Ladislav Chudík bol významným slovenským hercom, ktorý sa nezmazateľne zapísal do histórie divadla, filmu a televízie. Jeho život, poznačený nielen úspechmi, ale aj osobnými tragédiami, bol inšpiráciou pre mnohých. Najväčšiu popularitu mu však priniesla nezabudnuteľná postava primára Sovu v legendárnom československom seriáli Nemocnica na okraji mesta.
Seriál Nemocnica na okraji mesta sa po jeho uvedení na televízne obrazovky stal okamžite fenoménom. Vďaka precíznej režisérskej taktovke Jaroslava Dudka a skvelému scenáru Jaroslava Dietla si získal divákov v celom Československu, neskôr aj v Nemecku, Poľsku, Maďarsku, Juhoslávii, Rusku a v ďalších krajinách, dokonca až v ďalekej Číne.
Cesta k ikonickej postave primára Sovu
Nakrúcanie prvej 13-dielnej série sa začalo v roku 1976. Rolu primára Sovu dostal český herec Karel Höger. Ten však v priebehu nakrúcania, 4. mája 1976, náhle zomrel na infarkt a tvorcovia museli bezodkladne nájsť adekvátnu náhradu. Oslovili slovenského herca Ladislava Chudíka († 91). Ukázalo sa, že to bola tá najlepšia voľba.
Prvýkrát sa na obrazovkách seriál objavil 5. novembra 1978 a mal obrovský úspech. „Úloha primára Sovu bola veľmi náročná aj preto, že zrazu vstúpil do už pätiny nakrúteného diela, musel sa rýchlo naučiť množstvo textov, pričom súčasne plnil záväzky v SND aj inde. Najnáročnejšie však bolo pre neho zvládnuť češtinu na úrovni,“ spomína vdova po hercovi, Alena Chudíková. „Navyše v čase, keď nakrúcal prvú sériu, sa rozvádzal so svojou prvou manželkou a nebola to prechádzka ružovou záhradou,“ konštatuje.
Ladislav Chudík hovoril o svojom prvom manželstve s Češkou Helenou vo svojej otvorenej televíznej spovedi pre ČT1. Helena mala nádor na mozgu. Podstúpila operáciu, no nádor mal tvar hviezdy a nedal sa vyoperovať celý. Bola nutná ďalšia liečba, ktorú odmietla, čo spôsobovalo zhoršovanie zmeny jej správania. „Bolo to strašné, bol som pre ňu normálny ľudský odpad,“ spomínal Chudík na manželku. Svoj údel znášal herec bez reptania, no bolo to čoraz horšie. „Rozmýšľal som aj o tom, že skončím so životom,“ priznal herec s tým, že v období najväčšieho zúfalstva mu pomohla práve ponuka na seriál Nemocnica na okraji mesta.
Napokon súd manželstvo v roku 1979 po komplikáciách rozviedol. „O jeho problémoch som vtedy nevedela. Poznali sme sa síce, ale nestretávali sme sa. Všetko mi porozprával až o niekoľko rokov neskôr, keď sme spolu začali žiť. Spomínal, ako počas nakrúcania Nemocnice neustále lietal medzi Bratislavou a Prahou. Napríklad zrátal, že v jednom mesiaci letel až 24-krát, pretože v Česku nakrúcal a v Bratislave hral predstavenia,“ prekvapuje hercova manželka, ktorá zároveň dáva na pravú mieru jeden fakt. „Niektorí ho v tom čase odsudzovali za to, že hovoril v Česku po česky. Robil to však zámerne, aby jeho čeština pôsobila čo najprirodzenejšie, veď v Nemocnici na okraji mesta hovoril po česky ako primár Sova bez dabovania. V Slovenskom národnom divadle rozprával rodák z Hronca spisovnou slovenčinou, v seriáli ,mluvil‘. Uložil si vtedy zásadu, že len čo prekročí hranicu rieky Moravy, bude hovoriť po česky. A to dodržal. Takto vlastne trénoval a tú češtinu naozaj zvládol,“ prezrádza sympatická právnička.
Diváci ho milovali najmä pre postavu charakterného primára Sovu v Nemocnici na okraji mesta. Vďaka tomu sa stal najobľúbenejším hercom vtedajšieho Československa. Ladislav Chudík (†91).
