemali by sme ich ostatným požičiavať bez jeho dovolenia, aj keď sa s danou hračkou dieťa práve nehrá. Hračky sú pre deti ich celý svet, od rána do večera sa to okolo nich točí, takže by sme situáciu nemali nikdy zľahčovať, pre deti je požičiavanie vážna vec. Dieťa môže mať s odloženou hračkou nejaký zámer, až napríklad postaví kopec z piesku, dvakrát sa skĺzne alebo až napríklad doje desiatu. Pokiaľ chce teda iné dieťa požičať nejakú našu hračku, potom sa vždy pýtajte svojho dieťaťa, či ju požičia alebo nie.

Dieťa začne požičiavať hračky, pokiaľ mu nebudeme neustále zakazovať brať všetko do rúk (samozrejme výnimka nebezpečných predmetov) a necháme ho objavovať svet. Zároveň to potom pochopí vtedy, keď si uvedomí, že aby mu niekto niečo požičal, potom ono samo musí požičať.

Aby ste predišli nepríjemnej situácii s požičiavaním, potom odporúčame zaviesť nasledujúce pravidlo. S deťmi sa dohovorte, že než príde návšteva, tak si schovajú všetky svoje hračky, ktoré nebudú chcieť požičať a nechajú na hranie len tie, ktoré sú na požičiavanie v pohode. Keď potom pôjdete na ihrisko, potom povedzte deťom, nech si so sebou vezmú len hračky, ktoré chcú požičať, prípadne viac hračiek, nech môžu niektoré požičať a niektoré si nechať len pre seba. Požičiavanie je veľká vec a obdobie než k tomu dieťa dozreje môže trvať dlho, preto nevešajte hlavu, komunikujte o tom a nechajte to na ňom.

Ako naučiť deti nesebeckému správaniu?

Niekedy rodičia pristupujú k deťom v podobných situáciách štýlom „niečo za niečo“. „Ak nedáš bračekovi ochutnať zo svojho, nedá ti nabudúce ani on. Ak mu nepožičiaš hračku, ani on ti nepožičia svoju.“ Mne sa takýto postup nezdá správny, pretože odporuje tomu, čomu chceme dieťa naučiť - dávame či požičiavame bez nároku na odmenu, aby mal druhý radosť, a potom ju zakúsime aj my, pretože sme urobili niečo pekné. Pretože darovať „niečo za niečo“ nie je láska, je to obchod.

Napriek tomu, že sa vám synovo správanie nepáči, snažte sa ho za to príliš nekarhať. Skôr pomenujte správanie, ktoré by sa vám páčilo. Napríklad namiesto vety „to nie je pekné, že si lakomý“ povedzte niečo v zmysle „páčilo by sa mi, keby si sa so súrodencami podelil“. Vždy, keď chcete, aby sa dieťa správalo v určitých situáciách inak, skôr oceňujte pozitívne správanie, než aby ste neustále riešili to negatívne.

Kedykoľvek si všimnete, že sa syn s niekým o niečo rozdelí alebo niečo požičia (hoci by to neurobil príliš ochotne), pochváľte ho za to. Nenechajte takéto situácie zapadnúť.

Schopnosť rozdeliť sa sa prirodzene vyvíja spolu so záujmom o spoločnú hru s ostatnými deťmi približne okolo štvrtého roku života. Ukážte dieťaťu, aké to je rozdeliť sa s niekým, ale tiež prijmite, ak sa s vami dieťa o niečo delí. Ak vám dá napríklad cukrík, nikdy ho neodmietnite s tým, že vy cukríky nejete. Ak vám alebo niekomu inému dieťa niečo dá alebo požičia, vždy ho pochváľte.

Povedzte dieťaťu, že ak chce, môže svoju hračku na chvíľku požičať kamarátovi. Vždy dávajte pozor, aby dieťa o hračku neprišlo kvôli tomu, že ju niekoho požičalo. Vnímalo by to ako trest za svoje nesebecké správanie, čo by logicky neviedlo k jeho rozvoju, ale naopak.

