Naučiť sa čítať je jedným z najdôležitejších krokov, ktoré dieťa na začiatku školskej dochádzky čaká. Pre niektorých prváčikov je to vzrušujúce dobrodružstvo, pre iných zase výzva, ktorá si vyžaduje trpezlivosť. Naučiť dieťa plynule čítať sa dá hravo, prirodzene, bez zbytočného stresu a sĺz. Čítanie je zručnosť, ale aj radosť. Každé dieťa je iné a každé má svoje tempo.
V dnešnej dobe digitálnych technológií je výzvou upútať deti „offline“ zábavou, teda aj čítaním kníh. Vytvorenie domácej knižnej kultúry znamená vytvorenie vhodného, podnetného prostredia, ktoré bude naplnené láskou ku knihám. Vytvorme deťom vlastnú knižnicu alebo „hniezdo“ na čítanie, kde sa budú cítiť príjemne. Okrem príjemnej atmosféry doma môžeme deti vziať aj von - do knižnice.
Predčítanie pred spaním je rituál, ktorý by sa mal stať pravidelnou súčasťou vašich dní. Deti majú rady vašu intonáciu a pocit blízkosti. Tento intímny moment vás zbližuje. Sloboda výberu pre deti - dovoľte deťom, aby si vybrali knihu samy. Nechajte ich zvoliť si nielen titul, ale aj formu. Čítanie nemusí byť len tichým sedením pri knihe. Existuje mnoho spôsobov, ako ho obohatiť o ďalšie aktivity. Skúste rozprávku s deťmi zahrať ako divadielko. Nakreslite k príbehu obrázok. Podpora čitateľstva je behom na dlhú trať. Nemôžeme očakávať, že deti začnú čítať zo dňa na deň. Môžeme im však vytvárať podnetné a príjemné prostredie a ponúkať príležitosti, ako sa s knihami prirodzene stretávať. Malé každodenné rituály dávajú väčší zmysel než veľké akcie raz za čas. Pravidelnosť je esenciálna.
Prečo čítať deťom?
Čítanie dieťaťu od malinka pomáha sústrediť sa, rozvíja jeho zvedavosť, nesmierne rozpína jeho slovnú zásobu, a toto všetko sa bude odrážať neskôr na jeho štúdiu. Pre mňa sa čítanie začalo jedným veľmi ťažkým dňom počas tuhej zimy, keď dcéra mala necelý rok a syn necelé tri. Po chvíli som si uvedomila, že sme všetci stíchli. Ležali sme vedľa seba a nič sme nepotrebovali. Ako sme si čítali, všimla som si, že Zoja už nedrží knihu dole hlavou a Ben mi začal rozprávať o sopkách. Bola to prelomová chvíľka: všetci traja sme sa po dlhom čase akoby stretli na jednom mieste a ja som konečne mala priestor zaostriť na ne a vnímať ich. Čítanie dieťaťu je láska. Je to úplná pozornosť rodiča: dieťa, ktoré rodičovi krúti vlasy či opiera sa o neho, dýcha jeho vôňu, počúva. Netreba čakať na to, kým dieťa začne hovoriť, a už vôbec nie na nástup do školy či škôlky. Jazyk sa dieťa učí už aj v čase, keď ešte nerozpráva, takže najlepšie je začať od prvých dní: pospevovať mu, hovoriť mu o tom, ako sme sa na neho tešili. Špeciálne večerné čítanie pred spaním je pre mňa osobne akoby prosba o odpustenie všetkých rodičovských kiksov. U nás doma sa snažíme všetky hádky a kriky urovnať ešte pred spaním, aby sme sa ráno zobudili do čistého dňa…
Z kníh sa deti musia predovšetkým dozvedieť, že knihy sú úžasné. Musia to zistiť ešte omnoho skôr, než sa začnú učiť čítať. Na to potrebujú skvelé príbehy a dospelých, ktorí im pripomínajú, že keď raz čítanie zvládnu samé, čaká ich Stredozem, Rokfort, Narnia, deti z Bullerbynu… Pri tom všetkom som osobne presvedčená bojovníčka proti knihám s poučením. Ak ja u nás doma nebudem triediť jogurtové tégliky, nepomôže nám žiadna kniha. Problém ale tkvie v tom, že tieto knižky zážitok z čítania obmedzujú na poučenie. A poučenie nikdy nie je príbeh, je to vždy iba výchovná lekcia. Kto by toto chcel čítať? Pritom, ak je príbeh napísaný dobre, bude tam aj naučenie, múdrosť, výchova. Z Hobita aj z Pipi je úplne zjavné, že vernosť a priateľstvo sú kľúčové pre prežitie.
