Problémy s deťmi v škôlke sú, žiaľ, realitou, s ktorou sa stretávajú učitelia aj rodičia. Situácia, keď učiteľka nezvláda dieťa, môže mať rôzne príčiny a vyžaduje si citlivý a komplexný prístup. Čo robiť, ak sa ocitnete v takejto situácii? Tento článok sa pokúsi poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku.
Príčiny problémov
Problémy v škôlke môžu mať rôzne korene.
Na strane dieťaťa:
- Ťažkosti s adaptáciou: Nástup do škôlky je pre dieťa veľká zmena a niektoré deti sa adaptujú ťažšie ako iné. Nechuť, odmietanie či strach z neznámeho môžu byť silné prekážky. Je dôležité správne pripraviť dieťa na škôlku, aby nielen adaptačný proces, ale aj následné mesiace sa na škôlku tešilo a čo najlepšie a najhladšie sa na toto zo začiatku cudzie prostredie aklimatizovalo.
- Problémy so správaním: Niektoré deti môžu mať problémy so správaním, ktoré súvisia s ich temperamentom, výchovou alebo inými faktormi.
- Emocionálne ťažkosti: Dieťa môže prežívať stres, úzkosť alebo iné emocionálne ťažkosti, ktoré sa prejavujú v jeho správaní v škôlke.
Na strane učiteľky:
- Nedostatok skúseností alebo trpezlivosti: Práca s deťmi si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a empatie. Niektorí učitelia môžu mať problém zvládať náročné situácie. Treba poriadne zvážiť, či sa ten pedagóg na takúto prácu hodí. Keď to táto učiteľka nezvládla, jej problém. Určite sa na tú prácu nehodila.
- Osobné problémy: Učiteľka môže prežívať osobné problémy, ktoré ovplyvňujú jej prácu s deťmi. Niektoré učiteľky túto prácu nezvládajú a nosia si do práce svoje rodinné problémy, potom sa navršujú na deťoch.
- Vyhorenie: Práca s deťmi môže byť veľmi náročná a učitelia sú vystavení vysokému stresu, čo môže viesť k vyhoreniu.
Deti sú známe tým, že sa často vyhovárajú na nespravodlivosť učiteľa. Či už ide o výhovorku založenú na pravde alebo nie, zlý vzťah medzi dieťaťom a dospelým človekom, ktorý s ním trávi toľko času, môže narobiť vážne škody.
Žena, ktorá dlhé roky pracovala na základnej škole, tvrdí, že je veľmi málo učiteľov, ktorí otvorene priznajú nenávisť voči žiakovi. Napriek tomu existujú aj študenti, ktorých učitelia nemajú v láske. Všímajte si tieto signály, ktoré vám napovedia, aké má vaše dieťa postavenie v triede.
Ako postupovať, ak máte podozrenie na zlý prístup učiteľa?
V prípade, že máte pocit, že učiteľka nezvláda vaše dieťa, je dôležité konať. Tu je niekoľko krokov, ktoré môžete podniknúť:
- Komunikácia s učiteľkou: Prvým krokom by mala byť otvorená a konštruktívna komunikácia s učiteľkou. Je dôležité vypočuť si jej pohľad na situáciu a pokúsiť sa pochopiť, čo sa deje. Zisťite si, kde strach pramení a s dieťaťom o všetkom hovoriť. Napríklad mu robia zle kamaráti, kričí pani učiteľka. Počúvajte dieťa pozorne, podporujte ho, dôvera, ktorú si vzájomne vybudujete, pretrvá až do obdobia školy. Oceňte úprimnosť, netrestajte a riešte problém.
- Komunikácia s riaditeľom škôlky: Ak komunikácia s učiteľkou nevedie k zlepšeniu situácie, je potrebné obrátiť sa na riaditeľa škôlky. Riaditeľ by mal byť schopný objektívne posúdiť situáciu a navrhnúť riešenie.
- Pozorovanie dieťaťa: Sledujte správanie svojho dieťaťa doma. Je smutné, úzkostlivé, odmieta chodiť do škôlky? Fyzické prejavy stresu, ako bolesti brucha, kŕče, zvracanie aj nevoľnosť, bolesti hlavy a nechuť ísť do škôlky by ste nemali nikdy podceňovať.
- Spolupráca s odborníkmi: V niektorých prípadoch môže byť potrebné vyhľadať pomoc odborníkov, ako je detský psychológ alebo pedagóg. Odborníci môžu pomôcť identifikovať príčiny problémov a navrhnúť vhodné riešenia. V nerozhodných situáciách sa môžete obrátiť na detských psychológov a vstup do predškolského zariadenia prekonzultovať.
