Nárast sociálno-patologických javov na Slovensku u dospelých v transformačnom období sa prejavil aj v náraste problémového správania detí a mládeže. V základných a stredných školách narastá agresívne správanie, vrátane šikanovania a kyberšikanovania. Agresívne správanie je jednoznačne sociálno-patologickým javom, ktorý je komplexný a multikauzálny. Závažným problémom sa v súčasnosti stáva nárast agresívneho správania žiakov. Agresívne správanie žiakov základných a stredných škôl môže vyústiť až do páchania trestnej činnosti. Takéto konanie je stále odvážnejšie a aj brutálnejšie.
Agresívne správanie v školskom prostredí má niekoľko charakteristických znakov: nerešpektovanie noriem školy, školských pravidiel, školského poriadku (nedodržiavanie dochádzky, neospravedlnené hodiny, neplnenie si školských povinností), narušené vzťahy vo vzťahu ku spolužiakom (krádeže, ničenie vecí, vysmievanie, zosmiešňovanie, ponižovanie, šikanovanie), nevhodné správanie nasmerované voči učiteľovi (nerešpektovanie, opakované provokovanie, negativizmus, v krajnom prípade aj priama agresia), nevhodné správanie viazané na teritórium školy (ničenie vecí, majetku školy, vandalizmus). Agresia môže byť verbálna aj fyzická, priama aj nepriama. Druhom agresie je aj šikanovanie.
Celospoločenské zmeny spôsobili nárast rôznych sociálno-patologických javov, a tým aj nárast problémov v správaní detí a mládeže. Ďalším významným aspektom je aj celkový postoj verejnosti ku vzdelaniu a status učiteľskej profesie. Závažné sú aj zistenia, ktoré sa týkajú vzťahov medzi žiakmi a učiteľmi.
Príčiny agresívneho správania
Vznik a nárast agresívneho správania determinujú dva druhy faktorov - vnútorné a vonkajšie. Vnútorné faktory sú charakteristické tým, že sú určované človekom samotným, genetikou, jeho povahou alebo správaním. Medzi vonkajšie faktory patria napr. vplyvy rodiny, školy, vrstovníckej skupiny a v súčasnosti sa rozšíril vplyv masovokomunikačných prostriedkov.
Vnútorné faktory
Rizikovým faktorom je dráždivosť, impulzivita, potreba vyhľadávať vzrušenie. Ďalej je to znížené prežívanie úzkosti, menšia citlivosť k spätnej väzbe, resp. nezávislosť na pozitívnom hodnotení, teda ľahostajnosť k odozve. Môže ísť napríklad o úraz hlavy, ochorenie mozgu a podobne. Narušená štruktúra CNS sa prejavuje emočnou labilitou, impulzivitou a nižšou schopnosťou sebaovládania.
Vonkajšie faktory
Rodina
Významným a špecifickým činiteľom socializácie dieťaťa je rodina. Rodina dáva dieťaťu prvé, a preto už veľmi silné skúsenosti do ďalšieho života. Ukazuje mu, ako sa k sebe ľudia správajú, či spolupracujú a pomáhajú si, ako reagujú, keď sa im niečo nedarí. Dieťa sleduje názory, postoje i hodnoty matky aj otca, zisťuje, čo je úlohou muža a ženy. Rodina odovzdáva základný model sociálnej interakcie a komunikácie v malej sociálnej skupine. Zaraďuje dieťa do určitého spôsobu života, učí ho sociálnym požiadavkám a normám. Rodina a jej citové zázemie sú pre vývoj dieťaťa nezastupiteľné. Kladné, vrelé citové vzťahy v rodine uľahčujú vytvorenie kladného vzťahu k ľuďom. Z faktorov rodinného prostredia môžu negatívne ovplyvniť ich správanie najmä zlé materiálno-ekonomické podmienky, narušená štruktúra rodiny a zlá rodinná výchova. Za zlou rodinnou výchovou môže stáť napríklad autoritatívna, ctižiadostivá, zanedbaná, rozvrátená rodina, ktorá pestuje u dieťaťa zlé vlastnosti, narúša jeho psychický stav, správanie aj návyky. V škole reagujú tieto deti obyčajne prudšie na svoj neúspech ako deti z rodín so správnou výchovou. Tieto konfliktné situácie ešte zvyšujú citové napätie a narúšajú jeho správanie tak, že sa môže prejaviť agresívne. Celý rad výskumov potvrdzuje, že deti vyrastajúce v rodinách, kde je medzi rodičmi mnoho otvorených konfliktov, majú väčší sklon k negatívnemu správaniu ako deti vyrastajúce v pokojnom rodinnom prostredí.
