V živote každého rodiča existujú míľniky, ktoré sú vnímané ako „veľké víťazstvá“. Prvý úsmev, prvé pretočenie, prvé kroky a, samozrejme, moment, keď dieťa začne vnímať svet z vertikálnej perspektívy - teda keď sa posadí.
V dnešnej dobe orientovanej na výkon však často podliehame tlaku okolia alebo porovnávaniu v tabuľkách. Pravdou však je, že predčasné a pasívne posadzovanie je jedným z najväčších prehreškov, ktorých sa môžeme na vývoji detskej chrbtice dopustiť.
Sedenie je mimoriadna poloha a medzník vo vývine dieťaťa. Od tejto chvíle sa pre dieťa začína život so vzpriamenou chrbticou. U väčšiny bábätiek v období 7. - 9. mesiaca roka môžeme vidieť snahu pozorovať svet z polohy sedu.
Vie sa vaše dieťa posadiť?
Pri tejto otázke sa zvyknem venovať sedu trochu obšírnejšie. Poloha sedu je pre dieťa prirodzená a veľmi výhodná. Preto sa milujúci rodičia snažia dieťatku „pomôcť“ naučiť ho sedieť. Často ho obložia vankúšmi, aby si pri páde neublížilo. Asi z tónu mojich slov cítite, že toto nie je práve to, čo by som odporúčala.
Rodičom k tejto problematike najskôr poviem toto: Dieťa má zvládnutý sed vtedy, keď sa vie posadiť samé. Rovnako ako pri otáčaní sa z chrbta na bruško a z bruška na chrbát je nám práve ten proces zmeny polohy veľmi jasný, u sedu tento proces nepovažujeme vo všeobecnosti za taký dôležitý. Možno aj pediatri sa skôr spýtajú: „Vaše dieťatko už sedí?“ a nie „Vie sa vaše dieťatko už posadiť?“
Nezávislý sed - zvládne to samé
Keď hovoríme, že dieťa vie nezávisle alebo samostatne sedieť, neznamená to, že sa udrží v polohe sedu, ale že sa vie do polohy sedu dostať samé. Ak je dieťa zvyknuté, že ho posadíme, celý proces spočíva v tom, že si to vypýta (zakričí) a my ho zdvihneme z polohy na brušku alebo z chrbta a posadíme ho. To, že sa posadí, závisí od nás.
Musí trénovať
Ak dieťa rieši posadenie samé (nezávislý sed), musí trénovať otáčanie z chrbta na bruško a naopak balansovanie na boku a následné odtlačenie od spodnej ruky postupne až do sedu. Niektoré deti sa do sedu dostanú z polohy na brušku, kedy sa zdvihnú do polohy na štyroch a potom vychyľujú panvu do strany. Keď sa panva dostane na zem, postupne sa odtlačia rukami (vyručkujú) do sedu. Tento proces posadenia trvá deťom týždeň, dva, tri…, a deti sa v ňom opierajú a odtláčajú od rúk, čo znamená neustále posilňovanie hrudnej chrbtice prostredníctvom rúk. Tiež rovnovážny systém sa postupne adaptuje na vertikalizáciu hlavy spolu s chrbticou cez šikmé polohy. Hľadajú si vertikálnu polohu sami v súlade so zrelosťou neurosvalového systému.
Keď vedia sedieť, vedia aj padať
Deti, ktoré sa posadia samé, si trénujú aj tzv. ochranné reakcie - reflexné pohyby, ktoré zabezpečujú rovnováhu. Vidíme ich vtedy, ak sa dieťa zachytí rukou, keď stratí rovnováhu. Deti, ktoré sa posadia samé, vedia padať - vedia sa zachytiť.
Ako sa vyvíja sed u detí, ktoré posadíme my?
Keďže dieťa nemá oporu v rukách, snaží sa orientovať do vertikály iba hlavou. To riešia tzv. vzpriamovacie reakcie, ktoré sú v tomto prípade extrémne stimulované. Na druhej strane nie sú dostatočne stimulované ochranné reakcie, ktoré sa podnecujú najmä v šikmých polohách. To, že dieťa nemôže využívať oporu rúk, kompenzuje zvýšeným tonusom v driekovej chrbtici. To síce nevidíme, ale v ďalších rokoch to môže priniesť dieťaťu problémy s držaním tela vo forme ochabnutia svalov okolo hrudnej chrbtice a príliš veľké napätie v panve a krížovej chrbtici.