- Zmena škôlky: Ak všetky ostatné možnosti zlyhajú, môže byť zmena škôlky jediným riešením. Ak to nejde, tak to nejde. Nebojte sa byť trpezlivý a s dieťaťom tráviť viac času, napríklad ho vyzdvihujte zo škôlky skôr, alebo ho nechajte vyzdvihnúť skôr starším a zodpovedným súrodencom, babkou, tetou, ak máte možnosť, alebo zvážte výmenu škôlky za menšiu, prípadne skúste opatrovateľku. Ak máte tú možnosť, porozprávajte sa s pani učiteľkou prípadne vyhľadajte psychologickú pomoc a nebojte sa skúsiť to o rok znova a netrápiť sa zbytočne vy ako mamička a vaše dieťa. O rok (alebo aj skôr) možno bude pripravenejšie, zrelšie a aj vy budete mať čas pracovať s dieťaťom tak, aby sa do škôlky tešilo - na hry, kamarátov aj pani učiteľky.
Ak učiteľ skutočne nemá rád vaše dieťa, nebude sa s vami chcieť rozprávať. Neviete sa s ním skontaktovať.
Fyzické tresty v škôlke
Diskusia o fyzických trestoch je veľmi citlivá. Niektorí ľudia sú presvedčení, že fyzické tresty sú v niektorých prípadoch nevyhnutné, zatiaľ čo iní ich odmietajú.
Osobne fyzické tresty ani neodsudzujem, ak som neposlúchala, tak som dostala, neubudlo zo mňa, tu som. Dnes už sa za napadnutie považuje aj to, keď pleskne človek dieťaťu jemne po zadku. Vysledkom je to, ze dieta sikanuje dospeleho, ci uz ucitela alebo rodica a to je akoze pripustne, lebo vsak je to "len dieta". Dostávať máš od rodičov a nie od kadekoho, koho to napadne. Ak bol s tým dieťaťom taký neprekonateľný problém, mali zavolať rodičov.
Je dôležité si uvedomiť, že fyzické tresty môžu mať negatívny dopad na psychický vývoj dieťaťa. Môžu viesť k strachu, úzkosti, agresivite a zhoršeniu vzťahu s dospelými.
Práva a povinnosti učiteľa
Učiteľ má právo zasiahnuť, ak dieťa ohrozuje seba alebo iných. Musí však pritom postupovať primerane a s ohľadom na vek a zrelosť dieťaťa.
Učiteľ je povinný za každých okolností zvládnuť situáciu, keď má niekto slabé nervy nech nerobí učiteľa! A čo je dnes práca učiteľa? Sedieť 4 hodiny v robote s vyloženými nohami na stole, mať voľné víkendy, sviatky, a dva mesiace voľna?
Agresívne správanie učiteľa voči dieťaťu
Ak sa učiteľ dopustí agresívneho správania voči dieťaťu, je to neakceptovateľné. V takomto prípade je potrebné okamžite konať a nahlásiť incident riaditeľovi školy alebo iným príslušným orgánom.
Určite treba riešiť situácie, kedy problémy so socializáciou nevidíte vy a ani vaše dieťa, ale vidia ich učitelia, či tréneri alebo iné deti. Môžu to byť situácie, keď dieťa ubližuje iným deťom alebo nerešpektuje trénerov, či učiteľov. Hlavne ak ide o dlhodobejšie správanie. Čo môže rodič robiť v takých prípadoch? Postarajte sa o to, aby prebehol rozhovor medzi všetkými zúčastnenými, aby každý mohol povedať, čo sa stalo z jeho pohľadu tak, aby nikto nikoho nehodnotil. Jediné, čo je možné hodnotiť, je správanie (nie Ty si, ale Ty si sa správal).
V materských školách učiteľky denne bojujú s množstvom náročných situácií. Ručičky na hodinách ukázali 08:15, keď pri dverách škôlky opakovane zvoní udychčaná mamička s plačúcim dieťaťom v náručí a stoj čo stoj sa snaží dobiť do vstupnej haly. Keď sa jej to konečne podarí a celá bez seba vbehne dnu, rýchlosťou vetra preletí bez povšimnutia okolo návlekov, v šatni prezlečie svoje uplakané dieťa a vtrhne do triedy plnej detí, kde ich už učiteľka v plnom nasadení učí, ako správne cvičiť. V tomto momente mamička ale neodchádza. Aj dnes má plnú hlavu otázok a rada by ich prekonzultovala s učiteľkou. Nijako ju nevyrušuje, že deti sa s ňou už dávno nadšene vlnia v rytme hudby. Absurdné? Možno. Mnohé učiteľky sa však práve s podobnými typmi rodičov a situáciami stretávajú pravidelne.
