Šikana je vážny problém, ktorý sa dotýka škôl a rodín na celom Slovensku. Psychologičky a psychológovia vysvetľujú, ako pomôcť dieťaťu, ktoré zažíva šikanu, a ako o probléme komunikovať so školou. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na problematiku šikanovania, od rozpoznania prvých signálov až po konkrétne kroky, ktoré môžu rodičia podniknúť na ochranu svojich detí.
Čo je šikana a ako ju rozpoznať
Šikana je nechcené, agresívne správanie, ktoré zahŕňa nerovnováhu síl. Je to jav, ktorého cieľom je zámerné ubližovanie, ponižovanie alebo zastrašovanie inej osoby, väčšinou niekoho, kto je menší, slabší, mladší, tichý alebo nejakým spôsobom pôsobí inak. Šikanovanie sa netýka len dvoch osôb - obete a agresora. Je to celospoločenský problém, ktorý si vyžaduje aktívny prístup rodičov, škôl a odborníkov. Cieľom tohto článku je poskytnúť rodičom praktické rady a nástroje na ochranu ich detí pred šikanovaním a na efektívne riešenie situácií, keď k nemu dôjde.
Ak dieťa v škole nemá pocit bezpečia, môže sa pokúšať vyučovaniu vyhýbať, snažiť sa o akúsi nenápadnosť alebo zo školy unikať. „Všetky tieto signály môžu mať veľa príčin a v zásade je jedno, či dieťaťu niekto ubližuje v škole, doma či trpí úzkosťami alebo depresiami, alebo traumou. Príznaky duševnej bolesti dieťaťa sú veľmi podobné,“ upozorňuje Viktor Križo. Či už ide o jednorazovú agresiu alebo šikanu, dôležité je, aby rodič dieťaťu poskytol pochopenie a bezpečný priestor na vyjadrenie svojich pocitov a zážitkov, ktoré v škole prežíva.
Varovné signály šikanovania
- Fyzické zranenia: Drobné zranenia, odreniny či škrabance, ktoré dieťa nevie vysvetliť.
- Zdravotné problémy: Časté bolesti hlavy, brucha, únava, predstieranie choroby.
- Zhoršenie prospechu: Strata motivácie učiť sa, zhoršenie školského prospechu.
- Zmena stravovacích návykov: Strata chuti do jedla, odmietanie jesť.
- Spánkové problémy: Neschopnosť zaspať, časté prebúdzanie, nočné mory.
- Sociálna izolácia: Strata kamarátov, vyhýbanie sa kontaktu so spolužiakmi.
- Sebadeštrukčné správanie: Samovražedné sklony a myšlienky.
Ako motivovať dieťa, aby sa zdôverilo
Na to, aby dieťa cítilo, že sa nám môže zdôveriť, je podľa psychologičky a odbornej garantky Linky detskej istoty Kataríny Trlicovej dôležitý najmä dobrý a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom. „Ak sa s dieťaťom rodič bežne rozpráva o zážitkoch, o kamarátoch, o prežívaní, o zvládaní rôznych situácií, ale hlavne dieťa počúva a dôveruje mu, dieťa zvyčajne nemá problém zdôveriť sa,“ vysvetľuje.
Pri každej zmene správania dieťaťa či ochoty zverovať sa nám s ťažkosťami a pocitmi treba spozornieť. Signálom, že dieťa čosi ťaží, môže byť zmena zvykov a správania. „Ak rodič vníma, že dieťa uniká z rodinných vzťahov, často ho niečo bolí, zhoršilo sa v učení, je utiahnuté alebo podráždené, nechce s rodičmi komunikovať, znamená to, že dieťa vysiela signály, že ho niečo trápi a že riešenie problému samo so svojou psychickou výbavou nezvláda,“ hovorí odborníčka.
Vytvorenie bezpečného prostredia
Ak je dieťa zrazu uzavreté, je dôležité ho ubezpečiť, že pri ňom stojíme a sme ochotní hľadať s ním riešenie každej zložitej situácie. Psychológovia odporúčajú na dieťa netlačiť a nesnažiť sa za každú cenu zistiť, čo sa deje. „Rodič by nemal zabudnúť oceniť dieťa, že dokázalo problém opísať a že sa zdôverilo. Významne pomôže, ak rodič opisuje a prijíma emócie, ktoré prirodzene vyplývajú zo situácie, keď sa druhému ubližuje, teda smútok, strach, hnev,“ vysvetľuje Katarína Trlicová s tým, že deti potrebujú emóciu prežiť a až následne ju budú vedieť prijať, pomenovať a pochopiť.
