Otázka dátumu narodenia Ježiša Krista je predmetom mnohých diskusií a rôznych pohľadov. Nielen dátum, ale aj narodenie z "panny" je sporné. Historické doklady z tej doby ohľadne Ježiša sú vágne. Najznámejší historik tých čias Flavius sa o Ježišovi ani len nezmienil. Mimo biblie žiadne.
V prvých dvoch storočiach bolo kresťanstvo bezvýznamnou skupinou a tak sa tieto veci neriešili. Ešte za cisára Konštantína v 4. storočí boli pohania vo väčšine. Určite sa však nenarodil 25. decembra. V Biblii sú predsa popisy okolia pri narodení a ani v Betleheme sa v zime povedzme neopalujú. Keďže sa cirkvi nepodarilo zrušiť oslavy slnovratu z 25. decembra, tak ich jednoducho premenovali. Podobne ako Artemis bola nahradená Mária, to rozhodnutie prišlo zdola.
Poďme sa pozrieť na pohľad Koránu a Biblie na Ježiša Krista.
Ježiš v Koráne a Biblii
Biblia a Korán píšu o Ježišovi ako o človeku, ktorý mal prorocké poslanie. Ježiš ohlasuje, že je Boží služobník, ktorému bolo zjavené Písmo a ktorého Boh ustanovil prorokom. Ježiš (Isá) v Koráne sa narodil zázračným spôsobom z panny Márie. Ježišom sa Korán zaoberá v celkom 15 súrach s vyše 90 veršami. Korán dokonca viackrát označuje Ježiša ako Mesiáša, no v tom zmysle, že je pomazaný Božím požehnaním a vyslaný do služby.
Ježiš v Biblii sa na viacerých miestach priznáva k božskej identite a preto sa ho Židia snažia zabiť. Moslimovia odmietajú, že by Ježiš pred svojím narodením existoval ako druhá božská osoba. Napokon, moslimovia popierajú svätú Trojicu. Islam nevidí v Ježišovi ani Božieho syna ani vykupiteľa. Korán rovnako popiera, že by bol Ježiš skutočne ukrižovaný: „Oni ho však nezabili a neukrižovali ho, ale zjavila sa im jemu podobná postava. A oni ho istotne nezabili, ale Boh ho zdvihol k sebe.“
Korán síce Ježiša Krista spomína ako významného proroka, no zohráva tu podstatne menšiu úlohu ako Ježiš v Biblii.
Rozdiely medzi kresťanským a islamským pohľadom na Bibliu
Islam a kresťanstvo sa zhodujú, že Boh odovzdal ľuďom svoje posolstvo prostredníctvom Písma. Keď približne 600 rokov po narodení Ježiša Krista vznikol islam, prví nasledovníci Mohameda považovali Bibliu stále za pravdivú knihu. Dnešný islamský pohľad uznáva, že Biblia vychádza z Božieho zjavenia, ktoré dal Boh prorokom, napríklad Mojžišovi v Tóre (Tawrát) a Ježišovi v Evanjeliu (Indžíl). Moslimovia však veria, že tieto texty boli časom pozmenené, preto má pre nich Korán nadradené postavenie.
Naproti tomu, podľa kresťanov je Biblia Božie slovo, ktoré zostalo nezmenené a chránené Bohom. Ak je Boh všemohúci, má aj moc zachovať svoje posolstvo. Existuje takmer 25 000 starovekých rukopisov častí Novej zmluvy, z ktorých mnohé sú staršie než vznik islamu. Porovnania ukazujú zhodu na úrovni 99,5 % - rozdiely sú len v pravopise, nie v obsahu. Archeologické nálezy, ako zvitky od Mŕtveho mora, potvrdzujú, že dnešná Biblia je veľmi blízka pôvodnému textu.
Je islam nástupcom kresťanstva?
Islam sa považuje za „nástupcu“ judaizmu a kresťanstva. Moslimovia veria, že Boh postupne zjavoval svoje posolstvo rôznym prorokom a že Mohamed bol posledným prorokom: „je Poslom Božím a pečaťou prorokov” (Korán, Súra al-Ahzáb 33:40). Korán je konečným a úplným zjavením, ktoré nasleduje po judaizme a kresťanstve.