Opakovane si v škôlke všímam dych vyrážajúce situácie odohrávajúce sa medzi rodičmi, deťmi a učiteľmi. Nedokážem ich prehliadať, lebo som tiež učiteľkou, hoci nie v materskej škole, a sama som mamou takmer päťročného dieťaťa.
Rodičovské správanie a jeho vplyv na škôlku
Pozdrav by mal byť samozrejmosťou
Aj vy si hovoríte, že pozdrav je niečo prirodzené? Tiež som si to myslela, až kým som nebola konfrontovaná s realitou. To, že túto formulku nemá zautomatizovanú dieťa pochopím, v škôlke sa v jej používaní zdokonalí a naučí sa ju používať ako pevnú súčasť svojho života. Zarážajúce je, ak pozdrav ignorujú rodičia. Otecko alebo mamička vedúci dieťa do škôlky pristúpia k dverám triedy a z ich úst nezaznie to „samozrejmé“ - „dobré ráno, dobrý deň“! Prinajlepšom je to akési zašomranie, ktoré má pozdrav s najväčšou pravdepodobnosťou pripomínať. To sa napríklad starým rodičom nestáva. Nielenže sa zrozumiteľne a jasne pozdravia, ale niekoľkokrát na tento dôležitý moment upozornia aj svoje vnúča. A o tom výchova predsa je. Najprv príklad hodný nasledovania, až potom dohováranie. Dieťa, ktoré do triedy vstupuje a nevidí vzor vo svojom rodičovi, len sotva pochopí, že pozdrav je základom slušného správania a vezme si ho do života. To isté platí pri odchode - dieťa sa rozbehne do náručia ockovi či mamičke, ale „dovidenia“ akoby neexistovalo.
Prenášanie zodpovednosti z dieťaťa na učiteľku
„Pani učiteľka, prosím vás, dajte mu dole ten svetrík, nech ho má radšej v skrinke, keď je tu tak teplo; nech sa páči, tu je Miškova pyžama; prečo má náš Tobias rozhádzané topánky po celej šatni a nie vo svojej skrinke? Naša Terezka si ráno priniesla plyšového psíka a teraz ho nevie nájsť.“ Tieto a podobné úlohy zadávajú rodičia učiteľkám denne. Isteže, od 3-ročného dieťaťa nemožno očakávať, že si počas celodenného pobytu v materskej škole dokáže samo poradiť, ale štvor- a viacročné deti už sebaobslužné návyky dokážu zvládnuť s vysokou mierou samostatnosti. Tak prečo rodič podáva pyžamu do rúk učiteľky a 5-ročný Tomáško sa prizerá, ako to pani učiteľka urobí za neho? Otecko by mal dať pyžamu do rúk Tomáškkovi a poveriť ho zodpovednou úlohou - odniesť si ju na svoje ležadlo. Učiteľka môže dozrieť, či tak urobil. A rovnako budujeme zodpovednosť aj pomocou hračiek. Ak dáme na zodpovednosť dieťaťu vlastnú hračku alebo inú preňho dôležitú vec, potom ho učíme zodpovednosti, že sa má o túto vec počas dňa starať a opatrovať ju. Tiež ho oboznámime s rizikom, že ak túto vec stratí, je za to zodpovedné samo a učiteľka nie je povinná mu túto vec hľadať pri jeho odchode domov. Áno, aj to je zodpovednosť.
Hračky donesené z domu nie sú vždy výhodou
Vo väčšine materských škôl je zavedené pravidlo, že vlastné hračky si deti do nej nenosia. Ako už bolo spomenuté, deti počas dňa často na túto hračku zabudnú a úzkostliví rodičia sa pri preberaní dieťaťa v popoludňajších hodinách dožadujú, aby učiteľka túto hračku hľadala, častokrát s citovým vydieraním, že dieťa bez tej hračky nezaspí. Nezabúdajte, prosím, že učiteľka je zodpovedná za život a zdravie vašich detí, nie za ich hračky a iné osobné veci, ktoré nie sú nevyhnutné k ich prežitiu v materskej škole. Nie zriedka sa tiež stáva, že deti sa novou hračkou chcú pochváliť, „ukázať“, čo zbytočne zväčšuje sociálne rozdiely medzi deťmi.