To, že dieťa posadíme, má niekoľko možných negatívnych dôsledkov. Jedným z nich je to, že posadené dieťa sedí a sedí a nevie sa zo sedu dostať do inej polohy. Často rodičia volajú, že ich 8 mesačné dieťa sa nehýbe v priestore, ale už dva mesiace sedí. Keď sa stretneme, vidím, že dieťa sedí vystreto ako svieca, pekne sa hrá s hračkou až dovtedy, kým mu nevypadne. Potom skúša, či ju náhodou nedočiahne. Ak nie, kričí na rodičov, hnevá sa, alebo volá na rodičov, aby mu ju podali. Často rodičia aj cítia, že dieťatko by sa chcelo vybrať do priestoru samé, ale nevedia mu pomôcť. Niektorí ho postavia a chodia s ním za ruky.
Sed ako súčasť pohybového kontinua
Sed, akokoľvek je mimoriadny, je pre dieťa iba jednou z polôh, cez ktorú sa postupne dostáva vyššie alebo nižšie v priestore. To znamená, že táto samotná poloha má pre dieťa zmysel iba vo vzťahu k tomu, odkiaľ sa do nej dostalo (to bol ľah) a kam sa z neho môže vybrať (to je plazenie alebo lozenie po štyroch).
Ako môžeme pomôcť dieťatku, ktoré iba sedí?
Tento proces má dve fázy:
- Prenášanie váhy v sede
- Samostatné posadenie z ľahu, cez polohu na boku.
Obe fázy by sme mali precvičovať súčasne.
Prenášanie váhy v sede a následný pohyb zo sedu
Principiálne musíme dieťaťu pomôcť naučiť sa prenášať váhu z jednej sedacej kosti na druhú - vychyľovať sa. Pritom sa musí naučiť opierať o ruku, aby zachytilo svoju váhu. Toto prenesenie váhy však musíme robiť veľmi citlivo, aby sa dieťa nezľaklo resp. aby sa následkom vychýlenia neaktivizoval úľakový reflex. Vhodné je si sadnúť s nohami mierne roznoženými a dieťatko si dať pred seba tak, aby vaše nohy vytvárali malú ochranu - „múrik“.
Položte obľúbenú hračku dieťaťa na svoju nohu (napríklad pravú). Dieťa za hračkou otočí hlavu a zoberie si ju. Chvíľu sa hrajte tak, že kladiete hračku stále na rovnakú nohu. Ak toto ide dieťatku ľahko, môžete dať hračku na zem, za vašu pravú nohu. Na to, aby dieťatko hračku uchopilo, potrebuje sa oveľa viac v pretočení predkloniť. A to môže byť znepokojujúce, nakoľko sa musí vychýliť zo svojej stabilnej polohy. Ale tým, že sa pri natiahnutí oprie pásom o vašu nohu, nájde potrebnú oporu. Tiež si začne postupne opierať ruky o vašu nohu a snažiť sa pretočiť bruškom na ňu, aby mohlo dočiahnuť hračku.
Tento proces môže byť u niektorých detí veľmi rýchly a u iných môže trvať dlhšie. Buďte trpezliví! Ak sa dieťaťu darí, po chvíľke hry môžeme hračku preložiť z boku opäť do stredu. Najlepšie je, ak dieťa sleduje pohyb hračky. Tu nám môže pomôcť napr. hračka, ktorá hrká. Pozorujeme, ako dieťa rieši návrat z polohy cez našu nohu za hračkou späť do stredu. Ak v jednom alebo druhom smere má dieťa problém pohyb dokončiť, jemne ho chytíme za panvu a pomôžeme mu panvu dotočiť. Táto situácia pomáha dieťaťu orientovať sa v prechádzaní z polohy sedu do polohy cez nohu, čo je vlastne podoprená poloha na štyroch. Je dôležité, aby sme dieťa podopierali v oblasti pása. Tento spôsob bude neskôr dieťa využívať aj samé na prechod zo sedu na štyri a zo štyroch späť do sedu. Toto cvičenie podporuje prirodzený proces vývinu samostatného sedu.