Škola
Škola je druhým najdôležitejším činiteľom, ktorý vplýva na dieťa. Škola je miestom komunikácie medzi žiakmi samotnými na jednej strane a medzi žiakom a učiteľom na druhej strane. Vytvárajú sa tu formálne i neformálne vzťahy. Na žiaka sú kladené aj určité povinnosti, ktoré musí vykonávať bez ohľadu na to, či sa mu chce, alebo nie. Značný vplyv na dieťa má aj samotná trieda. Mladý človek sa tu učí uplatniť sa v skupine rovesníkov, získava určité postavenie na základe svojich schopností, talentu alebo silu osobnosti. Buduje si vzťahy s ostatnými spolužiakmi, ale aj s učiteľmi, učí sa akceptovať vyššiu autoritu, teda učiteľa. Učiteľ približuje žiakom normy a hodnoty danej spoločnosti. Škola môže mať na žiaka aj negatívne vplyvy v rámci interakcie so spolužiakmi a pedagógmi. Zo strany pedagógov ide hlavne o subjektívne pripisovanie určitých vlastností, vo väčšine prípadov negatívnych. Jav je známy aj pod názvom „nálepkovanie“. To, či je niekto dobrý alebo zlý žiak, niekedy závisí skôr od prístupu učiteľa k nemu ako od jeho nadania a usilovnosti. Žiakovi, ktorého považujú pedagógovia za dobrého, sú ochotní viac tolerovať isté priestupky ako tomu, ktorý je zaradený medzi zlých žiakov. Ak sa dieťaťu dlhší čas nedarí, učiteľ ho začne považovať za lenivého, hlúpeho. Podľa tejto „nálepky“ k nemu pristupuje aj naďalej.
Vrstovnícka skupina
Mladí ľudia sa často združujú do menších skupín, čím si napĺňajú potrebu združovania sa. Vzťahy k rovesníkom začínajú byť prežívané ako najdôležitejšie a sú veľmi intenzívne. Individuálne rozdiely v nich bývajú väčšinou povrchné, krátkodobé a často sa menia. Začlenením sa do skupiny vyjadrujú mladí ľudia potrebu osamostatňovať sa, dostať sa spod vplyvu dospelých, hlavne rodičov. Každá skupina má svoje hodnoty, normy a špecifické formy správania, ktorým sa členovia prispôsobujú. Najprísnejším trestom je vylúčenie zo skupiny. Pre dieťa vyrastajúce v dysfunkčnej rodine je rovesnícka skupina dôležitejšia ako pre tých, ktorí pochádzajú z rodín, kde sa im napĺňajú všetky potreby. Je veľmi dôležité, aby rodičia sledovali, s kým sa ich dieťa stretáva, a pri výbere partie ich nenásilnou formou usmerňovali. Tiež by im nemalo byť ľahostajné, ako ich dieťa trávi voľný čas. Niektoré partie sa ku kriminálnej činnosti dostanú tak, že trávia čas v herniach a na diskotékach a vzápätí im na tento spôsob života nestačí vreckové od rodičov, riešia to drobnými krádežami, ktoré môžu prerastať až do organizovaných, plánovaných akcií.
