Negatívne myslenie nie je niečo, čo trápi iba dospelých. Často trápi aj deti. Katastrofické scenáre, nepríjemné vízie a navyše záplava negatívnych pocitov s tým spojená, nie je ničím príjemným. Deťom negatívne myšlienky môžu brániť v napredovaní. Dieťaťu nepomôže, ak mu radíme, aby nemyslelo na zlé veci, aby si negatívne myšlienky nepripúšťalo. Pomôže mu iba konkrétne poznanie, ako tieto negatívne myšlienky vymeniť za iné. Vedci spájajú negatívne myšlienky so zvýšeným rizikom mentálnych ochorení, fyzických problémov, ťažkostí vo vzťahoch a finančnými problémami. Existuje množstvo štúdií, ktoré dokazujú, že zmena myšlienok dokáže časom zmeniť aj mozog.
Ako sa prejavuje dieťa s negatívnym myslením?
Ako sa negatívne myšlienky môžu u dieťaťa prejavovať? Preháňanie a zveličovanie dôležitosti nežiaducej udalosti. Obviňovanie seba za niečo, čo bolo spôsobené vonkajšími okolnosťami alebo veľký pocit viny za malé nedokonalosti. Tendencia ľahko sa nahnevať na seba. Odmietanie činností, pokiaľ si dieťa nie je isté, že v nich bude excelovať. Presvedčenie, že zlé sa vždy stane, dobré sa nikdy nestane. Problémy s tolerovaním chýb, sklamania alebo prehier. Vzdávanie sa v prípade akejkoľvek prekážky.
Keď sa začnete negatívne myslieť, môže byť lákavé pokúsiť sa tieto myšlienky vytlačiť z hlavy. Snažíte sa čo najviac prestať na ne myslieť a vytlačiť ich, ale cítite, že sa vám nedarí. Odolávanie negatívnym myšlienkam môže v skutočnosti posilniť tento spôsob myslenia a veci len zhoršiť. Čím viac sa snažíte na niečo nemyslieť, tým viac na to vlastne myslíte. Aby ste sa zbavili negatívneho myslenia, musíte vyskúšať iný prístup. Mali by ste vyskúšať niečo, čo vám raz a navždy vyčistí myseľ od vecí, na ktoré nechcete myslieť.
Mozog ako spojenec v boji proti negatívnym myšlienkam
Mozog nevníma rozdiely medzi pomyselnou a reálnou hrozbou. Impulzívna reakcia vyvolaná emóciami, ako je napríklad strach alebo hnev, sa odohráva v najstarších častiach nášho mozgu, v amygdale a hipokampuse. Tieto časti sa vyvinuli, aby dokázali reagovať ochranou pred nebezpečnými situáciami. Ak dokážeme ich aktivitu oddialiť, novšia časť predného mozgu dokáže reagovať premyslenejšie. Táto časť je spájaná s vyspelosťou, ovládaním emócií a správania tak, aby sme sa dokázali uvážene rozhodovať. Amygdala určuje emocionálnu odozvu tak, že vyhodnotí podnet ako príjemný alebo ohrozujúci. V druhom prípade vyvolá reflexívnu reakciu - útok, útek alebo zmrznutie. Problém však je, že amygdala nevníma rozdiel medzi pomyselnou a skutočnou hrozbou. Často spustí falošný poplach, a tak napríklad znehybníme v stresujúcich situáciách, ako pri vystúpení na verejnosti alebo pri skúške. Napriek tomu, že žiadna z týchto aktivít nám priamo neohrozuje život, odpájame sa od racionálneho uvažovania a stávame sa impulzívnymi. A hoci môžeme vedieť, ako riešiť konflikty, amygdala nám pod vplyvom stresu uzavrie prístup k pamäti, kde máme tieto schopnosti dostupné. Keď človek o tejto skutočnosti, ktorá sa deje v mozgu, nevie, často sa zbytočne niečoho bojí. A tak dospelí ani deti nevedia, že vlastne vždy majú na výber, ako sa rozhodnú v určitej situácii reagovať. Z tohto dôvodu negatívne myšlienky považujú za absolútne a nemenné pravdy.
Deti si jednoducho neuvedomujú, že majú na výber, či tieto úvahy zvnútornia alebo odmietnu. Namiesto toho začnú tieto myšlienky považovať za absolútne pravdy. Chansky našťastie hovorí, že rodičia môžu pomôcť! Či už vaše dieťa vyjadruje negatívne myšlienky príležitostne alebo pravidelne, môžete mu pomôcť prekonať tieto škodlivé vzorce myslenia. Najskôr však musíte byť schopní u detí rozpoznať negatívne myšlienky, na to aby ste ich zvládli.
