Koktanie a zajakávanie patria medzi najčastejšie rečové poruchy, ktoré môžu postihnúť ľudí bez ohľadu na vek. Zajakávanie, známe aj ako balbutizmus, je porucha reči, ktorá sa prejavuje opakovaním slabík, slov alebo predlžovaním zvukov. Často sa vyskytuje u detí počas vývoja reči, najmä vo veku 2 až 6 rokov, a môže byť prechodné. Včasné rozpoznanie je kľúčové, pretože bez vhodnej intervencie sa môže problém prehlbovať a negatívne ovplyvniť sebavedomie dieťaťa.
Výskyt koktania u detí v predškolskom veku nie je nič neobvyklé, mnoho rodičov však začne pri prvých výraznejších problémoch s hovorením ich ratolesti veľmi panikáriť. Nie je dôvod, v úplnej väčšine prípadov sa koktanie dá správnym prístupom odstrániť alebo úplne minimalizovať. A dokonca pri prvých príznakoch koktania či zajakávania v reči môžu väčšinu práce urobiť sami rodičia bez pravidelných návštev u odborníka.
Čo je koktanie a aké sú jeho hlavné príznaky?
Koktanie je porucha reči, ktorá narúša plynulosť a rytmus hovorenia. Prejavuje sa opakovaním alebo predlžovaním slov, slabík, spoluhlások či samohlások, alebo prestávkami pri rozprávaní. Tieto nepravidelnosti spôsobujú ťažkosti hovoriacemu, ktorý vie, čo chce povedať, ale má problém to vyjadriť. Medzi hlavné príznaky koktania patria problémy so začiatkom slova alebo vety, predlžovanie zvukov, opakovanie častí slov, krátke pauzy či pridávanie zvukov, ako napríklad „ehm“ alebo „um“. Ďalej sa môže prejaviť napätím vo svaloch tváre, pohybmi hlavy alebo rúk, či úzkosťou z hovorenia. Koktanie môže byť intenzívnejšie pri strese, únave, rozrušení alebo v náročných situáciách, ako je rozprávanie pred skupinou ľudí.
Kombinácia viacerých faktorov môže spôsobiť zajakávanie. Príznaky môžu zahŕňať opakovanie častí slov, celých slov, predlžovanie zvukov alebo blokády, kedy sa slovo nedá vysloviť. Tieto prejavy môžu byť sprevádzané fyzickým napätím, grimasami alebo úzkosťou z hovorenia. V ťažších prípadoch môže dôjsť až k fóbii z rozprávania, nazývanej logofóbia.
Aké sú najčastejšie príčiny koktania a zajakávania?
Najčastejšie príčiny koktania a zajakávania zahŕňajú niekoľko faktorov. Vývojové koktanie sa často vyskytuje u detí, keď sa ešte vyvíjajú ich rečové schopnosti. Tento typ koktania je bežný medzi dvoma a šiestimi rokmi a zvyčajne nepretrváva, keď dieťa dosiahne určitý vek. V tomto období deti často prechádzajú vývojovou fázou, ktorá zahŕňa určité formy koktania.
Neurologické faktory môžu tiež spôsobiť koktanie, najmä u dospelých. Poškodenie mozgu, ako napríklad po mozgovej príhode, úraze hlavy alebo v prípade degeneratívnych ochorení, ako je Parkinsonova choroba, môže viesť k neurogénnemu koktaniu. Tieto problémy s nervovým systémom môžu narušiť signály medzi mozgom a svalmi potrebnými na správnu artikuláciu.
Psychologické faktory tiež zohrávajú dôležitú úlohu v zhoršení koktania, aj keď nie sú primárnou príčinou. Stres, úzkosť a depresia môžu zvýšiť intenzitu koktania, najmä u osôb, ktoré už majú sklony k tejto poruche reči. Tieto psychologické faktory môžu spôsobiť, že koktanie sa stane výraznejšie, aj keď pôvodná príčina nebola psychologická.