Ako otvoriť dialóg s tínedžerom
Prudké zmeny správania, stravovania či záujmov by sme podľa psychológa Viktora Križa nikdy nemali brať na ľahkú váhu a vnímať dieťa v dlhodobom meradle. „To, čo si treba všímať, sú prudké a náhle zmeny a ich trvanie. V puberte je to ešte ťažšie, lebo niektoré zmeny nálad sa dejú zákonite, a preto je citlivá pozornosť namieste vždy,“ hovorí.
Vek dieťaťa zohráva pri ochote otvoriť sa rodičovi a hovoriť o svojom trápení dôležitú úlohu. „Mladšie deti takmer vždy povedia, čo ich trápi, ak sú v bezpečí, ak zažívajú porozumenie a podporu. Tínedžeri potrebujú viac istoty, že dospelý, ktorý s nimi hovorí, ich nevyšetruje, neprepadá panike, ale má skutočný hlboký záujem o dieťa, nie o kuriozity šikanovania a hľadanie vinníka,“ vysvetľuje psychológ a pedagóg.
Bezpodmienečné prijatie
Tvrdí, že ak dieťa cíti, že ho dospelý bezpodmienečne prijíma, povie mu o svojich ťažkostiach, aj keď je introvertné.
Podľa psychológov nemajú zážitky dieťaťa, ktorému niekto ubližuje, špecifické symptómy. Spája ich však pocit strachu, chýbajúceho bezpečia a samoty. „Dieťa nepotrebuje, aby ho rodič poučoval alebo sa ho snažil hystericky chrániť. Dieťa potrebuje stabilného dospelého, ktorý ho počúva a prežíva s ním jeho bolesť, čím vytvára pôdu pre dôveru a nakoniec i posilnenie, aby zvládalo aj náročné situácie a ubližovanie v rovesníckych vzťahoch,“ hovorí Viktor Križo.
Šikana na sociálnych sieťach
Statusy plné bolesti a hnevu či zdieľanie depresívnych obrázkov a videí treba brať ako signál, že sa dieťa možno snaží ventilovať v online priestore svoj smútok alebo negatívne zážitky. „Online svet však nikdy nie je skutočným obrazom prežívania dieťaťa, takže k posudzovaniu treba pristupovať opatrne, ale ako signál to môže stačiť,“ hovorí psychológ Viktor Križo.
Ak si prečítate emotívny status svojho dieťaťa, mali by ste podľa odborníkov v prvom rade zostať pokojní a nepodliehať panike a emóciám. „Ak dospelý reaguje zhurta, prudko, emotívne, tak dieťa vystraší a tínedžer si povie, že sa o dospelého, ktorý vidí jeho smútok, depresiu či ubližovanie cez seba, nemôže oprieť,“ vysvetľuje odborník.
Regulovaný dospelý
Po prečítaní znepokojivého statusu túžime prirodzene čo najskôr zistiť, čo naše dieťa trápi. Podľa Viktora Križa si však treba dať pozor, aby sme pri kladení otázok neskĺzli k vyšetrovaniu dieťaťa. Nezačínajte rozhovor otázkami a nechcite vedieť všetko rýchlo a hneď. „Vyšetrovanie napĺňa potreby dospelého, ktorý potrebuje vedieť, rozumieť, rozhodovať, kontrolovať, prípadne riešiť si svoju traumu z detstva a školy. Naopak, regulovaný dospelý dieťa upokojuje, nezachraňuje, nepoučuje a autenticky ponúka podporu, a najmä ho počúva,“ radí psychológ.
No aj keď sa vo vypätých situáciách snažíme byť pre dieťa stabilným a milujúcim dospelým, niekedy môžu byť naše vlastné negatívne pocity predsa len príliš intenzívne. Ale to je moje. Ja by som rád počul, ako sa v tom máš ty, aké je to pre teba, ak mi o tom chceš povedať…“ Keď sa dieťa rozhovorí, môžete citlivo pokračovať vyjadrením porozumenia a podpory.
Ktoré deti sú náchylnejšie byť objektom šikany?