Masovokomunikačné prostriedky a médiá
Výrazný vplyv na socializáciu mládeže majú aj masovokomunikačné prostriedky. Médiá ponúkajú deťom veľké množstvo vedomostí, informácií a zábavy. Na druhej strane však majú v značnej miere negatívny vplyv tým, že: vedú k pasivite a konzumnému spôsobu života, znižujú tvorivosť a predstavivosť, neumožňujú únik do sveta fantázie, znižujú možnosť vzájomných kontaktov s okolím, podnecujú vznik citového otupenia, znižujú schopnosť koncentrácie a pozornosti, vedú k preferovaniu povrchných hodnôt, umožňujú preberanie agresívnych modelov správania. Čoraz viac času mladí ľudia trávia trávia pri počítači, často na úkor svojich študijných povinností a kontaktu s reálnym svetom. Filmy, hudba, hry majú veľmi sugestívny účinok. Ľahko sa nechávajú vtiahnuť do deja, zabúdajú na realitu a prežívajú dobrodružstvá so svojimi hrdinami, s ktorými sa stotožňujú. Väčšina z nich sú akční hrdinovia, ktorí víťazia silou a agresívnym správaním. Filmy ponúkajú veľa násilia, vyvolávajú pocit strachu a ohrozenia. Pri častom sledovaní násilníckych scén môžu spôsobiť nervozitu, nespavosť, citové otupenie voči násilným podnetom a pod. Je to spôsob obrany, ktorá sa neskôr môže preniesť do reálneho života. Človek bude reagovať naučeným spôsobom aj na skutočné násilie. Považuje ho za normálne správanie, s ktorým sa bežne stretáva. Nadmerný príjem negatívnych informácií a nevhodných vzorov správania môže značne ovplyvniť vývoj hodnotovej orientácie mladého človeka. Prirodzená potreba dieťaťa s niekým sa identifikovať je vďaka obrazovke často modifikovaná násilím fyzickej aj psychickej povahy, verbálnymi útokmi, agresívnymi scénami skrytej formy násilia. Agresia v televíznom programe môže slúžiť ako vzor hodný napodobnenia. Imitácia pozorovaného nového agresívneho správania sa u dieťaťa niekedy stane súčasťou kognitívnej výbavy, ktorá je pripravená na použitie aj keď vzor nie je prítomný. Deti často napodobňujú prvky bojového umenia alebo dokonca veľmi bizarné spôsoby násilia.
Agresivita v škole sa rozvíjajú prvé priateľstvá. Dieťa má silnú potrebu patriť do nejakej skupiny vrstovníkov. Prostredníctvom konfrontácie s inými deťmi získava v triede určitú pozíciu. Môže patriť k obľúbeným, odmietaným, prehliadaným, kontroverzným alebo aj priemerným deťom. Ak sa uňho objaví agresivita, môže to súvisieť aj s tým, aké vzťahy má s inými deťmi. Napríklad odmietané deti svojimi vlastnosťami a správaním obťažujú ostatných. Môžu byť konfliktné alebo sa správajú odlišne od sociálnej normy. Trieda ich nechce prijať a dáva im najavo svoj negatívny postoj. Odmietané deti reagujú často nepriamou agresiou. Kontroverzné deti sú mnohými deťmi obľúbené, ale mnohými aj neobľúbené. Často sa správajú tiež agresívne. Agresívnym správaním sa snažia získať lepšie postavenie v triede. Napríklad aj neprospievanie dieťaťa v škole môže viesť k agresivite. Dieťa takýmto spôsobom reaguje na sklamania, frustráciu, hnev na seba aj na iných, že sa mu nedarí. V pozadí môžu byť slabšie rozvinuté schopnosti alebo poruchy učenia, ktoré bránia dieťaťu v tom, aby podávalo lepší výkon.
V puberte prebieha veľká zmena osobnosti. Dospievajúce dieťa si vytvára svoju identitu. Odmieta autoritu dospelých, negativizmus je prejavom výraznej potreby osamostatňovania a uplatňovania vlastného názoru. Dorastajúce dieťa odvráva, odmieta plniť príkazy či požiadavky, niekedy skĺzava až do otvorene nepriateľského postoja k dospelým, a teda aj k učiteľom. Dospievajúci sa môžu správať agresívne aj preto, lebo chcú zapadnúť do skupiny vrstovníkov. Túžba byť členom určitej skupine, patriť niekam, je v tomto období zosilnená. Silnejší takto demonštrujú vlastnú silu, kým slabší môžu byť rovnako agresívni, ale len voči ešte slabším.