Postava v Nemocnici na okraji mesta ho preslávila tak v Česku, ako i na Slovensku a v zahraničí. A na ružiach to v tom období nemal ustlané ani v osobnej sfére. Okrem toho, že ho od malička trápili choroby a úzkosti, časom sa k tomu ešte pridalo nešťastie z prvého manželstva s českou novinárkou Helenou.
Detstvo a mladosť
Ladislav Chudík sa narodil 27. mája 1924 v malej obci Hronec neďaleko Brezna, v rodine majstra valcovne v Podbrezovej. Na svoje rodné miesto vždy s láskou spomínal: „Chodievali sme na Hájny Grúň. Robiť na úzke políčka na strmine. Pamätám sa, ako mi potom chutil chlieb s maslom a medom a voda zo studničky pod lipou. A ako som sa kochal pohľadom na panorámu Nízkych Tatier a Hron. Hájny Grúň sa pre mňa stal symbolom túžby vyjsť z doliny na kopec a rozhliadnuť sa.“
Už v detstve sa u neho prejavoval záujem o umenie. Mama mu spievala a otec, ktorý bol sčítaný, ho učil prvé básne a pomáhal mu objavovať literatúru. Neskôr prišlo aj divadlo, najprv bábkové, ktoré hral s kamarátom. Hoci sníval o tom, že bude strojvodcom, už ako jedenásťročného ho poslali na štúdiá do Kremnice. Tam sa začal presadzovať ako recitátor a ochotnícky herec. Po maturite sa vybral do Bratislavy, kde sa zapísal na Filozofickú fakultu, odbor slovenský a ruský jazyk.
Ladislav Chudík bol chorľavé dieťa. Prekonal zápal pľúc, bolesti chrbtice, pre ktoré spával v sadrovom lôžku. Trpel tiež silnými bolesťami hlavy. Tie sa neskôr spojili s depresiami. Pre choroby absolvoval nekonečné pobyty v nemocnici, kde si písal Denník smrti. Práve ten, šport a neskôr aj divadlo mu pomáhali zabúdať na ukrutné bolesti.
Bol jediným dieťaťom Albíny a Ferdinanda Chudíkovcov. O svojej mame maestro Chudík hovoril ako o prvom dive sveta. Bola milujúca, nežná, múdra, romanticky založená, krásne spievala a rozprávala. Po svojom boku mala pritom úplný opak. Ferdinand Chudík bojoval v prvej svetovej vojne, z ktorej mával dlhé roky nočné mory, pričom svoje desy preniesol aj na svojho jediného syna, na ktorého niekoľkokrát zdvihol železnú ruku. „Často som kľačal na kolenách, na kukurici. Otec mal korbáč, jeden z jeho remencov bol odstrihnutý a tri zostali. Tým korbáčom som dostával bitku.
Otec bol zamestnancom železiarní, bol to chlap od železa. Musel sa na svet pozerať celkom inými očami ako mamka, lebo on zarábal, doniesol peniaze a neraz som bol detským svedkom ich sporov, pretože otec bol šetrný a maminka rada nakupovala. Najväčšiu hrôzu som mal z toho, keď sa otec mamy pýtal, koľko jej ešte zostalo z peňazí, ktoré jej dal. Vtedy nastali ťažké chvíle,“ spomínal na náročné detstvo obľúbený slovenský herec. Od otca totiž často počúval, že je nula. „Z teba nikdy nič nebude,“ spomínal si Ladislav Chudík na otcove slová v relácii Neobyčejné životy. Takéto výchovné metódy boli podľa herca nešťastné, vôbec nevychovávali, predovšetkým ponižovali.
Napriek tomu mal L. Chudík po celý život oporu vo svojej mame. Keď v mladom veku odchádzal študovať, cítil, akoby sa pod jeho nohami podlomila zem. Pocit neistoty, žiaľ, už nikdy neprekonal a nosil ho vo svojom podvedomí do konca života. Mama pre neho skutočne predstavovala celý svet. Mravné hodnoty, pre ktoré si ho vážili kamaráti, kolegovia, ba aj nepriatelia, získal vďaka jej výchove. Riadil som sa tým, čo mi prízvukovala mama. Hovorievala: Buď dobrý, múdry, správaj sa slušne a nikomu neubližuj.