Starším deťom hovorte o tom, že hračky sa v kolektívoch požičiavajú a že v škôlke alebo na ihrisku sú niektoré hračky spoločné a hrajú sa s nimi všetky deti. Ak sa dve deti pravidelne ťahajú o hračku, dajte ju na striedačku raz jednému dieťaťu, raz druhému. Začnite však krátkym časovým intervalom, napr. 2 minúty, ktorý je dieťa schopné vydržať čakať. Keď si dieťa osvojí systém striedania sa a získa istotu, že hračka sa mu po čase vždy vráti, môžete interval o niečo predĺžiť. Nepreháňajte to však. Deti nevydržia dlho čakať.

Aj dieťa má právo povedať nie. Neberte mu ho a ak sa vyjadrí rázne a jednoznačne, rešpektujte to bez ďalšieho naliehania. Dieťaťu vždy ponúknite možnosť požičať hračku, nikdy mu to neprikazujte a nevyvíjajte na neho tlak. Striktné direktívne správanie môže byť v tomto smere skôr kontraproduktívne. Platí to, čo v prípade vyššie. Ak je dieťa zaujaté hrou s jedným autíčkom, nežiadajte od neho, aby práve to požičalo inému dieťaťu. Najmä, ak sú k dispozícii aj ďalšie autíčka. Ak má dieťa hračku, na ktorej skutočne lipne, nosí ju všade so sebou alebo sa s ňou mimoriadne rado hrá, nežiadajte ho, aby ju požičalo niekomu inému. Často to platí napríklad pri hračkách, s ktorými deti spia. Na takéto hračky sú deti naviazané, majú k nim doslova citový vzťah a nechcú sa s nimi deliť.

Pobyt s dieťaťom na detskom ihrisku môže byť často nepríjemný a končiť plačom dieťaťa práva kvôli neochote detí navzájom sa rozdeliť. Dieťa sa samo rozhoduje, či chce alebo nechce svoju hračku požičať. Ak mu iné dieťa hračku nechce požičať, musí sa to naučiť rešpektovať. Ak vaše dieťa požičalo svoju hračku a pýta si ju späť, postarajte sa, aby sa mu vrátila. To isté platí aj opačne. Týmto spôsobom sa dieťa v kolektíve pomerne rýchlo naučí rešpektovať pravidlá požičiavania a vracania vecí.

Buďme vzorom: Ak si medzi sebou s partnerom, súrodencom alebo kamarátkou niečo podáme, podelíme sa o jedlo či knihu a komentujeme to s láskavosťou, dieťatko to vníma. „Pozri, ocko mi požičal pero.“

Popisujme situácie a pocity: Napríklad: „Vidím, že sa s týmto vláčikom teraz veľmi rád hráš.“

Podporujme kooperatívne aktivity: Hry, kde sa deti hrajú spolu - napríklad stavajú jednu vežu alebo riešia puzzle.

Zaveďme pravidlo “len moje”: Môžeme sa s dieťatkom dohodnúť, že niektoré hračky sú len jeho a nemusí ich požičiavať nikomu. Ostatné môže vybrať ako “spoločné”.

Keď sa dve detičky hádajú o tú istú hračku, môže to byť pre nás stresujúce. No pre deti je to dôležitý moment. Učia sa, ako riešiť konflikty, ako vyjadriť svoj názor, ako reagovať, keď niekto niečo nechce zdieľať.

Pripravme dieťa dopredu: Ak ideme na návštevu, kde budú iné deti, nechajme dieťatko vybrať si jednu či dve hračky, ktoré si chce nechať len pre seba.

Vypočujme dieťa: Keď protestuje alebo je smutné, že niekto chce jeho vec, povedzme mu: „Vidím, že si nahnevaný. Je ti ťažko požičiavať.“

Deti sa učia zdieľať postupne - nie preto, že ich nútime, ale preto, že to vidia, cítia a samy zažívajú. Keď ich pri tom podporíme s rešpektom a trpezlivosťou, budujú si dôveru vo vzťahy, empatiu a zdravé hranice.

Požičať či nepožičať?

Ako sa postaviť k tomu, keď dieťa nechce požičiavať svoje hračky? Možno si práve kladiete jednu z týchto otázok. Ako dieťa rastie, postupne sa dostáva do kontaktu s inými deťmi. A je to celkom prirodzené. Dieťa v prvých dvoch rokoch života je egocentrické a neberie ohľad na iných. Veď len spoznáva a začína si uvedomovať samé seba a svoje potreby.