Prejavy agresívneho správania voči učiteľom
Závažnou skutočnosťou v súčasnosti je, že narastá agresívne správanie voči učiteľom - tak zo strany žiakov, ako aj ich rodičov. Ide o problém, ktorému sa napriek jeho závažnosti venuje iba okrajová pozornosť. Šikanovanie učiteľov je zodpovedajúce pomenovanie, pretože má s definíciou šikanovania veľa spoločného. Sporným podľa nich je bod „nadradenosť agresora“, pretože učiteľ je žiakom teoreticky vždy nadradený.
V roku 2004 u stredoškolských učiteľov realizovaný výskum. Za obeť násilia považovali učiteľa, ktorý bol jednému z násilných aktov vystavený počas posledných 30 dní najmenej raz. Najfrekventovanejšie boli verbálne negatívne prejavy - nepríjemné výroky, posmešky a nadávky čo uviedlo 129 respondentov (35,4 %), nútenie robiť niečo proti svojej vôli sa vyskytlo u 61 respondentov (16,8 %) a sociálna manipulácia u 60 učiteľov (16,5 %). V školskom roku 2007/2008 uskutočnil výskum u stredoškolských učiteľov v Českej republike J. Tomášek. Zistil, že až 43,4 % respondentov sa vo svojej kariére stretlo aspoň s jednou z foriem agresívneho správania voči sebe, čo je skoro polovica opýtaných stredoškolských učiteľov.
V školskom roku 2010/2011 sa realizoval výskum dotazníkovou metódou v stredoslovenskom regióne. Cieľom výskumu bola aj problematika agresívneho správania voči učiteľom zo strany rodičov či žiakov školy. Zisťovalo sa, či sa s ním počas svojej praxe stretli. Celkovo sa s agresívnym správaním voči sebe stretlo 237 učiteľov čiže 67,52 %. Zo zistení vyplynulo, že najrozšírenejšie sú urážky učiteľov zo strany žiakov počas vyučovania, čo uviedlo až 37,04 % učiteľov. Druhou najrozšírenejšou formou je vyhrážanie žiakov, čo uviedlo 23,08 % respondentov. Nasledovali urážky rodičov či iných príbuzných - túto možnosť označilo 22,79 % respondentov. Pri výskyte urážok učiteľa zo strany žiakov počas vyučovania sme zaznamenali minimálny rozdiel medzi učiteľmi základných (39,80 %) a učiteľmi stredných škôl (33,55 %). Zarážajúce je zistenie, že vyhrážanie žiakov uviedlo až 29,59% učiteľov základných škôl, z učiteľov stredných škôl túto možnosť označilo 14,84 % respondentov.
Z výskumu, ktorý prebiehal v podmienkach druhého stupňa ZŠ v rokoch 2010 až 2013 uviedlo 52% učiteľov, že sa s hrubou slovnou agresiou žiakov voči svojej osobe v poslednom roku nestretli, 28,8 % sa s ňou stretlo 1- až 2-krát za rok, častejší výskyt potvrdilo 19,2 % respondentov. Možno konštatovať, že agresívne správanie žiakov voči učiteľom je realitou súčasnej školskej praxe.
Aktuálnym problémom súčasnej doby sa stáva kyberšikanovanie učiteľov. Žiaci sa snažia učiteľa v kompromitujúcej situácii nahrať a zverejniť na internete. Stáva sa, že žiaci učiteľa cielene vyprovokujú a jeho reakciu zverejnia na webe. Žiakov vedie k obťažovaniu a k šikanovaniu učiteľov zábava, pocit moci, ale aj motivácia vrátiť bolesť buď ako motivácia ublížiť inej autorite na základe predchádzajúceho útlaku.