Po mame zdedil vzťah k umeniu, po otcovi tvrdohlavosť, čo sa prejavovalo aj v jeho komplikovanej povahe. Na Gymnáziu v Kremnici dostával rôzne napomenutia a domov sa rozhodne nevracal s ukážkovým vysvedčením. Práve gymnázium ho však priviedlo na hereckú cestu. V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa Chudík zúčastnil na okresných divadelných pretekoch v hre zvolenského ochotníka. V negatívnej postave policajného komisára si ho všimol dramaturg Národného divadla Ján Sedlák. Ten 19-ročnému chlapcovi vnukol myšlienku, aby sa stal profesionálnym hercom.
Mladík v kútiku duše po tejto profesii túžil, jeho otec to však rezolútne odmietal. O niečo neskôr dostal pozvánku na skúšku do Národného, kde jednoznačne očaril aj profesora Jána Jamnického. Ten ho prijal za eléva. Na otcovo želanie musel súbežne so štúdiom herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii študovať aj Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v odbore ruština a slovenčina.
Herecká kariéra a osobný život
Jeho herecká kariéra sa začala v roku 1944, keď sa stal elévom v Slovenskom národnom divadle (SND) a zároveň študoval na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória. Sám hovoril: „Strmhlav som sa vrhol na profesionálne dosky…“ Ako dvadsaťtriročný mal už za sebou vyše dvadsať postáv.
V rokoch 1946 - 1951 pôsobil na novootvorenej Novej scéne, ale potom sa vrátil do SND, kde vytvoril množstvo zaujímavých postáv v Macbethovi, Herodesovi a Herodiade, Henrichovi IV., Ibsenovom Borkmanovi a ďalších inscenáciách. Pre všetky stvárnenia bola charakteristická noblesa, majestátnosť a kultivovanosť, ako aj vnútorné bohatstvo.
Pred kamerou sa prvýkrát objavil v roku 1946 vo filme Varúj…! Jeho prvou veľkou filmovou úlohou bol kapitán Dabač v rovnomennom filme režiséra Paľa Bielika z roku 1959.
Do SND ho prijali 1. januára 1944, vo svojich denníkoch, ktoré si písal od štrnástich rokov a neskôr ich knižne spracovala teatrologička a spisovateľka Ľubica Krénová, uviedol: „Bratislava bola nádherne zasnežená a ja som bol vtedy najšťastnejší človek na svete.“
Okrem herectva sa Ladislav Chudík venoval aj pedagogickej činnosti. Dlhé roky pôsobil ako pedagóg na bratislavskom Konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Bol autorom publikácie O herectve, v ktorej sa venoval teórii a praxi hereckého umenia.
Počas Nežnej revolúcie sa angažoval aj politicky. Od 12. decembra 1989 do 28. júna 1990 pôsobil ako minister kultúry v slovenskej vláde národného porozumenia. Po krátkom pôsobení v politike sa však vrátil k herectvu.
Od 1949 pedagóg na bratislavskom konzervatóriu, 1953 - 1954, 1956 - 1957, 1960 - 1968 a 1982 - 1984 VŠMU v Bratislave, 1989 - 1990 minister kultúry Slovenskej republiky. Venoval sa aj pedagogickej práci (1964 docent).
V roku 1968 emigroval do Viedne, ale vrátil sa späť do vlasti po troch mesiacoch. Stal sa uznávaným a veľmi populárnym hercom na Slovensku aj v Česku. Jeho tvorba, vyvíjajúca sa v úzkom spojení s umeleckým prednesom predstavuje vrchol moderného slovenského herectva. Vynikal schopnosťou vykresliť popri vonkajšom aj vnútorný portrét postavy, a detailne ovládal javiskovú reč.
Schopnosť prispôsobiť herecký prejav požiadavkám filmových a televíznych prostriedkov mu poskytla bohatú tvorivú činnosť v týchto médiách. V rozhlase vytvoril rad hereckých postáv, účinkoval aj ako recitátor a čítač, spočiatku hral romantických hrdinov, neskôr charakterové postavy. Z množstva jeho televíznych úloh k najúspešnejším patrí postava primára Sovu v seriáli Nemocnice na kraji města (1982). V rozhlase vytvoril rad hereckých postáv, účinkoval ako recitátor a čítač.
