Príchod dieťaťa na svet je obrovská zmena. Narodením bábätko prestáva byť súčasťou matky a dostáva sa do úplne iných podmienok. Svetlo, hluk, množstvo ľudí či rôzne pachy, to všetko ho víta už na pôrodnej sále. Čo však dieťa vníma ešte pred narodením? Ako prežíva obdobie, ktoré formuje jeho osobnosť a ovplyvňuje budúci život? Tento článok sa zaoberá prenatálnym vnímaním dieťaťa a jeho dopadom na jeho vývoj.
Prenatálna komunikácia: Keď máte v bruchu motýle
Ešte nedávno sa verilo, že maternica je ako ochranná sklenená bublina, ktorá spoľahlivo odráža všetky vonkajšie vplyvy. Dnes už vieme, že medzi svetom tam vonku a vnútri prebieha čulá a nepretržitá komunikácia. Revolučnou zmenou prešli aj názory na schopnosti nenarodeného dieťaťa. Jeho cítenie a vnímanie sa v minulosti považovali za primitívne. Plod síce žil, ale akoby nežil. A všetko (učenie, city, zmysly) malo reálne vypuknúť až po narodení. Ako ale dokazujú najnovšie poznatky vedy, správanie dieťaťa je už v maternici veľmi vyspelé. Narodením nezačína žiadna prevratná nová etapa, ale plynule pokračuje tá, ktorá začala oveľa skôr. Dieťa sa v maternici nenudí. Jeho priestor je síce trošku obmedzený, ale to mu vôbec nevadí. Zábavy je tu dosť. Veď už počuje, privoniava, ochutnáva, hmatá. Vďaka zmyslom nadšene spoznáva svoj svet a učí sa. Samozrejme, všetko postupne. Schopnosti zmyslových orgánov závisia na vyspelosti mozgu. Funguje to aj opačne. Neustály prúd zmyslových vnemov podnecuje mozgový vývoj.
Vedomie a pamäť nenarodeného dieťaťa
Väčšina toho, čo o tejto problematike vieme (potvrdili to fyziologické, neurologické, biochemické a psychologické štúdie), sa týka dieťaťa od šiesteho mesiaca jeho vnútromaternicového života. Podľa všetkých meradiel sa dieťa v tomto okamihu stáva fascinujúcou ľudskou bytosťou. Dokáže si pamätať, počuje, dokonca sa učí. Dokáže vycítiť a reagovať nielen na nedefinované emócie, akými sú láska a nenávisť, ale aj na oveľa jemnejšie odstupňované citové stavy, akými sú citová nejednoznačnosť a rozpoltenosť.
Pôrod je prvý, dlhšie trvajúci emocionálny a fyzický otras, ktorým dieťa prechádza a na ktorý nikdy úplne nezabudne. Prežíva okamihy neuveriteľného zmyslového zážitku - okamihy, keď každý kúsok jeho tela obmýva teplá plodová voda matky a obopínajú ho matkine svaly. Tieto okamihy sa však striedajú s okamihmi veľkej bolesti a strachu. Aj za najpriaznivejších okolností pôrod rezonuje celým jeho telom ako seizmický otras vyvolaný zemetrasením. V jednej chvíli sa jeho telíčko blažene vznáša v teplom kúpeli plodovej vody a v nasledujúcom okamihu sa ocitá v pôrodných cestách, čo znamená začiatok krušnej skúsenosti, ktorá môže trvať celé hodiny. Rovnako vysiľujúci je aj koniec pôrodu. Myseľ dieťaťa zaznamenáva každý pocit, gesto a pohyb. Teraz už jej pozornosti nič neunikne. Dokonca aj ten najmenší detail zanecháva nezmazateľné pamäťové stopy, napriek tomu, že si ich v budúcnosti sotva dokáže spontánne vybaviť. To nevie takmer nikto z nás, pôrod totiž spôsobuje určitý druh amnézie. Príčinou je oxytocín, ktorý matka vylučuje v prvej i v druhej pôrodnej dobe (je to základný hormón v tele matky, ktorý vyvoláva sťahy maternice a laktáciu).