Na témach v podstate nezáleží. Čokoľvek si vyberú deti samé alebo s našou pomocou, je dobré. Najdôležitejší je spoločný čas strávený nad knihou, spoločné spomienky. Čítanie je lepidlo. Lepí nás s deťmi k sebe. Ak sa dostatočne pozliepame, otvára medzi mnou a mojimi deťmi dvere a umožňuje im cez ne vysvetľovať svet: toto je náš havo, toto je náš byt, toto sú naše baby, toto je uprataná izba. Neskôr takto sa zlostíme, takto si odpúšťame. Ak sa deti od malinka učia, že rodič je ten, ktorý vysvetľuje svet a že sa to deje v bezpečí, je šanca, že keď budú väčšie, prídu za ním aj po väčšie slová, napríklad vernosť, pravda, láska…
Knihy samozrejme rozvíjajú empatiu, pomáhajú deťom rozumieť, ako sa cítia iní, rozvíjajú fantáziu. Avšak žiaden príbeh sveta neochráni môjho syna pred šikanou, zlými smskami, pred inými deťmi, ktoré vyrastajú bez empatie. V decembri sa snažíme s manželom o čo najpokojnejšie popoludnia s deťmi, aby sme vedeli dorovnať ten zmätok, ktorý sa stupňuje vonku. Posledných pár rokov deťom do vrecúškového adventného kalendára naskladáme okrem žuvačiek a orechov aj knižky. Nie sú to vždy nové knižky. V jednom roku som im pripravila knižky, ktoré sa týkali iba zimy. Do vrecúšok sa dajú uložiť aj papieriky s odkazmi na konkrétne kapitoly z obľúbených kníh, to je to, čo plánujem v tomto roku. Bude tam vianočná kapitola z Pipi, vianočný Harry Potter, tiež kúsok z Leva, šatníka a čarodejnice a podobne.
Pohľad odborníčok na čítanie
Hoci osobne poznám množstvo rodičov, ktorí deťom čítajú, medzi tými, ktorí túto radosť ešte nevyskúšali, prevláda občas skepsa, že ide o ďalšiu aktivitu, ktorú „musia“ z nejakého vyššieho princípu robiť, pričom to vidia len ako úlohu či povinnosť. Skrátka „na čo sa mám zasa ja strhať, veď ma aj tak nepočúvajú, jašia sa na posteli, strácam nervy, zaspávam pri tom a ani ma to nebaví“. Čítanie sa ale dá, tak ako hocijaká iná aktivita s deťmi, vrátane umývania zubov, nastaviť ako zvyk a presne ako všetky iné pravidelné úkony prinesie svoje ovocie. Všeobecné bonusy sú známe, preto radšej uvediem niečo z emočného súdka: čo rodičov ohuruje, dojíma a inšpiruje, sú rozhovory, ktoré knihy vyvolajú. Menšie deti sa zvyknú vypytovať, prerušovať dej, rodič odpovedá a ratolesť kontruje vlastnými zážitkami a myšlienkami, o ktorých dospelý ani netušil a zrejme by sa to pri inej príležitosti ani nikdy nedozvedel. Staršie deti to už považujú za samozrejmé a knižná chvíľa je pre ne akousi bránou k rôznym priznaniam a úvahám, za ktoré nebudú súdené. Kniha - rozhovor - porozumenie.