Konzultácie v čase „kedy JA uznám za vhodné“
Keď som bola dieťa rodičia pri rannom odovzdávaní detí v škôlke nekonzultovali s učiteľkou edukačné, pedagogicko-psychologické, stravovacie alebo iné záležitosti týkajúce sa svojho dieťaťa. Jednoducho sa s dieťaťom rozlúčili, slušne pozdravili a odišli. Dnes je úplne bežné, že rodičia si vyžadujú niekedy až prehnanú pozornosť zo strany učiteľky. Pýtajú sa, či dieťa deň predtým „kakalo, cikalo, spapalo celý obed, ako dlho spinkalo, či zjedlo celý olovrant a či mu chutilo“ a podobne. Milí rodičia, majte prosím na pamäti, že pri počte 20 a viac detí, nie je možné, aby učiteľka mala podrobný prehľad o každej činnosti vášho dieťaťa, a aj keby veľmi chcela, je to nielen nad jej profesijné, ale i ľudské sily. Za nevhodné považujem konzultácie, kedy rodič vidí, že učiteľka pracuje s deťmi a aj napriek svojmu neskorému príchodu sa dožaduje, aby od tejto činnosti odišla a venovala sa jeho požiadavkám, s najvyššou pravdepodobnosťou „úkolovaniu“, na čo všetko nemá zabudnúť - aký svetrík dieťaťu obliecť a na akú hračku dať pozor. Ak chcete pre svoje dieťa to najlepšie, nechajte učiteľku venovať sa deťom, vašim deťom, nie vám! Rešpektujte režim dňa a činnosti s tým spojené.
Presnosť je výsada kráľov
Jeden múdry človek raz povedal: „Ak ideš načas, ideš neskoro! Mal si tu byť už skôr!“. Každému sa z času na čas stane, že niečo nestihne, zaspí, alebo zostane „trčať“ v zápche a mešká. Neskoré príchody do materskej školy (a nielen tam) by však v žiadnom prípade nemali byť pravidlom. Takýmto prístupom dávame dieťaťu najavo, že meškanie je úplne normálne a o nič nejde. Ako ho tým učíme zodpovednosti? Rob si čo sa ti zachce a kedy sa ti zachce? Nie nadarmo sa hovorí, že kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Rovnaké pravidlo platí aj pri odchode z materskej školy. Aj učiteľka je len človek a tiež možno rovnako potrebuje utekať pre svoje deti do inej školy ako vy pre to vaše.
Nech sa páči, prosím, ďakujem a prepáč
Opäť samozrejmé? Nuž, v škôlke sa tomu deti učia príkladom a pedagogickým usmernením učiteľov, no dôležité je dať im dobrý základ už v rodine a toto správanie u nich fixovať. Keď k nejakému incidentu dôjde, trvajte na tom, aby sa dieťa úctivo správalo nielen k učiteľke, ale aj iným dospelým, nebojte sa nahlas ho upozorniť, zdôrazniť, čo od neho v daný moment vyžadujete a prečo je to dôležité.
Materská škola nie je centrum pre mamičky s deťmi
Hoci je materská škola otvorená deťom, neznamená to, že do jej priestorov, akými sú triedy (herne) má prístup každý. Bežne sa stáva, že mladší súrodenec dieťaťa navštevujúceho materskú školu bez váhania vstúpi do triedy a za ním suverénne vkročí rodič. „Veď sme škôlka rodinného typu,“ tvrdia rodičia. Áno, to sme, ale pravidlá platia všade, aj v rodine. Ak chceme zabezpečiť, aby mali naše deti útulné a čisté prostredie, potom je na mieste rešpektovať hygienické zásady a do tried nevstupovať. Dotykmi kľučiek dverí, nábytku sa prenášajú rôzne ochorenia, takže v záujme ochrany zdravia vašich detí je vhodnejšie, keď sa učiteľke ohlásite, že ste pre dieťa prišli a ona vám ho k odchodu z triedy pripraví. Je nevhodné, aby ste preň do triedy išli sami. Ani vám by sa nepáčilo, ak by pozvaná návšteva prekutrala všetky zákutia vášho bytu a bez opýtania vstúpila okrem obývačky do „výsostne súkromných“ izieb, ako spálňa či kuchyňa. Alebo áno? V rôznych zariadeniach bežne nájdete nápisy „nepovolaným vstup zakázaný“. Ak existujú nejaké pravidlá, nie je to bez príčiny.