Psychologička Katarína Trlicová z Linky detskej istoty hovorí, že objektom šikany môže byť ktokoľvek. Zároveň spresňuje, že ním často býva dieťa, ktoré je v niečom odlišné. Z fyzického hľadiska to môže byť akákoľvek odlišnosť alebo akékoľvek fyzické znevýhodnenie. „Objektom šikany bývajú častejšie aj deti s nižšími či, naopak, s nadpriemernými mentálnymi schopnosťami, deti, ktoré sú školsky úspešné či neúspešné, zdravotne znevýhodnené, deti s poruchou učenia, plaché, plačlivé alebo pre niečo neobľúbené deti, ktoré majú znížený prah citlivosti, znížené sebavedomie a sebaúctu,“ hovorí.
Obeťami ponižovania a verbálnych či fyzických útokov, alebo šikany sa častejšie stávajú aj deti, ktoré sú príslušníkmi menšiny, napríklad inej národnosti či etnika, vierovyznania, špecifického statusu rodičov, či už sociálne a ekonomicky silného, alebo, naopak, zo znevýhodneného prostredia.
Ktoré deti sú náchylnejšie byť agresormi?
Je ťažké pripustiť si, že by moje dieťa mohlo byť „zlé“ alebo sa zle a kruto správalo k iným. Ľudská psychika je však zložitá. Podľa psychológov nemožno dospelých ani deti jednoducho rozdeliť na dobrých a zlých a ani povedať, kedy a kto sa niekedy dopustí nevhodného, agresívneho či krutého správania. „Agresormi sa môžu stať úplne všetky deti. Poprední odborníci z odboru psychológie ako Philip Zimbardo či Stanley Milgram vo svojich štúdiách upozornili na okolnosti a prípady, keď sa z dobrých ľudí situačne stali ľudia zlí,“ hovorí psychológ a garant inovačného vzdelávania v Inklucentre Viktor Križo.
Vplyv prostredia a traumy
Z výskumov zároveň vyplynulo, že u detí je náchylnosť na obrat od dobrého k situačne zlému správaniu výrazne nižšia ako u dospelých a dá sa aj ľahšie riešiť. „V zásade väčší predpoklad, že budem ubližovať, mám ako dieťa vtedy, keď mi niekto ubližuje alebo mi ubližoval, keď som prežil traumy, zanedbávanie či týranie,“ vysvetľuje. Podľa neho pri tom vôbec nemusí ísť najmä o deti z marginalizovaných komunít či zo slabého socioekonomického prostredia. „Ešte častejšie to môžu byť deti z dobre zabezpečených rodín či nadané deti s vyšším intelektom,“ hovorí Viktor Križo.
Dieťaťu, ktoré šikanuje alebo ubližuje iným, často v domácom alebo školskom prostredí chýba pocit bezpečia, pochopenia a prijatia. Psychológ, mediátor a učiteľ Marshall Rosenberg v koncepte nenásilnej komunikácie upozorňuje, že každý prejav násilia je iba nešťastným vyjadrením nenaplnených potrieb. Deti nedokážu túto situáciu samy vyriešiť a vyrovnať sa so svojimi ťažkosťami. Z pocitu frustrácie a ohrozenia následne ubližujú druhým.
Ako odlíšiť šikanu od bežných konfliktov?
Keď sa nám dieťa otvorí a chce hovoriť o svojich negatívnych zážitkoch, je v prvom momente paradoxne nedôležité, či ide o šikanu alebo jednorazový akt násilia. Agresia a ubližovanie majú celé spektrum prejavov od ľahkých až po ťažké. „Pojem šikana je pejoratívny a skôr vyvoláva zbytočné emócie ako porozumenie problému,“ hovorí skúsený psychológ a terapeut Viktor Križo, ktorý v rámci svojej psychologickej praxe pôsobil a aj aktuálne pôsobí ako súčasť intervenčného tímu v prípadoch šikany na viacerých školách.
Na to, aby sme odhalili, ako sa dieťa skutočne cíti a čo v škole reálne prežíva, je potrebné spočiatku len reflektovať jeho prežívanie a upokojiť ho. Dieťaťu zasiahnutému násilím alebo šikanou je podľa Viktora Križu spočiatku zbytočné klásť priveľa otázok. „Otázka totiž zasahuje najvyššie zložky mozgu, kde očakávame, že dieťa kognitívne premýšľa a používa reč. Lenže v emóciách sme v limbickom systéme a niekedy v mozgovom kmeni bojujeme o prežitie a bezpečie,“ vysvetľuje.