Vyvinutý sluch a načúvanie
V štvrtom mesiaci vie dieťa mračiť čelo, žmurkať a škľabiť sa. Približne v tom istom čase získava aj základné reflexy. O štyri až osem týždňov je na dotyk citlivé ako jednoročné dieťa. Súčasne štúdie ukazujú, že počnúc dvadsiatym štvrtým týždňom nenarodené dieťa stále načúva. Škŕkanie v matkinom žalúdku je najhlasnejší zvuk, ktorý počuje. Matkin hlas, hlas otca a iné občasné zvuky sú tichšie, ale počuje ich. Zvuk, ktorý ovláda celý jeho svet, je rytmický tlkot matkinho srdca. Pokiaľ je tento rytmus pravidelný, nenarodené dieťa vie, že všetko je v poriadku; cíti sa bezpečné a tento pocit istoty uňho pretrváva. Dr. Albert Lilley je presvedčený, že z rovnakého dôvodu väčšina ľudí, ktorých požiadali nastaviť metronóm na najviac vyhovujúci rytmus, si obyčajne zvolí rytmus 50 až 90 úderov za minútu, čo je približne to isté ako rytmus ľudského srdca. Iný odborník, Elias Carnetii sa domnieva, že tlkot matkinho srdca, ktorý si človek podrží v prvotnej pamäti...
Faktory ovplyvňujúce vývoj dieťaťa v maternici
Pri formovaní nového života spolupôsobí množstvo ďalších faktorov. Myšlienky a city sú iba časťou z mnohých takýchto vplyvov. V porovnaní napríklad s genetickou dedičnosťou sú však jedinečné tým, že ich možno ovládať. Žena nimi môže pozitívne pôsobiť do takej miery, do akej si želá. To však neznamená, že budúce šťastie dieťaťa závisí od schopnosti matky mať dobrú náladu dvadsaťštyri hodín denne. Občasné pochybnosti, neistoty a úzkostné stavy sú počas tehotenstva bežný jav. Aj tie môžu v skutočnosti napomáhať vývoju ešte nenarodeného dieťaťa.
Tajomný život dieťaťa pred narodením: Kniha od Thomasa Vernyho
Aký je život dieťaťa pred narodením? Vníma oveľa viac než by si mnohí mysleli a na jeho osobnosť a emocionálny stav majú vplyv aj rozhodnutia, ktoré robia jeho rodičia ešte počas jeho života v maternici. Viac opisuje kniha, ktorá sa dostáva na slovenský trh. Dieťa v maternici vníma oveľa viac než by si mnohí mysleli. Jej autorom je svetoznámy kanadský profesor, vedec, psychiater a spisovateľ Thomas Verny, rodák z Bratislavy. „Ako psychiater som sa celý život zaujímal o pamäť a myseľ. Na začiatku mojej kariéry ma to priviedlo k založeniu vedy prenatálnej a perinatálnej psychológie. Pred niekoľkými rokmi som sa začal zaujímať o bunkovú pamäť a bunkovú inteligenciu," hovorí 88 - ročný Thomas Verny, ktorý študoval aj v Toronte či na Harvarde. V knihe Tajný život nenarodeného dieťaťa uvádza závery medicínskych výskumov, čo všetko ovplyvňuje formovanie osobnosti dieťaťa, čo ho môže brzdiť, čo podporovať. Tiež vysvetľuje, ako veľmi je dôležitá emocionálna pohoda matky počas tehotenstva, a že starostlivosť rodiča o nenarodené dieťa a postoj k nemu môžu na celý život ovplyvniť jeho fyzické zdravie a emocionálnu stabilitu. „Rozhodnutia, ktoré robí rodič dnes, zásadným spôsobom určujú, ako sa bude dieťa cítiť.