Kresťanský pohľad je iný: tvrdí, že Boh nemení svoj plán. Od počiatku posielal prorokov, aby ľudí priviedli späť do vzťahu s ním. Proroci od Abraháma po Izaiáša predpovedali príchod „najvyššieho proroka“ - Ježiša Krista ako Záchrancu, Spasiteľa. On sám o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa.“ Preto kresťanstvo nevníma svoju vieru ako jednu etapu, ktorú má nahradiť iná, ale ako naplnenie toho, čo Boh sľuboval od počiatku.
Môže mať Boh syna?
Islam dôrazne tvrdí, že Boh (Alah) nemá syna a myšlienku na „Božieho Syna“ považuje za neprijateľnú. Je to porušenie viery v jediného, nedeliteľného Boha (tawhíd).
Kresťanstvo však chápe Ježišovo synovstvo nie v telesnom, ale v duchovnom zmysle. Ježiš je vtelený Boh, ktorý sa nenarodil z telesného vzťahu muža a ženy, ale zázračným pôsobením Ducha Svätého. Prorok Izaiáš už dávno pred jeho narodením predpovedal: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný je nám syn,… a jeho meno bude Obdivuhodný radca, Mocný Boh, Večný Otec, Knieža pokoja.“
Islam a kresťanstvo učia, že Boh sa človeku zjavil v mnohých podobách: Mojžišovi v podobe horiaceho kríka, Abrahámovi ako hlas z nebies, a podobne. Prečo by teda nemohol na seba vziať aj podobu človeka, aby sa nám priblížil?
Zomrel Ježiš na kríži?
Ježiš v islame nezomrel na kríži. Bol vraj vzatý na nebesá a ukrižovanie sa odohralo inak: „…nezabili ho, ani ho neukrižovali, ale bolo im to len tak predstavené… Boh si ho k sebe povýšil.“ (Súra An-Nisá 4:157-158) Niektoré tradície tvrdia, že namiesto neho bol ukrižovaný niekto iný.
Kresťanstvo naopak učí, že Ježiš za ľudí skutočne zomrel a urobil to dobrovoľne. Vedel, že jeho smrť je nevyhnutná pre naše zmierenie s Bohom. Ukrižovanie je kľúčovým bodom celého biblického príbehu spásy. Apoštol Pavol napísal: „No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.“
Kresťanstvo a islam sa rozchádzajú v kľúčovej otázke: Ježišovej obeti na kríži.
Zmŕtvychvstanie Ježiša: realita alebo mýtus?
Kresťania veria, že Ježišovo zmŕtvychvstanie je historický fakt a kľúčový bod kresťanskej viery. Bez neho by neexistovala nádej na odpustenie hriechov a večný život. Ježiš porazil smrť a tak dokázal, že je viac ako prorok.
Podľa Biblie sa Ježiš po svojom vzkriesení zjavil mnohým svedkom - apoštolom, ženám pri hrobe, viacerým skupinám ľudí. Táto skúsenosť bola základom ďalšieho šírenia evanjelia.
Islam myšlienku zmŕtvychvstania úplne odmieta. Moslimovia veria, že Boh vzal Ježiša do neba živého.
Ježiš: prorok alebo Boh?
Ježiš je v islame jedným z najväčších prorokov, narodený z panny, obdarovaný zázrakmi. Teší sa veľkej pocte, ale nie je Božím Synom ani Spasiteľom. Je predchodcom Mohameda.
Kresťania veria, že Ježiš je vtelený Boh, ktorý bol pri stvorení sveta, prijal ľudskú podobu a prišiel zachrániť všetkých hriešnikov. Je centrom kresťanskej viery a modlitby. Biblia jasne hovorí o Bohu v troch osobách, ktoré sú nerozlučne späté: Otec, Syn a Duch Svätý.
Apoštol Ján napísal: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh… a to Slovo sa stalo telom.“ Táto veta zhrňuje kresťanské presvedčenie o Ježišovej božskej podstate.
Islam a kresťanstvo sa líšia predovšetkým v pohľade na Ježišovu identitu. Ježiš je v islame považovaný za veľkého proroka, ale nie Božieho Syna. Kresťania veria, že Ježiš je Boží Syn, Mesiáš, ktorý nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zmieril s Bohom.
Biblia tvrdí, že Ježiš má rovnaké vlastnosti ako Boh: je večný, svätý, stvoriteľ všetkého. A pozýva nás do osobného vzťahu - nie cez náboženské úkony, ale cez dôveru.
Ježiš povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života.“ Tma znamená život bez Boha a nádeje. On však prišiel, aby nám priniesol svetlo - ukázal nám cestu, dal zmysel a novú perspektívu.
