Obdobie vzdoru je pre rodičov niečo nové, nepoznané a často nevieme, ako na tieto situácie reagovať. Pravdou je, že asi žiadny rodič nebol nadobro oslobodený od záchvatu zúrivosti svojho dieťaťa. Tieto chvíle sú pre rodičov často nepríjemné a vyčerpávajúce. Mnohí nevieme, ako reagovať vo chvíli, keď si chce dieťa niečo vydobyť, nielen na verejnosti, ale aj doma.
V období vzdoru je dôležité uvedomovať si, že dieťa sa správa neovládateľne z toho dôvodu, že nedokáže ovládať svoje emócie. Nerozumie im, prekračujú hranice jeho skúseností a schopností, aby dokázalo s rozvahou spracovať svoje negatívne pocity, ktoré ho ovládli. Poviete si: „To sa ľahko hovorí! Toľko nahromadeného vyčerpania, nedostatku spánku... mi nie vždy dovoľujú premýšľať a robiť všetko tip-top. Tiež som len človek.“ A máte pravdu. O to dôležitejšie je, aby ste si tieto naše tipy osvojili a budete mať v rukáve hneď niekoľko riešení, ak takáto situácia nastane.
Obdobie vzdoru u detí podľa vývinovej psychológie trvá zvyčajne od 18 mesiacov do 3 rokov. Najsilnejšie prejavy vzdoru často vídame okolo 2 rokov. Z malého bábätka sa postupne stáva samostatný nezávislý človiečik. Začína si uvedomovať seba samého, a začína o sebe hovoriť v prvej osobe jednotného čísla: „Ja“. Dvojročné dieťa sa snaží získať si kontrolu nad svojím životom - chce ovplyvniť to, čo sa mu deje. Prestáva byť pasívnym prijímateľom našich nápadov. Často teda pochopiteľne narazí na to, že to, čo chce ono sa líši od toho, čo chceme my. Niekedy ho zastavia pravidlá, ktoré v našej spoločnosti platia. A to sa mu, samozrejme nepáči. Dieťa svoju nespokojnosť a frustráciu dáva najavo vzdorom. Vzdor sa prejavuje opakovaním slovíčka „nie“, záchvatmi hnevu, plačom alebo ignorovaním pokynov.
Kedy a prečo obdobie vzdoru prichádza? Do prvej „puberty“ sa dieťa dostáva približne vo veku 1,5 - 4 roky. Z dovtedy malého zlatíčka sa stáva premenlivá búrka citov a nikdy neviete, čo ho nazlostí najbližšie. Aj keď nadobudnete pocit, že dieťa iba skúša vaše hranice, podľa psychológov ide o prirodzenú vývojovú fázu. Dieťa si viac začína uvedomovať svoju osobnosť, zároveň však jeho nervová sústava nie je dostatočne zrelá na to, aby si vedelo so silnými emóciami poradiť. Verte, že ide o ťažké obdobie nielen pre vás, ale aj pre vášho potomka.
Ako sa prejavuje obdobie vzdoru? Typickými prejavmi obdobia vzdoru u detí je frustrácia a výbuch zlosti. Aj menej nápadné impulzy môžu u detí v tomto období vyvolať hysterický záchvat. Dieťa si chce stále presadiť svoje, nedokáže reagovať a ani nemá kapacitu na to, aby dokázalo svoju reakciu ovládnuť. Typické sú aj krik, plač, hádzanie sa o zem a majetnícke sklony, napríklad vo vzťahu k svojim hračkám. Ak mu ich niekto berie, začne prejavovať svoju frustráciu krikom a plačom.
Vzdor u detí nemusí nutne znamenať, že chcú svojmu okoliu robiť zle a ubližovať. Primárne ide práve o to, že nedokážu ovládať svoje emócie, reagovať na impulzy, nedokážu niečo rešpektovať, nevnímajú pravidlá ani pocity iných ľudí. Nerozumejú tomu, prečo je dané konanie nerozumné a neférové. Dieťa spoznáva samo seba a jeho emočný vývoj mu bráni v tom, aby dokázalo dané emócie zvládať alebo vyjadriť adekvátne. Dieťa následne typickými hysterickými prejavmi ako krik, plač a hnev uvoľňuje svoju frustráciu s cieľom, aby dosiahlo to, čo chce.
Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať s určitým množstvom frustrácie rovnako ako budú neskôr narážať mnohokrát, keď nebudú vedieť nájsť svoju cestu.
Ako (ne)riešiť obdobie vzdoru
Riešenie obdobia vzdoru síce nemá presný a overený manuál, no má určité zásady a pravidlá. Predovšetkým je dôležité vyvarovať sa postupov, ktoré môžu viac uškodiť ako pomôcť, hoci by sa na prvý pohľad mohli javiť ako účinné.
- Ignorovanie dieťaťa a jeho výbuchu zlosti - túto radu ste už možno viackrát počuli, no rozhodne sa ňou neriaďte. Jediné, čo ignorovaním plačúceho a kričiaceho dieťaťa docielite je, že nadobudne pocit, že rodič tu preňho v núdzi, keď volá o pomoc a pochopenie, nie je.
- Hnev ako reakcia na hnev - ani hnev rodiča, krik a snaha o prekričanie dieťaťa nijakým spôsobom k riešeniu situácie neprispejú.
- Bitka alebo trest - najhoršie, čo môžete urobiť v tejto fáze je, ak budete na dieťa reagovať agresívne.
- Pošlite dieťa preč alebo odíďte - tým, že dieťa necháte samo so sebou alebo ho pošlete do izby, podporíte vznik úzkostných stavov. Takéto ignorovanie a podporovanie potláčania emócií môže neskôr vyvrcholiť omnoho horšou reakciou a navyše dieťa ani tak nedokáže pochopiť, čo bolo na jeho reakcii zlé. Rovnako dobrým riešením nie je, keď pred dieťaťom zatvoríte dvere. Takéto konanie je pre dieťa traumatizujúce. To, že dieťa nadobudne pocit, že ho rodič opustil v takej emocionálnej situácii, uňho môže spustiť stres a paniku.
- Dajte dieťaťu najavo, že je zlé - tým, že dieťaťu budete hovoriť, aké je neposlušné a zlé, nadobúda pocit, že nie je dostatočne dobré pre svoje okolie.
- V priebehu hysterického záchvatu dieťaťu vysvetľujte - rovnako ako pri ignorovaní, ani v momente záchvatu hnevu nie je vhodné dieťaťu vysvetľovať, prečo je jeho reakcia nevhodná.
Pri zvládaní tohto vzdorovitého obdobia je to práve rodič, ktorý nesie zodpovednosť za to, akým spôsobom sa dieťa s týmito stavmi vyrovná. Dieťa si totiž z tohto obdobia odnáša skúsenosti, ktoré bude neskôr využívať pri zvládaní ďalších emocionálnych situácií. O to dôležitejšie je využívať spôsoby a praktiky, ktoré dieťaťu dajú pocit istoty, že rodič je tu preto, aby mu pomohol pracovať s jeho emóciami. Naučiť dieťa zvládať hnev je kľúčové, aby sa naučilo, že presadiť sa dá aj iným, akceptovateľnejším spôsobom. Dieťa postupne začne chápať svoje emócie a prirodzene sa uňho časom začne budovať empatia.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru?
Hoci v danom okamihu nevidíte žiadnu logiku, prečo sa dieťa správa tak, ako sa správa, skúste sa vcítiť do jeho pocitov a pomenovať ich. Záchvat zlosti, kričanie či hádzanie sa o zem? Dôležité je zachovať pokoj, čo sa ľahšie píše, no ťažšie robí. Verte však, že vaša reakcia je najlepším riešením.
Dieťa sa chce presadiť, napriek tomu, že jeho požiadavka nemá logiku. Dieťaťu sa prihovárajte a pomenujte dôvod, prečo situácia vznikla. „Hneváš sa, pretože ti nechceme kúpiť túto hračku? Plačeš, pretože sa bojíš ísť k lekárovi?“ Kričiace, plačúce, hysterické dieťa len ťažko upokojíte tým, že mu budete ticho prehovárať do duše. Hlavne ak sa celá dráma odohráva v obchode či na inom verejnom mieste. V záchvate hnevu je však normálne, že vzdorovité dieťa nevníma a nepočúva. Niekedy teda nie je iná možnosť, ako dieťa objať a vziať z obchodu (zmena prostredia). Celé konanie a dôsledok toho, prečo nedostalo/nedosiahlo to, čo chcelo, mu vysvetlíte v súkromí bez kriku a plaču, keď najväčší nával emócií odznie.
