Výchova detí si vyžaduje božskú trpezlivosť. To je absolútne jasné. Detstvo je obdobím objavovania a učenia sa, a to so sebou prináša aj momenty neposlušnosti a vzdoru. Tieto situácie môžu byť pre rodičov náročné, no zároveň predstavujú príležitosť na rast a posilnenie vzťahu s dieťaťom. Detské vzdorovanie a neposlušnosť sú prirodzenou súčasťou vývoja, najmä okolo druhého roku života, keď sa deti snažia formovať svoju identitu. Tento článok ponúka praktické tipy na efektívne zvládanie hnevu a odporu, aby sa deti učili regulovať svoje emócie. Zistíte, ako zameniť príkazy za voľby, klásť otázky a využívať hravé prístupy, ktoré podporujú spoluprácu a rozvoj samostatnosti.
Poznáte to? Neviete sa dočkať, kedy vaše dieťatko začne chodiť, potom rozprávať... A keď to príde, jeho kroky smerujú iným smerom ako očakávate a miesto pekných slov zrazu z jeho úst počuť: „Nie, nechcem. Nejdem!“ Rozplače sa kvôli drobnostiam, zrazu má návaly hnevu a zlosti kvôli maličkostiam. Chce o všetkom rozhodovať... U vášho dieťatka sa začína fáza samostatnosti (poznáme ju i pod pojmom VZDOR). Ako na dieťa v tejto fáze? Čo povedať a urobiť, aby spolupracovalo? V tomto článku vám prezradím pár tipov.
Niektorí túto fázu nazývajú vzdor, niektorí označujú deti ako neposlušné, či nevychované a ja to nazývam fázou samostatnosti. Začína sa už vo veku 2 rokov. Mnohí rodičia zaznamenávajú začiatky tejto fázy už po prvom roku dieťaťa. Všímajú si, že ich deti mávajú návaly hnevu a zlosti kvôli drobnostiam. Všetko to súvisí s vývojom mozgu. Dieťa do veku 4 rokov nie je vo väčšine situácií ešte schopné regulovať svoj mozog vlastnými silami. A to z dôvodu, že prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha ovládať seba a agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky, ešte nie je zrelá. V tomto veku dieťa potrebuje pomoc z vonku (od nás rodičov). My rodičia by sme mali do 4 rokov pomôcť dieťaťu zvládať emócie, ktoré nemá pod kontrolou. Spôsoby, akými mu pomôžeme zvládať jeho emócie, si časom môže zvnútorniť a stanú sa jeho metódami, ktoré v budúcnosti využije. Našu výchovnú snahu môžeme ako rodičia pozorovať približne v 5 rokoch dieťaťa.
Porozumenie detskému správaniu
Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie. Toto obdobie je živnou pôdou pre naučenie sa spoločensky prijateľných reakcií na impulzy hnevu. Tým, že sa dieťa často hnevá, my ako rodičia sa snažíme spoločensky prijateľne zvládať jeho hnev. Je to reakcia, ktorú chceme dieťa naučiť, aby si vedelo v budúcnosti samé pomôcť. Čím častejšie dieťa zažíva tú istú reakciu na svoj hnev, tým silnejšie spoje v mozgu sa vytvoria. Čo znamená, že spôsob, akým reagujeme na dieťa počas hnevu, sa mu stane jeho vlastným spôsobom ako svoj hnev bude zvládať.
Táto neposlušnosť nie je osobný útok voči vám. Deti najčastejšie nemajú radi, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju z pozície moci vyriešili vy.
Malé deti vždy hovoria nevhodné veci v najnevhodnejší čas. Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac.
Neočakávajte viac, ako sú vaše deti schopné zvládnuť. Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Ak má 5, nemôže sa správať rovnako ako 7-ročné dieťa. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Dieťa vo vás nebude cítiť oporu, ak ho trestáte za niečo, čo nie je v jeho silách.
Pamätajte, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie. Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.