Reflektovanie a upokojenie
Vyjadriť porozumenie a dopracovať sa tak čo najskôr k opisu reálnych situácií možno podľa odborníka napríklad nasledujúcou alebo podobnými formuláciami: „Fú, ako to hovoríš, musíš sa v tom mať veľmi zle. Chcel si byť s nimi kamarát a teraz si sklamaný, ako to dopadlo,“ radí Viktor Križo. Zo skúseností tvrdí, že ak dáte dieťaťu, ktorému niekto ubližuje, dostatok porozumenia, nájde odvahu vám situácie opísať a samo často príde aj s ich riešením.
Krok za krokom: Čo robiť pri podozrení na šikanu
Ak sa vám dieťa zdôverilo, že v škole zažíva násilie, alebo máte podozrenie, že je v škole objektom prejavov agresie alebo šikany, informujte o tom najskôr triedneho učiteľa alebo triednu učiteľku. „V rámci celoškolskej stratégie proti šikanovaniu by každá škola mala mať vypracovaný systém, ako zapracuje Smernicu o šikanovaní na podmienky školy, a preto by všetci dospelí v škole mali byť informovaní o postupoch prevencie, intervenciách a mali by vedieť, ako postupovať,“ hovorí Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.
Pedagóg by mal po odhalení šikany alebo prijatí podnetu na ňu predovšetkým zachovať pokoj. Ako rodič by ste od neho nemali očakávať rozčúlenú reakciu či prísľuby, že všetko vyrieši rýchlo. „Rozčúlená reakcia učiteľa môže byť zdrojom zábavy pre agresorov, zvýšiť ich prestíž a pozíciu v triede,“ vysvetľuje odborníčka na prevenciu rizikového správania. Úlohou pedagóga je určiť, či ide o konflikt alebo šikanu, a individuálne sa porozprávať s dieťaťom, ktorému niekto ubližoval, aj s tým, ktoré ubližovalo. „Zároveň je úlohou učiteľa ochrániť obeť pred ďalším násilím, napríklad umožniť obeti skorší odchod z vyučovania, aby sa nestretla s agresormi. Škola by mala aj posilniť dozor cez prestávky na miestach, kde dochádza k šikanovaniu, a zabrániť stretnutiam útočníka a obete, pokiaľ sa problém nevyrieši,“ hovorí psychologička.
Spolupráca so školou
Kroky, ktoré učiteľka či učiteľ podniknú, môžu podľa závažnosti prípadu konzultovať aj so školským psychológom alebo prizvať školský podporný tím. „Ak ide napríklad o ublíženie na zdraví alebo iné trestné činy, k riešeniu je potrebné oznámenie na políciu,“ dopĺňa Eva Smiková.
Mám kontaktovať aj rodičov detí, ktoré sú agresormi?
„Odporúčame, aby sa situácia riešila čo najskôr priamo na pôde školy, s učiteľmi, so školským psychológom a s vedením školy,“ hovorí psychologička Katarína Kožová z Linky detskej istoty. Hľadanie riešenia na vlastnú päsť alebo konanie pod vplyvom silných emócií situáciu nevyrieši, naopak, takéto správanie môže viesť k znemožneniu ďalšej konštruktívnej komunikácie a môže zabrániť obnoveniu dobrých vzťahov v školskom kolektíve.
„Neodporúčame osobné kontaktovanie rodiča, ktorého dieťa je šikanované, s rodičom dieťaťa, ktoré šikanuje, vzhľadom na silné emócie, ktoré by mohlo takéto stretnutie sprevádzať,“ radí Katarína Kožová.
Spoločné riešenie so školou
Pokúste sa situáciu riešiť s chladnou hlavou. „Diskusiu s rodičmi dieťaťa, ktoré tomu vášmu ubližuje, odporúčame otvoriť napríklad na mimoriadnom rodičovskom združení, o ktoré môžete školu požiadať,“ hovorí odborníčka. Podľa psychologičky môže byť prvé stretnutie výlučne stretnutím rodičov dotknutých detí spolu so školským psychológom a s učiteľmi. Na ďalšie už možno prizvať aj deti. „Nikdy však nie s cieľom konfrontácie obete a agresora, pretože konfrontácia by znamenala ďalší potenciálne traumatický zážitok pre dieťa, ktoré je šikanované,“ zdôrazňuje. Odporúča, aby bolo rodičovské združenie, ktoré sa bude konať v prítomnosti detí, vopred pripravené v spolupráci so školským psychológom. „Ak škola nemá, oslovte Centrum poradenstva a prevencie, pod ktoré škola spadá.