Pri otázke, ako na obdobie vzdoru, je dôležité chápať, že ak sa dieťa chce presadiť, nepôjde to za každú cenu. Je pravidlom, že dieťa by si krikom, plačom a vzdorom nemalo nikdy vynútiť to, čo chce. V praxi sa však bežne stáva, že v určitých vypätých situáciách rodič podľahne a vzdorovitým požiadavkám dieťaťa vyhovie, len aby bol pokoj. Niekedy je nevyhnutné, aby ste stanovili hranice razantne, no empaticky. Ak sa dieťa nedokáže upokojiť, vezmite ho do náručia alebo ho hlaďte. Keď záchvat odznie, je čas na pochopenie, vypočutie, pomenovanie a vysvetlenie, prečo je takáto reakcia nevhodná. Zdôraznite, že takáto situácia by sa už nemala opakovať.
Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti:
- Skúste sa čo najlepšie pripraviť, aby ste chránili dieťa i seba pred zbytočnými problémami.
- Ak vidíte, že sa schyľuje k tejto situácii, pokúste sa dieťa vyrušiť a upriamiť jeho pozornosť na niečo celkom iné. Malé deti dobre reagujú na hudbu, tak skúste napríklad začať spievať jeho obľúbenú pesničku.
- Niekedy majú deti tieto stavy preto, lebo testujú hranice ich novej nezávislosti, ktorú objavili. Dajte svojmu dieťaťu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné. Napríklad: Vaša škôlkarka si chce vybrať oblečenie do škôlky.
- Ak raz hnev začal, najlepšou politikou je uistiť sa, že vaše dieťa je fyzicky v bezpečí, a potom ho ignorujte. Nepokúšajte sa dieťaťu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o väčšiu frustráciu. Predstavte si seba. Chceli by ste počuť v takej chvíli, prečo sa nachádzate v zajatí emócií?
- Nenechajte sa rozhnevať dieťaťom do bodu, kedy viete, že stratíte kontrolu a poviete alebo urobíte niečo, čo by ste neskôr ľutovali. Nezáleží, aké ťažké to môže byť udržať sa pokojným.
- Vaše deti sa na vás stále pozerajú. Buďte si preto istí, že im ponúkate vhodný vzor dobrého správania na vyrovnávanie sa so svojou vlastnou frustráciou, keď rastú. Nechajte svoje dieťa, keď ho niečo rozruší, pomenovať svoje pocity.
- Keď hnev dieťaťa skončil, uvedomuje si, že ste neboli šťastní z jeho správania, ale nájdite na situácii niečo pozitívne, čo mu povedať.
- Ak vaše dieťa skúša niekoho kopať, búchať, hrýzť a podobne reagujte na jeho konkrétne správanie, nie na jeho záchvat. Pripomeňte mu, že ubližovanie iným nie je absolútne tolerované a vyvoďte z tohto správania dôsledky.
- Nezahanbujte dieťa zosmiešňovaním jeho správania.
- Napriek tomu, aké lákavé to môže byť podvoliť sa túžbe vášho dieťaťa a ukončiť jeho zdanlivo nekonečný hnev, nerobte to. Naučíte ho tým iba jednu základnú lekciu: „Hádzanie sa o zem“ mu nakoniec dá presne, čo chce, ak vydrží dostatočne dlho. Myslite na dlhodobé následky pri učení tejto lekcie. Záchvaty hnevu sú určite veľmi nepríjemné, keď sú deti malé, ale uvedomte si, aké to môže byť, keď budú väčšie či prípadne tínedžeri. Je ideálne nastaviť si vzory správania tak skoro, ako sa len dá.
- Áno, môže to byť veľmi zahanbujúce, ak vaše dieťa dostane záchvat hnevu v dave ľudí na verejnosti, ale pamätajte si, že znepokojení môžete byť z vášho dieťaťa, ale nie z neznámych ľudí. Tak potichu ako len môžete, vezmite svoje dieťa na tiché miesto, napríklad do auta a nechajte ho upokojiť sa. Ubezpečte ho, že čím skôr sa upokojí, budete môcť pokračovať robiť to, čo ste prerušili. Neukazujte mu svoju netrpezlivosť alebo hnev na svojej tvári či v tóne hlasu.