Začať sa dá hneď, ako príde dieťatko na svet. Zaradiť knihy ako bežnú súčasť dňa je veľmi praktické, pomôže to ukotviť večerné rituály: umyť sa - prezliecť - čítať - spať. Čítanie nie je len držanie knihy a rapotanie textu. Je v tom aj túlenie, prežívanie osudov knižných hrdinov, rozhovor, upokojenie po celom dni, kvalitný čas, po ktorom sa výdatne spí. Tak ako všetkému, aj tomuto sa budú deti chvíľu učiť. Kým dvoj-, trojroční budú ešte striedať počúvanie s váľaním sa po posteli, pričom sa treba pripraviť na opakované čítanie jednej obľúbenej rozprávky aj tridsaťkrát, štvor- až päťroční už pri dobrom knižnom výbere vyčkajú aj desať minút. U starších sa ľahšie dohodnete, čo sa bude čítať, mení sa kvalita rozhovorov a netreba sa ostýchať čítať ďalej aj so školákmi, pokojne aj s desať- a viacročnými. Nechajte ich, nech si sami čítajú, čo ich baví a s vami si zasa sadnú ku kvalitnejšej a zložitejšej knihe, o ktorej viete, že sa im nebude chcieť cez ňu prehrýzť.
U nás je viacero knižných blogeriek (Čítajme si spolu, Malý pampúch, Mimi malá knihomoľka, Úlet s knihou, prípadne aj môj blog), ktoré vás upozornia na to najlepšie, čo sa momentálne na trhu nachádza. Deti to nemajú nastavené inak ako dospelí, záleží vždy od ich aktuálneho vnútorného naladenia. Čítať treba všetko a našťastie je z čoho vyberať, treba rešpektovať aj vkus detí, aby sa nestalo, že na knihy zanevrú, pretože ich v záplave ťažkých titulov zrazu uvidia len ako nebotyčnú nudu a des. Mnohé knihy lákajú najmä rodičov, lebo sa v nich nachádza „poučenie“, lenže majstrovská je tá kniha, ktorá nepoučuje, ale kladie otázky. Vychovávať majú predsa rodičia, to my sme príkladom a oporou. Aj keď si „poučnú knihu“ deti prečítajú, stále je to len teória. Pri príbehu, ktorý pošteklí ich myslenie, sa otvárajú nové uhly pohľadov, deti sú často bystrejšie, než očakávame.
Kým boli deti menšie, dostávali na Vianoce množstvo kníh a vždy to bola veľká radosť. Teraz už vnímajú, že sa knihami zaoberám a keďže najmä detských titulov je u nás obrovské množstvo po celý rok, nemá význam im venovať ešte nejaké pod stromček. Maximálne ak nájdem nejakú vyslovenú chuťovku, o ktorej viem, že ich prekvapí. Minulý rok sme prvýkrát čítali Gaarderove Vianočné mystérium a bavilo ich to, hoci ide o náročnejší titul s dlhočiznými kapitolami a nesadne každému. Sama som bola prekvapená, ako ľahko nám čítanie išlo. Tento rok nás čaká Biblia pre neveriace deti, výnimočná publikácia s odporúčaným vekom od 12 rokov, určená všetkým, veriacim aj neveriacim. Má webovú platformu uletsknihou.sk na podporu záujmu o čítanie u detí.
Dôležitosť čítania pre rozvoj dieťaťa
Prostredníctvom kníh a čítania deti spoznávajú lepšie svet, ktorý vidia, no postupne sa im začne odkrývať aj vnútorný svet ľudí, ktorý zatiaľ nevidia, no začnú ho lepšie rozoznávať a rozumieť mu. Čítanie príbehov podporuje kontextuálne učenie, dáva často našim izolovaným skúsenostiam a poznatkom spoločný príbeh a súvislosti. Ak sa z dieťaťa stáva aktívny čitateľ, otvára mu to ďalšie a ďalšie dvere k poznávaniu a predstavivosti.
S výnimkou detí do troch rokov by som technológie nestavala do opozície voči tlačeným knižkám, naopak, pri deťoch sa dajú krásne prepájať, a to prináša veľa možností pre ich rozvoj a vzdelávanie. Kľúčovou otázkou je vhodný vek, zdravá miera času stráveného s technológiami a charakter obsahu, ktorý deti cez ne prijímajú. Kvalitným zdrojom informácií je v tejto oblasti napríklad americký vzdelávací portál www.commonsensemedia.org.