Budovanie sebavedomia a vzťahov
Deti sa rodia s úžasným zmyslom a vedomím o sebe. My, najdôležitejší ľudia v ich živote, by sme sa mali snažiť udržať toto ich vedomie bez negatívnych vplyvov okolia. Iste, bude sa mierne meniť, prídu rany, ktoré zanechajú jazvy, sú prirodzenou súčasťou učenia, lenže hlboké rezy do sebavedomia sa opravujú ťažko. Učíme deti, aby rešpektovali iných dospelých a ostatné deti, pretože je to dôležitá súčasť rastu a vývoja. Lenže ešte dôležitejšie je, priviesť deti k rešpektu samých seba. Pretože práve úcta k sebe samému je úplne na začiatku akéhokoľvek rešpektu voči druhým.
Niekedy to znamená, že ich podporíme v opozícii voči inému dospelému, ktorý povedal alebo urobil niečo, čo podrýva ich sebavedomie, ničí ich šťastie a mení ich vnímanie samých seba. Toxický vzťah je taký, kde negatívne správanie jedinca spôsobuje emocionálne poškodenie alebo narúša spôsob, ako sa dieťa vníma. Môže viesť k úzkosti, depresii, fyzickej bolesti, pocitom izolácie. Deti sa môžu začať obviňovať, cítiť sa vinné alebo sa hanbiť. Nie je akceptovateľné žiadne správanie, v dôsledku ktorého sa cítia menejcenné alebo zahanbené.
Každý z nás má vnútorný hlas, ktorý funguje ako pomyselné zrkadlo, napovedá nám, ako na tom sme, či sme niečo úspešné dokázali, ako nás vníma okolie, čo sme urobili zle. Niekedy dokážu dospelí tento hlas v dieťati prehlušiť a ovplyvniť ho natoľko, že prestane vnímať samo seba a slová dospelého prevezme za svoje. Deti sa narodia a hneď sú úžasné a dokonalé. Našou úlohou je podporiť ich, aby o tom vedeli a zároveň obmedziť vplyv niekoho, kto by im tvrdil opak. Mali by sme byť ich hlasom, keď sa cítia zle, hlúpo, pomalé, nedôveryhodné, neschopné alebo ich niekto zahriakol.
Samozrejme, nie sme dokonalí, každý z nás má niekedy zlý deň, nepríjemnú náladu, stresujúce obdobie. Deti to rozoznajú. Dokážu rozlíšiť chvíľkové rozladenie od dlhodobého a permanentného cieleného negatívneho vplyvu. Je na nás, aby sme identifikovali v živote nášho dieťaťa takého človeka, ktorý ich môže zraniť, reaguje na ne negatívne a aby sme dali deťom najavo, že nám takéto správanie voči nim vadí. Toxickí ľudia môžu byť deťom veľmi blízki, napríklad učitelia, tréneri, blízki príbuzní, rodičia ich priateľov, kamaráti.
Iste, mali by sme podporovať dospelých v živote našich detí, ale ešte dôležitejšie je naučiť deti nájsť hranicu medzi tým, čo je v poriadku a čo už nie, pokiaľ ide o vzťah k iným ľuďom a zároveň im ukázať, ako spraviť hrubú čiaru, pokiaľ je potrebná. Znamená to, že dokážeme pomenovať veci pravými menami.
Ako zistíte, že niečo nie je v poriadku
Dospelí by mali deťom poskytovať pocit podpory, bezpečnosti a dôvery. A v žiadnom prípade by im nemali ubližovať. Ak sú však zdrojom úzkosti, zahanbovania, stresu, je na mieste ukázať im, ako týchto ľudí zo života vylúčiť. Dieťa musí vedieť, kedy a ako spraviť hrubú čiaru medzi svojim svetom a druhým človekom. Zlé rozhodnutia, alebo ťažké vzťahy však nemusia byť nutne toxické. Hranica nie je vždy exaktne daná. Toxickí ľudia zvyčajne bývajú majstri v tom, aby udržali zdanie, že všetko je ešte v rámci normy. Našťastie deti sú odborníkmi na to, že dokážu rýchlo pochopiť, ak niečo nie je tak, ako má byť. Je iné mať zlý deň a byť neustále nepríjemný, rýpať a zahanbovať deti. Na druhej strane, deti nemajú vždy k dispozícii tak širokú slovnú zásobu, aby dokázali presne popísať, čo cítia a čo im prekáža, ale pozorní dospelí si dokážu všimnúť, ak niečo s dieťaťom nesedí, ak sa snaží povedať, že niečo nie je v poriadku.