Nekonečné ranné lúčenie
„Mamíííí, ja tam nechcem ííísť. Zober ma so sebou!“ K tomu more sĺz, vrúcne objatie, pár vyšklbnutých maminých vlasov - scéna z filmu ako vyšitá. Zložitou fázou lúčenia v adaptačnom procese svojho dieťaťa som si prešla aj ja, a preto viem, že hoci je to spočiatku náročné, dá sa to pomerne rýchlo zvládnuť. Ako? Jednoducho tak, že sa s dieťaťom rozlúčime čím skôr a ranné lúčenie nebudeme predlžovať. Pritom ho ubezpečíme, že preňho prídeme. Niektorí odborníci odporúčajú adaptačný proces postupne predlžovať. Najprv priviesť dieťa do škôlky na dve až tri hodiny a prísť preň. Po týždni tento čas predlžovať až kým to dieťa nezvládne s celodenným pobytom. Celé to môže trvať 2-3 týždne. Ak už máme adaptačnú fázu dieťatka zvládnutú, potom je dlhé ranné lúčenie úplne zbytočné. Dieťa si na to veľmi rýchlo zvykne a dožaduje sa takéhoto ranného rituálu každý deň, čím sťažuje odchod nielen sebe, ale aj vám.
Ešte sa pohraj, veď ja ťa počkám
„Ale ja sa chcem ešte hrať“, odvrkne dieťa, keď sa rodič s úsmevom na tvári zjaví vo dverách, aby si svoju ratolesť po celom dni odviedol domov. „V poriadku, tak ja ťa tu počkám“, znie odpoveď rodiča, ktorý aj pol hodinu postáva pri dverách či na ihrisku, kým s dieťaťom odíde. Je fajn, keď sa snažíme vyhovieť potrebám svojho dieťaťa, ale všetko má svoje hranice. Z pohľadu učiteľa to vnímam ako úplne ignorovanie autority rodiča. Pritom stačí dieťaťu jasne povedať „v poriadku, tak ja teda odchádzam, keď so mnou nechceš ísť“ a videli by ste, ako by za vami šprintovalo. Bohužiaľ väčšinou to končí tým, že rodič sa dieťaťu doprosuje, aby už konečne išlo a vymýšľa si všelijaké výhovorky, prečo už musí odísť.
A hračky si si po sebe odložil?
Skláňam sa pred rodičmi, ktorí túto otázku položia dieťaťu pri odchode z triedy. Prepáčte, ale kto má po ňom uložiť hračky, ak nie ono samo? Učiteľka? Ostatné deti? „Viete, my sa veľmi ponáhľame,“ reaguje rodič na prípadné upozornenie od učiteľky. Chyba, veľká chyba! Pracovným návykom sa dieťa učí práve vtedy, keď si po sebe musí upratať. A verte, že to netrvá viac než 5 minút.
Prístup nás rodičov dokáže zásadne ovplyvniť správanie detí. V očiach nevinný pohľad a zrazu prichádza skormútené priznanie. Za zlým prospechom vášho dieťaťa nestojí lajdáckosť, ktorú ste dookola vytýkali. Skutočný dôvod je zlý vzťah s vyučujúcim. Niekedy stojí na začiatku len vzájomná antipatia, inokedy sa takto vyústia dlhotrvajúce vzájomné problémy. Flegmatizmus a drzosť na jednej strane, si neskôr vypýta rovnakú reakciu na tej druhej.
Búrite sa, že by sa to nikdy nemalo stávať a učiteľ by si vždy mal zachovať profesionálny odstup? Tak si zložte ružové okuliare a uvedomte si, že aj oni sú len obyčajní ľudia, ktorí môžu občas zlyhať. Keď pracujete ako predavačka, nie vždy sa vám podarí k zákazníkovi správať úctivo, i keď tá druhá strana možno ani neurobila chybný krok. Máte zlý deň a jednoducho vám to nekontrolovane preteká pomedzi prsty. A presne to isté sa môže stať aj na školskej pôde.
Nenávistné správanie učiteľky
Učiteľka by si nemala zasadnúť na žiadne dieťatko, ale niekedy sa to stáva. Môže sa však stať, že to tak nechce a nerobí to naschvál. U detičiek v škôlke sa to môže prejaviť tak, že napríklad danému dievčatku alebo chlapcovi nepomáha pri jedle, nechce mu dať jeho obľúbenú hračku, alebo je k nemu odmeraná. Keď je dieťatko smutné, nevezme si ho k sebe, nepritúli si ho k sebe, nepohladká ho ako iné deti v kolektíve. Malé deti sú všímavé a všetko registrujú a po takýchto situáciách zostávajú smutné a sklamané.“ Čiže nielen znevýhodňovanie, ale aj neustále uprednostňovanie spolužiakov môže mať na drobca zlý vplyv.