Najdôležitejšia časť mozgu, ktorá je zodpovedná za to, aby sme boli v bezpečí, sa nazýva amygdala. Funguje ako malý bojovník, ochranca, ktorý berie svoju prácu veľmi vážne. Niekedy až príliš, sleduje okolie a varuje nás, keď niečo nie je tak, ako má byť. Ako potenciálnu hrozbu vyhodnotí aj separáciu od najbližších, chyby či nesplnenie našich očakávaní. Vtedy rýchlo prevezme kontrolu a prinúti telo reagovať na krízu systémom - útoč alebo uteč. Hoci v skutočnosti vieme, že niet sa čoho obávať, naše telo a pocity sú úplne iné. Je to bežné a stáva sa to každému z nás. Dôležité je však vedieť, že sme to my, kto má nad amygdalou moc. Preto by sme sa podľa toho mali aj správať. Kľúč k tomu, ako byť odvážny a pokojný, je nájsť tie správne slová, ktoré amygdalu upokoja. Deti takto nájdu slová, ktoré im pomôžu nájsť dostatok sily, aby boli odvážnejšie a sebavedomejšie. Nie je to však len o slovách. Ide aj o to, ako sa cítia, keď takto uvažujú.
Keď deti pochopia silu pozitívnych myšlienok a ich prevahu nad negatívnymi, pomôžte im nájsť tie odvážne a silné. Každá myšlienka, pocit a čin vytvára v mozgu stopu. Zo stôp sa stáva chodník. Chodníky sú dôležité, pretože práve po nich môžu v mozgu putovať naše myšlienky z jednej časti do druhej. Keď chodník často využívame, je výraznejší. Čím silnejší chodník vybudujeme, tým silnejšia bude táto časť mozgu a myšlienky, ktoré v nej prúdia. Preto je dôležité, aby boli naše myšlienky zdravé, silné a pozitívne. Ak budeme myslieť na to, že dosiahneme svoj cieľ, že sa nám splní to, po čom túžime, tým reálnejšie sa nám to bude zdať. Podobne to funguje so strachom a úzkosťou. Čím viac negatívnych myšlienok si pripúšťame, tým viac sa vynárajú. Odvážne myšlienky, napríklad: „Ja to dokážem“, vedú k odvážnym krokom. Upokojujúce myšlienky, ako: „Nádych...
Deti by mali chápať silu a dôležitosť svojich myšlienok. Odvážne myslenie stvorí odvážnych ľudí. Viera v to, že dokážu to, čo chcú, im pomôže, aby sa to aj vyplnilo.
Stratégie na zvládanie negatívnych myšlienok u detí
Detská psychologička Tamar E. Chansky vo svojej knihe Oslobodenie dieťaťa od negatívneho myslenia: účinné praktické stratégie na vybudovanie odolnosti, flexibility a šťastia po celý život uvádza, že rodičia môžu svojim deťom pomôcť preladiť negatívne myšlienky na pozitívne. Či už vaše dieťa vyjadruje negatívne myšlienky príležitostne alebo pravidelne, môžete mu pomôcť prekonať tieto škodlivé vzorce myslenia.
1. Rozlišovanie medzi negatívnymi a reálnymi myšlienkami
Pre deti je ťažké vidieť rozdiel medzi negatívnymi a myšlienkami, ktoré vernejšie odrážajú realitu. Samozrejme, je to dosť ťažké aj pre dospelých. Jedným z jednoduchých spôsobov, ako pomôcť malým deťom rozlišovať, že môžu existovať rôzne pohľady na vec, je použitie plyšových zvieratiek na predstavenie jednotlivých druhov myslenia. Chansky hovorí: „Nespokojné šteniatko a šťastný medveď môžu pozerať na rovnakú situáciu, napríklad na rozliate mlieko, a môžu si vytvoriť dve veľmi odlišné verzie príbehu.“ Môžete z rozprávok využiť akékoľvek vhodné situácie na porovnanie. Každá postavička z rozprávky sa môže na nejakú udalosť pozerať iným spôsobom. Ak je vaše dieťa staršie, vezmite kúsok papiera a do stredu nakreslite čiaru. Na jednu stranu napíšte „negatívne myšlienky“ alebo „otravné myšlienky“. Na druhú stranu napíšte „dobré myšlienky“.
