Juraj Hatrík (1. 5. 1941 - 21. 5. 2021) bol významnou postavou slovenskej hudobnej scény, skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik, ktorý obohatil svet hudby nielen svojimi kompozíciami, ale aj inovatívnym prístupom k hudobnej pedagogike, najmä v oblasti práce s deťmi a mládežou. Patril ku generácii, ktorá vstupovala do aktívneho hudobného života v 60. rokoch 20. storočia, pričom jeho tvorivá dráha a pedagogické aktivity zanechali nezmazateľnú stopu.
Jeho prirodzená zvedavosť a dychtivosť po poznaní ho viedli k štúdiu a analýze širokého spektra hudobných diel autorov všetkých storočí. Vstrebával veľké literárne diela svetových majstrov, zaujímali ho problémy filozofie či psychológie. Tento vnútorný svet obohatil aj jeho tvorbu, ktorá sa často inšpirovala mimohudobnými podnetmi - literárnymi predlohami, udalosťami, básňami, poetickými obrazmi, rozprávkami či filozofickými otázkami. Hatrík chápal hudbu ako umenie schopné zasahovať viaceré dimenzie ľudskej psychiky, oscilujúce medzi hĺbkou meditácie a hravosťou.
Počiatky tvorivej dráhy a priateľstvá
Juraj Hatrík, ešte ako mladý absolvent kompozície na Hudobnej a tanečnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, sa spriatelil s generáciou umelcov o niekoľko rokov starších od neho. Z hudobníkov k nim patrili Ilja Zeljenka, Roman Berger, Ivan Parík, Dušan Martinček a ďalší, ktorí tvorili priateľskú komunitu aj s výtvarníkmi, filmármi či divadelníkmi. Napriek tomu, že jeho kompozičný koreň síce tkvie v 60. rokoch, musel sa dlho vyrovnávať s vplyvom Moyzesovskej školy, ktorá bola veľmi tvrdá a akademická. Hoci po štúdiách napísal skladby ako Toccata pre klavír alebo Kontrasty pre husle a klavír, ktoré sa dodnes hrajú, jeho individuálny prejav bol Moyzesom potláčaný.
Vplyv naňho mali aj iní významní umelci. Napríklad Ivan Parík ho v tom čase považoval za svojho skutočného idola a jeho rozhľad v hudbe 20. storočia bol pre Hatríka inšpiráciou. Rovnako obdivoval rozhľad Ilju Zeljenku a Romana Bergera v prírodných vedách a filozofii. Dušan Martinček, s ktorým sa definitívne usadili v Bratislave v polovici 60. rokov, predstavoval preňho oporu.
Napriek akademickým tlakom a osobnému zablokovaniu v rámci Moyzesovskej školy, Hatrík ďakoval za podnety zo živej hudby 20. storočia skôr Otovi Ferenczymu, ktorý prednášal estetiku a bol jeho oknom do sveta. Ferenczy ho usmerňoval v dielach ako Bartókova Sonata pre dva klavíry a bicie či Messiaenova Turangalila.
V raných rokoch tvorby sa prirodzene reflektoval a vyrovnával s aktuálnymi kompozičnými trendmi, ako atonalita, práca so sériami či riadená aleatorika. Vytvoril viacero diel, ktoré sa stali trvalou súčasťou portfólia slovenskej hudobnej tvorby, vrátane raných klavírnych skladieb komponovaných na pôdoryse klasických foriem, ako Sonáta cis mol, Toccata či Kontrasty pre husle a klavír.
Hudobná pedagogika pre deti a mládež
Juraj Hatrík sa stal priekopníkom v oblasti hudobno-výchovného pôsobenia na deti a mládež. V čase, keď nesmel učiť, sa začal venovať rozvíjaniu vnímania, cítenia a aktívnej percepcie hudby medzi deťmi a mládežou v neformálnej sfére. Mal možnosť robiť besedy s umelcami, rozhlasové relácie a postupne sa mu otvorila cesta k výchovným koncertom pre školy, ktoré úspešne transformoval do podoby hudobno-výchovného divadla.
Po návrate na HTF VŠMU v roku 1990 sa popri hudobnej analýze mohol problematike hudobno-dramatických projektov pre deti venovať intenzívnejšie. Bol zakladateľom a predsedom Asociácie učiteľov hudby Slovenska, na pôde ktorej založil a rozvinul tradíciu pravidelných seminárov integratívnej hudobnej pedagogiky pre učiteľov s názvom „Pedagogická dvorana“. Zanechal celý rad autorských hudobno-dramatických projektov (scenáre + partitúry s možnosťou tvorivého dopracovania v priebehu pedagogického procesu) a tiež námetov na hudobné dielne.
Jeho tvorba pre deti je azda najrozsiahlejšia, akú kedy skladateľ skomponoval. Nemožno ju však považovať za niečo okrajové či menej hodnotné. Práve na príklade cyklov ako Krajinou Šťastného princa I a II vidíme, ako postupne vedie malých klaviristov nielen k rozvíjaniu hráčskej techniky, ale aj k poznaniu, „ako je hudba urobená“ a pritom vysvetľuje aj „prečo“. Súčasne mladému človeku rozširuje diapazón vnímania a prijímania hudby, ktorá sa vymyká z prevládajúcej estetiky základného umeleckého školstva.