Materiál pripravila Mgr. art Anna Sedlačková ArtD., občianske združenie Babyfit, www.babyfit.sk. Seriál článkov Anky Sedláčkovej o psychomotorickom vývine v prvom roku života: Šestonedelie - obdobie vylaďovania, Prvé tri mesiace, Prvé tri mesiace - pohyb a poloha, Obdobie 4. - 6. mesiaca - najharmonickejšie v 1. roku bábätka, Obdobie 4. - 6. mesiaca - pretáčanie z bruška na chrbátik, Obdobie 4. - 6. mesiaca - dieťatko by malo byť v polohe na brušku spokojné a aktívne, Obdobie 4. - 6. mesiaca - hračky a hry, Keď bábätku nejde pretáčať sa z chrbátika na bruško, 7 - 9. mesačné bábätko: plazenie, 7 - 9. mesačné bábätko: lezenie, 7 - 9. Mgr.
Psychomotorický vývin dieťaťa
Psychomotorický vývin je komplexný a predurčený ontogenetický rozvoj dieťaťa, ktorý je daný genetickými predpokladmi. Ontogenéza je definovaná ako individuálny vývin organizmu od oplodneného vajíčka až po smrť, tiež zvaný „základný plán“. Okrem dedičnosti na nás vplývajú aj iné faktory, konkrétne výchova, prostredie a vlastná aktivita dieťaťa. Dieťa prirodzene prechádza rôznymi fázami vývoja pohybu a psychiky, počas ktorých nadobúda rôzne zručnosti, aby mohlo časom fungovať samostatne. Sedenie je jednou z nich a je na mieste zdôrazniť, že pohyb sa u dieťaťa rozvíja prirodzene, nie je nutné dieťa vyslovene učiť, ako sedieť alebo chodiť. Avšak je dobré dieťa stimulovať správnym spôsobom, ktorý jeho vývin podporí, alebo v prípade, že vývin nenapreduje spôsobom, akým by mal, ho možno mierne korigovať.
Vývoj pohybu u dieťaťa
Vývoj dieťaťa v ideálnom prípade vyzerá nasledovne:
- 2-3 mesiace: Dieťa leží na bruchu a začína dvíhať hlavičku.
- 3-5 mesiacov: Dieťa dvíha hlavu, opiera sa o ruky a začína sa pretáčať.
Kedy môže bábätko začať sedieť?
Deti začínajú samostatne sedieť približne medzi 6. až 9. mesiacom, pričom najviac detí začne sedieť v 8. mesiaci. Je však dôležité brať do úvahy individuálne rozdiely, ktoré môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, napríklad svalovým napätím či vonkajšími stimulmi. Rodičia si často myslia, že dieťa už môže sedieť vtedy, keď začne reagovať na podávané prsty tým, že sa snaží zdvihnúť do sedu. Tu treba však postupovať opatrne, pretože to ešte nemusí znamenať, že svalstvo dieťaťa je už dostatočne vyvinuté a pripravené na sedenie. Sila chrbtových svalov sa vyvíja postupne, preto je dôležité rešpektovať prirodzený vývoj dieťaťa a jeho pohybové schopnosti. Deti zvyčajne pred sedením najprv lezú. Sedenie je až vrcholným bodom ich pohybového vývoja, pričom nevstávajú do sedu priamo z ležania na chrbte, ale cez ležanie na brušku a postupné otáčanie do bokov.
Samostatné sedenie vs. pasívne sedenie
Nemýľte si samostatné sedenie s pasívnym. Samostatným sedom sa rozhodne nemyslí to, keď rodičia dajú svoje dieťa do chodítka alebo ho oprú o roh postele. Deti začnú sedieť samostatne vtedy, keď sú schopné dostať sa do sedu svojpomocne, vo voľnom priestore, a to buď cez prechod z kľaku alebo z ležiacej pozície na brušku. Dieťa spočiatku sedí s ohnutým chrbtom, vykazuje známky nestability a môže z tejto pozície aj padať. Ale toto štádium by malo trvať len približne 2 týždne. Po tomto období by malo dieťa získať potrebnú stabilitu a sedieť už vzpriamenejšie.
Ako vyzerá ideálny sed dieťaťa?
Ideálny sed dieťaťa by mal spĺňať nasledovné kritériá:
- Pozícia nôh: Nohy by mali byť pohodlne natiahnuté pred sebou, bez známok napätia.
- Umiestnenie ramien: Ramená by mali visieť uvoľnene, smerom dolu od uší, bez zdvíhania alebo napínania.
