Chôdza je vrcholom psychomotorického vývoja dieťaťa do jedného roka života. Hneď ako dieťa oslávi jeden rok, väčšina rodinných príslušníkov a známych sa začne dopytovať, či už dieťa chodí. Aj sami novopečení rodičia horia nedočkavosťou, kedy ich dieťa urobí prvé kroky. Opäť si je treba uvedomiť, že dieťa dosahuje míľniky kontinuálne vlastným tempom a spôsobom. I keď sa o rozvoji pohybu učíme z učebníc, u každého dieťaťa sa pohyb rozvíja jedinečne a v mnohom rozvoj pohybu závisí od osobnosti dieťaťa.
Niektoré deti sú zvedavé, neustále skúmajú a reagujú na zmyslové podnety - zvuky, vône, výhľady i chute. Nevedia obsedieť a na vlastné sa postavia skôr ako je priemer. Iné deti sú pokojnejšie a pohodlnejšie a radšej si počkajú, kým ľudia a predmety k nim dôjdu samé a zapájajú sa len do tej miery, ktorá im vyhovuje. V takom prípade, rodičia musia svoje deti podporiť a jemne postrčiť k skúmaniu a nadobúdaniu hrubej i jemnej motoriky a dokonca k rozvoju reči. V tomto článku sa pozrieme na to, ako svoje dieťa podporiť k samostatnej chôdzi nenásilným, prirodzeným a hravým spôsobom.
Vývojové míľniky
Samostatnej chôdzi predchádza niekoľko úkonov, ktoré dieťa musí zvládnuť, ktoré sa musí naučiť. Rodičia často robia chybu, že deti „učia“ chodiť. Lozenie je jedným z najzdravších pohybov vo vývoji. Nielen, že prepojuje obe hemisféry, a tým zlepšuje koordináciu a sústredenie, ale hlavne posilňuje chrbtové a sedacie svaly, ktoré deti potrebujú na sedenie. Lozenie zaberá vo vývoji dosť dlhé obdobie, približne 4 až 5 mesiacov, než deti začnú chodiť. V posledných rokoch lekári často zaznamenávajú u detí fenomén, že nelozia.
Vývin chôdze približne v 8. mesiaci
Ako sa dieťa stáva silnejším a zvedavejším, začína sa vyťahovať do stoja popri nábytku alebo popri nohách dospelého. Dieťa, ktoré sa dostane do stoja, je potrebné naučiť - ukázať mu, ako sa dostať späť dolu. Ukážte mu, že musí povoliť kolienka a tak sa dostane späť na štyri. Ak ho v tejto fáze začnete chytať za ruky a začnete „ho učiť chodiť“, dieťa bude mať pocit, že ste súčasťou jeho pohybového stereotypu. Neučte deti chodiť.
Vývin chôdze približne v 9. mesiaci
Postupne dieťa začne používať nábytok, či steny a začne chodiť popri nich. Chodiť začína najprv do boku a až neskôr smerom dopredu. Skontrolujte bezpečnosť vášho nábytku a priestoru, v ktorom sa dieťa pohybuje. Dieťa, ktoré nie je chytané za ruky, sa pomerne rýchlo naučí spoliehať samé na seba. Ak dieťa chcete naučiť, ako zliezť zo stoja dole, odstúpte mierne od neho a stále sa na neho dívajte. Môžete ho volať menom a ukazovať hračku - tá by ho mala prilákať, aby zišlo dole. Ak dieťatko nereaguje, treba ho chytiť v oblasti kolienok a pokrčiť mu ich - teda názorne ukázať, že ich musí povoliť a tak sa dostane do kľaku. Z kľaku sa už samé dostane bez problémov na zem.
Vývin chôdze v 10. - 12. mesiaci
Dieťa začína stáť bez opory a začína trénovať svoju rovnováhu. Je to kľúčová súčasť chôdze. Ak dieťa dokáže stáť bez opory a balancovať čo i len na pár sekúnd, čoskoro sa začne cítiť dostatočne isto, aby skúsilo urobiť prvý krok.