Rovnaký meter na každého
Barbora pracuje už niekoľko rokov ako učiteľka na druhom stupni základnej školy. Sama sa s takýmto prípadom nestretla a snaží sa pristupovať ku každému žiakovi rovnako. Práve používanie rôznych pravidiel k rôznym deťom môže vytvoriť dojem, že si naňho niekto v škole zasadol.
Učiteľ by si v žiadnom prípade nemal zasadnúť na žiaka, pretože je to neprofesionálne a nepedagogické. No v praxi sa stávajú rôzne situácie. Je potrebné, aby učiteľ používal rovnaký meter na všetkých žiakov a rovnako k nim aj pristupoval, pretože tí si všetko všímajú a berú to veľmi citlivo.“ Ak by však došlo k tomu, že by si boli títo dvaja ľudia vzájomne nesympatickí, treba urobiť zopár pokusov na ich zblíženie. Pokúste sa vybaviť osobné stretnutie, na ktorom sa zúčastníte aj s dieťaťom. Skúste sa takto porozprávať a priamo si povedať, čo komu na tom druhom prekáža. Občas môže ísť zo strany vyučujúceho o necieľené správanie, ktoré si neuvedomuje a keď mu to takto povie niekto iný, pochopí, kde robí chybu. Niekedy postačí jednoduchý rozhovor počas prestávky, inokedy pomoc s nejakou prácou v triede a učiteľ už nebude vidieť žiaka len ako lapaja s hlavou plnou šibalstiev a on za prestane pozerať na pedagóga ako na strohého nudného človeka. Keď sa však hrany nedokážu obrúsiť, vysvetlite potomkovi, že nemá zbytočne provokovať a musí trošku niečo vytrpieť.
Aj vy nemáte v práci so šéfom vždy ideálne vzťahy, ale keďže ste od neho do istej miery závislé, musíte zaťať zuby a spraviť aj niektoré veci, ktoré vám nie sú po vôli.
Žiadajte dôkazy
Často sa v takýchto situáciách dostávate medzi dva mlyny. Zrazu ste na pochybách, komu máte veriť. Nebojte sa vtedy od jednej alebo druhej strany žiadať nejaký dôkaz, ktorý vás utvrdí v rozhodnutí. Barbora pokračuje:„Ak si žiak myslí, že učiteľ naňom sedí, nemusí to byť vždy pravda. Možno je to len jeho subjektívny názor, ktorý prezentuje doma rodičovi. Každý učiteľ sedí na stoličke a nie na žiakovi. Je podstatné, či je rodič objektívny a či dá učiteľovi občas za pravdu a podrží ho. Ak si myslí, že pedagóg na jeho dieťati sedí, je potrebné, aby ho navštívil a porozprával sa s ním o tom. Ak ide o známkovanie, vyučujúcemu by nemalo robiť problém predložiť rodičovi napísané písomné práce a poukázať na základe bodovej stupnice, že žiaka ohodnotil spravodlivo a danú známku si zaslúžil.“ Deti si totiž občas vymyslia takéto aféry, aby sa vyhli trestom za zlý prospech alebo správanie a všetko zvalia na školský personál.
Ahojte mamičky, som z toho ešte stále v šoku, malý mi dnes po príchode zo školky povedal, že pani učitelka ho zbila v školke. Najskor som si myslela, že si vymýšla, ale ked som sa ho pýtala dalej, zdalo sa mi, že to všetko znie dost presvečivo a malé deti v takýchto veciach asi ešte nezvyknú klamat si myslím. Má 3 roky. Vobec neviem čo s tým, či mám íst len za učitelkou alebo rovno sa sťažovat riaditelke na tú učitelku, ako by ste to riešili vy? Dakujem.
Nestačí že dostane od cudzej osoby? Ešte by si aj doma naložila? neber to osobne, ale moja reakcia je rozzúrená len z dôvodu že máme asi úplne iné názory . Určite by som to išla riešiť a keby to bola pravda tak by som sa sťažovala!
AK by sa take nieco naozja stalo, tvojim detom, ries si ako chces, ak sa take nieco stane v dalej buducnosti mojim, ja si to tiez budem riesit tak ako v tej danej chvili uznam za vhodne...