- Držanie krku a hlavy: Krk by malo dieťatko držať rovno, bez toho, aby predsúvalo hlavu dopredu. Ideálny postoj znamená, že uši sú v rovnakej línii s ramenami a brada nie je vystrčená.
Ako dopomôcť bábätku v sedení?
Kľúčom k podpore prirodzeného vývoja bábätka je nielen sústredená pozornosť, ale aj tvorba prostredia, ktoré je prívetivé pre dieťa. Aktívne môžete podporiť vaše dieťatko vo vývoji sedenia tým, že ho budete často ukladať na bruško. Tento spôsob posilní svaly hlavy, ramien, krku a chrbta dieťaťa. Pomôcť mu môžeme aj tak, že pri krátkych prechádzkach zmeníte chrbtovú opierku kočíka na 45 stupňový uhol, aby dieťatko videlo von z kočíka. Nenechávajte to však takto dlho.
Ako dieťaťu neublížiť?
Nenechávajte dieťa sedieť príliš dlho v sedačkách, v kočíkoch alebo opreté o gauč. Doba, počas ktorej dieťa sedí, by mala byť regulovaná podľa jeho fyzickej kondície a vývoja trupových svalov. Nie je vhodné urýchľovať jednotlivé fázy pohybového vývoja dieťaťa. Nemali by ste ho stavať na nohy príliš skoro, ale zároveň by ste mu nemali brániť v spontánnych aktivitách. Dieťa v tomto veku môžete tiež ohroziť prudkým natriasaním alebo vyhadzovaním do vzduchu počas hrania.
Čo v prípade, že dieťa stále nesedí, aj keď by už malo?
Nemusíte sa obávať, ak vaše dieťa už má viac ako 9 mesiacov a stále nesedí. Psychomotorický vývin je fascinujúci a individuálny proces. Približne do druhého roku života existuje relatívne široká škála toho, čo sa považuje za normálny vývin. Niektoré deti sa vyvíjajú rýchlejšie a začnú sedieť skôr, zatiaľ čo iné to čaká neskôr, čo však neznamená, že by s nimi bolo niečo zle. Pravdepodobne potrebujú len viac času na posilnenie a koordináciu svojich svalových skupín, ako aj na rozvoj mozgových centier, ktoré ovplyvňujú vývin pohybu. Ak si však chcete byť 100% istí, že vaše dieťatko sa vyvíja správne, poraďte sa s pediatrom.
Často kladené otázky a rady od mamičiek
Ak dieťatko dobre napreduje v psychomotorickom vývine (čo sleduje váš pediater na pravidelných poradniach), obvykle si samo sadne niekedy medzi 6. a 9. mesiacom, väčšina detí okolo 8. mesiaca. Mohli by sme povedať, že dieťa zvládne samostatný sed, keď je pripravené jeho svalstvo krku a chrbta - je dosť pevné na to, aby sa dieťa do tejto polohy dostalo a zotrvalo v nej nejaký čas. Vývin samostatného sedenia si vyžaduje niekoľko mesiacov tvrdej práce dieťatka a my ako rodičia by sme mu mali vytvárať vhodné podmienky. Nie však tým, že ho do sedu budeme dávať my, ale že dieťa bude môcť tráviť čas na rovnej podložke, trénovať svoje ruky, nohy, brušné i chrbtové svalstvo, aby sa jedného dňa samo dostalo do sedu. Obvykle to urobí z polohy na brušku alebo z polohy na štyroch. Pričasto sa však stretávame so zastaralým názorom, že v 6. mesiaci by už každé dieťa malo vedieť sedieť. Z hľadiska vývinu chrbtového svalstva a celkového vývinu chrbtice je požiadavka, aby dieťa sedelo v 6. mesiaci nereálna.
