Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska sa na svojom zasadnutí dňa 8. novembra 2014 v Bratislave zaoberala naliehavými etickými otázkami, ktoré kladú veriaci i mnohí ľudia dobrej vôle vo veci tzv. náhradného materstva.
V súčasnosti sa totiž vo verejnom, a osobitne v mediálnom priestore, tzv. náhradné materstvo často predstavuje v priaznivom svetle. Ponúka sa ako medicínska pomoc bezdetným párom, či už žijúcim v manželstve alebo mimo neho, alebo aj jednotlivcom, aby mohli do svojho prostredia prijať „vlastné dieťa“.
Definícia a základné etické problémy
Tzv. náhradné materstvo (alebo zástupné, surogátne materstvo; prepožičanie, prenájom maternice) je medicínsky postup, pri ktorom žena na základe predchádzajúceho dohovoru alebo zmluvy do svojho tela prijme ľudské pohlavné bunky alebo ľudské embryo či embryá, s úmyslom vynosiť a po pôrode odovzdať inej osobe alebo osobám narodené dieťa s cieľom osvojenia.
Predstavuje závažné zneužitie medicíny, biomedicínskej vedy i práva. Z morálneho hľadiska ide o podvod, zneužitie a krivdu voči hlavným zúčastneným osobám: voči „sociálnym“, prípadne „genetickým“ rodičom dieťaťa, tzv. náhradnej matke, ako aj voči samotnému dieťaťu.
Zároveň táto procedúra korumpuje a hlboko mravne poškodzuje lekárov, zdravotníckych pracovníkov či osoby z iných profesií, ktoré sa na nej zúčastňujú (napr. ošetrovateľstvo, farmácia, právo, manažment).
Krivdy a zneužitia
Voči tzv. náhradnej matke
Voči tzv. náhradnej matke dieťaťa ide zvyčajne o morálne neprípustný vzťah zvecnenia, obchodovania (predaja) jej tela. Teda nielen o akýsi prenájom maternice, ale o komerčné zneužitie celého tela ženy, ktorá sa v celistvosti podieľa na všetkých procesoch a záťaži, súvisiacich s tehotenstvom.
Po pôrode, keď má odovzdať dieťa ako očakávaný „produkt“ svojho tehotenstva jeho „sociálnym“ rodičom, prerušujú sa všetky prirodzené biologické, emočné, sociálne a ostatné sprievodné väzby, ktoré si žena - matka počas tehotenstva zvyčajne k dieťaťu vytvára.
Niektoré biologické a psychologické väzby, ako vieme, nepominú po celý život tzv. náhradnej matky (aj keď nie sú vždy uvedomované).
Krivda voči žene nosiacej akoby „cudzie“ dieťa, ktoré po pôrode musí odovzdať iným ľuďom, nie je menšia ani vtedy, keď to pomýlená žena robí z altruistických či iných zdanlivo dobromyseľných dôvodov a bezodplatne (napr. matka vynosí dieťa dcére alebo aj naopak, partnerka partnerke, priateľka dvom partnerom atď.).
V kontexte komerčného vzťahu ide vždy o hlboké poníženie ženy, ktoré predstavuje formu novodobého zotročenia, prostitúcie a obchodu s ľuďmi (ten sa týka rovnako aj dieťaťa).
Voči „sociálnym“ rodičom dieťaťa
Voči „sociálnym“ rodičom dieťaťa ide o klamstvo, resp. podvod v tom zmysle, že dieťa, ktoré cestou tzv. náhradného materstva dostanú do starostlivosti, vlastne nie je ich biologickým dieťaťom: biologicky ide o dieťa ženy, ktorá ho nosila pod srdcom.
Nanajvýš, ak bolo dieťa počaté z ich vlastných pohlavných buniek, ide o dieťa, ktoré preberá od nich čiastočne (ak išlo aj o pohlavné bunky darcu) alebo úplne (ak išlo o pohlavné bunky oboch rodičov) len genetický základ („genetickí“ rodičia): jeho biologické uskutočnenie, ako dnes čoraz hlbšie chápeme, je však vždy podstatne ovplyvnené životom, biologickými a inými vplyvmi organizmu tzv. náhradnej matky.
Je tiež potrebné zdôrazniť, že túžba po vlastnom dieťati, ktorá sama osebe môže byť dobrá, z morálneho hľadiska neoprávňuje nikoho uchýliť sa k mravne neprijateľným prostriedkom na jej naplnenie.
Tým menej k postupom, ktoré zahŕňajú nespravodlivosť a ubližovanie nevinným (tzv. náhradnej matke, počatému dieťaťu, zúčastneným zdravotníckym pracovníkom a iným).