Na uletsknihou.sk ponúkame inšpirácie, ako na to. Pred rokom sme urobili anketu medzi školopovinnými deťmi o tom, či a prečo chcú, aby im rodičia aj naďalej čítali, hoci si už vedia čítať aj samé. Môj syn si vypočul prvé literárne kapitoly ešte z bruška. V istom momente, keď zasa raz vysielal rytmické signály, som mu začala nahlas čítať. Ponorili sme sa do mojej obľúbenej knižky z detstva od Astrid Lindgrenovej Zbojníkova dcéra Ronja. Uvelebil sa pri nás aj môj muž, započúval sa a na ďalší deň prečítal nahlas jednu kapitolu aj on. Týmto sme tak spontánne začali čitateľskú cestu s našimi potomkami, ktorá trvá dodnes.
Samotná kniha však zázrak neurobí. Sila spoločného čítania v bezpečnom, láskyplnom prostredí znamená pre deti viac, ako dokážeme vidieť očami. Najefektívnejšími spôsobmi výchovy k radosti až vášni pre čítanie sa ukazujú byť pravidelnosť a interakcia, teda rozhovory o prečítanom, kedy majú deti priestor vyjadriť svoje pocity, názory aj otázky. S mojimi deťmi sme vždy išli ďalej ako - Čo je toto? alebo Páčilo sa Ti to? Rozprávkové príbehy a príbehy, ktoré ponúkajú zázračno, deti určite potrebujú a majú ich rady. Rozprávky túto rýchlo plynúcu každodennú realitu trochu spomalia, zjednodušia spletité vzťahy a ponúknu ucelenú kontinuitu. Niečo, čo má začiatok, postupne plynúci dej a koniec, kde býva jasnejšie, kto je dobrý a kto zlý. Pri naozaj ťažkých témach z reálneho života - napríklad smrť alebo vojna - pomáha práve formát rozprávky či fantazijného príbehu, v ktorom sa deti s nimi stretávajú prostredníctvom symbolov a priateľských postavičiek. S mojimi deťmi sme pred pár rokmi so zatajeným dychom čítali krásnu knižku Děvčátko s kosou od rakúsko-českého autora Michaela Stavariča.
Raz som sa rozprávala s jednou maminou o jej neistotách pri čítaní s deväťročným synom. Keď čítali Lietajúcu Alžbetku od Daniela Pastirčáka, nevedela, ako má reagovať, keď jej syn povedal: „Mami, cítim, že je to smutné, ale nerozumiem tomu…“ V takýchto prípadoch sa mi osvedčilo úprimne deťom priznať svoju neistotu. Moji rodičia si navzájom kupovali knižky na rôzne sviatky a ocino pravidelne zásobil knižkami aj nás s bratom, takže tento zvyk je u mňa hlboko vrytý a preniesla som si ho aj do svojej rodiny. Moje dve obľúbené vianočné knižky z raných spomienok boli Zimná knižka pre Lucinku a The Mr. Men Christmas od kultového britského autora Rogera Hargreavesa - darček za hlbokého socializmu od maminej najlepšej kamarátky z Edinburghu. Obe knižky sme čítali aj s mojimi deťmi a doposiaľ nestratili na atraktivite. Minulý rok sme sa prvého decembra pustili do čítania Vianočného mystéria od nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera. S touto knižkou sme prežili čarovné decembrové večery. Na vianočné sviatky mám tiež jeden nevianočný čitateľský tip: s deťmi si spoločne a nanovo prečítať knižku, ktorú ste s nimi čítali, keď boli maličkí.
Ako naučiť svoje deti milovať čítanie
Ako čítať deťom: praktické tipy
Keď mal môj syn tri roky, mali sme za sebou hŕbu prečítaných kníh. Išli sme jednu za druhou. A v tom to prišlo. Vybrala som z police ďalšiu knihu na čítanie. Záhradu od Jiřího Trnku. Bola to láska na prvý pohľad. Kapitolu, ako mucha cestovala autobusom do mesta, sme čítali stokrát. Jasné, že to bolo otravné. Lenže bolo mi jasné, že pre neho je to dôležité. Vďaka čítaniu detských kníh som sa o tejto malej osôbke veľa dozvedela. Aký je, čo sa mu páči, aký slovník ho oslovuje, slovom, aký má vkus.