Je to dnešný príspevok. A aj keby sa nakoniec ukázalo, že to dietko fantazírovalo, tak sa to snáď nemá nechať bez preverenia? Čo ak je to pravda?
nemusíš hneď hawk-ovať 🙂 reagovala som na tvoj príspevok, čo som tam čítala, (že aj ty by si capla atď atď...-) - a tam som aj napísala že prečo reagujem tak....nebola to urážka, len stále sa vytočím keď také niečo vidím či počujem. Ten zvyšok už patril mamičke ktorá otvorila fórum len som sa zabudla, a všetko písala v jednej správe .A či to malý všetko len vymyslel? Ale aj tak je tazko po roku reagovat na nieco. Vtedy som napisala to co som napisala, pretoze som to vtedy tak vnimala a mala som nato taky nazor.Teraz si mozno myslim nieco ine. Ale neplatí to všeobecne. ja som len dnes zbadala túto diskusiu tak som reagovala, dátum som nepozerala. roku 2014. Cize to bude pomaly uz aj rok a pol... Takze preto sa cudujem...Za svojim nazorom z toho obdobia si stojim, vtedy som to "citila" a vnimala tak.Dnes viem, ze sa v provom rade snazim detom vsetko povedat a vysvetlit. Niekedy si pripadam uz jak papagaj 🙂 Po plienke dostanu len vo velmi vynimocnej situacii ked uz to ozaj inak nejde a aj to sa citim mizerne, a povazujem to sa max. zlihanie, preto sa vsemozne snazim takymto situaciam predchadzat a hlavne sa z toho poucit do buducna, a najst ine rozumne riesenie, aby som nabuduce vedela reagovat inak...Takze naozaj by som stare prispevky neriesila...
To sa mala naucit pretym, nez isla do skolky, lebo teraz sa to bude musiet naucit tvrdym sposobm. Ked si bude prilis presadzovat svoje a nedokaze ustupit, tak ju nie ze neprijme ucitelka, ale ani spoluziaci.Povedala by som, ze do skolky neodmieta ist kvoli jednemu capnutiu po zadku, ale kvoli tomu, lebo vie, ze tam bude musiet "sekat dobrotu" - na rozdiel od podmienok doma, kde sa jej zrejme vela veci prepecie.Jednym z dolezitych aspektov "mentalneho rastu" je aj uvedomenie si a akceptovanie faktu, ze nie vsade jej bude vyhovene, ze bude musiet ustupovat a ze nie vsetci ju budu mat radi.
Učiteľka je dospelá a aj keby si ju prípadne konfrontovala, tak sa s tým musí vedieť vyrovnať a ak to nevie, tak je to jej problém. Nenechávala by som dieťa s niekým, z koho má strach. Také malé dieťa sa s tým ešte nevie vysporiadať. Ak ťa prosí, aby si šla za ňou, či môže ísť domov, tak to je niečo nenormálne. Keď prídem pre drobca do škôlky, tak sa rozbehne ku mne, rozlúči sa a odchádza, aké povolenia??? Prišla mama. Je to snáď jasné, že ma môže vziať domov. Väčšia autorita ako rodič, v takom veku pre dieťa za normálnych okolností nie je. Obvykle deti prosia rodičov, aby mohli ísť domov. Nehovoria rodičom, aby prosili učiteľku. Musí z nej mať strach. Zrejme sa učiteľke podarilo vzbudiť v dieťati dojem, že je všemocná. Ale najprv by mala mamina zistit co sa naozaj deje.
jasne, aj v práci si kolegov nevyberáš a ak robota stojí za to, tak zatneš zuby. ale toto je dieťa, ono sa môže spoľahnúť výlučne na svoju mamu, ktorá chráni jeho záujmy... ono nemá možnosť si povedať, že dám výpoveď alebo nie? dieťa nemá na výber. samozrejme, rob ako uznáš za vhodné a verím, že sa rozhodneš správne a nikdy ti to nebude dcéra vyčítať, ani ty si to nebudeš v budúcnosti vyčítať.p.s. to že môže dieťa klamať resp. inak vnímať svoju realitu som si myslela, že už máš dávno zistené, či je to pravda alebo nie. či ako to chceš vlastne riešiť? myslíš si snáď, že učiteľka, ktorá je schopná dieťa v adaptačnom období udrieť sa v budúcnosti bude správať lepšie? sama presne vidíš a popisuješ čo sa s tvojou dcérou v škôlke deje - a ty to dopustíš len preto, aby si náhodou nebola tá zlá, ktorá vymení škôlku? na čom ti viac záleží, na vlastnom dieťati alebo na tom čo o tebe povie cirkevná škôlka ak odtiaľ vezmeš dieťa preč?
nechapem načo si tu niektoré žiadate rady, ked jediné, čo chcete počuť je, aby ste s tým nerobili nič. 😒ani pol minuty by som nenechala dieťa v škôlke, v ktorej mu je ubližované. a učiteľka by sa môjho dieťaťa dotkla len raz.