Prevencia agresívneho správania v škole
Najdôležitejším postupom školy je prevencia agresívneho správania - rozvíjanie sociálnych, emocionálnych, osobnostných zručností žiakov tak, aby z nich vyrastali zdravé osobnosti s primeraným sebavnímaním. Za agresívnymi reakciami žiakov sú často ukryté negatívne zážitky, nezrelí či ľahostajní rodičia alebo aj iné deti. Inak povedané, veľa záleží od toho, aký život dieťa žije.
Prevencii agresivity a šikanovania treba venovať náležitú pozornosť, pretože ich nárast už v podmienkach základných škôl, je evidentný - medzi žiakmi navzájom, ako aj voči učiteľom. Cieľom primárnej prevencie je vytvárať v školách podmienky pre zdravý telesný, psychický a sociálny vývin. Možno sem zaradiť napr. nové prístupy učiteľov k žiakom, ktoré kladú dôraz na otvorené a partnerské jednanie, nové efektívne formy spolupráce s rodičmi a i. Ďalej sú to preventívne programy a projekty, zamerané najmä na konštruktívne riešenie konfliktov, zvládanie záťažových situácií, rozvoj sociálnych spôsobilostí a pod.
"Prevencia sociálno-patologických javov predstavuje dlhodobý a systematický proces, v rámci ktorého musia zohrávať významnejšiu úlohu než doteraz nielen primárne výchovné inštitúcie, osobitne rodina a škola, ale aj inštitúcie výchovného poradenstva a prevencie, polície a verejnej správy."
Rola sociálneho pedagóga
Sociálny pedagóg pozná rizikové a ochranné faktory optimálneho rozvoja detí a mládeže, mal by ovplyvňovať personálny rozvoj žiakov a rozvíjať ich sociálne zručnosti. Má odborné predpoklady na vykonávanie primárnej aj sekundárnej prevencie, ako aj inej sociálno-výchovnej práce. Jeho pôsobenie v školách je už v Slovenskej republike legislatívne ukotvené. Zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch ho začlenil do kategórie odborných zamestnancov.
"Sociálny pedagóg vykonáva odborné činnosti v rámci prevencie, intervencie a poskytovania poradenstva najmä pre deti a žiakov ohrozených sociálno-patologickými javmi, zo sociálne znevýhodneného prostredia, drogovo závislých alebo inak znevýhodnených deťom a žiakom, ich zákonných zástupcov a pedagogických zamestnancov škôl a školských zariadení. Sociálny pedagóg plní úlohy sociálnej výchovy, podpory prosociálneho, etického správania, sociálno-pedagogickej diagnostiky prostredia a vzťahov, sociálno-pedagogického poradenstva, prevencie sociálno-patologických javov a reedukácie správania."
Školská prax potvrdzuje opodstatnenie funkcie školského sociálneho pedagóga, ktorá okrem iného umožňuje aj učiteľom kvalitnejšie vykonávať výchovno-vzdelávací proces. Príkladom môže byť spätná väzba riaditeľov a učiteľov na pôsobenie sociálnych pedagógov v meste Trenčín. Preventívna sociálno-výchovná práca v škole má už v Slovenskej republike legislatívne ukotvenie a tiež vymedzených aktérov. Hlavnú funkciu pri jej realizácii má zohrávať sociálny pedagóg. Profesionalizácia preventívnej sociálno-výchovnej práce v škole je nevyhnutným predpokladom zvýšenia jej efektívnosti a prevencie sociálneho ohrozenia žiakov. Na škodu veci školská prax zatiaľ ešte v plnej miere nerešpektuje školskú legislatívu a sociálny pedagóg sa v školách vyskytuje iba ojedinele.
Vyučovacie stratégie na zvládanie agresie
Učiteľ môže na vyučovaní v prípade agresívneho správania žiakov využívať postupy, metódy a techniky, ktorými sa dá predchádzať konfliktom, prípadne zastaviť nežiaduce správanie už v jeho počiatkoch. Môže použiť vtip, žart, môže zareagovať nečakane a vtipne, a tak zmierniť napätie prekonaním prekážky. Keď vzniká nepokoj, podráždenosť, konflikt, napätie v triede, môžete ho znížiť bezprostrednou zmenou hodiny.