Thomas Verny a John Kelly v roku 1981 vydali knihu Tajomný život dieťaťa pred narodením a podľa nich sa: " Jedna skupina bádateľov domnieva, že čosi ako vedomie jestvuje už od prvého momentu počatia. Dôkazom toho sú tisíce zdravých žien, ktoré opakovane spontánne potratili. Jestvujú úvahy, že už veľmi skoro, počas prvých týždňov, možno dokonca hodín, po počatí si oplodnené vajíčko môže byť vedomé, že ho materský organizmus zavrhuje a je schopné na to reagovať."
Stotožňovanie sa s matkinými túžbami
Naši predkovia si veľmi dobre uvedomovali, že matkine skúsenosti sa vštepujú jej, ešte nenarodenému, dieťaťu. Preto aj pred tisíc rokmi Číňania zakladali prvé prenatálne kliniky. Zmienky o prenatálnych vplyvoch môžeme nájsť v mnohých starých textoch, počnúc Hippokratovými spismi až po bibliu. V jednej udalosti, ktorú živo opisuje sv. Lukáš (Lukáš 1,44), napríklad Alžbeta zvolá: "Lebo hľa, ako zaznel hlas Tvojho pozdravu v mojich ušiach, dieťa v mojom tele poskočilo od radosti."
Prvý človek, ktorý vystihol túto myšlienku vo všetkých jej dimenziách, nebol však ani svätý, ani lekár, ale veľký taliansky filozof, vynálezca a génius Leonardo da Vinci. Leonardovo Quaderni hovorí o prenatálnych vplyvoch viac než mnohé z najnovších lekárskych článkov. V jednej pasáži, ktorá sa obzvlášť vyznačuje jeho hlbokým prienikom do problémov, napísal: "ta istá duša ovláda dve telá… veci, ktoré si matka želá, sa často vtláčajú do jej dieťaťa, ktoré nosí v čase svojej túžby… jedna vôľa, jedno najvyššie želanie, jeden strach, ktorý matka pociťuje, alebo duševná bolesť má väčšiu moc nad dieťaťom ako nad ňou samou."
Formovanie emóciami matky
Freudove práce sa dotkli dieťaťa pred narodením iba okrajovo. Podľa vtedajších tradičných neurologických a biologických názorov dieťa nebolo do druhého až tretieho roku života dostatočne zrelé na to, aby cítilo a malo zmysluplné zážitky. Preto sa aj Freud nazdával, že osobnosť sa dovtedy nemôže začať vyvíjať. Freudove práce, aj keď nepriamo, však zaznamenali v jednom ohľade pre prenatálnu psychológiu dôležitý prínos; preukázal, že negatívne emócie a city majú nepriaznivý účinok na fyzické zdravie. Tento poznatok označil za psychosomatické ochorenie. Ústrednou myšlienkou bolo jeho presvedčenie, že emócia môže vyvolať bolesť, a dokonca aj fyzické zmeny v tele. Ak by to tak bolo - uvažovali niektorí bádatelia - nemohli by potom emócie formovať aj osobnosť ešte nenarodeného dieťaťa?
