Prechod z detstva do dospievania je obdobím plným zmien, ktoré sa odzrkadľujú na myslení, správaní a prežívaní 11-ročných detí. V tomto veku sa začínajú objavovať prvé prejavy puberty, ktoré prinášajú nové výzvy nielen pre samotné deti, ale aj pre ich rodičov. Je dôležité pochopiť, ako v tomto období rozmýšľa 11-ročné dieťa, aby sme mu mohli čo najlepšie pomôcť.
Fyzické a emocionálne zmeny
Puberta je obdobím prudkého rastu, kedy deti môžu narásť o 9 až 12 cm za rok. Tento rýchly rast kladie zvýšené nároky na príjem živín. Okrem rastu dochádza aj k dozrievaniu pohlavných orgánov a začína rásť ochlpenie. U dievčat sa vyvíjajú ženské tvary, rastú prsia a prichádza prvá menštruácia. U chlapcov dochádza k rastu svalov, mutácii hlasu a rastu ochlpenia. Tieto telesné zmeny môžu viesť k zvýšenému záujmu o vlastný vzhľad a skúmaniu vlastného tela. Dospievajúci trávia viac času pred zrkadlom, sledujú zmeny na svojom tele a snažia sa zakryť prípadné nedokonalosti. Hormonálne zmeny môžu mať vplyv aj na pokožku, pričom sa u mnohých dospievajúcich objavuje akné.
Hormonálne zmeny v puberte prinášajú zvýšenú emočnú labilitu, úzkosti, pocity straty istoty a problémy so sebaprijatím. Dospievajúci môžu mať pocity menejcennosti, ktoré si kompenzujú začlenením do partie rovesníkov. Ich správanie je nepredvídateľné a impulzívne. V tomto období si teenager kladie otázky: „Kto som? Kam patrím? Aký je zmysel života?" a snaží sa na ne nájsť odpovede. Dôležité udalosti, pocity a skúsenosti z tohto obdobia zvyčajne už nikdy nezabudne a nesie si ich v mysli a pocitoch po celý život.
Kognitívny vývoj a morálne uvažovanie
Vek okolo 11 rokov je obdobím, kedy sa deti učia samostatne vyhodnocovať správnosť a vhodnosť jednotlivých činov. Stávajú sa menej závislými od autority dospelých a začínajú chápať dohody, ktoré dobrovoľne akceptujú. Vedia odhadnúť niektoré reakcie na ich konanie. Švajčiarsky psychológ Jean Piaget rozdelil morálny vývin dieťaťa do troch štádií. Deti vo veku 7-11 rokov sú v procese prechodu od morálky závislej od autority k autonómnej morálke. To znamená, že sa učia posudzovať správnosť a vhodnosť činov na základe vlastného uvažovania a nie len na základe toho, čo im povedia dospelí.
Sociálny vývoj a potreba nezávislosti
Tesne pred pubertou a počas nej je dôležité pre deti postupné odputávanie od rodičov. V tomto období sa učia nezávislosti. Potrebujú priestor na skúmanie, aby objavovali samých seba a budovali si vzťahy aj mimo rodiny. Úlohou rodičov počas týchto rokov je postupné rozširovanie hraníc. Každé dieťa je iné a tempo, akým sa budú deti od rodičov odputávať, závisí od ich zrelosti a vyspelosti. V tomto období sa v deťoch nachádzajú protichodné túžby - v jednej chvíli chcú byť už dospelé a vzápätí chcú, aby ich niekto chránil, upokojoval a bral opäť ako deti. Preto je veľmi dôležité vedieť v deťoch neustále „čítať“, aby rodičia vycítili, kedy ich privinúť k sebe a kedy nechať ísť po svojom.
V dnešnej dobe táto veková skupina detí trávi veľa času vzájomnými rozhovormi cez telefón, komunikujú tiež prostredníctvom sociálnych sietí. Príťažlivosť toho celého spočíva v tom, že si niečo plánujú samostatne bez rodičov. Keď sa rodičia snažia vyzvedať, stretnú sa len s tajnostkárstvom. V tomto období je to však normálne správanie, pri ktorom sa učia robiť vlastné rozhodnutia.
V tomto období sa deti sústreďujú hlavne na seba. Aby sa z detí nestali sebci, je dobré ich postupne poverovať rôznymi povinnosťami, ktoré súvisia so starosltivosťou o iných. Je dobré starať sa aj o potreby iných a nielen vlastné.
Výzvy a obavy v 11. roku života
Nástup puberty prináša deťom emocionálne zmeny a tiež zmeny správania, ktoré môžu prekvapiť nielen deti, ale aj rodičov. V tomto období je dobré si uvedomiť, že čo sa dospelým môže javiť ako drzé a bezohľadné, býva často typickým predpubertálnym a pubertálnym správaním. U 11-ročných detí sa môže objaviť aj strach z rôznych vecí, myslenie na nešťastia a zlé veci. Môžu plakať pri bežných udalostiach, ako je vytrhnutie mliečneho zuba. Po úraze, ako je zlomená ruka, sa tieto obavy môžu zintenzívniť. Strach sa môže prejavovať aj v súvislosti so služobnými cestami rodičov, kedy dieťa prežíva úzkosť z toho, že sa im niečo stane. Samotná cesta do školy alebo čas strávený doma bez rodičov môže vyvolávať obavy z možného nebezpečenstva, ako je zlodej. Reťazové správy o smrti či iné podobné informácie šírené medzi spolužiakmi môžu viesť k úzkostiam zo zomretia alebo obavám o život blízkych.