Netlmte agresivitu, ale presmerujte ju. Každý máme istú mieru agresie vrodenú. Pomáhala nám prežiť, vyburcovať energiu k loveniu a záchrane života, dávala nám odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá odjakživa mobilizovala naše sily k dosiahnutiu určitého cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa náchádzame a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu. Je prirodzená pre všetky živé tvory, teda aj pre nás ľudí. Namiesto jej tlmenia a snahy o kompletné vymiznutie z detského charakteru, by sme sa ju naopak mali naučiť nasmerovať k pozitívnejším cieľom. Naschvál vravím my, pretože kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame.
Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti. Svet je pre neho neznáma, preto sa učí doň zapadnúť nápodobou tých, ktorí sú mu najbližší.
Netlmte ho, ale presmerujte. Ako? Odkiaľ sa berie agresivita u detí? Každý máme istú mieru agresie vrodenú, problémom sú však neadekvátne vzorce správania, ktoré sa deti učia od nás dospelých. Agresivita má veľmi negatívnu konotáciu, pripisujeme jej význam verbálneho či fyzického útoku s cieľom ublížiť človeku alebo samému sebe. Z toho dôvodu k nej pristupujeme s obavou, najmä pokiaľ sa týka detí. Chceme ju čo najrýchlejšie vymazať, utlmiť, reagujeme prehnane ak ju vidíme v akejkoľvek podobe u nášho vlastného dieťaťa. Agresivita je však prirodzená, problémom je, že ju nevyužívame v náš prospech.
Treba zmeniť pohľad na agresivitu. Agresivita nie je len negatívna emócia, ktorá nás núti konať v záchvate zlosti. Každý človek má určitú miery agresivity vrodenú. Pomáhala nám prežiť, vyburcovať energiu k loveniu a záchrane života, dávala nám odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá odjakživa mobilizovala naše sily k dosiahnutiu určitého cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa náchádzame a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu. Je prirodzená pre všetky živé tvory, teda aj pre nás ľudí. Namiesto jej tlmenia a snahy o kompletné vymiznutie z detského charakteru, by sme sa ju naopak mali naučiť nasmerovať k pozitívnejším cieľom. Naschvál vravím my, pretože kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame.
Ako reagujete vy? Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti. Svet je pre neho neznáma, preto sa učí doň zapadnúť nápodobou tých, ktorí sú mu najbližší. Pozrime sa preto na chvíľočku na svoje správanie. Zúrivo trúbime v aute v premávke na toho človeka vedľa, ktorý vyzerá, že sa učil riadiť v kuchyni. Napíšeme na sociálnej sieti komentár plný hnevu, ak sa nám nepáči čo daný človek zdieľal. Reagujeme agresívnym a verbálnym osočovaním, ak má niekto rozdielny názor než my. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste takto „stratili nervy”, prestali sa ovládať a nechal hnev vybuchnúť.
Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame. A teraz sa pozrite na situácie, ktoré ste si zapísali a odpovedzte si na otázku, kde sa hnev vzal, prečo ste ho cítili? Psychiatrička Neha Salankar vysvetľuje, že je to spôsob, akým dávame najavo hnev a nesúhlas v súvislosti s istou osobou, či frustráciu, ak nie sú naše potreby a priania splnené. Pravdou je, že vyjadriť hnev konštruktívnym a adekvátnym spôsobom vie len pramálo z nás. Hádame sa, osočujeme, ubližujeme slovami a často i fyzickým trestom. I keď dieťaťu vysvetľujeme, aké správanie je prípustné, slová sa minú účinku, ak ho nevidí u nás. Uveďme si príklad: vidíte dieťa na ihrisku, ako sa hrá na preliezkach. Je na rade, ale predbehne ho dalšie dieťa. Vaše dieťa preto začne kričať a sotí ho. Vy pribehnete, schmatnete svoje dieťa za ruku, silou ho odtiahnete preč, a kričiac, že sa ostatní nebijú, mu dáte na zadok. Uvedomujete si tú absurditu? Príkazy, tresty ani zákazy preto nie sú riešením detskej agresivity. Dieťa vníma, že máte nad ním moc, preto jediné,, čo si z tohto „výchovného” momentu vezme je, že ciele sa dosahujú silou a agresiou, najmä v prípade slabších.