Ježiš volá k sebe aj teba. Ak cítiš duchovnú tmu, on ti ponúka svetlo života. Dôveruj mu.
Presný dátum narodenia
Dnešný definovaný dátum narodenia Krista pôvodne stanovil v 6. storočí po Kr. mnísch Dionysius Exiguus nepresne ako udalosť z roku 753 rímskeho letopočtu a priradil jej dátum 25. december. Narodenie Ježiša sa kladie do obdobia od 6 pred Kr. do roku 6, v Betleheme. Nepoznáme presne ani deň a rok jeho narodenia, ani dátum jeho smrti.
Podľa odborníkov, presný termín v skutočnosti nepoznáme. Podľa odborníkov sa Ježišovo narodenie datuje zhruba do obdobia roku 6 až 4 pred Kr. "V Biblii nie je žiadna zmienka o tom, kedy sa narodil. Vieme, že to bolo za panovania Herodesa Veľkého, ktorý zomrel pred prvým rokom nášho letopočtu," uviedol pre The Daily Telegraph profesor z Oxford University, John Barton.
Nielenže nie je presný rok narodenia Ježiša, odborníci netušia ani konkrétny deň či mesiac. Všetko nasvedčuje tomu, že Ježiš sa vôbec nenarodil v decembri. Tento mesiac pritom zrejme vôbec neprichádza do úvahy. V evanjeliu sa totiž spomínajú v súvislosti s Ježišovým narodením aj pastieri a ich stáda, ako spolu nocujú pod holým nebom. Vzhľadom na to, že ide o skutočne studený mesiac je vysoko nepravdepodobné, žeby zostávali v takej zime vonku.
Podľa niektorých výpočtov by mohol byť mesiacom Ježišovho narodenia september alebo október. Vychádzajú pritom z poznatkov z evanjelií, pričom predpokladajú, že Ježiš mal v čase smrti 33,5 roka. Vzhľadom na to, že jeho smrť sa datuje na marec, resp. apríl, narodenie by malo byť práve v septembri alebo októbri.
Údaj o narodení Ježiša Krista zrejme zostane navždy nevyriešenou hádankou.
HISTORICKÉ A ARCHEOLÓGICKÉ DÔKAZY O JEŽIŠOVOM NARODENÍ - Historické a archeologické dôkazy o narodení Ježiša
Vianoce: pôvod sviatku
Milióny ľudí na celom svete veria, že 25. december je dňom narodenia Ježiša Krista. Narodil sa však údajný Boží syn skutočne na Vianoce? Niektoré fakty naznačujú, že skôr nie ako áno. Predovšetkým Vianoce ako deň narodenia Krista dostali do cirkevného kalendára až v roku 336. V prvých obdobiach kresťanstva to bolo rôzne. Niekde oslavovali 6. januára, inde 28. marca alebo 20. apríla a ešte inde 28. novembra. December sa však nikdy nespomínal.
Situácia sa zmenila, až keď sa kresťanská cirkev začala predierať do pozície nového rímskeho štátneho náboženstva. Cisár Konštantín, ktorý sám síce nebol presvedčeným kresťanom, v záujme zachovania jednoty ríše nič nenamietal, aby Ježiš nahradil dovtedy uctievaného boha Nepremožiteľného Slnka. Aj s dátumom narodenia.
Proti decembru hovorí tiež zmienka z Biblie, podľa ktorej Mária v Betleheme porodila v čase, keď pastieri na okolitých pahorkoch strážili svoje stáda na lúkach aj v noci. Lenže noci v decembri bývajú v Palestíne chladné a dobytok v maštaliach.
Už takmer sedemnásť storočí sa slávi 25. december ako deň príchodu Ježiša Krista na svet. Od jeho narodenia sa počíta nový, kresťanský letopočet. Pritom dodnes nevieme, kedy presne sa Ježiš narodil. Kresťanský letopočet sa počíta od 1. 1. 1, týždeň po narodení Ježiša Krista.
Ako prvý sa pokúsil vypočítať rok Ježišovho narodenia rímsky mních Donysius Exiguus (Dionýz Malý), ináč pápežský archivár roku 525. Urobil tak na základe historických záznamov, dostupných v 6. storočí. Mních sa dokázateľne mýlil, napriek tomu sa podľa jeho nesprávneho výpočtu začal používať nový, čiže kresťanský letopočet.