Prvý a najvýraznejší znak je, že sa dieťa do seba uzatvára, hoci pred tým bolo pravým opakom. Nechce chodiť niekam, kam chodievalo rado, napríklad do školy, na krúžok, von s deťmi. Ako rodič sa musíte sústrediť na odchýlky od normy. Ak sa pred školou dieťa vždy ťažko s vami lúčilo a robí to aj teraz, neznamená to, že je v škole niekto, s kým má problém. Pravdepodobne sa len s vami nerado lúči. Ďalšími znakmi, ktoré zrazu evidujete, môžu byť napríklad, že sa dieťa ľahko rozplače, je akési bez energie, nezaujíma sa o veci, ktoré sa mu pred tým páčili, bolí ho bruško, hlava, nechce od vás odísť, je podráždené či smutné. Môže začať nadmerne kontrolovať isté veci vo svojom živote ako dôsledok toho, že stráca kontrolu nad inou oblasťou.
Ako pomôcť dieťaťu budovať zdravé vzťahy
Najdôležitejšie je otvorene sa porozprávať. Začnite niečím, čo je ľahké a príjemné, aby sa dieťa cítilo dobre a postupne sa prepracujte k náročnejším témam. Spýtajte sa, koho má vo svojom okolí najradšej, prečo rado s nimi trávi čas, či je niekto, koho veľmi nemusí. Zaujímajte sa o to, ako sa cíti v prítomnosti tohto človeka, ako vníma seba a nech sa sústredí najmä na vlastné pocity. Potom sa spýtajte, čo si váš syn alebo dcéra myslí o tom, ako ich ten druhý vníma.
Dospelí nemusia mať radi každého a ani vaše dieťa. Lenže kľúčové je, aby si svoje negatívne názory udržali mimo detských uší. Dôležité je aj to, ako sa tento človek správa k iným deťom. Pokiaľ je nepríjemný ku všetkým, je malá šanca, že spôsobí zásadné a hlboké rany. Spozornieť by ste mali v tom prípade, ak je k ostatným milý a nepríjemný je len vo vzťahu v vášmu dieťaťu.
Problém s toxickým človekom sa často prejavuje aj pri prebiehajúcom rozvode rodičov. Vtedy rodič často podceňuje dieťa a hovorí mu o tom, že táto situácia je závažná a dieťa ju nemôže pochopiť. Pokúsi sa situáciu otočiť tak, aby sa javilo, že všetko robí v detskom záujme. Možno zasahuje do vzťahov, ktoré má dieťa s inými alebo chce, aby vyskúšalo iné veci, všetko pod rúškom zdanlivej ochrany. Takto však znižuje potenciál dieťaťa na rast a na to, aby sa stalo samostatným a nezávislým jedincom.
Nemôžeme zastaviť toxických ľudí a zabrániť im, aby nikdy neprišli do života našich detí. Môžeme ich však vybaviť na to, aby takýchto ľudí rozpoznali a vedeli, že ich správanie je zlé. To, že učíme deti, aby boli milé a príjemné, rešpektovali druhých, ešte neznamená, že musia bezvýhradne prijať správanie, vieru alebo vplyv iného dospelého.
Venujte dieťaťu skutočnú pozornosť
Keď ste s dieťaťom, nepremýšľajte o práci a vnímajte len dieťa. Aktívne ho počúvajte. Dôležité je aj to, že venujete pozornosť deťom vtedy, keď sa vhodne správajú. To je najlepší spôsob, ako predísť rôznym problémom. Keď sa dieťa pekne hrá, oplatí sa obetovať trochu času a všímať si ho, ako sa hrá. Takto dieťa dostáva pozitívnu spätnú väzbu. Povedzte mu, že sa pekne hrá, že postavilo peknú vežu z kociek, že nekričí, že požičalo hračky sestričke a podobne. Ak si dieťa nevšímate, keď sa hrá pekne, potom je už len jediný spôsob, ako dieťa upúta váš záujem, a to rôznymi konfliktami a problémovým správaním.