Našťastie nie sme v tom nekonečnom mori kníh sami. Kníhkupectvá a vydavateľstvá pochopili, že detské knihy sú špecifická kategória, ktorá potrebuje minimálne delenie podľa veku. Ľudia ako Tibor Hujdič, známy ako pán Mrkvička, sú zárukou kvalitného výberu. Treba si nájsť svojho človeka a nechať si poradiť. Spoločné večerné čítanie je vysoko návyková aktivita. Pre mňa je to reset za celým dňom. Pri ňom si spolu s deťmi všetko nevyslovené odpustíme, zmäkneme. A čítajme nielen malým deťom. Aj tým väčším. Hlavne, ak samy nemajú chuť.
Schúlenie sa s dieťaťom a dobrou knihou patrí k praktikám domáceho života rozvinutej civilizácie už dlhé desaťročia. Nenechajme si tieto jedinečné momenty vytlačiť z nášho života elektronickými médiami. Dôležitosť čítania je všeobecne známa, no možno vás prekvapí, aký veľký vplyv má na akademické výsledky dieťaťa. Schopnosť kriticky čítať totiž predznamenáva celkový študijný úspech dieťaťa.
Najlepší čas, kedy začať deťom čítať, je hneď od narodenia. Pri čítaní s malými deťmi nejde len o vývoj rozumových schopností, ale aj upevnenie puta medzi rodičmi a deťmi. Už malé bábätká reagujú priaznivo na teplo náruče a čítajúci hlas rodiča. Začnite s leporelami a niekoľkými knižočkami, postupne tituly pridávajte. Nenechajte sa obmedziť obľúbeným žánrom svojich detí. Možno vás to prekvapí, no nie všetky deti prahnú len po rozprávkových knihách. Keď si dieťa zamiluje nejaký príbeh, chce ho počuť znova a znova. Pre rodičov občas oštara, no deti majú pri opätovnom čítaní možnosť postrehnúť niečo, čo im pri prvom čítaní ušlo. Pri čítaní nahlas sa deti započúvajú do svojho hlasu, trénujú si správny dych a lepšie sa sústredia na celkový výraz prečítaného. Počúvanie iných...
V súčasnosti na mladého človeka útočí veľké množstvo podnetov. Často je bezradný a nevie si vybrať ten najvhodnejší. Jednoznačne iba tvorivým nápadom, premyslenou aktivitou, pri ktorej bude dominantný samotný žiak. V súčasnosti nám už na vyučovaní nič nebráni v akejkoľvek tvorivosti, a preto si myslím, že na hodinách literárnej výchovy by sme mohli pre posilnenie čítania vytvárať širší priestor pre tvorivé čitateľské dielne.
Čitateľský zážitok a kritické myslenie
Možností, čo robiť v rámci týchto hodín je viac než dosť, všetko záleží len na učiteľovi, ako si jednotlivé činnosti pripraví v súvislosti s možnosťami žiakov. Žiaci majú v stanovenom termíne prečítať tú istú knihu. Je dobré, keď má učiteľ k dispozícii knihy pre všetkých žiakov, aby predišiel výhovorkám, že knihu nemohli zohnať. Keď majú žiaci knihu prečítanú, týždeň pred čitateľskou dielňou učiteľ pridelí žiakom individuálne úlohy, úlohy do dvojíc alebo skupín. V priebehu týždňa si žiaci buď doma, alebo v škole jednotlivé úlohy pripravia a počas čitateľskej dielne sa prezentujú. Je veľmi vhodné, keď sa tento typ čitateľskej dielne uskutoční v dvojhodinovom bloku, aby sa všetci žiaci mohli prezentovať s tým, čo si doma pripravili.