Prvé kroky v 9. - 12. mesiaci
Prvé kroky sú nezabudnuteľným okamihom v živote malého dieťatka. Určite budú nasledovať zopár zakopnutí, kým sa dieťa naučí chodiť samé. Pokračujte v podporovaní dieťatka, keď objavuje schopnosť chôdze.
Samostatná chôdza v 12. - 15. mesiaci
Majte na pamäti, že niektoré deti radšej štvornožkujú, robia tak po dlhšiu dobu a až potom naozaj začnú samostatne chodiť. Pomerne veľa detí prejde do samostatnej chôdze po 4 - 5 mesiacoch od prvého postavenia sa popri nábytku. Toto ale nemá s chôdzou nič spoločné. Dieťa sa len na ruky dospelého zavesí a reflexne hýbe nohami.
Odborníci na pohybový vývin detí odporúčajú nechať dieťa liezť a chodiť popri nábytku a nijako nezasahovať do chôdze a jej vývinu. Väčšina detí urobí prvé krôčiky medzi 9. a 12. mesiacom života a samostatne chodí medzi 14. a 18. mesiacom.
Tipy na rozvoj samostatnej chôdze
V tomto článku sa pozrieme na to, ako svoje dieťa podporiť k samostatnej chôdzi nenásilným, prirodzeným a hravým spôsobom.
-
Chôdza naboso
Bosá chôdza je jedným z najlepších spôsobov, ako dieťa motivovať skúmať rôzne povrchy a zároveň zapájať svaly na chodidlách, čím sa podporí správna funkcia a rozvoj klenieb chodidla. Stoj naboso takisto poskytuje prirodzený prenos a rozloženie váhy, čo dieťaťu pomôže so statickou a dynamickou rovnováhou potrebnou na nezávislú chôdzu. Takže vyzujte sa aj vy a pridajte sa k svojmu dieťaťu ku chôdzi naboso na tráve, piesku, mäkkých podložkách či drevenej podlahe, možností je mnoho! Chôdza naboso má mnoho zdravotných benefitov, tak pre deti, ako aj dospelých. Nerovný povrch, ktorému sa chodidlo musí neustále prispôsobovať a nachádzať rovnováhu podporuje silu a funkciu svalov na chodidlách, čo sa ďalej prenáša do celého tela. Samozrejme, ak je chladnejšie, nasaďte dieťaťu ponožky, prípadne používajte barefootové topánky.
-
Presuňte obľúbené hračky
Presuňte hračky a predmety zo zeme na police vo výške dieťaťa, prípadne ďalej od priestoru, kde sa dieťa zvykne hrávať. Umiestnite ich do rôznej výšky a predmety, ktoré má vaše dieťa najradšej skúste dať na miesto, ktoré je preň najväčšou výzvou. Tak bude vaše dieťa nútené postaviť sa na špičky a natiahnuť sa rukami za predmetom, prípadne si čupnúť. Možno pritom padne a bude nútené pohyb zopakovať i niekoľkokrát. Dôležité je, aby muselo pri naťahovaní sa za obľúbenými hračkami vynaložiť určité fyzické úsilie a prekonávať pohybovú výzvu, ktorá je preň mimoriadne dôležitým tréningom.
-
Loptičky a bubliny
Používajte bublifuk, lopty či balóny - dieťa sa za nimi bude musieť naťahovať a otáčať, takže sa naučí menej sa spoliehať na hornú časť tela a viac zosilnieť v spodnej časti tela. Naučí sa udržať rovnováhu dynamicky, pričom zosilnie v hornej časti tela a tiež dokáže udržať rovnováhu v nohách.
-
Obojručný úchop
Zapájajte u dieťaťa obidve ruky naraz. To znamená, že v každej ruke môže držať hračku, aby sa jeho fokus preniesol z horných končatín, o ktoré by sa mohlo opierať a pridŕžať a presunúť ho viac do nôh. Prípadne ide o jeden predmet, pri ktorom musí zapojiť obidve ruky. Môže ísť o hudobné vajíčka do každej ruky, alebo veľkého plyšáka, ktorého musí držať oboma rukami. Ani sa nenazdáte a takýmto spôsobom bude vaša ratolesť stáť samostatne a postupne aj chodiť.