Nalaďte sa na svoje dieťa
Prispôsobte svoju náladu dieťaťu. Preniknite do sveta dieťaťa prijateľným spôsobom. Pozerajte sa mu do očí a rozprávajte jednoducho a zrozumiteľne. Dieťa je vždy šťastné, keď sa cíti videné, počúvané, prijímané a milované.
Užívajte si spoločné stolovanie
Množstvo výskumov ukázalo, že pravidelné jedenie s deťmi prináša množstvo výhod. Ukázalo sa, že tieto deti majú lepšie zdravie, emocionálnu inteligenciu, sociálne zručnosti, lepšie správanie a tiež lepšie výsledky v škole. Aj keď si nenájdete čas na spoločnú večeru každý večer, naplánujte si rodinné stretnutie pri stole kedykoľvek môžete.
Večer sa rozprávajte o tom, čo ste prežili počas dňa
Práve večer je ten najlepší čas na komunikáciu s vašimi deťmi. Malé deti sú hravé, prítulnú a komunikujú rady. Starším deťom sa niekedy nechce komunikovať a na vaše otázky odpovedajú len jedným slovom. Takýto spôsob komunikácie sa môže v puberte ešte viac vystupňovať. Čo urobiť, aby vaša komunikácia bola živá a obohacujúca pre obidve strany? Pri komunikácii so staršími deťmi postupujte empaticky a opatrne. Hranice medzi príliš vtieravým otázkami so snahou kontrolovať a tými, ktoré majú moc rozprúdiť blízku a vrelú komunikáciu, býva niekedy veľmi tenká. A tak, nepýtajte sa len na vyučovanie. Škola nie je len o známkach. Pre deti rozhodne nie. Zaujímajte sa aj o celkovú atmosféru a vzťahy so spolužiakmi. Buduje sa tým empatia a ochota pomáhať. A tak na známky sa pýtajte len vtedy, keď sa od detí dozviete, ako sa v škole cítili so spolužiakmi. Takto v deťoch nevyvoláte dojem, že chodia do školy len kvôli známkam. Nebojte sa pýtať aj na detaily. Niektoré dieťa môže z celej školy zaujať napríklad to, čo bolo na obed, kto mal čo oblečené alebo čo robilo cez prestávku. Samozrejme, otázky prispôsobujte veku. Snažte sa vžiť do sveta svojho dieťaťa. Zaujímajte sa o to, čo ho naozaj zaujíma, nad čím premýšľa, čo ho trápi a čo ho teší. Rešpektujte, keď dieťa povie slovo neviem. Nemusí mať hneď na všetko názor alebo ho jednoducho zaujímajú iné veci.
Možno niekedy neviete, ako správnym spôsobom nadviazať rozhovor so svojím dieťaťom. Hoci by ste aj veľmi chceli komunikovať, akosi vám nenapadnú v správnej chvíli správne slová. Možno vám pomôžu nasledujúce otázky:
- Ktorá činnosť ťa dnes v škole najviac bavila (nudila)? Čím to bolo?
- Aká časť dňa bola najlepšia (najhoršia, najnáročnejšie ...)?
- Akú najzábavnejšiu vec si dnes zažil / a (videl / a, počul / a)?
- Odpovedal / a si dnes na nejakú učiteľovu otázku? Aké to bolo?
- Ktorý z tvojich spolužiakov bol dnes najtichší (najhlasnejší, mal najviac energie ...)?
- Aké knižky si mal / a dnes v ruke?
- Čo mala dnes oblečené tvoja kamarátka?
- Čo by si si prial / a robiť v škole viac / menej?
- Ktorá veta alebo slovo ti po dnešnom dni v škole znie v ušiach?
- Ktorý z tvojich spolužiakov potreboval dnes povzbudiť alebo rozveseliť?
- Keby si sa mohol / mohla na jeden deň stať učiteľom / učiteľkou, čo by si urobil / a v škole inak?
- Stalo sa dnes v škole niečo, čo ti urobilo radosť (alebo spôsobilo smútok)?
- Bol /a si dnes pre niekoho užitočný / užitočná?
- Ocenil alebo pochválil / a si dnes niekoho?
- Ocenil niekto dnes teba?