Čitateľ nie je ten, kto číta plynulo, rýchlo a so správnym dôrazom. Dekódovanie písmen a základné porozumenie slovám, to je len polovica čítania. Podľa Kateřiny Šafránkovej, lektorky programu Čtením a psaním ke kritickému myšlení, ktorý sa realizuje v Českej republike už vyše 20 rokov, je dôležité, aby sa čítalo predovšetkým s porozumením. „Ak chceme vychovať dobrého čitateľa, snažme sa v ňom vzbudiť túžbu. Ide o túžbu niečo sa dozvedieť, nechať sa pobaviť, dostať sa do iných svetov, zažiť niečo, čo v normálnom svete zažiť nemôžeme. Dôležité je však uvedomiť si aj to, aby sme deti do čítania nenútili. Dobré je odmalička deťom čítať, ukazovať rôzne obrázky, vymýšľať si spoločne príbehy podľa obrázkov, domýšľať si dej, meniť dej, vymýšľať iný záver, nechať deti premýšľať nad tým, ako by sa ony zachovali, keby sa ocitli v takej situácii ako hlavný hrdina. Môžeme im ukázať obálku knihu alebo nejaký obrázok z knihy a deti majú povedať, že o čom asi bude dej v knihe. Nie je však vhodné nasilu nútiť deti už v predškolskom veku, aby začali čítať. Nie je to vôbec potrebné, stačí keď sa dieťa naučí čítať v prvej triede. Každé dieťa je jedinečné a každé sa naučí čítať vtedy, keď je na to zrelé. Dieťa má byť pri čítaní a rozhovoroch o prečítanom texte hlavne šťastné. Tento pocit je oveľa dôležitejší ako nejaký výkon. Napríklad, čo z toho, keď sa dieťa naučí čítať v piatich rokoch, ale nerozumie prečítanému textu? Alebo sa v piatich rokoch naučí čítať z donútenia rodičov, kvôli nejakej prestíži medzi deťmi v škôlke, ale dieťa je pri čítaní nešťastné? Lepšie je vždy na tom dieťa, ktoré sa možno naučí čítať neskôr, ale knihy miluje. Z takýchto detí sa postupne stávajú čitatelia na celý život. Takto sa dá rozvíjať nielen láska ku knihám, ale aj myslenie detí. A rodičia by to nemali vzdávať ani vtedy, keď to na prvý pohľad vyzerá, že ich čítanie deti nepočúvajú. To ony sa len tak tvária. Ony veľmi dobre rodičov pri čítaní vnímajú a tešia sa z toho, že sú s nimi v ich izbe.
Čítanie tiež otvára priestor pre kritické myslenie. Nejde ovšem o kritiku v zmysle, že niečo kritizujeme. V angličtine slovo „critical“ znamená skôr spôsob pohľadu na svet v zmysle dívania sa na veci z rôznych uhlov pohľadu. Program Čtením a psaním ke kritickému myšlení vychádza z anglického programu Reading and Writing for Critical Thinking (RWCT) a učiteľom na všetkých stupňoch prináša konkrétne návody, metódy, techniky a stratégie, ktoré sú zoskupené do efektívneho systému ľahko použiteľného priamo v triede. Program zdôrazňuje priame použitie učebných činností a ich následnú analýzu.
Častokrát sa nám, dospelákom, zdá, že nie je predsa nič ľahšie než sadnúť si ku knižke. A tak sa z čítania stáva trest, z knižky povinnosť a keď vstúpia do zložitého veku pubertálneho, už žiadne tresty nepomôžu. Ostane iba nechuť. Pravdou však je, že deti sa do kníh nezaľúbia AK im v tom nepomôže (áno, nepomôže) jeden zásadný prvok. Pripravení? Nuž, sme to my. Dospelí. Neľakajte sa, nie je to žiadna ďalšia povinnosť naviac. Je to iba jednoduché zdieľanie. Také, ktorým ukážeme, že aj tento koníček má reálne miesto v našom živote a že učiť sa čítať nie je odtrhnuté od každodenného fungovania. Totiž, naučiť sa čítať písmenká, to sa deje na hodinách čítania. Ale naučiť sa čítanie mať rád, to sa deje v celom ostatnom životnom priestore. V radoch na pošte, v čakárni u lekára, zväčša pomaly, krok za krokom.
- Buďte ich sprievodcom. Doveďte ich ku knihám pre ich čitateľský vek. Začínajúci čitatelia potrebujú inak sádzaný text než rozbehnutí čitatelia. Prváčence sú ešte trochu iný prípad - tí potrebujú máličko textu, veľa obrázkov a vďaka tejto kombinácii veľa čitateľského sebavedomia. Odradení čitatelia sú znovu inou kategóriou. No keď už deti dovediete ku knihám, ktoré budú vhodné pre ich čitateľský vek, tam nech už si vyberajú samé.