Ahojte, aj vy máte živé deti? Také čo santia, hrajú sa, nepočúvajú?Ja mám skolkarku, je to rozumne dievčatko, všetko dokázala spraviť skôr ako iné deti, aj rozprávať, chodiť, odplienkovanie atď...Je v triede s menšími detičkami keďže do augusta pred nástupom ešte nemala 3r ...Ale veľmi rozdeľujú tie deti .... moja je zlá neposlušná, nepocuva, dnes tam po 3mes. Od adaptácie začala spávať, nerátali s tým, v piatok sa už vykrucali z toho so slovami že keď bude naďalej takáto tak ona tam nemôže spat... dnes som ju vzala povedala že v skrinke ma obliečky atď a uč. Že ona tu už dnes spí... ja len toľko na to že áno spí... jej slová ak bude niečo tak volajú....Iné deti sa pocikavaju, revú, hádajú sa, bijú sa, dokonca jeden chlapec silno kusol druhého atď... ale oni vlastne môžu robiť zle lebo sú "jasličkari" čo podľa mňa nieje naozaj fér ak chceli byť braní ako maličký mali ísť do jaslí a nie do MS kde by nemali robiť rozdiely a brat deti ako rovnocenné...Takže nieže len moja je zivsia a je dieťaťom ale aj ostatní..Dnes napríklad prišli sme ja som bola pri dverách ona si sla položiť plysiaka na stôl sadla si na stoličku q ďalšie dievča jej vytiahlo spod riti stoličku a riaditeľka, ktorá tam tiež bola napomenula moju dcéru miesto toho, aby sa zistilo ci sa neudrela , že moja nemôže brat stoličku inému dievčatku, keď tá stolička bola jej... schytila ju za ruku tak , že to vyzeralo ako keby ju ťahala, ako vrece a presunula ju na opačnú stranu ... toto som napísala taky ďalší príklad toho , že si myslím že to nieje ich správanie voči nej férové...Ešte aj moju bijú deti, čiže dosť možné že sa bráni ale dokázať to neviem vôbec, lebo vždy podľa slov uč. Robí zlé moja ale zas po dnešnom rané kde ona bola obvinená a ešte sa aj udrela a nik to neriešil, veľmi pochybujem o pravdivosti slov učiteliek...Ďalej boli sme poslaný na poradenstvo do centra ...
Tvrdenie, že bývalé vedenie úradu neriešilo problémy s učiteľkou Alžbetou M. nie je pravdivé. Najskôr jej písomné napomenutia dávala riaditeľka materskej školy, čo bola chyba, pretože napomenutie pre porušenie pracovnej disciplíny má dávať zriaďovateľ školského zariadenia, teda mestská časť. Učiteľka jeho syna nepustila na záchod a hrubo mu nadávala. Nestačili však len sťažnosti riaditeľky materskej školy, ktorá s ňou mala opakované konflikty, vedenie mestskej časti čakalo, či sa budú sťažovať aj ďalší rodičia. Po sťažnosti rodiča spred roka bola učiteľka preložená do triedy menších detí, konflikty s väčšími deťmi sa tak už neopakovali. Problémová učiteľka zrejme čakala aj na zmenu vedenia mestskej časti. Vedela, že bývalý starosta je v prípade ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny pripravený rozviazať s ňou zmluvu. Po voľbách nastúpila nová starostka a pani učiteľka si zrejme myslela, že všetko sa môže začať odznova. Ostatné riaditeľky ju odmietali zobrať na výpomoc v čase dovoleniek či práceneschopnosti svojich učiteliek. Nechce sa preto veriť, že nespokojnosť s jej prístupom k deťom mali len dvaja rodičia zo škôlky Špitálskej. Možno iní rodičia neprikladali ponosám detí na pani učiteľku náležitú pozornosť, možno sa báli, aby sa po sťažnostiach nepomstila na ich deťoch. Aj tu teda platilo, že kde niet žalobcu, tam niet ani sudcu. Tvrdiť, že problémy s učiteľkou bývalé vedenie mestskej časti neriešilo dostatočne, nie je pravdivé.
Výučba zručností pri riešení konfliktov u predškolských detí