Pamätajte, že aj keď vám to teraz vôbec nepríde smiešne, o pár rokov určite bude. Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete. Budete sa smiať na tom, ako váš syn v období vzdoru ležal v supermarkete na zemi a neoblomne od vás žiadal štvrtú sladkosť alebo ako ste sa od hanby skoro pod zem prepadli, keď na pieskovisku vykríkol neslušnú nadávku, ktorú kdesi započul. Verte mi, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.
Metódy a techniky, ktoré vedú k spolupráci
Rozkazujte dieťaťu, len v nevyhnutných prípadoch. Myslite na to, že zakaždým, keď svojim deťom niečo prikazujete, vyhrážate sa im alebo ich obviňujete, učíte ich prikazovať, vyhrážať sa a obviňovať ostatných. Môže sa nám to zdať rozumné, keď to vychádza z našich úst, ale keď počujeme rovnaký druh vyjadrovania od našich detí, je to celkom iná káva. Ak rodič často rozkazuje alebo používa hanlivé slová, za krátky čas sa mu to vráti. A z detských úst môžeme počuť: „Ak mi nedáš cukrík, neumyjem si zuby!“ „Buď ticho!“ „Mňa porazí.“ Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, namiesto rozkazovania vyskúšajte techniky spomínané nižšie v texte:
1. Možnosť voľby
Umožnite dieťaťu sa rozhodovať všade tam, kde je to možné. Viem, že na večeru bude jogurt. Dám mu možnosť rozhodnúť aký: „Chceš na večeru jahodový alebo čučoriedkový jogurt.“ Chcem aby si umylo zuby: „Chceš si umyť zuby pred čítaním rozprávky alebo po.“ Ideme von. „Chceš ísť na odrážadle, alebo peši?“
Tip: Čím menšie dieťa, tým dajte menší výber. Dvojročným deťom poskytnite výber z 2 možností. Trojročným výber z 3 možností. (V 2 rokoch sa u niektorých detí objavuje váhavosť. Raz si zvolia možnosť jeden, potom 2 a neskôr sa zas vrátia k jednotke. Je to úplne v poriadku, odznie to v troch rokoch).
Tip2: Nedávajte dieťaťu na výber niečo, čo nechcete. Ak si môže dieťa samé pripraviť veci do škôlky, nenechávajte v skrini oblečenie, ktoré nie je v dané ročné obdobie preňho vhodné.
2. Pýtajte sa
Pýtajte sa namiesto príkazov. Keď dieťa počúvne príkaz, jeho frontálny mozog ostáva nečinný. Keď dieťa naopak necháte premýšľať za pomoci otázok, umožníte mu zmobilizovať jeho frontálnu časť mozgu. Viem, že vonku prší a chcem, aby si dieťa vzalo gumáky. Opýtam sa ho: „ Je vonku sucho, alebo mokro?„ Dieťa odpovie: „Mokro.“ Pokračujem v otázke: „ A keď je mokro, čo si obujem?“ Dieťa: „Gumáky.“
3. Povedzte „Stop“ namiesto „Nie“ ... a namiesto varovania popíšte problém.
Slovo STOP je pre dieťa viac jasné. Zároveň, keď hovoríme slovo „NIE“, zväčša sa pri tomto slove mračíme a hovoríme ho vyčítavým tónom. Pri slove „STOP“ máme oči viac otvorené a tón hlasu i napriek tomu, že je rozkazovací, nie je vyčítavý. Detský mozog ešte nevie správne chápať negácie a tak často chápe vetu: „Nebehaj.“ Ako „Bež.“
Rodič vysloví „STOP“ a ak potrebuje jednoduchými slovami, vysvetlí zákaz. Dôležité je za zákazom povedať, čo dieťa má urobiť a nie čo nemôže urobiť. Deti je jednoduchšie presmerovať ako zastaviť ich v zámeroch.