Sedenie je významný pokrok v motorickom vývine dieťaťa. Je akoby vyvrcholením vývinu. Väčšina detí najskôr lezie a keď si lezením dostatočne spevnia chrbtové svalstvo, začínajú sedieť. Deti si obvykle sadnú z polohy na štyroch, nikdy nie z ľahu na chrbte, ako si sadáme my dospelí. Pasívny sed ničí chrbát, môže zapríčiniť skoliózu. Dieťa sa pri pasívnom sedení hrbí, predsúva hlavičku a preťažuje tak drobné kĺby na chrbtici, väzy a svaly pozdĺž celej chrbtice. Kostný i väzivový systéme dieťaťa je veľmi mäkký a ľahko sa poškodí vplyvom nadmerného tlaku či ťahu. Ak dieťa posadíte predčasne, jeho hlava je napr. Veľa pasívne posadzovaných detí nelozí alebo len veľmi krátko. Sed je cieľ celého vývoja a lezenie je cesta k nemu. Ak ste dieťa posadili predčasne, posadili ste ho „do cieľa“. Okrem toho, že ničí sa chrbát, môže sa zablokovať psychomotorický vývin. Odborníci upozorňujú, že ak si dieťa sadne zo zvýšenej polohy - napr. pri sede v autosedačke či polohovacom lehátku, alebo v kočiari, ide tiež o pasívny sed. V prvom rade, necháme dieťa sadnúť si samé, neurýchľujeme jeho vývin a neposadíme ho skôr, než je na tento míľnik vo svojom vývine pripravené ono samo. Na začiatku je aj vzpriamený sed „nedokonalý“ - dieťa má ohnutý chrbátik, je nestabilné a občas spadne. Toto obdobie by však malo trvať cca 2 týždne a potom už by dieťatko malo sedieť vzpriamene. Ak uvidíte, že vaše dieťatko vie v sede zodvihnúť obe ruky nad horizontálu - teda napr. Pamätajte, že žiadny stupeň vo vývine pohybu vášho dieťaťa by ste nemali urýchľovať.
5 tipov, ako naučiť dieťa samostatne sedieť (vrátane toho, kedy sa bábätká posadia)
Ako naučiť dieťa sedieť za stolom?
Ak začnete dieťa učiť sedieť za stolom pri jedení od samého začiatku, nebudete s tým mať žiadny problém. Niekedy môže vzniknúť problém v prípade, ak dieťa trávi čas aj inde - napríklad u babičiek, ktoré sú schopné kŕmiť aj deti v predškolskom veku a dovolia im jesť polievku v obývačke pri pustenom televízore. Nie je to síce najväčšia katastrofa, no ak chcete, aby dieťa vždy stolovalo pekne pri stole, odporúča sa dodržiavať nastavené pravidlá bez ohľadu na to, kde a s kým dieťa práve je.
Stolička na kŕmenie
Prvým míľnikom v živote dieťaťa na ceste za stolovaním je pobyt v klasickej detskej stoličke na kŕmenie s pultíkom, čo býva približne už pred dovŕšením prvého roka života - niekedy aj skôr, keď už dokáže samé aktívne sedieť. Takáto detská stolička by mala byť umiestnená v blízkosti jedálne alebo iného miesta, kde sa ako rodina stretávate pri jedle. Čo najskôr motivujte dieťa jesť samé - je jedno, či to bude rukami alebo lyžicou a či bude jedlo úplne všade okolo, len nie v jeho brušku. Za veľmi krátku dobu sa to dieťa naučí a vám odpadne starosť s kŕmením.
Vlastný stôl a stolička
Detský stôl a stoličku dokáže dieťa „používať“ približne od 1 až 1,5 roka. Výška sedadla detskej stoličky býva spravidla medzi 25 a 30 cm nad zemou a výška stola okolo 45-50 cm. Rozprávkový dizajn mnohých takýchto stolíkov deti motivuje tráviť pri ňom čo najviac času a navyše si za ním môžu aj kresliť alebo sa inak hrať. Trvajte na tom, aby dieťa jedlo vždy oblečené, nie nahé alebo v pyžame.
Jedávajte spoločne
V dnešnej uponáhľanej spoločnosti už nie je také bežné, že rodina stoluje spoločne pri každom jedle, či nebodaj ani každý deň. Je zázrak, ak sa všetci stretnú pri jedle aspoň počas nedeľného obeda. Ak je to vo vašich silách a nebráni vám v tom napríklad práca na smeny, pokúste sa aspoň večerať všetci spolu pri jednom stole. Nezakazujte deťom rozprávať (iba s plnou pusou) a naučte ich tento čas vnímať ako rodinnú pohodu. Zapálené sviečky alebo jemne pustená hudba im dokáže tento zážitok spríjemniť.
Pri jedle sa vyhnite televízoru
Niekedy je to nevyhnutné a každý jeden rodič pozná tú tajnú zbraň, ktorá donúti dieťa niečo zjesť. Samozrejme máme na mysli pustený televízor.