- Vzdor môže byť jediným spôsobom, ako si dieťa môže získavať vašu pozornosť. Uistite sa, že mu poskytujete dostatok pozitívnej pozornosti.
Vo väčšine prípadov nie sú záchvaty hnevu niečo, prečo by ste sa mali strachovať. Ak si nastavíte pevne vaše hranice, dieťa pochopí veľmi rýchlo, že toto správanie nie je pre neho riešením a nefunguje. Ak však napríklad nie ste s partnerom či manželom jednotní v tom, čo dieťa môže, či vo vašich reakciách na takéto správanie, môžu takéto záchvaty pretrvávať aj veľmi dlhú dobu. Preto si vždy v prvom rade úprimne zodpovedzte, ako fungujete ako rodičia, či ste jednotní, lebo iba to naozaj dieťaťu prospieva.
Je ideálne nastaviť si vzory správania tak skoro, ako sa len dá. Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede.
Ukážte deťom hranice, ale milujte ich. Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte! Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania. Ale o doslova „emocionálnu nákazu“. Podľa výskumov stačia milisekundy na to, aby sme emóciami ako entuziazmus, radosť, smútok, strach, hnev nakazili ďalšiu osobu. A to bez toho, aby si to uvedomil jeden či druhý. Nieto naše deti.
Nevedomky preberáme pózu, gestá, vystupovanie, držanie tela, neverbálnu komunikáciu, čo prebudí v nás túto emóciu, ktorú „mimikrujeme“ a začneme ju zažívať, vyjadrovať. Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.
Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá. Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky. Za pekné správanie dostane cukrík, tak prečo ho nedostane znovu, keď sa správa pekne? Ide o nekonzistentné pravidlá, ktoré sami rodičia nedodržiavajú, preto deti nerozumejú, prečo sa nemôžu naďalej meniť ako doteraz. Prežívajú frustráciu, plačú, hnevajú sa, lamentujú, vyjednávajú, protestujú.
Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.
Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý. Kľúčom pre vás je preto byť trpezliví, ostať pokojní, nechať si čas na premyslenie a miesto „toto už nerob, nerob to viac, neopakuj to, opováž“ povedzte len „to je v poriadku, opravíme to nejako, čo povieš? Máš nápad?“
Za hyperaktivitou stojí aj priveľa stimulácie a podnetov. Všimli ste si, že v jednu chvíľu má vaše dieťa dobrú náladu a potom sa zrazu dramaticky zmení: je umrnčané, zdá sa vám byť unavené, nevrlé, nahnevané a hádže sa o zem, odmieta komunikovať, odvracia tváričku, menšie deti zatínajú pästičky, kopú a plačú, staršie deti sa tvária znudene, alebo žiadajú viac pozornosti.
Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber - v obchodných centrách, preplnených uliciach, ihriskách či v parku. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv.
Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách. Nehovorte „upokoj sa, prestaň“, sú to frázy, ktoré nefungujú. Radšej sa spýtajte „si unavený/á? Potrebuješ pokoj a ticho?“ a poskytnite im prostredie, v ktorom sa môžu sami a v tichosti hrať, alebo odpočinúť si. Odložte aktivity na inokedy, redukujte intenzívne skúsenosti, aby ste dosiahli balans, rovnováhu v tom, čo denne prežívajú - a ich správanie sa zlepší.
Za náladami stojí záhada menom hlad, priveľa cukru, únava či choroba. Emocionálne zvrtnutie nálady, teda v jednom momente dobrá, v druhom mrzutá, môže byť spôsobená aj faktormi, ktoré deti nemusia ešte vedieť vysvetliť alebo pomenovať. Skúste si spomenúť na situáciu, že ste v práci nevrlí, nechce sa vám komunikovať, najradšej by ste niekoho pohrýzli. Čo za tým stojí? Zlá noc, začínajúca choroba, hádka s manželom, stres alebo hlad. To isté sa deje deťom. S jediným rozdielom - deti nemajú emocionálnu kontrolu plne vyvinutú, nevedia nálady zvládať.
Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie. Tam sa na deti môžete plne sústrediť. Naša nervozita vie totiž preskočiť aj na dieťa.