Počujúca, vnímajúca a cítiaca bytosť
V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bádatelia Igor Caruso a Sepp Schindler z Univerzity v Salzburgu, Lester Sontag a Peter Fodor zo Spojených štátov amerických, D. W. Winnicott z Londýnskej univerzity a Gustav Hans Graber zo Švajčiarska boli presvedčení, že emócie matky práve takto pôsobia na nenarodené dieťa. Nemohli to však dokázať laboratórne. To, čo potrebovali, bol spôsob bezprostredného skúmania a testovania dieťaťa v maternici. V polovici šesťdesiatych rokov však lekárska technika pokročila natoľko, že takýto výskum umožnila. Práce neurológov Domonika Purpuru z Lekárskej univerzity Alberta Ensteina v New York City a Marie Z. Salamovej a Richarda D. Adamsa z Harvardu, foniatra Erika Wedenberga zo švédskeho Karolinského ústavu, pôrodníkov Antonia J. Ferreiru z Ústavu pre výskum duševnej činnosti v Palo Alto, Dr. Alberta Lileyho z Postgraduálnej školy pri Štátnej ženskej klinike v Aucklande na Novom Zélande a Dr. Margarety Lilestrovej, jeho ženy, napokon poskytli to, čo tak veľmi chýbalo - solídne, nevyvrátiteľné fyziologické dôkazy, že nenarodené dieťa je počujúca, vnímajúca a cítiaca bytosť. V skutočnosti nenarodené dieťa, ktoré odhalili práce týchto mužov a žien, bolo emocionálne, intelektuálne a fyzicky dokonca vyspelejšie, než si predstavovali priekopníci Winnicott a Kruse.
Štúdie napríklad ukázali, že nenarodené dieťa si v piatom týždni života vytvára podivuhodne zložitý repertoár reflexných úkonov. V ôsmom týždni života nielenže ľahko pohybuje hlavičkou, rúčkami, trupom, ale z týchto pohybov vytvára aj určitú telesnú reč - vyjadruje svoje záľuby a nevôľu cielenými pohybmi a kopaním.
Štvrtý trimester: Dôležitosť prvých troch mesiacov po narodení
Z psychologického hľadiska sú práve prvé tri mesiace po narodení dieťaťa z hľadiska nosenia najvýznamnejšie. Toto obdobie by sme mohli nazvať „štvrtým trimestrom“, keď sa akoby ukončuje prenatálny vývin, aj keď je dieťa už mimo maternice. Bábätko by v tomto období malo väčšinu času tráviť v kontakte s matkou či už v šatke/nosiči, alebo na prsníku. Zažíva tak pocity istoty a dôvery pri spoznávaní nového prostredia, čím si vytvára bazálnu dôveru k svetu. V ideálnom prípade sa hneď po pôrode začína s bondingom, okamžitým kontaktom „koža na kožu“. Ak sa mama bojí novorodenca viazať do šatky, môže v začiatkoch, kým bábätko trošku podrastie, praktizovať kontakt „koža na kožu“ alebo klokankovanie.
Nosenie dieťaťa je z psychologického hľadiska dôležitou súčasťou vzťahovej výchovy a zároveň rozvoja vzťahovej väzby. Nosiť svoje dieťa je prirodzená vec a intuitívne berie každá matka svoje dieťa do náručia, keď je nepokojné a plače. Nie všetky spôsoby nosenia sú však rovnaké a je dobré vedieť, ako nosiť svoje dieťatko tak, aby sa cítilo čo najpríjemnejšie. Mamičky sa často pýtajú, kedy môžu začať nosiť svoje bábätko v šatke, či je možné nosiť už niekoľkodňového novorodenca alebo treba počkať dva, tri týždne či mesiace. Najlepšie, čo pre toto malé stvorenie pri zvládaní prechodu z maternice na svet môžeme urobiť, je nosiť ho na sebe. Nie nosením na rukách, ale na našej hrudi mu zabezpečíme podmienky, ktoré dôverne pozná. Počuje tlkot matkinho srdca, jej hlas, cíti jej teplo a vôňu, vníma jemné pohyby matkinho tela a šatka, či nosič ho pevne drží na matkinom tele podobne, ako to bolo prednedávnom v jej bruchu. Mnohí rodičia sa boja dávať malé bábätko do šatky alebo nosiča a čakajú, kým trochu vyrastie.
