Pravda o slove "batola" a iných jazykových mýtoch v slovenčine

Človek za týždeň vypustí z úst v priemere okolo 500 rôznych slov. Nezdá sa to na prvý pohľad veľa, keď ale odfiltrujeme všetky slová, ktoré používame viacnásobne, niektoré v jednej vete aj viackrát, napríklad jedno z najpoužívanejších slovenských slov „sa“, tak toho veľa nezostane. Aj keď písaný prejav je podstatne košatejší ako hovorený, skúsme jeden názorný príklad: V tomto texte je dokopy tisíc slov. Tipnite si, koľko ich je dokopy rôznych, teda keď vylúčime všetky viacnásobné výskyty. (Pre detailistov, ktorí by to chceli prácne počítať, predosielam, že skloňované a časované slová sú stále tie isté slová, teda „som" a „byť" je to isté slovo, rovnako ako „ja" a „mne". Naopak, „pekný" a „pekne" sú dve rôzne slová.) Číslo, ktoré som vypočítala ja, nájdete na konci textu. PS: Tento text obsahuje menej ako 600 rôznych slov. Po hodine ručného počítania som si ale výsledkom prestala byť istá

Tých priemerných 500 slov v hovorovej reči spočítali českí jazykoví výskumníci, a to tak, že skúmané osoby vybavili diktafónmi a potom zratúvali priemery. O podobnom slovenskom výskume neviem nič, ale predpokladám, že u nás to bude veľmi podobné. Keďže používame viac-menej tie isté slová dookola, nedá sa predpokladať, že počas celého života ich budeme poznať mnohonásobne viac. Aj to niekto vypočítal. Bežný človek počas celého svojho života používa štyri- až päťtisíc slov, i keď celkovo pozná význam asi desaťnásobku. Spisovateľ používa okolo dvadsaťpäťtisíc slov. Na porovnanie, všetkých slovenských slov je v súčasnosti približne 250 000, teda aspoň s toľkými počíta akademický Slovník slovenského jazyka, ktorý vychádza postupne po jednotlivých zväzkoch.

Za jazyk s najbohatším slovníkom sa medzi odborníkmi považuje angličtina, Oxford English Dictionary obsahuje asi 600 000 hesiel, podľa iných meraní (Global Language Monitor) však angličtina pred dvoma rokmi prekročila magický milión. Za ňou nasleduje mandarínska čínština so 450 000 slovami.

Všetky slová sú si rovné?

To, že má angličtina štvornásobok slov oproti slovenčine, neovplyvňuje len fakt, že ňou hovorí viac ako sto miliónov ľudí na svete, ale aj to, že nemá žiadne pokuty a ústredné jazykové rady, nemá žiadne jazykové inštitúcie, ktoré by určovali, ktoré slovo je správne a ktoré nesprávne, spisovné či nespisovné, všetky slová sú si rovné, žiadne nie je rovnejšie. I keď, striktné pravidlá, na základe ktorých sa slovo od prvého sformulovania prepracuje až do slovníka, má aj angličtina.

Korpus a jazykovedný výskum

Na kodifikáciu a skúmanie jazyka slúži tzv. korpus. Niektoré krajiny s jeho budovaním majú takmer päťdesiatročné skúsenosti, u nás sa buduje od roku 2002, dovtedy jazykovedci pracovali klasicky s lístočkami v škatuliach. Vďaka tomuto oneskoreniu má slovenský jazykový korpus jednu prednosť, a to, že je verejne dostupný na internete. Korpus je súbor jazykových dát, ktorý sa neustále dopĺňa. Vytvára sa z kníh, publicistiky, diskusných fór, ale aj zo zvukových záznamov. Prevzaté texty sa tokenizujú, teda rozkúskujú tak, aby každé slovo bolo zaznamenané v kontexte a dalo sa študovať. Z korpusu sa potom tvoria nové slovníky a odvodzujú pravidlá používania jazyka.

