Prípad sa týkal rozhodnutia vtedajšieho vedenia školy z roku 2013, ktoré dievča neprijalo na primárne vzdelávanie do prvého ročníka pre jeho zdravotné postihnutie, pričom neboli zaistené ani primerané úpravy tak, aby mohlo byť vzdelávané v spoločnom kolektíve s ostatnými žiakmi.
Teraz sa škola musela na základe rozhodnutia okresného súdu ospravedlniť. Podľa Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím je takéto ospravedlnenie silným odkazom. „V prvom rade je dobré, že sa podarilo túto záležitosť uzavrieť. Došlo k súdnemu zmieru a som rád, že dotknutá slečna prijala a ocenila prístup súčasného vedenia mestskej časti,” uviedol pre starosta Vajnôr Michal Vlček.
Z tohto prípadu podľa starostu pre všetky školské zariadenia a ich zriaďovateľov vyplýva, že by mali rešpektovať zákony, medzinárodné dohovory a ich antidiskriminačné ustanovenia. Žiakom so zdravotným postihnutím alebo iným znevýhodnením by malo byť umožnené študovať, štát by mal zabezpečiť dostatočné financie. „Dôležité je, aby sa aj postihnuté deti cítili rovnocenne s ostatnými spolužiakmi,” zdôraznil Vlček.
Podľa riaditeľa školy Tibora Kráľa má škola desiatky žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, avšak pre niektoré poruchy učenia nemá personálne ani priestorové podmienky na ich vzdelávanie a začlenenie. Pri prijímaní detí sa škola riadi odporúčaniami od odborníkov, v tomto prípade špeciálneho pedagóga a školského psychológa. Tí v čase zápisu detí kontrolujú prihlášky a pozývajú si rodičov na rozhovor, pripadne pozývajú dieťa, aby zhodnotili, či je zrelé na školskú dochádzku a či je zdravotne spôsobilé, aby mohlo byť začlenené do kolektívu.
V niektorých prípadoch oslovujú Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, aby vedeli odporučiť iný typ školy. „Ide o špeciálne školy alebo základné školy, ktoré sú špecializované na určitý druh znevýhodnenia,” vysvetľuje Kráľ na stránke školy.
Verejné ospravedlnenie žiačke víta aj Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Považuje to za silný odkaz do budúcnosti aj ako veľký význam pre lepšiu inklúziu a integráciu detí so zdravotným postihnutím. „Daná žiačka a jej rodina si však museli počkať deväť rokov na uznanie svojho práva, a to je príliš dlhé obdobie. Je to smutný obraz našej spoločnosti, keď sa ľudia so zdravotným postihnutím neraz až po dlhých rokoch domôžu uznania svojich práv, ”povedala hovorkyňa úradu Elena Koritšánska.
Ak dochádza k porušovaniu ich práv, odporúča úrad využiť všetky dostupné opravné prostriedky. Komisárka Zuzana Stavrovská pripomína, že pokiaľ sú deti zo vzdelávacieho prostredia vyčleňované a odsúvané do izolovaného sveta, prichádzajú nielen o vzdelanie ako obsah vedomostí, ale aj o možnosť získať kompetencie začleniť sa a fungovať v spoločnosti po celý zvyšok života. „Plnohodnotný prístup k vzdelávaniu, a najmä inkluzívnosť školstva je pre Slovensko dlhodobou výzvou, ktorú sa darí napĺňať len veľmi pomaly. Vnímam aj to, že spoločnosť nie je na tieto zmeny vôbec pripravená,” myslí si Stavrovská.
Prípadom sa v minulosti zaoberal aj Najvyšší súd SR. Okresný súd nakoniec rozhodol o verejnom ospravedlnení aj o vyplatení sumy 3 000 eur.
Výzvy v inkluzívnom vzdelávaní
Samostatná príprava do školy je základom zodpovednosti, organizovanosti a budovania návykov. Už deti v 1. ročníku dokážu pomáhať s prípravou. Spočiatku je potrebné, aby ste ich viedli krok za krokom a vytvárali jasné rutiny. Vytvorte pevnú rutinu - napr. Buďte sprievodcom, nie kontrolórom. Dajte dieťaťu priestor robiť chyby - zabudnutý zošit je lepšia lekcia ako sto pripomienok. Najskôr sa pýtajte - či sa bojí zodpovednosti, nevie čo presne robiť, alebo sa len spolieha na vás. Neporovnávajte s inými.