Predpokladá sa, že k zajakavosti vedie súhrn niekoľkých príčin a nepriaznivých faktorov. Pri vzniku zajakavosti môže zohrávať svoju úlohu dedičnosť, vplyv sociálneho prostredia, psychické osobitosti dieťaťa, ako aj orgánové odchýlky. Hovorí sa aj o nepatrných mozgových poškodeniach, ktoré narúšajú koordináciu svalov, vďaka ktorým rozprávame. Ďalej sa uvádzajú aj drobné poškodenia mozgu v tehotenstve alebo pri pôrode. Niekedy sa ako príčina uvádza aj silný nečakaný zážitok, strach alebo stres po zranení dieťaťa.
Je koktanie dedičné alebo získané?
Koktanie môže byť dedičné aj získané, pričom jeho výskyt závisí od viacerých faktorov. Ak máte blízkeho príbuzného, ako rodiča alebo súrodenca, ktorý koktá, vaša pravdepodobnosť, že sa u vás táto porucha objaví, je trikrát vyššia, čo naznačuje významný genetický vplyv. Mutácie v DNA môžu prispieť k vzniku koktania, pričom genetika zohráva úlohu aj v tom, či sa táto porucha časom zlepší alebo úplne zmizne.
Okrem toho výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí koktajú, častejšie vykazujú rozdiely v štruktúre mozgu, najmä v oblastiach zodpovedných za kontrolu svalov potrebných na hovorenie a ich koordináciu. Tieto zistenia naznačujú, že koktanie je výsledkom kombinácie dedičných predispozícií a neurologických faktorov, ktoré ovplyvňujú vznik a trvanie tejto poruchy.
Aké faktory môžu koktanie a zajakávanie zhoršovať?
Koktanie a zajakávanie môžu byť zhoršené rôznymi faktormi, medzi ktoré patrí stres, úzkosť a emocionálne napätie. Hoci stres nie je primárnou príčinou koktania, môže byť spúšťačom alebo faktorom, ktorý zhoršuje prejavy tejto poruchy. Stres môže spôsobiť fyzické napätie v svaloch hrdla a úst, čo následne narúša plynulosť reči. Ďalším možným dôvodom môže byť, že keď sa človek cíti emocionálne vychýlený, môže si viac všímať svoje koktanie. Preto je dôležité rozvíjať stratégie na zvládanie stresu aj samotného koktania, ako sú cvičenia na hlboké dýchanie alebo práca s logopédom.
Stres a prostredie môžu výrazne ovplyvniť prejavy zajakávania u detí. V stresových situáciách, ako sú komunikácia s cudzími ľuďmi, tlak na rýchlu odpoveď alebo vystavenie kritike, sa môže zajakávanie zhoršiť. Tlak na výkon môže prispieť k zhoršeniu zajakávania u detí. Rodičia alebo učitelia, ktorí dieťa nevedomky tlačia k perfektnému výkonu, môžu posilniť jeho pocit nedostatočnosti.
Aké typy koktania rozlišujeme?
Existuje niekoľko typov koktania alebo disfémie, ktoré sa líšia podľa spôsobu prejavu a závažnosti. Klonické koktanie je charakterizované opakovaním jednej alebo viacerých slabík slova, zatiaľ čo tónické koktanie sa prejavuje prerušeniami reči, ktoré sú sprevádzané kontrakciami a svalovým napätím v svaloch zodpovedných za fonáciu. Klonicko-tónické koktanie kombinuje tieto dve formy, teda opakovanie a svalové kontrakcie. Okrem toho sa koktanie môže klasifikovať aj podľa jeho pôvodu. Rozvojové koktanie je bežné u detí vo veku od 2 do 5 rokov, keď sa oneskorí vývoj reči a jazyka. Neurogénne koktanie nastáva po poškodení mozgu alebo po cievnej mozgovej príhode, pričom je spôsobené problémami v prenose signálov medzi mozgom a nervami alebo svalmi zodpovednými za reč. Psychogénne koktanie je spojené so psychologickými faktormi, najmä s emocionálnymi problémami.
