Príbeh o pôrode, ktorý sa odohral v nemocnici, rozpráva o zážitkoch muža, ktorý bol pri pôrode svojej manželky. Jeho predstavy o pôrode sa zásadne líšili od reality, čo viedlo k mnohým prekvapeniam a emóciám.
Muž v nemocničnom plášti stojí pri posteli a drží svoju vyčerpanú manželku za ruku. Utiera jej orosené čelo a povzbudivo čosi šepká. Strih. Na scéne je hrdý otecko, upravená mamička s bábätkom v náručí a okolo dojatá rodina. Tak si pôrod predstavoval redaktor Slovenského rozhlasu Milan Buno.
Takto akosi som vídal pôrody vo filmoch a predstavoval som si, že aj my to zvládneme relatívne rýchlo a bez väčších bolestí, hovorí Milan Buno, redaktor Slovenského rozhlasu.
Ale nemusí to tak byť. Muž nikdy nepochopí, akú silnú ženu má po svojom boku, kým s ňou nie je v okamihoch príchodu dieťatka na svet.
Štvrtok, ráno po štvrtej
ZALARMOVAL SOM SESTRIČKU
Manželke odtiekla plodová voda, a tak sme sa pokojne zbalili, najedli sa a po šiestej sme už boli v nemocnici. V nasledujúcich hodinách nám nezostávalo nič iné, iba čakať. Keď však o piatej popoludní kontrakcie neprichádzali, lekár zavelil: „Prevezieme mamičku na pôrodnú sálu a začneme ich urýchľovať.“
Od odtečenia plodovej vody totiž uplynulo vyše dvanásť hodín a k dieťatku by sa mohla dostať infekcia. S manželkou sme sa vopred dohodli, že budem pri pôrode, tak som sa išiel pripraviť aj ja. Ukázal som potvrdenie o zaplatení päťsto korún, vyzliekol som sa do spodnej bielizne a navliekol si nemocničný plášť a prezuvky, ktoré som si priniesol so sebou. Podpísal som Pravidlá pobytu otca pri pôrode a zaviedli ma na pôrodnú sálu, kde už bolo príjemne teplo.
Manželka ležala na posteli a do ruky jej zaviedli hadičku s oxytocínom na urýchlenie kontrakcií. Zároveň jej pripli monitorovací pás a ja som na displeji sledoval dva údaje, pulz srdca dieťaťa a silu kontrakcií. Lekár i sestričky odišli. Mal som toho plno načítaného, a tak som vedel, že dieťa má mať pulz okolo 150. Keď po chvíli padol na 60, utekal som zhrozený do vedľajšej miestnosti a zalarmoval sestričku. Hneď zistila, že manželka sa pohla a pás prestal snímať signál. Zahanbene som sa ospravedlnil a v duchu som si vravel: Pekne som sa zapísal hneď na začiatku.
Neskoré popoludnie
MUSÍME TO NAKOPNÚŤ
Cítil som sa ako poskok. Pravidelne som dával manželke piť, aby nebola dehydrovaná. Utieral som jej pot a rozprával, aby som ju zabavil. Priebežne som sledoval monitor a informoval ju, kedy sa končí kontrakcia, aby mohla nabrať sily. „Hlboko nadýchnuť, dlho vydýchnuť,“ radím manželke, akoby to nepoznala, a chvíľami mám dojem, že to robím kvôli sebe.
Šesť hodín večer. Manželke dali dýchať rajský plyn, trošku sa jej však krútila hlava, a tak si ho dala ďalej od tváre.
Na sálu prišla anestéziologička, celkom príjemná blondínka. Ako majsterka vo vyšívaní si všetko pripravila, otočila manželku a do chrbta jej pichla ihlu s epidurálkou. Žiaľ, nevyšlo to na prvý pokus, a tak skúšali pomedzi kontrakcie, ktoré sa zatiaľ neznesiteľne zosilňovali. Štvrtý pokus bol úspešný a čoskoro sa manželka začala cítiť lepšie.