Hypnopôrod _ Bonding po pôrode dieťatka - Extatický Pôrod - Online kurz predpôrodnej prípravy
Nové poznatky pre lekárov a rodičov
Nové poznatky a výskumy prenatálnej psychológie prinášajú nové informácie pre lekárov a tým im umožnia vyhnúť sa mnohým prípadom patologického priebehu tehotenstva a komplikáciám pri pôrode. Dodávajú nádej pre matky a otcov, pretože ide o prehĺbenie a obohatenie rodičovstva, a zároveň sú nádejou pre ešte nenarodené dieťa, ktoré bude z nových poznatkov najväčší prospech. Teraz vieme, že už v tehotenstve máme do činenia s bytosťou, ktorá má svoje vlastné vedomie, odpovedá na lásku a preciťuje ju v oveľa väčšej miere, ako sme si doteraz mysleli. Počas vývoja v maternici i pri narodení si preto zaslúži - a vlastne aj vyžaduje - citlivejšiu, dôkladnejšiu a humánnejšiu starostlivosť.
Francúzsky pôrodník Frederick Leboyer, autor práce o netraumatizujúcom pôrode, to intuitívne vycítil. Aj preto tak dôrazne presadzoval jemnejšie metódy pôrodu. To, čo sa klinicky zistilo, jeho závery potvrdzuje. Novorodenec veľmi citlivo vníma, ako prichádza na svet, teplé, bezpečné a humánne prostredie je preňho veľmi dôležité. Vníma nehu, mäkkosť a láskavý dotyk, rovnako však vníma aj opak. Odlišným spôsobom reaguje na silné svetlo, zvuky prístrojov a chladnú neosobnú atmosféru, ktorá sa v nemocničnej pôrodnej sále tak často vyskytuje. Zďaleka nejde o samotný pôrod.
Vplyv matkiných emócií počas pôrodu
To, ako sa matka počas pôrodu cíti, má nesmierny vplyv na jeho priebeh. Ak je uvoľnená, plná dôvery a na narodenie svojho dieťaťa sa teší, má veľmi dobré vyhliadky na to, že pôrod bude jednoduchý a bez komplikácií. Ak je plná pochybností a obáv a nie je si istá svojou úlohou budúcej matky, riziko komplikácií úmerne vzrastá.
To, prirodzene, neznamená, že každý vážny stres matky nevyhnutne spôsobí poškodenie dieťaťa. No ktovie, akej veľkej fyzickej a emocionálnej ujme by mohli zdravotnícki profesionáli (akými sú gynekológovia, pôrodníci a zdravotné sestry) zabrániť jednoducho tým, že emocionálnemu zdraviu tehotnej ženy budú venovať práve takú pozornosť, akú venujú jej fyzickému zdraviu? Znamenalo by to hlavne zdržanlivejšie a rozvážnejšie využívať rutinné prístupy, lieky, monitorovanie dieťaťa, cisárske rezy a ďalšiu rozvinutú techniku, ktorá prevláda v pôrodných sálach.
Ako poznamenal dr. Leboyer už v 70. rokoch minulého storočia, ťažko si možno predstaviť desivejší vstup do života ako ten, ktorý pôrodníctvo (hoci bez zlého úmyslu) vymyslelo pre ďalšiu generáciu detí. Bábätká sa najčastejšie rodia v miestnostiach charakteristických svojím ostrým osvetlením a chladnými oceľovými prístrojmi. Prítomní sú cudzí ľudia s rukavicami na rukách. Keď už je bábätko na svete, oddelia ich od ich často omámených a liekmi opojených matiek a bez dlhých ceremónií uložia do inkubátora.
Je prekvapujúce, že tento systém starostlivosti ešte existuje. Nastolil čas, aby sme si konečne uvedomili, do akej miery je pre novorodencov i rodičov škodlivý. Ak zmeníme svoj prístup a uvedomíme si, aké je to pre nás a naše deti dôležité, môžeme predchádzať traumám, násiliu, manipulácii, drogám… a vytvoriť svet porozumenia, radosti, lásky a harmónie.