Túžba po dieťati nie je v žiadnom prípade „právom na dieťa“ - a nikto nemá povinnosť druhému takéto domnelé právo naplniť.
Táto povinnosť nemá ani štát, medicína alebo zdravotnícky systém, a ani ich predstavitelia či pracovníci.
Budúci „sociálni“ rodičia, ktorí si objednávajú služby tzv. náhradnej matky, konajú tak v rozpore so základnými morálnymi princípmi slobodnej demokratickej spoločnosti (napr. zákaz obchodovania s ľuďmi, komercializácie ľudského tela, vykorisťovania, ponižovania a zneužitia osôb atď.), so všeobecne rešpektovanými ľudskými právami, ako aj v protiklade s oprávnenými záujmami tzv. náhradnej matky a nimi objednávaného dieťaťa.
Navyše, často ide o zneužitie ťaživých ekonomických a sociálnych podmienok žien a rodín, z ktorých sa v chudobnejších krajinách alebo komunitách získavajú tzv. náhradné matky, či tzv. nízkonákladové náhradné matky.
Primárna zodpovednosť objednávateľov - budúcich „sociálnych“ rodičov dieťaťa - nie je nijako umenšená skutočnosťou, že sú nezriedka „obeťou“ bezohľadnej reklamy a manipulácie.
Voči dieťaťu tzv. náhradnej matky
Voči dieťaťu tzv. náhradnej matky ide o krivdu preto, že prichádza na svet počatím v nezvyčajných, niekedy až bizarných podmienkach, pričom dochádza k umelému, vopred plánovanému rozdeleniu medzi jeho genetickými, biologickými a sociálnymi rodičmi.
Navyše, jeho počatie sa zvyčajne uskutočňuje niektorou z metód tzv. asistovanej reprodukcie.
Táto rozporuplná situácia predstavuje pre dieťa závažné riziká z hľadiska jeho biologickej a psychickej identity, jeho osobnosti a ďalšieho zdravého vývinu.
Ohrozuje aj právo dieťaťa pravdivo poznať svoj biologický pôvod.
Dieťa v tomto kontexte - v príkrom rozpore s jeho dôstojnosťou, základnými ľudskými právami i s príslušnými etickými normami - vystupuje ako produkt, tovar, ktorého „výrobu“ si niekto objednáva, za ktorý sa platí a na ktorý sa, aspoň podvedome, vzťahujú aj iné skutočnosti a procedúry obvyklé vo výrobných alebo v obchodných vzťahoch (napr. „kontrola kvality“ či následná „reklamácia“).
Voči iným osirelým deťom
Voči iným osirelým deťom, ktoré by mohli byť adoptované, ide o krivdu preto, že sa aj takto zmenšuje ich reálna možnosť dostať sa do adoptívnej starostlivosti a mať vhodné rodinné prostredie pre svoj vývin a dobrý štart do života, napriek nešťastnej situácii, do ktorej sa nevinne svojím osirením alebo opustením žijúcimi rodičmi dostali.
Tolerancia či dokonca podpora danej spoločnosti vo vzťahu k produkcii (akoby) „vlastných detí“ pre záujemcov o služby tzv. náhradného materstva môže znížiť šance osirelých a opustených detí na nájdenie vhodných adoptívnych rodičov.
Zároveň sa tým v nich a tiež v spoločnosti môže zakoreňovať vedomie, že sú „nechcené“.
Spoločenské dôsledky
Voči spoločnosti znamená presadzovanie či akákoľvek podpora tzv. náhradného materstva veľmi rizikové konanie.
Je totiž v skutočnosti zameraná proti samotným základom jej sociálnej štruktúry a demokratického fungovania, s potenciálne závažnými mravnými, sociálnymi a právnymi dôsledkami.
Javí sa ako nezodpovedný, komerčne motivovaný útok smerovaný proti zdravej rodine, manželstvu, rodičovstvu, materstvu.
Ľudské, medicínsko-zdravotnícke, právne i finančné prostriedky, chybne smerované do oblasti tzv. náhradného materstva, by mohli byť efektívnejšie využité na pomoc rodinám v núdzi, na prevenciu nežiaducich tehotenstiev, na podporu osvojenia opustených detí a na pomoc matkám v krízových situáciách.
Právna úprava a medzinárodný kontext
V súčasnosti je na Slovensku náhradné materstvo výslovne zakázané. Zmluvy medzi budúcimi rodičmi a surogátnou matkou nemajú právnu silu.