Od koľkých rokov sa má dieťa pripravovať samo? Už od 6-7 rokov môžete dieťa viesť k samostatnosti. Mám každý deň kontrolovať tašku? Na začiatku áno, ale len jemne - časom nech je zodpovednosť na dieťati. Čo ak dieťa večer odmieta spolupracovať? Skúste presunúť prípravu na skorší čas, keď ešte nie je unavené. Môžem ho motivovať odmenou? Áno, najmä na začiatku. Čo ak všetko robí narýchlo a nesústredene? Samostatnosť v školských povinnostiach je dôležitou súčasťou osobnostného rozvoja. Pomôžte dieťaťu vytvoriť si návyky, ktoré mu uľahčia život v škole aj doma.
Prázdniny sú za nami a realita školského roka je späť - ranné vstávanie, povinnosti, úlohy, krúžky. Návrat do školského aj pracovného kolotoča vie byť pre mnohé rodiny stresujúci. Deti sú po lete ešte plné energie a zrazu musia fungovať v presne danom režime. Rodičia zas balancujú medzi prácou, domácnosťou a potrebami detí. Nie je preto výnimkou, že doma to vyzerá ako hurikán, zatiaľ čo v škole je z dieťaťa takmer anjel. Každá zmena režimu je pre nervový systém náročná. Deti potrebujú čas, aby si zvykli na nové prostredie, pravidlá a nároky.
Nervový systém dieťaťa reaguje zvýšenou únavou, podráždenosťou alebo telesnými prejavmi stresu - bolesti bruška, nechutenstvo, kašeľ, hnačky či nespavosť. Možno ste si všimli, že vaše dieťa je v škole poslušné a snaží sa zapadnúť, no doma „vybuchne“. To nie je znak nevďačnosti či rozmaznanosti. Dieťa si doma dovolí prejaviť emócie, ktoré celý deň potláčalo. Škola ho stojí veľa energie - sústredenie, kontrola správania, zvládanie sociálnych situácií. Pre rodiča je dôležité vedieť, že tieto prejavy sú ventilom, nie vzdorom.
Deti sú dnes od malička presýtené zrakovými a sluchovými podnetmi, ale nemajú dostatok hmatových a tlakových vnemov. Tie sú však kľúčové pre to, aby telo vedelo, kde sa nachádza v priestore, a dokázalo koordinovať pohyby. Stres sa u detí často prejavuje cez telo. Typickým signálom sú bolesti brucha, kašeľ, problémy so spánkom - bez jasnej fyzickej príčiny. Ide o somatickú reakciu, keď nervový systém vysiela signály nepohody cez organizmus. Rodič má mnoho možností, ako deťom (a sebe) návrat uľahčiť. Návrat do školy nemusí byť dokonalý. Dôležité je, aby deti cítili, že majú priestor pre svoje emócie a že rodičia rozumejú ich potrebám. Je to ako skladať puzzle: každý dielik - spánok, pohyb, senzorická výživa, bezpečie - tvorí obraz spokojnejšieho a vyrovnanejšieho dieťaťa. A nezabúdajme - deti potrebujú našu podporu, no aj rodičia potrebujú priestor pre seba. Len keď sme naplnení my zvnútra, dokážeme pokoj a lásku rozdávať ďalej.
Podľa legislatívy a odporúčaní štátnej školskej inšpekcie nie je odporúčané integrovať v bežnej triede dieťa s mentálnym postihnutím, lebo to spôsobuje neriešiteľné problémy pri organizácii vyučovania. Takýto žiak alebo žiaci sa majú učiť podľa osnov špeciálnych škôl, čo znamená iné osnovy, iné predmety, inú časovú dotáciu na predmety, iné učebnice, niektoré predmety dokonca vôbec nemajú. Toto všetko zvládnuť nie je len ťažké, ale priam nemožné.