Ako sa koktanie diagnostikuje u detí a dospelých?
Koktanie diagnostikuje odborník na reč a jazyk, nazývaný logopéd, ktorý je vyškolený na hodnotenie a liečbu problémov s rečou a jazykom u detí aj dospelých. U detí logopéd kladie otázky o zdravotnej histórii dieťaťa, zameriava sa na to, kedy sa koktanie začalo a v akých situáciách sa vyskytuje najčastejšie. Tiež zisťuje, ako koktanie ovplyvňuje každodenný život dieťaťa, ako jeho vzťahy s ostatnými a školský výkon. Môže dieťa požiadať, aby nahlas čítalo, aby si všimol jemné rozdiely v reči. Cieľom je zistiť, či je koktanie súčasťou bežného vývoja dieťaťa, alebo ide o problém, ktorý by mohol pretrvávať do dospelosti.
U dospelých logopéd kladie podobné otázky týkajúce sa histórie koktania a jeho častosti. Okrem toho je potrebné vylúčiť iné zdravotné stavy, ktoré by mohli spôsobovať koktanie, a zistiť, aký vplyv má koktanie na každodenný život dospelého človeka.
Je možné koktanie a zajakávanie úplne vyliečiť?
Koktanie sa úplne nevylieči u každého jednotlivca, ale liečba môže pomôcť zlepšiť plynulosť reči, rozvíjať efektívnu komunikáciu a podporiť plnú účasť v škole, práci a sociálnych aktivitách.
Liečba môže zahŕňať rôzne metódy, ako je logopedická terapia, kde sa učí pomaly hovoriť a všímať si okamihy, kedy dochádza ku koktaniu. Okrem toho sú k dispozícii elektronické zariadenia, ktoré môžu pomôcť zlepšiť plynulosť reči, ako aj kognitívno-behaviorálna terapia, ktorá pomáha meniť negatívne myšlienky a znižovať stres alebo úzkosť spojenú s koktaním.
Hoci liečba nemusí odstrániť všetky prejavy koktania, môže výrazne zlepšiť schopnosť komunikovať a znížiť negatívny vplyv koktania na každodenný život jednotlivca.
Aký je postup liečby zajakávania a koktania u detí a dospelých?
Liečba zajakávania a koktania u detí a dospelých je individuálna a závisí od veku a konkrétnych okolností. U detí do 5 rokov sa často začína s nepriamou terapiou, ktorá zahŕňa úpravu spôsobu komunikácie v rodinnom prostredí, čím sa znižuje tlak na dieťa pri rozprávaní. Rodičia sú vedení, aby hovorili pomaly a pokojne, podporovali striedanie v komunikácii a vytvárali upokojujúce prostredie. Ak koktanie pretrváva a zhoršuje sa, prechádza sa k priamej terapii.
U mladších detí sa často používa takzvaný - Lidcombe Program, ktorý zahŕňa poskytovanie konzistentnej spätnej väzby v priateľskom a podporujúcom prostredí, kde sa rodičia pod vedením logopéda starajú o pravidelnú prax. U starších detí, ktorým koktanie pretrváva aj po nástupe do školy, je cieľom terapie zlepšiť plynulosť reči, ale aj pracovať na sociálnych, emocionálnych a psychologických aspektoch koktania, vrátane znižovania úzkosti a budovania sebadôvery.
Pre dospelých je liečba komplexnejšia a zahŕňa kombináciu kognitívno-behaviorálnej terapie (CBT), ktorá pomáha zmeniť negatívne myšlienky a zmierniť stres spojený s koktaním.
Aké terapie a techniky pomáhajú pri koktaní?