-
Drepy
Vytvorte dieťaťu príležitosť na zdvíhanie sa zo sedu do stoja. Mnoho detí sa do stoja vytiahne rukami a silou hornej časti tela. Ak však dieťa umiestnite do voľného priestoru bez možnosti sa chytiť, bude nútené nájsť inú pohybovú stratégiu. Či už využijete malé stolčeky a fitlopty na sedenie, alebo podlahu.
-
Hračky s kolieskami
Využite dynamickú oporu, napríklad v podobe autíčka alebo kočiarika, ktoré bude dieťa tlačiť. Naučí sa udržať rovnováhu a presúvať sa z miesta na miesto s dynamickou oporou. Opäť ďalší skvelý spôsob ako hrou podporiť svoje dieťa k tomu, aby sa viac spoľahlo na svoje nohy a menej na hornú časť tela, ďalej aby sa u dieťaťa zlepšila dynamická stabilita a opora a schopnosť sa presúvať z miesta na miesto samostatne.
-
Schody
Využite schody, teda chôdzu do schodov. Vďaka tomu sa dieťa naučí koordinovať hornú a spodnú časť tela a zosilnejú mu svaly.
-
Zmena prostredia
Berte svoje dieťa na nové miesta, zmeňte prostredie! Každé nové prostredie je pre dieťa novou výzvou a prináša nové zážitky. Stretnutie s vrstovníkmi, prípadne staršími deťmi je takisto skvelou motiváciou a príležitosťou sa učiť novému.
-
Pomoc odborníka
Nebojte sa požiadať o pomoc v prípade, že sa nazdávate, že vývoj vášho potomka nenapreduje tak, ako by mal. Poradiť sa, či vyhľadať odbornú pomoc je prejavom záujmu a dôslednosti a je vždy lepšie, ak vás odborník uistí, že je všetko v poriadku, akoby sa malo niečo vo vývoji vášho dieťaťa zanedbať.
-
Užívajte si prítomnosť
V neposlednom rade, užívajte si každú chvíľu.
Lepší spôsob, ako naučiť svoje dieťa chodiť (3 aktivity, ktoré fungujú)
Chodítka: Ihrisko na kolieskach
Chodítka sa v minulosti tešili veľkej popularite, dnes je však dokázané, že je vhodnejšie nechať dieťa chodiť bez neho. Nielen, že môže zvyšovať pravdepodobnosť úrazov, vďaka čomu boli od roku 2004 zakázané v Kanade, zároveň nie sú vhodné ani pre samotnú chôdzu. Spomaľujú rozvoj samostatnej bipedálnej chôdze, čo je spôsobené najmä tým, že hneď, ako sa dieťa naučí sedieť s oporou (okolo 6. mesiaca), rodičia ho dajú do chodítka. Ak sa dieťa pohybuje výlučne v chodítku, nedochádza uňho k významným míľnikom psychomotorického vývinu ako lezenie a stoj, kedy sa svaly najviac precvičujú, posilňujú a pripravujú na chôdzu, čo môže mať za následok to, že začne chodiť neskôr. Chodítko z tohto hľadiska teda vôbec nepomáha dieťaťu naučiť sa chodiť. Zároveň ak dáme dieťa v skorom období do chodítka, zaťažujeme mu chrbticu a kĺby, pretože jeho telo nie je na stoj ešte pripravené. Pri chodení v chodítku môže ďalej dôjsť aj k deformitám dolných končatín, chodidla a skracovaniu svalov, najmä keď dieťa nedočiahne na zem a musí nohy neustále naťahovať. Preto chodenie v chodítku môžeme označiť ako faktor, ktorý negatívne ovplyvňuje nadobudnutie správneho stereotypu chôdze.