Tento zákaz sa v posledných rokoch ešte viac posilnil a štát to odôvodnil najmä snahou chrániť ženy a deti pred možným zneužívaním.
V septembri 2025 parlament schválil ústavný zákon, ktorým došlo k explicitnému zákazu náhradného materstva priamo v Ústave SR. Ústava bola doplnená o ustanovenie, že „dohoda o porodení dieťaťa pre iného sa zakazuje“. Zároveň pribudla definícia, že rodičmi dieťaťa sú matka (žena) a otec (muž).
Praktický rozdiel je teda v právnej sile a jasnosti zákazu: kým predtým vyplýval zákaz skôr nepriamo (z rodinnoprávnych predpisov) a bolo polemizované, či náš právny poriadok surogáciu de iure zakazuje, dnes je postoj štátu jednoznačný - náhradné materstvo je zakázané na najvyššej právnej úrovni.
Ústavné zakotvenie zákazu priamo v ústave má najmä symbolický a preventívny význam. Znamená to, že bežným zákonom nemožno náhradné materstvo zaviesť ani legalizovať, pokiaľ by sa nezmenila samotná ústava.
Štát tým deklaruje hodnotový postoj, že surogácia je neprípustná.
Samotná surogácia vs. trestné právo: Ústavné zakotvenie zákazu neznamená automaticky zavedenie nového trestného činu. V súčasnosti neexistuje v Trestnom zákone priama skutková podstata s názvom „náhradné materstvo“.
To značí, že žena, ktorá by vynosila dieťa pre inú rodinu, ani objednávateľský pár, nie sú stíhaní za osobitný trestný čin len na základe tejto skutočnosti.
Hoci nový „delikt náhradného materstva“ nebol zavedený, situácie okolo surogácie môžu kolidovať s ustanoveniami trestného práva. Trestný zákon obsahuje viaceré skutkové podstaty, ktoré by sa dali aplikovať, ak by správanie účastníkov naplnilo ich znaky - typicky ide o oblasť obchodovania s ľuďmi alebo neoprávnených adopcií.
Ak by napríklad došlo k komerčnej dohode (platba za dieťa) alebo by sa pri náhradnom materstve vyskytol prvok zneužitia ženy v núdzi, mohlo by sa to posudzovať ako trestný čin obchodovania s ľuďmi či zverenia dieťaťa do moci iného.
Nie je trestné „dať si vynosiť“ dieťa v cudzine: Mnohé slovenské páry vzhľadom na domáce obmedzenia hľadajú pomoc v zahraničí - v štátoch, kde je náhradné materstvo legálne alebo tolerované (často sa spomína Česko či Ukrajina).
Tu je dôležité zdôrazniť, že samotné absolvovanie surogačného programu v cudzine nie je trestným činom pre slovenských občanov.
Najväčšou komplikáciou je právne postavenie dieťaťa narodeného cez náhradnú matku v cudzine po príchode na Slovensko. Slovenské právo trvá na tom, že matkou je žena, ktorá porodila. V tomto ohľade nezáleží na genetickej príbuznosti - ak dieťa porodila napr. Ukrajinka či Češka, podľa slovenského práva by práve ona bola matkou, nie objednávateľka.
Nastáva tak kolízia medzi zahraničnými dokumentmi a naším verejným poriadkom.
V praxi slovenské páry často musia podstúpiť dodatočné právne kroky, aby ich rodičovstvo bolo uznané. Typický scenár je nasledovný: Biologický otec (objednávateľ) je zväčša aj genetickým otcom dieťaťa, preto môže na Slovensku uznať otcovstvo (napr. na matrike alebo súdne).
Tým dieťaťu vznikne právny vzťah k otcovi - a ak je otec Slovák, dieťa získa slovenské občianstvo po ňom.
Matka (objednávateľka) však dieťa neporodila, takže ju slovenské právo neuznáva. Riešením býva osvojenie (adopcia): objednávateľka si svoje biologické dieťa musí osvojiť, aby sa stala jeho zákonnou matkou.
Tento proces však nie je automatický ani rýchly.
V konaní sa skúma najlepší záujem dieťaťa a tiež to, či sú splnené podmienky na osvojenie (napr. súhlas biologickej matky - náhradnej rodičky).
Zodpovednosť za dieťa však môžu riešiť orgány sociálnoprávnej ochrany, ak by nastalo vákuum - napr. keby ani otec nebol právne uznaný, dieťa by formálne nemalo na Slovensku žiadneho zákonného zástupcu.
Alternatívne pohľady a prax
Česká republika nemá osobitný zákon o náhradnom materstve, avšak jej platné právo vylučuje právne uznanie surogácie nepriamo.