Mýtus o "lezúňovi" a iné jazykové omyly

V ideálnom prípade jazykovedci kodifikujú jazyk vychádzajúc z korpusu, teda na základe toho, čo nájdu v bežnej živej hovorenej i písanej reči. Nie naopak! Jazykovedci nie sú žiadna jazyková polícia s patentom na správny slovenský jazyk, ktorí sa snažia silou-mocou uchovať a presadiť jedinú platnú verziu jazyka či dokonca tvoriť umelo a direktívne puristické novotvary typu lezúň, hovník či vopcháčik. Ak ste si až doteraz mysleli, že to boli spisovné slovenské označenia batoľaťa, pohovky a hot-dogu, tak vedzte, že ste sa stali obeťou obľúbeného mestského mýtu o chorých výplodoch jazykovedcov. Fakt tieto slová nie sú v žiadnom slovníku, i keď, častým opakovaním už tak zľudoveli, že by si miesto v korpuse a následne v slovníku právom zaslúžili rovnako ako prievidza s malým „p“ na označenie priezoru na dverách od Jula Satinského, ktoré všetci aj tak svorne a nespisovne voláme kukátko.

Batoľa je správne. Správne spisovné. I ja som si už jednu dobu myslel, že sa Slovenský jazykovedný ústav popri slovách bielizeň a pyžama snaží pretlačiť ďalší nevžitý výraz. Niekto sa proste snaží hovoriť nasilu vznešenejšie. Niekto zasa používa slová, ktoré nepozná (o tom by sa dalo hovoriť dlhšie, ale to bude asi na viac dielov - rádovo 15). Všetci títo ľudia sú pri čítaní článku tak v šoku, že určite padli na hovník až im z ruky vypadol vopcháčik. To že je správne lezúň je obyčajná urban legend. Samozrejme hovorte si ako chcete. Nesnažím sa upozorniť na to, že si niekto dovolil hovoriť nespisovne. Žiadna inštitúcia nesmie prikazovať ako sa má hovoriť. Mala by akurát sledovať ako sa hovorí. Len som si v poslednej dobe všimol, že sa každý bojí v oficiálnej reči používať slovo batoľa. A aj keby bolo slovo batoľa nespisovné, je predsa viac vžité medzi ľuďmi. Nepoužívajme slová, ktoré nám nejdú cez pysky. Hovorme tak, ako nám je prirodzené.

Podobne ako v prípade "lezúňa", aj v súvislosti so slovom "váľanda" sa objavil mýtus o tom, že Jazykovedný ústav ho zrušil a nahradil slovom "hovník". Dôvodom malo byť, že "váľajú sa svine a človek si hovie". Ide samozrejme o vtip a výmysel. Slovo "váľanda" je spisovné a bežne používané.

"Frndolína. Tak oslovovala babka mňa, keď som sa vyparádila do starých kombinačiek a spodničiek za princeznú."

Jazyková realita a kodifikácia

Bývalý riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV Slavomír Ondrejovič diplomaticky naznačoval (.týždeň 21/2009), že s jazykom, slovníkmi a pravidlami by sa malo narábať oveľa voľnejšie a tvorivejšie, ako si to niektorí, najmä poloprofesionálni a amatérski jazykoví puristi predstavujú. Pre mnohých bol jeho pohľad, že úzus má prednosť pred lingvistickým pravidlom, voľnomyšlienkársky, to však nie je nič oproti poburujúcim názorom českého jazykovedca Václava Cvrčka, ktorý pracuje na českom jazykovom korpuse. Ten tvrdí, že jazykovedec sa musí k jazyku správať tak, ako sa správa zoológ ku zvieratám. Jeho úlohou je zebru skúmať a opísať, nie hodnotiť, či je jej počet pruhov správny alebo nesprávny, a či sa mu jej spôsob života páči alebo nepáči. A už vôbec nesmie jej život ovplyvňovať. Podľa Cvrčka je len prirodzený vývoj bez zásahov vedcov zárukou funkčného jazyka a každá intervencia je jazyku viac či menej škodlivá. Dokonca tvrdí, že pravidlá pravopisu treba úplne zrušiť a uplatniť aj v jazyku princípy slobodného trhu.

V slovenskom jazyku, rovnako ako v každom inom jazyku, prebieha neustály vývoj. Nové slová prichádzajú, staré zanikajú a významy sa posúvajú. V tejto dynamickej realite sa občas objavia aj rôzne mýty a nepresnosti týkajúce sa spisovnosti a správnosti používania jednotlivých slov. Jedným z takýchto prípadov je aj diskusia okolo slov "batola" a "lezúň".