Deti, ktoré bývajú „odložené“ v chodítkach príliš dlhú dobu, môžu mať neskôr v živote problémy s vybočením chrbtice. Chodítka dieťaťu v rýchlejšom nástupe chôdze nepomôžu, naopak, môžu byť príčinou zaostávania v samostatnej chôdzi. Spôsobujú asymetriu v pohybe dolných končatín, nepodporujú vývoj obranných reflexov pri chôdzi.
Správna obuv a starostlivosť o detské chodidlá
Dnes si už nikto z nás nevie predstaviť svet bez chôdze - vďaka nej sme slobodní a môžeme fungovať bez obmedzení, hoci si to možno neuvedomujeme. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako pomôcť chodiť vášmu dieťatku čo najlepšie? U detí prestavuje chôdza veľký míľnik v ich rozvoji, či už fyzickom, keďže ich svaly boli dostatočne adaptované na kráčanie a unesenie váhy tela, alebo psychickom, kedy je schopné pohybovať sa koordinovane, t.j. klásť jednu nôžku za druhou. Po prvých neistých krokoch sa dieťa chôdzi a koordinácii pohybov učí a je schopné pohybovať sa istejšie a plynulejšie, prípadne s rôznymi predmetmi v rukách. „Skutočná“ chôdza nastáva, keď dieťa kráča, dokáže sa zastaviť a zmeniť smer. Práve nesprávny stereotyp môže negatívne ovplyvniť vývin chodidiel, kĺbov dolných končatín a chrbtice.
Výber správnej obuvi je v každom veku veľmi dôležitý, avšak u batoliat je najvhodnejšie nechať ich chodiť na boso. Odborníci z oblasti fyzioterapie sa zhodnú na tom, že pri zdravom dieťati je chôdza naboso najzdravšia alternatíva, keďže je pre človeka najprirodzenejšia. Deti sa chôdzou naboso učia vnímať povrch, pričom sa im správne tvaruje a posilňuje svalstvo chodidiel a členku a tvarujú klenby nôh. Najvhodnejšie je nechať dieťa učiť sa prvé kroky bosé - týmto spôsobom sa naučí zapájať všetky potrebné svaly a nadobudne správny stereotyp chôdze. Samozrejme, pokiaľ potrebujete dieťatko obuť v chladných mesiacoch, prípadne sa dieťatko naučilo chodiť samostatne, odporúčame barefoot obuv. Je to obuv, ktorá má najbližšie k chodeniu na boso - je mäkká, prstom umožňuje rozsiahly pohyb a taktiež umožňuje nôžke cítiť rôzne povrchy, ktoré sa na zemi nachádzajú. Počas chôdze v barefoot obuvi sú reflexné zóny chodidla správne stimulované, čo má priaznivé účinky pre držanie tela.
Čo sa týka pevnej obuvi, odporúčame ju kombinovať, najmä ak sa v prvých mesiacoch začne javiť, že dieťa zle kladie nožičky. Vhodná je kombinácia práve s barefoot obuvou. Pri prechádzke v prírode, kedy je reliéf zemi rôzne tvarovaný, je vhodné zvoliť barefoot obuv, aby dieťa jednotlivé časti na zemi chodidlom cítilo a vnímalo povrch zeme. Naopak pri chôdzi po asfalte alebo chodníku, kedy je zem rovná a neobsahuje veľa podnetov je dobré zvoliť ortopedickú obuv, kde má dieťa fixované členky, vložku s klenbou a je odborníkom určená dieťaťu na mieru.
Detské chodidlá sa často opticky javia ako ploché, čo spôsobuje určitú dávku nepokoja pre každého rodiča. V skorých štádiách vývoja dolných končatín je toto celkom normálny jav. Široká plocha a tukový vankúš detského chodidla slúžia pri prvých krokoch Vášho dieťaťa stabilizačne. V porovnaní s dospelým chodidlom má detská noha širšie predné chodidlo, päta je užšia a niektoré deti majú preložene nižšie palce (tzv. kučeravé palce). Detské chodidlá sú mäkké a poddajné hlavne preto že detské chodidlo je v rannom veku tvorené zväčša chrupavkou. Preto by sme deti nemali tlačiť do chodenia priskoro, aby sa neporušili tieto mäkké štruktúry. To by v neskoršom veku mohlo spôsobovať rôzne problémy. Bežne začínajú deti samostatne chodiť medzi 10-18 mesiacom veku života. Tu treba myslieť na to, že každé dieťa je iné a netreba deti porovnávať. Každé dieťa sa vyvíja svojím vlastným tempom.