Niekoľkomesačné batoľa si ešte nechá vziať hračku z ruky. Ale približne medzi rokom až rokom a pol už deti veľmi dobre ovládajú, čo to vlastníctvo je. Potreba vlastniť je tu teda oveľa skôr ako potreba deliť sa s inými. A čuduj sa svete, podľa malého prieskumu na webe, väčšina zdrojov vám potvrdí, že máme dieťaťu to vlastníctvo dopriať. Ak v ňom túto potrebu budeme potláčať, môže sa stať, že neskôr nás to dobehne. Dieťa si bude veci ukrývať, zhromažďovať a bude o to viac chcieť mať niečo svoje. Možno to znie ako klišé, ale z vlastnej skúsenosti môžeme potvrdiť, že je to pravda.

Odborníci aj mnohí rodičia, ktorí tieto situácie zažili, sa zhodujú v tom, že nútiť dieťa k tomu, aby niekomu požičalo hračku je nezmysel. Veď ani my nepožičiavame len tak to, na čom nám záleží.

Okolo troch rokov postupne dieťa začína chápať, že mu všetko nepatrí. Niekedy aj spontánne ponúka hračky druhým. Nechajme teda deti samé dopracovať sa k tomu, že sa budú chcieť podeliť.

Predstavme si, že náš predškolák sa hrá na ihrisku a iný k nemu príde a trhá mu hračku z ruky. Asi nie je správne nechať to tak. Môžeme sa pokúsiť druhému dieťaťu vysvetliť, že hračka je obsadená a môže si ju požičať, až sa naše s ňou dohrá. Rovnako ale musíme postupovať, keď si chce požičať naše dieťa. Ak ho necháme brať druhým hračky, naučíme ho, že vždy dostane to, čo chce.

Existuje mnoho rôznych situácií, kedy je potrebné sa k „požičiavaniu“ postaviť. Stojme za našim dieťaťom. Ak dieťa ešte nevie argumentovať (rozprávať), tak sa nebojme do situácie vstúpiť a ukázať mu, že má právo rozhodovať o tom, čo vlastní. Nenechajme, aby mu deti vytrhli hračku z rúk. Keď sa dohrám, rád ti ju požičiam.

Naučme dieťa samé obhájiť svoj záujem.

Medzi súrodencami

Deťom stanovme spravodlivé pravidlá, napríklad, aby sa pri hraní so spoločnými hračkami striedali. Môžeme im určiť časový limit alebo sa budú striedať po dňoch, vždy však myslime na to, že pravidlá majú byť veku primerané.

Keď príde návšteva

Návšteva je pre deti spočiatku niečím novým. Majme pochopenie, nenúťme ich požičať to, čo by druhé dieťa mohlo zničiť. Platí to najmä pre staršie deti. Školák, ktorý poskladal svoje dielo z tristo kúskov stavebnice, asi nebude nadšený ak mu ho dvojročné dieťa zničí. Skúsme spoločne vybrať hračky pre návštevu a to, čo požičať nechcú, radšej schovajme do skrine.

Téma požičiavania je omnoho širšia, ako sa nám podarilo obsiahnuť v článku. My dospelí máme takú zvláštnu potrebu nútiť deti do vecí, na ktoré nie sú vývinovo zrelé. Napríklad také požičiavanie. Vynucujeme ho pomaly od narodenia. Dieťa, ktoré bez okolkov hocičo požičia, je považované za slušné, dobre vychované. Dieťa, ktoré si obháji svoje, naopak za lakomé a nevychované. Je naozaj také dobré pre naše deti a ich vývoj, keď ich nútime požičiavať a deliť sa skôr, ako to dokážu čo len pochopiť?

Požičiavanie a delenie sa o veci je veľká téma pre rodičov. Pokúsim sa tu vysvetliť, ako sa k nej stavia Montessori výchova. (A viem, že onálepkovať to „Montessori“ nie je úplne presné, lebo podobne k tomu pristupuje Waldorfská výchova, a rôzne ďalšie vnímavé a rešpektujúce výchovy.)

Je dôležité si uvedomiť, že aj deti so zdravotným postihnutím (ŤZP) môžu mať problémy so zdieľaním a požičiavaním. Slovenská republika poskytuje rôzne peňažné príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré môžu pomôcť rodinám s deťmi s ŤZP zlepšiť ich kvalitu života a podporiť ich sociálnu inklúziu.