Pri koktavosti existuje niekoľko terapií a techník, ktoré pomáhajú zlepšiť plynulosť reči a znižovať negatívne vplyvy koktania. Medzi najefektívnejšie prístupy patrí fluency shaping (formovanie plynulosti), ktoré využíva rôzne techniky na nápravu reči. Jednou z kľúčových metód je spomalená reč, kde sa slová a slabiky vyslovujú pomaly a s predĺžením zvukov, čo zlepšuje plynulosť. Ďalej sa odporúča diaphragmatické dýchanie, ktoré pomáha kontrolovať dýchanie a uvoľňuje svaly potrebné na výrobu reči. Ľahké artikulačné kontakty sa používajú na zmiernenie blokád pri výslovnosti, pričom sa zameriavajú na jemné dotyky potrebné na vytvorenie zvukov. Ďalšou dôležitou technikou je jemná iniciácia, ktorá znižuje napätie pri začiatku slov a zabraňuje náhlemu zablokovaniu hlasiviek.
Tieto techniky sa zvyčajne kombinujú s kognitívno-behaviorálnou terapiou, ktorá pomáha znižovať úzkosť a negatívne pocity spojené s koktaním. Okrem toho existujú aj techniky nepretržitej fonácie a pasívneho prúdenia vzduchu, ktoré udržujú plynulosť reči a znižujú blokády. Pri dlhodobom používaní týchto techník sa zaznamenáva aj neuroplastický účinok, ktorý zlepšuje prepojenie medzi sluchovými a motorickými centrami v mozgu, čím sa zvyšuje plynulosť reči. Terapie ako fluency shaping, v kombinácii so stuttering modification a ďalšími podporujúcimi technikami, môžu výrazne zlepšiť schopnosť komunikovať a znižovať obavy spojené s koktaním.
Aké sú časté mýty o koktaní?
Medzi najčastejšie mýty o koktaní patrí niekoľko zavádzajúcich predstáv, ktoré ovplyvňujú vnímanie ľudí, ktorí koktajú. Jeden z najrozšírenejších mýtov je, že ľudia, ktorí koktajú, sú nervózni alebo plachí, čo však nie je pravda, pretože nervozita nie je príčinou koktania, aj keď môže byť následkom. Ďalší mýtus tvrdí, že koktanie je spôsobené psychickými problémami alebo emocionálnou traumou, čo nie je korektné, pretože ide o neurologický stav. Rovnako rozšírený je mýtus, že deti, ktoré koktajú, napodobňujú stuttering, čiže koktanie svojich rodičov, čo je tiež nepravda, pretože ide o genetickú predispozíciu, nie o napodobňovanie. Niektorí si tiež myslia, že deti, ktoré koktajú, sa môžu vyliečiť, ak sa na to dostatočne sústredia, ale koktanie nie je návyk, ale neurologický problém, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc. Okrem toho, mýty o tom, že dvojjazyčnosť alebo nútenie dieťaťa k pravej ruke spôsobuje koktanie, boli dávno vyvrátené, ale stále pretrvávajú v niektorých kruhoch. Rozpoznanie týchto mýtov je kľúčové pre lepšie pochopenie koktania a jeho riešenia.
Aké sú možnosti prevencie zajakávania a koktania u detí?
Prevencia zajakávania a koktania u detí zahŕňa niekoľko dôležitých prístupov, ktoré môžu pomôcť zmierniť alebo zabrániť rozvoju tohto poruchy reči. Včasná intervencia je kľúčová, pretože odborná pomoc od logopéda môže výrazne ovplyvniť priebeh koktania. Rodičia môžu pomôcť tým, že budú trpezliví, vypočujú si dieťa bez prerušenia a vytvoria prostredie, v ktorom sa dieťa cíti pohodlne pri rozprávaní. Dôležité je tiež, aby sa rodičia zamerali na upokojenie dieťaťa a vyhýbali sa nadmernému stresu alebo tlaku, ktorý môže situáciu zhoršiť. Okrem toho môže byť prospešné podporovať dieťa pri rozvoji komunikačných zručností prostredníctvom hier, cvičení alebo skupinových aktivít. Tieto prístupy môžu pomôcť predchádzať koktaniu alebo minimalizovať jeho vplyv na dieťa.
Ako postupovať, keď sa dieťa koktá?