Prvé topánky by nemali byť ťažké a tvrdé. Mali by veľkostne sedieť tak aby v nich bolo dostatok miesta na rast chodidla, nie viac ako jedna konfekčná veľkosť. Nemôžu však byť veľmi voľné aby sa pri chôdzi nevyzúvali. Preto je vhodné, aby mali šnúrovanie, alebo pevný suchý zips, čo udrží členok pevne v zadnej časti topánky. Výhodou je ak je topánočka kotníková, čím zabezpečí dieťaťu lepšiu stabilitu pri chôdzi. Jemne vystužená päta topánky udrží pätu dieťaťa v anatomicky vhodnom postavení a tak zabezpečí plnohodnotnú funkciu svalov chodidla. Podrážka by mala byť ohybná v prednej časti ( 1/3 z celkovej dĺžky podrážky) aby sa mohli voľne ohnúť palce pri zdvihnutí päty. Zadné 2/3 podrážky by mali byť pevnejšie aby spolu s vystuženou pätou dopomohli stabilite a vhodnej funkcií svalov. Detské chodidlo narastie z pravidla o dve veľkosti ročne, preto je vhodné kontrolovať veľkosť topánok každých 6-8 týždňov. Niektoré deti majú chodidlá kratšie a bacuľatejšie, iné tenké a dlhé. Toto je ďalší faktor, na ktorý treba myslieť pri výbere detských topánok. A čo dedenie topánok po staršom súrodencovi? Topánky by sa nemali dediť po súrodencoch, pokiaľ sú viditeľne zošliapané podrážky, alebo ak už boli nosené dieťaťom, ktoré nosí ortopedické vložky.
Kedy je dieťa pripravené na samostatný pohyb vonku?
V akom veku je dieťa skutočne pripravené na to, aby chodilo vonku samé? Aké pravidlá stanoviť, aby bolo dieťa v bezpečí a zároveň si rozvíjalo svoju samostatnosť? Kedy je dieťa dostatočne zrelé na samostatný pobyt vonku? Vek dieťaťa nie je jediným kritériom - oveľa dôležitejšia je jeho emocionálna a psychická pripravenosť. Dieťa je pripravené, ak dokáže dobre dodržiavať jasne nastavené hranice, je schopné samostatného rozhodovania v základných situáciách a vie vhodne reagovať na bežné neočakávané udalosti (napr. čo robiť, keď stretne neznámeho človeka alebo keď sa stratí či zraní). Dôležité je, aby dieťa poznalo cestu domov zo svojho obvyklého okolia, vedelo povedať alebo ukázať adresu svojho bydliska alebo poznalo telefónne číslo jedného z rodičov. Je nutné naučiť dieťa rozlišovať dôveryhodné osoby (policajt, matka s deťmi) a povedať mu, kam sa obrátiť o pomoc. Vaše dieťa je na samostatný pohyb vonku pripravené vtedy, keď sa s ním dokážete dohodnúť a viete, že vaše pravidlá chápe a rešpektuje aj vo vašej neprítomnosti.
Čo o samostatnom pobyte detí vonku hovorí zákon a odborníci?