Disciplinovanie detí môže byť náročné, ale existujú efektívne prístupy, ktoré môžu pomôcť zlepšiť správanie vášho dieťaťa. Stanovte jasné pravidlá a očakávania, aby vaše dieťa vedelo, čo je prijateľné správanie. Deti nemajú prirodzenú sebakontrolu, preto ich naučte vyjadrovať svoje pocity slovami a nie fyzickými prejavmi. Namiesto vyhrážok im ukážte alternatívy správania a chváľte ich, keď sa správajú správne. Dohliadajte na konflikty medzi deťmi a zakročte, ak sa situácia stáva fyzicky násilnou. Naučte svoje dieťa používať slová namiesto násilia na urovnávanie sporov. Rozptýlenie môže pomôcť, ale vyhnite sa podplácaniu. Časové limity používajte len ako poslednú možnosť a vždy buďte konzistentní vo svojom prístupe. Váš vlastný pokojný prístup môže slúžiť ako vzor pre vaše dieťa.
Agresívne správanie u detí sa môže objaviť, keď sa učia, ako zvládať silné emócie, komunikovať svoje potreby a vychádzať s ostatnými. Deti môžu reagovať agresívne, keď sa snažia vyjadriť svoje pocity hnevu alebo frustrácie. Problémové správanie má rôzne podoby. Môže zahŕňať bitie, kopanie alebo hryzenie, ťahanie za vlasy, tlačenie alebo nadávanie. Aj keď sú agresívne výbuchy u detí bežné, pochopenie možných príčin a vedomie, ako s nimi zaobchádzať, môže byť náročné. Ako rodič alebo opatrovateľ môžete zažiť rôzne pocity, keď vaše dieťa prejavuje agresiu, od prekvapenia až po pocit hanby. Je to úplne normálne. Tento článok sa zaoberá rôznymi častými príčinami, prečo deti môžu prejavovať agresívne správanie. Môžu biť, kopať alebo hrýzť, aby zistili, čo sa stane. Deti sa môžu učiť správať sa agresívne pozorovaním iných. Niekedy môžu mať rodičia názory, ktoré neúmyselne podporujú agresívne správanie, ako napríklad „Deti potrebujú vypustiť energiu a agresiu. Keď sa deti naučia používať agresívne správanie na dosiahnutie toho, čo chcú, môže byť pre nich ťažké naučiť sa lepšie spôsoby riešenia problémov.
Využívajte bežné situácie na to, aby sa vaše dieťa učilo o emóciách. Hovorte o pocitoch a uznajte ich - „Vyzeráš nahnevane. Je to preto, že si myslíš, že to nebolo spravodlivé?“. Hovorte o tom, že každý má niekedy silné emócie, ako je hnev, strach a smútok, najmä keď nemôžu mať to, čo chcú. Dajte im vedieť, že ťažké, nepríjemné pocity sú normálne a je v poriadku cítiť sa rozrušene alebo nahnevane, ale nie je v poriadku kričať alebo ubližovať niekomu. Navrhnite im, ako sa môžu upokojiť, keď sa objavia silné pocity. Keď sú všetci pokojní a uvoľnení, porozprávajte sa so svojím dieťaťom a vytvorte niekoľko jednoduchých pravidiel na spolužitie s ostatnými. Snažte sa stanoviť pravidlá v pozitívnom štýle - zamerajte sa na to, čo by mali deti robiť, namiesto toho, čo by nemali robiť. Pre malé deti ako sú predškoláci, môžu byť pravidlá formulované ako „Skúste sa rozprávať s druhým s úctou“. Pre staršie deti by pravidlá mohli byť „Buďte rešpektujúci,“ „Počúvajte ostatných,“ a „Keď sa cítite nahnevaní, zastavte sa a zhlboka dýchajte pred tým, než zareagujete.“ Deti môžu byť zmätené, keď vidia svojich rodičov robiť veci, ktoré im boli zakázané.