Osobný život Ladislava Chudíka bol poznačený nielen úspechmi, ale aj ťažkými životnými skúškami. Jeho prvé manželstvo s českou novinárkou Helenou bolo veľmi komplikované.
Jeho prvá manželka Helena trpela epileptickými záchvatmi, ktoré zmenili jej osobnosť. „Raz v noci, nad ránom, ešte za tmy, som počul veľký ruch. Potom som zistil, že to bola rozbitá váza. Videl som svoju ženu v takej podobe, že sa mi skoro zastavilo srdce. Bola nepríčetná. Položil som ju na gauč, kde spávala. Potom som zistil, že bola pocikaná a pokakaná,“ spomínal na ťažké časy. Lekári jej neskôr diagnostikovali nádor na mozgu. Chudík sa snažil manželke pomôcť, ale jej agresivita sa stupňovala a obviňovala ho z choroby. „Nechcem ani hovoriť, čím všetkým som bol pre ňu, ani opakovať výrazy, ktorými ma častovala. Bol som pre ňu normálny ľudský odpad.
V roku 1968, po sovietskej invázii, manželka zorganizovala emigráciu do Viedne. Po necelom polroku sa však Chudík na žiadosť svojich študentov vrátil späť do Bratislavy. Manželské problémy však pretrvávali a herec dokonca uvažoval o samovražde. „Ten rozmer tých trápení išiel tak hlboko, že aj ja som rozmýšľal, že skončím so životom.“ Práve práca na seriáli Nemocnice na kraji města mu napokon pomohla prekonať toto ťažké obdobie. Manželstvo sa skončilo rozvodom.
Najťažšie obdobie života pre neho predstavovalo prvé manželstvo. Mal 33 rokov, keď sa v marci 1957 v Starom Smokovci oženil. Zobral si o dva roky mladšiu Češku Helenu, uznávanú redaktorku slovenskej redakcie Kultúrnej tvorby. Jej náhle epileptické záchvaty odštartovali v hercovom živote sériu mnohých komplikácií a zároveň manželských kríz. „Vznikla dramatická situácia, že jednu noc niekedy ráno, ešte za tmy, som počul veľký ruch, dokonca som videl rozbitú hlinenú vázu. Ženu som našiel vtakej podobe, že sa mi doslova zastavilo srdce. Z môjho laického pohľadu bola nepríčetná. Uložil som ju na gauč a zistil som, že je pocikaná, pokakaná. Poumýval som ju a zároveň som si uvedomil, že musím čo najskôr kontaktovať lekárov,“ povedal v roku 2010 v rozhovore pre Českú televíziu.
V roku 1970 lekári Helene diagnostikovali nezhubný nádor na mozgu. Mal zákerný, hviezdicovitý tvar, nedal sa úplne odstrániť, čím sa jej ani po náročnej operácii zdravotne výrazne nepolepšilo. Jej reakcie sa stali nevyspytateľnými. Záchvaty zúrivosti pribúdali, až zmenili celú jej osobnosť. Helena ostala na invalidnom dôchodku a po operácii sa začala strániť ľudí.
„Mala pocit, že sa na ňu dívajú ako na bláznivú.“ Pre zdravotné problémy prišla o prácu, jej blízki sa ju preto snažili doma niečím zamestnať. Napokon si aktivitu našla sama. Rozhodla sa pre časté sťahovanie a striedanie bytov. L. Chudík sa preto nechcene dostal do problémov s bytovou mafiou. Šesť rokov trvali súdne ťahanice.
„V mene toho, že som chcel manželke týmto spôsobom pomáhať, som si zrazu uvedomil, že nepomáham ani sebe, ani jej, ani nikomu z našej mini rodiny. Z toho vznikli naše najväčšie trápenia.“ Herec sa svojou ťažko chorou ženou nechal manipulovať. Snažil sa jej pomôcť, ona však jeho pomoc neprijímala.
Nechcem povedať, ako ma nazývala, lebo všetky tie mená, ktoré používala, to bolo strašné. Bol som pre ňu normálny ľudský odpad. Ona akúkoľvek situáciu, ktorú som chcel zmierniť, pochopila proti sebe a útočila na mňa. Hovoril som si, pane Bože, čo to je? Čo je v tom človeku, ktorý hovorí tieto slová? Veď to je niekto cudzí a to cudzie v nej, to bola jej choroba...