Všeobecne platí, že rodič nesie plnú zodpovednosť za svoje dieťa až do jeho osemnástich rokov. Z hľadiska odporúčaní odborníkov sa spravidla deti začínajú učiť samostatnosti medzi 7. až 10. rokom života - najprv kratšie pobyty v blízkosti domova, postupne potom dlhšie cesty napr. do školy. Psychológovia zdôrazňujú, že príliš autoritatívny alebo naopak príliš benevolentný prístup neodporúčajú. Je podstatné dať dieťaťu primeranú mieru voľnosti, ktorá zodpovedá jeho schopnostiam a zrelosti. Odborné odporúčania z iných krajín (napríklad zo Škandinávie) často smerujú k väčšej dôvere k deťom už od mladšieho veku, zatiaľ čo napríklad v južných krajinách je tendencia k opatrnejšiemu prístupu.
Ako dieťa pripraviť na prvé samostatné výpravy von?
Začnite tým, že s dieťaťom budete pravidelne zdôrazňovať bezpečnosť: ako prechádzať cez cestu, vyhnúť sa nebezpečným miestam, komunikovať s cudzími osobami. Trénujte pravidelne trasu, po ktorej bude chodiť, najskôr spoločne, následne dajte dieťaťu možnosť cestu viesť a komentovať. Choďte na to postupne - najprv nechajte dieťa pár minút samé pred domom alebo na ihrisku, neskôr ho nechajte prejsť krátky úsek pešo samé. Každý ďalší krok pridávajte podľa toho, ako dieťa zvládlo ten predchádzajúci. Stanovte jasné pravidlá, napríklad kedy sa musí vrátiť, s kým môže ísť von, kadiaľ presne smie chodiť a čo robiť v prípade problémov. Toto pravidelne opakujte a overujte otázkami a rozhovormi. Dieťaťu neodovzdávajte informácie hrozivým spôsobom (nehovorte, že „vás unesie cudzí človek“), ale skôr prakticky vysvetľujte dôležitosť a dôsledky dodržiavania pravidiel. Dieťa sa tým učí nielen bezpečnosti, ale aj zodpovednosti a schopnosti rozhodovať sa za seba.
V čom pomáha samostatný pobyt vonku?
Keď dáte dieťaťu primeranú mieru slobody, pomôžete mu tým prevziať zodpovednosť. Postupne tak získava skúsenosti s rozhodovaním, čo upevňuje jeho sebavedomie. Aj keď urobí chybu, naučí sa z nej poučiť, čo je zásadné pre zdravý osobný rast. Samostatná aktivita vonku je dôležitá aj sociálne - dieťa nadväzuje nové priateľstvá bez rodičovského vedenia a vyskúša si nové pravidlá fungovania v kolektíve iných detí. Deti vďaka tomu získavajú pocit kompetencie („Som schopný zvládnuť situáciu aj bez rodičov“), rozvíjajú samostatné myslenie, kreativitu a schopnosť učiť sa z vlastných skúseností. Naopak nedostatok samostatnosti spôsobuje, že dieťa môže byť viac neisté, úzkostné, bojazlivé a menej samostatné v ďalších oblastiach života.
Ako minimalizovať obavy rodičov a bezpečnostné riziká?
Spoznajte reálne a objektívne riziká. Štatisticky najväčšou obavou nie je väčšinou únos, ale skôr úrazy či nehody. Naučme preto deti napríklad bezpečne prechádzať cez ulicu a správať sa opatrne na ihrisku či okolo ciest. Strach rodičov môžete znížiť postupným navykaním - dieťa púšťajte von najprv na krátky čas, neskôr predlžujte podľa svojho pocitu. Využite dostupné bezpečnostné technológie - napríklad GPS lokátory v hodinkách pre deti alebo v telefóne. To vám dáva možnosť dieťa diskrétne skontrolovať, bez toho, aby sa samo cítilo pod nadmerným dohľadom. Umožnenie samostatnosti je dôležité. Dieťa tým získava dôveru vo vlastné schopnosti. Po nácviku trasy a opakovaní pravidiel môžete skúsiť prvú skutočne samostatnú cestu. Všetko zopakujete, stanovíte presné miesto aj čas návratu a dohodnete spôsob komunikácie pomocou mobilného telefónu alebo hodiniek. Po návrate dieťa oceňte, vypočujte si jeho dojmy, pokladajte otázky a riešte prípadné ťažkosti prakticky.