- Dieťa chce odtrhnúť izbovú rastlinku. Rodič: „Stop! Pozri, takto jemne môžeš rastlinku pohladkať.“
- Deti skáču po sedačke. Rodič: „Stop! Vidím, že máte veľa energie. Bojím sa, že si ublížite.“ (popis problému). „Skákať môžete v trampolíne.“ (navrhnutie alternatívy).
Ak neposlúchnu, fyzicky ich zo sedačky zložíte. Myslite na to, že dieťa do 4 rokov len veľmi ťažko ovláda svoje impulzy a v mnohých prípadoch je potrebné dieťa fyzicky od činnosti odviesť. Ak dieťaťu zakážem, aby strkalo ruky do zástrčky, je naivné myslieť si, že to už neurobí. Veru urobí, možno hneď, keď sa otočíte. Zvedavosť (ako pud) je omnoho silnejší ako vlastná kontrola nad týmto pudom (môže za to nezrelá prefrontálna kôra). V mozgu dieťaťa mladšieho ako 4 roky nie sú ešte oblasti impulzov dobre prepojené s oblasťou inhibície (zastavenie konania/odolanie pudu). Trestať dieťa za to, že v tomto období neposlúchne, nie je správne. Rodič by mal vedieť, že ono sa ešte len učí ovládať sa! Namiesto trestu by bolo múdrejšie odviesť dieťa do inej izby a zaujať ho určitou aktivitou.
4. Buďte hraví!
Tento nástroj je veľmi efektívny. Veľmi ťažko sa však vykonáva, keď ste nahnevaný alebo podráždený. Neohrabaný, pomýlený
- Ak sa dieťa nechce obliekať, skúste sa obliecť do jeho vecí vy. Vydávajte smiešne zvuky a tvárte sa pritom neohrabane.
- Ale ak máte súrodencov, skúste tomu mladšiemu obliecť veci staršieho a naopak. Skúste dať čiapku na nohu a topánky na ruky... hravosťou dovediete dieťa ku spolupráci.
- Malé deti zbožňujú, keď sa ich rodičia zmenia na neschopných, neohrabaných alebo zábudlivých, keďže my dospelý sme vždy v pozícií moci a autority. Pripadá im to smiešne, keď predstierame, že netušíme, čo robíme a z nich sa stanú odborníci alebo zručnejší a rýchlejší ľudia.
- Nechajte neživé predmety rozprávať: Ak dieťa nechce riadiť, premeňte jeho obľúbeného plyšáka na živé zvieratko, ktoré má samé riadiť a hračky sú preňho príliš ťažké. Hneď mu rado pomôže.
- Premeňte činnosť na hru alebo výzvu: „Ja pôjdem k autu ako Slon. Akým zvieratkom budeš ty?“ „Skúsiš vyjsť po schodoch do 5 sekúnd? 1...2...3... (Toto najlepšie zaberá na moju 2-ročnú dcéru). No nesmiete túto techniku používať často. „Ideme do postele. Vezmem ťa na koňa alebo poletíš ako lietadielko?“
- Používajte smiešne hlasy alebo prízvuky: Namiesto príkazov skúste na dieťa hovoriť ako jeho obľúbená kreslená postavička, ako robot, ako bábätko či športový hlásateľ.
5. Popíšte, čo vidíte alebo povedzte to slovom
Keď sme nahnevaní, vieme veľa a kvetnato hovoriť a často našimi slovami uraziť. Keď sa však obmedzíme na opis toho, čo vidíme, vyhýbame sa kritike dieťaťa a zameriavame sa iba na to, čo je potrebné.
- Popis situácie: Ak dieťa niečo vyleje, namiesto kritiky a sarkazmu („Nevravela som ti, že máš mlieko vypiť inak sa rozleje? Prečo ma nepočúvaš!“), skúste situáciu popísať. „Na podlahe je mlieko, Julka.“
- Povedzte to slovom: Chcete, aby sa dieťa obulo. No ono sedí a obzerá sa po chodbe. Namiesto dlhého monológu o tom, ako ste mu už niekoľkokrát povedali, že sa má obuť, skúste povedať jedno slovo. „Topánky.“ Môžete pridať i oslovenie. „Julka, topánky.“ Myslite na to, aby to slovo bolo podstatné meno a nie sloveso. Inak by sa z toho stal ďalší príkaz.