Zvýšenie sebavedomia dieťaťa so zajakávaním vyžaduje trpezlivosť, podporu a pozitívne posilnenie. Rodičia a učitelia by mali oceňovať dieťa za jeho úsilie komunikovať, bez ohľadu na to, či hovorí plynule alebo nie. Je dôležité, aby sa dieťa necítilo pod tlakom a malo priestor na vyjadrenie svojich myšlienok bez prerušovania. Povzbudzovanie dieťaťa, aby sa zapájalo do rozhovorov a aktivít, kde môže úspešne komunikovať, zvyšuje jeho sebavedomie.
Pri prvých príznakoch koktania alebo zajakávania v reči môžu väčšinu práce urobiť sami rodičia bez pravidelných návštev u odborníka. Dôležité je načúvať, čo dieťa hovorí a nehodnotiť, ako to hovorí. Nemali by ste dieťa poháňať alebo zaň dokončovať vety. Je potrebné koktajúce dieťa povzbudzovať, aby hovorilo viac a tým pádom si rozprávanie precvičovalo. Malo by na vás poznať, že sa tešíte na každé jeho slovo.
Pokiaľ to len ide, pred dieťaťom sa správajte tak, ako by ste o koktaní vôbec nevedeli. Rozhodne ho pred ním nijako nekomentujte a nerozoberajte. Obzvlášť si na to musíte dávať pozor na verejnosti. Keď nám dieťa chce niečo povedať, plne sa na jeho prejav koncentrujte. Pokiaľ možno prerušte inú činnosť a venujte sa len tomu, čo vám hovorí. Koktajúci človek veľmi rýchlo dokáže rozlíšiť, kedy sa mu venujete a kedy mu len tak prikyvujete, aby ste sa ho zbavili.
Pre každé malé dieťa sú najväčším vzorom rodičia. Takže ak sa otec s mamou nebudú venovať tomu, čo a ako pred drobcom hovoria, ani ten tomu nebude venovať veľkú pozornosť. Za koktanie sa nesmie trestať.
Samozrejme sa môže stať, že ani po niekoľkých mesiacoch trpezlivého dodržiavania tu uvedených zásad sa situácia príliš nezlepší. V takom prípade je nutné už všetko riešiť s logopédom a v niektorých situáciách aj s odborníkmi na detskú psychiku.
Logopéd sa zameriava na zlepšenie plynulosti reči pomocou rôznych cvičení, techník dýchania a rytmu reči, ktoré pomáhajú deťom kontrolovať zajakávanie. Psychológ pomáha dieťaťu zvládať emocionálne aspekty zajakávania, ako sú úzkosť, nízke sebavedomie alebo stres, ktoré môžu zhoršovať rečové prejavy.
Tipy pre logopédiu: Koktá vaše dieťa?
Nikdy dieťa neupozorňujte na to, že kokce (zajakáva sa), alebo ako to hovorí. Nechajte ju stále dohovoriť vetu, neprerušujte ju. Čím skôr navštívte logopéda, lebo to môže trvať aj stále. Musíte veľa spievať, recitovať, pýtajte sa jej napr. „Porozprávaj mi, čo vidíš v tejto izbe, aké zvieratká vidíš na obrázku, s ktorými hračkami sa budeme dnes hrať,...“ Nech sú to len krátke vety, niekedy len slová, aby odpovedala. Neriešte príčinu, prečo sa zajakáva, skôr ako to vyliečiť.