Na úvod je dôležité vyvrátiť rozšírený mýtus, podľa ktorého je slovo "batola" nespisovné a namiesto neho by sa malo používať slovo "lezúň". Táto informácia sa dokonca mala objaviť aj na metodickom dni pre učiteľov slovenského jazyka. Takéto tvrdenie je však nepravdivé. Slovo "batola" je plne spisovné a bežne používané v slovenskom jazyku.

Slovo "batola" označuje malé dieťa, ktoré sa učí chodiť a často sa pohybuje po štyroch. Výraz "batoliť sa" znamená neisto chodiť, potácať sa. Je to slovo s dlhou tradíciou v slovenskom jazyku a nie je prevzaté z českého jazyka, ako sa niekedy mylne uvádza.

Slovo "lezúň" je síce odvodené od slovesa "liezť" a opisuje pohyb lezenia, avšak v slovenskom jazyku sa nepoužíva na označenie malého dieťaťa. Použitie slova "lezúň" namiesto "batola" by pôsobilo neprirodzene a nezrozumiteľne.

Dôležité je uvedomiť si, že jazykovedné inštitúcie, ako napríklad Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, neslúžia na to, aby direktívne prikazovali, ako sa má hovoriť. Ich úlohou je sledovať jazykovú realitu, analyzovať používanie jazyka a na základe toho kodifikovať spisovnú podobu jazyka.

Zachráňte jazyk používaním!

Na minuloročnej konferencii euróskych lexikológov a lexikografov Euralex z jednej prednášky mapujúcej stav ohrozených jazykov v Európe vyplynulo, že jazyky umierajú aj napriek tomu, že majú všemožnú inštitucionálnu podporu (napríklad Zákon o štátnom jazyku, Európska charta jazykov, starostlivosť lingvistov a pod.). S výnimkou latinčiny vymrie každý jazyk, ktorému vymrú rodení hovorcovia (ach, ako „native speakers“ preložiť do slovenčiny a neznásilniť ju?!), teda keď jazyk prestane byť v pôvodnom slova zmysle materským. Namiesto štátnej a inštitucionálnej ochrany potrebuje jazyk zo všetkého najviac domáce používanie. Musí byť súčasťou bežných každodenných potrieb, intímnej komunikácie. Musí to byť neformálny, hovorený a dialogický jazyk, teda presne ten, ktorý najčastejšie označujeme ako nespisovný a nesprávny.

V pôvabnej detskej knihe Geralda Durrella Hovoriaci balík popri iných skvelých nápadoch (napríklad sa tu dávno pre Harrym Potterom objavia vysoká škola mágie) vystupuje papagáj, ktorý len tak mimochodom občas utrúsi nejaké málo používané slovo, aby sa prevetralo a celkom nezahynulo. Navrhujem zobrať si z neho príklad. Pri príležitosti Medzinárodného dňa materinskej reči namiesto ďalších rezolúcií a petícií a zachraňovania kultúrnej rôznorodosti povedať pekne nahlas jedno pekné, bárs aj nespisovné slovo vo svojej materčine. A potom každý deň ďalšie. Začať môžeme aj hneď mojimi obľúbenými slovami hokerlík, kofa a frikulín. Skúste si spomenúť, ako vás oslovovala vo chvíľach pohody stará mama a možno tým oživíte nejaké pekné slovo, ktoré bolo už na umretie.

I naše slovenské nárečia dokážu jazyk výrazne obohatiť. Za mňa, kandidátom za východoslovenský kraj je findža. Tak záhadné slovo. Evokuje všetko iné, len nie hrnček. Stredoslovenský kraj: studeno. Stredný rod hneď zahalí huspeninu do rúška tajomstva. Západ - “porád”, ani nejde o význam “stále”, ale že sa dá použiť aj ako vata bez významu vo vete. Na koniec sa ešte teda vrátim k prvotnej myšlienke. Zapamätajte si! Batoľa nie je bohemizmus. Je to naše normálne slovo. Teda je normálne aj “batoliť sa”.