Ako komunikovať s 11-ročným dieťaťom
Komunikácia s 11-ročným dieťaťom vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a rešpekt. Je dôležité: Počúvať: Venujte dieťaťu plnú pozornosť, keď sa s vami zhovára. Počúvajte telom, tvár na úrovni jeho tváre, očný kontakt, sústredenie a doplnkové otázky. Ak sa mu práve venovať nemôžete, požiadajte ho o minútku a dokončite, čo práve páli. Vyjadrovať sa jasne a stručne: Používajte jednoduchý jazyk a vyhnite sa zložitým vysvetleniam. Byť trpezlivý: Dospievajúci potrebujú čas na spracovanie informácií a vyjadrenie svojich pocitov. Rešpektovať: Rešpektujte názory a pocity svojho dieťaťa, aj keď s nimi nesúhlasíte. Podporovať: Vyjadrujte svojmu dieťaťu podporu a dôveru. Uistite ho, že ste tu pre neho, keď vás potrebuje. Vyhnúť sa výčitkám a nadávkam: Kritizujte správanie, nie osobnosť dieťaťa.
Komunikácia a mozog tínedžera. | Martyn Richards | TEDxNorwichED
Stanovovanie hraníc a postupné rozširovanie slobody
To, že dáte deťom väčšiu voľnosť, ešte neznamená, že by ste nemali trvať na primeraných hraniciach. Pri stanovení hraníc je lepšie začať prísnejšie a neskôr, keď deti dokážu, že sa im dá dôverovať, rozšírte im privilégiá. Ak sa správajú dobre, pochváľte ich a pridajte im ešte viac voľnosti. Môže ich to motivovať k ďalším pozitívnym krokom. Pre túto vekovú skupinu je mimoriadne náročné stanoviť primerané hranice. Je ťažké vedieť, čo je správne. Najlepšou cestou, ako stanoviť správne hranice, je často sa s deťmi rozprávať o hraniciach, ktoré ste im stanovili. Rozprávajte sa tiež o ich snoch a túžbach, aby ste im prehnane nezakazovali niečo, po čom naozaj veľmi túžia, pretože by mohli ostať zatrpknuté. Ak veľmi túžia po nejakom dobrodružstve po dôkladnom rozhovore a stanovených podmienkach, dovoľte im aspoň niečo zo snov zrealizovať.
Dovoľte deťom v tomto veku robiť vlastné rozhodnutia, pomôžete im stávať sa samostatnými. Môžete im dopriať voľnosť v oblasti účesu, obliekania, míňania vreckového alebo zariadenia v izbe. Deti túžia po tom, aby si mohli slobodne vytvoriť priestor, ktorý odráža ich osobnosť. Deti potrebujú dať príležitosť rozhodovať sa v takých veciach, v ktorých, keď urobia chybu, nepôjde o nič vážne.
Alternatívy k trestom a budovanie zodpovednosti
Namiesto trestov je možné využiť prirodzené následky. Nechce si dať kabát, tak choďte von bez neho, dieťa pochopí, že je to pre jeho dobro, keď sa bude drkotať. Ak čmára na stenu, musí pomôcť upratať. Prístup rodičov je tu veľmi dôležitý. Ak následky budete aplikovať s výzorom „ja ti ukážem“ a s krikom, následok sa mení na trest. Dajte deťom šancu pripraviť sa na to, čo príde. Zamyslite sa, veď je to normálne chcieť vedieť, čo sa bude diať. Predstavte si stáť na zastávke a nevedieť, či má autobus prísť o hodinu, či o minútu. Keď treba, použite kuchynské stopky alebo budík. Pomôže to deťom pripraviť sa na odchod. Dieťa vám môže pomôcť nájsť logický moment na ukončenie aktivity, napríklad prečítať stranu či kapitolu, ešte dva krát sa šmyknúť, a podobne.
Ak je nejaké správanie nevhodné, dajte dieťaťu možnosť zvoliť si z dvoch vhodných alternatív. Zákazy nefungujú. Deťom vôbec nepomôžu naučiť sa vhodné správanie. Správajte sa tak, ako si to predstavujete od vášho dieťaťa. Napríklad v knižnici alebo múzeu, zamestnanci určite radi deťom vysvetlia pravidlá, ktoré tam plátia. Dajte im ich vlastné úlohy, niečo, čo im dodá pocitu dôležitosti. Zariaďte si rutiny tak, aby príjemné veci nasledovali až keď sú nepríjemné za nami. Namiesto prednášky, stačí jedno slovo. Niekedy iba stačí ukázať prstom. Niekedy stačí problém postaviť tak, aby ho deti vedeli vyriešiť samé.
Deti potrebujú pochopenie a kladnú pozornosť od rodičov práve keď nám pripadá, že si to najmenej zaslúžia. Naša láska má predsa byť bezpodmienečná. Trochu šaškovania uvoľní vyostrenú situáciu a umožní vám pokračovať v činnosti.
Duševné zdravie a varovné signály
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Medzi príznaky duševných problémov u detí patrí: častý plač bez jasného dôvodu, neustále smútok, strata záujmu o aktivity, ktoré predtým zbožňovalo, izolácia, problémy so spánkom, zmeny v stravovacích návykoch, riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania, výkyvy nálad. Ak si všimnete na svojom dieťati zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Vyhľadajte odbornú pomoc. Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
Poruchy správania majú zložité príčiny, ktoré sú často kombináciou genetických, environmentálnych a psychologických faktorov. Medzi varovné signály, ktoré by ste nemali ignorovať, patria: extrémna agresivita, hyperaktivita a nepozornosť, sociálna izolácia, impulzívne správanie. Ak takéto správanie pretrváva dlhšie ako šesť mesiacov a ovplyvňuje bežný život dieťaťa, je vhodné navštíviť odborníka a poradiť sa.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.