V roku 1975 sa prehĺbili aj hercove depresie, a to až tak, že uvažoval o odchode z divadla, dokonca sa pohrával s myšlienkou, že odíde z tohto sveta. „Rozmer tých trápení zašiel až tak ďaleko, že som rozmýšľal o ukončení života.“ V čase jeho najväčšieho zúfalstva však ako vykúpenie prišla veľkorysá ponuka na účinkovanie v seriáli Nemocnica na okraji mesta. V podstate mu zachránila život.
„Mňa to tak zmáhalo, že som sa chcel vzdať tejto postavy,“ priznal po rokoch. Presvedčil ho až uznávaný lekár Miroslav Plzák, ktorý ho prinútil, aby v seriáli hral. „Povedal mi, že keby ma neprinútil Sovu zahrať, tak by ma musel hospitalizovať. Tak zle som na tom bol,“ doplnil herec.
V nepriaznivom psychickom rozpoložení sa však u L. Chudíka začali prejavovať prvé príznaky depresie. Napriek tomu postavu Sovu nevzdal. Práve doktor Plzák umelcovi dohovoril, aby sa jeho manželka buď išla liečiť, alebo sa dal rozviesť. Keď to už inak nešlo, začali žiť v roku 1977 oddelene a napokon sa v októbri 1979 rozviedli. „Chcel som sa však rozlúčiť tak, aby bola spokojná. Dal som jej to, čo som jej mohol dať. Ostalo tam asi 200-tisíc korún, čo v tom čase bol obrovský peniaz. Nemohol som už viac vykonať. Vďaka lekárom som neukončil svoj život, ale manželstvo.“
Mohlo by sa zdať, že hercovi sa po tomto kroku konečne uľavilo. Charakter však v sebe nezaprel a aj po rozvode cítil hanbu, ba dokonca výčitky svedomia, že opustil chorú ženu. „Jej samota ma desí viac ako moja vlastná,“ napísal si do denníka. Práve preto sa jej snažil byť aj po rozvode nablízku. Helena, žiaľ, od seba všetkých odstrihla. Dva roky po rozvode sa odsťahovala domov do Prahy a tri roky nato skutočne sama zomrela. Keďže už nemala žiadnych príbuzných, o pohreb sa postaral Ladislav Chudík. Tým sa pre neho definitívne uzavrela náročná 22-ročná kapitola života.
Svoju druhú manželku spoznal ako 20-ročnú študentku práva v Českej televízii, kde si privyrábala v komparze a dabingu počas nakrúcania filmu Podozrenie. Hrala v ňom diplomatovu ženu a cez prestávku sa dala s Chudíkom do reči. Po prvom stretnutí si vymenili adresy a z času na čas si vzájomne poslali pozdrav. V priebehu rokov doštudovala, vydala sa, rozviedla a zostala sama s dcérou Berenikou. Po rozvode s ňou herec nadviazal bližší kontakt.
„Zobral som si ich obe aj s dcérkou, zamiloval som sa do nich v tej svojej samote,“ ozrejmil v televíznom rozhovore. V roku 1982 sa vzali. Nakoniec sa na herca tesne pred šesťdesiatkou predsa len usmialo šťastie. Našiel milujúcu polovičku, ktorá mu pomohla vymazať trpké spomienky na prvé manželstvo. Prežili spoločne 33 krásnych rokov.