Ďalším problémom je, že o integrácii v konečnom dôsledku rozhoduje rodič. Ak aj škola má špeciálnu triedu a špeciálneho pedagóga a vzdelávanie v tejto triede odporučí psychológ a ďalší odborníci, rodič môže povedať nie a dieťa s mentálnym postihnutím zostane v bežnej triede, kde ani nemusí byť integrované, ak s tým rodič nesúhlasí.
Žiaci s mentálnym postihnutím by sa nemali vzdelávať v bežných triedach, ale v triedach a školách na to určených a prispôsobených. Zveriť toto vzdelávanie do bežných škôl je zbavovaním sa zodpovednosti zo strany štátu za vzdelávanie mentálne postihnutých detí. V bežnej triede nie je možné dodržať hodinové dotácie podľa osnov špeciálnych škôl.
V praxi sa ukazuje, že aj žiaci s ľahkým mentálnym postihnutím sa môžu učiť všetky predmety v bežnej triede, ale na primeranej úrovni. To je skutočne zmysluplná integrácia takýchto žiakov. Chce to len zdravý rozum, pochopenie pre deti a pedagogický takt. Pre začleneného žiaka je veľmi dôležitý jeho IVVP (Individuálny výchovno-vzdelávací plán). Musí byť žiakovi „ušitý“ presne na mieru, aby zodpovedal jeho možnostiam, vedomostiam a schopnostiam a zároveň, aby ho motivoval k lepším výsledkom.
IVVP je stručný a v niekoľkých bodoch hovorí o tom, čo chceme žiaka v danom školskom roku naučiť. Má vystihovať v danom predmete to podstatné, čo je pre žiaka dôležité. To najlepšie vie jeho učiteľ, ktorý žiaka pozná. Učiteľ musí pri hodnotení a klasifikácii integrovaných žiakov zohľadňovať ich postihnutie. Veľmi citlivo musí hodnotiť tak, aby bol žiak klasifikovaný len z toho minima učiva, ktoré ho chceme naučiť. U týchto žiakov platí, že menej je niekedy viac!
Učiteľ musí posúdiť, či skúšať viac ústne alebo písomne a snažiť sa viesť žiaka tak, aby aj on mohol zažívať pocit úspechu - ten úžasný pocit, ktorý ho poženie k novým cieľom a bude zlepšovať jeho vzťah k škole, k učiteľom a k životu samotnému! Integrovaní žiaci dostávajú rovnaké vysvedčenia ako všetci ostatní žiaci. To má zmysel nielen z hľadiska organizácie vyučovania, ale aj psychologického vplyvu na žiaka.
Učenie sa pracuje s integrovanými žiakmi metódou pokusov a omylov. Integrovaný žiak by „nemal“ opakovať ročník, pretože máme možnosť mu upraviť IVVP, ak ho nezvláda. Ale to neznamená, že nemôže opakovať ročník - môže, ak napríklad prejavuje málo úsilia, nespolupracuje s učiteľom, odmieta pracovať a pod. Ak pedagogická rada rozhodne, že opakovanie ročníka bude žiakovi na prospech, tak bude opakovať ročník!
Stratégie pre začlenenie a podporu
Deti so špecifickými poruchami správania a učenia potrebujú zvlášť naliehavo takú triedu, ktorá je štruktúrovaná, a nie chaotická. Naučte žiakov pravidlá (vytvorte si triedny poriadok). Pravidlá by mali byť jasné, jednotné a nemalo by ich byť priveľa. Stanovené pravidlá žiakom odôvodnite. Pravidlá vyveste aspoň na jednom viditeľnom mieste. Vyučujte ich pomocou príkladov. Umožnite žiakom, aby dané pravidlá prakticky predviedli.
Každú požiadavku na správanie žiakov presaďte nasledovne: 1. požiadavku vysvetlite 2. napíšte ju, 3. názorne ju predveďte, 4. precvičte ju so žiakmi. Príklad: Nácvik hovorenia polohlasom pri skupinovej práci.
Pozitívne posilňovanie (spevňovanie) žiaduceho správania sa v triede nedá ničím nahradiť. Je to najlepšia stratégia, ako dosiahnuť zmenu správania žiaka a ako u neho pritom budovať sebaúctu a rešpekt. Vyhľadávajte špecifické prípady, kedy sa žiak správa podľa žiadúcich pravidiel (nachytajte ho, keď je dobrý!). Odmeňujte žiakov určitými výsadami.