Zahrajte si napríklad hru. Povedzte dieťaťu, aby do svojho malého šuflíka poukladalo plyšové hračky. Žiadne iné, len plyšové hračky. Až po vrch tak, že sa tam už žiadne iné nezmestia. Potom nech dieťa pridá do šuflíka všetky autíčka. Uvidí, že už tam pre ne nie je miesto. Podobne to funguje aj s mozgom. Nechajte dieťa, nech rozmýšľa nad zmrzlinou. Nech si privrie oči a predstavuje si tú najúžasnejšiu zmrzlinu na svete. Nech cíti jej chuť, jej chlad na jazyku, nech vníma, ako mu cez kornútok preteká až na prsty. Tie sa lepia a musí si ich obliznúť. Teraz nech prestane myslieť na zmrzlinu. Na tú úžasnú zmrzlinu, v ktorej sú kúsky ovocia. Nech na ňu jednoducho nemyslí. Zrejme to nebude pre dieťa jednoduché. Skúste mu teda povedať, aby si spomenulo na čokoládu, ktorú jedlo na narodeniny. Fantastickú čokoládu, ktorá sa mu rozpúšťala na jazyku. Bola sladká a boli v nej kúsky orieškov? Alebo bola len mliečna? Taká bublinková? Pukali tie bublinky na jazyku? Takto to celé funguje. Takýto šuflík máme v hlave všetci a je v ňom len obmedzený priestor. Čím viac ho zaplníme tými negatívnymi, tým menej priestoru zostane pre tie pozitívne. Deti by mali vedieť, že sú to ony, kto rozhoduje o tom, koho v šuflíku budú mať.
2. Hra „bohužiaľ / našťastie“
Môžete sa so svojimi deťmi hrať hru „bohužiaľ / našťastie“. Spoločne s dieťaťom vymyslite päť nepríjemných situácií, ktoré si zapíšete na kartičky a vložíte ich do škatule. Každý člen rodiny potom vytiahne kartu a prečíta nešťastnú situáciu, ktorá je na nej uvedená. Napríklad na kartičke môže byť napísané: „Film, ktorý som chcel vidieť, bol bohužiaľ vypredaný“. Dieťa odpovedá tak, aby vytvorilo pozitívne vnímanie reality. Takže povie: „Film, ktorý som chcel vidieť, bol bohužiaľ vypredaný, ale našťastie som si pozrel iný film“. Potom v hre pokračujte ďalej.
3. Naučte dieťa vzdialiť sa od negatívnych myšlienok
Je tiež dôležité pomôcť dieťaťu získať určitý odstup a nadhľad v nepríjemnej situácii. Neobviňujte dieťa, ale namiesto toho obviňujte „negatívny mozog“. Toto z vás urobí spojencov v boji proti zlým myšlienkam, ktoré vychádzajú z mozgu a dieťaťu ničia radosť a príjemný deň. Takéto vnímanie povzbudzuje dieťa, aby všetkému neverilo ako jedinej pravde, ale aby sa dokázalo na jednotlivé situácie pozrieť detailnejšie. Požiadajte dieťa, aby si vybralo meno pre svoj „negatívny mozog“. Chansky uvádza nasledujúce príklady: pán Smutný, myš Zlomyseľ, zábavný blokátor. Nechajte dieťa, nech „negatívny mozog“ nakreslí ako postavičku a nech mu vymyslí aj nejaký hlas. Navyše môžete uvažovať o spôsoboch, ako spätne odpovedať na tento „negatívny mozog“. Napríklad: „Nie si mi šéfom. Robíš mi zle. Nepočúvam ťa. Vidíš všetko hrôzostrašne. Cieľom vo všeobecnosti nie je zastaviť, poprieť alebo bojovať proti negatívnym myšlienkam. Cieľom je naučiť dieťa zmeniť vzťah k týmto myšlienkam. Malo by pochopiť, že aj keď je „negatívny mozog“ naprogramovaný tak, aby videl problémy, nedostatky a sklamania, ak chce, môže sa pozrieť na veci iným spôsobom. Myšlienky sa dajú zmeniť a vďaka tomu sa dokáže na jednu vec pozerať viacerými spôsobmi.