Kritici katolíckej cirkvi dodnes tvrdia, že Vianoce mali potlačiť pohanské sviatky. Kresťania ukradli sviatok pohanom, pričom mu vtlačili celkom iný význam - to je názor radikálnych ateistov. Podľa jednej verzie - zo Životopisov svätých - práve v ten deň sa naplnilo deväť mesiacov od slávnosti Zvestovania Pána, keď Pannu Máriu navštívil anjel, aby jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa.
Presný dátum narodenia Ježiša sa stanoviť nedá. Kto veľmi verí, uverí aj v nepoškvrnené počatie. Ľuďom s vlažnou vierou je asi bližšia verzia o starom sviatku zimného slnovratu, ktorému kresťania dali novú náplň. Už to nebola len oslava príchodu nového svetla v prírode, ale „nového svetla, ktoré nikdy nezhasne“. Čiže svetla duchovného v osobe Ježiša Krista a jeho učenia.
Existencia historického Ježiša
Vedecký dôkaz Ježišovej existencie - na prvé počutie to môže znieť zvláštne. Pojem „vedecký dôkaz“ totiž typicky evokuje predstavu laboratórneho experimentu, merania a pozorovania. V skutočnosti má veda mnoho disciplín a jednou z nich je história. A historici využívajú rôzne metódy, pomocou ktorých dokážu zhodnotiť, či sú tradície kolujúce o nejakej udalosti či osobe vierohodné alebo nie. Takže, ako to bolo podľa odborníkov - existoval? Zrejme áno.
Prečo ho nespomínajú? U niektorých ľudí vyvoláva pochybnosti o existencii Ježiša z Nazaretu skutočnosť, že počas prvého storočia nášho letopočtu ho nespomína ani jediný rímsky historik, politik, filozof alebo učenec. Ako to, že dobové pramene o takej významnej historickej osobnosti prakticky úplne mlčia?
Táto otázka stojí na dvoch skreslených predstavách: o úplnosti historických záznamov a o význame historického Ježiša v očiach jeho nezainteresovaných súčasníkov. „Osoba provinčného významu, aký mal historický Ježiš, by sotva zarezonovala v elitných kruhoch v Ríme,“ konštatuje britská historička a biblistka Helen Bond z Univerzity v Edinburghu. A aj keby Kristus v očiach Rimanov výrazne vynikal medzi dobovými potulnými náboženskými učiteľmi, je málo pravdepodobné, že by sme mali k dispozícii množstvo historických prameňov. Väčšina rímskych písomností z prvého storočia nášho letopočtu sa totiž vôbec nezachovala, napríklad spisy historika Tacita venované práve obdobiu Ježišovej smrti. Takže o tom, čo písali doboví rímski historici, politici, filozofi a učenci, máme len veľmi neúplnú predstavu.
V písomnostiach, ktoré sa zachovali, ho ako prvý stručne zmieňuje rímsky správca Plínius Mladší v roku 112 nášho letopočtu a o čosi neskôr Tacitus. Neposkytujú veľa informácií, iba potvrdzujú, že bol popravený Pilátom za vlády cisára Tiberia a bol svojimi nasledovníkmi uctievaný „ako boh“. Zo židovských historikov ho ako prvý veľmi stručne spomína v roku 93 Flavius Josephus. Čiastočne ide o neskoršiu interpoláciu, no autentické jadro zmienky spomína „Ježiša zvaného Kristus“, múdreho muža, učiteľa, ktorého nasledovalo mnoho ľudí a ktorí zostali jeho nasledovníkmi aj po smrti na kríži.
Argumenty nepriateľov O storočie neskôr mu Rimania venovali oveľa viac pozornosti, a to v spisoch, ktoré reagovali na šírenie kresťanstva. Je však zaujímavé, že hoci mnohí rímski autori toto nové náboženstvo kritizovali, znevažovali, ba až zosmiešňovali, vo svojej argumentácii nepoužili tvrdenie, ktoré by legitimitu kresťanstva podkopalo najvýraznejšie - netvrdili, že kresťania si Ježiša vymysleli. Napríklad z písomností slávneho historika Tacita priam sršia protikresťanské a protižidovské nálady. Riman kresťanstvo označuje za „zhubnú poveru“. Napriek tomu Tacitus existenciu Ježiša ani náznakom nepopiera. Ak by mal akékoľvek podozrenie, že pôvodca tejto „povery“ je vymyslený, určite by na to upozornil.