„Čo sa týka psychických problémov alebo tikov, tak samotnými symptómami porúch plynulosti súvisia aj psychické symptómy. Okrem psychickej tenzie vnútorne prežívanej, balbutik musí vynakladať nadmernú námahu aj pri všednom prejave. Toto jeho patrné fyzické úsilie môžeme pozorovať napríklad pri nápadnej gestikulácii, rôznych grimasách, vegetatívnych prejavoch, ktoré sú niekedy ešte rušivejšie ako samotná zajakavosť. Z tohto dôvodu je potrebné tento začínajúci problém podchytiť hneď.“
„Určite v prvom rade počúvať, čo dieťa hovorí a bez hodnotenia, nesústrediť sa na to, ako to hovorí a neposudzovať. Keď nám dieťa chce niečo zdieľať, treba sa na neho koncentrovať, venovať mu plnú pozornosť, vyjadriť to napríklad fyzickým kontaktom, čupnúť si k nemu a dať mu najavo, že ho plne počúvame a plne sa na neho sústredíme. Dôležité je dieťa pri rozprávaní povzbudzovať, aby si nevytvorilo strach z hovorenia. Pre deti by sme mali byť vzorom, preto je potrebné hovoriť spisovne a správne artikulovať.“
„Malá časť ľadovca, ktorú vidíme, sú tie na prvý pohľad zrejmé prejavy koktavosti, ale tá väčšia časť problémov sú tie, ktoré nevidíme, a to sú práve tie rôzne negatívne emócie spojené s touto poruchou, ako sú pocity hanby, frustrácie, strápnenia, strach, hnev.“
„Či je to spoločenský, emocionálny život, mentálne zdravie. Samozrejme, aj úroveň zajakavosti môže byť rôzna. U niekoho to môže byť len mierne zajakávanie, ale u niektorých to môže byť v takej miere, že úplne znemožňujú komunikáciu. Psychické zdravie - prostredie, v ktorom sa človek, a hlavne dieťa, nachádza, má veľký vplyv aj na jeho rečové schopnosti. S koktaním sa často spájajú aj iné poruchy, ako napríklad ADHD. Koktanie môže spôsobiť aj napätie v tele človeka. Koktajúci ľudia napríklad často zatínajú svaly a čeľuste či zovierajú dlane. Koktaním sú najviac postihnuté deti vo veku do 8 rokov a väčšinou sú to chlapci. 75 % detí sa však z koktania časom dostane. Ak ste ako dieťa nekoktali, je veľmi nepravdepodobné, že začnete koktať v dospelosti. V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že vy ani dieťa za to nemôžete. Môžete ísť za pediatrom a poradiť sa s ním, ako ďalej postupovať. Aj sami si môžete urobiť vlastný prieskum a vybrať si logopéda, ktorý sa vám zdá najlepší. Pomôcť dieťaťu môžete aj svojím prístupom. Dajte mu najavo, že pri ňom stojíte. Keď sa dieťa pri rozprávaní s vami zakoktá, určite mu neskáčte do reči. Aj keď sa vám zdá, že sa pri rozprávaní trápi, nechajte ho, nech svoju vetu dokončí. Jeho sebavedomie môže trpieť, ak sa mu zdá, že nemôže vyjadriť svoje myšlienky bez prerušenia. Vysvetľujte a rozprávajte sa. Deti rozumejú veľa veciam, aj keď my dospelí si to nemyslíme. A ak niečo neviete, nebojte sa to povedať. Netlačte ho k rozprávaniu, hlavne nie na verejnosti. Precvičujte s ním v súkromí. Ak vám logopéd poskytol tipy a rady, venujte sa im s dieťaťom aj doma. Láska a pozornosť rodiča alebo iného blízkeho dospelého koktajúcemu dieťaťu pomôže s upokojením. Povzbudzujte ho v pauzách - skúste dieťa naučiť, aby zastavilo a nadýchlo sa po každom slove alebo po každých dvoch, troch, atď. Buďte dieťaťu príkladom - používajte jednoduché slová, hovorte pomalšie, zastavujte po každom slove alebo vete. Naučte ho správne dýchať - mnoho ľudí, ktorí koktajú, pri rozprávaní správne nedýchajú. Sú napätí a často zadržiavajú dych. Nechajte ho piť cez slamku - počas pitia cez slamku je jazyk v pozícii, ktorá je optimálna pre bezproblémové rozprávanie. Jazyk si môže cvičiť aj inak, napríklad pomaly a nahlas opakovať samohlásky A, E, I, O, U alebo otvoriť ústa naširoko a jazyk zatlačiť hore a dozadu a potom zas dopredu a dozadu.“
„Čo sa týka genetiky, máme ešte veľa nezodpovedaných otázok. Vedci zatiaľ neprišli na jeden konkrétny gén, ktorý by spôsoboval zajakavosť. Skôr sa hovorí o dedičnej predispozícii, teda o zvýšenom riziku u dieťaťa, ktorého rodič sa zajakáva,“ vysvetľuje logopedička Ivana Mihaldová z ružomberskej nemocnice. „Odborná literatúra poukazuje na variáciu 10 až 30-percentného vplyvu dispozície k zajakavosti,“ doplňuje klinická psychologička PhDr. Miroslava Smolová, MBA z Michaloviec.