Vybrané slová a ich význam

Mnohým žiakom a ich rodičom robia starosti vybrané slová. Niekedy sa v učebniciach objavia slová, ktorých význam nie je hneď zrejmý. Napríklad slovo "varyto". Je dôležité si uvedomiť, že nie všetky slová, ktoré sa učia v škole, sa bežne používajú v každodennej komunikácii. Niektoré môžu byť zastarané alebo regionálne.

Angličtina a slovenčina: Vplyv a preberanie slov

V súčasnosti je slovenčina, podobne ako mnohé iné jazyky, ovplyvňovaná angličtinou. Do nášho jazyka prenikajú nové slová a výrazy, najmä z oblasti technológií, internetu a popkultúry. Príkladmi sú slová ako "selfie", "hejtovať", "gúgliť" a podobne. Tento proces je prirodzený a jazyk sa s ním vyrovnáva rôznymi spôsobmi. Niektoré slová sa prispôsobia slovenskej gramatike a stanú sa bežnou súčasťou nášho jazyka, iné sa používajú len dočasne a postupne zaniknú.

Otázky a odpovede

Otázka: Plánuje sa reforma slovenského pravopisu, ktorá by zrušila písanie ypsilonu?

Odpoveď: Nie.

Otázka: Moderátor RTVS pri komentovaní otváracieho ceremoniálu XXX. letných olympijských hier povedal, že podľa JÚĽŠ SAV nemožno používať slovo vlajkonosič, ale vraj správne je len slovo zástavník. Je to pravda?

Odpoveď: Takúto informáciu nedal nikto z pracovníkov oddelenia jazykovej kultúry a terminológie. V kodifikačných príručkách si takisto možno overiť, že podstatné meno vlajkonosič je spisovné a že má význam „kto nesie (v sprievode) vlajku, zástavu“.

Otázka: V Krátkom slovníku slovenského jazyka (KSSJ) sa nenachádza slovo xxxxx. Znamená to, že je nespisovné?

Odpoveď: Nie. Nespisovné sú iba tie slová, pri ktorých je táto skutočnosť v KSSJ priamo uvedená. Ak sa dané slovo v KSSJ nenachádza, neznamená to, že je nespisovné (ani to, že je spisovné). Navyše, ako už naznačuje názov, ide o Krátky slovník.

Otázka: Jazykovedci vymýšľajú nespisovné slová?

Odpoveď: Nie, jazykovedci naozaj nevymýšľajú takéto slová. To bola a je práca humoristov. Ale zato sme vymysleli slová ako hranolčeky, vodostrek, lomka a sôvä. A ešte stále nám nie je celkom jasné, čo vymyslieť namiesto hmoždinky. Aj my máme niekedy zmysel pre humor.

Otázka: Patrí slovenčina medzi najťažšie jazyky na svete?

Odpoveď: Nie. Je to mýtus.

Otázka: Ktoré kodifikačné príručky sú aktuálne?

Odpoveď: Podľa zákona o štátnom jazyku SR? (357/2009 Z. z.): Krátky slovník slovenského jazyka, 4., doplnené a upravené vyd. Bratislava: Veda 2003. 988 s. Pravidlá slovenského pravopisu, Bratislava: Veda 2000. Morfológia slovenského jazyka, Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. Pravidlá slovenskej výslovnosti, Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 3. vydanie 1996. Odporúčame do pozornosti aj: najnovší Slovník súčasného slovenského jazyka (A - G). Bratislava: Veda 2006. 1134 s. Synonymický slovník slovenčiny, 2., opravené vyd. Bratislava: Veda 2000. 998 s.

Otázka: Vy definujete jazyk v zmysle zákona o štátnom jazyku SR?

Odpoveď: Nie. Podľa § 2, ods. 3 zákona 357/2009 Z. z.: Kodifikovanú podobu štátneho jazyka schvaľuje a zverejňuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo kultúry“) na svojej internetovej stránke. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra je slovakistické jazykovedné pracovisko, ale v procese schvaľovania úradne kodifikovanej podoby štátneho jazyka nemá exkluzívny vplyv.

tags: #batola #lezun #spisovne