Povedzte deťom, že najdôležitejšia časť mozgu, ktorá je zodpovedná za to, aby sme boli v bezpečí, má svoje meno, volá sa amygdala. Vysvetlite im, že amygdala je ako super hrdina v mozgu a chráni nás pred nebezpečenstvom. Pomáha nám rýchlo zareagovať, keď nám niečo hrozí. Niekedy je veľmi užitočná, napríklad, keď vidíme, ako sa na nás rúti vykopnutá lopta. Amygdala ihneď rozhodne, že nie je čas nad niečím premýšľať a prinúti nás k okamžitej reakcii - uhneme hlavou spred lopty. Lenže amygdala má jednu nepríjemnú vlastnosť a tou je, že nedokáže rozoznať, či nám naozaj hrozí nebezpečenstvo alebo nás len niečo stresuje. Robí rýchle rozhodnutia a tie bývajú niekedy chybné. Keď sme nahnevaní, smutní alebo vystresovaní, amgydala to vníma ako nebezpečenstvo a podľa toho reagujeme. Nepremýšľame, ale hneď konáme. Lenže amygdala nie je náš pán, je to sluha. Vždy nás bude počúvať. Preto jej musíme dať najavo, že sme to my, kto rozhoduje. V tom nám môžu pomôcť tie správne slová, ktorými amygdalu stíšime. Napríklad: „Viem, že sa pokúšaš o mňa postarať, ale ja to zvládnem. Podobné veci som už zvládol/zvládla niekoľko krát v živote.“ Prípadne: „Čo keď poviem niečo zle? Vieš, amygdala a čo keď poviem niečo dobre? Čo na to povieš?“
Psychológovia radia, že nielen deťom, ale i nám, dospelým, veľmi pomôže jedna maličkosť - póza superhrdinu. Rozprávať sa o tom, ako nahradiť negatívne myšlienky tými pozitívnymi sa s deťmi dá, keď sú v pokoji. V prípade strachu a stresu im nepomôžeme, ak im budeme opakovať, že sa nemusia báť a že sa nič nedeje. Deti sa necítia dobre, vedia, že sa niečo nepríjemné deje a obávajú sa toho. Intervencia dospelých v zmysle popierania alebo bagatelizovania ich pocitov v nich len zvyšuje pocit bezmocnosti a strachu. Čím viac im budeme tvrdiť, že sú v poriadku, tým viac nám budú odporovať. Uprostred vnútorného napätia a tlaku, pod ktorým dieťa je, potrebuje vedieť, že sme s ním, nie že mu nerozumieme. Dieťa musí byť presvedčené o tom, že ho chápete, len tak sa vám otvorí. Skúste mu napríklad povedať, že sa vám zdá, že sa naozaj veľmi bojí. Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite a počkajte, kým vlna úzkosti prejde.
Podpora emocionálneho vývoja a sebavedomia dieťaťa
Emocionálnu podporu si deti zaslúžia. Reagujte na ne s porozumením a empatiou. Rozprávanie sa o nich je v úplnom poriadku. Rozpoznávanie emócií sú vždy vítané. Základné emócie sú vždy vítané. Vštepujte deťom trpezlivosť a empatiu. Ich emócie sú úplne normálnou súčasťou života.
Najhlavnejším nástrojom pri rozpoznávaní a pomenovaní emócií detí sú slová. Pozorovania sú aj vaše empatická reakcia. Pre otvorenú komunikáciu je dôležité reagovať na ich výraz tváre a súcitiť s ním. Chápete to, že sa cíti smutne/veselo a ste tam v každej situácií pri ňom. Kladením otázok sa viete dozvedieť veľa informácií o tom, čo daný moment cíti. Napríklad: „Ako si sa cítil/a potom ako si stratil/a svoju obľúbenú hračku?“. Dieťa opísalo, ako sa cíti, a prečo si myslí, že sa tak cíti. Týmto spôsobom dieťa pomenuje vlastné emócie a to, čo v daný moment s emóciami prežíva.
Objímajte a pochváľte svoje dieťa. Vedieť, že ste vždy na blízku a ste im stále oporou, im pomáha pri zvládaní problémov. Taktiež im to pomáha pochopiť aj pocity iných ľudí. A zároveň im to dáva možnosť mať kontrolu nad určitými aspektami ich života. Všetky deti majú vybavenie a schopnosti na to, aby boli odvážne, silné, šťastné. Dôležité je, aby o tom vedeli, aby im bolo jasné, že dokážu ovládať tú časť mozgu, ktoré riadi tok ich prichádzajúcich a odchádzajúcich myšlienok. Samozrejme, že prídu aj negatívne myšlienky a prinesú ťaživé pocity. Niektoré nás poznačia. Je to súčasť toho, byť človekom. Rovnako ako aj odvaha a sila postaviť sa nepríjemným myšlienkam a pocitom. Je to síce schopnosť, ktorá si vyžaduje čas a skúsenosti, ale deti by mali vedieť, že majú silu ovládnuť svoje myslenie. To, čo si myslia, ovplyvní ich pohľad na seba a vzápätí im potvrdí, kým sú.