Riešenie náročného správania môže často vyzerať ako neustále opravovanie dieťaťa alebo nepretržité očakávanie ďalších problémov. Je však dôležité pamätať na to, že deti sa najlepšie rozvíjajú prostredníctvom pozitívnej spätnej väzby. Preto sa zamerajte na oceňovanie správania, ktoré chcete vidieť častejšie. Keď vaše dieťa prejavuje rešpekt, zdieľa alebo spolupracuje, využite príležitosť na pochvalu. Čím konkrétnejšia je vaša pochvala, tým lepšie pomáha deťom pochopiť, čo robia správne, a zvyšuje pravdepodobnosť, že toto správanie zopakujú. Napríklad, keď sa dieťa pekne rozdelí so súrodencom, môžete povedať: „Skvele si sa podelil s bratom! Som na teba hrdý.“ Keď nie sú žiadne problémy, je to tiež dobrá príležitosť hovoriť s dieťaťom o vyjadrovaní pocitov bez ubližovania ostatným.
Deti sledujú a učia sa, ako zvládať silné emócie od dôležitých dospelých vo svojom živote. Môžeme im pomôcť naučiť sa zvládať svoje emócie a riešiť problémy pokojne tým, že budeme sami modelovať toto správanie. Napríklad si predstavte, že prídete domov po náročnom dni v práci. Stále ste podráždení a vaše dieťa chce ísť do parku, ale vy na neho vybuchnete. Čo by ste mohli povedať potom? „Prepáč, že som na teba vybuchol. Mal som naozaj dlhý deň v práci a cítim sa frustrovaný, ale to nie je ospravedlnenie na to, aby som si to na tebe vybil. Dovoľ mi, aby som si na pár minút sadol s čajom a upokojil sa. Tak čo keby si si zatiaľ dokončil domácu úlohu a potom si pôjdeme napríklad zahrať na ihrisko futbal? Súhlasíš?“ Situácie ako táto nebudú vždy prebiehať hladko. Avšak každá príležitosť, keď rodič alebo opatrovateľ povie niečo podobné, pomáha naučiť ich dieťa dôležité životné zručnosti: rozpoznať svoje emócie, prevziať zodpovednosť za svoje správanie, ospravedlniť sa a napraviť veci. Toto vysiela pozitívnu správu, že je v poriadku cítiť silné emócie, a rovnako dôležité je zvládnuť ich správne.
Vyrovnávanie sa s agresívnym správaním dieťaťa môže byť skutočnou výzvou. Je v poriadku cítiť sa frustrovane alebo nahnevane. Ale rozzúriť sa alebo kričať môže situáciu ešte viac zhoršiť. Snažte sa zamerať sa na to, aby ste zostali pokojní. Vedome sa snažiť zachovať pokoj môže upokojiť situáciu a zároveň poskytnúť dieťaťu pozitívny vzor. Zhlboka sa nadýchnite a dajte si chvíľu na „reset“ predtým, než zareagujete.
Je bežné, že deti prejavujú agresívne správanie počas ich rastu a počas prechádzania vývojovými etapami. Výskumy ukazujú, že výbuchy hnevu typicky dosahujú vrchol vo veku 18 až 24 mesiacov a postupne klesajú do veku 5 rokov. V ranných rokoch deti často bijú, hryzú, kopú alebo škrabú, keď sa snažia vyjadriť pocity a ešte nemajú slová alebo schopnosti zvládnuť silné emócie pokojne. Ak máte pocit, že vaše dieťa vykazuje príliš časté alebo závažné agresívne správanie, ktoré spôsobuje problémy jemu alebo iným, je rozumné hľadať odbornú pomoc. Nie ste na to sami a existujú odborníci, ktorí vám môžu poskytnúť podporu.
Zvládanie detských záchvatov hnevu a hnevu – tipy od certifikovaného behaviorálneho analytika