Život s Nemocnicou
Seriál Nemocnica na okraji mesta mal nesmierny dosah na život maestra. Stal sa legendou a mnohí ľudia ho zastavovali na ulici s prosbou, aby im poradil v ich zdravotných ťažkostiach. Pritom samotný herec mal dosť starostí s vlastným zdravím. Od mladosti ho kvárili choroby, dokonca si vyslúžil prezývku, že je hypochonder. Lekárske prostredie poznal dosť dôverne. Lekárov rešpektoval, veď mu v mladosti zachránili život. „Ako vojak dostal strašné bolesti do brucha a presvedčil nadriadených, že musí ísť k lekárovi do Bratislavy. Tušil, že to je vážne a mal pravdu. V poslednej chvíli mu vyoperovali slepé črevo, bolo by mu prasklo,“ vykresľuje vdova prekérnu situáciu z manželovej mladosti. „Za svoj život zažil tuším až 13 operácií.“
Medicínske skúsenosti Chudíkovi pomohli aj pri nakrúcaní Nemocnice. „Hercom radili viacerí lekári, fachmani vo svojom odbore. Operácie si herci trénovali pod odborným dohľadom. Chodili do nemocnice v Moste. Tam si to, čo potrebovali vedieť, naštudovali v reálnom prostredí,“ vysvetľuje pani Alena a s hrdosťou dodá, že jej muža lekári chválili. „Lacko mal mocné, pevné ruky, dokázal zachovať pokoj. Ak sa aj chcel zachvieť, tak len vnútri. Bol dôsledný vo veciach, a tak pristupoval aj k nakrúcaniu scén na operačnej sále,“ vraví a spomenie, že hoci pri prvej 13-dielnej sérii nebola, manžel jej o tomto období rozprával. Pre veľký úspech seriálu si diváci vynútili jeho pokračovanie a nakrútila sa 7-dielna druhá séria, ktorá mala premiéru 22. novembra 1981. Nakrúcanie tejto série už prežívala pani Alena po hercovom boku.
„Pri nakrúcaní mali na pľaci odborných poradcov. Kedysi sa robilo tak, že sa celý záber nakrútil na dlhší raz, žiadne časté prestrihy. Herci museli vedieť všetky dialógy perfektne, k tomu sa sústrediť na to, aby operácia vyzerala naozaj verne. Bolo to náročné, pre Laca o to viac, že musel hovoriť po česky. Stačilo, že sa troška pomýlil - napr. slovenská predložka alebo akcent, muselo sa ísť odznova. Českí kolegovia však mali pochopenie, boli trpezliví a podaktorí mu pomáhali si texty opakovať. Priznal sa mi, že sprvoti mal aj zajačie úmysly a chcel zo seriálu vycúvať. Ale spolupracovníci dostali príkaz zahatať mu cestu. Keby chcel utiecť z pľacu, ozval sa režisér: Zabrzdite ho! Nedovoľte mu odísť, on to dokáže!“ spomína Chudíková a dodá: „A Dietl po nakrúcaní vyhlásil, že je spokojný s výsledkom a nevie si už iného ako Chudíka v role primára Sovu predstaviť.“
Prečo zomrela královna slovenskej krásy v 32 rokoch bez detí?Eva Kostolányiová: Hlasný zhrubol, telo
Návrat a nové osudy
Seriál sa v roku 2002 dočkal návratu. Nemocnica na okraji mesta po 20 rokoch vrátila na obrazovky známych hrdinov. Autorom scenára novej Nemocnice bol Petr Zikmund a réžie sa ujal Hynek Bočan. Primár Sova už nie je stredobodom diania, na jeho mieste pevne stojí primár Arnošt Blažej v podaní Josefa Abrháma.
Ladislav Chudík sily naberal najradšej v prírode. Aj texty sa zvykol učiť najmä tam. „Bol založením viac samotár, v prírode sa cítil výborne a práve tam naberal energiu. Kondíciu mu zabezpečovali najmä prechádzky. To je aj jeho odkaz ostatným: Choďte na prechádzky a budete dlho žiť! Lacko sa dožil vysokého veku napriek chorobám, ktoré preskákal,“ uvažuje nahlas vdova a dodáva, že aj počas nakrúcania Nemocnice sa herec utiekal na chatu do Senca.
„Rád sa tam učil, na chate mal pokoj. Cibril texty, pamäť mu neslúžila tak dobre, aby si text prečítal a hneď ho aj vedel. Nemal celkom tú povestnú hereckú krátkodobú pamäť. Potom som ho skúšala a bola som na češtinu prísna. Cez rok bolo Senecké jazero oázou pokoja, v lete to bolo utrpenie. Keď si každý z chatárov pustil svoju hudbu a naokolo hučali decibely, učiť sa veru nedalo,“ vraví pani Alena a spomenie, že na chate hercovi robili spoločnosť najmä vtáčiky. „Učil sa s nimi. Nasypal im na terase zrniečka na zábradlie, sadol si na stoličku, oprel si natiahnuté dlhé nohy o zábradlie a sledoval, ako ich vtáčiky zobú. Väčšinou to boli sýkorky. Ale aj iné druhy sme pohostili. Keď si manžel potreboval rozhýbať telo, skočil do vody a v jazere vydržal plávať ozaj dlho,“ spomína.