Jasne sa s triedou dohodnite, ako budú následky dodržiavania a nedodržiavania pravidiel. Ak žiaci pravidlá nedodržiavajú, varujte ich a následky stupňujte. Farebne kódované karty: tento grafický systém sledovania správania môžeme rôznymi spôsobmi upravovať. Všetci žiaci majú na začiatku dňa vo svojom políčku kartu rovnakej farby. Keď niektorý žiak poruší pravidlo - po varovaní - farba karty v jeho políčku sa zmení a nasleduje dôsledok.
Komunikácia medzi školou a rodičmi: často sa odporúča, aby učitelia posielali domov rodičom informáciu, ako sa dieťa určitý deň alebo týždeň správalo. Využiť sa dá systém farebných kariet, alebo určitý formulár alebo lístok s informáciou. „Finančné“ odmeny a tresty za správanie: niekedy sa dá využiť systém „peňažných“ odmien/pokút za určité správanie.
K problémovému správaniu často dochádza vtedy, keď žiaci nie sú dostatočne riadení. Snažte sa deti prichádzajúce do triedy pozdraviť už pri dverách, môžete im hneď udeliť vhodné pokyny. Najlepšie začnete deň, keď sa so žiakmi pekne s úsmevom pozdravíte.
Dočasné odlúčenie od triedy a oddelenie od skupiny sú pre žiakov s ADHD v mnohých prípadoch nevyhnutné. Neraz sa stane, že tieto deti všetky podnety v triede nezvládnu, čo ich rozruší a spôsobí, že sa prestanú ovládať. Pomocou dohody s iným učiteľom na možnosti odlúčenia žiaka do jeho triedy. Snažte sa žiaka odlúčiť od skupiny pokojne a pozitívne.
Spíšte so žiakom dohodu, ktorá špecifikuje, aké správanie sa od neho očakáva a aké spevnenie (odmena) bude nasledovať, ak bola podmienka správneho správania či vypracovania úlohy splnená. Na žiakov metódy usmernenia správania často platia, a mali by sa preto vždy vyskúšať. Je však nutné pamätať si, že účinnosť týchto metód u žiakov s ADD/ADHD nemusí mať dlhé trvanie a že neraz budete musieť svoj systém odmien/pozitívneho posilňovania prepracovať.
Buďte žiakom s poruchami pozornosti alebo problémami v správaní fyzicky nablízku. Pohybujte sa po triede. Žiaci s ADD/ADHD by mali sedieť blízko miesta učiteľa, ak je to možné, vedľa dobre sústredených detí alebo medzi nimi.
Ak si chcete so žiakom pohovoriť o jeho správaní, vezmite ho bokom. Hovorte s ním pokojne a vecne. Upozornite ho a vysvetlite mu, aké dôsledky ponesie, ak poruší pravidlá. Ak nastane problém, pohovorte si so žiakom v súkromí. Snažte sa pasívne počúvať, vyjadriť pochopenie/uznanie a aktívne počúvať.
Zásadné sú kontakty s rodičmi. Podporu rodičov sa snažte získať rozhovormi, telefonátmi a pravidelným, častým informovaním o tom, ako sa dieťa správa a ako pracuje. Pamätajte si: Pri každom kontakte s rodičmi dajte najavo, že o žiaka máte záujem.
Preventívne signály predstavujú spôsob, ako vopred zabrániť vyrušovaniu a ako sa vyhnúť konfrontácii so žiakom alebo jeho poníženiu pred ostatnými. Učiteľ si vopred so žiakom v súkromí dohovorí určité ručné alebo slovné znamenia, ktoré žiakovi pripomenú, aby sa ukľudnil, aby dával pozor, aby prestal hovoriť alebo sa hojdať na stoličke.
Zapamätajte si, že vás tieto deti nechcú „zničiť“ a že otravné, rušivé správanie často nebýva zámerné a deti si ho ani neuvedomujú. Pre žiakov s ADD/ADHD je typické, že prechody medzi jednotlivými činnosťami a obdobie, kedy sa nevyučuje (prestávky), zvládajú zo všetkého najhoršie.