Silné emócie potrebujú uvoľniť miesto pozitívnym. Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí sami objasnia, o čo ide a čo potrebujú. Navyše keď výbuch prefrčí, dieťa zvyčajne samo nájde riešenie svojho problému, alebo sa len potrebuje pritúliť a uistiť sa, že je všetko v poriadku a vy ho stále ľúbite. Navyše sa mnohé deti vlastných výbuchov vedia zľaknúť.
Deti nemajú kapacitu vyjadriť svoje pocity slovami, regulovať výbuchy a ovládať emócie. Hnev, zúrivosť, úzkosť, strach, stres, nervozita, obavy, zahanbenie, vina, frustrácia, vzrušenie, smútok, žiarlivosť - ide o emócie s veľkou silou.
Myslite na to, že za každým správaním stojí emócia - treba ju pomenovať, aby sa jej deti nebáli. Identifikujte pocity v druhých, aby si ich deti vedeli spojiť. Učte ich, akým správaním ich môžu vyjadriť. Dajte im priestor, pokoj a čas. A hlavne buďte prítomní - tu a teraz.
Deti sú aktívne a potrebujú sa stále hýbať. Ako rodičia nám nie je celkom jasné, ako je možné, že deti aj z obyčajnej ľahkej a rýchlej aktivity dokážu spraviť niečo komplikované a zdĺhavé. Že sa potrebujú stále hýbať, behať, robiť niečo s rukami, nohami, lietať, loziť, skákať, prečo sú stále aktívne?
Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne „vybúrenia“. Alebo im strčte pod zadok bicykel, na nohy korčule, skateboard, bežecké topánky, dajte ich na plávanie, futbal, akýkoľvek vyhovujúci šport. Ide o vývojovú potrebu, ktorej nepomôže naše „neskáč, nebehaj, nebi sa, nenaháňaj sa“. Deti nie sú zlé, len energické.
Vývojová potreba byť nezávislý. Malé dieťa sa prebudí a odíde si do kuchyne spraviť raňajky. Má len tri roky a na tanier si naloží kinder čokoládu. Nie sú to správne raňajky a nerozumela som, prečo sa takto začala moja dcérka zrazu správať - lenže pre dieťa je vývojovo prirodzené, keď sa samo rozhodne realizovať svoje plány, iniciovať nápady, riešiť situácie po svojom.
Odstrihnúť si vlasy, obuť rôzne topánky, vyzliecť sa donaha. Ide o potrebu separovať sa, byť samostatnejšie a nezávislejšie, pretože sú myšlienkovo vyvinutejšie a chcú sa stať vlastnými pánmi. Nie všetky ich rozhodnutia a realizácie sú vhodné či správne, ale môžete ich aspoň podporiť v snahe robiť ich.
Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“ Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti.
Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť.
Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie. Každé dieťa je iné - jedno je skvelé v matematike, ale doma nechce umývať riad, radšej kalkuluje a robí výpočty, čo s vreckovým. Iné je športovo zdatné, pomáha doma, ale nedokončí ani jednu domácu úlohu.
Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť. Ak označíte dieťa zlým, môže tomu uveriť a rezignovať na zmenu. Okrem toho na kritizovanie sú deti obzvlášť citlivé - kritika ich zráža k zemi, ničí motiváciu, necítia sa dosť dobré a teda hodnotné, prestanú si veriť, pretože si to berú k srdcu.
Je potrebné, aby ste sa ako rodičia naučili odlišovať správanie dieťaťa v tom ktorom momente od toho, aké je - neodvádzali jeho osobnosť od jeho správania. Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak. Tak im pomôžete lepšie.
Hra je všade a vo všetkom - je to základ pre učenie. Maľuje si vaše dieťa tvár jedlom, steny fixkami, zo zubnej kefky sa stala loď bez kapitána - pozóóór, stroskotá! Na podlahe sú blatové stopy, jedenie bez naháňačky neexistuje - toto všetko je hra a nie neposlušné dieťa. Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim. Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi.
Hra je fundamentálny základ pre učenie a rast, pomáha deťom vyvíjať sa, spoznávať svet vôkol seba a svoju úlohu v ňom. Preto miesto „prestaň s tým už konečne“ sa k nim radšej pridajte a nechajte sa nakaziť dobrou náladou. Vytvárate si spoločne prekrásne spomienky. A budujete úžasný vzťah.