„Prostredie sa často mylne považuje za samotnú a jedinú príčinu vzniku zajakavosti. Tento faktor je určite dôležitý, ale má skôr fixujúci charakter, ktorý môže zhoršovať symptómy zajakavosti,“ vysvetľuje logopedička. Miroslava Smolová zároveň upozorňuje na to, že dlhodobo negatívne a stresujúce vplyvy rodinného prostredia môžu pôsobiť traumatizujúco. „Najčastejšie ide o príliš prísnu, utláčajúcu výchovu, kedy má dieťa neprimeraný strach vyjadriť svoj názor, odpovedať rodičovi z dôvodu prísneho fyzického či verbálneho trestu,“ dodáva klinická psychologička.
„Zajakavosť, pokiaľ nie je súčasťou vážnych poranení mozgu, v žiadnom prípade neznamená, že daný človek je menej mentálne schopný alebo výkonný. Práve naopak, v praxi sa mi potvrdzuje, že ide o šikovných, intelektovo schopných, v niektorých prípadoch až s nadpriemerným intelektovým potenciálom, ľudí,“ objasňuje Miroslava Smolová. „Ľudia, ktorí sa zajakávajú, sa nesnažia o pozornosť okolia, nikoho nenapodobňujú ani to nie je len zlý návyk. Ani preučovanie ľavákov na pravákov automaticky nemusí viesť k zajakavosti,“ vyvracia ďalšie mýty logopedička.
„V prvom rade prijatím. Máme čím ďalej väčší strach z neznámeho, čoho odrazom je aj náš prístup k ľuďom s nejakými, nazvime to, odchýlkami. Dovolím si tvrdiť, že v prípade “nehmatateľných porúch” sa naša spoločnosť často domnieva, že si za to ľudia snáď môžu sami, alebo že sú nejakým spôsobom horší. To je ale veľký omyl! Bolo by perfektné, keby sme k ľuďom s takýmito ťažkosťami vedeli pristupovať ľudsky a prirodzene, aby sme v nich nepodporovali pocity menejcennosti, ktoré bohužiaľ často majú. Ľuďom so zajakavosťou taktiež nijak nepomôže, keď im v strede rozhovoru povieme ’dýchaj a začni znova’. Myslím, že ich to skôr rozčuľuje,“ prízvukuje logopedička Mgr. Ivana Mihaldová.
„Vhodné je viesť komunikáciu v mierne pomalšom rečovom tempe s primeranými prestávkami medzi jednotlivými vetami, nezahlcovať viacerými otázkami v rýchlom slede, nevytvárať tlak na odpoveď neverbálnymi gestami alebo mimickými prejavmi, ktoré komunikujúceho dostávajú do vnútorného napätia, čím sa zajakávanie môže ešte viac zvýrazniť. Pokojná reč a trpezlivý prístup je omnoho viac nápomocnejší ako priame upozorňovanie,“ radí klinická psychologička. „Neodporúčala by som násilné prerušovanie v zdieľanom obsahu hovoriaceho tým, že vetu dopovieme zaňho, hovoriaci tak opäť môže zažívať pocit neúspechu a zlyhania v komunikácii,“ doplňuje ďalšiu praktickú radu.