Pripojená na hadičky, oxytocín v ruke a epidurálka v chrbte, snažila sa nájsť pohodlnejšiu polohu, ktorá by zmenšila bolesť, ale úľava prichádzala iba na okamih. Keďže musela byť stále pripojená na monitoring, bolel ju chrbát a tŕpli jej nohy. Snažil som sa jej ich rozmasírovať.
Oxytocín akosi nezaberal, a tak sestrička pridala.„Musíme to trošku nakopnúť,“ zahundrala s úsmevom a spýtala sa, či nám nič nechýba. Iba ak dieťa, chcel som odvetiť a nahlas som povedal: „Vlastne ani neviem, čo mám robiť. Cítim sa tu tak neužitočne...“ Sestrička ma ubezpečila, že neočakávajú, že odrodím svoje dieťa ja sám, na to sú tu odborníci. Pokiaľ ide o mňa, stačí moja prítomnosť, môj hlas a podpora. „Vy muži ste aktívni, dynamickí a chcete hneď vidieť výsledky, ale tú silnú pomoc v tomto prípade neuvidíte. Tú cíti najmä vaša manželka.“
Po dvadsiatej druhej
IDE TI TO DOBRE
Manželka vracala. Lekár ma upokojoval, že je to normálne, telo sa pripravuje na pôrod a zbavuje sa vecí, ktoré nepotrebuje. No jeho výraz ma nepresvedčil o bezproblémovosti.
Vo vedľajšej miestnosti sa s kolegyňou o čomsi radili a potom kohosi volali telefónom. Po pár minútach prišla anestéziologička, aby skontrolovala tlak, ktorý bol opäť nižší, ako by mal byť. Vzápätí sa sestrička rozhodla pichnúť oxytocín do druhej ruky. Vraj pre istotu, no vedel som, že čosi nie je celkom v poriadku.
Neskôr som sa dozvedel, že bol zle pichnutý a miesto vpichu napuchlo. „Ide ti to dobre,“ pochválila ma manželka v medzikontrakčnom období, ako som ho nazval. „No, vďaka, ale určite nie tak ako tebe,“ odvetil som a myslel to absolútne vážne.
Prišiel doktor, prehmatal manželku dvoma prstami, ako je otvorená a zahlásil: päť centimetrov. Žiadna sláva, pomyslel som si a predstavoval si, ako tam budeme trčať ďalšie hodiny, možno aj do rána.
Kdesi som čítal, že by sa žena mala otvárať centimeter za hodinu. Keby to tak bolo, už by bolo po pôrode, no my sme sa nepohli zo tri hodiny ani o milimeter. S úsmevom mi napadlo, že keď budeme mať druhé bábo, neprídem do pôrodnice skôr, ako mu bude vytŕčať hlavička...
Pred polnocou
NEODVAŽUJEM SA ÍSŤ NA TOALETU
Sledovali sme hodiny na stene a zdalo sa nám, že sekundovka ešte spomalila. Do polnoci zostávalo tridsať minút. Tipoval som, že naša dcérka sa narodí dnes, ale to už asi nestihneme. Iba ak by sme nasadili expresné tempo. „Poď, miláčik, trošku sa snaž, nech to máme za sebou,“ usiloval som sa ženu povzbudiť, no ona na mňa iba zagánila: Myslíš, že to zdržiavam zámerne?!
Uvedomil som si, že otecko pri pôrode skutočne nič neurýchli a neurobí svetoborné veci. Môže iba pomáhať, čakať a povzbudzovať.
Pár minút po polnoci sme už druhý raz počas noci počuli z vedľajšieho pôrodného boxu krik novorodenca. Mám pocit, že všetci naokolo rodia, iba my nie!
Fíha, tak toto bola kontrakcia so silou aspoň 7 stupňov Richterovej stupnice, pomyslel som si a čakal výkriky, zatínanie zubov a nechtov do mojej pokožky. Nič sa však nedialo, manželka od únavy zaspala. Epidurálka za 2 500 korún splnila svoj účel.
Bolo štvrť na jednu. Stál som pri nej, držal ju za ruku, chrbát ma čertovsky bolel ako po desiatom kole v boxerskom ringu. Potreboval som ísť na toaletu. No neodvážil som sa pohnúť ani prstom, len aby som manželku nezobudil. Kontrakcie lietali na displeji do astronomických výšok a ja som tušil, že už čoskoro príde samotný pôrod. Na ten bude potrebovať množstvo síl a energie. A tak som stál, držal a čakal.