Občiansky zákonník ČR neumožňuje uzavrieť platnú zmluvu o náhradnom materstve - taká dohoda nie je právne vymáhateľná a považuje sa za neplatnú, pretože odporuje zásade určenia matky podľa pôrodu.
Výslovne je v českom OZ zakotvené pravidlo „matkou dieťaťa je žena, ktorá ho porodila“ (§ 775 OZ).
Z toho vyplýva, že aj keď by si napríklad slovenský pár „najal“ Češku ako náhradnú matku, české úrady ju budú považovať za matku narodeného dieťaťa - bez ohľadu na genetický pôvod embrya.
Iné osoby nemôžu byť pri narodení uznané za rodičov, keďže to zákon nepripúšťa.
V praxi sa v Česku náhradné materstvo v obmedzenej miere praktizuje formou súkromných dohôd.
Postup je taký, že náhradná matka (rodička) porodí dieťa a je zapísaná v rodnom liste ako matka.
Český OZ myslí aj na tento krok: § 804 výslovne dovoľuje, aby v prípade náhradného materstva mohla biologická matka (objednávateľka) adoptovať svoje biologické dieťa, hoci za normálnych okolností adopcia medzi príbuznými nie je možná.
Prakticky to prebieha tak, že náhradná matka dá súhlas s osvojením a biologická matka si osvojí dieťa svojho manžela.
Po dokončení adopcie sú právnymi rodičmi obaja objednávatelia a pôvodná matka (rodička) stráca všetky práva.
České zákony nikde nepovoľujú, aby náhradná matka dostala odmenu. Platí všeobecný zákaz akéhokoľvek „obchodu s adopciami“, takže ak by sa preukázalo zaplatenie za odovzdanie dieťaťa, bolo by to nezákonné.
V Česku sa preto predpokladá, že ak už k náhradnému materstvu dôjde, tak na altruistickom základe alebo s úhradou nevyhnutných nákladov (napr. zdravotné výdavky, ušlý zárobok, tehotenské oblečenie).
V praxi však existujú aj prípady, keď dochádza k nelegálnym dohodám s finančnou odmenou - ide však o čiernu zónu, ktorú môže riešiť polícia.
Komerčné surogátne materstvo je v Česku nezákonné.
Podľa advokátky Anety Stierankovej je však obvyklou praxou poskytovať žene náhradu za ušlú mzdu a náklady.
„Väčšina ľudí, ktorí idú do surogátneho materstva, si nechce kupovať dieťa. No očakávať, že niekto odnosí dieťa len z dobroty svojho srdca? To nie je úplne realistický prístup,“ hovorí Stieranková.
Vzhľadom na to, že právne sa surogátne materstvo nachádza v šedej zóne, ťažko odhadovať finančnú náročnosť.
„Všeobecne sa uvádza, že súhrnná suma by sa mala pohybovať maximálne okolo pol milióna korún,“ hovorí Stieranková.
Nemalo by dochádzať k tomu, že niekto dostane za odnosenie dieťaťa priamo „odmenu“, oplatí sa teda schovávať si účty, mať vypočítanú ušlú mzdu a podobne.
Surogátne materstvo samo osebe nie je trestným činom, no ak nadobudne charakter obchodovania s deťmi (prípadne sa realizuje formou obchádzajúcou zákonné postupy adopcie za odmenu), môže naplniť skutkové podstaty vyššie uvedených trestných činov.
Sankcie sú pritom prísne - zákon pamätá na ochranu detí pred kupčením a na ochranu žien pred zneužívaním ich reprodukčnej funkcie.
Z týchto dôvodov je povinnosťou každého kresťana i každého človeka dobrej vôle mať jasno v uvedených otázkach, zaobstarať si a poskytovať v rámci svojich možností náležité informácie o tejto veci vo svojom okolí, a tiež podporovať vhodnými prostriedkami účinné zabránenie uvedenia takýchto praktík do medicínskeho, zdravotníckeho či právneho prostredia na Slovensku.
Osobitne dôležitá je v tejto oblasti úloha dobre informovaných pracovníkov masovokomunikačných médií, dnes predovšetkým osôb pracujúcich v prostredí internetu (odborné, popularizačné či rodinné webové stránky; blogosféra) a sociálnych sietí.
Nezastupiteľnú úlohu ochrany spoločného dobra, ľudskej dôstojnosti a prirodzených práv každého človeka - občana pred nebezpečnými, nekalými praktikami a zneužitím, ako aj ochrany verejného, resp. štátneho záujmu, majú vláda a parlament Slovenskej republiky.