- Buďte ich pomocníkom. Neprestávajte im čítať nahlas, a to dokonca aj keď vedia čítať samé. V nižšom veku sú tu knihy, na ktoré ešte sami čitateľsky nestačia, no už im budú rozumieť (napríklad Pippi). A vo vyššom zase také, ktoré otvárajú náročné témy (trilógia Žatva smrti či Darca). Popri počúvaní môžu kresliť, skladať Lego alebo hoci aj strečovať.
- Buďte ich kamošom. Povedzte, musí mať každá kniha edukatívny rozmer? Veď ani vy nečítate severské detektívky kvôli štúdiu anatómie. Naopak, teší vás delikátne sa báť, užívate si ich pre príbeh samotný. Doprajte podobné potešenie aj deťom. Čím viac kníh čítajú, tým viac budú zisťovať, že niektoré knižky im ponúknu čosi hlbšie než iné.
- Buďte ich mentorom. Podeľte sa s nimi o vaše vlastné momentky zo života čitateľa. Nech vedia, že občas sa kniha jednoducho do konca nedočíta, lebo blech (a dokonca aj keď si nesie Nobelovu cenu). Inokedy zase nevieme odložiť jednu a tú istú a čítame ju dookola. Občas o prečítanom hovoriť nechceme, inokedy o príbehu nevieme prestať rozprávať.
- Buďte ich vzorom. Vídavajú vás s knižkou v ruke? Čím sú staršie, tým menej čitateľských vzorov okolo seba vidia. 77% detí vo veku 6 - 8 rokov vraví, že takmer každý v ich okolí číta rád. Keď majú deti 9 - 11 rokov, vraví to už iba 66% z nich. Vo veku 12 - 14 už iba 56% z nich. No a medzi mládežou vo veku 15 - 17 už iba 48% z nich vraví, že takmer každý v ich okolí má rád čítanie. Takže čo môže byť ten prvý krok, ktorý môžete spraviť už dnes? Nuž, môžete hneď teraz zobrať do rúk knižku z nočného stolíka, ktorá tam leží už tri mesiace a nie a nie ju dočítať. A potom sa s ňou definitívne rozlúčiť. Áno! A načať nejakú ďalšiu. Zároveň o tom ale povedzte aj vášmu potomkovi. Neverili by ste koľko školákov chodí po svete s myšlienkou, že kniha sa jednoducho MUSÍ dočítať do konca, aj keď šialene nudí. Nečudo, že čítanie je v ich hlave hrozná otrava. A to bol ten prvý krok. Prvý krok (dlhej cesty) ku vytváraniu sveta, v ktorom si príbehy vyberá čitateľ, v ktorom každého bavia trochu iné knihy a v ktorom neplatia žiadne nalinkované pravidlá okrem jedného: čítania s radosťou.
Majú naše deti rady čítanie? Viete, čítanie knihy, ktorú si vybrali samé, aby ju čítali vo vlastnom tempe a pre radosť. Čo by povedali tie vaše decká v bežných triedach? Pravdepodobne by sa v nich našlo zopár nadšených knihomoľov. Zvyšok triedy by bol asi viac či menej ľahostajný a je celkom dobre možné, že niektoré deti by sa ukázali ako vyslovene odradené.
Povedzte, jestvuje spôsob, ako nadšencov povzbudiť a odradencom ukázať, že knihy môžu byť omnoho viac než len nejaká povinnosť či domáca? Aký, ak tie naše súčasné spôsoby nefungujú? A máme to vôbec robiť my, učitelia? Na najbližšom webinári hovorila Zuzka Herbrychová zo ZŠ BellAmos rozprávať o svojich vychýrených čitateľských dielňach (teda o každotýždennej hodine, kedy decká čítajú iba tak pre radosť a občas sa o tom rozprávajú nahlas). Hovorila tiež o zdanlivej strate času a o úlohe učiteľa, ktorá sa na týchto hodinách stáva takmer neviditeľným. Mirka Trippé zo súkromnej ZŠ Oravská cesta zase priblížila dejepis, kde namiesto učebníc hrá hlavnú úlohu beletria. Ukázala, že osnovy a beletria sa predsa len môžu skamarátiť, no … za cenu istých strát.