Trištvrte na jednu
O PÁR MINÚT UVIDÍM DCÉRKU
„Mám pocit, akoby sa mi chcelo ísť na veľkú,“ zahlásila manželka. Pospala si pol hodinky, to by mohlo stačiť, pomyslel som si a išiel som po doktora. Zistil, že „sme otvorení“ na 10 centimetrov a ideme rodiť.
Okolo nastal zhon, sestričky pripravovali všetky nástroje, plienky, utierky. Kvôli bábätku som sa oholil, ale po tých dlhých hodinách som bol spotený a zničený, že by bolo jedno, aj keby som vyzeral ako Krakonoš. Napokon po narodení detičky aj tak nevidia, tak je to v podstate jedno.
Najdôležitejšia fáza pôrodu sa začala a ja som si uvedomil, že už o pár minút uvidím dcérku.
Akosi mi začali slziť oči. Bol som tam, aby som pomohol, povzbudil, a nie aby som sa precitliveno rozplakal. A tak som sa snažil myslieť na niečo iné, zatiaľ čo si lekár so sestričkami robili svoju prácu. Myslel som na tehotenstvo. Ako sme sa usilovali dodržiavať správnu životosprávu, ako som sa zvykol rozprávať cez bruško s malou. Sem-tam som jej spieval, no po pár pokusoch ma manželka jemne upozornila, že ju predsa nechceme odstrašiť. Myslel som na...
Sedem minút po jednej
MÔŽETE FOTIŤ!
Zrazu mi myšlienkovú niť pretrhol krik. Nádherný plač. Bábo kričalo ako odušu, bolo od krvi a mazu.
Novorodeniatko vzali do vedľajšej miestnosti, kde ho sestrička očistila a pediatrička začala vyšetrovať. S otvorenými ústami a uzlíkom emócií v hrdle som sledoval, ako ten malý batôžtek vážia a merajú. „53 centimetrov, 3 550 gramov,“ zahlásila doktorka.
Potom ma povzbudila, že môžem fotiť, ak chcem. Až vtedy som si spomenul na fotoaparát, ktorý som kŕčovito zvieral v ruke. Urobil som prvú fotku trojminútovej Martinky a spokojne som sledoval ďalšie vyšetrenia.
Doktorka ju naťahovala, ťahala za ruky, krčila nohy. Do hrdielka jej vopchala hadičku, aby sa zvyšok plodovej vody dostal von. Prezrela oči, postláčala hlavičku a napokon ju zabalila do teplej perinky. Na minútku-dve ju priniesli mamičke k prsníku a potom som ju dostal do rúk ja. Otec.
Neuveriteľný pocit. Vzápäť som sa dozvedel, že získala plný počet Apgarovej skóre. Máme zdravé bábätko. Vlásky malo tmavé a bolo ich veru dosť. Uši jej našťastie neodstávali, všimol som si však, akoby ich mala prilepené k hlave. Už od prvých minút špúlila pery.
„Máme neskutočne nádherné dieťa,“ zvestoval som manželke, keď mi Martinku vzali, aby ju odniesli na oddelenie. Ja som zatiaľ obtelefonoval príbuzných, a keď manželku zašili, vrátil som sa k jej posteli.
Na sále sme museli zostať ešte ďalšie dve hodiny a tlačiť rukou na brucho, aby sa maternica začala správne zavinovať a zbytočne nekrvácala. Boli sme zničení, do ruky som dostával kŕč, ako som ňou tlačil, ale predsa sme boli nesmierne šťastní: Práve sa stal zázrak.
Muž pri pôrode zistil, že jeho úlohou nie je pôrodu aktívne sa zúčastňovať, ale byť oporou. Jeho prítomnosť, hlas a dotyk boli pre manželku neoceniteľnou pomocou v náročných chvíľach.
Muž nikdy nepochopí, akú silnú ženu má po svojom boku, kým s ňou nie je v okamihoch príchodu dieťatka na svet.