Život seriálových postáv v treťom pokračovaní Nemocnice zobral do svojich rúk režisér Viktor Polesný. Pani Alena si spomína na list od scenáristky Lucie Konášovej z roku 2006, v ktorom sa jej manžela pýtala, či s ním môže rátať v tretej časti seriálu s názvom Nemocnica na okraji mesta - nové osudy. „Písala, že pripravuje scenár, s ním v štyroch dieloch ako s poradcom novej primárky Čeňkovej. Tá si svojho bývalého svokra a šéfa vezme z domova dôchodcov k sebe, do vily známej ako ’Soví hrad‘ a bude sa naňho obracať pri problémoch, ktoré v nemocnici v Bore vzniknú. Lenže Laco, ktorý v júni 2005 skončil v nemocnici so zápalom v brušnej dutine, bol v tom čase ešte stále veľmi slabý. Lekári sami neverili, že sa z toho dostane. Ja som však verila, aj keď rekonvalescencia pokračovala veľmi, veľmi pomaly. Neskôr sme si dali s manželom cieľ - 16. 3. 2007, deň návratu do Tančiarne na dosky SND, jeho kolegovia čakali s nádejou,“ hovorí pani Chudíková o období, keď sa jej manžel dostával z choroby. „Bol som takmer na tri roky vyradený. A vonkoncom vôbec nebolo isté, že sa z toho dostanem,“ priznal v minulosti Chudík, ktorého v slávnom divadelnom predstavení Tančiareň v tom čase zastupoval Martin Huba.
„Počas tohto neľahkého obdobia natočili o manželovi dokument. Scenáristke odpísal na list, že by veľmi rád nakrúcal, no nemôže to sľúbiť, lebo to nie je zatiaľ v jeho silách. Konášová s ním nemohla počítať a musela zmeniť scenár. Tretiu časť teda napísala bez neho. Keď sa neskôr tvorcovia dozvedeli, že Laco sa z choroby predsa len vystrábil, nemali už možnosť celý scenár meniť, a preto s ním v roku 2008 nakrútili aspoň prvý diel,“ prezrádza Chudíková. Herec sa teda objaví na začiatku tretieho pokračovania, keď sa mestečko Bor pripravuje na oslavu 50. výročia založenia nemocnice. Primárka Čeňková (Eliška Balzerová) prichádza pred oslavou do Domova dôchodcov, aby starého primára Sovu pozvala na slávnosť. Na oslavu však už primár Sova nepríde, lebo náhle umiera.
Objavuje sa potom ešte v seriáli v Čeňkovej spomienkach z minulosti. „Tvorcovia teda urobili kompromis, aby primára Sovu zakomponovali čiastočne do tretieho pokračovania. Cestovali sme s Lacom do Prahy, odtiaľ nás odviezli na miesto nakrúcania. Strávili sme na nakrúcaní dva dni. Keďže však Laco do tretej časti seriálu vstúpil už po odovzdaní a schválení všetkých náležitostí, zrejme preto sa jeho meno vo Wikipédii neuvádza,“ vysvetľuje Chudíková. Nemocnica na okraji mesta - nové osudy mala premiéru 26. septembra 2008.
Zostali priateľmi
Seriál z nemocničného prostredia mal dosah aj na osobný život hercov. „Môj muž si vďaka seriálu našiel úžasných priateľov medzi kolegami. Radi sa mali s Vladimírom Menšíkom, Milošom Kopeckým, Jozefom Vinklářom. Ale aj s Josefom Abrhámom, Eliškou Balzerovou, či s Danou Medřickou, vymenovala by som ozaj všetkých. V súkromí sa veľmi nestretávali, lebo nebol na to čas. Ale tie pekné vzťahy zotrvali,“ povie a na moment akoby sa zamyslela.