V jednom z rozhovorov sa zdôveril: „... Uvedomujem si, že skladateľ si musí vychovávať poslucháča. Osobný dôvod je ten, že mám deti rád a mám veľký zážitok v kontakte s detskou psychikou… Vracať sa k dieťaťu znamená vystavovať sa skúške, či som s ním schopný o niečom hovoriť…“ Tvorba pre deti bola pre neho nielen pedagogickým nástrojom, ale aj skúškou vlastnej prirodzenosti a spontánnosti, ktoré považoval za základné predpoklady tvorivosti.
V jeho tvorbe sa detský element v rôznych podobách objavuje často aj v dielach pre dospelého poslucháča. Denník Táne Savičevovej pre soprán a dychové kvinteto, hudobno-scénická kompozícia Šťastný princ, hudba pre sláčikové kvarteto a bas The Lost Children (Stratené deti), symfonická poéma Litánie okamihu, koncertantná fantázia pre klavír a orchester Ecce quod Natura, Klzisko 1951 a iné, v ktorých sa objavujú motívy, odkazy na vlastnú tvorbu pre deti či hlbšie spomienky na zážitky z detstva.
Mgr. Juraj Hatrík - osobnosť a jej vplyv
Juraj Hatrík bol dlhoročným pedagógom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde prednášal hudobnoteoretické predmety, predovšetkým hudobnú analýzu a pedagogiku. Pre budúcich pedagógov zaviedol predmet „hudobná dielňa“. Jeho pedagogický prístup sa vyznačoval hlbokým záujmom o študenta a jeho individuálne predpoklady, čo sa líšilo od rigidnejšieho prístupu jeho predchodcov.
Jeho životná dráha nebola vždy ľahká. V rokoch 1970-1971 bol vylúčený zo Zväzu slovenských skladateľov za postoj k okupácii v roku 1968 a následnú normalizáciu, prepustený z VŠMU so zákazom pedagogického pôsobenia až do roku 1989, a do roku 1976 bol umlčaný ako skladateľ. Napriek týmto prekážkam sa nevzdal a jeho návrat do hudobného života bol postupný, pričom prelomovým sa stal rok 1976.
Kľúčovými oblasťami skladateľskej tvorby Juraja Hatríka bola tvorba pre klavír, tvorba pre akordeón a hudobno-scénické kompozície pre deti a mládež. Jeho diela sa vyznačujú prepojením protikladov, nielen v mimohudobnej rovine, ale aj v kompozičných technikách. Dvanásťtónová technika u neho nebola samoúčelná, ale tóny museli byť usporiadané tak, aby bolo cítiť smerovanie a príslušnosť k centru.
Juraj Hatrík bol mimoriadne cieľavedomý a náročný - k sebe aj k ostatným. Ak sa mu vytýčený cieľ nepodarilo dosiahnuť priamo, neúnavne hľadal iné cesty a možnosti. Nemal rád povrchnosť a „lacné“ riešenia. V jeho rodine platila zásada: ak máš dve cesty, dve možnosti, vždy si vyber tú ťažšiu, lebo je pravdivejšia a poskytuje ti väčšiu perspektívu.
Jeho odkaz žije ďalej nielen prostredníctvom jeho rozsiahlej tvorby, ale aj prostredníctvom jeho študentov a kolegov, ktorí si ho pamätajú ako múdreho, rozhľadeného a priameho človeka s briskným úsudkom a pohotovými reakciami. Jeho postrehy a názory, aj keď nie vždy lichotivé, ale presné, mali spravidla pozitívny účinok.
Sýpky dnes - Zbytočnosť, či kultúrna hodnota?
Vybrané diela a projekty:
- Šťastný princ (komorná opera na motívy rozprávky)
- Zlatý tucet (pesničky pre detské hlasy a klavír)
- Ajhľa, príroda!
- Čudesné bytosti, nezvyčajné krajiny, zamotané príbehy a nepredvídateľné konce (program pre deti)
- O neobyčajných vrabcoch (rozprávka pre najmenších)
- O nachytanom vtáčikovi (rozprávka)
- Čin-Čin (posledná, piata časť čítania z knihy Ľudmily Podjavorinskej)
- Rozprávkový panelák (príbeh o bytostiach v paneláku)
- O neskúsenom Huniačikovi (rozprávka o medvieďati)
- Nepodarená rozprávka (o princeznej, ktorá chce zjesť draka)
- Údolie farebného vtáčka (hudba pre rozhlasovú hru)
- Hlavička (hra pre celú rodinu o troch chlapcoch pátrajúcich po tajomstvách strašidelného domu)
- Trpaslík - Nosáčik (príbeh o chlapcovi, ktorý sa stal trpaslíkom)
- Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta (predstavenie knihy)
- Pod vajíčkom (predstavenie knihy)
- Obyčajná tvár (predstavenie knihy)
- Zuzanka a papierové čudo (rozprávková hra)
- Graffiti in misura di Carl Czerny op. 599 (klavírna klauniáda)
- Drobnosti
- Dvaja nad kolískou
- Spievaj, klavír! (zborník klavírnych skladieb)
- Litánie okamihu (skladba uvedená Slovenskou filharmóniou)
- Čakanie
- Canto responsoriale
- Introspekcia
- Da capo al fine (spev o ľudskom živote)
- Adamove deti (sedem scénických madrigalov)
- Statočný cínový vojačik (spevohra)
- Balada o dreve (hudobno-scénický projekt)
- Ritschildove husle (novela A. P. Čechova)
- Symfónia č. 1
- Symfónia č. 2
- Poď sa so mnou hrať!
Juraj Hatrík zomrel 21. mája 2021 vo veku 80 rokov, zanechávajúc po sebe bohaté dedičstvo v oblasti hudby a hudobnej pedagogiky.