Takéto tvrdenie sa neobjavilo ani medzi židovskými kritikmi kresťanstva. Napríklad rabínska literatúra z tretieho storočia je voči Ježišovi kritická do takej miery, až ho obviňuje z čarodejníctva, a neštíti sa o ňom šíriť „ohováračské fámy“, že v skutočnosti bol nelegitímnym synom rímskeho vojaka, ktorý znásilnil Máriu. Napriek tomu netvrdí, že neexistoval.
Predpojaté pramene
Ďalšiu presvedčivú indíciu o potenciálnej existencii Ježiša ponúka biblický Nový zákon, predovšetkým evanjeliá. Tu sa možno niektorí čitatelia zarazia a budú namietať, že očividne ide o zaujatý zdroj, ktorý nenapísali nestranní pozorovatelia, ale horliví stúpenci. S týmto konštatovaním súhlasia aj novozmluvní historici. Evanjeliá podľa nich nevznikli preto, aby čo najpresnejšie zachytili Ježišov život a slová. Nie sú to životopisy v pravom zmysle slova. „Namiesto toho ide o deklarácie pravej identity Ježiša Krista ako Božieho Syna, napísané s cieľom posilniť vieru prvých čitateľov,“ deklaruje Helen Bond. Novozákonní historici sa zhodujú aj na ďalších (pre niekoho možno prekvapivých) skutočnostiach: evanjeliá nenapísali očití svedkovia ani súčasníci Ježiša a vlastne ani nevieme, ako vyzerali ich pôvodné verzie.
„Samozrejme, že evanjeliá obsahujú nehistorické informácie a príbehy, ktoré sa upravili, zveličili a prizdobili. Tieto knihy neobsahujú slová niekoho, kto sedel pri Ježišových nohách a písal si poznámky,“ sumarizuje expert na rané kresťanstvo a historického Ježiša z Univerzity v Severnej Karolíne v Chapel Hille Bart Ehrman.
Otázka historickej hodnoty
Historicko-kritickými analýzami sa podarilo približne stanoviť obdobie kompozície biblických evanjelií. Ukazuje sa, že vznikli 35 až 40 rokov po Ježišovej smrti (Evanjelium podľa Marka), respektíve 50 až 65 rokov po nej (Matúš, Lukáš, Ján). Lenže tieto pôvodné verzie nemáme. Najstaršia zachovaná kópia Evanjelia podľa Marka napríklad pochádza zo začiatku tretieho storočia a najstaršia úplná kópia dokonca až z roku 350. Keď porovnávame najstaršie kópie evanjelií, nachádzame rozdiely: miestami sú vynechané celé vety, odseky či dokonca strany. A čím staršie rukopisy porovnávame, tým viac rozdielov nachádzame.
Pravda, existujú aj skutočnosti, ktoré posilňujú historickú hodnotu evanjelií. Historicko-kritické analýzy naznačujú, že evanjelisti pri ich kompozícii vychádzali zo skorších písomných prameňov, pričom niektoré sa čiastočne podarilo zrekonštruovať, a tieto vychádzali z ešte skorších ústnych tradícií. Bart Ehrman ďalej upozorňuje, že pasáže evanjelií v mnohých prípadoch dávajú väčší zmysel, ak ich preložíme do aramejčiny, Ježišovho rodného jazyka. To naznačuje, že tradície, ktoré obsahujú, siahajú až do obdobia jeho života.
Predpojatosť a obmedzená hodnovernosť evanjelií neznamená, že sú tieto texty z historického hľadiska bezcenné. „Evanjeliá aspoň zhruba naznačujú, ako si Ježišove skutky a výroky pamätali jeho nasledovníci,“ zdôrazňuje Helen Bond. Navyše, pre historika je práca s predpojatými historickými prameňmi, ktoré vznikli s menším či väčším časovými odstupom, každodennou záležitosťou. A existujú metódy, ako napriek tomu rozpoznať elementy historického jadra.
Jednou z najužitočnejších je v našom prípade takzvané kritérium zahanbenia. Vychádza zo skutočnosti, že ľudia si nevymýšľajú negatívne historky o niekom, koho si ctia alebo uctievajú. Preto ak o takomto človeku hovoria niečo, čo je z ich perspektívy zahanbujúce, zrejme to bude pravda. Ak toto kritérium použijeme na tradície o Ježišovi zaznamenané v evanjeliách, dokážeme i pod hrubou vrstvou teológie a zveličovania či prifarbovania odhaliť niekoľko faktov, ktoré môžeme považovať za historické, a tým za legitímny historický dôkaz existencie Ježiša v nejakej podobe.