„Priateľstvá sa prehlbovali aj tým, že české a slovenské divadlá sa stretávali na festivaloch. Českí herci hosťovali s predstaveniami v SND a slovenskí v pražskom Národnom divadle,“ vraví pani Alena a vzápätí si na niečo spomenie: „A viete, že môj manžel zomrel v rovnaký deň, 29. júna, ako Jaroslav Dietl, ale o 30 rokov neskôr? Boli sme na Dietlovom pohrebe a môj muž predniesol rozlúčkovú reč nad hrobom. Nie je to zvláštne?“ spýta sa a hoci nečaká odpoveď, pripustíme, že je to naozaj čosi ako znamenie.
„Áno, bola to herecká rodina blízkych. Ladislav Chudík bol herec, pedagóg a verejný činiteľ, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín slovenského divadla, filmu a televízie. Preslávil sa nielen svojím hereckým talentom, ale aj noblesou, kultivovanosťou a vnútorným bohatstvom, ktoré vkladal do každej postavy. Jeho život bol plný úspechov, ale aj osobných tragédií, ktoré ho formovali a ovplyvňovali jeho tvorbu.
Ladislav Chudík zomrel 29. júna 2015 vo veku 91 rokov. „Človek sa musí zmieriť s tým, čo je a musí ísť ďalej. Ale pokiaľ si zachováte spomienky, ktoré chcete a ktoré obohacujú život, tak si ich necháte. Jasné, že mi chýba. Koľkokrát si poviem, keby si tu tak bol…“ povedala Alena Chudíková.
Slovenské národné divadlo si pripomína výročie narodenia tejto legendy slovenského herectva. Na javisko prvej divadelnej scény vstúpil v roku 1944, teda pred 80 rokmi. SND si pripomenulo 100. výročie narodenia legendy slovenského herectva v Modrom salóne. Hommage á Ladislav Chudík ukázal majstrovstvo umelca archívnym záznamom inscenácie drámy Luigiho Pirandella Henrich IV. z roku 1970 v réžii Petra Mikulíka. Ladislav Chudík stál posledný raz na javisku Činohry SND v predstavení Tančiareň v roku 2014 ako 90-ročný. V tom istom roku uplynulo 70 rokov od jeho vstupu do SND, ktorému zostal verný celú profesionálnu kariéru.
Ladislav Chudík sa narodil ako jediné dieťa Albíny a Ferdinanda Chudíkovcov v Hronci. S mamou mal krásny a vrúcny vzťah, s komplikovaným otcom bolo všetko zložitejšie. Ferdinand bojoval v prvej svetovej vojne a to ho ovplyvnilo, bol na chlapca veľmi prísny a občas až neprimerane krutý. Mal často nočné mory a nevedomky na syna preniesol niečo zo svojho desu, ktorý mučil jeho vnútro. Neštítil sa ho zbiť korbáčom či nechať ho kľačať na kukurici. Horšie bolo, keď ho bičoval slovne. Odmalička mu opakoval, že z neho nikdy nič nebude. A Chudíka tieto slová hlboko ranili a poznačili na celý život. Herec už odmalička zápasil s depresiami a nedostatkom sebavedomia. Svoje stavy zmierňoval tým, že si srdce už od puberty vylieval v denníkoch. Zaznamenával si do nich všetky trápenia a pochmúrne myšlienky. Chudík mal odmalička k svojmu povolaniu veľmi blízko, a tak sa napriek protichodným snahám jeho otca stal hercom, a to veľmi úspešným. Aj keď už predtým účinkoval v desiatkach divadelných hier a televíznych inscenáciách, zapamätali sme si ho predovšetkým ako charizmatického primára Sovu. Postava v Nemocnici na okraji mesta ho preslávila tak v Česku, ako i na Slovensku a v zahraničí. A na ružiach to v tom období nemal ustlané ani v osobnej sfére. Okrem toho, že ho od malička trápili choroby a úzkosti, časom sa k tomu ešte pridalo nešťastie z prvého manželstva s českou novinárkou Helenou. Nechcel byť ako jeho otec, ktorý ho mlátil. Jeho prvá žena sa osem rokov liečila u gynekológa a jeho mama chodila po detských domovoch, aby im vybrala dieťa. Ladislav Chudík túžil s prvou manželkou po dieťati tak veľmi, že zvažovali adopciu. Osud to ale zariadil inak, legendárnemu hercovi, ktorý by 27. mája oslávil 100. narodeniny, nikdy nebolo dopriate byť biologickým otcom a tým adoptívnym sa stal až o mnoho rokov neskôr.