Vyhnite sa všetkému, čo by mohlo žiaka zaskočiť. Na akúkoľvek zmenu v obvyklej praxi ho pripravte. Vysvetlite, čo sa má diať, a naučte žiakov, ako sa treba správať. Ak chcete žiakov upozorniť, že sa aktivita blíži ku koncu a že svoju prácu musia dokončiť, použite rôzne signály. S prekonávaním prechodových fáz žiakovi prakticky pomáhajte. Odmeňujte žiakov za hladké zvládnutie prechodov.
Pri hrách robí deťom s ADHD ťažkosti počkať, až na nich príde rad, a potom sa do hry zapojiť. Možno im viac prospeje individuálna alebo súbežná činnosť. Spíšte zoznam úloh, ktoré majú žiaci splniť. Používajte k dokončeniu určitého primeraného množstva práce zvukový signál. Ak je úloha ťažká alebo dlhá, podľa potreby ju skráťte alebo upravte.
Model inklúzie pre študentov so špeciálnymi potrebami
Spojme sa, aby sme boli čoraz menej vystavovaný Stavu života - Bolí ma Duša, chcem zrušiť Vianoce, som nešťastná , v noci nemôžem spať. Spojme sa a poďme kričať - takto si NEPREDSTAVUJEME vzdelávanie našich detí.
V našej škole venujeme integrovaným žiakom veľkú pozornosť. V školskom roku 2011/2012 máme spolu 245 žiakov, z toho počtu je 32 žiakov integrovaných /začlenených/. S poruchami učenia 20 žiakov a 12 žiakov s mentálnym postihom. Uvedomujeme si, že iba individuálny prístup a IVV plán prispôsobený každému takémuto žiakovi môže zlepšiť ich vzdelávacie výsledky, ich prístup k škole a k plneniu si školských povinností. Aj integrovaní žiaci potrebujú zažiť pocit úspechu a radosti z výsledkov svojej práce. To je možné iba vtedy, ak sa škola prispôsobí ich možnostiam a schopnostiam a učivo sa v ich IVV plánoch zmení tak, aby boli schopní ho zvládnuť.
A nejde len o vyučovanie - začlenení aj bežní žiaci musia sa učiť spolu komunikovať, rešpektovať sa, navzájom sa podporovať, povzbudzovať a pomáhať si. To je celý zmysel integrácie ! Na prvý pohľad sa to zdá jednoduché, ale „odborníci“ na integráciu vzdelávanie týchto žiakov tak skomplikovali, že v školách je z integrácie jeden veľký chaos a všetko sa zakrýva iba množstvom papierov.
Hlavne pri integrácii žiakov s mentálnym postihom. Mnohokrát nie je na prvom mieste dieťa. Dôležitý je aj normatív na integrovaného žiaka, lebo má z neho prospech škola a prehnaná byrokracia okolo integrácie - v tej sa zase vyžívajú rôzne kontroly. A školy často integrujú, aby mali viac peňazí, píšu a papierujú, aby uspokojili kontroly. A kde je integrovaný žiak - často sedí bokom v poslednej lavici, je tam za hlupáka, rodičia sú nešťastní, dieťa je nešťastné, málokedy sa mu niekto povenuje, školu nenávidí, zažíva v nej iba pocit hanby, neúspechu, poníženia a samozrejme v nej často chýba. A učitelia - robia čo sa dá a snažia sa v tomto zmätku nejako zorientovať.
V integrácii je bohužiaľ veľa nejasností, chaosu a omylov. Predstavy tých, ktorí tvorili legislatívu k integrácii, sú veľmi často nereálne a neuskutočniteľné. Preto učitelia v školách musia experimentovať a prispôsobovať integráciu reálnemu životu v škole a potrebám žiakov.
Verím, že takto môžeme urobiť veľký kus poctivej a zmysluplnej práce pre žiakov s ľahkou mentálnou retardáciou. Naša prax ukazuje, že to takto chcú aj samotní začlenení žiaci a to je podľa nás to najdôležitejšie. A prax ukazuje aj to, že tí, ktorí vzdelávací systém pre nich vytvorili, mnohé veci nedomysleli!