U detí je tiež dôležité rozvíjať schopnosť upokojovania - naučiť ich ako sa majú upokojiť. Medzi techniky patrí napríklad hlboké dýchanie, pomalé počítanie do 10, atď. Poskytovanie emocionálnej podpory je kľúčové. Keď sa deti rozprávajú, venujte im plnú vašu pozornosť.
Vizuálne karty s emóciami a pocitmi na učenie
Vonkajší vplyv na vnútorné pochody
Ďalším dôležitým faktorom je naše telo, ktoré má zásadný dopad na to, ako sa cítime. Vedci už dávnejšie preukázali, že keď znížime našu fyzickú prítomnosť v priestore, napríklad sa zhrbíme, skloníme hlavu, prekrížime ruky alebo nohy, cítime sa menší, viac sa obávame a máme menej sily. Na druhej strane, všetci super hrdinovia stoja s rozkročenými nohami, vypnutou hruďou a zdvihnutou bradou. Sú sebavedomí, znižuje sa im hladina stresu a pociťujú menej úzkosti. Podobne, podľa vedcov, funguje aj spísanie svojich negatívnych myšlienok, roztrhanie papiera a konečné vyhodenie do koša. Tým, že svoje myšlienky vyhodíme preč, už sa nimi nemusíme zaoberať, bez ohľadu na to, či sú negatívne alebo pozitívne. Naopak, ak spíšeme na papier pozitívne myšlienky a papier si odložíme do vrecka, majú na nás väčší vplyv. Tým, že ich máme stále pri sebe, dodáme im silu a dôležitosť. Navrhnite teda dieťaťu, aby spísalo svoje negatívne myšlienky na jeden papier a tie pozitívne na druhý.
Ľudia, s ktorými tráviš čas, výrazne ovplyvňujú tvoju náladu a myšlienkové pochody. Ak tráviš čas s ľuďmi, ktorí sú neustále negatívni, môžeš to podvedome prevziať. Snaž sa obklopovať tými, ktorí ťa podporujú, motivujú a dodávajú ti energiu. Niekedy patria medzi tých toxických ľudí v našej blízkosti práve rodinní príslušníci.
Hudba má neuveriteľnú moc ovplyvňovať našu náladu. Keď sa cítiš pod veľkým tlakom alebo smutná, pusti si niečo veselé a energické. Tvoje telo a myseľ budú reagovať na melódie. Zrazu ťa pohltí lepšia nálada a ty budeš pripravená čeliť výzvam nového dňa.
Niekedy sú naše myšlienky produktom prostredia, v ktorom sa nachádzate. Ak sa napríklad obklopíte negatívnymi ľuďmi a negatívnymi predstavami, pravdepodobne začnete negatívne myslieť. Vzdialenie sa od negatívneho prostredia môže tiež veľmi pomôcť. Ak je to možné, opustite priestor a choďte na prechádzku. Ak nemáte v blízkosti les, stačí aj park.
Vďačnosť ako nástroj pozitívneho myslenia
Niekedy sa v každodennom zhone nedokážeme sústrediť na všetky dobré veci, ktoré sa v našom živote dejú. Ak si chcete naladiť svoju myseľ na pozitívne myslenie, zamerajte sa na všetko dobré, čo sa vám v živote deje. Vytvorte si zoznam všetkého, za čo ste vďační, bez ohľadu na to, či je to veľká vec alebo maličkosť. Niekedy nám dobré veci v živote stoja priamo pred tvárou a my ich stále nevidíme. Zoznam si môžete písať do denníka, dávať na nástenku, na stenu, do mobilu alebo do počítača. Najlepšie však je, keď ho máte stále pred očami. Sústreďte sa na všetky oblasti svojho života - rodinu, zdravie, lásku, školu, zamestnanie, vzťahy, voľný čas, záľuby, šport, kultúru, jedlo, prírodu. Zoznam vecí, za ktoré sme vďační je naozaj nekonečný. A nezabúdajte, vždy je za čo ďakovať! Veď vďačnosť je večná a nadčasová hodnota. Nikdy nestráca na význame. Vďačnosť je cesta, ako priniesť do svojho života viac dobrého a svoj život výrazne obohatiť.