Medzi tieto príspevky patria:

• Peňažný príspevok na osobnú asistenciu.
• Peňažné príspevky na kompenzáciu zvýšených výdavkov (diétne stravovanie, hygiena, opotrebovanie šatstva, prevádzka vozidla, starostlivosť o psa).
• Peňažný príspevok na prepravu.
• Peňažný príspevok na úpravu bytu, domu alebo garáže.
• Peňažný príspevok na kúpu pomôcky.
• Peňažný príspevok na opravu pomôcky.
• Peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla.
• Peňažný príspevok na úpravu osobného motorového vozidla.

Preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP) a parkovací preukaz slúžia na uplatnenie zliav a výhod. O príspevok je potrebné písomne požiadať.

Mnohí rodičia sa stretávajú s podobnými situáciami, keď ich deti nepožičiavajú. Dôležité je vedieť, že nie ste sami a že existujú rôzne prístupy, ktoré môžete vyskúšať. Príklad z praxe: "Môj syn mal tiež problém s požičiavaním hračiek, keď mal štyri roky. Skúšala som rôzne metódy, ale najviac pomohlo, keď som mu vysvetlila, ako sa cíti kamarát, ktorému nechce požičať hračku. Postupne sa naučil zdieľať a teraz s tým nemá žiadny problém," hovorí mama štvorročného chlapca.

Názor odborníka: "Je dôležité si uvedomiť, že deti v predškolskom veku sa ešte len učia sociálnym zručnostiam. Preto je potrebné pristupovať k nim s trpezlivosťou a pochopením. Dôležité je tiež modelovať správne správanie a poskytovať deťom príležitosti na interakciu s inými deťmi," hovorí detská psychologička.

Konflikty na ihrisku sú bežnou súčasťou detského života. Je dôležité naučiť deti, ako ich riešiť konštruktívne. V prípade, že dieťa udrie iné dieťa, je dôležité rázne zasiahnuť a vysvetliť mu, že bitka nie je riešením.

V Montessori prostredí sa deti odmalička učia trpezlivosti. Hrať sa môžu iba s tým, čo je voľné. Keď si niečo zoberú, môžu sa s tým hrať tak dlho, ako chcú. Z každej pomôcky existuje v Montessori prostredí iba jeden kus. Je to tak zámerne. Aby deťom boli vzácne. Aby sa museli učiť niekedy si na ne počkať a trénovať tak trpezlivosť. Čiže neučíme deti deliť sa o veci, učíme ich počkať si, kým sa daná vec uvoľní.

Rešpektujeme aj detské právo rozhodovať o veciach, ktoré im patria. Aj my dospelí totiž máme veci, ktoré nepožičiavame, pretože ich považujeme za osobné, intímne, vzácne. Znamená to samozrejme, že deti učíme aj pracovať s frustráciou a sklamaním. Lebo aj také sa musia naučiť.

Niekedy totiž požadujeme po deťoch také veci, že je to až absurdné. Párkrát sa mi napríklad stalo, že moje dieťa sa s niečím hralo, prišlo k nemu cudzie dieťa a chcelo tú hračku. Keď ju moje dieťa odmietlo dať, mamina druhého dieťaťa situáciu okomentovala v štýle: „Je to lakomec. (prípadne ZLÝ CHLAPEC) Asi sa nenaučil, že je slušné sa podeliť.“

Čo to učí naše deti, ak si môžu hocičo od hocikoho vypýtať a očakávať, že im to bezodkladne dá?

Ak sa často pohybujete v materských centrách, na ihriskách, či iných miestach s vysokou koncentráciou malých detí, tak ako ja, konflikty o hračky môžete pozorovať v podstate neustále. Ak máte doma dvoch alebo viac súrodencov s malým vekovým rozdielom, majetníckym hádkam sa takisto nevyhnete. Ako sa k takýmto sporom postaviť?

1. Učiť dieťa počkať, kým príde na neho rad.

2. Učiť dieťa nebrať iným veci z rúk.

3. Ísť príkladom.

4. Byť hovorcom svojho dieťaťa, pokiaľ dieťa ešte nie je schopné dohodnúť sa.

5. Učiť dieťa byť asertívne, keď už komunikovať vie.

6. V domácom prostredí sa pripraviť na návštevy dopredu.

7. Dohodnúť si limity.

8. Súrodencom nastaviť pravidlá a neriešiť spory.

tags: #4 #rocne #dieta #nepoziciava