Krst
Odborníci argumentujú, že ak by si Ježiša úplne vymysleli raní kresťania, dnes by sme v Biblii nenašli príbeh o jeho krste Jánom Krstiteľom. Ján totiž podľa evanjelií „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov,“ čo nezávisle od Biblie potvrdzuje židovský historik Flavius Josephus. Ibaže Ježiš bol svojimi nasledovníkmi považovaný za človeka bez hriechov. Vymyslenie príhody by teda nemalo žiaden zmysel, práve naopak, bolo by nasledovníkom Krista z prvého storočia na škodu. „Je isté, že Ježiš bol pokrstený Jánom Krstiteľom,“ konštatuje Helen Bond. „Ján krstil ľudí na znak toho, že im boli odpustené hriechy. Navyše, každý v rannej kresťanskej cirkvi vedel, že ten, kto krstí, je duchovne nadradený krstenému. Kto by si vymyslel príbeh o pokrstení Božieho Syna pre jeho hriechy, ktorý by ukazoval, že mu bol niekto iný nadradený?“ súhlasí Bart Ehrman.
Kým Markovo evanjelium Ježišov krst bližšie nevysvetľuje, evanjeliá, ktoré vznikli neskoršie, do príbehu vkladajú prvky, ktoré sa tento rozpor snažia urovnať. Matúš (3, 13 - 17) napríklad pripája dialóg, v ktorom Ján otvorene uzná, že je nehodný Ježiša krstiť, no Ježiš mu prikáže pokrstiť ho. „Tieto rozpaky potvrdzujú historickosť Ježišovho krstu,“ píše Bondová.
Zrada a smrť
Všetky štyri biblické evanjeliá sú jednotné v tom, že Ježiša zradil jeden z jeho najbližších - jeden z dvanástich učeníkov Judáš Iškariotský. „Prítomnosť zradcu v Ježišovom najužšom kruhu je príliš zahanbujúca na to, aby si ju raní kresťania vymysleli. Namiesto toho sú očividné snahy evanjelistov ukázať, že Ježiš dopredu vedel, že ho zradia, a zradu zahrnuli do Božieho plánu,“ píše Helen Bond.
Historici sa tiež zhodujú, že raní kresťania by rozhodne nevykonštruovali scenár, v ktorom by namiesto víťazstva nad Rimanmi Ježiš zomrel v bolestiach, popravený ako kriminálnik spôsobom, ktorý bol na prelome letopočtov považovaný za jeden z najzahanbujúcejších. „Ukrižovanie bolo pre raných kresťanov veľkým zahanbením,“ zdôrazňuje Helen Bond a pripomína, že žiaden starozákonný text neočakával príchod mesiáša, ktorého zabijú - nehovoriac o takom potupnom spôsobe. Židmi očakávaný mesiáš mal byť podľa proroctiev kráľom či dokonca dobyvateľom. „Raní kresťania nevymysleli Ježiša. Vymysleli ideu, že mesiáš musí byť ukrižovaný,“ hovorí Ehrman. V podstate boli takí zahanbení ukrižovaním, že urobili všetko pre to, aby z neho spravili svoje víťazstvo.
Kým bol historický Ježiš?
Tvrdenie, že historický Ježiš nikdy neexistoval, sa objavilo koncom 18. storočia a zhruba o sto rokov neskôr získalo podporu niektorých historikov. Dnes je situácia iná. Autori, ktorí sa snažia vyvrátiť existenciu historického Ježiša, spravidla nie sú historikmi (napríklad Michael Paulkovich je spisovateľ a vynálezca), a ak aj históriu skutočne vyštudovali, ako povedzme aktívny rečník a spisovateľ Richard Carrier, nevenujú sa žiadnej štandardnej vedeckej činnosti, ale prakticky si postavili kariéru na popieraní Ježišovej existencie.
Jedna vec je otázka, či existoval potulný učiteľ, prorok či mudrc známy ako Ježiš z Nazaretu, ktorého pokrstil Ján Krstiteľ, zradil jeden z jeho žiakov a ktorý zomrel na kríži. Celkom iná, a oveľa náročnejšia, je problematika, čo tento muž hlásal a za čo presne považoval samého seba. Ak pracujeme s biblickými tradíciami tak, ako by sme narábali s akýmikoľvek inými náboženskými historickými tradíciami, podľa novozákonných historikov sa črtá obraz zásadne odlišný od „Ježiša viery“. „Špekulácie raných kresťanov vytvorili medzi vzkrieseným pánom a mužom z Nazaretu veľkú priepasť,“ hovorí Bondová.