Ak chceme, aby dieťa spolupracovalo a poslúchalo v období vzdoru, mali by sme sa na toto obdobie pozerať ako na fázu osamostatňovania sa. Na obdobie, kedy si dieťa buduje vlastnú identitu a každým vysloveným „Nie“ sa snaží o odlišovanie sa od nás! Snaží sa zo seba vytvoriť jedinečnú ľudskú bytosť. Ak pochopíme detský mozog, porozumieme i jeho konaniu. Práve toto uvedomenie si zmenšuje mieru stresu a hnevu, ktoré u nás detské správanie môže vyvolať.
Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, aby nám ani iným ľuďom nerozkazovali, nekritizovali, či nesúdili, nerobme to ani my. Miesto toho učme deti prijateľnejšie formy správania akými sú: dať na výber, pýtať sa, povedať stop, miesto zákazu, popísať problém miesto neustáleho varovania a vyhrážania sa, popísať čo vidíme, povedať to slovom miesto sarkastických poznámok či rečníckych otázok. A hlavne otočme veci na srandu.
Kedy a ako reagovať na neposlušnosť
Myslite skôr, ako začnete hovoriť. Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať. Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť.
Dodržte svoje slová. Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu. A čo je horšie, nič z toho reálne neviete splniť a nesplníte. Aký výchovný význam má niečo takéto? Pred tým, ako niečo vyslovíte, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte.
Občas opustite izbu a len sa schlaďte. Nie je nič neprípustné, ak sa vo vypätej situácii na chvíľu schladíte a opustíte izbu. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny. Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a podobne. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.
Čo robiť, keď dieťa neposlúcha?
Vaše dieťa neposlúcha, nerešpektuje príkazy, sťažujú sa naň učiteľky? Kladiete si otázku, prečo práve vy máte nezvládnuteľné dieťa? Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia.
Neposlušnosť je do istej miery dobrým znakom. Neposlušnosť je dôkazom toho, že dieťa je zvedavé a plné entuziazmu, a teda rozvíja svoje schopnosti, vie nadviazať kamarátstva a vníma nové pocity. To však neznamená, že jeho neposlušnosť treba ignorovať. Dieťa, ako člen rodiny, musí poznať nároky a hranice ostatných. Musí spolupracovať s rodinou a s priateľmi. Sebaovládaniu sa naučí predovšetkým v spoločnosti iných detí, doma menej.
Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.
Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy. Napríklad, ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou a pod.
Nehrajte sa na „mocenský boj“. Zachovajte chladnú hlavu a nenechajte sa vyviesť z rovnováhy. Nenechajte sa odbiť, ale ukazujte dieťaťu, čo zvládol, koľko toho pojedol a aký silný bude. Dbajte na disciplínu, nie trest.
Nejednajte s dieťaťom ako s nesvojprávnym. Veďte dieťa k samostatnosti, premýšľaniu, neriešte a nerobte všetko za neho. Smerujte ho k tomu, aby riešilo vzniknuté problémy samostatne.
Učenie sa zvládať emócie (Emočný koučing). Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. Chcete, aby vaše deti boli poslušnejšie a chcete si s nimi vybudovať lepšie vzťahy? Samozrejme, každá rodina je iná a pri výchove dieťaťa musíme postupovať individuálne. Napriek tomu existuje niekoľko zlatých pravidiel, ktoré platia všeobecne.
Rešpektujúca výchova. Aplikujte princípy rešpektujúcej výchovy, napríklad aj v situáciách, keď sa o deti staráte ako o súrodencov a robia naprieky spoločne.
Deti sú ako špongie. Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať. Pre pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.