- Je niečo, na čo by si z dnešného dňa radšej zabudol / a?
- O čom z toho, čo v škole preberáte, by si sa rád / a dozvedel / a viac?
- Čo máš najradšej na svojom učiteľovi? A čo myslíš, že by sa na ňom páčilo mne?
- O ktorom z detí zo školy by si sa rád / a dozvedel / a viac?
- Čo si robil / a cez prestávky?
Ne Zabudnite tiež hovoriť o svojom dni a podeľte sa o podrobnosti, napríklad o to, na čo ste boli najviac hrdí, že ste ten deň dosiahli. Hovorte aj o svojich problémoch a ako ich plánujete vyriešiť. Zdieľaním niečoho o sebe dávate dieťaťu najavo, že si ho ako osobu vážite a cítite sa v jeho blízkosti dobre.
Hrajte sa spolu
Jedným z najlepších spôsobov, ako sa prepojiť so svojimi deťmi, je spoločná zábava. Choďte von a spolu jazdite na bicykloch alebo si zahrajte futbal. Keď prší, hrajte sa spoločenské hry. Dnes je v ponuke množstvo zaujímavých rodinných hier. Môžete využiť aj rôzne vedomostné hry a kvízy, ktoré sú v súčasnosti dosť populárne. Potrápia často nielen deti, ale aj rodičov. Sú vhodné pre rodiny so staršími deťmi. Nové poznatky z rôznych oblastí vám rozšíria obzor a deti sa niečo naučia. Medzi populárne hry patria: Poznáš Slovensko?, Poznáš Tatry?, Poznáš Bratislavu?, Fauna, Guiness World Records, Európa - otázky a odpovede, Cardline: Svet zvierat a podobne. Vďaka rodinným hrám rodičia môžu lepšie spoznávať svoje dieťa. Môžete ho pri hre pozorovať, ako reaguje na vyhranené situácie, či udržiava dobré vzťahy, alebo ako dokáže dosiahnuť svoje ciele.
Vyžadujte vzájomnú úctu
Deti môžu byť niekedy podráždené a určite môžu robiť chyby. Psychológovia radia rodičom, aby s deťmi zaobchádzali s úctou aj vtedy, keď sú nedisciplinované alebo agresívne. Ak dieťa urobí niečo, s čím nesúhlasíte alebo nie je vhodné, mali by ste s ním aj napriek tomu komunikovať pokojným a láskavým spôsobom. Ukázalo sa, že kričanie alebo používanie telesných trestov je nielen menej účinné, ale môže tiež zhoršiť kvalitu vášho vzťahu s dieťaťom. Samozrejme, úctu k vám vyžadujte aj vy od dieťaťa.
Spoločne pracujte
Spoločná práca predstavuje jeden zo spôsobov, ako pomôcť deťom stať sa dobrými ľuďmi. Deti sú väčšinou rady, keď môžu s niečím pomáhať, keď môžu vykonávať určité domáce práce a keď majú nejaké povinnosti. Zvyšuje to ich sebavedomie a samostatnosť. Toto všetko má pre ne ešte väčší význam, keď cítia z vaše strany ocenenie. Povedzte im, akú skvelú prácu robia a ako veľmi si vážite ich pomoc.
Objímajte svoje deti
Objatia majú pozitívny vplyv na naše duševné aj fyzické zdravie. Pravidelné každodenné objatia môžu byť jedným z najlepších spôsobov, ako zostať zdravým. Objatia pomáhajú formovať vzťahy v rodine. Sú ďalšou formou komunikácie, ktorá prenáša správy a pocity, ktoré slová nedokážu. Je to hlbšia a dôvernejšia úroveň spojenia, ktorú pri rozhovore nezískame. Fyzický dotyk spôsobuje tiež uvoľnenie „hormónu lásky“ oxytocínu, ktorý zlepšuje väzby a dôveru a spôsobuje, že sa ľudia cítia bližšie pri sebe. Vďaka objatiam získavate pevné puto s vašimi deťmi. Dajte dieťaťu teda vedieť, ako ho máte radi, a to po celý deň, mnohými objatiami.
Prejavujte vášmu dieťaťu lásku každý deň
Ukážte svojmu dieťaťu každý deň, že veľa pre vás znamená. Každý deň vymyslite nejakú maličkosť, pomocou ktorej mu ukážete, ako ho máte radi.