Pri ich vyvolávaní nám, podľa vedcov, pomáha najmä vďačnosť. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Čo by ste si mali všímať? Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Podľa vedcov dôležitú úlohu zohráva aj faktor vďačnosti. Vďaka nej si dokážeme lepšie privodiť pozitívne spomienky, ktoré zase vedú k pozitívnym myšlienkam. Navyše, spomienky vďačných ľudí majú oveľa pozitívnejší dopad na nich, než spomienky menej vďačných. Preto je vhodné podporovať u detí vďačnosť. Funguje to v podstate ako uzavretý kruh. Tým, že vedieme deti k vďačnosti, posilňujeme ich schopnosť vyvolať si pozitívne spomienky, ktoré vedú k pozitívnemu mysleniu. Pritom vďačnosť vieme v deťoch podnietiť jednoduchým spôsobom, napríklad rozhovorom pred spaním, v aute alebo pri večeri, kedy sa ich môžeme spýtať na tri veci, za ktoré sú vďačné. Už len tým, že začnú nad nimi premýšľať, spôsobí, že sa im v pamäti vynoria príjemné spomienky, ktoré naštartujú pozitívne myslenie.
Negatívne myslenie dokáže zahaliť celý tvoj pohľad na svet do sivých odtieňov. Vie človeku zničiť náladu a dokonca ho priviesť k zbytočnému stresu. Ide o efektívne techniky, ktoré ti pomôžu zbaviť sa ich a opätovne nájsť duševnú rovnováhu. Negatívne myšlienky často vznikajú, keď sa príliš zameriavame na minulosť alebo sa obávame budúcnosti. Skús sa viac sústrediť na prítomný okamih. V tom ti môžu pomôcť techniky ako mindfulness a meditácia. Upriamia tvoju pozornosť na to, čo sa deje teraz, a nie na to, čo by sa mohlo stať.
Hlboké dýchanie je efektívny nástroj na uvoľnenie napätia a stresu. Keď pocítiš, že ťa začínajú zahlcovať negatívne myšlienky, nájdi si pokojné miesto, zhlboka sa nadýchni a pomaly vydýchni. Tento proces ti pomôže upokojiť myseľ a navrátiť pocit kontroly.
Niekedy si sami vytvárame negatívne myšlienky tým, že sa sústredíme na najhoršie scenáre. Skús preformulovať svoje myšlienky. Napríklad namiesto toho, aby si si povedala „Určite to nezvládnem,“ skús si povedať „Skúsim to najlepšie, ako viem.“ Tvoj pohľad na veci sa postupne zmení a negatívne myšlienky stratia na sile.
Často bývame sami k sebe až príliš tvrdí. Zameriavame sa na svoje nedostatky a zlyhania. Skús byť k sebe láskavá. Dovoľ si robiť chyby a nauč sa odpustiť si.
Hovorí sa, aby sme si dávali pozor na myšlienky, pretože tie určujú ako sa cítime, čo ovplyvňuje naše konanie a vnímanie samých seba. Deťom negatívne myslenie zmršťuje svet a bráni v napredovaní. Nepomôže, ak dieťaťu radíme, aby nemyslelo na zlé veci, aby si negatívne myšlienky nepripúšťalo. „To nedokážem, to som nikdy nerobila. Bojím sa toho,“ povie päťročná dcéra zakaždým, keď s ňou chcem začať akúkoľvek novú aktivitu.
Obavy sú bežným znakom silného a zdravého mozgu, ktorý robí presne to, čo má robiť - snažiť sa nás ochrániť. Životu sa ľudia prispôsobili tak, že prirodzene venujú väčšiu pozornosť niečomu, čo ich môže ohroziť, a teda viac nás zaujmú negatívne informácie než tie pozitívne. Lenže niekedy sa nám to môže vymknúť spod kontroly.
Keď vidíte, že je dieťa nahnevané/nahnevaná, skúste sa namiesto otázky, čo ho nahnevalo, ktorá núti dieťa k odpovedi, na ktorú nemusí byť práve pripravené/pripravená, reflektovať pocit, ktorý vidíte. Jednoduchou oznamovacou vetou mu povedzte: „Zdá sa mi, že si nahnevaný/nahnevaná“. Tým mu dáte najavo svoj záujem a ukážete mu, že mu rozumiete bez toho, aby ste ho k čomukoľvek nútili.