Nekonzistentné pravidlá. Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky. Za pekné správanie dostane cukrík, tak prečo ho nedostane znovu, keď sa správa pekne? Ide o nekonzistentné pravidlá, ktoré sami rodičia nedodržiavajú, preto deti nerozumejú, prečo sa nemôžu naďalej meniť ako doteraz. Prežívajú frustráciu, plačú, hnevajú sa, lamentujú, vyjednávajú, protestujú.
Jak na období vzdoru a separační úzkost
Neposlušnosť je do istej miery dobrým znakom. Neposlušnosť je dôkazom toho, že dieťa je zvedavé a plné entuziazmu, a teda rozvíja svoje schopnosti, vie nadviazať kamarátstva a vníma nové pocity. To však neznamená, že jeho neposlušnosť treba ignorovať. Dieťa, ako člen rodiny, musí poznať nároky a hranice ostatných. Musí spolupracovať s rodinou a s priateľmi. Sebaovládaniu sa naučí predovšetkým v spoločnosti iných detí, doma menej.
Láska, ktorú vášmu dieťaťu prejavujete, garantuje jeho zdravý vývoj. Tento princíp je základom každého rodinného vzťahu. Dieťa potrebuje podporu. Je dôležité rozvrhnúť si čas tak, aby ste sa mohli venovať nielen vašim aktivitám, ale aj deťom, ktoré potrebujú pocítiť vašu lásku a dôveru. Nájdite si čas porozprávať im rozprávku, zahrať si karty, alebo spolu si sadnúť za stôl. Keď treba dieťa pokarhať, nezabudnite na rozvážny postoj.
Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho. Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote. Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadaním na jeho vek. Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi. Napriek tomu, že to niekedy (a možno nikdy) nedá najavo. Je dobré vedieť, že hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a viac vám dôveruje. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu.
Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.
Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy. Napríklad, ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou a pod. Keď dieťa dosiahne školský vek, mali by ste mu dať rozvrh úloh, ktoré od neho očakávate (čas jedenia, odchod do školy, čas, keď má ísť spať, hygiena, upratanie izby, vynášanie smetí,…). Nechajte dieťaťu určitú voľnosť pri výbere kamarátov, filmov, hudby, oblečenia, samozrejme dohliadajte naňho. Možno urobí nejaké chyby, ale naučí sa. Dieťa ešte nemusí mať dobrý pojem o čase. Ak mu oznámite „o 10 minút ťa chcem vidieť v posteli“, dáte mu ešte čas na to, aby dopozeral rozprávku alebo dočítal kapitolu. Ak sa naučíte v rodine porozumeniu, budete lepšie pripravení zdolávať citové problémy. Nehrešte dieťa neustále, veľmi rýchlo vás prestane počúvať. Odmeny tiež pomáhajú málokedy. Dieťa bude s vami čoskoro vyjednávať lepšie ako vy s ním. Vyhrážky sú neúčinné, pretože by ste ich mali aj zrealizovať. Vyhnite sa tiež bitke, niekedy však dať na zadok môže byť účinné. Nesmiete to však zneužívať, ani ako výchovný prostriedok. Telesné tresty vedú k nevraživosti a k väčšej neposlušnosti. Buďte realisti. Najlepšie je dieťa presvedčiť, že ste na jeho strane. Občas sa každému stane, že stratí chladnokrvnosť. Ak sa vám to stane iba zriedka a dokážete sa hneď ovládnuť, dieťa rýchlo na incident zabudne. Ak je pravda, že sebaovládanie je dôležitou vlastnosťou dieťaťa, je vyčerpávajúce naučiť ho tomu. Ak sa situácia skomplikuje, povedzte si: máme ho radi a kontrolujte ho. Hranice, ktoré mu určíte, budú po čase širšie, aby ste mu nechali viac voľnosti pri výbere, zároveň sa však dieťa bude môcť stále na vás a váš prejav lásky spoľahnúť.
Deti potrebujú predvídateľnosť a vedieť, čo ich čaká. Predchádzať konfliktom môžete tým, že im vopred oznámite, čo sa bude diať.
tags: #ako #zvladnut #neposlusne #dieta